37. Malo by byť zanechávanie a vydávanie sa Bohu odmenené požehnaniami?

V roku 2022 som v cirkvi stretla sestru Guo Li. Z našich rozhovorov som sa dozvedela, že pred desiatimi rokmi odišla z domu konať svoju povinnosť a celé tie roky slúžila ako vodkyňa alebo pracovníčka. Kedykoľvek cirkev potrebovala polievanie a podporu, vždy aktívne spolupracovala, a dokázala znášať útrapy a platiť cenu. No v posledných rokoch jej na ruke narástol zhubný nádor, a za tri roky podstúpila štyri operácie. Cítila som sa hlboko znepokojená, keď som to počula. „Táto sestra skutočne verí v Boha, a dokáže zanechávať veci, vydávať sa Bohu, znášať útrapy a platiť cenu pri svojej povinnosti,“ pomyslela som si. „Ako je možné, že na ňu Boh nedáva pozor a nechráni ju a namiesto toho dopustí, aby dostala takú strašnú chorobu? Aj ja už roky zanechávam veci a vydávam sa Bohu. Svojej povinnosti som sa nevzdala, ani keď ma manžel prenasledoval. Teraz mám takmer 50 rokov a moje problémy s krkom a bolesti ramena sa zhoršujú. Ani neviem, či ma Boh v budúcnosti ochráni! Čo ak jedného dňa dostanem vážnu chorobu ako ona?“ Neodvážila som sa o tom ďalej premýšľať a neubránila som sa pocitu skormútenosti. V tom čase som sa neustále obávala o stav Guo Li. Keď som sa dozvedela, že uprostred bolesti hľadá pravdu, uvažuje o svojej skazenej povahe a rozumie jej, a dokáže sa bez sťažovania podriadiť Bohu a stále koná svoju povinnosť najlepšie, ako vie, dúfala som, že Boh ju pre jej úprimnú vieru a všetko, čo Mu vydala, ochráni a z choroby ju vylieči. Potom zakaždým, keď sme sa stretli, som sa ako prvé pýtala na jej stav. Raz mi Guo Li povedala, že lekár jej oznámil, že už sa netreba obávať ničoho vážneho. Keď som túto správu počula, bola som obzvlášť šťastná a pomyslela som si: „Zdá sa, že Boh naozaj chráni tých, ktorí sa Mu úprimne vydávajú. Hoci Božie dielo v tejto etape nie je ako dielo Pána Ježiša vo Veku milosti, keď uzdravoval chorých a vyháňal démonov, Božie dielo súdu, napomínania, skúšok a zušľachtenia je tiež sprevádzané Jeho požehnaniami. Pokiaľ sa ľudia vo svojej chorobe poučia a nesťažujú sa na Boha, a stoja si pevne za svojím svedectvom o Bohu, On ich stále ochráni. Je to presne tak, ako keď Jób prechádzal Božími skúškami. Prišiel o svoj veľký majetok a všetky deti a telo mal pokryté boľavými vredmi, no napriek tomu bez sťažovania velebil Božie meno a stál si pevne za svojím svedectvom o Bohu. Nakoniec bola jeho choroba vyliečená a Boh ho požehnal ešte väčším bohatstvom ako predtým. Jeho deti boli krajšie a dĺžka jeho života sa zdvojnásobila. Boh je taký spravodlivý!“ Pri tomto myslení sa moja skormútenosť okamžite vytratila a v povinnosti som opäť cítila energiu.

Na moje prekvapenie som sa o niekoľko mesiacov neskôr dopočula, že sa Guo Li rakovina vrátila a museli jej amputovať ruku. Srdce mi zovrelo. „Ako to mohlo takto dopadnúť? Guo Li skutočne verí v Boha, roky zanecháva veci a vydáva sa Bohu, a ani keď vážne ochorela, nezradila Boha a stále konala svoju povinnosť, ako vládala. Prečo ju Boh úplne neuzdravil? Prečo musela podstúpiť amputáciu?“ Nedávalo mi to zmysel. „Stála si pevne za svojím svedectvom, tak prečo ju Boh neochránil? Zdá sa, že zanechávanie vecí a vydávanie sa Bohu nezaručuje Božiu starostlivosť a ochranu! Boh nedáva žiadne zvláštne odmeny či požehnania ani tým, ktorí v Neho skutočne veria, zanechávajú veci a vydávajú sa Bohu. Ak viera v Boha vedie ku koncu ako u Guo Li, tak to jednoducho nestojí za to!“ V tom čase som takýto výsledok nedokázala prijať. Všetky moje predstavy, nesprávne porozumenia o Bohu a súdenie Boha sa nekontrolovateľne vynárali. Na stretnutiach som ani nevedela, o čom hovoriť v duchovnom spoločenstve. V srdci som cítila prázdnotu, ľadový chlad a tá bolesť bola neopísateľná. Zostala som nesmierne skormútená. Myslela som na to, ako som aj ja opustila rodinu a vzdala sa práce, aby som dlhé roky konala svoju povinnosť. Teraz si môj manžel našiel inú ženu a ja som sa ani nemala kam vrátiť domov. Čo by som robila, keby som jedného dňa vážne ochorela a Boh by ma neuzdravil? Nemohla som si pomôcť a začala som sa obávať a trápiť o svoju budúcnosť a o to, čo so mnou bude. V ten deň som nemohla ani večerať a nemala som chuť riešiť problémy, ktoré nahlásili členovia tímu. V tú noc som išla spať veľmi skoro. V tom období som bola vždy veľmi skormútená a stratila som všetku motiváciu pre svoju povinnosť, kedykoľvek som si spomenula na chorobu Guo Li. Nedokázala som včas sledovať a vyriešiť ťažkosti a problémy nováčikov, čo viedlo k tomu, že viacerí z nich prestali pravidelne chodiť na zhromaždenia. Hoci som v srdci cítila výčitky, stále som nedokázala nájsť silu konať svoju povinnosť. Keď sa trochu ochladilo a musela som cestovať na vzdialené miesto, nechcelo sa mi ísť. Jednoducho som mala pocit, že keďže všetko moje zanechávanie a vydávanie sa Bohu mi nevyhnutne neprinesie Božiu starostlivosť a ochranu, prečo by som sa mala stále tak snažiť? Dokonca som ľutovala, že som všetko zanechala, aby som prišla konať svoju povinnosť, a bála som sa, že ak skončím ako Guo Li s vážnou chorobou, ktorú Boh nevylieči, všetko to úsilie za tie roky bude márne. Moje srdce bolo v tom čase zahalené temnotou a nevedela som, čo mám povedať, keď som sa modlila. Začala som uvažovať, prečo som po správe o návrate choroby Guo Li zostala taká skormútená.

Jedného dňa som si počas duchovných pobožností prečítala istú pasáž z Božích slov a do určitej miery som porozumela svojmu stavu. Boh hovorí: „Niektorí ľudia si myslia, že viera v Boha by im mala priniesť pokoj a radosť, a že ak sa ocitnú v nejakej situácii, stačí, aby sa modlili k Bohu, a Boh ich vypočuje, udelí im milosť a požehnania a zabezpečí, aby im všetko išlo pokojne a hladko. Cieľom ich viery v Boha je hľadať milosť, získať požehnania a tešiť sa z pokoja a šťastia. Práve pre tieto názory zanechávajú svoju rodinu alebo odchádzajú zo zamestnania, aby sa vydávali Bohu, a dokážu znášať útrapy a platiť cenu. Veria, že pokiaľ zanechávajú veci, vydávajú sa Bohu, znášajú útrapy a usilovne pracujú, prejavujúc výnimočné správanie, získajú Božie požehnania a priazeň, a že bez ohľadu na to, s akými ťažkosťami sa stretnú, pokiaľ sa budú modliť k Bohu, On ich vyrieši a vo všetkom im otvorí cestu. Takýto názor zastáva väčšina ľudí, ktorí veria v Boha. Ľudia majú pocit, že tento názor je legitímny a správny. Schopnosť mnohých ľudí udržať si vieru v Boha celé roky bez toho, aby sa vzdali svojej viery, priamo súvisí s týmto názorom. Myslia si: ‚Tak veľmi som sa vydal Bohu, moje správanie bolo také dobré a nespáchal som žiadne zlé skutky, Boh ma určite požehná. Keďže som veľa trpel, zaplatil veľkú cenu za každú úlohu a robil som všetko podľa Božích slov a požiadaviek bez toho, aby som urobil nejakú chybu, Boh by ma mal požehnať; mal by zabezpečiť, aby mi všetko išlo hladko a aby som mal často pokoj a radosť v srdci a tešil sa z Božej prítomnosti.‘ Nie je to ľudská predstava a výmysel? … Keď to, čo Boh robí, nie je v súlade s predstavami ľudí, rýchlo sa v ich srdci objavia sťažnosti a nedorozumenia voči Nemu. Dokonca sa cítia ukrivdení a potom sa začnú s Bohom hádať a môžu Ho dokonca súdiť a odsudzovať. Bez ohľadu na to, aké predstavy a nedorozumenia si ľudia vytvoria, Boh zo svojej perspektívy nikdy nekoná a s nikým nezaobchádza podľa ľudských predstáv a želaní. Boh vždy robí to, čo chce, podľa vlastného uváženia a na základe svojej povahy-podstaty. Boh má princípy v tom, ako zaobchádza s každým človekom; nič, čo robí každému človeku, nie je založené na ľudských predstavách, výmysloch alebo preferenciách – to je aspekt Božieho diela, ktorý je najviac v rozpore s ľudskými predstavami. … Keď ľudia trvajú na tom, že sa budú držať svojich predstáv, vyvinie sa u nich odolávanie voči Bohu – deje sa to prirodzene. V čom spočíva koreň odolávania? Spočíva v skutočnosti, že to, čo ľudia zvyčajne majú v srdci, sú bezpochyby ich predstavy a výmysly, a nie pravda. Preto keď sa stretnú s tým, že Božie dielo nie je v súlade s ľudskými predstavami, ľudia sa môžu vzoprieť Bohu a vynášať proti Nemu súdy. To dokazuje, že ľuďom v zásade chýba srdce podriadené Bohu, ich skazená povaha nie je ani zďaleka očistená a v podstate žijú podľa svojej skazenej povahy. K dosiahnutiu spásy majú ešte stále neuveriteľne ďaleko.“ (Slovo, zv. V: Zodpovednosti vodcov a pracovníkov. Zodpovednosti vodcov a pracovníkov (16)) Až po prečítaní Božích slov som zistila, že dôvodom mojej silnej reakcie na správu o návrate rakoviny Guo Li a amputácii jej ruky bolo to, že moja viera v Boha bola vždy založená na mojich vlastných predstavách a domnienkach. Verila som, že pokiaľ niekto úprimne verí v Boha a dokáže zanechávať veci, vydávať sa Bohu, trpieť a platiť cenu pri svojej povinnosti, Boh mu udelí milosť a požehnania a zachová ho v bezpečí a zdraví, bez choroby a pohromy. Aj keby ho postihla nejaká pohroma, pokiaľ sa úprimne modlil k Bohu a spoliehal sa na Neho a vytrval vo svojej povinnosti, Boh by ho ochránil. Keď som videla, že Guo Li celé roky zanechávala veci, vydávala sa Bohu, znášala veľa útrap a platila veľkú cenu, a najmä to, že sa aj počas choroby dokázala modliť k Bohu, vziať si z nej ponaučenie a vytrvať vo svojej povinnosti, mala som pocit, že Boh ju mal požehnať a ochrániť. Nikdy som nečakala, že sa jej choroba vráti a že podstúpi amputáciu. Zasadilo to ťažký úder mojim predstavám a zničilo to moju nádej na získanie požehnaní z viery v Boha. Okamžite som si pomyslela, že ak by som jedného dňa vážne ochorela ako Guo Li a Boh by ma napriek mojim modlitbám neuzdravil, potom by viera v Boha nemala zmysel. Vytvorila som si predstavy a odpor voči Bohu a v srdci som Ho súdila ako nespravodlivého. Stala som sa takou negatívnou, že som stratila akúkoľvek chuť konať svoju povinnosť, začala som sa obávať o svoju vlastnú budúcnosť a dokonca som ľutovala, že som vôbec všetko zanechala, aby som konala svoju povinnosť. Až vďaka tomu, že ma Boh zjavil, som pochopila, že moja viera v Neho bola len snahou o obchodovanie s Ním. Chcela som využiť svoje zanechávanie a vydávanie, aby som si vyžiadala Jeho milosť a požehnania; vôbec som nekonala povinnosť stvorenej bytosti. Bolo to presne ako u Pavla, ktorý veril, „Bojoval som dobrý boj, prišiel som na koniec svojej cesty, zachoval som si vieru: odteraz je pre mňa pripravený veniec spravodlivosti“ (2 Tim 4, 7-8). Pavol využíval svoje horlivé úsilie a vydávanie sa Bohu ako kapitál na to, aby od Boha žiadal korunu spravodlivosti, a snažil sa s Ním obchodovať, akoby na to mal nárok, a snažil sa Ho využiť na dosiahnutie svojho vlastného opovrhnutiahodného cieľa – získať požehnania a výhody. Boh nikdy nepovedal, že ľudia môžu vstúpiť do nebeského kráľovstva len vďaka horlivému úsiliu a vydávaniu sa Bohu. Pavol považoval svoje vlastné predstavy a domnienky za pravdu, o ktorú sa treba usilovať. Vôbec neveril v Boha, ale v seba samého. Kráčal po ceste odporu voči Bohu a nakoniec ho stihol Boží trest. Svoje zanechávanie vecí, utrpenie a cenu, ktorú som platila, som považovala za kapitál na výmenu za Božie požehnania. Vôbec som sa k Bohu nesprávala ako k Stvoriteľovi; neustále som Ho klamala a využívala. To uráža Božiu povahu, a keby som sa nekajala, nakoniec by som bola tiež vyradená. Až vtedy som si uvedomila, že je veľmi nebezpečné veriť v Boha bez hľadania pravdy a slepo sa usilovať o požehnania a milosť. Jedného dňa by mohla prísť veľká skúška a ja by som mohla zradiť Boha, byť zjavená a vyradená.

Neskôr som ďalej uvažovala. Verila som v Boha už toľko rokov a podľa učenia som vedela, že by som s Bohom nemala uzatvárať obchody, ale prečo bola moja túžba po požehnaniach stále tak hlboko zakorenená? Počas duchovných pobožností som čítala Božie slová: „V očiach antikristov, v ich myšlienkach a názoroch, musí byť nasledovanie Boha do istej miery výhodné, bez výhod by sa tým totiž nezapodievali. Ak im to nepomôže k sláve, zisku ani postaveniu a ak im žiadna vykonaná práca ani splnené povinnosti neprinesú obdiv iných, potom pre nich nemá zmysel veriť v Boha a vykonávať svoje povinnosti. … Antikristi chcú byť vo svojej viere len požehnaní a nechcú znášať nepriazeň osudu. Keď vidia niekoho, kto je požehnaný, kto získal nejaký úžitok, komu sa dostalo milosti a kto získal viac materiálnych pôžitkov a veľké výhody, sú presvedčení, že to urobil Boh; a ak sa im nedostane takýchto materiálnych požehnaní, nejde o Božie konanie. Z toho vyplýva: ‚Ak si naozaj boh, ľuďom môžeš prinášať iba požehnanie; mal by si od ľudí odvrátiť nepriazeň osudu a zabrániť tomu, aby ich postretlo utrpenie. Iba vtedy dáva ľuďom zmysel a má hodnotu to, že v teba veria. Ak ťa ľudia nasledujú a stále ich postihujú útrapy, ak stále trpia, aký má zmysel v teba veriť?‘ Nepripúšťajú, že všetky veci a udalosti sú v Božích rukách, že Boh má zvrchovanosť nad všetkým. A prečo to nepripúšťajú? Pretože antikristi sa boja nepriazne. Chcú mať len úžitok, využívať výhody, užívať si požehnania; netúžia prijať Božiu zvrchovanosť či ovládanie, chcú od Boha získať len výhody. To je sebecký a opovrhnutiahodný pohľad antikristov.“ (Slovo, zv. IV: Odhaľovanie antikristov. Desiaty bod (Šiesta časť)) „Všetci skazení ľudia žijú sami za seba. Každý sám za seba a ostatných nech vezme čert – to je zhrnutie ľudskej prirodzenosti. Ľudia veria v Boha pre seba. Keď sa niečoho zriekajú a vydávajú sa Bohu, je to preto, aby boli požehnaní, a keď sú Mu oddaní, je to stále preto, aby boli odmenení. Stručne povedané, celé sa to robí pre požehnanie, odmenu a vstup do nebeského kráľovstva. V spoločnosti ľudia pracujú pre svoj vlastný prospech a v Božom dome konajú povinnosti, aby boli požehnaní. Zrieknu sa všetkého a dokážu vydržať veľa utrpenia, aby získali požehnania. Niet lepšieho dôkazu o satanskej prirodzenosti človeka.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Tretia časť) Boh odhaľuje, že antikristi v Neho veria len preto, aby od Neho získali požehnania a výhody a aby boli chránení pred nešťastím. Ak nemôžu získať požehnania, majú pocit, že viera v Boha nemá zmysel, a zanechajú Ho. Je to úplne podmienené sebeckou a opovrhnutiahodnou prirodzenosťou antikristov. Keď som uvažovala o sebe, videla som, že aj ja žijem podľa satanských jedov ako „každý sám za seba a ostatných nech vezme čert“ a „bez odmeny ani prstom nepohni“. Všetko, čo som robila, bolo hnané vlastným záujmom a muselo mi to prinášať úžitok. Predtým, ako som uverila v Boha, som bola vždy krehká a chorľavá, ale keď som začala veriť a konať svoju povinnosť, všetky moje choroby sa vyliečili. Keď som od Boha prijala takú veľkú milosť, rozhodla som sa veriť úprimne a myslela som si, že pokiaľ to budem robiť a budem zanechávať veci a vydávať sa Bohu, získam ešte viac Jeho požehnaní a ochrany. Preto som aktívne konala svoju povinnosť, bez ohľadu na to, ako ma manžel prenasledoval alebo sa ma snažil zastaviť, a preto som bola ochotná zniesť akékoľvek útrapy. Ale keď som videla, že Guo Li po toľkých rokoch konania povinnosti dostala takú vážnu chorobu, zrazu som mala pocit, že zanechávanie a vydávanie sa Bohu nemusí nevyhnutne priniesť Božie požehnania a ochranu, tak aký zmysel malo konať moju povinnosť? Žila som teda v negativite a odporovala som Bohu, stratila som všetku chuť konať svoju povinnosť a dokonca som ľutovala, že som kvôli nej odišla z domu. Videla som, že moja prirodzenosť je veľmi sebecká a klamlivá; bola som len človek, ktorý kladie vlastný záujem na prvé miesto! Bola to Božia milosť, že som mohla prísť do Jeho domu a konať povinnosť. Boh dúfal, že sa budem usilovať o pravdu, aby som dosiahla zmenu svojej povahy, úplne sa oslobodím zo satanových pút a budem žiť normálnu ľudskú prirodzenosť. Ale ja som sa o pravdu ani v najmenšom neusilovala; myslela som len na získanie požehnaní a výhod. Keď sa mi dostalo Božej ochrany a milosti, bola som ochotná zanechávať veci, vydávať sa Bohu a dokonca trpieť. Len čo však Božie dielo nebolo v súlade s mojimi predstavami a moja túžba po požehnaniach stroskotala, môj postoj k povinnosti sa okamžite zmenil. Začala som byť negatívna, odporujúca a povrchná a dokonca som ľutovala, že konám svoju povinnosť. Stal sa zo mňa úplne iný človek. Videla som, že život podľa satanských pravidiel zo mňa urobil neuveriteľne sebeckého, opovrhnutiahodného človeka zbaveného ľudskej prirodzenosti. Moja viera bola klamstvom, pokusom využiť Boha, a kráčala som po ceste odporu voči Nemu. Keby som sa neobrátila, čakalo by ma len vyradenie. Spomenula som si na Božie slová: „Pavol považoval usilovanie sa o požehnania za legitímny cieľ. V akom zmysle je to nesprávne? Je to úplne v rozpore s pravdou a nie je to v súlade s Božím úmyslom spasiť ľudí.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Praktizovanie pravdy je jediná cesta, ako získať vstup do života) Boh prináša ľuďom spásu, aby očistil ich skazené povahy a nakoniec ich priviedol do svojho kráľovstva. Ja som sa však sústredila len na okamžitú milosť a požehnania a neusilovala som sa o pravdu. Neodchyľovalo sa to od Božích požiadaviek? Nakoniec by som určite nič nezískala.

Neskôr som si prečítala ďalšie dve pasáže z Božích slov a do určitej miery som porozumela Božej spravodlivej povahe. Všemohúci Boh hovorí: „Spravodlivosť nie je v žiadnom prípade férovosť ani rozumnosť; nie je to rovnostárstvo ani otázka toho, že ti bude pridelené to, čo si zaslúžiš, podľa toho, koľko práce si vykonal. Nie je to ani otázka toho, že dostaneš zaplatené za odvedenú prácu alebo že dostaneš, čo ti prináleží podľa vynaloženého úsilia. To nie je spravodlivosť, je to len férovosť a rozumnosť. Len veľmi málo ľudí dokáže spoznať Božiu spravodlivú povahu. Povedzme, že Boh by vyradil Jóba po tom, čo o Ňom Jób vydal svedectvo – bolo by to spravodlivé? V skutočnosti áno. Prečo sa to nazýva spravodlivosťou? Ako ľudia vnímajú spravodlivosť? Ak je niečo v súlade s ľudskými predstavami, potom sa im veľmi ľahko povie, že Boh je spravodlivý; ak sa im však niečo javí v rozpore s ich predstavami – ak je to niečo, čo nedokážu pochopiť –, potom im padne zaťažko povedať, že Boh je spravodlivý. Keby Boh vtedy zničil Jóba, ľudia by nepovedali, že je spravodlivý. No či už boli ľudia skazení, alebo nie, či už boli hlboko skazení, alebo nie, musí Boh v skutočnosti ospravedlňovať svoje konanie, keď ich ničí? Mal by ľuďom vysvetľovať, na základe čoho tak koná? Musí ľuďom oznámiť pravidlá, ktoré určil? Nie je to potrebné. V Božích očiach nemá človek, ktorý je skazený a má sklon odporovať Bohu, žiadnu cenu; akokoľvek s ním Boh naloží, bude to náležité, a všetko sú to Božie opatrenia. Ak by si sa znepáčil Bohu a ak by po tvojom svedectve povedal, že ťa nevie nijako použiť, a preto by ťa zničil, bola by aj toto Jeho spravodlivosť? Áno, bola. … Všetko, čo Boh robí, je spravodlivé. Ľudia možno nedokážu vnímať Božiu spravodlivosť, no nemali by vynášať svojvoľné súdy. Ak sa ľuďom nejaké Božie konanie zdá byť nerozumné alebo ak o ňom majú nejaké predstavy, a preto tvrdia, že Boh nie je spravodlivý, potom sú nanajvýš nerozumní.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Tretia časť) „Nič, čo Boh robí, nie je zlé a ty musíš chváliť Jeho spravodlivosť. Bez ohľadu na to, čo Boh robí, je to vždy správne, a aj keď prechovávaš predstavy o tom, čo Boh robí, veriac, že to, čo robí, neberie ohľad na ľudské pocity, že sa ti to nepáči, aj tak by si mal chváliť Boha. Prečo by ste to mali robiť? Neviete prečo, však? Toto sa v skutočnosti dá vysvetliť veľmi ľahko: Je to preto, že Boh je Boh a ty si človek; On je Stvoriteľ, ty si stvorená bytosť. Nie si spôsobilý požadovať, aby Boh konal určitým spôsobom alebo aby sa k tebe určitým spôsobom správal, zatiaľ čo Boh je spôsobilý klásť požiadavky na teba. Požehnania, milosť, odmeny, koruny – to, kto a ako dostane všetky tieto veci, je na Bohu. … Identitu, postavenie a podstatu Boha nemožno nikdy stotožniť s identitou, postavením a podstatou človeka a tieto veci sa nikdy nezmenia – Boh bude navždy Bohom a človek bude navždy človekom. Ak to človek dokáže pochopiť, čo by mal potom robiť? Mal by sa podriadiť Božej zvrchovanosti a Božím usporiadaniam – to je najrozumnejší spôsob, ako postupovať, a okrem toho niet inej cesty, ktorú si možno zvoliť. Ak sa nepodriadiš, potom si vzdorovitý, a ak vzdoruješ a hádaš sa, potom si nehorázne vzdorovitý a mal by si byť zničený. Schopnosť podriadiť sa Božej zvrchovanosti a usporiadaniu ukazuje, že máš rozum; toto je postoj, ktorý ľudia musia mať, a jedine toto je postoj, ktorý by mali mať stvorené bytosti.“ (Slovo, zv. IV: Odhaľovanie antikristov. Dvanásty bod) Po prečítaní Božích slov som cítila, ako mi prebodli srdce, a videla som, že vôbec nerozumiem Božej spravodlivej povahe. V mojich predstavách Božia spravodlivosť znamenala, že Boh je férový a rozumný – že ak sa človek snaží, bude odmenený. Verila som, že Boh by mal udeliť milosť a požehnania tým, ktorí pre Neho trpia a vydávajú sa Mu, a že najmä keď si počas skúšok stoja pevne za svojím svedectvom, mal by ich ešte viac žehnať a chrániť a uzdraviť ich choroby. Napríklad, keďže Guo Li pred mnohými rokmi opustila rodinu a vzdala sa práce, aby konala svoju povinnosť, a teraz vážne ochorela, myslela som si, že Boh by ju mal vzhľadom na všetky tie roky zanechávania všetkého a vydávania sa Bohu ochrániť a uzdraviť. Nakoniec sa jej však nielenže nepolepšilo, ale dokonca podstúpila amputáciu. Tak som sa sťažovala, že Boh je bezohľadný, a súdila som Ho ako nespravodlivého. Mojím meradlom Božej spravodlivosti bolo, že ak sa niekto snaží, musí byť odmenený, a že bez ohľadu na to, koľko úsilia vynaloží alebo ako veľmi sa Bohu vydáva, Boh mu musí dať rovnocennú odmenu. Tento názor je taký skreslený! Boh je Stvoriteľ a ja som stvorená bytosť. Všetko, čo si užívam, vrátane môjho samotného života, je od Boha. Je úplne prirodzené a oprávnené, aby som nasledovala Boha a konala svoju povinnosť. To, či mi Boh udelí milosť a požehnania, je Jeho vec. Nemám právo klásť Bohu požiadavky; mala by som bezpodmienečne prijať Jeho zvrchovanosť a usporiadania s podriadeným srdcom. Navyše, všetko, čo Boh na ľuďoch robí, má zmysel a obsahuje Jeho múdrosť. Nemala by som sa na veci pozerať podľa vonkajšieho zdania, a už vôbec by som nemala súdiť všetko, čo Boh robí, na základe vlastných predstáv a domnienok. Je to presne ako u Jóba. Bál sa Boha a vyhýbal sa zlu, a predsa čelil strate majetku a smrti detí a jeho vlastné telo bolo pokryté boľavými vredmi. V očiach človeka trpel nešťastím, ale Boh túto skúšku použil na to, aby zdokonalil jeho skutočnú vieru v Neho. Jób sa stal v Božích očiach dokonalým človekom a satan už nemal právo ho obviňovať ani pokúšať. V chorobe, ktorá postihla Guo Li, sú tiež Božie dobré úmysly. Hoci ochorela a jej telo trpelo, ak dokázala hľadať pravdu, poučiť sa a získať skutočnú vieru v Boha a podriadenosť voči Bohu, potom by to utrpenie stálo za to. Už som sa na veci nemohla pozerať na základe svojich vlastných predstáv a domnienok. Boh je vždy spravodlivý a bez ohľadu na to, čo robí, obsahuje to Jeho dobré úmysly a múdrosť. Keď som tomu porozumela, v srdci sa mi značne rozjasnilo.

Počas svojich duchovných pobožností som čítala Božie slová a porozumela som správnemu pohľadu, aký by mal mať človek pri viere v Boha. Všemohúci Boh hovorí: „Zažívanie Božieho diela nie je o užívaní si milosti, namiesto toho je to viac o utrpení pre milovanie Boha. Keďže sa tešíš z Božej milosti, musíš sa tešiť aj z Jeho napomínania; toto všetko musíš zažiť. Ak v sebe dokážeš zažiť, ako ťa Boh osvecuje, i to, ako ťa Boh orezáva a ako ťa súdi, tvoje skúsenosti budú komplexné. Boh na tebe vykonal svoje dielo súdu a tiež na vás vykonal svoje dielo napomínania. Božie slovo ťa orezalo, ale aj ťa osvietilo a osvetlilo. Keď si negatívny a slabý, Boh o teba stále pociťuje obavy. Celé toto dielo ťa učí, že všetko, čo sa týka človeka, je pod Božím ovládaním. Možno si myslíš, že veriť v Boha je len o tom, že trpíš alebo pre Neho robíš veľa vecí, alebo že tvoje telo má pokoj, alebo že všetko v tvojom živote ide ako po masle a že sa vo všetkom cítiš pohodlne a pokojne. Žiadny z týchto účelov by ľudia nemali mať vo svojej viere v Boha. Ak veríš pre tieto účely, tvoje stanovisko je nesprávne a jednoducho nie je možné, aby ťa Boh zdokonalil. Božie skutky, Božia spravodlivá povaha, Jeho múdrosť, Jeho slová a Jeho veľkoleposť a nepochopiteľnosť sú tým, čo by ľudia mali pochopiť. Vďaka tomuto porozumeniu by si mal zo svojho srdca odstrániť svoje osobné požiadavky, nádeje a predstavy. Až keď ich odstrániš, môžeš splniť podmienky, ktoré Boh požaduje. Len prostredníctvom toho môžeš získať život a uspokojiť Boha. Cieľom viery v Boha je uspokojiť Ho a žiť povahu, ktorú vyžaduje, aby sa Jeho skutky a sláva mohli prejaviť prostredníctvom tejto skupiny nehodných ľudí. To je správne stanovisko k viere v Boha a cieľ, o ktorý by si sa mal usilovať. Mal by si mať správny pohľad na vieru v Boha a mal by si sa usilovať získať Božie slová. Musíš jesť a piť Božie slová a musíš žiť pravdu, a predovšetkým musíš vidieť Jeho praktické skutky, Jeho úžasné činy v celom vesmíre, ako aj praktické dielo, ktoré koná v tele. Ľudia môžu prostredníctvom svojich praktických skúseností oceniť, ako na nich Boh koná svoje dielo a aké sú Jeho úmysly voči nim. Cieľom toho všetkého je odstrániť skazenú satanskú povahu ľudí. Po tom, čo si zo seba vyhnal všetku nečistotu a nespravodlivosť, odvrhol si svoje zlé úmysly a rozvinul pravú vieru v Boha – len s pravou vierou môžeš skutočne milovať Boha.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Tí, ktorí majú byť zdokonalení, musia prejsť zušľachťovaním) Z Božích slov som videla, že viera v Boha nie je na to, aby od Neho človek prijímal požehnania. Hlavné je zažívať Boží súd, napomínanie, skúšky a zušľachtenie, aby človek odvrhol svoju skazenú povahu a dosiahol Jeho spásu. Keď som spomínala na svoje roky viery, užívala som si toľko polievania a zaopatrenia Božími slovami, ale neusilovala som sa o pravdu. Bola som zameraná na užívanie si Božej milosti a požehnaní, a moja život-povaha sa ani v najmenšom nezmenila. Choroba Guo Li skutočne poslúžila na zjavenie môjho vlastného stavu. Odteraz sa musím vo veciach, ktoré sa mi dejú, sústrediť na zažívanie Božieho diela. Najmä vo veciach, ktoré nie sú v súlade s mojimi predstavami, musím hľadať pravdu, uvažovať o sebe a spoznávať sa, a riešiť svoje skazené povahy. Keď som týmto veciam porozumela, už som sa neobávala, či v budúcnosti dostanem požehnania. Dokázala som tiež vložiť srdce do svojej povinnosti, premýšľajúc o tom, ako dobre polievať nováčikov a plniť si svoju povinnosť, aby som uspokojila Boha. Bez ohľadu na to, aká choroba alebo nešťastie ma v budúcnosti postihne, som ochotná zažívať to so srdcom naplneným podriadenosťou voči Bohu, sústrediac sa na hľadanie pravdy a dobré konanie svojej povinnosti.

V júli 2023 som opäť videla Guo Li. Hoci mala jednu ruku amputovanú, stále vytrvávala vo svojej hostiteľskej povinnosti. Keď sme sa rozprávali o tom, ako sa cítila, keď čelila amputácii, pokojne a vyrovnane mi povedala: „Bohu vďaka! Mám vyše sedemdesiat rokov. Ostatní, ktorí ochoreli v rovnakom čase ako ja, už zomreli, ale ja stále žijem. To je najväčšia Božia ochrana. Hoci ma postihla táto vážna choroba, veľa som vďaka nej získala. Môcť v tomto živote počuť toľko Božích slov a môcť konať svoju povinnosť – to stačí. To je Božia milosť! O nič iné neprosím. Prosím len o to, aby som každý deň, ktorý žijem, mohla konať svoju povinnosť, aby som uspokojila Boha!“ Keď som počula slová Guo Li, cítila som sa zahanbená a zároveň hlboko inšpirovaná, a tiež som získala dôveru v zažívanie Božieho diela. Bohu vďaka!