11. Rozdiel medzi povahou antikristov a podstatou antikristov

Slová Všemohúceho Boha posledných dní

Človeka, ktorý má len povahu antikrista, nemožno charakterizovať ako antikrista v samotnej jeho podstate. Skutoční antikristi sú iba tí, ktorí majú prirodzenosť-podstatu antikristov. Iste, v ľudskej prirodzenosti týchto dvoch sú rozdiely a pod vplyvom rôznych druhov ľudskej prirodzenosti nie sú rovnaké ani postoje, ktoré títo ľudia prechovávajú k pravde, pričom keď nie sú rovnaké postoje, ktoré ľudia prechovávajú k pravde, sú odlišné aj cesty, ktoré si vyberajú, a keď sú odlišné cesty, ktoré si ľudia vyberajú, líšia sa aj výsledné princípy a následky ich konania. Keďže u človeka, ktorý má len povahu antikrista, pôsobí svedomie a keďže má rozum a zmysel pre česť a relatívne miluje pravdu, po odhalení svojej skazenej povahy má v srdci výčitky. V takýchto chvíľach o sebe môže uvažovať a spoznať samého seba a môže si priznať svoju skazenú povahu a svoje odhalenie skazenosti, čo mu umožní vzdorovať telu a svojej skazenej povahe a dospieť k praktizovaniu pravdy a podriadeniu sa Bohu. U antikrista to tak ale nie je. Keďže u neho nepôsobí svedomie, nie je svedomitý, a už vôbec nemá zmysel pre česť, po odhalení svojej skazenej povahy neposudzuje v súlade s Božími slovami, či je jeho prejav správny alebo nesprávny, či ide o skazenú povahu alebo normálnu ľudskú prirodzenosť, alebo či je to v súlade s pravdou. Nikdy o týchto veciach neuvažuje. Ako sa teda správa? Vždy trvá na tom, že skazená povaha, ktorú odhaľuje, a cesta, ktorú si vybral, sú tie správne. Myslí si, že čokoľvek, čo urobí, je správne a čokoľvek, čo povie, je správne, a zaťato sa drží vlastných názorov. Bez ohľadu na to, akú veľkú chybu urobí a akú vážnu skazenú povahu odhalí, teda nerozpozná závažnosť veci a určite neporozumie skazenej povahe, ktorú odhalil. Samozrejme, nevzdá sa ani svojich túžob a nebude vzdorovať svojim ambíciám ani svojej skazenej povahe, aby si zvolil cestu, akou je podriadenie sa Bohu a pravde. Z týchto dvoch rôznych výsledkov vidno, že ak človek s povahou antikrista v srdci miluje pravdu, má šancu jej porozumieť, praktizovať ju a dosiahnuť spásu, zatiaľ čo typ človeka s podstatou antikrista nedokáže porozumieť pravde, uviesť ju do praxe ani dosiahnuť spásu. To je rozdiel medzi nimi dvoma.

Slovo, zv. IV: Odhaľovanie antikristov. Exkurz piaty: Zhrnutie charakteru antikristov a ich povahy-podstaty (Druhá časť)

Čo je smrteľnou chorobou: mať podstatu antikrista, alebo mať jeho povahu? (Mať podstatu antikrista.) Je to tak? (Áno.) Dobre si to premyslite a potom odpovedzte znova. (Mať podstatu antikrista a mať jeho povahu sú obe smrteľné choroby.) Prečo je to tak? (Pretože ľudia s podstatou antikrista sa nebudú usilovať o pravdu a to isté platí aj pre ľudí s jeho povahou. S akýmkoľvek problémom sa ľudia s povahou antikrista stretnú, nikdy sa nezameriavajú na úsilie o pravdu a nemajú ani len minimum ľudskej prirodzenosti a rozumu; takíto ľudia nie sú schopní získať pravdu a nemôžu ani dosiahnuť spásu – aj to je smrteľná choroba.) Kto ďalší by chcel hovoriť? (Ja tomu rozumiem tak, že ani jedno z týchto dvoch nie je smrteľnou chorobou, no že je ňou to, ak sa niekto neusiluje o pravdu.) To je dobrý pohľad na vec. Existuje však predpoklad, ktorým je podstata antikrista – ľudia, ktorí majú podstatu antikrista, sa jednoducho neusilujú o pravdu a sú to pochybovači – mať podstatu antikrista je tá najnebezpečnejšia vec. Čo sa myslí pod podstatou antikrista? Znamená to, že títo ľudia sa skrátka neusilujú o pravdu; usilujú sa len o postavenie, sú vo svojej podstate Božími nepriateľmi, sú to antikristi, sú stelesnením satana, sú už od narodenia diablami, chýba im ľudská prirodzenosť a sú to materialisti a štandardní pochybovači. Takíto ľudia majú odpor k pravde. Čo znamená „mať odpor k pravde“? Znamená to, že neveria, že Boh je pravda, neuznávajú skutočnosť, že Boh je Stvoriteľ, a už vôbec neuznávajú, že má zvrchovanosť nad všetkými vecami a nad všetkým. Keď teda takíto ľudia dostanú príležitosť usilovať sa o pravdu, dokážu to? (Nie.) Keďže sa nedokážu usilovať o pravdu a sú večnými nepriateľmi pravdy aj Boha, nikdy nebudú schopní získať pravdu. Byť navždy neschopný získať pravdu je smrteľná choroba. A všetci tí, ktorí majú povahu antikrista, sú si z hľadiska povahy podobní s tými, ktorí majú jeho podstatu: majú rovnaké prejavy, rovnaké odhalenia a dokonca aj spôsob, akým tieto prejavy a odhalenia ukazujú, a ich spôsoby zmýšľania, predstavy a výmysly o Bohu sú rovnaké. Pokiaľ sa však ľudia, ktorí majú povahu antikrista, neusilujú o pravdu, nezáleží na tom, či ju dokážu prijať a či dokážu uznať skutočnosť, že Boh je Stvoriteľ – ich povaha antikrista sa stáva smrteľnou chorobou a ich výsledok tak bude rovnaký ako u tých s jeho podstatou. No našťastie sú medzi tými s povahou antikrista aj niektorí, ktorí majú ľudskú prirodzenosť, rozum, svedomie a pocit hanby, ktorí milujú pozitívne veci a ktorí majú predpoklady na to, aby ich Boh spasil. Tým, že sa títo ľudia usilujú o pravdu, dosahujú zmenu povahy, odvrhujú svoje skazené povahy a odvrhujú aj svoju povahu antikrista, takže už pre nich ich povaha antikrista nie je smrteľnou chorobou a existuje možnosť, že budú spasení. Za akých okolností možno povedať, že je povaha antikrista smrteľnou chorobou? Je jeden predpoklad, a to ten, že hoci títo ľudia uznávajú Božiu existenciu, veria v Božiu zvrchovanosť, veria a uznávajú všetko, čo Boh hovorí, a dokážu si konať svoje povinnosti, jedna vec je v neporiadku: nikdy nepraktizujú pravdu ani sa o ňu neusilujú, takže sa pre nich ich povaha antikrista stáva osudnou a môže ich pripraviť o život. Pokiaľ ide o ľudí s podstatou antikrista, za žiadnych okolností nie je možné, aby milovali či prijali pravdu, a nikdy ju nemôžu získať. Rozumiete? (Áno.) Rozumiete. Zopakujte Mi to. (Ľudia s podstatou antikrista sú už vo svojej podstate Božími nepriateľmi. Rozhodne to nie sú ľudia, ktorí milujú a dokážu prijať pravdu, a nie je možné, aby ju niekedy získali, takže je pre nich ich povaha antikrista smrteľnou chorobou. Zatiaľ čo ak u určitých ľudí, ktorí majú povahu antikrista, existuje predpoklad, že majú ľudskú prirodzenosť, rozum, svedomie a pocit hanby, milujú pozitívne veci, usilujú sa o pravdu a potom týmto úsilím o pravdu dosiahnu zmenu povahy, nasledujú správnu cestu a ich povaha antikrista pre nich nie je smrteľnou chorobou. O tom všetkom rozhoduje podstata týchto ľudí a cesta, ktorú nasledujú.) To znamená, že pre ľudí s podstatou antikrista je nemožné, aby sa niekedy usilovali o pravdu, a nikdy nemôžu dosiahnuť spásu, zatiaľ čo ľudí s povahou antikrista možno rozdeliť na dva druhy: jeden druh sa usiluje o pravdu a môže dosiahnuť spásu a ďalší druh sa zas vôbec neusiluje o pravdu a nemôže dosiahnuť spásu. Tí, ktorí nemôžu dosiahnuť spásu, sú všetci robotníci; určití verní robotníci môžu zostať a je možné, že sa stretnú s iným výsledkom.

Prečo nemôžu ľudia s podstatou antikrista dosiahnuť spásu? Je to preto, lebo títo ľudia neuznávajú pravdu a neuznávajú ani to, že Boh je pravda. Neuznávajú, že existujú pozitívne veci, a nemilujú ich a namiesto toho milujú tie podlé a negatívne. Sú stelesnením všetkých podlých a negatívnych vecí a všetky ich vyjadrujú, takže majú odpor k pravde, sú voči nej nepriateľskí a nenávidia ju. Môžu sa s takouto podstatou usilovať o pravdu? (Nie.) Preto je nemožné prinútiť týchto ľudí, aby sa usilovali o pravdu. Dá sa zmeniť zviera na iný druh zvieraťa? Dá sa napríklad mačka zmeniť na psa alebo myš? (Nie.) Myš bude vždy myšou, ktorá sa často skrýva v dierach a žije v tieni, a mačka vždy bude prirodzeným jej nepriateľom. To sa nedá zmeniť – to sa nikdy nedá zmeniť. Lenže medzi tými s povahou antikrista sú niektorí, ktorí milujú pravdu a pozitívne veci a ktorí sú ochotní vydať zo seba všetko, aby praktizovali pravdu a usilovali sa o ňu. Praktizujú všetko, čo Boh hovorí, nasledujú bez ohľadu na to, ako ich Boh vedie, robia všetko, o čo Boh žiada, kráčajú cestou, ktorá je úplne v súlade s tou, ktorú Boh vyžaduje, a usilujú sa v súlade so smerovaním a cieľmi, ktoré Boh určil. Pokiaľ ide o ostatných, okrem toho, že sa neusilujú o pravdu, tiež nasledujú cestu antikrista a netreba veľa, aby sme si uvedomili, aký bude výsledok takýchto ľudí. Nielenže nezískajú pravdu, ale aj stratia šancu byť spasení – akí poľutovaniahodní ľudia to sú! Boh im dáva príležitosti a navyše ich zaopatruje pravdou a životom, ale oni si tieto veci nevážia a nenasledujú cestu k zdokonaleniu. Nie je to tak, že by Boh uprednostňoval niektorých ľudí pred inými a že by týmto ľuďom nedával žiadne šance. Je to skôr preto, že si tieto šance nevážia ani nekonajú tak, ako Boh vyžaduje, že strácajú príležitosť byť spasení. Preto sa ich povaha antikrista stáva osudnou a spôsobuje, že prichádzajú o život. Myslia si, že porozumenie niektorým učeniam a predvádzanie určitých viditeľných skutkov a dobrého správania znamená, že Boh sa nebude zaoberať otázkou ich povahy antikrista a že ju môžu skryť, v dôsledku čoho prirodzene nemusia praktizovať pravdu, môžu si robiť, čo chcú, a môžu konať v súlade s vlastným chápaním a vlastnými metódami a želaniami. Bez ohľadu na to, aké šance im Boh dáva, nakoniec naďalej lipnú na vlastnom kurze, nasledujú cestu antikrista a stávajú sa Božími nepriateľmi. Nestávajú sa Jeho nepriateľmi preto, že by ich tak Boh definoval hneď od začiatku – Boh ich spočiatku nijak nedefinoval, pretože v Jeho očiach neboli Jeho nepriateľmi ani ľuďmi s podstatou antikrista, ale boli skôr len ľuďmi so satanskými, skazenými povahami. Bez ohľadu na to, koľko právd Boh vyjadrí, sa vo svojom úsilí stále nesnažia o pravdu. Nedokážu vykročiť na cestu spásy a namiesto toho nasledujú cestu antikrista, až nakoniec strácajú šancu byť spasení. Nie je to škoda? Je to taká škoda! Títo ľudia sú takí poľutovaniahodní. Prečo sú poľutovaniahodní? Porozumejú niekoľkým slovám a učeniam a myslia si, že rozumejú pravde; zaplatia nejakú malú cenu a predvedú trochu dobrého správania pri konaní svojej povinnosti a myslia si, že praktizujú pravdu; majú nejaký talent, kvalitu a dary a vedia povedať zopár slov a učení, robiť nejakú prácu a konať nejaké špeciálne povinnosti a myslia si, že získali život; dokážu zniesť trochu utrpenia a zaplatiť nejakú malú cenu a mylne si myslia, že sa môžu podriadiť Bohu a všetkého sa pre Neho vzdať. Používajú svoje viditeľné dobré správanie a dary, slová a učenia, ktorými sa vyzbrojili, aby nahradili praktizovanie pravdy – to je ich najväčší problém a ich osudová chyba. Spôsobuje to, že mylne veria, že už sa vydali cestou spásy a že už majú duchovné postavenie a život. Nech už je to akokoľvek, ak títo ľudia nakoniec nie sú schopní dosiahnuť spásu, nemôžu viniť nikoho iného než seba; je to preto, že sa sami nezameriavajú na pravdu, neusilujú sa o ňu a sú viac než ochotní nasledovať cestu antikristov.

Slovo, zv. IV: Odhaľovanie antikristov. Deviaty bod (Štvrtá časť)

Všetci, ktorí kráčajú po ceste antikristov, sú ľudia s povahou antikrista, a to, po čom kráčajú ľudia s povahou antikrista, je cesta antikristov – no medzi ľuďmi s povahou antikrista a antikristami je predsa len malý rozdiel. Ak má niekto povahu antikrista a kráčal by po ceste antikristov, nemusí to nutne znamenať, že je antikrist. Ale ak sa nebude kajať a nedokáže prijať pravdu, môže sa ním postupne stať. Pre ľudí, ktorí kráčajú po ceste antikristov, stále existuje nádej a príležitosť na pokánie, pretože sa ešte nestali antikristami. Ak páchajú rôzne druhy zla, sú označení za antikristov a sú teda okamžite vyčistení a vypudení, už nebudú mať príležitosť kajať sa. Ak niekto, kto kráča po ceste antikristov, ešte nenapáchal veľa zla, aspoň to ukazuje, že ešte nie je zlým človekom. Ak dokáže prijať pravdu, existuje pre neho iskrička nádeje. Ak pravdu za žiadnu cenu neprijme, bude pre neho veľmi ťažké byť spasený, aj keď nepáchal všemožné zlo. Prečo nemôže byť antikrist spasený? Pretože ani v najmenšom neprijíma pravdu. Nezáleží na tom, ako Boží dom hovorí v duchovnom spoločenstve o tom, že treba byť čestným človekom – o tom, ako musí byť človek otvorený a úprimný, vyjsť s pravdou von, povedať, čo má na srdci, a nesprávať sa nečestne –, antikristi to jednoducho nedokážu prijať. Neustále majú pocit, že ľudia na čestnosť doplácajú a že hovoriť pravdu je hlúpe. Sú pevne rozhodnutí nebyť čestným človekom. Toto je prirodzenosť antikristov, ktorá má odpor k pravde a nenávidí ju. Ako môže byť niekto spasený, ak ani v najmenšom neprijíma pravdu? Ak niekto, kto kráča po ceste antikristov, dokáže prijať pravdu, je medzi ním a antikristom jasný rozdiel. Všetci antikristi sú ľudia, ktorí neprijímajú ani kúsok pravdy. Bez ohľadu na to, koľko nesprávnych alebo zlých vecí urobili, a bez ohľadu na to, aké veľké straty spôsobili práci cirkvi a záujmom Božieho domu, o sebe nikdy nebudú uvažovať a nespoznajú samých seba. Aj keď sú orezávaní, neprijímajú vôbec žiadnu pravdu; preto ich cirkev označuje za zlých ľudí a za antikristov. Antikrist nanajvýš prizná len to, že jeho činy porušujú princípy a nie sú v súlade s pravdou, no rozhodne nikdy neprizná, že úmyselne pácha zlo alebo že úmyselne odporuje Bohu. Prizná si len chyby, ale neprijme pravdu a potom bude ďalej páchať zlo ako predtým bez toho, aby praktizoval akúkoľvek pravdu. Skutočnosť, že antikrist nikdy neprijíma pravdu, ukazuje, že prirodzenosť-podstata antikristov spočíva v odpore k pravde a v nenávisti voči nej. Zostávajú ľuďmi, ktorí odporujú Bohu tak ako vždy a bez ohľadu na to, koľko rokov v Neho veria. Na druhej strane, celé obyčajné skazené ľudstvo môže mať povahu antikrista, ale medzi ním a antikristami je rozdiel. Je veľa ľudí, ktorí si po vypočutí môžu vziať k srdcu Božie slová súdu a odhalenia, opakovane o nich premýšľať a uvažovať o sebe. Potom si môžu uvedomiť: „Takže toto je povaha antikrista; toto znamená kráčať po ceste antikristov. Aký vážny problém! Mám tieto stavy a toto správanie; mám tento druh podstaty – som tento druh človeka!“ Potom zvažujú, ako môžu túto povahu antikrista odvrhnúť a skutočne sa kajať, čím sa môžu pevne rozhodnúť, že nebudú kráčať po ceste antikristov. Vo svojej práci, vo svojom živote a vo svojom postoji k ľuďom, udalostiam, veciam a Božiemu povereniu môžu uvažovať o svojich činoch a správaní a o tom, prečo sa nedokážu podriadiť Bohu, prečo stále žijú podľa satanskej povahy a prečo nedokážu vzdorovať telu a satanovi. A tak sa budú modliť k Bohu, prijmú Jeho súd a napomínanie a budú Ho prosiť, aby ich spasil pred ich skazenou povahou a pred vplyvom satana. To, že majú odhodlanie to urobiť, dokazuje, že dokážu prijať pravdu. Aj oni rovnako odhaľujú skazenú povahu a konajú podľa vlastnej vôle; rozdiel je v tom, že antikrist nemá len ambície a túžby založiť nezávislé kráľovstvo – on tiež za žiadnu cenu neprijme pravdu. Toto je Achillova päta antikrista. Ak na druhej strane človek s povahou antikrista dokáže prijať pravdu, modliť sa k Bohu a spoliehať sa na Neho a ak chce odvrhnúť skazenú povahu satana a kráčať po ceste usilovania sa o pravdu, v čom bude táto modlitba a toto odhodlanie prínosom pre jeho vstup do života? Prinajmenšom to spôsobí, že o sebe bude uvažovať, spoznávať samého seba pri konaní svojej povinnosti a používať pravdu na riešenie problémov tak, aby svoju povinnosť mohol konať na požadovanej úrovni. To je jeden spôsob, akým mu to prospeje. Okrem toho bude môcť vďaka výcviku, ktorý mu poskytuje konanie povinnosti, vykročiť na cestu usilovania sa o pravdu. S akýmikoľvek ťažkosťami sa stretne, bude schopný hľadať pravdu a zamerať sa na jej prijímanie a praktizovanie; bude schopný postupne odvrhnúť svoju satanskú povahu a dospieť k podriadenosti Bohu a Jeho uctievaniu. Takýmto praktizovaním môže dosiahnuť Božiu spásu. Ľudia s povahou antikrista občas môžu odhaliť skazenosť, môžu stále aj navzdory vlastnej vôli hovoriť a konať v záujme svojej slávy, zisku a postavenia a môžu stále svojvoľne pracovať – ale len čo si uvedomia, že odhaľujú svoju skazenú povahu, pocítia ľútosť a budú sa modliť k Bohu. To dokazuje, že sú niekým, kto dokáže prijať pravdu a kto sa podriaďuje Božiemu dielu; dokazuje to, že sa usilujú o vstup do života. Bez ohľadu na to, koľko rokov človek získava skúsenosti alebo koľko skazenosti odhalí, nakoniec bude schopný prijať pravdu a vstúpiť do pravdy-reality. Je niekým, kto sa podriaďuje Božiemu dielu. A keď toto všetko robí, dokazuje to, že už položil svoje základy na pravej ceste. Ale niektorí, ktorí kráčajú po ceste antikristov, nedokážu prijať pravdu. Pre nich bude spása rovnako ťažko dosiahnuteľná ako pre antikristov. Takíto ľudia nič necítia, keď počujú Božie slová, ktoré odhaľujú antikristov, ale sú ľahostajní a nepohnutí. Keď sa duchovné spoločenstvo obráti na tému povahy antikrista, priznajú, že majú povahu antikrista a že kráčajú po ceste antikristov, a budú o tom hovoriť celkom dobre. Ale keď príde čas praktizovať pravdu, stále to odmietnu urobiť a stále budú konať podľa vlastnej vôle a spoliehať sa na svoju povahu antikrista. Ak sa ich opýtaš: „Zápasíš v srdci, keď odhaľuješ povahu antikrista? Cítiš výčitky, keď hovoríš, aby si si ochránil postavenie? Uvažuješ o sebe a spoznávaš sám seba, keď odhaľuješ povahu antikrista? Cítiš v srdci ľútosť, keď sa dozvieš o svojej skazenej povahe? Kajáš sa alebo sa potom vôbec nejako zmeníš?“ určite nebudú mať odpoveď, pretože nemajú žiadne takéto skúsenosti. Nebudú schopní nič povedať. Sú takíto ľudia schopní skutočného pokánia? Určite to nebude ľahké. Pre tých, ktorí sa skutočne usilujú o pravdu, bude akékoľvek odhalenie povahy antikrista v nich samých bolestivé a budú znepokojení. Začnú premýšľať: „Prečo jednoducho nemôžem odvrhnúť túto satanskú povahu? Prečo vždy odhaľujem skazenú povahu? Prečo je táto moja skazená povaha taká zanovitá a neodstrániteľná? Prečo je také ťažké vstúpiť do pravdy-reality?“ To ukazuje, že ich životná skúsenosť je plytká a že ich skazená povaha nebola takmer vôbec vyriešená. Preto v ich srdci zúri taký prudký boj, keď ich niečo postihne, a preto tiež znášajú ťarchu týchto múk. Hoci majú odhodlanie odvrhnúť svoju satanskú povahu, určite sa nezaobídu bez boja proti nej vo svojom srdci – a tento bojový stav sa zo dňa na deň zintenzívňuje. Ako sa ich poznanie seba samých prehlbuje a vidia, akí sú hlboko skazení, ešte viac túžia získať pravdu a ešte viac si ju cenia a v priebehu spoznávania seba samých a svojej skazenej povahy budú schopní nepretržite prijímať a praktizovať pravdu. Ich duchovné postavenie bude postupne rásť a ich život-povaha sa začne skutočne meniť. Ak sa takto budú naďalej snažiť získavať skúsenosti, ich situácia sa bude z roka na rok zlepšovať a nakoniec budú schopní zvíťaziť nad telom a odvrhnúť svoju skazenosť, často praktizovať pravdu a dosiahnuť podriadenosť Bohu. Vstup do života nie je ľahký! Je to ako oživovanie niekoho, kto zomiera: zodpovednosť, ktorú môže človek splniť, je hovoriť v duchovnom spoločenstve o pravde, podporovať ho, zaopatrovať ho alebo ho orezávať. Ak to dokáže prijať a podriadiť sa, ešte má nádej; môže mať to šťastie, že unikne a veci sa zastavia pred smrťou. Ale ak odmietne prijať pravdu a vôbec nič o sebe nevie, je v nebezpečenstve. Niektorí antikristi aj rok alebo dva po tom, čo boli vyradení, nepoznajú samých seba a nepriznávajú si svoje chyby. V takom prípade v nich nezostala žiadna známka života a to je dôkaz, že už nemajú nádej na spásu. Dokážete prijať pravdu, keď ste orezávaní? (Áno.) Potom je tu nádej – to je dobrá vec! Ak dokážete prijať pravdu, máte nádej na spásu.

Slovo, zv. IV: Odhaľovanie antikristov. Ôsmy bod (Druhá časť)

Niektorí vodcovia a pracovníci v minulosti často odhaľovali povahy antikrista: boli svojvoľní a svojhlaví a vždy muselo byť po ich. Nespáchali však žiadne zjavné zlo a ich ľudská prirodzenosť nebola hrozná. Vďaka orezávaniu, pomoci bratov a sestier, zmene povinnosti alebo odvolaniu a vďaka tomu, že boli istý čas negatívni, si nakoniec uvedomili, že to, čo predtým odhaľovali, boli skazené povahy, začali byť ochotní kajať sa a myslia si: „Najdôležitejšie je vytrvať v konaní svojej povinnosti bez ohľadu na čokoľvek. Hoci som kráčal po ceste antikrista, nebol som označený za antikrista. To je Božia milosť, takže musím tvrdo pracovať vo svojej viere a vo svojom úsilí. Na ceste usilovania sa o pravdu nie je nič zlé.“ Kúsok po kúsku sa menia a potom sa kajajú. Sú v nich dobré prejavy, sú schopní hľadať pravdu-princípy pri konaní svojej povinnosti a hľadajú pravdu-princípy aj pri kontakte s ostatnými. V každom ohľade sa uberajú pozitívnym smerom. Nezmenili sa teda? Odvrátili sa od kráčania po ceste antikristov ku kráčaniu po ceste praktizovania pravdy a usilovania sa o ňu. Majú nádej a šancu dosiahnuť spásu. Môžete takýchto ľudí označiť za antikristov, pretože kedysi vykazovali nejaké prejavy antikrista alebo kráčali po ceste antikristov? Nie. Antikristi by radšej zomreli, ako by sa mali kajať. Nemajú zmysel pre hanbu; okrem toho majú surovú a podlú povahu a majú extrémny odpor k pravde. Môže niekto, kto má taký odpor k pravde, uviesť pravdu do praxe alebo sa kajať? To by bolo nemožné. To, že majú taký absolútny odpor k pravde, znamená, že sa nikdy nebudú kajať. Jedna vec je istá o ľuďoch, ktorí sú schopní kajať sa, a to, že urobili chyby, ale sú schopní prijať súd a napomínanie Božími slovami, sú schopní prijať pravdu a sú schopní snažiť sa zo všetkých síl urobiť svoj diel pri vykonávaní svojich povinností, pričom berú Božie slová ako svoje životné zásady a robia z Božích slov realitu svojho života. Prijímajú pravdu a v hĺbke duše k nej nemajú odpor. Nie je v tom rozdiel? Toto je ten rozdiel. Antikristi však nekončia pri odmietaní orezávania – nepočúvajú nikoho, koho slová sú v súlade s pravdou, a neveria, že Božie slová sú pravda, ani ich za pravdu neuznávajú. Aká je tá ich prirodzenosť? Je to prirodzenosť extrémneho odporu k pravde a nenávisti k nej. Keď niekto hovorí v duchovnom spoločenstve o pravde alebo hovorí o skúsenostnom svedectve, sú tým mimoriadne znechutení a sú nepriateľskí voči osobe, ktorá hovorí v duchovnom spoločenstve. Ak niekto v cirkvi šíri rôzne absurdné a podlé argumenty, hovorí absurdné, nezmyselné veci, veľmi ich to teší; okamžite sa pridajú a váľajú sa s nimi v bahne v úzkej spolupráci. Je to prípad, keď vrana k vrane sadá, rovný rovného si hľadá. Ak počujú Boží vyvolený ľud hovoriť v duchovnom spoločenstve o pravde alebo hovoriť o skúsenostnom svedectve o svojom sebapoznaní a úprimnom pokání, privádza ich to do zúrivosti a začnú uvažovať, ako túto osobu vylúčiť a zaútočiť na ňu. Stručne povedané, nepozerajú sa s láskou na nikoho, kto sa usiluje o pravdu. Chcú ho vylúčiť a byť jeho nepriateľom. Ktokoľvek je zručný v predvádzaní sa kázaním slov a učení, ten sa im veľmi páči a celkom ho schvaľujú, akoby našli dôverníka a spolupútnika. Ak by niekto povedal: „Kto urobí najviac práce a najviac prispeje, bude bohato odmenený a korunovaný a bude vládnuť spolu s bohom,“ budú nekonečne vzrušení a rozprúdi sa im krv v žilách. Budú mať pocit, že vysoko prevyšujú ostatných, že konečne vyčnievajú z davu, že teraz majú priestor na to, aby sa ukázali a predviedli svoju hodnotu. Vtedy budú celkom spokojní. Nie je to odpor k pravde? Predpokladajme, že im povieš v duchovnom spoločenstve: „Boh nemá rád ľudí ako Pavol a najviac sa Mu hnusia ľudia, ktorí kráčajú po ceste antikristov, a tí, ktorí celý deň chodia a hovoria: ‚Pane, Pane, neurobil som pre Teba veľa práce?‘ Hnusia sa Mu ľudia, ktorí Ho celý deň prosia o odmenu a korunu.“ Tieto slová sú určite pravdou, ale aký pocit v nich zanechá, keď počujú takéto duchovné spoločenstvo? Súhlasia s týmito slovami a prijímajú ich? Aká je ich prvá reakcia? Odpor v srdci a neochota počúvať – myslia tým: „Ako si môžeš byť taký istý tým, čo hovoríš? Ty o tom rozhoduješ? Neverím tomu, čo hovoríš! Urobím, čo urobím. Budem ako Pavol a požiadam boha o korunu. Tak môžem byť požehnaný a mať dobrý konečný osud!“ Trvajú na zastávaní Pavlových názorov. Nebojujú tak proti Bohu? Nie je to zjavný odpor voči Bohu? Boh odhalil a rozobral Pavlovu podstatu; povedal o nej tak veľa a každý kúsok z toho je pravda – no títo antikristi neprijímajú pravdu ani fakt, že všetky Pavlove činy a správanie boli v odpore voči Bohu. Vo svojej mysli stále pochybujú: „Ak niečo povieš, znamená to, že je to správne? Na základe čoho? Mne sa zdá to, čo Pavol hovoril a robil, správne. Nie je v tom nič mylné. Usilujem sa o korunu a odmenu – to je to, čoho som schopný! Môžeš ma zastaviť? Budem sa usilovať o konanie práce; keď jej urobím veľa, budem mať kapitál – budem mať zásluhy, a keď to tak bude, budem môcť vstúpiť do nebeského kráľovstva a byť odmenený. Na tom nie je nič nesprávne!“ Takí sú tvrdohlaví. Ani v najmenšom neprijímajú pravdu. Môžeš im hovoriť v duchovnom spoločenstve o pravde, ale k nim to neprenikne; majú k nej odpor. Taký je postoj antikristov k Božím slovám, k pravde a je to aj ich postoj k Bohu. Takže, aký máte pocit, keď ste počuli pravdu? Cítite, že sa neusilujete o pravdu a že jej nerozumiete. Cítite, že vám k nej ešte veľa chýba a že sa budete musieť snažiť o pravdu-realitu. A vždy, keď sa porovnávate s Božími slovami, vtedy cítite, že ste jednoducho príliš nedostatoční, máte slabú kvalitu a chýba vám duchovné porozumenie – že ste stále povrchní a že je vo vás stále podlosť. A potom zostanete negatívni. Nie je to váš stav? Antikristi na druhej strane nikdy nie sú negatívni. Sú vždy takí nadšení, nikdy o sebe neuvažujú ani sa nepoznajú, ale myslia si, že nemajú žiadne veľké problémy. Takí sú ľudia, ktorí sú vždy arogantní a samospravodliví – len čo sa im dostane do rúk moc, zmenia sa na antikristov.

Slovo, zv. IV: Odhaľovanie antikristov. Ôsmy bod (Prvá časť)

Existuje niekto, kto vôbec netúži po moci? Je tu niekto, komu sa moc nepáči? Existuje niekto, kto netúži po výhodách postavenia? Nie, neexistuje. Aký to má dôvod? Je to preto, že ľudia boli všetci skazení satanom; všetci majú satanskú prirodzenosť. Jedna vec, ktorú majú všetci ľudia spoločnú, je, že majú radi moc, postavenie a užívanie si výhod postavenia. Toto je črta, ktorú majú spoločnú všetci ľudia. Prečo sú teda niektorí ľudia považovaní za antikristov, zatiaľ čo iní len prejavujú povahu antikrista alebo kráčajú cestou antikrista? Aké sú rozdiely medzi týmito dvoma skupinami? Najprv budem hovoriť o rozdiele v ich ľudskej prirodzenosti. Majú antikristi ľudskú prirodzenosť? Aké sú rozdiely medzi ľudskou prirodzenosťou ľudí, ktorí kráčajú cestou antikristov, a antikristmi samotnými? (Antikristi nemajú svedomie a rozum, nemajú ľudskú prirodzenosť, zatiaľ čo ľudia, ktorí kráčajú cestou antikristov, ešte trochu svedomia a rozumu majú. Stále môžu prijať pravdu a prijať Boží súd a napomínanie a tiež prejaviť skutočné pokánie.) Prejavenie pokánia je tým bodom rozdielu. Vedia antikristi činiť pokánie? (Nie, nevedia.) Antikristi neprijímajú pravdu ani v najmenšom; aj keby narazili na múr, nebudú činiť pokánie. Nikdy nespoznajú samých seba. Pokiaľ ide o ľudskú prirodzenosť, existuje ďalší spôsob, akým sa ľudia, ktorí kráčajú cestou antikristov, líšia od antikristov, a tým je rozdiel medzi priemerným dobrým človekom a zlým človekom. Dobrí ľudia hovoria a konajú veci so svedomím a rozumom, zatiaľ čo zlí ľudia svedomie a rozum nemajú. Keď zlí ľudia urobia niečo zlé a sú odhalení, neurobia ústupok: „Hm, aj keď to všetci vedia, čo s tým môžu urobiť? Budem si robiť, čo chcem! Je mi jedno, kto ma odhalí alebo kritizuje. Čo mi kto môže urobiť?“ Bez ohľadu na to, koľko zlých vecí zlý človek urobí, necíti hanbu. Keď obyčajný človek urobí niečo zlé, chce to zamaskovať a zakryť. Ak ho niekto nakoniec odhalí, cíti sa príliš zahanbene, aby sa niekomu ukázal na oči, a dokonca nechce ďalej žiť: „Ach, ako som mohol niečo také urobiť? Som naozaj nehanebný!“ Sú mimoriadne kajúcni a dokonca sa preklínajú, prisahajú, že už nikdy niečo také neurobia. Tento typ správania je dôkazom toho, že majú zmysel pre hanbu, že stále majú nejakú ľudskú prirodzenosť. Niekto, kto je nehanebný, nemá svedomie a rozum, a nehanební sú všetci zlí ľudia. Bez ohľadu na to, aký zlý skutok zlý človek spácha, tvár mu nepokryje rumenec ani sa mu srdce nerozbúcha a naďalej bude bezškrupulózne obhajovať svoje činy, prekrúcať negatívne aspekty na pozitívne a hovoriť o zlých skutkoch tak, ako keby boli dobré. Má človek tohto typu zmysel pre hanbu? (Nie.) Ak má takýto postoj, bude v budúcnosti skutočne činiť pokánie? Nie, bude len pokračovať v tom, čo robil doteraz. To znamená, že je nehanebný, a nehanebnosť znamená nemať svedomie a rozum. Ľudia so svedomím a rozumom sa príliš hanbia ukázať sa niekomu na očiach po tom, čo boli odhalení pri robení niečoho zlého, a už nikdy túto vec neurobia. Prečo je to tak? Pretože majú pocit, že to bola hanebná vec a sú príliš plní hanby, aby sa niekomu ukázali na oči; v ich ľudskej prirodzenosti je zmysel pre hanbu. Nie je to minimálny štandard pre normálnu ľudskú prirodzenosť? (Je.) Môže sa niekto, kto ani necíti hanbu, ešte nazývať človekom? Nemôže. Má niekto, kto necíti hanbu, normálny rozum? (Nemá.) Nemá normálny rozum, nieto ešte lásku k pozitívnym veciam. Pre nich je mať svedomie a rozum príliš vysoký štandard, ktorý nedosahujú. Aký je teda najzákladnejší rozdiel medzi antikristmi a tými, ktorí kráčajú cestou antikristov? Keď je človek, ktorý má podstatu antikrista, odhalený niekým iným za súperenie s Bohom o postavenie, nebude si myslieť, že urobil niečo zlé. Neskôr sa nielenže nepoučí a neobráti sa k Bohu, ale naopak, len čo bude mať príležitosť byť zvolený za vodcu alebo pracovníka, bude pokračovať v súperení s Bohom o postavenie, bude pokračovať ako predtým a radšej zomrie, ako by činil pokánie. Majú títo ľudia nejakú rozumnosť? (Nemajú.) A cítia ľudia, ktorí nemajú rozumnosť, nejakú hanbu? (Nie.) Takíto ľudia nemajú rozumnosť a zmysel pre hanbu. Keď ľudia, ktorí majú normálnu ľudskú prirodzenosť, svedomie a rozum, počujú iných hovoriť, že súperia s Bohom o postavenie, pomyslia si: „Ó nie, toto je vážna vec! Som nasledovník Boha! Ako by som mohol súperiť o postavenie s Ním? Aké hanebné je súperiť s Bohom o postavenie! Aký otupený, aký hlúpy, aký nerozumný som sa stal, že som to urobil! Ako som mohol urobiť takú vec?“ Budú sa cítiť v rozpakoch a potupení za to, čo urobili, a keď sa stretnú s podobnými situáciami, ich zmysel pre hanbu obmedzí ich správanie. Prirodzenosť-podstata všetkých ľudí je prirodzenosť-podstata satana, ale tí, ktorí majú rozum normálnej ľudskej prirodzenosti, budú mať zmysel pre hanbu a ich správanie nebude bezuzdné. Ako sa chápanie pravdy človekom postupne prehlbuje a ako väčšiu hĺbku dosahuje jeho poznanie a chápanie Boha a podriadenosť pravde, tento pocit hanby už nebude minimálnou hranicou. Bude čoraz viac držaný na uzde pravdou a svojím bohabojným srdcom. Bude sa naďalej zlepšovať a konať čoraz viac v súlade s pravdou. Budú sa však antikristi usilovať o pravdu? Absolútne nie. Nemajú normálny ľudský rozum, nevedia, čo to znamená usilovať sa o pravdu, majú odpor k pravde a nemajú ani štipku lásky k nej, ako by sa teda mohli usilovať o pravdu? Usilovanie sa o pravdu je potreba normálnej ľudskej prirodzenosti; len tí, ktorí sú lační a smädní po spravodlivosti, budú milovať pravdu a usilovať sa o ňu. Tí, ktorí nemajú normálnu ľudskú prirodzenosť, sa o pravdu nebudú usilovať nikdy.

Slovo, zv. IV: Odhaľovanie antikristov. Druhý bod: Útočia na odporcov a vylučujú ich

Ak sa antikristom útočí alebo siaha na ich povesť alebo postavenie, berú to ešte vážnejšie, ako keby sa niekto pokúšal pripraviť ich o život. Bez ohľadu na to, koľko kázní si vypočujú alebo koľko Božích slov prečítajú, nebudú cítiť smútok ani ľútosť nad tým, že nikdy nepraktizovali pravdu a vydali sa na cestu antikristov, ba ani nad tým, že majú prirodzenosť-podstatu antikristov. Namiesto toho si neustále lámu hlavu nad tým, ako získať postavenie a zlepšiť svoju povesť. Dá sa povedať, že všetko, čo antikristi robia, robia preto, aby sa predvádzali pred ostatnými, a nerobia to pred Bohom. Prečo to hovorím? Pretože títo ľudia sú tak zaľúbení do postavenia, že ho považujú za svoj život, za svoj celoživotný cieľ. Okrem toho, keďže tak veľmi milujú postavenie, nikdy neveria v existenciu pravdy a dokonca sa dá povedať, že v sebe nemajú vôbec žiadnu vieru v Božiu existenciu. Preto bez ohľadu na to, ako kalkulujú, aby získali reputáciu a postavenie, a bez ohľadu na to, ako sa snažia používať falošné vystupovanie, aby oklamali ľudí a Boha, v hĺbke srdca nemajú žiadne povedomie ani výčitky a už vonkoncom žiadnu úzkosť. Vo svojom neustálom úsilí o povesť a postavenie tiež nehanebne popierajú to, čo urobil Boh. Prečo to hovorím? Antikristi v hĺbke srdca veria: „Všetku povesť a postavenie si človek získava vlastnou snahou. Iba získaním pevnej opory medzi ľuďmi a získaním povesti a postavenia sa môžu tešiť z božích požehnaní. Život má hodnotu iba vtedy, keď ľudia získajú absolútnu moc a postavenie. Iba to znamená žiť ako človek. Naproti tomu by bolo zbytočné žiť spôsobom, o ktorom sa hovorí v božom slove – podriadiť sa božej zvrchovanosti a božím opatreniam vo všetkom, ochotne sa postaviť do pozície stvorenej bytosti a žiť ako normálny človek – k takému človeku by nikto nevzhliadal. Postavenie, povesť a šťastie si človek musí vydobyť vlastnými snahami; musí o ne bojovať a uchopiť ich s pozitívnym a aktívnym prístupom. Nikto iný ti ich nedá – pasívne vyčkávanie môže viesť len k neúspechu.“ Takto kalkulujú antikristi. Taká je povaha antikristov. Ak dúfate, že antikristi prijmú pravdu, priznajú si chyby a budú sa skutočne kajať, je to nemožné – vôbec to nedokážu. Antikristi majú prirodzenosť-podstatu satana a nenávidia pravdu, takže kamkoľvek pôjdu – aj keby išli na kraj sveta –, ich ambícia usilovať sa o povesť a postavenie sa nikdy nezmení, rovnako ako sa nezmenia ich názory na veci ani cesta, po ktorej kráčajú. Niektorí ľudia povedia: „Existuje niekoľko antikristov, ktorí vtomto dokážu zmeniť svoje názory.“ Je toto tvrdenie správne? Ak sa skutočne dokážu zmeniť, sú to stále antikristi? Tí, ktorí majú prirodzenosť antikrista, sa nikdy nezmenia a tí, ktorí majú jeho povahu, sa zmenia len vtedy, ak sa budú usilovať o pravdu. Niektorí ľudia, ktorí kráčajú cestou antikrista, páchajú určité zlo, ktoré vyrušuje prácu cirkvi, a hoci sú charakterizovaní ako antikristi, po svojom prepustení cítia skutočnú ľútosť, rozhodnú sa napraviť sa a po období uvažovania, sebapoznávania a pokánia prejdú skutočnou zmenou. V tomto prípade sa títo ľudia nemôžu charakterizovať ako antikristi; majú len povahu antikrista. Ak sa usilujú o pravdu, môžu sa zmeniť. Dá sa však s istotou povedať, že väčšina z tých, ktorí sú charakterizovaní ako antikristi a ktorých cirkev odstráni alebo vypudí, nebude robiť skutočné pokánie ani sa skutočne nezmení. Ak to niekto z nich urobí, je to zriedkavý prípad. Niektorí ľudia sa spýtajú: „Boli teda tieto zriedkavé prípady nesprávne charakterizované?“ To je nemožné. Koniec koncov, spáchali nejaké zlo a to sa nedá vymazať. No ak sú schopní skutočného pokánia, sú ochotní konať povinnosť a majú skutočné svedectvo o svojom pokání, cirkev ich stále môže prijať. Ak si títo ľudia vôbec nechcú priznať chybu alebo robiť pokánie, keď ich cirkev charakterizuje ako antikristov, a ďalej sa snažia všemožne ospravedlňovať, tak je táto charakterizácia presná a úplne správna. Keby vtedy uznali svoje chyby a cítili skutočnú ľútosť, ako by ich cirkev mohla charakterizovať ako antikristov? To by bolo nemožné. Bez ohľadu na to, o koho ide, koľko zla spáchal alebo aké vážne boli jeho chyby, to, či sa určí, že je človek antikrist alebo má jeho povahu, závisí od toho, či je schopný prijať pravdu a orezávanie a či cíti skutočnú ľútosť. Ak dokáže prijať pravdu a orezávanie, cíti skutočnú ľútosť a je ochotný stráviť celý život prácou pre Boha, skutočne to svedčí o istom pokání. Takýto človek nemôže byť charakterizovaný ako antikrist. Môžu skutoční antikristi naozaj prijať pravdu? Rozhodne nie. Práve preto, že nemilujú pravdu a majú k nej odpor, sa nikdy nebudú môcť vzdať povesti a postavenia, ktoré sú tak úzko späté s celým ich životom. Antikristi vo svojich srdciach pevne veria, že len s povesťou a postavením majú dôstojnosť a sú skutočnými stvorenými bytosťami a že len s postavením budú odmenení a korunovaní, splnia podmienky na Božie schválenie, získajú všetko a budú skutočným človekom. Ako antikristi vnímajú postavenie? Vnímajú ho ako pravdu; považujú ho za najvyšší cieľ, o ktorý sa ľudia majú usilovať. Nie je to problém? Ľudia, ktorí sú takto posadnutí postavením, sú skutoční antikristi. Sú rovnakým druhom ľudí ako Pavol. Veria, že úsilie o pravdu, hľadanie podriadenosti Bohu a hľadanie čestnosti sú len procesy, ktoré vedú človeka k najvyššiemu možnému postaveniu; že sú to len procesy, nie cieľ a štandard počínania si, a že sa robia výlučne preto, aby to Boh videl. Toto chápanie je nezmyselné a smiešne! Takúto smiešnu myšlienku mohli splodiť len tí absurdní ľudia, ktorí nenávidia pravdu.

Slovo, zv. IV: Odhaľovanie antikristov. Deviaty bod (Tretia časť)

Všetky skazené ľudské bytosti majú podlú povahu a všetky majú odhalenia a prejavy podlej povahy. Podlá povaha bežných ľudí a podlá povaha antikristov sa však líšia. Hoci bežní ľudia majú podlú povahu, vo svojom srdci túžia po pravde a milujú ju a v procese svojej viery v Boha a konania svojich povinností sú schopní prijať pravdu. Aj keď je pravda, ktorú dokážu uviesť do praxe, obmedzená, stále dokážu nejakú praktizovať, a tak sa ich skazené povahy môžu postupne očistiť a skutočne zmeniť a nakoniec sú schopní v zásade sa podriadiť Bohu a dosiahnuť spásu. Na druhej strane antikristi vôbec nemilujú pravdu, nikdy ju neprijímajú a nikdy ju neuvádzajú do praxe. Mali by ste sa snažiť pozorovať a rozlišovať podľa toho, čo tu hovorím; či už ide o cirkevného vodcu alebo pracovníka, alebo o bežného brata či sestru, všímajte si, či dokážu uviesť do praxe pravdy v rámci toho, čomu rozumejú. Povedzme napríklad, že niekto rozumie pravde-princípu, ale keď príde čas uviesť ho do praxe, vôbec ho nepraktizuje a robí si, čo chce, a koná svojvoľne – to je podlosť a takého človeka je ťažké spasiť. Niektorí ľudia pravde veľmi nerozumejú, v srdci však chcú hľadať presne to, čo robiť, aby to bolo v súlade s Božími úmyslami a zhodovalo sa s pravdou. Vo svojom najhlbšom vnútri si neželajú ísť proti pravde. Len preto, že nerozumejú pravde, hovoria a konajú v rozpore s princípmi, robia chyby a dokonca robia veci, ktoré spôsobujú narušenia a vyrušenia – aká je podstata tohto konania? Podstata tohto sa netýka páchania zla; je to spôsobené pochabosťou a nevedomosťou. Robia tieto veci vyslovene preto, že nerozumejú pravde, pretože nie sú schopní dosiahnuť pravdu-princípy a pretože si na základe svojich predstáv a fantázií myslia, že je správne tie veci robiť, a tak konajú takto a Boh ich preto charakterizuje ako pochabých a nevedomých, s nedostatočnou kvalitou; nie je to tak, že by rozumeli pravde a zámerne išli proti nej. Pokiaľ ide o vodcov a pracovníkov, ktorí vždy robia veci podľa svojich predstáv a fantázií a ktorí často narúšajú prácu Božieho domu, pretože nerozumejú pravde, musíte na vyriešenie problémov praktizovať zavádzanie dohľadu a obmedzení a praktizovať častejšie hovorenie v duchovnom spoločenstve o pravde. Ak je má niekto príliš nedostatočnú kvalitu a nedokáže pochopiť pravdu-princípy, potom je čas prepustiť ho ako falošného vodcu. Ak rozumie pravde, a predsa zámerne ide proti nej, potom musí byť orezaný. Ak po celý čas zostáva neschopný prijať pravdu a neprejavuje žiadne pokánie, potom sa s ním musí zaobchádzať ako so zlým človekom a mal by byť vyčistený. Prirodzenosť antikristov je však oveľa vážnejšia ako prirodzenosť zlých ľudí alebo falošných vodcov, pretože antikristi zámerne a úmyselne vyrušujú prácu cirkvi. Aj keď rozumejú pravde, nepraktizujú ju, nikoho nepočúvajú, a ak aj počúvajú, neprijímajú to, čo počujú. Aj keď sa navonok zdá, že to prijímajú, vo svojom najhlbšom vnútri tomu odporujú, a keď príde čas konať, stále konajú v súlade so svojimi vlastnými preferenciami bez akéhokoľvek ohľadu na záujmy Božieho domu. Keď sú v blízkosti iných ľudí, hovoria nejaké ľudské slová a majú nejakú ľudskú podobu, keď však konajú za chrbtom ľudí, vynorí sa ich démonická prirodzenosť – to sú antikristi. Po získaní postavenia niektorí ľudia konajú všemožné zlo a stávajú sa antikristmi. Niektorí ľudia nemajú žiadne postavenie, no ich prirodzenosť-podstata je rovnaká ako u antikristov – môžeš povedať, že sú to dobrí ľudia? Vo chvíli, keď získajú postavenie, páchajú všemožné zlo – sú to antikristi.

Slovo, zv. IV: Odhaľovanie antikristov. Siedmy bod: Sú podlí, zákerní a nečestní (Prvá časť)

Všetci by ste sa mali porovnávať s rôznymi odhaleniami, prejavmi a praktikami antikristov, ktoré som odhalil; v priebehu konania svojich povinností budete nepochybne prejavovať niektoré z týchto prejavov, odhalení a praktík, ale v čom sa líšite od antikristov? Dokážete prijať od Boha veci, ktoré vás postihnú? (Áno, dokážeme.) Dokázať prijať od Boha to, čo vás postihne, je tá najvzácnejšia vec. Dokážete sa obrátiť, ak sa vydáte nesprávnou cestou, urobíte niečo zlé, urobíte veci z nevedomosti alebo spáchate priestupky? Dokážete sa kajať? (Áno, dokážeme.) Dokázať sa kajať a obrátiť je tá najcennejšia a najvzácnejšia vec. Ale antikristom chýba práve toto. Majú to len ľudia, ktorých Boh spasí. Ktoré veci je najdôležitejšie vlastniť? Prvou je viera, že Boh je pravda; to je tá najzákladnejšia vec. Dokážete to? (Áno, dokážeme.) Antikristi túto najzákladnejšiu vec nevlastnia. Druhou je prijatie toho, že Božie slovo je pravda; aj to možno považovať za najzákladnejšiu vec. Treťou je podriadenie sa Božiemu ovládaniu a opatreniam. Pre antikristov je to absolútne nedosiahnuteľné, ale tu to pre vás začína byť ťažké. Štvrtou je prijímanie všetkého od Boha bez namietania, ospravedlňovania sa, uvádzania dôvodov alebo sťažovania sa. Pre antikristov je to absolútne nemožné. Piatou je pokánie po vzdorovaní alebo spáchaní priestupkov. To bude pre vás len ťažké dosiahnuť. Je to vtedy, keď po spáchaní priestupkov ľudia postupne získavajú určité poznanie o svojich vlastných skazených povahách prostredníctvom obdobia uvažovania a hľadania, smútku, negativity a slabosti. Samozrejme, to si vyžaduje čas. Môže to trvať rok alebo dva, alebo aj dlhšie. Človek sa môže skutočne kajať až po úplnom porozumení svojim skazeným povahám a podvolení sa zo srdca. Hoci to nie je ľahké, nakoniec možno vidieť prejavy pokánia u tých, ktorí sa usilujú o pravdu, u tých, ktorí môžu dosiahnuť Božiu spásu. Ale antikristi to nevlastnia. Zamyslite sa nad tým – ktorý antikrist nevyťahuje minulosť spred troch alebo piatich rokov, alebo dokonca 10 či 20 rokov po tom, čo urobil niečo zlé? Bez ohľadu na to, koľko času uplynulo, keď ho znova stretneš, stále hovorí len o tých svojich argumentoch. Stále neuznáva ani neprijíma svoje vlastné zlé skutky a neprejavuje ani najmenšiu ľútosť. To je rozdiel medzi antikristmi a obyčajnými skazenými ľuďmi. Prečo antikristi nemôžu prejaviť ľútosť? Čo je hlavnou príčinou? Neveria, že Boh je pravda, čo vedie k ich neschopnosti prijať pravdu. Je to s nimi beznádejné a je to určené podstatou antikristov. Keď Ma počujete rozoberať rôzne prejavy antikristov, myslíte si: „Som hotový. Aj ja mám povahu antikrista – nie som aj ja antikrist?“ Nie je to nedostatok rozlišovania? Je pravda, že máš povahu antikrista, ale od antikristov sa líšiš tým, že stále vlastníš pozitívne veci. Dokážeš prijať pravdu, vyznať sa, kajať sa a zmeniť sa a tieto pozitívne veci ti môžu umožniť odvrhnúť povahy antikristov a umožniť očistenie tvojich skazených pováh a dosiahnutie spásy. Neznamená to, že máš nádej? Stále máš nádej!

Slovo, zv. IV: Odhaľovanie antikristov. Deviaty bod (Siedma časť)