Zodpovednosti vodcov a pracovníkov (27)

Dnes budeme pokračovať v duchovnom spoločenstve na tému zodpovedností vodcov a pracovníkov. Predtým sme sa v duchovnom spoločenstve dostali po štrnástu zodpovednosť a v rámci tejto zodpovednosti je ešte niekoľko podtém, o ktorých sme nehovorili v duchovnom spoločenstve. Skôr ako budeme pokračovať, si najprv zopakujte, koľko je zodpovedností vodcov a pracovníkov. (Je ich pätnásť.) Tak ich prečítajte.

(Zodpovednosti vodcov a pracovníkov:

1. Viesť ľudí, aby jedli a pili Božie slová, rozumeli im a vstupovali do reality Božích slov.

2. Poznať stavy rôznych typov ľudí a riešiť rôzne ťažkosti týkajúce sa vstupu do života, s ktorými sa stretávajú vo svojom skutočnom živote.

3. Hovoriť v duchovnom spoločenstve o pravde-princípoch, ktoré treba pochopiť, aby sa každá povinnosť konala náležite.

4. Mať neustály prehľad o situácii nadriadených jednotlivých prác a pracovníkov zodpovedných za rôzne dôležité úlohy a v prípade potreby včas zmeniť ich povinnosti alebo ich prepustiť, aby sa predišlo stratám spôsobeným výberom nevhodných ľudí a zabezpečil sa efektívny a plynulý priebeh práce alebo aby sa tieto straty zmiernili.

5. Udržiavať si aktuálny prehľad a porozumenie o stave a pokroku každej pracovnej úlohy a vedieť pohotovo riešiť problémy, naprávať odchýlky a odstraňovať nedostatky v práci, aby práca hladko napredovala.

6. Povyšovať a rozvíjať všetky druhy spôsobilých talentov, aby všetci, ktorí sa usilujú o pravdu, mohli mať príležitosť na výcvik a čo najskôr vstúpiť do pravdy-reality.

7. Rozumne prideľovať a využívať rôzne typy ľudí na základe ich ľudskej prirodzenosti a silných stránok, aby bol každý čo najlepšie využitý.

8. Pohotovo hlásiť nejasnosti a ťažkosti, ktoré sa vyskytli pri práci, a hľadať ich riešenie.

9. Presne oznamovať, vydávať a vykonávať rôzne pracovné opatrenia Božieho domu v súlade s jeho požiadavkami, poskytovať usmernenie, dohľad a naliehanie a kontrolovať a sledovať stav ich vykonávania.

10. Správne opatrovať a rozumne prideľovať rôzne hmotné veci Božieho domu (knihy, rôzne vybavenie, obilie atď.), vykonávať pravidelné kontroly, údržbu a opravy, aby sa minimalizovalo poškodenie a plytvanie, a zároveň zabrániť, aby sa ich zmocnili zlí ľudia.

11. Vyberať spoľahlivých ľudí, ktorých ľudská prirodzenosť je na požadovanej úrovni, najmä na úlohu systematického registrovania, sčítavania a opatrovania obiet; pravidelne preskúmavať a kontrolovať príjmy a výdavky, aby sa mohli pohotovo identifikovať prípady mrhania alebo plytvania, ako aj neprimerané výdavky, zastaviť takéto veci a požadovať primeranú náhradu; okrem toho za každú cenu zabrániť, aby sa obety dostali do rúk zlých ľudí a aby sa ich zmocnili.

12. Pohotovo a presne identifikovať rôzne osoby, udalosti a veci, ktoré narúšajú a vyrušujú Božie dielo a normálny poriadok cirkvi; zastaviť ich, obmedziť a zvrátiť situáciu; okrem toho hovoriť v duchovnom spoločenstve o pravde, aby si Boží vyvolený národ prostredníctvom takýchto vecí rozvinul schopnosť rozlišovať a poučil sa z nich.

13. Trinásty bod: Chrániť Boží vyvolený národ pred tým, aby bol vyrušovaný, zavádzaný, ovládaný a vážne poškodzovaný antikristami, a umožniť im rozlíšiť antikristov a zo srdca ich zanechať.

14. Štrnásty bod: Pohotovo rozlíšiť a potom vyčistiť alebo vypudiť všetky druhy zlých ľudí a antikristov.

15. Pätnásty bod: Chrániť všetky druhy dôležitých pracovníkov, ochraňovať ich pred zásahmi vonkajšieho sveta a udržiavať ich v bezpečí, aby sa zaistilo, že rôzne dôležité pracovné činnosti môžu prebiehať usporiadane.)

Počuli všetci jasne všetkých týchto pätnásť zodpovedností? (Áno.) Štrnásta zodpovednosť vodcov a pracovníkov je: „Pohotovo rozlíšiť a potom vyčistiť alebo vypudiť všetky druhy zlých ľudí a antikristov.“ Ako teda môžete rozlíšiť rôzne druhy zlých ľudí? Prvé kritérium je založené na ich účele viery v Boha. Na koľko bodov sme rozdelili účely viery ľudí v Boha? Rozdelili sme ich na deväť bodov: prvým bodom je uspokojiť túžbu byť funkcionárom; druhým je vyhľadávať opačné pohlavie; tretím je vyhnúť sa pohromám; štvrtým je zapájať sa do oportunizmu; piatym je žiť z cirkvi; šiestym je hľadať útočisko; siedmym je nájsť si podporovateľa; ôsmym je usilovať sa o politické ciele; a deviatym je monitorovať cirkev. Toto je rozlišovanie podstaty rôznych druhov ľudí na základe ich úmyslov a účelov viery v Boha. Druhé kritérium na rozlíšenie rôznych druhov ľudí, ktorých treba vyčistiť alebo vypudiť, je založené na prejavoch ich ľudskej prirodzenosť-podstaty v rôznych aspektoch. Koľko prejavov zahŕňa toto kritérium? Po prvé, mať záľubu v prekrúcaní faktov a šírení nepravdivých informácií; po druhé, mať záľubu vo využívaní druhých; po tretie, byť zhýralý a nespútaný; po štvrté, mať sklon k pomste; po piate, byť neschopný udržať jazyk za zubami; po šieste, byť nerozumný a úmyselne problémový, pričom sa nikto neodváži takéhoto človeka provokovať; po siedme, neustále sa zapájať do nemravných aktivít; po ôsme, byť schopný kedykoľvek zradiť; po deviate, byť schopný kedykoľvek odísť; po desiate, kolísanie; po jedenáste, byť zbabelý a podozrievavý; po dvanáste, mať sklon k vyhľadávaniu problémov; po trináste, mať komplikované pozadie. Celkovo je to trinásť prejavov. Štrnásta zodpovednosť vodcov a pracovníkov je: „Pohotovo rozlíšiť a potom vyčistiť alebo vypudiť všetky druhy zlých ľudí a antikristov.“ O záležitostiach súvisiacich s prvým kritériom – účelom viery v Boha – sa už hovorilo v duchovnom spoločenstve. Hovorili sme už aj o prvých siedmich záležitostiach ich ľudskej prirodzenosti, čo je druhé kritérium. Dnes začneme duchovné spoločenstvo od ôsmeho prejavu ich ľudskej prirodzenosti: „Byť schopný kedykoľvek zradiť.“

Štrnásty bod: Pohotovo rozlíšiť a potom vyčistiť alebo vypudiť všetky druhy zlých ľudí a antikristov (šiesta časť)

Štandardy a základy na rozlišovanie rôznych druhov zlých ľudí

II. Na základe ľudskej prirodzenosti

H. Byť schopný kedykoľvek zradiť

Tí, ktorí očividne prejavujú schopnosť kedykoľvek zapredať cirkev – takýchto ľudí dokážete rozpoznať, však? Je problém s týmito ľuďmi veľmi vážny? (Áno.) Niektorí ľudia zapredajú cirkev, pretože sú zbabelí, zatiaľ čo iní to robia pre svoju zlú ľudskú prirodzenosť alebo pre iné problémy. Bez ohľadu na dôvod, skutočnosť, že ľudia tohto druhu sú schopní kedykoľvek zapredať bratov a sestry a zradiť Boha, ukazuje, že sú nespoľahliví. Ak získajú nejaké dôležité informácie o cirkvi alebo osobné informácie o bratoch a sestrách, ako napríklad kde bratia a sestry bývajú, kto sú cirkevní vodcovia, akej práci sa cirkev venuje alebo kto vykonáva aké dôležité úlohy a povinnosti, mohli by tieto informácie vyzradiť, keď nastane nebezpečenstvo alebo za určitých zvláštnych okolností, a tak zapredať cirkev a bratov a sestry. Jedným z dôvodov, prečo to môžu urobiť, je ochrana seba samých a zaistenie vlastnej bezpečnosti. Na druhej strane môžu takto konať úmyselne, neberúc tieto informácie vážne a sú schopní ich kedykoľvek zverejniť a dopustiť sa zrady výmenou za osobný prospech. Niektorých ľudí, napríklad, zatkne veľký červený drak a počas výsluchu sa im vyhráža, láka ich alebo dokonca používa mučenie na vynútenie priznania, pričom im hovorí, že ak prehovoria, budú prepustení, a tak zradia všetky informácie, ktoré vedia o bratoch a sestrách a cirkvi, výmenou za vlastnú slobodu. Ľudia tohto druhu sú učebnicoví judáši. Povedzte Mi, ako by sa malo zaobchádzať a poradiť si s typom ľudí, ktorí sú učebnicoví judáši? (Ľudia tohto typu by sa mali okamžite vypudiť a tiež prekliať.) Zvyčajne sa títo učebnicoví judáši – či už úmyselne alebo neúmyselne – vypytujú na určité situácie v cirkvi alebo o nich získavajú poznatky a pamätajú si ich. Neskôr, keď ich postihne nejaká okolnosť a sú zatknutí, tieto informácie priznajú. Navonok sa ich zisťovanie a dozvedanie sa o týchto podrobnostiach nemusí javiť ako účelové priznanie informácií veľkému červenému drakovi, ale keď ich zatknú, nedokážu si pomôcť. V dôsledku toho ich priznanie prináša cirkvi nepriaznivé následky. Preto ich nezáväzné zisťovanie a dozvedanie sa o týchto podrobnostiach nemá povahu bežného rozhovoru alebo nezáväznej konverzácie; skôr to robia úmyselne a účelovo. Tým si pripravujú podmienky na to, aby sa neskôr stali judášmi. Dá sa problém ľudí, ktorí nezáväzne zrádzajú informácie o druhých, vyriešiť metódami ako je duchovné spoločenstvo o pravde alebo varovaniami? (Nie.) Prečo nie? (Pretože ľudia tohto typu nemajú svedomie a rozum a neprijmú pravdu a hovorenie s nimi v duchovnom spoločenstve je zbytočné.) Ako by sa malo zaobchádzať s týmto druhom zlého človeka, ktorý dokáže nezáväzne škodiť druhým? Existuje len jedno riešenie, a to vyčistiť ho, pretože to, čo urobil, nielenže škodí bratom a sestrám, ale tiež vyrušuje prácu cirkvi. Tento druh správania možno charakterizovať ako zapredávanie bratov a sestier a zapredávanie cirkvi, takže ľudia tohto typu musia byť vyčistení alebo vypudení. Hoci ľudia tohto typu nemôžu byť charakterizovaní ako antikristi, existujú dostatočné dôvody na to, aby boli charakterizovaní ako zlí ľudia, ktorí narúšajú a vyrušujú prácu cirkvi. Preto je vyčistenie ľudí tohto typu úplne v súlade s princípmi. Títo ľudia sa nezaujímajú o pravdu; radi sa všade vypytujú na podrobnosti o vodcoch a pracovníkoch, ako aj na podrobnosti o určitých bratoch a sestrách. Veria v Boha už niekoľko rokov a neporozumeli mnohým pravdám – no nazbierali pomerne veľa informácií o rodinách vodcov a pracovníkov a bratov a sestier. Bez ohľadu na to, ktorý brat alebo sestra sa spomenie, dokážu o nich zdieľať niektoré podrobnosti, čo ostatní považujú za dosť šokujúce. Hoci nie sú vodcami ani pracovníkmi, vždy sa dychtivo vypytujú na určité vnútorné záležitosti cirkvi, ako je administratívna práca, vedúci rôznych štruktúr a niektoré úlohy súvisiace s vonkajšími záležitosťami. Často sa pýtajú, kto kam išiel konať svoje povinnosti a kedy odišiel, kto bol povýšený, kto bol prepustený a ako sa darí určitým aspektom cirkevnej práce. Po zistení týchto vecí šíria informácie všade. Ešte ohavnejšie je, že niektorí ľudia si dokonca informácie, ktoré zozbierali po opýtaní, zapíšu. Neukazuje to, že majú postranné úmysly? (Áno.) Pri zaznamenávaní vlastných záležitostí v krajine veľkého červeného draka vedia používať kód alebo tajný jazyk, ale pri zaznamenávaní informácií o druhých nepoužívajú metódu, ktorá by preukazovala čo i len trochu múdrosti, namiesto toho si len zapisujú skutočné mená, vzhľad, vek, telefónne čísla a ďalšie podrobnosti o bratoch a sestrách. Neznamená to, že majú v úmysle dopustiť sa zrady? Majú zlé úmysly a skutočne hodlajú dopustiť sa zrady. Keď sa stane niečo nebezpečné a polícia zhabe informácie, ktoré si zaznamenali, stačí, aby im polícia hrozila a zastrašovala ich bez toho, aby sa uchýlila k mučeniu, a oni okamžite všetko podrobne priznajú bez toho, aby niečo zatajili. Dokonca si lámu hlavu nad vecami, ktoré zabudli, aby si spomenuli, a akonáhle si na niečo spomenú, okamžite to povedia polícii. Dokonca vedú políciu do domovov bratov a sestier, do domovov vodcov a pracovníkov a do ubytovní tých, ktorí konajú dôležité povinnosti, aby ich zatkli. Nemyslíte si, že ľudia tohto typu sú extrémne odporní? (Áno.) Predtým, ako zapredajú ostatných, sa ich správanie nezdá ako správanie zlého človeka, a už vôbec nie ako správanie antikrista – môžu to byť len prejavy obyčajného skazeného človeka – ale akonáhle sú zatknutí, sú schopní pohotovo zapredať kohokoľvek z bratov a sestier. Už len tento jeden prejav ich robí ešte podlejšími ako sú zlí ľudia a antikristi. Nie je to tak, že by pod silným nátlakom, mučením a prenasledovaním nemohli inak, než vyzradiť trochu bezvýznamných informácií, pretože ich telo je prislabé a už to nedokážu vydržať. Skôr proaktívne a bezohľadne zverejňujú všetky informácie, ktoré poznajú, bez akéhokoľvek ohľadu na bezpečnosť bratov a sestier, a už vôbec nie s ohľadom na prácu cirkvi. To je extrémne odporné! Toto je jeden z prejavov typu ľudí, ktorí sú judáši.

Existuje aj iný typ ľudí, ktorí sa pri najmenšej provokácii snažia nahlásiť cirkev a bratov a sestry. Napríklad, keď sa stretnú s prírodnými pohromami, chorobou alebo krádežou, sťažujú sa na Boha a tiež sa sťažujú, že bratia a sestry nemajú lásku a nepomáhajú im riešiť ich problémy. To ich vedie k tomu, že chcú zapredať cirkev a bratov a sestry. Niektorí ľudia sa dopúšťajú nerozvážnych prečinov a sú orezávaní a bratia a sestry sa od nich tiež dištancujú; to v nich vyvoláva pocit, že Božiemu domu chýba láska, a tak vyhŕknu: „Všetci ste ma znenávideli, však? Všetci sa na mňa pozeráte zvrchu, všakže? Môžem vôbec ešte získať požehnania z viery v Boha? Ak nezískam požehnania, všetkých vás nahlásim!“ Táto veta je u takýchto ľudí najviac „klasická“. Prečo hovorím, že výrok „Ak nezískam požehnania, všetkých vás nahlásim“ je pre nich „klasický“? Pretože tento výrok predstavuje ich ľudskú prirodzenosť. Táto veta nie je niečo, čo povedia len preto, aby si vyliali zlosť po mnohých neuspokojivých situáciách alebo pre hlboko zakorenenú zášť, ani to nie je chvíľkový výbuch hnevu. Skôr je to niečo, čo napĺňa ich srdcia a môže sa kedykoľvek zjaviť. Je to niečo, čo v ich srdciach už dlho existuje a môže kedykoľvek vybuchnúť. Toto predstavuje ich ľudskú prirodzenosť. Ich ľudská prirodzenosť je taká zdegradovaná – ak ich niekto vyprovokuje alebo zraní, sú schopní túto osobu kedykoľvek zapredať. Ak pri konaní svojej povinnosti porušia pracovné opatrenia alebo princípy a vodcovia a pracovníci alebo bratia a sestry ich trochu orežú, začnú byť zatrpknutí, nahnevaní a nespokojní a potom povedia veci ako: „Nahlásim vás! Viem, kde bývaš, viem tvoje meno a priezvisko!“ Ak ľudí tohto typu neupokojíte, naozaj vás môžu zapredať. Nesnažia sa nikoho vystrašiť, ani to nehovoria v zápale hnevu; ak ich niekto naozaj urazí alebo nahnevá, sú plne schopní túto osobu zapredať. Niektorí ľudia hovoria: „Prečo sa ich báť?“ Nie je to tak, že by sme sa ich báli. Nebáli by sme sa ich zrady, keby sa to stalo v demokratickej a slobodnej krajine. Ale v krajine veľkého červeného draka, ak sa naozaj dopustia zrady, mohlo by to spôsobiť problémy bratom a sestrám a ovplyvniť prácu cirkvi. Ak bratov a sestry naozaj zatknú, veľký červený drak z toho urobí veľkú vec. Akonáhle nájdu medzeru, budú neustále zatýkať ľudí. V takom prípade by bol ovplyvnený cirkevný život mnohých ľudí a normálne konanie povinnosti mnohých ľudí by bolo narušené. Nie sú to dosť vážne následky? Musíte tieto veci zvážiť! Ľudia tohto typu majú pri interakcii s ostatnými vždy záchvaty hnevu. Ak niekto povie niečo, čo sa ich dotkne, alebo odhalí ich problémy a nahnevá ich, nahnevajú sa na túto osobu a môžu s ňou dokonca odmietnuť hovoriť niekoľko dní, a keď ich idete hľadať a požiadate ich, aby konali svoju povinnosť, ignorujú túto požiadavku. S ľuďmi tohto typu sa nedá vychádzať. Nie sú to zlí ľudia? V skupine ľudí často počujete zlých ľudí hovoriť veci ako: „Ak mi niekto skríži cestu, nenechám to tak! Viem presne, kde bývate, dokonca viem, akej farby máte záclony. Som si plne vedomý toho, kde sa zhromažďujete a kde bývajú vodcovia a pracovníci!“ Povedali by ste, že ľudia tohto typu sú nebezpeční jedinci? (Áno.) Sú to učebnicoví judáši. Aj keď je všetko normálne, stále sa môžu snažiť dopustiť sa zrady. A ak dôjde k nejakému nešťastiu, budú prví, ktorí vyskočia a stanú sa judášmi. Preto, ak sú ľudia tohto typu objavení v cirkvi, mali by byť čo najskôr vyčistení alebo vypudení. Aké ďalšie prejavy majú ľudia tohto typu? Napríklad počas zhromaždení, keďže sa bratia a sestry pravidelne stretávajú, nie je potrebné vymieňať si zdvorilosti. Keď je čas, začnú zhromaždenie, čítajú Božie slová a majú duchovné spoločenstvo o pravde. Ale tí, ktorí majú záchvaty hnevu, sa nahnevajú, keď vidia, že si ich nikto nevšíma alebo ich nepozdraví. Vyhŕknu: „Všetci sa na mňa pozeráte zvrchu? Tss! Nikto z vás ma nevíta – no, to je v poriadku; mám spôsob, ako sa s vami vysporiadať. Viem, kde bývajú cirkevní vodcovia, viem, ktorí z vás kde konajú svoje povinnosti a akú prácu robíte, viem, kto hostí vodcov a pracovníkov, kto stráži dary, kto sa stará o tlač kníh a kto je zodpovedný za ich prepravu. Všetkých vás nahlásim! Všetko o cirkvi nahlásim polícii!“ Ak sa k nim ľudia správajú s najväčšou úctou, všetko je v poriadku. Ale akonáhle ich niekto podráždi alebo vyprovokuje, stáva sa to problémom – budú sa chcieť pomstiť a zradiť. Kedykoľvek sa stretnú s niečím, čo sa ich dotkne alebo neuspokojí, ostro sa vyhrážajú bratom a sestrám a cirkevným vodcom. Povedali by ste, že ľudia tohto typu sú desiví a nebezpeční? (Sú nebezpeční.) Ľudia tohto typu sú judáši, ktorí sú schopní kedykoľvek sa dopustiť zrady; sú to nebezpeční jedinci.

Existuje aj ďalší prejav ľudí, ktorí sú schopní kedykoľvek sa dopustiť zrady. Napríklad v krajine veľkého červeného draka musia byť veci, ako počet cirkví založených v rôznych provinciách a mestách, počet ľudí v každej cirkvi, kto sú vodcovia a akej práci sa cirkev venuje, prísne tajné. Dokonca aj pred neveriacimi rodinnými príslušníkmi a príbuznými sa treba mať na pozore a tieto informácie sa nikdy nesmú prezradiť, aby sa predišlo budúcim problémom pre cirkev. Avšak títo nebezpeční jedinci, ktorí majú postranné úmysly, sa vždy snažia na takéto veci vypytovať. Ak im bratia a sestry odmietnu odpovedať, majú takéto pocity: „Prečo vy všetci viete tieto veci, zatiaľ čo ja som jediný, kto je v nevedomosti? Prečo mi to nepoviete? Správate sa ku mne ako k cudzincovi, nie ako k jednému z bratov a sestier? Dobre teda, nahlásim vás!“ Vidíš, v akejkoľvek situácii sú schopní nahlásiť cirkev a bratov a sestry. Nikto ich neurazil, ale aj najmenšia nespokojnosť v nich vyvoláva nutkanie nahlásiť cirkev. Napríklad, keď sú knihy Božích slov rozdané bratom a sestrám, všetci sa dychtivo začnú pozerať, koľko kapitol Božieho slova je v knihe, koľko má strán a aká je kvalita tlače. Všetci sú šťastní a nadšení, že držia knihu v rukách. Typ ľudí, ktorí sú judáši, však na druhej strane premýšľa: „Kde bola táto kniha vytlačená? Koľko stojí vytlačenie jedného exemplára? Kto je zodpovedný za tlač? Kto sa po vytlačení stará o prepravu? Ako sa tieto knihy dostali do našej cirkvi? Kde sú knihy uskladnené? Kto je zodpovedný za ich stráženie?“ Tieto témy sú samy o sebe citlivé. Vo všeobecnosti sa tí, ktorí sú rozumní a tí, ktorí majú ľudskú prirodzenosť, na takéto veci nepýtajú, ale títo nebezpeční jedinci, ktorí sú schopní zrady, sa na ne dychtivo pýtajú. Takže, čo si myslíš – mal by si im to povedať, keď sa na tieto veci stále vypytujú, alebo nie? (Nemali by sme im to povedať.) Ak im to povieš, budú schopní tieto informácie zverejniť a dopustiť sa zrady. A ak im to nepovieš, budú mať čo povedať: „Ako to, že o tomto nemôžem vedieť? Boží dom nie je spravodlivý! Som súčasťou Božieho domu, mám právo byť informovaný o všetkých záležitostiach! Správate sa ku mne ako k cudzincovi. Dobre teda, nahlásim vás!“ Znovu chcú nahlásiť cirkev. Nie sú to zlí ľudia? Ak by naozaj nahlásili cirkev polícii, aké následky by to prinieslo? Nečelili by bratia a sestry život ohrozujúcemu nebezpečenstvu, keby boli zatknutí? Okrem toho, po tom, čo by polícia vykonala zatknutia, by to spôsobilo toľko ťažkostí bratom a sestrám a práci cirkvi. Ovplyvnilo by to aj vstup Božieho vyvoleného národa do života v rôznej miere – tí, ktorí nevedia, ako hľadať pravdu, by sa mohli stať negatívnymi a mohli by dokonca prestať chodiť na zhromaždenia. Vôbec na nič z toho neberú ohľad. Majú teda svedomie a rozum? Nech sa v cirkvi vykonáva akákoľvek práca, vždy o nej chcú vedieť ako prví. Sú šťastní len vtedy, keď vedia o všetkom, čo sa v cirkvi deje. Ak existuje čo i len jedna vec, o ktorej im nepovedia, nedokážu to nechať tak a chcú ísť nahlásiť cirkev, čo môže spôsobiť obrovské problémy. Čo je to za darebáka? Je to diabol! Ak sa diabol v cirkvi o niečo neustále zaujíma, určite to spôsobí problémy. Napríklad, ak sú niektorí bratia a sestry majetní a dávajú veľké dary, nikdy na to neprestane myslieť a pýta sa ich: „Koľko si daroval?“ Druhá strana odpovie: „Ako by som ti to mohol povedať? O tom, čo robí ľavá ruka by pravá nemala vedieť. Nemôžem ti to povedať – je to dôverné!“ Oni odpovedia: „Ešte aj to je dôverné? Ty mi neveríš. Nesprávaš sa ku mne ako k jednému z bratov a sestier!“ V srdci prechovávajú voči druhej strane zášť a myslia si: „Tss, myslíš si, že si taký skvelý so svojimi veľkými darmi! Nepovieš mi, koľko si daroval. Viem, že tvoja rodina podniká. Ak ma vyprovokuješ, nahlásim ťa za vieru v Boha a tvoj podnik skrachuje! Potom už nebudeš môcť darovať ani cent!“ Vidíš, znovu chcú ľudí nahlásiť. Vždy, keď sa nájde nejaká maličkosť, o ktorej im nepovedia, chcú nahlásiť cirkev a bratov a sestry. O bydliskách určitých jedincov, ktorí konajú dôležité povinnosti, vie len niekoľko ľudí. Nejde o úmyselné skrývanie niečoho pred niekým alebo o robenie niečoho pochybného za chrbtom ostatných; je to preto, že prostredie je príliš nebezpečné a z bezpečnostných dôvodov sú takéto opatrenia nevyhnutné. Keď tento zradca, tento judáš, počuje, že určitá rodina hostí niekoľko cestujúcich bratov a sestier, myslí si, že je to niečo, čo stojí za nahlásenie – možno ho polícia dokonca odmení! Číha za dverami a načúva, a keď niečo počuje, nahnevá sa: „Diskutujete o cirkevných záležitostiach za mojím chrbtom bez toho, aby ste mi to povedali. Bojíte sa, že vás zapredám, tak sa máte predo mnou na pozore a tajíte mi veci, nesprávate sa ku mne ako k súčasti Božieho domu. Dobre teda, nahlásim vás!“ No vidíš, znova chce nahlásiť ostatných. Povedal by si, že táto osoba predstavuje veľký problém? (Áno.) Verí, že všetky situácie týkajúce sa bratov a sestier alebo cirkvi by mali byť známe všetkým a že každý má právo byť informovaný – najmä on sám. Ak existuje čo i len jedna vec, o ktorej mu nepovedia, vyhráža sa, že ľudí nahlási. Neustále používa nahlasovanie na vyhrážanie sa bratom a sestrám a cirkevným vodcom, vždy ho používa na dosiahnutie vlastných cieľov. Ľudia ako tento sú veľkým skrytým nebezpečenstvom v cirkvi, tikajúcou časovanou bombou. Kedykoľvek môžu priniesť škodu a pohromu bratom a sestrám a práci cirkvi. Keď sú takíto jedinci odhalení, mali by byť vyčistení – nesmú byť tolerovaní.

V cirkvi sú aj niektorí ľudia, ktorí sú judášmi a vždy sa snažia zistiť, koľko peňazí má Boží dom a kto v cirkvi dáva najväčšie obety. Iní im hovoria: „Túto vec ti nemožno povedať. Ak to budeš vedieť, neprinesie ti to žiadny úžitok, a okrem toho, na túto vec by si sa nemal vypytovať.“ Keď to počujú, začnú byť nepriateľskí a povedia: „Všetci si na mňa dávate pozor, pozeráte sa na mňa zhora, nesprávate sa ku mne ako k jednému z bratov a sestier; správate sa ku mne ako k cudzincovi. Viem, v koho dome sa peniaze cirkvi strážia. Udám vás a nechám políciu, aby to všetko zhabala – potom zistím, koľko je tam peňazí!“ Vždy, keď sa niečo stane, chcú zapredávať alebo udávať iných; len keď ide o vyrušenia spôsobené falošnými vodcami, antikristmi a zlými ľuďmi v cirkvi, nikdy nič neohlásia. Alebo aj keď vidia falošných vodcov a antikristov kradnúť obety alebo sa ich zmocňovať, nikdy tieto činy neodhalia ani neohlásia, ani o nich neinformujú Boží dom. O takéto záležitosti sa nezaujímajú. Ale ak ich nejaký brat alebo sestra vyprovokuje, urazí alebo zneváži, pôjdu ich udať. Alebo ak nejaké pracovné usporiadanie Božieho domu nie je v súlade s ich predstavami, čo ich zahanbuje alebo dostáva do ťažkej situácie, začnú si myslieť: „Udám ťa! Postarám sa, aby si prišiel o pozíciu cirkevného vodcu, postarám sa, aby práca cirkvi zlyhala, postarám sa, aby sa cirkev rozpadla!“ Vidíte? Chcú udať cirkevného vodcu aj pre toto. V niektorých cirkvách sa vyberie niekoľko ľudí, ktorí sú vhodní na konanie povinnosti v zahraničí – ich rodinné a osobné okolnosti to dovoľujú, spĺňajú požiadavky Božieho domu a všetci bratia a sestry súhlasia. Keď to ľudia, ktorí sú judášmi, vidia, myslia si: „Také dobré veci sa mne nikdy nestanú. Mal by som vás udať! Poviem polícii, že určití ľudia v našej cirkvi sa chystajú odísť do zahraničia konať svoju povinnosť. Postarám sa, aby ste nemohli opustiť krajinu. Nechám vás zatknúť veľkým červeným drakom alebo vás nechám sledovať vládou, aby ste sa nemohli ani vrátiť domov!“ Pokiaľ bratia a sestry nemôžu odísť do zahraničia, sú spokojní. Čo si myslíte – nie je prirodzenosť činov takýchto ľudí závažnejšia ako tých, ktorí občas narúšajú a vyrušujú? (Áno.) Tento druh človeka predstavuje veľký problém. Nemajú bohabojné srdce a vôbec sa neobávajú Boha. Bez ohľadu na situáciu alebo dôvod, pokiaľ veci nejdú podľa ich predstáv, chcú udať cirkev a zapredať bratov a sestry – sú to diabli! Keď cirkev objaví takýchto ľudí, mali by byť čo najskôr vyčistení alebo vypudení, aby sa predišlo problémom v budúcnosti. Ak to súčasné prostredie nedovoľuje alebo podmienky ešte nie sú vhodné, musia byť prísne monitorovaní, treba na nich dohliadať a mať sa pred nimi na pozore. Keď to podmienky dovoľujú, takíto nebezpeční jedinci sa absolútne nesmú tolerovať – vyčistite ich alebo vypuďte čo najskôr a čo najrýchlejšie. Nečakajte a nekonajte až potom, čo zapredajú cirkev a spôsobia následky. Keď sa tak stane a povedie to k reálnym následkom, straty budú značné. Ktovie, koľko bratov a sestier zostane bez domova, kam by sa mohli vrátiť, alebo koľkí z nich budú dokonca zatknutí a uväznení. Mnohí bratia a sestry už možno nebudú môcť konať svoju povinnosť alebo žiť cirkevný život. Následky budú nepredstaviteľné. Preto ak ako vodcovia a pracovníci objavíte v cirkvi ľudí, ktorí sú judášmi, musíte ich včas vyčistiť alebo vypudiť. Ak ako jeden z bratov a sestier objavíš takýchto ľudí, musíš ich čo najskôr nahlásiť cirkevným vodcom a pracovníkom. Táto záležitosť sa týka bezpečnosti bratov a sestier v cirkvi, ako aj tvojej vlastnej. Nepomysli si: „V skutočnosti sa ešte nedopustili žiadnej zrady, takže nejde o nič veľké; hovoria len v návale hnevu.“ Každý sa nahnevá – niektorí ľudia, keď sú nahnevaní, povedia nanajvýš pár drsných slov, urobia malú scénu alebo sú pár dní negatívni, ale pokiaľ majú bohabojné srdce, obávajú sa Boha vo svojich srdciach a majú nejaké svedomie a rozum, ako aj základné hranice pre vlastné počínanie, za žiadnych okolností by nikdy by neurobili veci, ktoré škodia iným. Avšak u tých, ktorí sú od prírody judášmi, je to iné. Bez váhania dokážu udať cirkev a bratov a sestry, vždy túžiac použiť sily satana na vyhrážanie sa bratom a sestrám a cirkvi, aby dosiahli svoje ciele. Títo ľudia sú v zhode so zlými démonmi – pokiaľ ide o ich vlastné počínanie, nemajú žiadne základné hranice. Preto musia byť cirkevní vodcovia aj bratia a sestry obzvlášť ostražití voči tým, ktorí dokážu bez váhania cirkev udať. Ak niekto objaví takýchto ľudí, ktorí sú nerozumní, úmyselne problémoví a neprístupní rozumu, mal by ich okamžite nahlásiť vodcom a pracovníkom, a potom ich pozorovať a dohliadať na nich. Ak cirkevní vodcovia objavia takýchto ľudí, mali by čo najskôr vypracovať plán na zvládnutie a vyriešenie situácie. Musia chrániť bratov a sestry a chrániť cirkevný život a prácu cirkvi pred poškodením a vyrušovaním takýmito jednotlivcami. Nepredpokladajte, že keď takíto ľudia povedia, že udajú cirkev alebo bratov a sestry, je to len akési tvrdenie v návale hnevu, a preto nepoľavte v ostražitosti. V skutočnosti to, že často hovoria takéto veci, dokazuje, že táto myšlienka už je v ich mysli. Ak takto zmýšľajú, sú schopní podľa toho aj konať. Niekedy, keď povedia „Udám ťa,“ možno to neurobia, ale ktovie, kedy sa rozhodnú tak konať a naozaj to urobia. Keď sa tak stane, následky budú nepredstaviteľné. Takže ak vždy berieš ich slová „Udám ťa“ len ako niečo vyslovené v hneve, potom si nevedomý a hlúpy. Nepodarilo sa ti cez tieto slová preniknúť k jadru ich ľudskej prirodzenosti, a to je chyba. Môžu povedať „Udám ťa“, aby sa bez váhania vyhrážali ostatným – to rozhodne nie je len taká jednoduchá nahnevaná poznámka; ukazuje to, že majú prirodzenosť Judáša a chýbajú im základné hranice v tom, ako si počínajú. Čo je to len za darebáka, ktorý nemá žiadne základné hranice vo svojom počínaní? Je to typ bez svedomia a bez rozumnosti. Bez svedomia sú schopní spáchať akýkoľvek zlý skutok a bez rozumnosti dokážu konať za hranicami rozumnosti, robiť všelijaké hlúposti. Je možné, že po udaní cirkvi a po tom, čo uvidia zatknutých bratov a sestry a poškodenú prácu cirkvi, by mohli vyroniť slzy a prejaviť ľútosť. Ale títo nerozumní a úmyselne problémoví ľudia konajú bez rozumnosti; keď sa v budúcnosti stretnú s podobnou situáciou, zase udajú cirkev. Nepoukazuje to na problém s ich prirodzenosťou? Toto je presne ich prirodzenosť-podstata. Niektorí cirkevní vodcovia stále veria, že to, čo hovoria, sú len slová vyslovené v návale hnevu a že ich prirodzenosť nie je zlá. Myslia si, že to nie je prirodzené odhalenie ich ľudskej prirodzenosti a nereprezentuje to ich ľudskú prirodzenosť. Je tento názor nesprávny? (Áno.) Aj keď zvyčajne neprejavujú správanie, ktoré by ukazovalo odporný charakter, skutočnosť, že často hovoria, že udajú bratov a sestry, a že najmenšia vec, ktorá sa im nepáči, ich môže viesť k myšlienke udať ich, dostatočne dokazuje, že ich charakter je nízky a odporný a že nie sú dôveryhodní. Takíto ľudia nemajú svedomie ani rozum. Počínajú si, ako sa im zachce, robia, čo chcú, na základe vlastných záujmov a preferencií, bez akýchkoľvek hraníc svedomia. S takýmito ľuďmi by sa malo zaobchádzať tak, že budú vyčistení, a netreba im prejavovať zhovievavosť, pretože nie sú deti; sú dospelí a mali by poznať následky udania bratov a sestier a cirkvi. Sú si plne vedomí toho, že je to najkrutejší ťah, najúčinnejší. Vnímajú to ako svoj tromf, najlepší spôsob, ako sa pomstiť bratom a sestrám a cirkvi. Povedzte Mi, nie sú takíto ľudia zlí diabli? (Áno.) Prečo teda prejavovať zhovievavosť zlým diablom? Musíš čakať, kým ich uvidíš, ako otvorene ukazujú na bratov a sestry a hostiteľské rodiny veľkému červenému drakovi, kým uznáš, že sú judášmi? Kým uvidíš tieto fakty a charakterizuješ ich, bude už príliš neskoro. V skutočnosti je ich prirodzenosť-podstata odhalená už v momente, keď začnú kričať o udaní cirkvi, keď narazia na nejaký problém. Nečakaj, kým začnú konať, aby si ich rozlíšil a vyčistil – to by bolo príliš neskoro. Ak ich nikto – či už cirkevný vodca alebo brat či sestra – nepočul hovoriť o udaní bratov a sestier a nikto ich dobre nepozná, a keď ich niekto vyprovokuje alebo urazí, oni ho udajú, takže bratia a sestry nemajú inú možnosť, ako sa skryť a vyhnúť sa nebezpečenstvu, a niektorí, ktorí konajú svoju povinnosť, sa musia rýchlo presťahovať, potom v takomto scenári nemožno viniť bratov a sestry za to, že sú hlúpi a nedokážu ich prezrieť. Ale ak často hovoria, že udajú bratov a sestry, a ľudia to stále neberú vážne, to by bolo naozaj hlúpe. Po vypočutí toľkej pravdy stále nedokážu rozlišovať ľudí – nie sú popletení? (Áno.) Pokiaľ ide o tých, ktorí by sa mohli kedykoľvek stať judášom, nemyslite si, že ich zrada je spôsobená tým, že rozumejú len troche pravdy, alebo preto, že veria v Boha krátky čas, alebo z nejakého iného dôvodu. Nič z toho nie je príčinou. V konečnom dôsledku je to preto, že ich charakter je odporný; v ich jadre je ich podstatou podstata zlých ľudí. Rozlišovať a charakterizovať ich týmto spôsobom, a potom ich vyčistiť alebo vypudiť ako zlých ľudí je úplne správne. Takýto postup chráni bratov a sestry a zároveň chráni aj prácu cirkvi pred poškodením. Toto je zodpovednosť cirkevných vodcov a pracovníkov. Preto sa vodcovia a pracovníci musia pred takýmito ľuďmi včas chrániť a dohliadať na nich, a potom by mali hovoriť v duchovnom spoločenstve s bratmi a sestrami, aby ich všetci dokázali rozlíšiť. Musia sa usilovať takýchto ľudí odstrániť skôr, ako uspejú ich ľstivé plány, aby sa predišlo akýmkoľvek problémom pre bratov a sestry alebo pre cirkev. Toto je schopnosť rozlišovať a princípy riešenia záležitostí, ktoré by mali mať vodcovia a pracovníci, keď čelia takýmto ľuďom, a takto by mali v takýchto situáciách praktizovať. Je to jasné? (Áno.) Samozrejme, najlepšie je zaobchádzať s takýmito ľuďmi múdro a zabezpečiť, aby ich vyčistenie neprinieslo cirkvi problémy v budúcnosti. Ak riešenie jednej skrytej hrozby vedie k ešte väčšiemu počtu hrozieb neskôr, potom je cirkevný vodca, ktorý to robí, hrubo neschopný a ani zďaleka nespĺňa štandard; nevie, ako robiť danú prácu, a chýba mu múdrosť. Na druhej strane, ak cirkevný vodca dokáže zvládnuť skrytú hrozbu tak, že sa vyhne nepriaznivým následkom, prinesie úžitok práci cirkvi a tiež pomôže bratom a sestrám rásť v schopnosti rozlišovať, potom to skutočne znamená, že vie, ako si robiť svoju prácu. Len takýto vodca alebo pracovník je na požadovanej úrovni.

Ak sa vodca alebo pracovník stretne s ľuďmi, ktorí sú schopní zapredať cirkev, ale nedokáže ich rozlíšiť alebo vycítiť, aký druh ľudskej prirodzenosti majú alebo aké ťažkosti by mohli priniesť cirkvi a bratom a sestrám, nemá v týchto veciach v srdci jasno a nevie, ako by sa mal k takýmto ľuďom správať alebo ako s nimi zaobchádzať, ako vykonávať túto prácu, alebo dokonca, že toto je práca, ktorú vodcovia a pracovníci musia robiť – alebo, aj keď to vie, ale nechce uraziť takýchto ľudí a jednoducho nad vecou priviera oči bez toho, aby ich vyčistil alebo vypudil – aký druh vodcu alebo pracovníka to je? (Falošný.) Nie je na požadovanej úrovni ako vodca alebo pracovník. Na jednej strane sa hlúpo snaží pomôcť každému, prejavuje lásku a trpezlivosť každému a ku všetkým sa správa ako k bratom a sestrám. Je to popletený človek, falošný vodca alebo falošný pracovník. Okrem toho, keď v cirkvi objaví ľudí, ktorí sú judášmi, neurobí nič, aby problém pohotovo riešil alebo vyriešil. Namiesto toho priviera oči a tvári sa, že si nič nevšimol. V srdci si myslí: „Pokiaľ nie je ohrozené moje vlastné postavenie, je to v poriadku. Nezaujíma ma práca cirkvi, bezpečnosť bratov a sestier ani záujmy božieho domu. Pokiaľ zastávam túto pozíciu a každý deň si môžem užívať, to je všetko, čo potrebujem.“ Nevykonáva žiadnu skutočnú prácu, a keď vidí problémy, nevyrieši ich; len si užíva výhody svojho postavenia. Je to falošný vodca? (Áno.) Napríklad, povedzme, že človek typu, ktorý je schopný kedykoľvek zradiť, sa v cirkvi dlho správa tyransky a neustále sa vyhráža, že udá cirkev a bratov a sestry. Niektorí falošní vodcovia to vidia, ale nič nerobia. Dokonca aj keď niekto tohto jednotlivca nahlási a nadriadení vodcovia sa s ním vysporiadajú tak, že ho vyčistia, falošní vodcovia to stále neberú vážne ani si z toho nič nerobia. Myslia si: „Nech si udávajú, koho chcú. Pokiaľ neudajú mňa a neovplyvní to moju úlohu cirkevného vodcu, je to v poriadku.“ Je takýto vodca alebo pracovník falošným vodcom alebo pracovníkom? (Áno.) Zastáva svoje postavenie len preto, aby si užíval jeho výhody bez toho, aby vykonával akúkoľvek skutočnú prácu, všimne si niekoho, kto je schopný kedykoľvek zapredať bratov a sestry, ale nevyčistí ho ani nevypudí – je to falošný vodca a mal by byť okamžite prepustený zo svojej roly. Niektorí falošní vodcovia po prepustení zostávajú vzdorovití. Hovoria: „Aké máte právo ma prepustiť? Bolo to len preto, že som nevyčistil toho človeka? Nebol by problém vyriešený, keby ste ho vyčistili sami? Okrem toho, on len povedal, že udá bratov a sestry, v skutočnosti to neurobil. A nespôsobil cirkvi žiadne problémy. Prečo sa ním zaoberať?“ Dokonca sa cítia dosť ukrivdení. Nevykonávajú žiadnu skutočnú prácu; len si užívajú výhody svojho postavenia, a keď sa v cirkvi objaví takýto zjavný Judáš, ani ho neriešia, ani nevyčistia. Niektorí bratia a sestry sú v neustálom strachu a hovoria: „Je medzi nami Judáš, ktorý sa stále vyhráža, že udá bratov a sestry – to je také nebezpečné! Kedy bude tento človek vyčistený?“ Niekoľkokrát o tomto probléme povedia cirkevnému vodcovi, ale vodca to nerieši a namiesto toho hovorí: „To nič nie je. Je to len osobný spor, netýka sa to práce cirkvi ani bezpečnosti bratov a sestier.“ Záležitosť nerieši. Akú jedinú prácu robí? Jedným typom je práca, ktorú mu pridelia nadriadení vodcovia a pri ktorej nemá na výber, len ju urobiť. Druhým je typ, kde by nevykonanie práce ovplyvnilo alebo ohrozilo jeho postavenie – v takom prípade neochotne urobí nejaké úlohy, vďaka ktorým vyzerá dobre. Ale ak jeho postavenie nie je ovplyvnené, vyhýba sa práci, vždy keď môže. Je to falošný vodca? (Áno.) Keď je skutočne konfrontovaný s určitým prostredím alebo so zatknutím, je prvý, kto uteká do úkrytu, stará sa len o vlastnú bezpečnosť, bez akéhokoľvek záujmu o to, či sú bratia a sestry v bezpečí, a nechráni prácu cirkvi ani záujmy Božieho domu. Bez ohľadu na to, čo robí, všetko je to na zachovanie jeho vlastného postavenia. Pokiaľ ho Zhora neodvolá a pokiaľ ho v ďalších voľbách bratia a sestry budú stále voliť a on môže zostať vodcom, neochotne urobí nejakú prácu. Ak by niečo, čo urobí, mohlo ovplyvniť, ako sa na neho pozerá Zhora, čo by mohlo spôsobiť, že ho Zhora prepustí, alebo ak by jeho činy a prejavy mohli spôsobiť, že si o ňom bratia a sestry urobia zlý dojem a znova ho nezvolia, pokúsi sa zachrániť svoj obraz tým, že urobí aspoň nejakú prácu, ktorú má rovno pred očami. Týmto spôsobom sa môže zodpovedať tým nad ním aj pod ním – len Bohu sa nemôže zodpovedať. Všetko, čo robí, je len naoko. Pokiaľ ho nadriadení vodcovia neprepustia a bratia a sestry ho naďalej podporujú, cíti sa spokojný. Počas svojho pôsobenia ako cirkevný vodca nepácha veľké zlo a navonok sa vždy zdá byť zaneprázdnený prácou, ale nevykonáva žiadnu skutočnú prácu. Najmä keď vidí zlých ľudí vyrušovať cirkev, nič nerobí. Bojí sa uraziť týchto zlých ľudí, takže sa ich snaží upokojiť a vyjednávať s nimi, kedykoľvek je to možné, a snaží sa len udržiavať harmóniu. Nechce nikoho uraziť; aj keď títo ľudia vyrušujú prácu cirkvi alebo ohrozujú bezpečnosť bratov a sestier, nič nerobí. To je falošný vodca v pravom zmysle slova.

V prípade falošných vodcov, ktorí nevykonávajú skutočnú prácu, ak im bratia a sestry opakovane pripomínajú a žiadajú ich, aby riešili problémy, a oni stále nevykonávajú skutočnú prácu, neriešia reálne problémy a nenaprávajú chyby, potom by ste to mali nahlásiť vyššie. Ak nadriadení vodcovia a pracovníci tento problém neriešia, potom by ste mali nájsť akýkoľvek možný spôsob, ako týchto falošných vodcov odvolať. Tieto slová v skutočnosti hovorím už mnoho rokov, ale väčšina dole sú otroci, ktorí radšej utrpia nejakú osobnú stratu a znesú nejakú ujmu, než by urazili iných. Bez ohľadu na okolnosti vždy idú strednou cestou a správajú sa ako pochlebovači, nikdy nikoho neurazia. Aká je cena za to, že nikoho neurazia? Je to obetovanie práce a záujmov Božieho domu, čo spôsobuje, že záujmy Božieho domu sú poškodené a bratia a sestry sú vyrušovaní. Ak sa so zlými ľuďmi nezaoberá, bude to mať vplyv na mnohých, ktorí konajú svoju povinnosť. Neznamená to, že je ovplyvnená práca Božieho domu? (Áno.) Keď je ovplyvnená práca Božieho domu, nikto sa necíti úzkostlivo ani znepokojene, preto hovorím, že väčšina ľudí obetuje prácu a záujmy Božieho domu, aby udržali harmóniu a priateľstvo s ostatnými. Vyhýbajú sa urážaniu vodcov a bratov a sestier; nikoho neurazia. Každý sa správa ako pochlebovač. Ich mentalita je: „Ty si dobrý, ja som dobrý, všetci sú dobrí – veď napokon, vidíme sa stále.“ A aký je výsledok? To umožňuje zlým ľuďom využiť situáciu; opakovane sa správajú tyransky a robia si, čo sa im zachce. Takže ak sú cirkevní vodcovia nespoľahliví a neodstránia zlých ľudí, potom bratia a sestry musia nájsť akýkoľvek možný spôsob, ako sa chrániť; musia sa vyhýbať zlým ľuďom, držať sa od nich ďalej a izolovať ich, keď ich uvidia. Niektorí ľudia hovoria: „Ak ich izolujeme a oni sa nahnevajú, neudajú nás znova?“ Ak by ťa naozaj udali, bál by si sa? (Nie. To by ich odhalilo ako zlých ľudí.) Ak ťa znova udajú, len to ďalej dokazuje, že sú od prírody judášmi, zlými diablami. Nesmiete sa ich báť. Ak sú vodcovia a pracovníci slepí a nedokážu veci prezrieť, sú zmätení a naničhodní, alebo ak sú nerozhodní, nikdy nikoho neurazia, len si užívajú výhody svojho postavenia bez toho, aby vykonávali skutočnú prácu, potom by bratia a sestry už do nich nemali vkladať žiadnu nádej. Musia sa zjednotiť, aby sa vysporiadali so zlými ľuďmi a zbavili sa Judášov podľa princípov. Možno budú musieť zmeniť miesto zhromaždenia alebo použiť múdru metódu na ich odstránenie, aby sa vyhli znepokojovaniu týmito ľuďmi. Zabezpečenie normálneho fungovania cirkevného života a normálneho pokroku všetkej cirkevnej práce je najdôležitejšia vec. Ak cirkevný vodca vykonáva skutočnú prácu, má dostatočnú kvalitu a jeho ľudská prirodzenosť je tiež celkom dobrá, potom pokiaľ vykonáva svoju prácu podľa pracovných usporiadaní, všetci by ho mali poslúchať. Ak nevykonáva skutočnú prácu, potom by sa s ním nemalo zaoberať ani sa na neho spoliehať. Vtedy by sa problémy mali riešiť podľa Božích slov a pravdy-princípov. Ak je potrebné vodcu prepustiť, mal by byť prepustený; ak je potrebná nová voľba, treba ju uskutočniť. Ak tento falošný vodca nechráni záujmy Božieho domu, nezabezpečuje prostredie, v ktorom bratia a sestry konajú svoju povinnosť, a nestará sa o bezpečnosť bratov a sestier, potom nie je na požadovanej úrovni; je neschopný, len obrovský kus odpadu, ktorý neslúži žiadnemu skutočnému účelu – bratia a sestry by ho nemali počúvať ani sa ním nechať obmedzovať. Všetci vodcovia a pracovníci, ktorí nedokážu kedykoľvek odstrániť Judášov, sú falošní vodcovia a falošní pracovníci; s takýmito falošnými vodcami a falošnými pracovníkmi by sa malo zaobchádzať vyššie opísaným spôsobom. Ak sa s nimi nezaoberá pohotovo, všetci bratia a sestry budú zapredaní Judášmi a cirkev prestane existovať. Týmto sa končí naše duchovné spoločenstvo o ôsmom prejave: „Byť schopný kedykoľvek zradiť.“

I. Byť schopný kedykoľvek odísť

Deviaty prejav je: „Byť schopný kedykoľvek odísť.“ Tento typ človeka, ktorý je schopný kedykoľvek opustiť Boží dom, nedokáže odísť len vtedy, keď sa stretne s mimoriadnou situáciou alebo s veľkou pohromou, ktorá presahuje to, čo dokáže zniesť priemerný človek, a prekračuje jeho limity. Je totiž schopný odísť kedykoľvek – aj kvôli drobnej záležitosti. Aj drobná záležitosť môže spôsobiť, že už nechce konať svoju povinnosť, nechce už veriť v Boha a chce opustiť Boží dom. Tento typ človeka je tiež obrovským problémom. Navonok sa môže zdať o niečo lepší ako ľudia, ktorí sú judášmi, ale je schopný opustiť Boží dom kedykoľvek a kdekoľvek. To, či dokáže zapredať bratov a sestry, je neisté. Myslíte si, že takýto človek je spoľahlivý? (Nie.) Počína si teda podľa nejakých princípov? Má nejaký základ vo viere v Boha? (Nie.) Prejavuje nejaké známky skutočnej viery? (Nie.) Aký je to teda človek? (Pochybovač.) Verí v Boha a koná svoju povinnosť, akoby to bol všetko vtip. Je ako niekto, kto sa nevenuje riadnej práci a ide von kúpiť mlieko, ale keď na ulici zbadá živú scénu s akrobatmi alebo umelcami, nechá sa strhnúť vzrušením, zabudne na mlieko a nakoniec zdrží niečo dôležité. Ľudia tohto druhu pri ničom dlho nevydržia; sú polovičatí a vrtkaví. Ich viera v Boha je tiež založená na ich záujme – majú pocit, že veriť v Boha je celkom zábavné, ale v určitom bode, keď stratia záujem, okamžite odídu bez akéhokoľvek váhania. Niektorí sa po odchode hneď pustia do podnikania, iní sa usilujú o úradnícku kariéru, ďalší sa zapletú do romantických vzťahov a pripravujú sa na manželstvo a tí, ktorí chcú rýchlo zbohatnúť, zamieria priamo do kasína. Ľudia hovoria, že keď niekoho nevidíte tri dni, mali by ste sa na neho pozerať novými očami. Pokiaľ ide o človeka, ktorý je schopný kedykoľvek opustiť Boží dom, ak ho nevidíte len jeden deň, keď ho znova stretnete, bude z neho úplne iný človek. Včera bol ešte slušne a riadne oblečený, vyzeral byť dobre vychovaný a reprezentatívny. Dokonca sa so slzami stekajúcimi po tvári modlil k Bohu a hovoril, že chce Bohu zasvätiť svoju mladosť a preliať svoju krv, zomrieť za Boha, byť verný až do smrti a vstúpiť do kráľovstva. Vykrikoval také vznešené heslá, ale krátko nato išiel do kasína. Včera s radosťou konal svoju povinnosť a počas zhromaždenia čítal Božie slová, pričom mu celá tvár žiarila a prekypoval nadšením, bol dojatý až k slzám. Ako to, že dnes utiekol do kasína? Neskoro do noci hral hazardné hry a ani mu nenapadlo ísť domov, dobre sa bavil a prekypoval nadšením. Včera sa ešte zúčastňoval na zhromaždeniach, ale dnes utiekol do kasína – ktorý prejav je teda jeho skutočným ja? (Jeho skutočným ja je ten druhý.) Ak človek nerozumie pravde, naozaj nedokáže prezrieť, čo je tento človek zač. Oba prejavy, pred aj po, v skutočnosti patria tej istej osobe – ako je teda možné, že sa zdá, akoby patrili dvom rôznym osobám? Takéhoto človeka väčšina ľudí neprezrie. Vidíš, že ako veriaci v Boha často navštevuje zhromaždenia, nepácha zlo a je celkom schopný znášať útrapy a platiť cenu pri konaní svojej povinnosti. Keď sedí pred počítačom, je sústredený a usilovný, tvrdo pracuje a vkladá do toho srdce. Pomyslel by si si, že ako človek veriaci v Boha, by nemal hrať madžong, však? Ale už po jednom dni, čo ho nevidíš, utiekol do herne madžongu alebo do kasína hrať hazardné hry. A je to veru prvotriedny hráč madžongu – vôbec nevyzerá ako človek, ktorý verí v Boha! Úplne ťa zmiatol – verí v Boha alebo je to neverec, ktorý hrá madžong? Ako môže tak rýchlo meniť roly? Keď teda verí v Boha, má Boha v srdci? (Nie.) Verí v Boha len pre zábavu a na skrátenie času, aby videl, o čom je viera v Boha a či mu môže priniesť do života šťastie. Ak nie je šťastný, dokáže kedykoľvek odísť. Nikdy neplánoval veriť celý život a už vôbec neplánoval konať svoju povinnosť a po celý život nasledovať Boha. Čo teda plánoval? Berie to tak, že ak má skutočne veriť v Boha, prinajmenšom mu to nesmie brániť v zábave, nesmie to zahŕňať žiadnu prácu a zároveň mu to musí zaručiť šťastný život. Ak musí každý deň čítať Božie slová a hovoriť v duchovnom spoločenstve o pravde, potom ho to nebude zaujímať ani tešiť. Keď ho to omrzí, opustí cirkev a utečie späť do sveta. Myslí si: „Život nie je ľahký, takže ľudia by sa nemali týrať. Musíme byť pánmi svojho osudu a netýrať svoje telo. Musíme si zabezpečiť, aby sme boli každý deň šťastní – to je jediný spôsob, ako žiť slobodne. Viera v Boha by sa nemala praktizovať zanovito. Pozrite sa, aký som bezstarostný – idem tam, kde je šťastie. Ak nie som šťastný, odídem. Prečo by som si mal komplikovať život? Byť schopný kedykoľvek odísť je moje najvyššie životné krédo. Chcem byť ‚slobodomyseľným veriacim‘ – takýto život je pohodlný a bezstarostný!“ Aké piesne si často spievajú ľudia tohto druhu? „Nepýtaj sa ma, odkiaľ prichádzam, moja vlasť je ďaleko.“ Ak nie túto, čo iné spievajú? „Prečo si aspoň raz neužiť slobodu?“ Keď majú pocit, že je to už nudné alebo menej zábavné, rýchlo odídu s myšlienkou: „Prečo sa držať jedného miesta, keď je na svete toho toľko, čo možno vidieť?“ Aké ďalšie slávne príslovie používajú? „Prečo sa vzdať celého lesa pre jeden strom?“ Čo myslíte – majú ľudia tohto druhu skutočnú vieru? (Nie, sú to pochybovači.) Pokiaľ ide o pochybovačov, keďže hovoríme o tom, že všetky ich problémy sú problémami ľudskej prirodzenosti, čo presne je zlé na ľudskej prirodzenosti takýchto ľudí? Myslíte si, že ľudia tohto druhu niekedy uvažovali o otázkach, ako by si ľudia mali počínať, akou cestou by mali kráčať alebo aký pohľad na život a hodnoty by mali počas života mať? (Nie.) Aký je teda problém s ľudskou prirodzenosťou tohto druhu človeka? (Tomuto druhu človeka chýba svedomie a rozum normálnej ľudskej prirodzenosti; neuvažuje o takýchto otázkach.) To je isté. Okrem toho, presne povedané, tento druh človeka nemá dušu; je to len chodiaca mŕtvola. Nemá žiadne vlastné požiadavky na to, ako si počínať alebo akou cestou by mal človek kráčať, ani o týchto veciach neuvažuje. Neuvažuje o týchto veciach preto, lebo hoci má navonok ľudský vzhľad, jeho podstata je v skutočnosti chodiacou mŕtvolou, dutou schránkou. Postoj tohto druhu človeka k záležitostiam ľudského života a prežitia je len tak sa pretĺkať životom. Konkrétne povedané, „pretĺkať sa životom“ znamená len sa tak motať a čakať na smrť, neučiť sa, zostávať v nevedomosti, tráviť dni jedlom, pitím a zábavou. Ide tam, kde je šťastie, a bude robiť to, čo ho robí šťastným a radostným, a čo je pohodlné pre telo. Ale vyhýba sa a drží sa ďaleko od všetkého, čo spôsobuje utrpenie jeho telu alebo mu prináša vnútornú bolesť. Jednoducho nechce, aby jeho telo znášalo útrapy. Sú však aj ľudia, ktorí zažívajú život znášaním útrap. Alebo vďaka tomu, že podstupujú a zažívajú rôzne veci, nie je ich život prázdny a môžu z neho niečo získať. Nakoniec dospejú k záveru, akou cestou by mal človek kráčať a akým druhom človeka by mal byť. Prostredníctvom životných skúseností získavajú veľa. Na jednej strane sú schopní prezrieť určitých ľudí; zároveň dokážu dospieť k záveru, aké princípy a metódy by mal človek používať pri zaobchádzaní s rôznymi osobami, udalosťami a vecami a ako by mal žiť celý svoj život. Bez ohľadu na to, či je ich konečný záver v súlade s pravdou alebo proti nej, prinajmenšom o tom uvažovali. Na druhej strane, ľudia, ktorí sú schopní kedykoľvek opustiť Boží dom, nemajú záujem usilovať sa o pravdu alebo konať svoju povinnosť vo viere v Boha. Vždy hľadajú príležitosti na uspokojenie svojich vlastných žiadostivých túžob a preferencií a nikdy sa nechcú usilovne naučiť určitú odbornú zručnosť pri konaní povinnosti, nechcú konať svoju povinnosť dobre ani žiť zmysluplný život. Chcú byť len ako neverci, každý deň šťastní a radostní. Preto, kamkoľvek idú, hľadajú zábavu a potešenie, len aby uspokojili svoje vlastné záujmy a zvedavosť. Ak musia neustále konať jednu povinnosť, stratia záujem a nemajú viac motiváciu v nej pokračovať. Postoj ľudí tohto druhu k životu je len tak sa ním pretĺkať. Na pohľad sa zdá, akoby žili veľmi slobodne a bezstarostne, nerobili si ťažkú hlavu z vecí vo vzťahu k ostatným. Každý deň sa javia veselí a bezstarostní, schopní prispôsobiť sa okolnostiam kamkoľvek idú. Niektorých dokonca zdanlivo neovplyvňujú a neobmedzujú svetské zvyky alebo konvencie ľudských vzťahov. Navonok to vytvára dojem, že sú mimoriadni a vynikajú nad bežným davom. V skutočnosti je však ich podstatou chodiaca mŕtvola, vec bez duše. Ľudia, ktorí veria v Boha, ale sú schopní kedykoľvek opustiť cirkev, sa nikdy dlho nedržia ničoho, čo robia – dokážu si udržať len dočasné nadšenie. Ľudia so svedomím a rozumom sú však iní. Bez ohľadu na to, akú povinnosť konajú, učia sa ju s vážnosťou a snažia sa ju robiť dobre. Sú schopní niečo dosiahnuť a vytvoriť nejakú hodnotu. Na jednej strane sú schopní získať uznanie od ľudí okolo seba a zároveň sa môžu cítiť vnútorne sebavedomí, pretože vidia, že niečo dokážu a sú užitoční, nie zbytoční. To je minimum, čoho je schopný dosiahnuť človek so svedomím a rozumom normálnej ľudskej prirodzenosti. Ale pokiaľ ide o tých, ktorí sa pretĺkajú životom, títo ľudia nikdy o týchto veciach neuvažujú. Kamkoľvek idú, je to len o jedle, pití a zábave. Navonok sa môže zdať, že žijú veľmi slobodne a uvoľnene, ale v skutočnosti nemajú v hlave žiadne myšlienky. Nikdy nič nerobia s vážnosťou. Sú vždy povrchní a motivovaní krátkodobým nadšením, nikdy nič nedokončia. Chcú sa celý život pretĺkať a kamkoľvek idú, nesú si tento istý postoj – ani ich viera v Boha nie je výnimkou. Môžeš vidieť, že počas určitého obdobia sa zdá, že svoju povinnosť konajú celkom vážne, dokážu znášať útrapy a platiť cenu, ale bez ohľadu na to, kto poukáže na ich problémy alebo im povie, ako majú veci robiť, nikdy to neberú vážne a vôbec neprijímajú pravdu. Robia si veci, ako sa im zachce – pokiaľ sú šťastní, je to pre nich v poriadku. A ak nie sú šťastní, idú sa zabávať a nepočúvajú nikoho rady. V srdci si myslia: „Aj tak som nikdy neplánoval veriť v Boha dlhodobo.“ Ak ich niekto oreže, sú schopní okamžite odísť. Toto je jeden z prejavov ľudí, ktorí sú schopní kedykoľvek opustiť cirkev.

Tí, ktorí sú schopní kedykoľvek opustiť cirkev, majú aj iný typ prejavu. Niektorí ľudia sa môžu jednoducho zdvihnúť a zmiznúť, len čo sa stretnú s mimoriadnou okolnosťou, ktorá sa týka ich osobných záujmov – a to bez ohľadu na to, koľko rokov veria v Boha, bez ohľadu na to, či sa zdá, že majú základ alebo nie, a bez ohľadu na to, akú povinnosť predtým vykonávali. Kedykoľvek je možné, že s nimi ostatní stratia kontakt a už ich v cirkvi nevidia, pričom nemajú ani tušenia, čo sa s nimi deje. Keď sa niektorí ľudia stretnú s niekým opačného pohlavia, kto sa ich snaží zviesť, prestanú konať svoju povinnosť a idú randiť a začnú byť úplne nedostupní. Sú aj takí, ktorých deti dosiahli vek na sobáš, a oni sa začnú zaoberať vybavovaním svadieb svojich detí, prestanú konať svoju povinnosť a prestanú sa zúčastňovať na zhromaždeniach. Bez ohľadu na to, kto ich hľadá, vo dverách ho odmietnu. Niektorí ľudia, keď ochorejú ich rodičia alebo manželský partner a sú hospitalizovaní, alebo keď sa doma stane niečo vážne alebo dôjde k nečakanej pohrome, dajú – ak sú skutočnými veriacimi v Boha – vysvetlenie a povedia: „V poslednom čase mám doma nejaké záležitosti, o ktoré sa musím postarať, takže nemôžem chodiť na zhromaždenia. Musím požiadať o voľno a ak nájdete niekoho vhodného, prosím, nech ma bezodkladne dočasne zastúpi v mojej povinnosti.“ Prinajmenšom dajú nejaké oznámenie a vysvetlenie. Ale tí, ktorí sú schopní kedykoľvek opustiť cirkev, prerušia kontakt s cirkvou bez jediného slova a bez ohľadu na to, ako sa bratia a sestry snažia, nevedia sa s nimi spojiť. Nie je to tak, že by nemali prostriedky, akými by ich bolo možné kontaktovať – akýmkoľvek spôsobom by sa dali zastihnúť – ale jednoducho nechcú kontaktovať bratov a sestry ani im odpovedať. Hovoria: „Prečo by som sa mal s tebou spojiť? Svoju povinnosť konám dobrovoľne; nedostávam za ňu plat. Ak chcem odísť, odídem! Ak sa niečo deje doma, je to moja osobná vec. Nie som povinný ťa informovať a ty nemáš žiadne právo to vedieť!“ Niektorí ľudia odídu na mesiac alebo dva a potom sa vrátia, aby sa prihlásili, bez toho, aby sa vôbec hanbili, a správajú sa, akoby sa nič nestalo. Iní odídu na dva či tri roky a sú úplne nedostupní. Ľudia v cirkvi, ktorí nepoznajú situáciu, si myslia, že keďže tento človek veril v Boha mnoho rokov, je nemožné, aby opustil cirkev. Predpokladajú, že sa muselo stať niečo nečakané a obávajú sa, či ich nezatkla ČKS. V skutočnosti je to len tak, že ten človek už nechce veriť v Boha a odišiel bez toho, aby to oznámil bratom a sestrám. Niektorí ľudia odídu asi na desať dní a potom sa vrátia; to neznamená, že prestali veriť. Niektorí ľudia odídu a potom sú preč dva alebo tri roky – povedali by ste, že prestali veriť? (Áno.) Naozaj prestali veriť a mali by byť vyškrtnutí. Toto nie je obyčajný odchod; prestali veriť. Z ľudského hľadiska sa to nazýva už neveriť. Ako to vníma Boh? V Božích očiach sa to nazýva zapieranie Boha, nenasledovanie Boha a je to odmietnutie Boha. Ale z ich pohľadu si myslia: „Neodmietol som boha; v srdci stále verím v boha!“ Vidíte? Len to tak ľahkovážne odbijú. Sú aj takí, ktorí prestanú chodiť na zhromaždenia a prestanú konať svoju povinnosť len preto, že majú zlú náladu alebo sa cítia vnútorne rozrušení, pretože si myslia, že konať svoju povinnosť je príliš ťažké a únavné, alebo pretože boli trochu orezaní. Odchádzajú bez toho, aby vôbec niečo vysvetlili o práci, ktorú mali na starosti, a povedia: „Nech ma nikto nekontaktuje. Nie som šťastný a už nechcem veriť!“ Keď sa rozčúlia, môže to trvať rok alebo tak nejako. To je ale povaha! – nevedia sa z toho spamätať rok alebo tak nejako! Niektorí ľudia preberajú prácu vodcov a pracovníkov v cirkvi, ale nielenže prácu nerobia dobre, ale aj bezohľadne páchajú zlé skutky, čím prinášajú narušenia a vyrušenia do práce cirkvi. Neskôr ich bratia a sestry nezvolia a tiež ich v duchovnom spoločenstve rozlíšia a odhalia. Tak začnú premýšľať: „Toto je akože nejaké pranierovanie namierené proti mne? Veď som tu prácu len nerobil dobre, je to naozaj taká veľká vec? Prečo o mne takto hovoria v duchovnom spoločenstve a odhaľujú ma? Za celý svoj život som nikdy neutrpel takú krivdu! Predtým, ako som veril v boha, vždy som to bol ja, kto karhal ostatných; nikto nikdy nekarhal mňa. Kedy som predtým znášal také útrapy? Všetci si tu na mňa zasadáte a ponižujete ma. Už nebudem veriť!“ A len tak prestanú veriť. Tí, ktorí to hovoria, nie sú len mladí ľudia – niektorí sú tí, ktorí verili v Boha osem alebo desať rokov a majú štyridsať alebo päťdesiat rokov, no aj oni dokážu povedať takéto veci, keď sú nešťastní. Majú takíto ľudia v srdci miesto pre Boha? Berú vieru v Boha ako najdôležitejšiu vec v živote? Je normálne cítiť sa trochu negatívne a slabo, keď je človek orezaný alebo keď sa stretne s pohromami alebo neúspechmi, ale tieto veci by nemali viesť k tomu, že človek prestane veriť v Boha. Takíto ľudia nie sú úprimní veriaci v Boha. Úprimní veriaci v Boha dokážu vytrvať vo svojej viere, aj keď sú zatknutí a prenasledovaní – len to sú ľudia, ktorí majú svedectvo. Keď sa niektorí ľudia stretnú s malou prírodnou pohromou a ak o tom bratia a sestry buď nevedia, alebo sa to dozvedia trochu neskoro a včas im nepomôžu, začnú premýšľať: „Čelím ťažkostiam a nikto si ma nevšíma. Takže mnou pohŕdajú! Viera v Boha je zbytočná. Už nebudem veriť!“ Len pre takú malú záležitosť môžu prestať veriť v Boha. Toto je jeden z prejavov ľudí, ktorí sú schopní kedykoľvek opustiť cirkev.

Existuje aj iná situácia pre tých, ktorí sú schopní kedykoľvek opustiť cirkev. S cieľom získať ich na svoju stranu, im ČKS ponúkne dobrú prácu a hovorí im: „Vierou v Boha nič nezarábaš. Aké vyhliadky by si vôbec mohol mať? Našli sme ti miesto v zahraničnej spoločnosti s vysokým mesačným platom, dobrými benefitmi a sociálnym poistením. Vo viere v Boha nemáš žiadnu budúcnosť; lepšie je pracovať, zarábať peniaze a žiť dobrý život.“ Nakoniec opustia cirkev a idú do práce. Niekto povie: „Včera tento človek ešte konal svoju povinnosť v cirkvi. Prečo si dnes zbalil veci a odišiel?“ Idú pracovať a zarábať peniaze; už neveria v Boha. Odídu bez slova a odvtedy kráčajú inou cestou než bratia a sestry a stávajú sa ľuďmi na inej ceste. Chcú sa usilovať o slávu a zisk, dostať sa vysoko a vyniknúť, a už neveria v Boha. Sú aj ľudia, ktorí pri kázaní evanjelia stretnú niekoho, kto sa im páči, dajú sa s ním dokopy a odídu si spolu žiť svoj život. Nielenže prestanú konať svoju povinnosť, ale dokonca prestanú veriť v Boha. Ich rodičia doma o tom stále nevedia a myslia si, že konajú svoju povinnosť v Božom dome. V skutočnosti už dávno zmizli – ktovie, možno už majú aj deti. Konať svoju povinnosť je tak dôležité, a predsa dokážu opustiť aj takú kľúčovú prácu, akou je kázanie evanjelia. Keď stretnú niekoho, kto sa im páči, alebo niekoho, komu sa páčia oni, stačí pár jednoduchých zvodných a lákavých slov od toho človeka, aby ich zviedol preč. Sú takí ľahkomyseľní a nedbalí, schopní kedykoľvek a kdekoľvek opustiť a zradiť Boha. Nezáleží na tom, koľko rokov takíto ľudia veria v Boha alebo koľko kázní si už vypočuli, stále nerozumejú ani kúsku pravdy. Pre nich viera v Boha jednoducho nie je dôležitá a ani konanie povinnosti nemá význam – kvôli získaniu požehnaní majú pocit, že nemajú na výber a musia tieto veci robiť. Len čo sa vyskytne osobná záležitosť alebo rodinný problém, sú schopní len tak odísť. Keď sa stretnú s malou prírodnou pohromou, môžu len tak prestať veriť. Čokoľvek môže narušiť ich vieru v Boha; akákoľvek záležitosť ich môže uvrhnúť do negativity a prinútiť ich vzdať sa svojej povinnosti. Akí sú to ľudia? Táto otázka si naozaj zaslúži hlbokú úvahu！

Akí sú to ľudia, ktorí sú schopní kedykoľvek opustiť cirkev? Jeden typ sú bezduchí, bezmyšlienkovití, zmätení ľudia, ktorí bez ohľadu na to, koľko rokov veria, nemajú ani potuchy, prečo veria v Boha. Nemajú ani potuchy, o čom vlastne viera v Boha je. Iný typ sú pochybovači, ktorí vôbec neveria v existenciu Boha a nerozumejú významu ani hodnote viery v Boha. Počúvanie kázní a čítanie Božích slov je pre nich ako štúdium teológie alebo učenie sa nejakých odborných znalostí – len čo tomu porozumejú a dokážu o tom hovoriť, považujú to za vybavené. Nikdy to neuvádzajú do praxe. Pre nich sú Božie slová len akousi teóriou, heslom a nikdy sa nemôžu stať ich životom. Preto týchto ľudí nezaujíma nič, čo súvisí s vierou v Boha. Veci ako konanie povinnosti, usilovanie sa o pravdu, praktizovanie Božích slov, zhromažďovanie sa s bratmi a sestrami a spoločný život v cirkvi atď. nie sú pre nich vôbec príťažlivé a nič z toho im neprináša také šťastie a vzrušenie, aké im prináša jedenie, pitie a zábava. Na druhej strane, úprimní veriaci v Boha cítia, že byť spolu s bratmi a sestrami, hovoriť v duchovnom spoločenstve o pravde alebo žiť cirkevný život im vždy môže priniesť úžitok a zisk. Hoci niekedy čelia nebezpečenstvu a prenasledovaniu alebo riskujú pri kázaní evanjelia a znášajú nejaké útrapy pri konaní svojej povinnosti, bez ohľadu na všetko, získavajú pochopenie pravdy a dosiahnu výsledok poznania Boha prostredníctvom znášania útrap a platenia ceny, a práve tieto útrapy a táto cena prinášajú premenu v ich život-povahe. Po zvážení a zhodnotení všetkého tohto cítia, že viera v Boha je dobrá a že schopnosť porozumieť pravde je neuveriteľne cenná. Ich srdcia sa obzvlášť primknú k cirkvi a nikdy nepomyslia na opustenie cirkevného života. Ak vidia, že cirkev niekoľkých jednotlivcov posiela do druhoradých skupín alebo ich izoluje či vyčistí za vyrušovanie práce cirkvi, tí, ktorí úprimne veria v Boha, cítia v srdci trochu trýzne. Myslia si: „Musím usilovne konať svoju povinnosť. Rozhodne nemôžem byť vyčistený. Byť odstránený je to isté ako byť potrestaný, čo znamená, že výsledkom je odchod do pekla! Aký by potom malo zmysel žiť?“ Väčšina ľudí sa bojí opustiť cirkev; cítia, že len čo opustia cirkev a opustia Boha, nebudú môcť ďalej žiť a všetko sa skončí. Ale tí, ktorí sú schopní kedykoľvek opustiť cirkev, vnímajú opustenie cirkvi ako celkom normálnu vec, rovnako ako dať výpoveď v práci a nájsť si inú. Nikdy necítia úzkosť ani netrpia žiadnou vnútornou bolesťou. Čo si myslíte – majú ľudia, ktorí sú schopní kedykoľvek opustiť cirkev, nejaké svedomie alebo rozum? Takíto ľudia sú naozaj neuveriteľní! Niektorí ľudia nekonajú svoju povinnosť na požadovanej úrovni a vždy bezohľadne páchajú zlé skutky, čím prinášajú narušenia a vyrušenia do práce cirkvi. Cirkev im potom zabráni konať svoju povinnosť a pošle ich do bežnej cirkvi. A aký je výsledok? Hneď na druhý deň sa správajú ako úplne iný človek a začínajú úplne nový život. Niektorí začnú chodiť na rande a vezmú sa, niektorí si začnú hľadať prácu, iní idú na vysokú školu a ďalší sa znovu spoja so starými priateľmi, budujú si kontakty a hľadajú príležitosti ako zbohatnúť. Títo ľudia sa rýchlo vmiešajú do obrovského sveta a zmiznú v mori ľudstva – stane sa to tak rýchlo. Niektorí bratia a sestry, po tom, čo boli poslaní do bežnej cirkvi pre slabé výsledky pri konaní svojej povinnosti, prechádzajú obdobím trýzne, ale sú schopní uvažovať o sebe a rozpoznať svoje vlastné problémy, čím prejavujú určitý postoj k náprave. Avšak tí, ktorí sú schopní kedykoľvek opustiť cirkev, už hneď po stretnutí s nejakými ťažkosťami nechcú konať svoju povinnosť a na druhý deň opustia cirkev a vracajú sa k životu neverca. Vôbec sa necítia utrápene a dokonca si myslia: „Čo je také dobré na viere v boha? Ostatní sa ti neustále vysmievajú a ohovárajú ťa a dokonca je pravdepodobné, že ťa zatknú a uväznia. Ak ma veľký červený drak ubije na smrť, nebol by môj život márny? Za všetky tie roky, čo verím v boha, som zniesol toľko útrap, ale čo som získal? Keby som neveril v boha, už by som bol úradníkom, zarobil by som peniaze a žil by som život v prestíži! Keďže som veril v Boha až doteraz, dokonca to ľutujem – keby som vedel, že to takto bude, odišiel by som už dávno! Načo je dobré porozumieť pravde? Dá sa z toho porozumenia najesť alebo zaplatiť účty?“ Vidíte? Nielenže to vôbec neľutujú, ale dokonca sa cítia šťastní, že môžu cirkev opustiť. Nie je to odhalenie ich pravej tváre ako pochybovačov? (Áno.)

Niektorí ľudia sú pri vykonávaní svojej povinnosti zvyčajne povrchní a páchajú bezohľadné prečiny. Keď ich cirkev vyčistí a oni narazia na bratov a sestry, pozerajú sa na nich, akoby to boli ich nepriatelia. Dokonca aj keď sa s nimi bratia a sestry láskavo snažia rozprávať, ignorujú ich a s nenávistným pohľadom v očiach hovoria: „To vy ste ma odstránili z cirkvi. Pozrite sa na mňa teraz! Mám sa lepšie ako vy! Teraz som ovešaný zlatom a striebrom, som veľké zviera! Plavím sa týmto svetom s úplnou ľahkosťou, a pozrite sa, akí ste vy biedni a vyčerpaní z tej vašej viery v boha! Všetci sa neustále usilujete získať pravdu, ale nemyslím si, že ste o niečo bystrejší než ja! Čo je také dobré na získavaní pravdy? Dá sa jesť ako jedlo alebo míňať ako peniaze? Ja si žijem celkom dobre aj bez toho, aby som sa usiloval o pravdu, no nie? Bolo mojím šťastím, že ste ma vyčistili – mal by som sa vám za to poďakovať!“ Z ich slov je zrejmé, že sú to pochybovači, a konanie ich povinnosti ich odhalilo. Môže neverec, ktorý verí v Boha len slovne, konať svoju povinnosť ochotne? Konanie povinnosti znamená plniť si zodpovednosti a záväzky bez toho, aby za to človek dostával mzdu alebo zarábal peniaze. Považujú to za stratu, preto nie sú ochotní konať svoju povinnosť. Ich pravá tvár pochybovačov je tak odhalená; takto Božie dielo odhaľuje a vyraďuje pochybovačov. Niektorí ľudia majú pri konaní svojej povinnosti stále povrchný postoj a len tak sa nechávajú unášať deň za dňom. V okamihu, keď dostanú príležitosť zarobiť peniaze alebo získať povýšenie vo svete, hneď opustia cirkev – vždy mali tento úmysel. Ak sú preradení do bežnej cirkvi, pretože sú pri konaní svojej povinnosti zvyčajne povrchní a páchajú bezohľadné prečiny, nielenže nad sebou nebudú uvažovať, ale ešte si aj pomyslia: „To, že si ma odstránil z povinnosti, ktorú som pre cirkev konal na plný úväzok, je tvoja strata – ja som tým len získal.“ Dokonca sa cítia sami so sebou celkom spokojní. Nie sú takíto ľudia pochybovači? Povedzte Mi, je v súlade s princípmi, aby pochybovačov, ktorí sú odstránení pre svoje bezohľadné prečiny, ktorými vážne narušili a vyrušili prácu cirkvi,, Boží dom takto odstránil? (Áno.) Je to úplne v súlade s princípmi; ani v najmenšom sa im tým nekrivdí. Ich postoj k Bohu a ku konaniu povinnosti je taký, že sú schopní ich kedykoľvek zanechať a zradiť. To dostatočne dokazuje, že vo svojich srdciach nemajú absolútne žiadny záujem o pozitívne veci. Veria v Boha už toľko rokov a počuli toľko kázní, no žiadna z právd viery v Boha ani skúsenostné svedectvá Božieho vyvoleného národa nedokážu udržať ich srdcia. Ani jedna z týchto vecí ich nezaujíma, nedotýka sa ich ani nespôsobuje, že by k nim pociťovali nejakú náklonnosť. To je podstata ich ľudskej prirodzenosti, ktorá spočíva v tom, že nemajú absolútne žiadny záujem o pozitívne veci. O čo sa potom zaujímajú? Zaujímajú sa o jedenie, pitie a zábavu, o telesné pôžitky, o zlé trendy a satanove filozofie. Zvlášť sa zaujímajú o všetky negatívne veci v spoločnosti; len o pravdu a Božie slová sa nezaujímajú. Preto sú schopní kedykoľvek opustiť Boží dom. Nemajú vôbec žiadny záujem o časté čítanie Božích slov ani o časté duchovné spoločenstvo o pravde počas zhromaždení Božieho domu. Obzvlášť sa im protiví konanie povinnosti a dokonca si myslia, že tí, ktorí konajú svoju povinnosť, sú všetci hlupáci. Aká je to mentalita a aká ľudská prirodzenosť? Nemajú záujem o pravdu ani o Božiu spásu ľudí a necítia vôbec žiadne puto k cirkevnému životu. Hoci otvorene nesúdili ani neodsúdili Božie slová, už niekoľko rokov počúvajú kázne bez toho, aby porozumeli čo i len trochu pravde – to jasne poukazuje na problém. Neexistuje nikto, kto by nemal rád pozitívne aj negatívne veci zároveň. Pokiaľ nemáš rád pozitívne veci, budeš sa zvlášť zaujímať o negatívne veci. Ak sa zvlášť zaujímaš o negatívne veci, potom sa určite nebudeš zaujímať o pozitívne veci. Tento typ človeka nemá absolútne žiadny záujem o pozitívne veci, takže v Božom dome nie je nič, k čomu by cítil puto, nič, čo by sa mu páčilo ani po čom by túžil. Zlé trendy vo svete, peniaze, sláva a zisk, túžba po moci a postavení, bohatnutie a rôzne populárne kacírstva a bludy sú to, o čo sa najviac zaujíma. Jeho srdce je upriamené na svet, nie na Boží dom, a preto je schopný kedykoľvek odísť. Odchod z Božieho domu a z cirkevného života mu neprináša žiadnu ľútosť, žiadne muky ani bolesť, ale skôr úplnú úľavu. Myslí si: „Konečne už nemusím každý deň počúvať kázne alebo duchovné spoločenstvá o pravde, už sa nemusím nechať obmedzovať týmito vecami. Teraz sa môžem smelo usilovať o slávu a zisk, o peniaze, o krásne ženy a o svoje osobné vyhliadky. Konečne môžem bez obáv smelo klamať a podvádzať ostatných, splietať intrigy a úskoky a praktizovať všelijaké podlé taktiky. Pri interakcii s ľuďmi môžem používať akékoľvek prostriedky!“ Počúvanie kázní a hovorenie v duchovnom spoločenstve o pravde v Božom dome je pre nich bolestivé a odchod z Božieho domu vnímajú ako úľavu. To znamená, že tieto pozitívne veci nie sú to, čo ich srdce potrebuje. Všetko, čo potrebujú, sú veci zo sveta a spoločnosti. Z toho je zrejmé, že dôvod, prečo opustili cirkev, priamo súvisí s ich úsilím a preferenciami.

Aká je prirodzenosť-podstata týchto ľudí, ktorí sú schopní kedykoľvek opustiť Boží dom? Teraz vidíte, čo ňou je? (Áno. Sú to ľudia typu pochybovačov. Väčšina z nich sú prevtelené zvery, sú to všetko popletení jedinci bez mozgu a myšlienok.) Správne. Nerozumejú záležitostiam viery. Nerozumejú, o čom je v skutočnosti ľudský život, akou cestou by sa ľudia mali uberať, aké najzmysluplnejšie veci by mali konať, akých princípov praktizovania by sa mali držať, pokiaľ ide o ich vlastné počínanie a tak ďalej, a ani nechcú hľadať pravdu, aby na to prišli. O čo sa radi usilujú? Od rána do večera myslia len na to, čo môžu urobiť, aby získali výhody a užívali si lepší život než ostatní. Niektorí ľudia začnú veriť v Boha, kým sú zamestnaní vo svete. Akonáhle ich však povýšia na vedúceho alebo manažéra, alebo sa stanú šéfom, prestanú veriť. Keď sa s nimi bratia a sestry skontaktujú, povedia: „Teraz som človek so statusom a povesťou, s určitým spoločenským postavením. Veriť v boha spolu s vami je príliš ponižujúce. Držte sa odo mňa všetci ďaleko a už ma nikdy nehľadajte! Ak chcete, môžete ma vyškrtnúť alebo vypudiť. V každom prípade, moja kapitola viery v boha sa skončila a už s vami nemám nič spoločné!“ Vidíte, čo hovoria? Aký druh ľudí to je? Kontaktovali by ste ich ešte? (Nie.) Povedali to takto na rovinu, no niektorí cirkevní vodcovia stále cítia ľútosť, keď ich vidia odchádzať, a viackrát sa s nimi skontaktujú, aby ich presvedčili: „Máš takú dobrú kvalitu a dokonca si bol kedysi vodcom a pracovníkom. Bol si odvolaný len preto, že si sa neusiloval o pravdu. Ak sa budeš usilovne usilovať o pravdu, určite budeš spasený a v budúcnosti budeš určite pilierom, hlavnou oporou v Božom dome!“ Čím viac vodcovia hovoria tieto veci, tým viac to druhú stranu odpudzuje. Niektorí cirkevní vodcovia sú popletení a chýba im schopnosť rozlišovať; táto osoba bola povýšená vo svete, no títo vodcovia jej stále závidia a chcú s ňou nadviazať kontakty – neukazuje to nedostatok sebaúcty? Ľudia, ktorí rozumejú pravde, vidia túto záležitosť jasne: byť povýšený v spoločnosti nie je dobré znamenie; nie je to správna cesta, ktorou by mal človek kráčať! Niektorí ľudia prestanú veriť v Boha len čo získajú trochu postavenia v spoločnosti – to ich len odhaľuje a dokazuje, že to nie sú ľudia, ktorí úprimne veria v Boha alebo milujú pravdu. Ak by boli úprimnými veriacimi, aj keby boli povýšení a mali sľubnú budúcnosť v spoločnosti, stále by Boha neopustili. Teraz, keď zradili Boha, je potrebné, aby sa cirkev s nimi skontaktovala a pracovala na nich? Nie je to potrebné, pretože už boli odhalení ako pochybovači. Tým, že neveria v Boha, sú to oni, ktorí strácajú – jednoducho nemajú to požehnanie. Sú to len úbohé bytosti; nie je to hlúpe, ak stále trváš na tom, aby si ich vtiahol do viery v Boha? Čím viac sa ich takto snažíš vtiahnuť, tým viac sa na teba pozerajú zvrchu. Myslia si, že všetci ľudia, ktorí veria v Boha, majú nízke spoločenské postavenie a nedostatočnú kvalitu. Preto sú obzvlášť arogantní a samospravodliví a na všetkých sa pozerajú s opovrhnutím. Ak sa o nich niekto zaujíma alebo sa o nich stará, považujú to za snahu si ich nakloniť. Aká je to mentalita? Je to neschopnosť správne vnímať bratov a sestry. Sú to ľudia, ktorí úprimne veria v Boha? Keď stretnete tento typ človeka, mali by ste ho odmietnuť. Akonáhle povie: „Teraz som vyšší vedúci. Už ma nehľadajte. Ak ma budete naďalej kontaktovať, obrátim sa proti vám! Najmä nechoďte do mojej firmy a nerobte mi hanbu – nemám nič spoločné s ľuďmi, ktorí veria v boha!“ – akonáhle vysloví tieto slová, mali by ste okamžite odísť, vyškrtnúť ho a už sa s takým človekom nikdy nestýkať. Bojí sa, že využijeme jeho úspech; preto musíme mať trochu sebauvedomenia. Darí sa mu a stúpa na vyššie priečky; je mimo našej ligy. My sme len obyčajní ľudia, ľudia na spodku spoločnosti. Nemali by sme sa snažiť nadväzovať s ním kontakt – neznižujte sa k tomu! Sú aj starší ľudia, ktorých deti si kúpia luxusný dom v meste. Po nasťahovaní sa bratom a sestrám vyparia a povedia: „Už ma viac nehľadajte. Všetci ste z vidieka. Ak ma budete hľadať, ľudia si budú myslieť, že som tiež z vidieka, že mám vidieckych príbuzných. Aké by to bolo trápne! Viete, čo za človeka je môj syn? Je to boháč, bohatý muž, verejne známa osobnosť! Ak so mnou budete v kontakte, vari to neponíži môjho syna? Takže ma v budúcnosti už nehľadajte!“ Akonáhle vyslovia tieto slová, len odpovedzte: „Keďže je tvoj postoj takýto, rozumieme. Potom ti prajeme šťastie a radosť!“ Ak v tej chvíli poviete čo i len jedno slovo navyše, budete pôsobiť hlúpo a úboho. Správna vec je len okamžite odísť. Nikdy sa nesnažte nasilu presviedčať pochybovačov – to je proste hlúpe správanie. Rozumiete? (Áno.) Akí hlúpi môžu byť niektorí ľudia? Povedia: „Syn tej osoby je bohatý muž, boháč so spoločenským postavením. Dokonca má kontakty s vládnymi úradníkmi. Ak ho budeme presviedčať, aby naďalej veril v Boha, jeho rodina by dokonca mohla hostiť bratov a sestry!“ Ako znie táto myšlienka? Ak sa na to pozriete z hľadiska ohľaduplnosti voči práci cirkvi, ohľaduplnosti voči bratom a sestrám a z hľadiska bezpečnosti, je to úplne vhodné. Ale musíš vidieť, či úprimne verí v Boha. Ak nie je ochotný veriť v Boha a nerád je v kontakte s bratmi a sestrami, a ty ho stále chceš presviedčať, aby veril v Boha, nie je to hlúpe? Nerobte veci, ktoré ukazujú nedostatok sebaúcty. Vo viere v Boha máme Božiu ochranu a Božie vedenie. Bez ohľadu na to, v akom prostredí žijeme, všetko sa odohráva pod Božou zvrchovanosťou a opatreniami. Bez ohľadu na to, aké utrpenie znášame, mali by sme žiť svoj život s dôstojnosťou. Niektorí ľudia dokonca závidia tejto osobe, ktorá opustila Boží dom, a hovoria, že je schopná – je tento názor správny? Ako by sme mali nazerať na túto záležitosť? Keď sa tento človek nasťahoval do veľkého domu, prestal veriť v Boha. V spoločnosti má status a spoločenské postavenie a vo svojom srdci sa pozerá na bratov a sestry zvrchu a považuje ich za ľudí na spodku spoločnosti, ktorí nie sú hodní interakcie s ním. Preto by sme mali mať sebauvedomenie a nesnažiť sa nadväzovať kontakt s takými ľuďmi alebo sa im podlizovať, všakže? (Áno.)

Pokiaľ ide o tých, ktorí sú schopní kedykoľvek opustiť Boží dom, či už sú to pochybovači alebo len povaľači, či veria v Boha, aby získali požehnania alebo aby sa vyhli pohromám – bez ohľadu na situáciu – pokiaľ sú schopní kedykoľvek opustiť Boží dom a po odchode sa im protiví, keď sa s nimi bratia a sestry skontaktujú, a ešte viac sa im protiví pomoc a podpora bratov a sestier, a prejavujú nepriateľstvo voči každému, kto s nimi má duchovné spoločenstvo o pravde, takýmto ľuďom netreba venovať žiadnu pozornosť. Ak sa objavia pochybovači tohto typu, mali by byť včas odhalení a vyčistení. Niektorí ľudia možno nemilujú pravdu, ale radi sú dobrými ľuďmi a radi žijú spolu s bratmi a sestrami; cítia sa vďaka tomu dobre a navyše sa vyhnú zlému zaobchádzaniu. V srdci vedia, že veria v pravého Boha a sú ochotní usilovne pracovať. Ak majú naozaj takýto postoj, myslíte si, že by sa im malo dovoliť pokračovať v konaní ich povinnosti? (Áno.) Ak sú ochotní pracovať a nevyrušujú ani nenarúšajú, potom môžu v práci pokračovať. Ale ak jedného dňa už nebudú ochotní pracovať a budú chcieť opustiť Boží dom so slovami: „Idem sa pokúsiť presadiť vo svete. Už s vami nebudem veriť v boha. Tu to nie je žiadna zábava a niekedy, keď som pri konaní svojej povinnosti povrchný, som orezaný. Je to tu naozaj ťažké; chcem odísť“ – malo by sa takého človeka presviedčať, aby zostal? (Nie.) Môžeme sa ho len opýtať jednu otázku: „Poriadne si si to premyslel?“ Ak odpovie: „Dlho som o tom premýšľal,“ môžeš povedať: „Potom ti prajeme všetko najlepšie. Dávaj na seba pozor a zbohom!“ Je tento prístup v poriadku? (Áno.) Aký druh ľudí to podľa vás je? Sú to ľudia, ktorí si myslia, že sú niečo viac ako ostatní, a ktorí pohŕdajú svetom a jeho spôsobmi, často recitujú verše od slávnych ľudí, ako napríklad: „Zamávam rukávom, nič si so sebou neberiem, ani chumáč oblaku.“ Myslia si, že sa udržiavajú v čistote a nezapadajú do tohto sveta, a prostredníctvom viery v Boha chcú nájsť nejakú útechu. Vždy sa považujú za niekoho výnimočného, ale v skutočnosti sú to tí najobyčajnejší ľudia, ktorí žijú len pre jedenie, pitie a zábavu. Nemajú žiadne skutočné myšlienky ani reálne úsilie. Považujú sa za niekoho vznešeného, akoby nikto nedokázal pochopiť ich myšlienky alebo sa vyrovnať ich spôsobu myslenia. Považujú svoj rozhľad za širší ako rozhľad bežného človeka a hovoria veci ako: „Vy všetci ste obyčajní ľudia, ale pozrite sa na mňa – ja som iný. Ak sa ma spýtaš, odkiaľ som, poviem ti, že moja domovina je ďaleko.“ Povedali ti, odkiaľ sú? Vieš, kde je to takzvané „ďaleké“ miesto? Toto je presne ten typ ľudí, ktorí sú schopní kedykoľvek opustiť cirkev. Cítia, že ich nikde nemôžu uspokojiť a stále premýšľajú o nejakých nerealistických, hmlistých, iluzórnych veciach. Nezameriavajú sa na realitu a nerozumejú, o čom je ľudský život alebo akú cestu by si ľudia mali zvoliť. Nerozumejú týmto veciam – sú to len čudáci. Ak sa človek tohto typu rozhodne opustiť cirkev a povie, že o tom dlho premýšľal, potom ho netreba presviedčať, aby zostal. Nepovedzte už ani slovko navyše – len ho vyškrtnite a to je všetko. To je spôsob, ako by sa s takými ľuďmi malo zaobchádzať; je to v súlade s princípmi zaobchádzania s ľuďmi. Týmto sa končí duchovné spoločenstvo o tých, ktorí sú schopní kedykoľvek opustiť cirkev.

J. Kolísanie

Desiaty prejav je: „Kolísanie.“ Aké konkrétne prejavy vykazujú ľudia, ktorí kolíšu? Po prvé, najväčšie pochybnosti, ktoré títo ľudia majú o viere v Boha, sú: „Naozaj existuje boh? Existuje duchovná sféra? Existuje peklo? Sú tieto slová, ktoré boh vyslovil, pravdou? Ľudia hovoria, že táto osoba je vtelený boh, ale ja som nevidel nič, prečo by sa mal javiť ako vtelený boh! Tak kde presne je duch boží? Existuje boh naozaj alebo nie?“ Nikdy si v týchto otázkach nedokážu urobiť jasno. Vidia, že v Boha verí veľa ľudí, a myslia si: „Boh musí existovať. Pravdepodobne existuje. Dúfam, že existuje. Viera v boha mi aj tak nespôsobila žiadnu ujmu; nikto so mnou nezaobchádzal zle. Počul som, že konanie povinnosti môže priniesť požehnania a dobrý konečný osud, a tak potom v budúcnosti nezomriem. Asi teda pôjdem s prúdom a budem veriť.“ Po určitom čase viery vidia, že niektorí ľudia sa stretávajú so skúškami a strasťami, a začínajú uvažovať: „Nemá viera v Boha prinášať požehnania? Niektorí ľudia vážne ochoreli a zomreli, niektorí boli zatknutí a prenasledovaní na smrť veľkým červeným drakom a iní zas ochoreli alebo ich rodiny postihli pohromy, keď konali svoju povinnosť. Prečo ich boh neochránil? Takže, existuje boh naozaj alebo nie? Ak existuje, tieto veci sa nemali stať!“ Niektorí ľudia s dobrými úmyslami s nimi hovoria v duchovnom spoločenstve o pravde a vravia: „Boh je zvrchovaný nad všetkým a osudy ľudí ovláda Božia ruka. Ľudia by mali tieto záležitosti od Boha prijať a oddať sa Božiemu ovládaniu. Všetko, čo Boh robí, je dobré.“ Na to títo kolísaví jedinci odpovedajú: „Nevidím, čo je na tom dobré! Byť postihnutý pohromami – to je dobré? Vážne ochorieť alebo mať nevyliečiteľnú chorobu – to je dobré? Byť mŕtvy je ešte horšie. Existuje boh alebo nie? Neviem.“ Neustále sú plní pochybností o Bohu. Keď vidia, že mnohí ľudia konajú svoju povinnosť, že sa dielo Božieho domu čoraz viac rozširuje a cirkev zo dňa na deň prekvitá, cítia, že Boh musí existovať. Najmä keď počujú bratov a sestry svedčiť o znameniach a zázrakoch, ktoré Boh ukázal, a o milosti, ktorú od Boha dostali, títo kolísaví jedinci cítia ešte silnejšie, že: „Boh určite existuje! Hoci ľudia nemôžu vidieť ducha božieho, slová, ktoré vyslovil vtelený boh, ľudia počuli a ja som tiež počul toľko ľudí hovoriť v duchovnom spoločenstve o božích slovách a zažívať božie slová. Takže boh musí určite existovať!“ Keď cirkev prekvitá, všetko jej ide hladko, darí sa jej a práca cirkvi sa čoraz viac rozširuje, a najmä keď bratia a sestry zažívajú nejaké zvláštne okolnosti a zvláštne záležitosti a vidia v nich Božiu ochranu, zvrchovanosť a vodcovstvo, cítia, že Boh existuje a že je naozaj dobrý. Po určitom čase však môžu zažiť frustrácie a ťažké obdobia, niektorí môžu zažiť zlyhania a neúspechy alebo Boží dom môže vyradiť časť ľudí; tieto veci, najmä tá posledná, sú v silnom rozpore s ich predstavami a sú nad ich očakávania. Cítia: „Ak boh existuje, ako sa potom mohli tieto veci stať? Nemali by sa stávať! Je normálne, že sa tieto veci dejú medzi nevercami, ale ako to, že sa dejú aj v božom dome? Ak boh existuje, mal by tieto záležitosti vyriešiť a zabrániť, aby sa tieto veci diali, pretože je všemohúci, má autoritu a moc! Existuje boh naozaj alebo nie? Ľudia nemôžu vidieť ducha božieho. Pokiaľ ide o slová, ktoré vyslovil vtelený boh, všetci ľudia hovoria, že sú pravdou, cestou a že môžu byť životom ľudí. Ale prečo ja necítim, že sú pravdou? Tak dlho som počúval kázne, ale v mojom živote nenastala vôbec žiadna premena! Toľko som trpel – čo som získal?“ Začnú mať pochybnosti o Bohu a ich nadšenie pre konanie povinnosti klesá a chladne. Potom pomýšľajú na odchod z Božieho domu, aby išli pracovať a zarábať peniaze na slušný život – tieto aktívne myšlienky sa začínajú objavovať. Myslia si: „Ak boh, v ktorého verím, nie je pravým bohom, potom to, že som všetky tie roky, čo verím v Boha, nepracoval a nezarábal peniaze, bude jedna veľká strata! Nie, takéto zmýšľanie je nesprávne. Stále musím poriadne veriť. Počul som ľudí hovoriť, že viac čítania božích slov umožní človeku porozumieť pravde, vyriešiť všetky problémy a už nebude slabý. Ja som však Božie slová čítal a stále som neporozumel pravde. Prečo sa stále cítim negatívne? Prečo mám stále pocit, že nemám energiu konať svoju povinnosť? Boh vo mne nekoná svoje dielo! Mám toľko ťažkostí, ale boh mi neotvoril cestu von. Takže, existuje boh naozaj alebo nie? Ak je toto pravá cesta, Boh by mal žehnať ľuďom, ktorí konajú svoju povinnosť, pokojom, hladkým priebehom a normálnosťou. Prečo sú teda stále také veľké ťažkosti pri kázaní evanjelia a plnení si povinnosti? Hoci viem, že náboženský svet zaostal a viera vo všemohúceho boha je vstupom do Veku kráľovstva, prečo som nevidel, ako duch svätý koná dielo?“ Aký druh ľudí to je? Sú to ľudia bez duchovného porozumenia. Čítajú Božie slová, ale nerozumejú pravde. Bez ohľadu na to, o koľkej pravde sa hovorí v duchovnom spoločenstve, nedokážu pochopiť jej význam. Vždy sa na veci pozerajú na základe svojich predstáv a domnienok a sú neustále plní pochybností o Bohu. Ako by takýto človek mohol porozumieť pravde? Niektorí ľudia vidia, že kázanie evanjelia je dosť ťažké, a tak si myslia: „Ak by to bola pravá cesta, duch svätý by vo veľkej miere konal svoje dielo. Kamkoľvek by bratia a sestry išli kázať evanjelium, išlo by to hladko a bez prekážok. Ba čo viac, aj vládni úradníci by začali veriť a dali by všetkému zelenú. Toto by naozaj bolo dielo pravého boha. Ale keď sa teraz pozrieme na fakty, vôbec to tak nie je. Nielenže prezidenti a úradníci v rôznych krajinách po celom svete neveria v boha, ale vieru v boha ani len nepodporujú. V niektorých krajinách vlády dokonca prenasledujú veriacich a bránia ľuďom veriť v boha. Je teda boh, v ktorého veríme, naozaj pravým bohom? Neviem, ťažko povedať.“ V srdci majú vždy obrovský otáznik. Zakaždým, keď počujú nejakú správu, je to pre nich ako „zemetrasenie“, ktorého dosah nie je ani veľký, ani zanedbateľný, čo spôsobuje, že kolíšu. Niektorí ľudia hovoria: „Kolíšu azda stále preto, lebo veria v Boha len krátko?“ Nie je to tak – niektorí ľudia veria tri, päť alebo dokonca viac ako desať rokov. Považuje sa to za krátky čas? Ak by niekto veril tri alebo päť rokov počas diela Veku milosti, nepovažovalo by sa to za dlhý čas, pretože nepočul Božie výroky a slová v posledných dňoch; rozumel len troche biblického poznania a duchovným teóriám z Biblie a ľudských kázní. To je príliš málo na to, aby niečo získal. Iný prípad je, keď niekto prijme dielo tejto súčasnej etapy – pokiaľ koná svoju povinnosť a nasleduje Boha tri roky, to, čo zažíva, čomu porozumie a čo získava, prevyšuje to, čo mohol niekto získať z viery v Pána vo Veku milosti za dvadsať alebo tridsať rokov, či dokonca za celý život. Títo ľudia, ktorí kolíšu, však ani po troch, piatich alebo dokonca viac ako desiatich rokoch viery stále nedokážu určiť, či túto etapu diela koná Boh alebo nie, a dokonca majú pochybnosti o Božej existencii. Povedal by si, že takíto ľudia sú veľmi problematickí? Majú schopnosť chápať pravdu? (Nie.) Majú spôsob myslenia, aký patrí k normálnej ľudskej prirodzenosti? (Nie.) Nedokážu pochopiť pravdu. Bez ohľadu na to, aká situácia v cirkvi nastane, vždy ich to môže priviesť ku kolísaniu – otáznik v ich srdci u nich neustále spúšťa „zemetrasenia“. Ak antikristi spôsobia v cirkvi vyrušenia a niektorí ľudia sú zavádzaní, alebo ak niekto, koho zbožňujú, urobí niečo, čo nečakali – napríklad ukradne obety alebo sa zapletie do nemravných aktivít – a je nakoniec vyčistený, ich srdcia začnú v dôsledku toho kolísať a oni začnú pochybovať o Bohu: „Nie je toto prúd božieho diela? Ako sa potom mohli v cirkvi stať také nezákonné veci? Ako by boh mohol dopustiť, aby sa objavili antikristi a zlí ľudia? Je toto naozaj pravá cesta?“ Všetko, čo sa v cirkvi stane a je v rozpore s ich predstavami, v nich vyvoláva pochybnosti a začnú sa pýtať, či je to pravá cesta, či je to Božie dielo a či Boh skutočne existuje. Jednoducho nehľadajú pravdu, aby sa na vec pozreli správne. Už len toto stačí na dôkaz, že od začiatku do konca v podstate nikdy neverili, že túto etapu diela koná Boh. Od začiatku do konca nikdy nevedeli, čo je pravda, ani prečo Boh vyjadruje pravdu. Boh vyriekol toľko slov a vykonal toľko práce – to všetko je konanie Boha. Toľko ľudí to overilo a uistilo sa o tom, ale oni odmietajú pozerať sa na veci na základe týchto skutočností. Na posudzovanie vždy používajú ľudský pohľad na vec a ľudské myslenie – príliš si dôverujú. Keď sa v práci cirkvi alebo v cirkevnom živote objavia nejaké medzery alebo odchýlky, alebo keď je cirkev utláčaná a prenasledovaná vládou, začnú znova pochybovať: „Je toto naozaj pravá cesta?“ Keď sa v cirkvi objavia antikristi a falošní vodcovia, tiež začnú pochybovať. Hovoria: „Pozrite sa na tých pastorov a starších v náboženských cirkvách – tí naozaj milujú pána a v ich cirkvách nedochádza k žiadnym zlým príhodám s antikristami. To je tá pravá cesta. Ak je to, čo tu máte vy, pravá cesta, prečo sa tieto veci stále dejú?“ Takto porovnávajú. A ako porovnávajú niektorí ďalší hlupáci? Hovoria: „Pozrite sa na tých ľudí, ktorí veria v boha v Cirkvi troch samostatností – majú štátne schválenie a štát im dokonca vydáva certifikáty a prideľuje im pozemky na stavbu kostolov. Všetko je to legitímne a legálne. Máte vy verejnú cirkev? Sú vaše cirkvi registrované? Štát do Cirkvi troch samostatností dokonca prideľuje pastorov a tí pastori majú licencie. Majú vaši vodcovia a pracovníci licencie? Štát vám nedovoľuje veriť v boha; zatýka vás a prenasleduje. Nemáte ani stabilné miesto na zhromaždenia; vždy sa zhromažďujete tajne. Je toto naozaj pravá cesta? Ak by to bola pravá cesta, prečo by ste sa vždy zhromažďovali a konali svoju povinnosť takým tajnostkárskym spôsobom?“ Nedokážu preniknúť ani do podstaty tejto záležitosti. Akákoľvek situácia môže u nich zapríčiniť, že začnú kolísať a vyvolá v nich pochybnosti o Bohu. Povedzte Mi, môže takýto človek pevne stáť? (Nie.) Hoci navonok neopustil cirkev, v srdci je na hrane nebezpečenstva. Nikdy si nemôže byť istý Božím dielom a pravdami, ktoré Boh vyjadril, a vždy napoly verí, napoly pochybuje; to mu znemožňuje mať pravú vieru. Nevidí, že všetky tie prenasledovania, útlaky a zatýkania, ktoré sa udiali počas týchto rokov Božieho diela, sa diali pod Božou zvrchovanosťou a všetky spadajú pod Božie ovládania a opatrenia. Preto má predstavy a dokáže pochybovať, či Boh môže byť zvrchovaný nad všetkým. Vždy verí, že všetku prácu Božieho domu konajú ľudia, a nedokáže vidieť ani najmenší náznak Božích skutkov. Nie je to pochybovač? Ak takýto človek verí len pol roka alebo rok a ešte jasne nepochopil rôzne pravdy, je pochopiteľné, že má pochybnosti a kolíše, keď vidí veci, ktoré sú v rozpore s jeho predstavami. Niektorí ľudia však veria v Boha mnoho rokov, vypočuli si množstvo kázní a keď sa stretli s ťažkosťami, bola im sprostredkovaná pravda v duchovnom spoločenstve. V tom čase rozumeli tomu, čo počuli, z hľadiska učenia. Neskôr však, keď sa znova stretli s nejakými záležitosťami, stále pochybujú o Bohu a Božom diele. To ukazuje, že takíto ľudia nemajú schopnosť pochopiť pravdu, chýba im myslenie, aké patrí k normálnej ľudskej prirodzenosti, a nespĺňajú štandard toho, čo to znamená byť človekom.

Ako by sa malo zaobchádzať s ľuďmi, ktorí kolíšu? Z hľadiska ľudskej prirodzenosti sa títo ľudia nedajú považovať za zlých ľudí, ale sú skutočne problematickým typom ľudí, pretože im chýba schopnosť pochopiť pravdu a nemajú myslenie, aké patrí k normálnej ľudskej prirodzenosti. A čo je najdôležitejšie, nedokážu si ani potvrdiť mnohé pravdy, ktoré Boh vyjadril, ani nevedia, či sú tieto slová pravdou, alebo či sú Božím výrazom a Božím dielom. Súdiac podľa ich schopnosti chápania, aký druh ľudí to je? Je správne povedať, že sú to pochybovači, a je tiež správne tvrdiť, že sú to popletení ľudia. Hoci ľudia tohto druhu nespáchali žiadne zjavné zlo a nekvalifikujú sa ako zlí ľudia, nie sú to naničhodníci, keďže sú do takejto miery popletení a dokážu robiť veľa vecí, ktoré narúšajú a vyrušujú? (Áno.) Bez ohľadu na to, ako dlho veria v Boha alebo koľko kázní si vypočuli, nikdy nedokážu porozumieť pravde. Nedokážu si ani potvrdiť existenciu Boha alebo Božiu zvrchovanosť. Aká je to kvalita? Títo ľudia nemajú absolútne žiadnu schopnosť pochopiť pravdu. Sú to ľudia s veľmi chabou kvalitou; alebo by sa dalo povedať, že nemajú vôbec žiadnu kvalitu – sú to naničhodníci bez mozgu. Povedzte Mi, akú povinnosť môžu naničhodníci konať? (Nemôžu konať žiadnu povinnosť.) Nemôžu konať žiadnu povinnosť a sú vždy plní pochybností a kolíšu. Ako by sa teda malo s takýmito ľuďmi zaobchádzať a ako ich riešiť? Najvhodnejší spôsob, ako zaobchádzať s takýmito ľuďmi, je nenechať ich konať žiadnu povinnosť. Aj keby požiadali o konanie povinnosti, nemalo by sa im to dovoliť. Prečo nie? Pretože len čo takíto ľudia začnú konať povinnosť, najmä keď si vytrpeli strasti a zaplatili nejakú cenu, skôr či neskôr si budú chcieť vyrovnať účty s Božím domom. Ak ich zatknú alebo budú čeliť prírodným pohromám či nešťastiam spôsobeným človekom, budú ľutovať, že sa vydávali Bohu; budú sa trpko sťažovať a budú šíriť reči ako: „Toľko som trpel pre prácu cirkvi a pre konanie svojej povinnosti. O toľko menej som jedol, o toľko menej som spal a o toľko menej peňazí som zarobil. Ak by som nekonal povinnosť, peniaze, ktoré som zarobil, som si mohol uložiť do banky a vynášali by mi úroky! Podstúpil som toľko rizík – akú hodnotu má každá hodina rizika? Aká je mzda za prácu?“ Budú sa snažiť vyrovnať si finančné účty s Božím domom a dokonca sa budú vyhrážať, že ak ich Boží dom neodškodní, nahlásia ho. Ak by sa takýmto ľuďom povolilo ďalej konať povinnosť, neprinieslo by to nekonečné problémy? Zaoberanie sa takýmito nízkymi jedincami povedie k zamotaniu, ktoré sa nedá vyriešiť. Bez ohľadu na to, koľko vecí pre cirkev vybavujú, v srdci si vedú malú účtovnú knihu a každý jeden účet si jasne zaznamenávajú. Nič z toho, čo robia pre cirkev, nerobia nikdy ochotne. Nie sú totiž ochotní, chcú si vyrovnať účty. Prečo je to tak? Je to preto, lebo v srdci neuznávajú existenciu Boha ani neveria v existenciu Boha. Neuznávajú, že Božie slová sú pravdou alebo že Božie dielo môže spasiť ľudí. Akú odmenu by teda potrebovali, aby sa cítili spokojní s tým, že zaplatili malú cenu, trochu trpeli, konali nejakú povinnosť a vynaložili nejaké ľudské a materiálne zdroje pre takzvaného boha, ktorého si predstavujú vo svojej mysli? Ak by za to nič nedostali, boli by spokojní? Ak jedného dňa zistia, že boli vyradení, pretože sa neusilovali o pravdu, aké to bude mať následky? Budú si myslieť, že ich Boží dom oklamal, že ich vodcovia a pracovníci oklamali a že boli držaní v nevedomosti a stali sa obeťou podvodu. Potom budú mať s Božím domom nevybavené účty a budú požadovať odškodnenie a naťahovať to donekonečna. Myslíš si, že by sa Boží dom chcel zapliesť s takýmto človekom? Boží dom rozhodne neurobí niečo také hlúpe! Boží vyvolený národ koná svoju povinnosť, aby si splnil zodpovednosť stvorených bytostí – je to úplne ich vlastná voľba, niečo, čo sú ochotní robiť. Boží dom nikdy nikoho nenúti ani neprinucuje. Ale je len otázkou času, kedy vzniknú problémy po tom, čo pochybovači začnú konať povinnosť. Keď majú mrzutú náladu, určite začnú reptať a takto sa sťažovať ostatným: „Vy všetci ste hovorili tak pekne a oklamali ste ma; vraveli ste, že viera v Boha mi umožní získať pravdu a večný život. Nikto z vás však nespomenul, že v cirkvi budú antikristi, ktorí budú zavádzať ľudí, zlí ľudia, ktorí budú narúšať a vyrušovať prácu cirkvi, alebo že cirkev bude ľudí vyčisťovať alebo vypudzovať. Nikdy ste mi nepovedali, že sa v cirkvi bude diať niečo z tohto!“ Môžu sa dokonca obrátiť a obviniť ťa, hovoriac: „Ty si mi tieto veci nikdy jasne nevysvetlil. Len som vás nasledoval vo viere v boha a v konaní mojej povinnosti. Výsledkom je, že teraz nemám vo svete žiadne vyhliadky; vy ste ma zdržali od zarábania veľkých peňazí. Musíte mi nahradiť moje straty!“ Nezdá sa ti nechutné, keď si s tebou začnú vyrovnávať účty? Chcel by si sa s nimi zapliesť? (Nie.) Kto by mohol takýmto ľuďom veci objasniť? Neprijímajú pravdu, nevidia existenciu Boha a necítia existenciu Boha prostredníctvom svojich skúseností. Povedzte Mi, kto by im mohol tento fakt natlačiť do hlavy? Nikto. Nemajú schopnosti na prijatie pravdy, takže žiadať od nich, aby sa usilovali o pravdu, by im spôsobilo veľké ťažkosti, dostalo by ich to do zložitej situácie – robiť to je jednoducho nerealistické. Veria v Boha len preto, aby dostali požehnania. Len čo vykonajú malú povinnosť, už aj požadujú odmenu. Ak nedostanú, čo chcú, začnú chrliť urážky: „Bol som oklamaný a podvedený! Vy všetci ste podvodníci!“ Povedzte Mi, chceli by ste znášať toto osočovanie? (Nie.) Kto ich oklamal? Nie je to tak, že oni sami majú ambície a túžby a chcú dostať požehnania? Neverili v Boha práve preto, aby dostali požehnania? Teraz nedostali požehnania, ale nie je to preto, lebo sa neusilujú o pravdu? Nie je to ich vlastný problém? Ani neveria v Boha, a predsa chcú od Boha dostať požehnania – ako by mohlo byť také ľahké dostať požehnania? Neboli im tieto záležitosti jasne vysvetlené už dávno predtým, ako začali konať povinnosť? (Áno.) Ale dá sa im dohovoriť? Nedá sa – povedia len, že si ich oklamal. Povedzte Mi, v Božom dome, bez ohľadu na to, ako dlho bratia a sestry veria v Boha, kto z nich nekoná povinnosť dobrovoľne? Aj keď existujú zriedkavé prípady, keď deti neveria v Boha a sú do viery a konania povinnosti zatiahnuté svojimi rodičmi alebo príbuznými, stále je ich veľmi málo. Aj keď ťa tvoji rodičia do toho ťahajú, je to pre tvoje dobro – tomu by si mal porozumieť. Ale to je tvoja rodina, čo ťa ťahá – bratia a sestry Božieho domu ťa neťahajú ani nenútia. Viera v Boha a konanie povinnosti sú úplne dobrovoľné. Práve teraz môže odísť každý, kto chce; dvere Božieho domu sú vždy otvorené. Avšak, keď raz odídeš, vrátiť sa nebude také ľahké. Tí, ktorí konajú v Božom dome povinnosť na plný úväzok, sú starostlivo vyberaní – neprijíma sa hocikto. Vyžadujú sa štandardy a princípy a len tí, ktorí spĺňajú predpoklady, môžu zostať v cirkvi, kde sa slúži na plný úväzok. Ľudia, ktorí kolíšu, si myslia: „Vy ste mi takú dôležitú záležitosť jasne nevysvetlili. Vtedy som konal povinnosť len preto, lebo som bol zmätený.“ Čo nebolo jasne vysvetlené? Bratia a sestry každý deň spoločne hovoria v duchovnom spoločenstve o pravde pri konaní povinnosti – ak títo ľudia nerozumeli, je to preto, lebo sú popletení a slepí. Nemôžu za to viniť nikoho iného. Oni sa však o tom s tebou nebudú rozumne dohadovať – oni len cítia, že utrpeli obrovskú stratu a chcú si s Božím domom vyrovnať účty a hádať sa. Nie sú takíto ľudia nerozumní a nesmierne nechutní? Takže, keď spoznáte pravú tvár takýchto ľudí a jasne uvidíte, že sú popletení, úplne zbytoční, že nemôžu konať žiadnu povinnosť a sú neustále zameraní na prijímanie požehnaní, ich srdcia sú pohltené myšlienkami na získanie požehnaní a vedia len to, že konanie povinnosti môže priniesť požehnania, spásu, vstup do kráľovstva a nesmrteľnosť, a poznajú len týchto pár fráz bez toho, aby rozumeli čomukoľvek inému; nevedia, čo je pravda, ako praktizovať pravdu alebo ako sa podriadiť Bohu – potom, aj keď chcú konať povinnosť alebo o to žiadajú, možno im ju prideliť? (Nie.)

Ľudia, ktorí kolíšu, v skutočnosti aj vtedy, keď sú v úplnom poriadku, majú pochybnosti a stále pozorujú. Len čo sa stretnú s prenasledovaním a zatýkaním, začnú kolísať. To ukazuje, že ich bežnej viere v Boha chýba úprimnosť. Keď nastanú určité okolnosti, sú odhalení. To ukazuje, že si nikdy neboli istí Božím dielom a vždy pochybovali a pozorovali. Prečo neopustili cirkev? Myslia si: „Verím v Boha už toľko rokov a pretrpel som toľko útrap. Keby som teraz odišiel bez toho, aby som získal akékoľvek výhody, nebola by to vari strata? Nebolo by všetko to utrpenie zbytočné?“ Takto uvažujú. Môžeš si myslieť, že sú si istí, že majú vieru, že rozumejú pravde, ale v skutočnosti to tak nie je. Stále pochybujú, stále pozorujú. V srdci chcú len vidieť, či dielo Božieho domu skutočne prekvitá, či každý bod práce prináša ovocie a či má veľký vplyv na svet. Obzvlášť chcú vedieť nasledujúce veci: Ako napreduje šírenie evanjelia cirkvami v rôznych krajinách? Má to rozsah a vplyv? Je tento prúd medzinárodne uznávaný? Prijali túto etapu diela nejakí slávni ľudia alebo vplyvné osobnosti? Bola Cirkev Všemohúceho Boha uznaná alebo schválená Organizáciou Spojených národov? Má podporu vlád rôznych krajín? Boli bratom a sestrám v rôznych krajinách schválené žiadosti o politický azyl? O takéto veci sa títo ľudia stále zaujímajú a je to jasný prejav ich kolísania. Len čo vidia, že Boží dom získal moc a práca na evanjeliu sa rozšírila, cítia sa šťastní, že neopustili Boží dom, a už o Bohu nepochybujú. No len čo vidia, že dielo Božieho domu je vyrušované, hatené alebo poškodzované, že je ovplyvnené aj vykonávanie povinnosti bratov a sestier a že cirkev je svetom vylučovaná a zavrhovaná, začnú premýšľať o odchode z Božieho domu. Stále sa pýtajú: „Je boh naozaj zvrchovaný nad týmto všetkým? Prečo nevidím božiu všemohúcnosť? Sú božie slová naozaj pravdou? Môžu skutočne očistiť a spasiť ľudí?“ Nikdy nedokážu preniknúť do podstaty týchto vecí a stále o nich pochybujú, pretože nemajú duchovné porozumenie a nedokážu pochopiť Božie slová. Bez ohľadu na to, koľko kázní počujú, nedokážu si o ničom z toho urobiť záver. V dôsledku toho sa stále vypytujú a prajú si, aby mali uši, ktoré počujú veci na veľkú vzdialenosť, a oči, ktoré vidia na tisíc míľ ďaleko, aby mohli vedieť a dostávať správy o tom, čo sa deje v diaľke. Potom by sa mohli včas rozhodnúť, či majú zostať alebo odísť. Nie sú takíto ľudia hlúpi? (Áno.) Nežijú ľudia tohto druhu vyčerpávajúce životy? (Áno.) Nemajú myslenie, aké prináleží normálnej ľudskej prirodzenosti, ani nerozumejú pravde. Čím viac sa toho deje, tým sú nervóznejší a zmätenejší. Nevedia, ako tieto záležitosti rozlíšiť ani ako ich charakterizovať; a už vôbec nevedia, ako v týchto záležitostiach rozlíšiť správne od nesprávneho alebo sa z nich poučiť a potom nájsť v Božom slove princípy praktizovania. Nevedia, ako tieto veci robiť. Čo teda robia? Keď sa napríklad v cirkvi objavia antikristi a zlí ľudia a zavádzajú ľudí, začnú sa zamýšľať: „Kto má vlastne pravdu a kto sa mýli? Je táto cesta naozaj pravá? Budem požehnaný, ak budem veriť až do konca? Konám svoju povinnosť už niekoľko rokov – stálo to utrpenie za to? Mám pokračovať v konaní svojej povinnosti?“ Všetko zvažujú z hľadiska vlastných záujmov a nedokážu porozumieť žiadnej z osôb, udalostí a vecí pred sebou, pričom sa zdajú byť veľmi nemotorní. Chýbajú im správne myšlienky a názory a chcú stáť bokom a pozorovať, ako sa veci vyvinú. Pri pohľade na nich cítiš, že sú poľutovaniahodní aj smiešni. Keď sa nič nedeje, správajú sa celkom normálne, no len čo sa stane niečo vážne, nevedia, z akého postoja by sa mali na túto záležitosť pozerať, a veci, ktoré hovoria, odrážajú myšlienky a názory nevercov. Keď sa všetko skončí, nevidno, čo z toho získali. Nie sú takíto ľudia veľmi hlúpi? (Áno.) Presne takto sa správajú hlúpi ľudia. Aké sú teda princípy zaobchádzania s ľuďmi tohto druhu? Na základe ich prejavov ich nemožno považovať za mimoriadne zradných a podlých ľudí. Majú však jednu smrteľnú chybu, a to, že títo ľudia nemajú vlastné myslenie, žiadnu dušu a nič nedokážu prezrieť. Čokoľvek sa okolo nich deje, zanecháva ich to bezradných, nevedia, komu veriť, na koho sa spoľahnúť, ako sa na problém pozerať alebo kde začať, aby ho vyriešili – sú jednoducho v stave paniky. Po panike môžu nadobudnúť pochybnosti alebo sa môžu dočasne upokojiť, ale ich zvyčajné kolísanie zostáva nezmenené. Pokiaľ ide o ich prejavy, keďže ich nemožno zaradiť medzi zlých ľudí, ak sú v súčasnosti schopní konať nejakú povinnosť a ochotne pracovať, môže im byť dovolené pokračovať v konaní ich povinnosti. Zakladá sa to však na predpoklade, že ich povinnosť prináša aspoň nejaké výsledky. Ak konajú svoju povinnosť bez toho, aby vôbec prijímali pravdu, a sú stále len povrchní, treba ich poslať domov. Ak sú však ochotní napraviť svoje chyby, malo by sa im dovoliť zostať v Božom dome a pokračovať v konaní povinnosti. Mali by byť poverení akoukoľvek povinnosťou, na ktorú sa hodia. Ak nie sú schopní konať žiadnu povinnosť a sú jednoducho neužitoční, mali by sa poslať na nejaké miesto, ktoré im vyhovuje. V tomto prípade to už nemôže závisieť od toho, či sú pripravení a ochotní pracovať. Nie je vari tento spôsob riešenia jednoduchý? (Áno.)

Dokážete rozlíšiť ľudí, ktorí kolíšu? Máte takých ľudí vo svojom okolí? Niektorí ľudia boli v minulosti z cirkvi odstránení. Predpokladajme, že jeden z nich povie toto: „Zmenil som sa k lepšiemu. Už nekolíšem. V minulosti som vždy kolísal, pokiaľ šlo o pravú cestu, pretože keď boží dom ešte len začínal konať svoje dielo v zahraničí, bolo to naozaj ťažké. V tom čase bolo pre bratov a sestry v cirkvi veľmi ťažké kázať evanjelium a v zahraničí bolo málo ľudí, ktorí prijali pravú cestu. Navyše sa nezdalo, že by šírenie práce na evanjeliu malo nejaké vyhliadky. Preto som v minulosti stále pochyboval o božom diele. Teraz, keď vidím, že práca na evanjeliu božieho domu sa šíri, rôzne body práce sa zlepšujú a prinášajú výsledky a cirkvi v rôznych krajinách čoraz viac prekvitajú, už nemám pochybnosti ani nekolíšem. Prosím, nechajte ma konať moju povinnosť. Nezaraďujte ma medzi tých, ktorí boli vyčistení alebo vypudení!“ Bolo by v poriadku dať takému človeku šancu? (Nie.) Prečo nie? (Jeho slová sú falošné. Chce sa len znova pripojiť k cirkvi, pretože vidí, že dielo Božieho domu má sklon šíriť sa ďalej a že získalo moc. No vždy keď sa stane niečo, čo je v rozpore s jeho predstavami, znova zakolíše.) Prezreli ste túto záležitosť? (Áno.) Niektorí ľudia sú od narodenia kolísaví. Obracajú sa tak, ako práve fúka vietor – dokonca aj v bezvetrí, sami od seba kolíšu. Takíto ľudia nemajú schopnosť myslieť, akú má normálny človek, takže nespĺňajú štandard toho, ako byť človekom. Je to správne? (Áno.) Ak má niekto schopnosť myslenia ako u normálneho človeka a schopnosť chápania, akú by ľudia mali mať, videl by, že Boh vyjadril mnoho právd, a dokázal by si potvrdiť, že je to Božie dielo. Navyše, v Boha verí toľko ľudí – každý deň vidia Božie dielo a dielo Ducha Svätého, ako aj Božie úžasné skutky; ich viera silnie a ich energia pri konaní povinnosti rastie. Sú to veci, ktoré sa dajú dosiahnuť prácou človeka? Tí, ktorí nemajú schopnosť myslenia človeka, si nedokážu potvrdiť, že ide o Božie dielo, bez ohľadu na to, ako jasne im tieto veci vysvetlíš. Chýba im schopnosť urobiť si takýto úsudok. Bez ohľadu na to, aké veľké dielo Boh teraz koná, koľko hovorí, koľko ľudí Ho nasleduje, koľko ľudí si je istých, že je to Božie dielo, alebo koľko ľudí si je istých, že osud ľudstva spadá pod Božiu zvrchovanosť a usporiadanie a že Boh je Stvoriteľ, nič z toho pre nich nie je dôležité. Čo je teda pre nich najdôležitejšie? Potrebujú osobne vidieť, ako sa im zjavuje Boh z neba, a tiež potrebujú vidieť, ako Boh otvára ústa a hovorí, vidieť, ako osobne tvorí nebo, zem a všetko, a osobne koná znamenia a zázraky, a keď hovorí, Jeho slová by museli znieť ako hrom. Až potom by uverili v Boha. Sú presne ako Tomáš – bez ohľadu na to, koľko slov Pán Ježiš vyriekol, koľko pravdy vyjadril alebo koľko znamení a zázrakov vykonal počas svojho pôsobenia na zemi, nič z toho nebolo pre Tomáša dôležité. Dôležité bolo, či vzkriesenie Pána Ježiša po smrti bolo skutočné alebo nie. Ako si to potvrdil? Požadoval od Pána Ježiša nasledovné: „Vystri svoje ruky, nech vidím stopy po klincoch. Ak si naozaj vzkriesený pán Ježiš, na tvojich rukách budú stopy po klincoch a potom ťa uznám za pána Ježiša. Ak nebudem môcť nahmatať stopy po klincoch v tvojich rukách, potom ťa neuznám za pána Ježiša, ani ťa neuznám za boha.“ Nebol to hlupák? (Áno.) Takíto ľudia veria len faktom, ktoré vidia na vlastné oči, a vlastným domnienkam a úvahám. Aj keď počujú Božie slová, zažívajú Božie dielo a vidia vzostup, rast a rozkvet Božieho diela, stále neveria, že je to Božie dielo. Nevidia Božiu veľkú moc, nevidia Božiu autoritu a nedokážu rozlíšiť moc Božích slov ani výsledky, ktoré môžu v ľuďoch dosiahnuť. Nič z toho nevidia ani nedokážu rozlíšiť. Dúfajú len v jednu vec: „Musíš hovoriť z nebies hromovým hlasom a vyhlásiť, že si stvoriteľ. Musíš tiež konať znamenia a zázraky a osobne stvoriť nebo, zem a všetko, aby si ukázal svoju veľkú moc. Potom uverím, že si boh, uznám ťa za boha.“ Cení si Boh takéto uznanie? Cení si takúto vieru? (Nie.) Potrebuje Boh tvoje uznanie, aby bol Bohom? Potrebuje tvoje schválenie? Boh vyjadril toľko právd, toľko ľudí prijalo Božie dielo a existuje toľko skúsenostných svedectiev – svedectiev, ktoré prekonávajú svedectvá všetkých predchádzajúcich generácií – a ty si stále nedokážeš potvrdiť, či je to Božie zjavenie a dielo. Neveríš skutočnostiam, ktoré už Boh uskutočnil, ani naplneniu Božích sľubov, ani ich neuznávaš. Takže, čo si zač? Nie si ani človek – si hlupák! A ty ešte chceš od Boha prijímať požehnania – ani náhodou! Len snívaš! Na každom kroku pochybuješ o Bohu a popieraš Ho, vždy sa chceš smiať na nešťastí Božieho domu. Nikdy si neuznal existenciu Boha ani si v ňu neveril, ani si nikdy neuznal Božie slová a dielo, neveril si v ne a neprijal si ich. Preto sa ťa Božie prísľuby vôbec netýkajú a nič nezískaš. Niektorí ľudia hovoria: „Ale veď stále konajú svoju povinnosť. Ako by mohli nič nezískať?“ Potom si musíme ujasniť, aký je ich účel pri konaní povinnosti, pre koho ju konajú a akými princípmi sa pri jej konaní riadia. Ak neprijímaš Božie slová, potom aj keď konáš svoju povinnosť, len pracuješ – nie je to skutočná podriadenosť. Boh neuznáva to, čo robíš, za konanie povinnosti. V Božích očiach nie si nič viac ako mŕtvy človek bez ducha. Mŕtvy človek ešte dúfa v požehnania – nie je to len zbožné želanie? To, že sa ti vôbec podarí konať nejakú povinnosť, je spôsobené len tým, že ťa poháňa tvoj úmysel získať požehnania. A ty neustále pochybuješ, vnútorne vždy súdiš, odsudzuješ a zapieraš Boha a tiež súdiš a popieraš Božie slová a dielo. To z teba robí niekoho, kto je nepriateľom Boha. Môže byť človek, ktorý je nepriateľom Boha, na požadovanej úrovni ako stvorená bytosť? (Nie.) Na každom kroku sa staviaš do pozície nepriateľa Boha, tajne Ho a Jeho dielo pozoruješ z tieňa, v srdci sa tajne búriš proti Bohu, súdiš Ho a odsudzuješ, a súdiš a odsudzuješ Jeho slová a dielo. Ak toto nie je príklad, ako byť nepriateľom Boha, čo to potom je? Toto je otvorené nepriateľstvo voči Bohu. A ty nie si nepriateľom Boha v neveriacom svete – si ním v Božom dome. To je ešte neodpustiteľnejšie!

Títo ľudia, ktorí kolíšu, či už pozeráme na jadro ich ľudskej prirodzenosti alebo na ich prejavy, neprijímajú pravdu a neprijímajú Božie slová a dielo. Zaujímajú sa len o to, či môžu dostať požehnania. Nikdy si nie sú istí Bohom ani Jeho dielom, stále pozorujú zo zákulisia, neustále kolíšu a pochybujú. Nasledujú Boha, zatiaľ čo pozorujú; kráčajú a zastavujú sa, zastavujú sa a kráčajú. Títo ľudia sú dosť problematickí! Najmä teraz, keď cirkev často odstraňuje ľudí, sú stále ako na ihlách a myslia si: „Stále kolíšem. Možno si to jedného dňa niekto všimne a budem z cirkvi vyčistený. Nemôžem nechať svoje vnútorné pochybnosti o Bohu vykĺznuť na povrch. Nikomu to nemôžem spomenúť.“ Takže tajne pozorujú zo zákulisia a neboja sa, že ich Boh odhalí, pretože neveria v Božiu existenciu, nieto ešte v Božie podrobné skúmanie. Títo ľudia často počúvajú, ako bratia a sestry hovoria v duchovnom spoločenstve o tom, ako ich Boh viedol, ako ich disciplinoval, ako odhaľoval ľudí, ako ich spasil, ako im Boh udelil milosť a požehnania a ako v procese nasledovania Boha zažili Jeho dielo a čo cítili, videli alebo si uvedomili a tak ďalej. Keď počujú, ako bratia a sestry hovoria v duchovnom spoločenstve o týchto skúsenostných porozumeniach, v duchu si myslia: „Sú tie skúsenosti, o ktorých hovoríte, len vaša predstavivosť? Sú to len ľudské pocity? Prečo som ja tie veci necítil? Najmä tí, ktorí píšu články so skúsenostným svedectvom – nepoznám ich a nevidel som, ako tieto veci dosiahli prostredníctvom týchto skúseností. To, či skutočne vlastnia pravdu-realitu, je stále neisté!“ Niektorí hlupáci stále pozorujú a spochybňujú dielo Božieho domu, nedokážu vidieť, aké pravda-reality sú obsiahnuté v článkoch so skúsenostným svedectvom, ktoré napísal Boží vyvolený národ, a snažia sa nájsť výhovorky a dôvody pre svoje vlastné kolísanie a nedostatok viery. Myslia si, že keďže kolíšu oni sami, musia kolísať aj ostatní. Ak niekto nikdy nekolíše, nemá žiadne pochybnosti a jeho bežné duchovné spoločenstvo o pravde je vždy celkom praktické a bez ohľadu na to, s akými problémami sa stretne, dokáže hľadať pravdu, aby ich vyriešil, potom títo hlupáci cítia vo svojich srdciach akúsi priepasť a nepríjemné pocity. Keď sa cítia nepríjemne, ako nájdu úľavu? Hľadajú niekoho, kto je presne ako oni, snažia sa nájsť si spriaznenú dušu. Keď vidia niekoho, kto sa cíti negatívne a slabo, naznačia svoje vlastné myšlienky, aby zistili, ako zareaguje, a povedia: „Niekedy sa tiež cítim negatívne. Keď sa cítim negatívne, viem, že by som taký nemal byť, ale niekedy pochybujem, či Boh naozaj existuje.“ Ak im druhá osoba neodpovie a oni vidia, že je len negatívna a slabá, ale nemá žiadne pochybnosti o Bohu, povedia čosi iné, čo je neúprimné, aby išli a skúšali niekoho iného: „Čo je so mnou, čo si myslíš? Verím v boha úplne normálne, ale prečo o ňom stále pochybujem? Nie je to vzdorovitosť? Takto by to nemalo byť!“ Hovoria to výlučne preto, aby sa zaliečali druhej osobe a aby ju skúšali. Dychtivo dúfajú, že aj ostatní ľudia spochybňujú Boha rovnako ako oni – to by ich urobilo šťastnými! Ak objavia niekoho ďalšieho, kto stále pochybuje o Bohu a neustále má o Ňom predstavy, cítia sa šťastní, že našli spriaznenú dušu. Títo dvaja, ktorí majú rovnaké skazené zmýšľanie, sa často navzájom zdôverujú. Čím viac sa rozprávajú, tým viac sa vzďaľujú od Boha. Čím viac sa rozprávajú, tým menej chcú konať svoju povinnosť a tým menej chcú čítať Božie slová, a dokonca sa chcú prestať zúčastňovať na cirkevnom živote. Postupne tí dvaja skončia tak, že odídu do sveta pracovať, vychádzajú spolu zavesení jeden do druhého ako nerozluční partneri. Pri odchode si so sebou nevezmú ani jedinú knihu Božích slov. Niekto sa ich spýta: „Prestal si veriť v Boha?“ a oni mu odpovedia: „Nie, verím.“ Stále to tvrdohlavo zapierajú. Druhá osoba sa opýta: „Tak prečo si si so sebou nevzal žiadne knihy Božích slov?“ a oni odpovedia: „Sú príliš ťažké a nemám ich kam dať.“ Všetko, čo hovoria, je len na to, aby tú druhú osobu odbili. V skutočnosti sa len pripravujú na návrat do sveta, nájdenie si práce a žitie svojich životov. Hovorím vám pravdu: ľudia tohto druhu sú pochybovači a toto bude ich konečný výsledok – takí sú v skutočnosti. Ich viera v Boha dlho nevydrží. Len čo nájdu niekoho, kto sa im zapáči, niekoho, s kým sa môžu podeliť o svoje najvnútornejšie myšlienky, myslia si: „Konečne som našiel niekoho, kto mi kryje chrbát, niekoho, na koho sa môžem spoľahnúť. Poďme! Veriť v Boha je taká nuda. V tomto svete aj tak niet Boha. Je príliš ťažké znášať, keď má človek za skutočné pokladať niečo, čo v skutočnosti neexistuje. Tieto posledné roky boli také ťažké!“ Odídu a prestanú veriť sami od seba a dokonca oznámia bratom a sestrám, aby ich nehľadali, a povedia: „Odišli sme pracovať. Už nám nevolajte, lebo upovedomíme políciu!“ Títo dvaja hlupáci, pár hlúpych somárov, odídu presne takto. Hovorím chvalabohu – ušetrí to Božiemu domu námahu s ich vypudením alebo vyčistením. Povedzte Mi, je potrebné hovoriť v duchovnom spoločenstve o pravde s ľuďmi tohto druhu, aby ste ich podporili a pomohli im? Je potrebné snažiť sa s nimi rozumne dohovoriť a presvedčiť ich? (Nie.) Ak sa ich pokúsite presvedčiť, ste mimoriadne hlúpi. Ľudia tohto druhu sú vo svojej podstate pochybovači – sú to chodiace mŕtvoly a hlupáci bez mozgu. Ak sa ich pokúsiš presvedčiť, potom si hlúpy aj ty. Mali by ste sa s ľuďmi tohto druhu rýchlo a s radosťou rozlúčiť – a potom ich už netreba hľadať. Dali jasne najavo, že už nebudú veriť v Boha a že ak im znova zavoláte, nahlásia vás na políciu. Ak sa ich stále pokúšaš kontaktovať, nerobíš si tým len problémy? Ak naozaj zavolajú políciu a obvinia ťa z obťažovania, prospelo by to dobrej povesti, keby sa to roznieslo? (Nie.) Niečo také hlúpe rozhodne nemôžete urobiť! Nechajte ich, nech sa o seba postarajú a odídu v tichosti – to je oveľa lepší prístup! Každý ide svojou vlastnou cestou; cesta každého človeka je určená tým, kým je. Nie sú požehnaní, ich životy sú len prehnité, bezcenné. Také veľké požehnanie nedokážu zdediť ani si ho užiť – jednoducho nemajú to požehnanie, aby ho prijali. Prijať zaopatrenie z Božích slov a prijať pravdu ako život je to najväčšie požehnanie v celom vesmíre a medzi celým ľudstvom. Každý človek, ktorý dokáže prijať pravdu, je požehnaný, a ten, kto pravdu prijať nedokáže, jednoducho toto požehnanie nemá. Jedného dňa tí, ktorí prijali pravdu, prežijú veľké kataklizmy a budú veľmi požehnaní, zatiaľ čo tí, ktorí pravdu neprijali, zahynú v kataklizmách a utrpia pohromu, a vtedy už bude na ľútosť neskoro. Aj keď teraz uznávaš, že Božie slová sú pravdou a že Božie dielo koná sám Boh, ak sa neusiluješ o pravdu, neprijímaš pravdu a nevstupuješ do pravdy, stále takéto požehnanie nezískaš! Myslíš si, že toto požehnanie sa dá získať tak ľahko? Toto je požehnanie, aké nikdy neexistovalo od počiatku vekov a nikdy viac existovať nebude – ako by ti mohlo byť dovolené získať ho tak ľahko? Boh prisľúbil ľudstvu takéto požehnanie, ale nie je to niečo, čo môžu získať obyčajní ľudia. Toto požehnanie je pre tých, ktorých si Boh vyvolil, a je nemožné, aby bol vyvolený nejaký hlúpy somár, chodiaca mŕtvola, spodina alebo darebák. Boh vykonáva tri etapy diela, aby spasil ľudstvo, a nakoniec vytvorí skupinu víťazov, čím umožní týmto ľuďom stať sa pánmi všetkého a stať sa novým ľudstvom. Aké veľké je to požehnanie pre ľudstvo! Koľko rokov trvá táto etapa diela súdu v posledných dňoch? (Viac ako tridsať rokov.) Len pri pohľade na týchto viac ako tridsať rokov je vidieť, akú veľkú cenu Boh zaplatil a koľko diela vykonal, takže je jasné, aké neuveriteľne cenné a aké neuveriteľne vznešené bude ľudstvo, ktoré Boh nakoniec získa, a že je v Božích očiach vzácne a tak mimoriadne dôležité! Aké šťastie teda máte – je to pre vás také veľké požehnanie! Preto pre niektorých ľudí, ktorí v tomto bode stále kolíšu, platí, že skutočne nie sú požehnaní! Aj keby nekolísali a boli plne odhodlaní nasledovať, aj tak by toto požehnanie nezískali, ak by sa neusilovali o pravdu. Takže tí, ktorí nakoniec získajú toto požehnanie, nie sú obyčajní ľudia – sú to tí, ktorých Boh prísne a opakovane preveroval a starostlivo vyberal; sú to tí, ktorých môže Boh nakoniec získať.

Hlavnými prejavmi ľudí, ktorí kolíšu, sú presne tieto problémy. Bez ohľadu na to, aký môže byť ich konečný výsledok, v každom prípade, len čo sú takíto ľudia v cirkvi identifikovaní, malo by sa s nimi zaobchádzať podľa princípov. Nemalo by sa s nimi zaobchádzať ako s bratmi alebo sestrami. Ak majú pozitívne pocity k viere v Boha alebo dokážu vynaložiť nejaké úsilie a sú ochotní vykonať nejakú prácu, nanajvýš sú priateľmi cirkvi a nemožno ich považovať za brata alebo sestru. Takže aj keď si dajú nové meno, ako napríklad „Podriadenosť“ alebo „Úprimnosť“, aj tak by si ich nemal volať brat alebo sestra – stačí ich volať ich novým menom. Prečo je to tak? Pretože takíto ľudia nie sú na úrovni bratov a sestier. Už rozumiete? (Áno.) Takže teraz máte princípy na zaobchádzanie s ľuďmi tohto druhu, je to tak? (Áno.) To je pre dnešné duchovné spoločenstvo všetko. Dovidenia!

29. júna 2024