Exkurz štvrtý: Zhrnutie charakteru antikristov a ich povahy-podstaty (Prvá časť)

Na poslednom zhromaždení sme ukončili naše duchovné spoločenstvo o pätnástom bode týkajúcom sa rôznych prejavov antikristov. Podarilo sa vám po ňom zhrnúť rôzne prejavy a podstaty antikristov? Máte o nich základnú predstavu a rozumiete im? Dokážete rozlíšiť jednotlivcov, ktorí majú podstatu antikristov? (Pomerne zjavné prípady dokážem rozlíšiť, no stále mám problém rozlíšiť tých, ktorí sú relatívne ľstiví a zákerní.) Dnes si teda zhrňme rôzne prejavy antikristov z dvoch aspektov: po prvé, charakter antikristov a po druhé, ich povaha-podstatu. Je ľahšie rozlíšiť antikristov podľa týchto dvoch aspektov? (Áno.) Ak budeme v duchovnom spoločenstve hovoriť menej a neuvedieme veľa príkladov, možno ich nebudete vedieť rozlíšiť; ak budeme hovoriť viac, možno porozumiete, ale stále môžete mať problém porovnať ich s antikristami, keď ich uvidíte páchať zlo. Zhrnutie prirodzenosť-podstaty antikristov a ich rozlišovanie podľa týchto dvoch aspektov vám to môže objasniť.

I. Charakter antikristov

Prvým aspektom je charakter antikristov. Konkrétne tento aspekt súvisí s tým, akú ľudskú prirodzenosť antikristi majú. Čo zahŕňa ľudská prirodzenosť? Zahŕňa svedomie, rozum, integritu, dôstojnosť, ako aj dobro a zlo ľudskej prirodzenosti. Rozlišovanie charakteru antikristov zahŕňa rôzne aspekty ich ľudskej prirodzenosti. Najprv preberme obvyklé prejavy, ktoré sú prítomné v normálnej ľudskej prirodzenosti alebo črty, ktoré by normálna ľudská prirodzenosť mala mať. Povedzte Mi, aký konkrétny obsah spadá do tejto kategórie? (Čestnosť a dobrota.) Čo ešte? (Zmysel pre česť.) Vlastniť morálnu integritu a zmysel pre česť je nevyhnutné. (Tiež prejavovať iným lásku, zhovievavosť, ohľaduplnosť a odpustenie.) Aj to. Zhrňme si to všetko. V prvom rade normálna ľudská prirodzenosť má črtu čestnosti – je to pozitívne? (Áno.) Okrem toho má dobrotu a úprimnosť, pričom medzi úprimnosťou a čestnosťou je rozdiel v stupni. Myslíte si, že súcit je niečo, čo by malo byť zahrnuté v charaktere človeka? (Áno.) Možno súcit zaradiť pod dobrotu? (Áno.) Človek s dobrým srdcom bude mať určite súcit. Potom je tu prostota a zmysel pre česť. Zmysel pre česť zahŕňa dôstojnosť, sebauvedomenie a rozum. Ďalej je to morálna integrita. Aké sú prejavy morálnej integrity? Patrí sem zmysel pre spravodlivosť, neznášanie zla, nenávisť k podlosti a záľuba v pozitívnych veciach. Ak má človek len morálnu integritu, tak to nestačí; ak mu chýba zhovievavosť a trpezlivosť, hovorí priamo bez ohľadu na stavy ľudí alebo okolnosti, nie je to v poriadku a jeho charakteru chýba niekoľko vecí. Je tu tiež zhovievavosť a trpezlivosť, ktoré sú špecifickými prejavmi dobroty a môžu sa, samozrejme, počítať ako jedna črta. Toto sú črty, ktoré by mala mať normálna ľudská prirodzenosť: čestnosť, dobrota, úprimnosť, prostota, zmysel pre česť, morálna integrita a zhovievavosť a trpezlivosť – spolu ich je sedem. Tieto črty, ktoré vlastní normálna ľudská prirodzenosť, sa dajú použiť na posúdenie toho, či má človek normálnu ľudskú prirodzenosť. Dnešnou témou duchovného spoločenstva však nie sú konkrétne prejavy čŕt, ktoré by mala mať normálna ľudská prirodzenosť, ani to, ktorí jednotlivci tieto črty majú. Namiesto toho budeme v duchovnom spoločenstve hovoriť na tému „aký presne je charakter antikristov“. V porovnaní s rôznymi aspektmi normálneho charakteru, ktoré sme práve spomenuli, majú antikristi niektorú z týchto čŕt, alebo ktoré z nich majú? (Nemajú žiadnu.) Keďže vo vás antikristi vzbudzujú takýto dojem, zhrňme si, aké prvky v charaktere antikristov spôsobujú, že ich ľudia charakterizujú ako antikristov, a ukazujú, že títo jednotlivci majú zlú ľudskú prirodzenosť, že im chýba normálna ľudská prirodzenosť a majú ľudskú prirodzenosť antikristov. Ak niekto má jeden alebo dva z viacerých prejavov normálnej ľudskej prirodzenosti zhrnutých vyššie, môže mať trochu normálnej ľudskej prirodzenosti. Ak má všetky, potom má tú najnormálnejšiu ľudskú prirodzenosť. Antikristi však nemajú žiadnu z týchto čŕt, takže čo presne obsahuje ich ľudská prirodzenosť? Hovorme v duchovnom spoločenstve najprv o tomto aspekte.

A. Notorické klamanie

Prvou črtou obsiahnutou v normálnom charaktere je čestnosť. Zahŕňa charakter antikristov čestnosť? Je zrejmé, že antikristom chýba čestná ľudská prirodzenosť; ich ľudská prirodzenosť je určite v rozpore s čestnosťou. Takže aké prvky abnormálnej ľudskej prirodzenosti, ktoré sú v rozpore s čestnosťou, majú antikristi vo svojej ľudskej prirodzenosti? (Často klamú a podvádzajú ľudí.) Môžeme povedať, že časté klamanie je to isté ako notorické klamanie? Nie je toto zhrnutie konkrétnejšie? Ak povieme, že tento človek vždy klame alebo nie je príliš pravdovravný, chýba tomu miera. Ak použijeme výrazy ako „plný klamstiev“ na opis jeho charakteru, nie je to dosť formálne. Takže použitie výrazu „notorické klamanie“ na ich opis a na vyjadrenie toho, že ľudská prirodzenosť antikristov nie je čestná, je vhodnejšie. „Notorické klamanie“ je prvou črtou – niečo, čo sa často prejavuje a odhaľuje z ľudskej prirodzenosti antikristov. Mala by to byť najbežnejšia, ľahko pozorovateľná a okamžite rozoznateľná črta, s ktorou sa ľudia môžu stretnúť. Stojí teda za to hovoriť v duchovnom spoločenstve o konkrétnych prejavoch notorického klamania? (Áno.)

Antikristi majú nečestnú ľudskú prirodzenosť, čo znamená, že nie sú ani v najmenšom pravdovravní. Všetko, čo hovoria a robia, je znečistené a obsahuje ich vlastné úmysly a ciele a v tom všetkom sa skrývajú ich nevysloviteľné a nevýslovné intrigy a úklady. Preto sú slová a činy antikristov príliš znečistené a príliš plné falošnosti. Bez ohľadu na to, koľko hovoria, je nemožné vedieť, ktoré z ich slov sú pravdivé, ktoré sú falošné, ktoré sú správne a ktoré sú nesprávne. Je to preto, lebo sú nečestní a ich myseľ je mimoriadne zložitá, plná zákerných úkladov a prešpikovaná intrigami. Nič z toho, čo hovoria, nie je priamočiare. Nehovoria, že jedna je jedna, dve sú dve, áno je áno a nie je nie. Namiesto toho vo všetkých záležitostiach chodia okolo horúcej kaše a v mysli si všetko niekoľkokrát premyslia, vyhodnocujú následky, zvažujú klady a zápory zo všetkých strán. Potom jazykovo upravia to, čo chcú povedať, takže všetko, čo povedia, znie dosť ťažkopádne. Čestní ľudia nikdy nerozumejú, čo hovoria, a ľahko sa nimi nechajú oklamať a podviesť, a pre každého, kto s takými ľuďmi hovorí a komunikuje, je to únavná a namáhavá skúsenosť. Nikdy nepovedia, že jedna je jedna a dve sú dve, nikdy nepovedia, čo si myslia, a nikdy neopíšu veci tak, ako sú. Všetko, čo povedia, je nevyspytateľné a ciele a úmysly ich činov sú veľmi zložité. Ak sa pravda prevalí – ak ich ostatní ľudia prekuknú a prídu im na to – rýchlo si vymyslia ďalšie klamstvo, aby sa z toho vykrútili. Tento druh človeka často klame a po klamstve musí povedať ďalšie klamstvá, aby lož udržal. Podvádza iných, aby skryl svoje úmysly, a vymýšľa si všemožné zámienky a výhovorky na podporu svojich klamstiev, takže pre ľudí je veľmi ťažké rozoznať, čo je pravda a čo nie, a tak nevedia, kedy je takýto človek pravdovravný, a už vôbec nie, kedy klame. Keď klame, nečervená sa, ani brvou nepohne, presne ako keby hovoril pravdu. Neznamená to, že notoricky klame? Antikristi sa niekedy napríklad zdajú byť navonok dobrí k ostatným, zdá sa, že sú ohľaduplní a hovoria srdečným spôsobom, ktorý znie milo a dojímavo. No aj keď takto hovoria, nikto nevie povedať, či sú úprimní, a vždy treba počkať, kým sa o pár dní niečo stane, aby sa odhalilo, či boli úprimní. Antikristi vždy hovoria s určitými úmyslami a cieľmi a nikto nevie prísť na to, o čo im presne ide. Takíto ľudia notoricky klamú a nemyslia na následky žiadneho zo svojich klamstiev. Pokiaľ im ich lož prináša prospech a dokáže obalamutiť iných, pokiaľ ňou môžu dosiahnuť svoje ciele, je im jedno, aké budú následky. Len čo sú odhalení, budú naďalej zatajovať, klamať a podvádzať. Princípom a metódou, na základe ktorých si títo ľudia počínajú a fungujú vo svete, je podvádzanie ľudí klamstvami. Sú dvojtvárni a hovoria tak, aby vyhoveli svojmu publiku; hrajú akúkoľvek rolu, ktorú si situácia vyžaduje. Sú úlisní a prefíkaní, ich ústa sú plné klamstiev a sú nedôveryhodní. Každý, kto je s nimi chvíľu v kontakte, je zavádzaný alebo vyrušený a nemôže prijať zaopatrenie, pomoc ani duchovný rast. Nezáleží na tom, či sú slová z úst takýchto ľudí nepríjemné alebo milé, rozumné či absurdné, v súlade alebo v rozpore s ľudskou prirodzenosťou, hrubé alebo civilizované, v podstate sú to všetko lži, slová s prímesou a klamstvá.

U tejto triedy ľudí, ktorí sú antikristi, je notorické klamanie jednou z ich hlavných čŕt. Prostredníctvom ich jazyka, spôsobu reči, vyjadrovania, významu ich slov a úmyslu za nimi človek vidí, že týmto ľuďom chýba normálna ľudská prirodzenosť, že nemajú štandardy ľudskej prirodzenosti čestných ľudí. Antikristi notoricky klamú. Ich klamstvá a nečestnosť sú oveľa vážnejšie ako u väčšiny ľudí; nejde o bežnú skazenú povahu, ale už o stratu svedomia a rozumu a úplnú absenciu ľudskej prirodzenosti. V podstate sú títo ľudia démoni; démoni často takto klamú a podvádzajú ľudí, nič z toho, čo hovoria, nie je pravda. Keď väčšina ľudí klame, musia si lož vymyslieť, musia si ju dôkladne premyslieť; ale antikrist si nemusí nič vymýšľať ani nad tým premýšľať: otvorí ústa a ide to von – a kým sa nazdáš, už si naletel. Ich klamstvá a podvádzanie sú také, že ľuďom, ktorí reagujú pomalšie, môže trvať dva či tri dni, kým na to prídu; až potom si uvedomia, čo ten človek myslel. Ľudia, ktorí nerozumejú pravde, nie sú schopní rozlišovania. Antikristi notoricky klamú: Čo si myslíte o tomto ich charaktere? Je jasné, že to nie je niečo, čo je súčasťou normálnej ľudskej prirodzenosti. Nie je na tom niečo démonické? Presnejšie povedané, je to démonická prirodzenosť. Notorické klamanie, hovorenie klamstiev a podvádzanie ľudí – sú tieto spôsoby konania naučené v škole alebo sú výsledkom vplyvu ich rodiny? Ani jedno, ani druhé. Tieto veci sú ich vrodenou prirodzenosťou, s týmito vecami sa narodili. Keď rodičia vychovávajú svoje deti, nikto svoje dieťa neučí od útleho veku klamať a podvádzať, ani ho nikto nenúti klamať alebo podvádzať, a predsa sú deti, ktoré keď vyrastú, nehovoria nič iné len klamstvá, ktoré ani brvou nepohnú bez ohľadu na to, aké klamstvá hovoria, a nikdy necítia ľútosť, trýzeň ani nepokoj vo svedomí pre klamstvá, ktoré vyriekli Tieto deti namiesto toho samy seba považujú za veľmi chytré, vysoko inteligentné, cítia sa šťastné, hrdé a potajomky škodoradostné, že dokážu oklamať a podviesť ostatných pomocou klamstiev a iných taktík. To je ich vrodená prirodzenosť. Takíto sú antikristi od prírody. Je ich prirodzenosť-podstatou notoricky klamať. Hoci sa často zúčastňujú na zhromaždeniach a počúvajú kázne a duchovné spoločenstvá, antikristi nad sebou nikdy neuvažujú ani sa nesnažia spoznať samých seba, a bez ohľadu na to, koľko klamstiev povedali, aby oklamali iných, nepociťujú žiadne výčitky svedomia, a už vôbec sa aktívne nesnažia hľadať pravdu, aby dospeli k riešeniu – to dokazuje, že antikristi sú v podstate pochybovačmi. Bez ohľadu na to, koľkými učeniami dokážu poučovať ľudí, nikdy tieto učenia nevzťahujú na seba, nikdy nerozoberajú samých seba, a bez ohľadu na to, koľko klamstiev povedia alebo koľko ľudí preľstia, nikdy sa o tejto veci neotvoria, ale namiesto toho sa pretvarujú a nasadzujú si masku a nikdy nemajú odvahu priznať pred ostatnými, že sú nečestní ľudia. Okrem toho naďalej klamú a podvádzajú ľudí, ako a kedy uznajú za vhodné. Nie je to ich prirodzenosť? Je a nedá sa to nijako zmeniť. Táto prirodzenosť nie je prejavom normálnej ľudskej prirodzenosti; správne povedané, je to démonická prirodzenosť, je to satanova povaha, takíto ľudia sú diabli, sú to vtelení démoni.

Prvým prejavom charakteru antikristov je notorické klamanie, ktoré budeme charakterizovať ako démonickú prirodzenosť. Prejavom tejto démonickej prirodzenosti je, že bez ohľadu na to, kedy alebo kde, bez ohľadu na príležitosť alebo s kým sú v kontakte, slová, ktoré takíto ľudia hovoria, sú podobné tomu, čo hovorí had a démoni – nie sú hodné dôvery. Pri takýchto ľuďoch musí byť človek obzvlášť opatrný a musí ich rozlišovať, a neveriť unáhlene slovám démonov. Konkrétnym prejavom ich notorického klamania je, že klamstvá sa im z úst len tak valia; slová, ktoré hovoria, neobstoja pri uvažovaní, analýze ani rozlišovaní. Dokážu klamať kedykoľvek a veria, že v žiadnej veci nemôžu povedať nič pravdivé, že všetko, čo povedia, musí byť lož. Aj keď sa ich opýtaš na vek, zvažujú to a myslia si: „Čo tým myslí, keď sa pýta na môj vek? Ak poviem, že som starý, bude sa na mňa pozerať zvrchu a nebude ma rozvíjať? Ak poviem, že som mladý, bude mnou opovrhovať a hovoriť, že nemám skúsenosti? Ako mám odpovedať?“ Aj pri takej jednoduchej veci dokážu klamať a odmietnuť ti povedať pravdu, dokonca obrátia otázku na teba a opýtajú sa: „Čo si myslíš ty?“ Odpovieš: „Päťdesiat rokov?“ „Blízko.“ „Štyridsaťpäť?“ „Skoro.“ Dávajú ti presnú odpoveď? Dozvieš sa z ich odpovedí, koľko majú rokov? (Nie.) To je notorické klamanie.

Existuje ďalší prejav toho, že antikristi notoricky klamú, a to ten, že klamú dokonca aj vtedy, keď podávajú svedectvo. Podávanie falošného svedectva je prekliaty skutok, ktorý uráža Božiu povahu. Dokonca aj vo veci podávania svedectva sa odvážia uchýliť k vymýšľaniu, klamstvám a podvodom, čo skutočne ukazuje ich bezohľadnú ľahostajnosť k následkom a ich nemennú prirodzenosť! Keď vidia, že ostatní podávajú svedectvo na základe skúseností a porozumenia, zatiaľ čo oni to nedokážu, kopírujú ich, hovoria to, čo hovoria iní ľudia, a vymýšľajú si rovnaké skúsenosti, aké mali iní. Ak niečomu nerozumejú tak ako ostatní, tvrdia, že rozumejú. Ak im chýba takéto skúsenostné porozumenie a osvietenie, trvajú na tom, že ich majú. Aj keď ich Boh nedisciplinoval, trvajú na tom, že to urobil. Dokonca aj v tejto veci dokážu klamať a falšovať, pričom neprejavujú žiadny záujem ani obavy bez ohľadu na to, aké vážne môžu byť následky. Nie je toto notorické klamanie? Okrem toho ľudia ako títo oklamú kohokoľvek. Niektorí sa môžu pýtať: „V každom prípade sú antikristi stále ľudia: Nezdržali by sa klamania tých, ktorí sú im najbližší, tých, ktorí im pomohli, alebo ktorí s nimi zdieľali ťažkosti? Nevyhli by sa oklamaniu členov rodiny?“ Tvrdenie, že notoricky klamú, naznačuje, že dokážu oklamať kohokoľvek, dokonca aj svojich rodičov, deti a, samozrejme, bratov a sestry. Dokážu ľudí klamať vo veľkých aj malých veciach, dokonca aj vo veciach, kde by mali hovoriť pravdivo, kde by to nemalo žiadne následky ani by ich to nijako neovplyvnilo a kde nie je potrebné používať múdrosť. Tiež podvádzajú ľudí a využívajú lži na vyriešenie malých záležitostí, ktoré z pohľadu iných nevyžadujú klamstvo, kde by pre nich bolo jednoduché a vôbec nie ťažké hovoriť priamo. Nie je toto notorické klamanie? O notorickom klamaní sa dá povedať, že je jedným z hlavných prejavov diablov a satana. Nemôžeme vari z tohto pohľadu povedať, že ľudská prirodzenosť antikristov je nielen nečestná, ale vyznačuje sa aj notorickým klamaním, čo ju robí nedôveryhodnou? (Áno, môžeme.) Ak sa takíto jednotlivci dopustia previnenia a následne ronia slzy po tom, čo ich bratia a sestry orežú a skritizujú, pričom navonok tvrdia, že sú Bohu zaviazaní, a sľubujú, že v budúcnosti sa budú kajať, odvážiš sa im veriť? (Nie.) Prečo nie? Najpresvedčivejším dôkazom je, že notoricky klamú! Aj keď sa navonok kajajú, horko plačú, bijú sa do pŕs a prisahajú, never im, pretože ronia krokodílie slzy, slzy na oklamanie ľudí. Smutné a kajúcne slová, ktoré vyslovujú, nie sú úprimné; je to účelová taktika, ktorej cieľom je podvodnými prostriedkami získať dôveru ľudí. Pred ľuďmi horko plačú, priznávajú vinu, zaprisahávajú sa a dávajú najavo svoj postoj. No tí, ktorí s nimi majú dobré vzťahy v súkromí, tí, ktorým relatívne dôverujú, podávajú iné správy. Hoci verejné priznanie viny a prísaha, že zmenia svoje správanie, môžu navonok vyzerať úprimne, to, čo hovoria v zákulisí, dokazuje, že to, čo hovorili predtým, nebola pravda, ale lož, ktorej cieľom bolo vodiť ešte viac ľudí za nos. Čo budú hovoriť v zákulisí? Priznajú, že to, čo hovorili predtým, bola lož? Nie, nepriznajú. Budú šíriť negativitu, predkladať argumenty a obhajovať sa. Toto obhajovanie a argumentovanie potvrdzuje, že ich priznania, pokánie a prísahy boli falošné, určené na oklamanie ľudí. Dá sa takýmto jednotlivcom dôverovať? Neznamená to, že notoricky klamú? Dokážu si dokonca vymyslieť priznania, falošne roniť slzy a sľubovať, že zmenia svoje správanie, a dokonca aj ich prísaha je lož. Nie je to démonická prirodzenosť? Keby dokonca povedali: „Rozumiem len toľko; zvyšok neviem, a hľadám Božie osvietenie a dúfam v pomoc bratov a sestier, aby som postupne získal porozumenie,“ bol by to čestný postoj a výrok. Antikristi však absolútne nedokážu vysloviť takéto pravdivé slová. Cítia, že: „Keby som hovoril pravdivo, spôsobilo by to, že by sa na mňa ľudia pozerali zvrchu: stratil by som tvár a cítil by som sa ponížený – nebola by moja vážnosť úplne stratená? Kto som? Môžem priznať porážku? Aj keď nerozumiem, musím predstierať, že rozumiem veľmi dobre; musím ľudí preľstiť a najprv si upevniť svoje postavenie v ich srdciach.“ Nie je toto prejav antikristov? Zo zdroja a spôsobu, akým antikristi hovoria, ako aj zo slov, ktoré vyslovujú, je jasné, že takíto ľudia nikdy nebudú čestní; je to nad ich sily. Keďže je notorické klamanie vrodenou súčasťou ich charakteru, chcú ľudí podvádzať a všetko zatajovať, nechcú, aby niekto poznal alebo videl skutočné fakty alebo skutočnú situáciu. Ich vnútro je strašne temné. Tento aspekt charakteru antikristov možno spoľahlivo charakterizovať ako nedostatok ľudskej prirodzenosti a vlastnenie démonickej prirodzenosti. Klamstvá im doslova samé bez námahy vypadávajú z úst, bez rozmýšľania, do takej miery, že nehovoria nič pravdivé ani keď hovoria zo sna – všetko je to podvod, všetko sú to klamstvá. To je notorické klamanie.

Charakteru antikristov chýba čestnosť. Aj keď práve nehovoria, v srdci uvažujú o tom, ako ľudí preľstiť, obalamutiť a zavádzať – koho zavádzať, čo povedať, keď ho chcú zavádzať, aké metódy použiť na začatie rozhovoru a aké príklady použiť, aby im ľudia uverili. Bez ohľadu na to, čo hovoria alebo čo si myslia, neprechovávajú v srdci čestný postoj, čestné názory ani čestné myšlienky. Každý okamih svojho života, každú sekundu trávia v stave, keď chcú ľudí podvádzať a pohrávať sa s nimi. Každú sekundu a okamih premýšľajú o tom, ako podvádzať, ako zavádzať a ako obalamutiť iných, pričom tieto myšlienky zamestnávajú celú ich myseľ a najhlbšie vnútro. Nie je to ich prirodzenosť? Môžu takíto ľudia porozumieť pravde, keď počúvajú kázne alebo čítajú Božie slová? Aj keď rozumejú, dokážu ich uviesť do praxe? (Nie.) Súdiac podľa ich najhlbšieho vnútra a charakteru, takíto jednotlivci rozhodne nie sú tí, ktorým sa dostane spásy, pretože všetko, čo milujú a o čom premýšľajú vo svojej mysli a vnútornom svete, je presiaknuté démonickou prirodzenosťou, ide proti pravde a pozitívnym veciam, bez jedinej časti, ktorá by bola chvályhodná. Je teda črta notorického klamania v ľudskej prirodzenosti antikristov istá? (Áno.) Ľudia, ktorí notoricky klamú, nepraktizujú žiadnu pravdu. Aké to má následky? Aké sú konkrétne prejavy niekoho, kto nepraktizuje žiadnu pravdu? Môže konať bezohľadne? Môže byť svojvoľný a byť zákonom sám pre seba? Môže zakladať nezávislé kráľovstvá? Môže mrhať obetnými darmi? Môže zavádzať ľudí? Môže si získať srdcia ľudí? Môže robiť všetko toto. To je typický antikrist – notoricky klame. Keď sú fakty odhalené, bez ohľadu na to, koľko párov očí ho sleduje, bez ohľadu na to, koľko ľudí spoločne svedčí a odhaľuje ho, odmieta to priznať. Nakoniec sa uchýli k jednej taktike, ako sa s tebou vysporiadať: tvrdí, že zabudol, a predstiera nevedomosť. V tomto bode, v tejto situácii, nedokáže povedať jediné pravdivé slovo, ani prikývnuť a priznať to so slovami: „Bol som to ja, mýlil som sa, nabudúce sa zmením a určite neurobím tú istú chybu znova.“ Toto je antikrist, nikdy neprizná vinu, vôbec nikdy nepovie pravdivé slovo. Môže byť s takouto ľudskou prirodzenosťou spasený? Môže získať pravdu? Rozhodne nie. Aj keď porozumie pravde, nemôže ju získať, pretože pravdu odmieta, odoláva jej a odporuje. Ani keď ide o čestné vyjadrovanie na tej najzákladnejšej úrovni a priznanie si chýb, nedokáže praktizovať ani túto najjednoduchšiu pravdu ani ju uviesť do praxe. Ako sa od neho môže očakávať, že sa vzdá svojho postavenia, vzdá sa svojich vyhliadok a osudu a vzdá sa svojich vlastných úmyslov? Dokáže sa ich vzdať a vzdorovať im? Toho je schopný ešte menej. Ak nedokáže povedať ani jednu pravdivú vec, potom je ešte nereálnejšie od neho očakávať, že urobí niečo zložitejšie ako toto.

Máte okolo seba ľudí, ktorí notoricky klamú? Niektorí môžu povedať: „Ešte som nestretol nikoho, kto notoricky klame, ale mám pocit, že ja sám som možno takým človekom.“ Poviem ti pravdu, si v nebezpečnej situácii. Zachovajú si ľudia, ktorí notoricky klamú, ešte nejakú stopu ľudskej prirodzenosti? Líšia sa nejako od démonov? Klame niekto z vás notoricky? Predpokladajme, že bez ohľadu na prostredie alebo pozadie, bez ohľadu na to, čo sa deje, klamstvá idú človeku tak prirodzene, bez toho, aby sa červenal alebo aby sa mu rozbúšilo srdce, a všetko dokáže zvládnuť a vyriešiť prostredníctvom klamstiev. Pri svojom počínaní a zaoberaní sa so svetom a v každom aspekte života, pokiaľ má príležitosť hovoriť, všetko, čo povie, je lož, ani jedna veta nie je pravdivá. Všetko to má svoje úmysly a ciele a sprevádzajú to satanove úklady. Toto nie je niekto, kto je čestný. Keď je niekto schopný klamať v akejkoľvek situácii, dokonca aj s hlavou na kláte – nie je vari beznádejný prípad? Súdiac podľa rôznych prejavov notorického klamania u antikristov, ich klamstiev je jednoducho priveľa. Účelom ich reči je podvádzať, zavádzať a balamutiť ľudí. Všetky ich slová sú naplnené satanovými úkladmi a úmyslami, pričom im chýba akýkoľvek prejav čestnosti patriaci k normálnej ľudskej prirodzenosti. Dá sa povedať, že antikristom úplne chýba črta čestnosti, ktorá je súčasťou normálnej ľudskej prirodzenosti. Ľudia, ktorým chýba čestnosť a sú schopní notoricky klamať, sú charakterizovaní ako tí, ktorí majú démonickú prirodzenosť – sú to démoni. Takíto ľudia sa dajú len ťažko spasiť, pretože neprijímajú pravdu a prijať ju je pre nich náročné.

B. Zákerní a bezohľadní

Okrem notorického klamania, aké ďalšie prejavy majú antikristi? Práve sme hovorili v duchovnom spoločenstve o základných vlastnostiach dobroty a úprimnosti v normálnej ľudskej prirodzenosti a je celkom zrejmé, že antikristom tieto vlastnosti úplne chýbajú. Všetko, čo je vrodené normálnej ľudskej prirodzenosti, u antikristov rozhodne chýba; všetko, čo majú, sú veci, ktoré sú v rozpore s normálnou ľudskou prirodzenosťou, negatívne veci. Čo je teda opakom dobroty a úprimnosti? (Zákernosť a bezohľadnosť.) Presne tak, povedali ste to veľmi presne – je to zákernosť a bezohľadnosť. Antikristom chýbajú vlastnosti ako dobrota a úprimnosť a namiesto toho majú zákerné a bezohľadné prvky, ktoré sú v rozpore s dobrotou a úprimnosťou. Existuje súvislosť medzi tým, že je niekto zákerný a bezohľadný, a notorickým klamaním, o ktorom sme hovorili predtým? (Áno.) Existuje určitá súvislosť. Ako sa prejavuje zákernosť a bezohľadnosť antikristov? (V ich schopnosti vymýšľať lži a hádzať falošnú vinu na iných.) Vymýšľanie lží a hádzanie viny na iných zahŕňajú tak notorické klamanie, ako aj zákernosť a bezohľadnosť; tieto dve vlastnosti sú úzko prepojené. Ak napríklad spáchajú zlý skutok a nechcú prevziať zodpovednosť, vytvoria iluzórne zdanie, klamú a presvedčia ľudí, že to urobil niekto iný, nie oni. Zvalia vinu na niekoho iného, aby niesol následky. To je nielen podlé a odporné, ale je to ešte zákernejšie a bezohľadnejšie. Aké sú ďalšie prejavy zákernosti a bezohľadnosti antikristov? (Dokážu trýzniť ľudí, útočiť na nich a mstiť sa im.) To, že dokážu trýzniť ľudí, je bezohľadné. Na každého, kto predstavuje hrozbu pre ich postavenie, povesť alebo prestíž, alebo na každého, kto im nie je naklonený, budú všemožne útočiť a mstiť sa mu. Niekedy môžu dokonca použiť iných, aby ľuďom ublížili – to je zákernosť a bezohľadnosť. Skrátka, výraz „zákerný a bezohľadný“ naznačuje, že antikristi sú obzvlášť zlomyseľní. Spôsob, akým zaobchádzajú s ľuďmi a stýkajú sa s nimi, nie je založený na svedomí a nežijú s nimi v harmónii na rovnocennej úrovni; namiesto toho sa pri každej príležitosti snažia zneužívať, ovládať a manipulovať iných pre svoje vlastné potreby. Ich spôsob, akým sa k ostatným správajú, nie je normálny ani priamy; namiesto toho používajú určité prostriedky a metódy, aby ľudí zavádzali, využívali a nenápadne ich zneužívali ako nástroj bez toho, aby si to títo ľudia uvedomovali. V tom, ako sa správajú ku komukoľvek, bez ohľadu na to, či sa to navonok javí ako dobré alebo zlé, nie je žiadna úprimnosť. Približujú sa k tým, ktorých považujú za užitočných, a dištancujú sa od tých, ktorých považujú za zbytočných, pričom im nevenujú žiadnu pozornosť. Dokonca aj voči pomerne nevinným alebo zraniteľným ľuďom vymýšľajú spôsoby, ako použiť rôzne prostriedky a metódy na to, aby ich zavádzali a dostali do osídel, a tak ich využili vo svoj prospech. Ale keď sú ľudia slabí, v ťažkostiach alebo potrebujú pomoc, antikristi jednoducho zatvárajú oči a sú voči nim ľahostajní. Nikdy takýmto ľuďom neprejavujú lásku ani im neponúkajú pomoc; naopak, majú tendenciu ich ešte viac šikanovať, zavádzať a dokonca vymýšľať spôsoby, ako ich zneužiť. Ak ich nedokážu zneužiť, odvrhnú ich a neprejavujú im žiadnu lásku ani súcit – je v tom nejaká stopa dobroty? Nie je to prejav zlomyseľnosti? Spôsob a filozofia, akými antikristi zaobchádzajú s ľuďmi, spočívajú v používaní úskokov a stratégií na zneužívanie a klamanie ľudí, aby ich ľudia nemohli prezrieť, a predsa boli ochotní pre nich drieť a na slovo ich poslúchať. Dokážu šikanovať a trýzniť tých, ktorí prenikli do ich podstaty a ktorých už nemôžu zneužívať. Dokážu týmto ľuďom dokonca svojvoľne pripísať vinu, čím spôsobia, že ich bratia a sestry opustia, a potom týchto ľudí vypudia alebo vyčistia. Skrátka, antikristi sú zákerní a bezohľadní, chýba im akákoľvek dobrota a úprimnosť. Nikdy úprimne nepomáhajú druhým a neprejavujú žiadny súcit ani lásku, keď majú iní ťažkosti. Pri styku s ľuďmi intrigujú pre svoj vlastný prospech a výhody. Bez ohľadu na to, kto ich kontaktuje alebo hľadá pomoc v ťažkostiach, vždy si toho človeka prepočítavajú a v srdci si myslia: „Ak tomuto človeku pomôžem, aký úžitok z neho budem mať v budúcnosti? Môže mi pomôcť? Môže mi byť užitočný? Čo od neho môžem získať?“ Nie je sebecké a odporné, že stále myslia na tieto veci? (Áno, je.) Aké metódy použijú antikristi pri cirkevných voľbách? (Budú znevažovať iných a povyšovať sa, pričom zhadzujú tých, ktorí sú lepší ako oni.) Znevažovanie iných a povyšovanie sa je tiež zákerné a bezohľadné. Antikristi môžu tiež používať malé láskavosti, aby si ľudí získali, a chváliť sa svojimi zásluhami, aby získali uznanie a zaistili si hlasy. Čo ešte? (Nedokážu nestranne a objektívne hodnotiť kandidátov; vkladajú do toho vlastnú zaujatosť a predsudky.) To zahŕňa vymýšľanie lží na očierňovanie iných. O viacerých konkrétnych prejavoch zákernosti a bezohľadnosti antikristov sa už predtým hovorilo v duchovnom spoločenstve. Zákerný znamená mať množstvo úskokov a ich princípom počínania si, zaobchádzania so svetom a robenia čohokoľvek je spoliehanie sa na stratégiu – bez úprimnosti, s falošou a podvodom. Bezohľadnosť sa týka najmä bezohľadnosti a krutosti v ich spôsoboch konania, keď neprejavujú žiadne zľutovanie, chýbajú im ľudské pocity, ubližujú iným a sú ochotní dosiahnuť svoje ciele za cenu ublíženia komukoľvek – to je bezohľadnosť a je v priamom rozpore s ľudskou dobrotou. Ak má človek vo svojej ľudskej prirodzenosti dobrotu, potom pri bežných záležitostiach bude voči ostatným zhovievavý, kde sa len dá, a odpustí ľuďom. Takýto človek je tolerantný voči problémom a chybám iných, nie je malicherný a nerieši veci, ktoré sa dajú prejsť mlčaním. Okrem toho je súcitný, a kedykoľvek vidí, že iní prežívajú ťažkosti, je ochotný pomôcť, pričom nachádza radosť v pomoci druhým a duchovný rast druhých považuje za akúsi osobnú zodpovednosť – to je dobrota. Majú antikristi túto vlastnosť? (Nie.) Veria: „Ak máš ťažkosti a ja ti pomôžem, treba za to zaplatiť cenu. Ak ti dám výhody, čo z toho budem mať ja? Ak s tebou súcitím, kto bude súcitiť so mnou? Ak ti pomôžem, budeš si pamätať moju dobrotu? Ak odo mňa žiadaš, aby som sa obetoval a pomohol ti, tak to snívaš! Aký je medzi nami vzťah? Aký úžitok mi môžeš priniesť? Pomohol si mi niekedy v minulosti? Kto si? Stojí za to ti pomáhať? Keby si bola kráľova dcéra alebo keby si bol syn boháča, potom by mi pomoc tebe možno priniesla nejakú slávu alebo zisk. Ale ty nie si nič z toho. Prečo by som ti mal pomáhať? Aké výhody získam tým, že ti pomôžem?“ Takto uvažujú, keď vidia niekoho v ťažkostiach, niekoho slabého alebo niekoho, kto potrebuje pomoc. Je to láskavé? Keď títo ľudia vidia niekoho v slabom stave, nielenže sa mu vysmievajú a zosmiešňujú ho, ale v srdci aj kalkulujú. Niektorí to dokonca vnímajú ako príležitosť predviesť sa alebo si získať srdce toho človeka. Nič z toho nie je láskavé. Antikristi často využívajú takéto príležitosti na to, aby sa predviedli. Nezasiahnu, pokiaľ v tom nie je zisk, pokiaľ nemajú cieľ a motiváciu. Ak niekomu pomôžu, chcú ho získať ako spojenca. Ak pomôžu dvom ľuďom a súcitia s nimi, chcú získať dvojicu spojencov, chcú získať dve pravé ruky. Inak nepohnú ani prstom a určite neprejavia lásku tým, ktorí potrebujú pomoc.

Hlavným prejavom zákernosti a bezohľadnosti antikristov je, že vo všetkom, čo robia, majú mimoriadne jasný cieľ. V prvom rade myslia na svoje vlastné záujmy a ich metódy sú opovrhnutiahodné, hrubé, špinavé, podlé a nekalé. V spôsobe, akým robia veci, v tom, ako zaobchádzajú s ľuďmi, a v princípoch, ktorými sa pri tom riadia, nie je ani štipka úprimnosti. S ľuďmi zaobchádzajú tak, že ich využívajú a pohrávajú sa s nimi, a keď pre nich ľudia už nemajú žiadnu využiteľnú hodnotu, odkopnú ich. Ak máš pre nich využiteľnú hodnotu, predstierajú, že im na tebe záleží: „Ako sa máš? Máš nejaké ťažkosti? Pomôžem ti vyriešiť tvoje ťažkosti. Povedz mi, ak máš nejaké problémy. Som tu pre teba. Aké šťastie, že máme taký dobrý vzťah!“ Zdajú sa byť takí pozorní! No ak príde deň, keď pre nich už nemáš žiadnu využiteľnú hodnotu, opustia ťa, odkopnú ťa nabok a budú ťa ignorovať, akoby ťa nikdy ani nepoznali. Keď naozaj máš problém a ideš ich požiadať o pomoc, ich postoj sa zrazu zmení, ich slová už neznejú tak príjemne, ako keď ti prvýkrát sľubovali pomoc – a prečo je to tak? Pretože pre nich nemáš žiadnu využiteľnú hodnotu. Následkom toho si ťa prestanú všímať. A to nie je všetko: ak zistia, že si urobil niečo zlé, alebo nájdu niečo, čo môžu použiť ako páku, začnú byť voči tebe chladne cynickí, a dokonca ťa môžu aj odsúdiť. Čo si myslíte o tejto metóde? Je to prejav láskavosti a úprimnosti? Keď antikristi prejavujú tento druh zákernosti a bezohľadnosti vo svojom správaní voči druhým, je v tom čo i len najmenší náznak ľudskej prirodzenosti? Majú voči ľuďom čo i len najmenšiu úprimnosť? Rozhodne nie. Všetko, čo robia, je pre ich vlastný zisk, pýchu a povesť, aby si zabezpečili postavenie a renomé medzi ostatnými. Využijú každého, koho stretnú a koho môžu využiť. Tými, ktorých nemožno využiť, opovrhujú a nevšímajú si ich; aj keď sa k nim z vlastnej iniciatívy priblížiš, ignorujú ťa a ani sa na teba nepozrú. No ak príde deň, keď ťa potrebujú, ich postoj k tebe sa zrazu zmení a začnú byť mimoriadne pozorní a prívetiví, čo ťa zaskočí. Prečo sa ich postoj k tebe zmenil? (Pretože teraz pre nich máš využiteľnú hodnotu.) Správne: keď vidia, že máš využiteľnú hodnotu, ich postoj sa zmení. Máte okolo seba takýchto ľudí? Keď sa títo ľudia stýkajú s ostatnými, nie je hneď zrejmé, že robia niečo očividne zlé. Z ich každodenného výrazu, reči a správania sa tiež nezdá, že by mali nejaké zjavné problémy. Ak však pozorne sleduješ, ako sa stýkajú s ľuďmi, najmä ako sa stýkajú s tými, ktorí sú im najbližší a najdrahší, ak vidíš, ako zneužívajú iných a ako sa k nim potom správajú, potom prostredníctvom toho môžeš pozorovať úmysly, postoje a metódy antikristov v ich styku s ostatnými. Všetci sa usilujú len o osobný zisk, žijú podľa satanovej filozofie a chýba im akákoľvek normálna ľudská prirodzenosť.

Antikristi majú vo svojej ľudskej prirodzenosti vlastnosti ako zákernosť a bezohľadnosť. Dokážu pri svojom zaobchádzaní s ľuďmi a vecami vychádzať s tými, ktorí sú čestní, láskaví a úprimní? Sú ochotní priblížiť sa k takýmto ľuďom? (Nie, nie sú.) Ako sa pozerajú na týchto ľudí? Hovoria: „Títo ľudia sú veľkí hlupáci a ich reč je veľmi priama. Skôr než prehovoríš, mal by si si to dobre premyslieť – prečo hovoríš tak pravdivo? Prečo je tvoja reč vždy taká prostá?“ Títo ľudia sú pre antikristov žalostne hlúpi a antikristi sa na nich pozerajú zvrchu. Keď títo ľudia vidia niekoho, kto je láskavý a kto sa k ľuďom správa úprimne, títo ľudia mu úprimne pomôžu, keď zažíva ťažkosti a potrebuje pomoc, a títo ľudia dúfajú v jeho blaho a želajú si poskytnúť mu výhody, pomoc a duchovný rast – antikristi považujú týchto ľudí za hlúpych a tupých. Antikristi neveria, že tieto pozitívne prvky ľudskej prirodzenosti sú dobré alebo krásne veci, ktoré by ľudia mali mať. Namiesto toho v srdci cítia odpor, nechuť a pohŕdanie voči týmto vlastnostiam, ktoré sú nevyhnutné pre normálnu ľudskú prirodzenosť. Čestných ľudí nazývajú hlúpymi; to isté hovoria o láskavých ľuďoch a ešte viac o úprimných ľuďoch. Tými, ktorí veria v Boha pomerne čestne a ktorí konajú svoje povinnosti pomerne čestne, ktorí majú láskavé srdce a nikdy neubližujú iným ľuďom ani im neškodia, ktorí milujú iných a súcitia s nimi, ktorí dokážu zanechať vlastné zisky a prekonať vlastné ťažkosti, aby pomohli iným, ktorí cítia bremeno a zodpovednosť, keď vidia tých, ktorí sú slabí a potrebujú pomoc – týmito ľuďmi antikristi v hĺbke duše pohŕdajú ešte viac. Pokiaľ ide o tých, ktorí sú vo svojej viere v Boha pomerne úprimní, ktorí majú bohabojné srdce, ktorí vo všetkých veciach prijímajú Božie podrobné skúmanie, ktorí sú schopní konať svoje povinnosti s úprimnosťou, vernosťou a zodpovednosťou, a tých, ktorí pristupujú k svojim povinnostiam s úprimným postojom – antikristi takýmito ľuďmi v hĺbke duše pohŕdajú a nenávidia ich, pričom sa im navonok nápadne vyhýbajú a dištancujú sa od nich. V očiach antikristov nie sú všetky tieto pozitívne prvky, ktoré sú nevyhnutné pre normálnu ľudskú prirodzenosť, ničím pozitívnym: nie sú hodné chvály ani propagácie. Namiesto toho antikristi veria, že ich vlastné úskoky, stratégie, vnútorné spôsoby zaobchádzania s ľuďmi a krutosť sú chvályhodné. Vždy, bez ohľadu na to, čo robia, v mysli uvažujú o svojich metódach a úskokoch a zdokonaľujú ich. Bez ohľadu na rozsah záležitosti veria, že sa oplatí a je potrebné takto konať; inak by to viedlo k stratám a poškodeniu ich povesti. Vzhľadom na to, že tieto prvky existujú v ľudskej prirodzenosti antikristov, môžu prijať pravdu? Môžu praktizovať pravdu? Rozhodne nie. Bez ohľadu na to, ako zdôrazňuješ čestnosť, dobrotu a iné pozitívne veci a vyžaduješ od ľudí, aby mali tieto aspekty a správali sa k ľuďom, k svojim povinnostiam v súlade s touto pozitívnou ľudskou prirodzenosťou, a podľa nej aj riešili rôzne záležitosti, hlboko v srdciach antikristov je odmietanie, pohŕdanie a nepriateľstvo voči týmto veciam. Prečo? Pretože antikristom úplne chýbajú tieto pozitívne veci; to, čo majú vo svojej podstate, je charakter zákernosti a bezohľadnosti, ktorý má démonickú prirodzenosť. Je medzi týmto charakterom a tým, byť čestný, láskavý a úprimný, ako to vyžaduje Boh, nejaká vzdialenosť? Nielenže je medzi nimi vzdialenosť, ale sú presne opačné – dva charaktery odlišnej prirodzenosti. Je niektorý z prejavov a odhalení zákernosti a bezohľadnosti antikristov v súlade s normálnou ľudskou prirodzenosťou? Je v súlade s pravdou? Určite nie; všetko sú to sprisahania a úskoky satana. Prirodzenosť, ktorá sa prejavuje satanovými sprisahaniami a úskokmi, je práve zákerná a bezohľadná, čo sú prvky, ktoré by v normálnej ľudskej prirodzenosti, ako ju vyžaduje Boh, nemali existovať. Na základe rôznych prejavov zákernosti a bezohľadnosti, o ktorých sa hovorilo v duchovnom spoločenstve, zvážte, či sú okolo vás ľudia, ktorí majú takúto ľudskú prirodzenosť. Antikristi s týmto zákerným a bezohľadným charakterom by nepochybne boli schopní konať. Ich činy by boli pre ostatných viditeľné, počuteľné a vnímateľné. Ak sú vnímateľné, ľudia by ich mali vnímať a mali by byť schopní takýchto ľudí rozpoznať a rozlíšiť. Zákerný a bezohľadný charakter antikristov by mal byť pomerne bežným a zjavným prejavom. Nie je to skrytá myšlienka, úvaha alebo úmysel, ale skôr ich odhalená ľudská prirodzenosť a metódy, prostriedky a stratégie ich konania. Ľudia by mali byť schopní tento aspekt vnímať.

C. Bez zmyslu pre česť a bez ohľadu na hanbu

V normálnej ľudskej prirodzenosti je jednoduchosť, ale sú antikristi jednoduchí ľudia? Zjavne nie. Zákernosť, bezohľadnosť a notorické klamanie, o ktorých sme práve hovorili v duchovnom spoločenstve, sú v rozpore s jednoduchosťou. Jednoduchosť je ľahké pochopiť, takže o nej nebudeme hovoriť v duchovnom spoločenstve. Poďme hovoriť v duchovnom spoločenstve o zmysle pre česť. Mať zmysel pre česť je niečo, čo by malo byť prítomné v normálnej ľudskej prirodzenosti; znamená to mať rozum. Aké slovo opačného významu patrí k zmyslu pre česť? (Nehanebnosť.) Významom nehanebnosti je byť bez studu. Inými slovami, dá sa to zhrnúť ako nedostatok zmyslu pre česť. Aké kroky podnikajú antikristi a aké konkrétne prejavy alebo praktiky ukazujú, že im chýba zmysel pre česť a sú nehanební? Antikristi otvorene súperia s Bohom o postavenie, čomu chýba zmysel pre česť a je to nehanebné. Iba antikristi môžu otvorene bojovať s Bohom o postavenie a Jeho vyvolený národ. Bez ohľadu na to, či sú ľudia ochotní alebo nie, antikristi ich chcú ovládať. Bez ohľadu na to, či na to majú schopnosti, antikristi chcú bojovať o postavenie a po jeho získaní žijú z cirkvi, jedia a pijú z Božieho vyvoleného národa a nechávajú sa Božím vyvoleným národom živiť bez toho, aby sami čokoľvek robili. Vôbec neposkytujú život Božiemu vyvolenému národu, a predsa ho chcú dostať pod svoju moc, prinútiť ho, aby ich počúval, slúžil im a drel na nich, a chcú si upevniť svoje vlastné postavenie v srdciach ľudí. Ak hovoríš o iných dobre, ak chváliš Božiu veľkú láskavosť, milosť, požehnania a všemohúcnosť, cítia sa nešťastní a nespokojní. Vždy chcú, aby si o nich hovoril s uznaním, aby si pre nich mal miesto vo svojom srdci, aby si ich uctieval a vzhliadal k nim, a to musí byť čisté. Všetko, čo robíš, musí byť pre nich a s ohľadom na nich. Musíš ich dávať na prvé miesto na každom kroku, vo všetkom, čo hovoríš a robíš, a brať do úvahy ich myšlienky a pocity. Nie je to nedostatok zmyslu pre česť a nehanebnosť? Nesprávajú sa antikristi takto? (Áno, správajú sa tak.) Aké sú ďalšie prejavy? Kradnú obety a mrhajú nimi, pričom si Božie obety privlastňujú pre seba. Aj tomuto chýba zmysel pre česť a je to nehanebné – je to príliš zjavné!

Keď už hovoríme o kradnutí obiet, stala sa jedna konkrétna udalosť. Niektorí bratia a sestry obetovali predmety, ktoré boli odovzdané istej cirkvi, a osoba zodpovedná za úschovu obiet si všimla, že sú tam dve fľaše bez označenia, že sú určené pre tých Zhora, a bez konkrétnych pokynov. Keďže tento človek nevedel, čo to je, svojvoľne si ich nechal a neodovzdal ich tým Zhora. Neskôr, keď som sa ho opýtal, či má tie veci, povedal, že má dve fľaše. Opýtal som sa ho, ako to, že ich má k dispozícii, a on vysvetlil situáciu: „Pretože tieto dve fľaše prišli bez označenia, čo to je, alebo že sú pre tých Zhora, nechali sme si ich tu. Keby bolo na nich napísané, čo to je, a mali by sme pre to využitie, nechali by sme si to a použili. Keby sa to dalo predať, predali by sme to.“ Čo myslíte, v čom je tu problém? Z rôznych miest sa sem posielajú cenné predmety, niektoré s pokynmi a mnohé bez pokynov alebo označenia. Komu by sa za normálnych okolností, ak použijete rozumnú analýzu, mali tieto predmety dať? (Mali by sa dať Bohu ako obety.) Ľudia s normálnou rozumnosťou by mali uvažovať takto. Niekto však povedal: „Na týchto veciach nie je napísané, že sú pre tých zhora.“ V podtexte tým chcel povedať: „Nie sú pre teba. Čo to má s tebou spoločné? Keďže nie je napísané, že sú pre teba, mám právo s nimi nakladať ja. Nedám ti ich. Ak ich chcem predať, predám ich. Ak ich chcem použiť, použijem ich. Ak ich nechcem použiť ani predať, jednoducho ich tam nechám a premrhám!“ Takýto bol názor tej zodpovednej osoby. Čo si o tomto názore myslíte? Existujú ľudia, ktorí by merali dlhú cestu, aby priniesli tieto cenné veci cirkvi alebo ich dali jednotlivcom bez toho, aby určili komu? (Nie.) Kto by mal takú veľkú lásku, aby dal cenné veci cirkvi, Božiemu domu alebo bratom a sestrám? Dodnes som nevidel nikoho s takou veľkou láskou, ani nikoho, kto by takto obetoval alebo dával milodary. Dokonca aj obyčajné a lacné veci si musíš kúpiť. Takže, pokiaľ ide o tieto cenné predmety, existuje niekto, kto by ich len tak zadarmo rozdal? (Nie.) Hoci ľudia, ktorí tieto predmety poslali, neuviedli, pre koho sú, človek by mal vedieť, komu sú určené; to je rozumnosť, ktorá by mala byť v ľudskej prirodzenosti prítomná. Ako mala zodpovedná osoba túto záležitosť riešiť? Ako mala s týmito predmetmi naložiť? Prinajmenšom sa mal opýtať tých Zhora: „Chcete tieto veci? Ak nie, ako s nimi máme naložiť?“ Len týmito dvoma otázkami sa dal problém vyriešiť; tieto dve otázky by naznačovali, že charakter človeka disponuje normálnou rozumnosťou. Ale ten, kto mal na starosti úschovu obiet, nedokázal položiť ani tieto dve jednoduché otázky a nemal ani tú najzákladnejšiu rozumnosť, akou by človek mal disponovať. Ako to, že si myslel, že tieto veci sú pre cirkev? Ešte k tomu dodal vetu: „Nie je na nich napísané, že sú pre tých zhora.“ Nie je to problém? Čo znamená veta „Nie je na nich napísané, že sú pre tých zhora“ v podtexte? Prečo túto vetu dodal? (Aby si našiel dôvod na svoje svojvoľné mrhanie Božími obetami.) Presne tak. Môže mať človek, ktorý robí takéto veci, vo svojej ľudskej prirodzenosti naozaj zmysel pre česť? Zjavne nie. Akú ľudskú prirodzenosť má človek, ktorému chýba tento charakter? Nie je to nedostatok zmyslu pre česť? Naozaj nevedel, že sú to obety? Vedel, že sú to obety, ale pretože mu v ľudskej prirodzenosti chýbal zmysel pre česť, dokázal takéto slová vysloviť nehanebne a potom si dokázal obety prirodzene a svojvoľne užívať, privlastniť si ich a mrhať nimi, akoby patrili jemu. Takéto prejavy majú len ľudia s ľudskou prirodzenosťou antikristov.

Antikristom chýba svedomie a rozum; ako inak prejavujú, že nemajú zmysel pre česť a sú nehanební? Keď urobia niečo zlé, nevedia cítiť ľútosť a v srdci neprechovávajú žiadnu vinu. Neuvažujú o tom, ako to napraviť alebo ako sa kajať, a dokonca veria, že ich konanie je oprávnené. Keď čelia orezávaniu alebo prepusteniu, cítia sa ukrivdení. Neustále sa hádajú a uchyľujú sa k sofistike – to je nedostatok zmyslu pre česť. Nevykonávajú žiadnu skutočnú prácu; na každom kroku poúčajú ostatných a zavádzajú ľudí prázdnymi teóriami, takže si ostatní myslia, že sú duchovní a rozumejú pravde. Často sa tiež chvália tým, koľko pracovali a trpeli, a hovoria, že si zaslúžia užívať Božiu milosť a pohostinnosť a starostlivosť bratov a sestier, čím považujú za samozrejmosť, že žijú z cirkvi, a chcú tiež jesť a piť lahodné veci a užívať si špeciálne zaobchádzanie. To je nedostatok zmyslu pre česť a nehanebnosť. Okrem toho, hoci majú očividne slabú kvalitu, nerozumejú pravde a nie sú schopní nájsť princípy praktizovania, ako aj nie sú schopní vykonávať žiadnu prácu, chvália sa, že sú schopní a dobrí vo všetkom. Nie je to nehanebnosť? Napriek tomu, že očividne nie sú ničím, predstierajú, že vedia všetko, aby si ich ľudia vážili a vzhliadali k nim. Ak má niekto problémy, ale nepožiada ich o radu a opýta sa namiesto toho iných ľudí, nahnevajú sa, žiarlia a cítia roztrpčenie, pričom hľadajú akýkoľvek možný spôsob, ako túto osobu trýzniť. Nie je to nehanebnosť? Je zrejmé, že často klamú, majú rôzne skazené povahy, ale predstierajú, že skazené povahy nemajú, že Boh na nich hľadí priaznivo a miluje ich; na každom kroku predstierajú, že sú veľmi schopní znášať utrpenie, že sa dokážu podriadiť, že dokážu prijať pravdu a orezávanie, že sa neboja tvrdej práce ani kritiky a že sa nikdy nesťažujú – ale v skutočnosti sú plní rozhorčenosti. Napriek ich zjavnej neschopnosti hovoriť v duchovnom spoločenstve o akomkoľvek porozumení alebo jasne hovoriť o akýchkoľvek pravdách a ich nedostatku skúsenostného svedectva, uchyľujú sa k pretvárke a podvodu, vedú prázdne reči o svojom sebapoznaní, aby ich ľudia vnímali ako veľmi duchovných a ako tých, ktorí majú veľké porozumenie. Nie je to nehanebnosť? Zjavne majú množstvo problémov a zlú ľudskú prirodzenosť, svoju povinnosť konajú bez akejkoľvek vernosti a pri akejkoľvek práci, ktorú robia, sa spoliehajú výlučne na svoj vlastný intelekt a chytrosť, pričom vôbec nehľadajú pravdu, a predsa stále veria, že nesú bremeno, že sú veľmi duchovní a majú kvalitu a že sú nadradení väčšine ľudí. Nie je to nehanebnosť? Nie sú to prejavy nedostatku ľudskej prirodzenosti antikristov? Neodhaľujú takéto veci často? Zjavne im chýba porozumenie pravde-princípom, a bez ohľadu na to, akú prácu robia, nevedia nájsť žiadne princípy praktizovania, ale odmietajú hľadať alebo hovoriť v duchovnom spoločenstve; spoliehajú sa na vlastnú chytrosť, skúsenosti a intelekt, aby prácu urobili. Dokonca si želajú byť vodcom, riadiť ostatných a prinútiť všetkých, aby ich počúvali, a nahnevajú sa a zúria, keď to niekto neurobí. Nie je to nehanebnosť? Pretože majú ambície, dary a trochu chytrosti, vždy chcú v Božom dome vyniknúť a dosiahnuť, aby ich Boží dom dosadil na dôležité pozície a rozvíjal ich. Ak nie sú rozvíjaní, cítia sa rozrušení a plní rozhorčenia, sťažujú sa, že Boží dom je nespravodlivý, že nedokáže rozpoznať talentovaných ľudí a že v Božom dome nie je žiadny dobrý znalec talentov, ktorý by objavil ich výnimočné schopnosti. Ak nie sú rozvíjaní, nechcú tvrdo pracovať na plnení svojich povinností, znášať útrapy ani zaplatiť cenu; namiesto toho chcú len využiť svoju prefíkanosť, aby sa vyhli práci. Vo svojich srdciach dúfajú, že niekto v Božom dome si ich bude vážiť a povýši ich, čo im umožní predbehnúť ostatných a uskutočniť tu svoje veľkolepé plány. Nie sú to ambície a túžby? Nie je to nehanebnosť? Nie je to najčastejší prejav antikristov? Ak máš skutočne schopnosti, mal by si sa usilovať o pravdu, zamerať sa na dobré konanie svojich povinností a Boží vyvolený národ si ťa prirodzene bude vážiť. Ak nevlastníš žiadnu pravdu a stále chceš vyniknúť, to je príliš veľký nedostatok rozumu! Ak máš aj ambície a túžby a vždy chceš ísť do všetkého naplno, určite padneš. Keďže kedysi mali v spoločnosti určité postavenie a prestíž, niektorí ľudia sa chcú po tom, čo uverili v Boha a vstúpili do Jeho domu, rozťahovať, mať posledné slovo a prinútiť všetkých, aby dbali na ich príkazy. Chcú predkladať svoje kvalifikácie a zásluhy, všetkých považujú za podradných a myslia si, že všetci by mali podliehať ich moci. Nie je to nehanebnosť? Je. Keď niektorí ľudia dosiahnu nejaké výsledky a prispejú niečím pri konaní svojich povinností v Božom dome, vždy chcú, aby sa k nim bratia a sestry správali s veľkou úctou, ako k starším, vysokopostaveným jednotlivcom a špeciálnym osobnostiam. Dokonca chcú, aby k nim ľudia vzhliadali, nasledovali ich a počúvali ich. Majú ašpiráciu stať vedúcou osobnosťou v cirkvi; chcú o všetkom rozhodovať, vynášať súdy a mať vo všetkých záležitostiach posledné slovo. Ak nikto nepočúva alebo neprijíma to, čo hovoria, chcú zanechať svoju prácu, podkopávať ostatných a vysmievať sa im. Nie je to nehanebnosť? Okrem toho, že sú nehanební, sú obzvlášť zlomyseľní – to sú antikristi.

Tento prejav nehanebnosti v charaktere antikristov je príliš bežný. Väčšina ľudí ho do určitej miery prejavuje, ale antikristi majú nielen tento prejav, ale si ani nikdy neuvedomujú, aké je to svojou prirodzenosťou vážne, ani sa nekajajú, nesnažia sa to spoznať ani tomu vzdorovať. Namiesto toho to považujú za prirodzené, čo znamená, že odmietajú prijať pravdu. Bez ohľadu na to, aké nehanebné, nerozumné, odporné a ohavné je ich správanie, stále veria, že je to prirodzené a oprávnené. Myslia si, že je to rozumné a že si zaslúžia byť vodcami vďaka svojim darom a schopnostiam, a že by sa mali oháňať svojou služobnou starobou a ostatní by ich mali počúvať pre ich zásluhy, a nevnímajú to ako niečo, čo je nehanebné. Nie sú beznádejní? Toto nie je normálna ľudská prirodzenosť; toto je charakter antikristov. Obyčajní skazení ľudia môžu mať tieto prejavy a myšlienky vo väčšej či menšej miere a s rôznou intenzitou, ale prostredníctvom čítania Božích slov a prijímania pravdy a porozumenia pravde spoznávajú, že takéto veci nie sú tým, čo by mala mať normálna ľudská prirodzenosť. Spoznávajú tiež, že keď sa objavia takéto nápady, myšlienky, plány alebo nerozumné požiadavky, mali by im vzdorovať, vzdať sa ich, zvrátiť ich, naučiť sa kajať, prijať pravdu a praktizovať v súlade s pravdou. Aký je rozdiel medzi antikristami a obyčajnými skazenými jednotlivcami? Spočíva v tom, že antikristi nikdy neuveria, že ich nápady, myšlienky a túžby sú nesprávne, odsúdené a Bohom nenávidené, alebo že sú to negatívne veci, ktoré pochádzajú od satana. V dôsledku toho sa týchto myšlienok alebo presvedčení nikdy nevzdajú. Namiesto toho v nich zotrvávajú, nevzdorujú im a určite neprijímajú to, čo je správne a pozitívne, a nedovolia, aby sa to stalo praktizovaním, ktoré by mali mať, a princípmi, ktoré by mali dodržiavať. To je rozdiel medzi antikristami a obyčajnými skazenými jednotlivcami. Pozrite sa okolo seba: ktokoľvek, kto je takýto nehanebný, ale nikdy to nerozpozná alebo si to ani neuvedomuje, je typický antikrist.

Antikristi majú ďalšiu typickú črtu, ktorú ľudia veľmi ľahko rozlíšia: chýba im pocit hanby. Presne ako sa píše v Biblii: „Zlý človek má bezočivú tvár“ (Prís 21, 29) – iba antikristi sú skutočne zlí ľudia. Antikristi sú nehanební; bez ohľadu na to, koľko vecí urobia, ktoré sú nehanebné, necitlivé voči pocitom ľudí a v rozpore s pravdou, nie sú si toho vedomí ani to nerozpoznávajú. Neprijímajú to, čo je správne alebo pozitívne, a nevzdávajú sa svojich nesprávnych názorov a praktík; namiesto toho v nich zotrvávajú až do konca. Takí sú antikristi. V akej situácii ste vy? Keď máte tieto nerozumné požiadavky, nehanebné myšlienky a úmysly a nápady, ktoré Boh neznáša, ste si vedomí, že ich Boh nenávidí, a ste preto schopní im vzdorovať a vzdať sa ich? Alebo sa ich po vypočutí pravdy odmietate vzdať, zotrvávate v nich a myslíte si, že máte pravdu? (Keď si ich uvedomím, dokážem si ich spojiť s Božími slovami a cítim, že tieto myšlienky sú dosť opovrhnutiahodné a nehanebné, a som schopný sa modliť a vzdorovať im.) Tí, ktorí sa dokážu vedome modliť a vzdorovať im, nie sú antikristi; tí, ktorí sa nikdy nemodlia ani im nevzdorujú, ale nasledujú svoje vlastné myšlienky, v srdci odporujú Bohu a odmietajú prijať pravdu, sú typickí antikristi. Bez ohľadu na to, aké nehanebné sú veci, ktoré urobili, odmietajú ich priznať alebo uznať. Nie je zrejmé, že sú to ľudia, ktorí neprijímajú pozitívne veci, ale milujú negatívne a podlé veci? Neviete rozlíšiť, do ktorej kategórie patríte, alebo ste nikdy nemali tieto nehanebné myšlienky? (Mal som tieto myšlienky a po tom, čo som si ich uvedomil, bol som schopný modliť sa k Bohu a vzdorovať im. Niekedy som si ich nebol vedomý, konal som alebo hovoril bez toho, aby som cítil, že sú nehanebné, a uvedomil som si to až neskôr, keď som bol odhalený, potom som bol schopný modliť sa a vzdorovať im.) Ak si nie ste vedomí, že tieto veci sú nehanebné, nie je to problém; ak si ste vedomí, a predsa neprijímate pravdu ani nevzdorujete sami sebe, potom je to vážny problém. Väčšinou ste otupení, neschopní spojiť si to s Božím slovom a nevedomí si toho, v čom je váš problém. Ale ak sa okamžite cítite vinní a karhaní vo svojom srdci, keď si to uvedomíte, a cítite sa príliš zahanbení na to, aby ste sa niekomu pozreli do očí, a považujete sa za opovrhnutiahodných, úbohých a s chabou integritou, a tak nenávidíte sami seba a hnusíte sa sami sebe, a potom uvažujete, ako sa zmeniť a vzdať sa týchto vecí, je to normálna situácia. Ak dokážete vzdorovať sami sebe, len čo si to uvedomíte, potom máte nádej na spásu. Ak si to uvedomíte a stále nevzdorujete sami sebe, nemáte žiadnu nádej na spásu. To, či môže byť človek spasený, závisí od toho, či dokáže prijať pravdu. Niektorí môžu povedať: „Som otupený a nechápavý, so slabou kvalitou, ale pokiaľ rozumiem aspoň trochu z toho, čo počujem, dokážem praktizovať podľa Božích slov a vzdorovať sám sebe.“ Takíto ľudia môžu byť spasení. Bez ohľadu na to, aká dobrá je kvalita človeka alebo koľkej pravde rozumie, ak nevzdoruje sám sebe, ak trvá na tom, že nebude praktizovať ani prijímať pravdu, a v srdci jej odoláva a odporuje, potom je koniec – je to beznádejný prípad. Nehanebnosť je tiež typickou črtou charakteru antikristov. Pozrite sa, či sú okolo vás takí ľudia, a potom preskúmajte sami seba, aby ste zistili, či patríte do tejto kategórie – či máte neustále pocit, že ste dokonalí a veľkí, či sa vždy považujete za záchrancu, či vždy ašpirujete na to byť vysoko nad všetkými ostatnými, či sa dychtivo porovnávate s ostatnými v akejkoľvek skupine, aby ste videli, ako vysoko stojíte, a bez ohľadu na to, či nakoniec dokážete predbehnúť iných ľudí alebo nie, túžite byť vynikajúci a chcete, aby si vás ostatní veľmi vážili, chcete vyčnievať z davu a stať sa špeciálnym členom skupiny. Čím si ty výnimočný? Narástli ti na hlave rohy alebo máš tri oči, alebo tri hlavy a šesť rúk? Nie je na tebe nič výnimočné, tak prečo máš stále pocit, že vyčnievaš a že si jedinečný? To je nehanebnosť. V jednom ohľade nie je nič obzvlášť výnimočné na tvojich vrodených fyzických schopnostiach a v druhom ohľade nie je nič obzvlášť výnimočné na tvojej kvalite. A čo je dôležitejšie, ty, rovnako ako všetci ostatní, si plný skazených pováh, chýba ti porozumenie pravde a si satanovo plemeno, ktoré odporuje Bohu. Čím sa chceš chváliť? Zjavne nie je čím sa chváliť. Tá trocha zručností, schopností, darov a talentov, ktoré máš, nestojí za reč, pretože nepredstavujú normálnu ľudskú prirodzenosť a nesúvisia s pozitívnymi vecami. A predsa trváš na tom, že budeš do popredia stavať veci, ktoré nestoja za reč, zaobchádzaš s nimi ako so svojimi vlastnými vyznamenaniami, všade ich vystavuješ na obdiv ako svoju slávu a kapitál, aby si získal úctu a uctievanie od ľudí, a dokonca ich používaš ako kapitál na to, aby ťa iní ľudia živili a aby si si užíval úctu a priaznivé zaobchádzanie ostatných. Nie je to nehanebnosť? Tieto nerozumné požiadavky, myšlienky, úmysly, nápady a iné podobné veci, ktoré produkuje nenormálna ľudská prirodzenosť a rozum, sú všetko prejavy nehanebnosti. Ak tieto prejavy nehanebnosti dominujú v niečej ľudskej prirodzenosti a stanú sa jeho hlavnou črtou, ktorá mu bráni prijať pravdu a porozumieť jej, je to typická črta antikristov.

Niektorí ľudia míňajú obety na nákup chutných, kvalitných a módnych vecí pre bratov a sestry a tvrdia, že to robia z ohľaduplnosti voči nim, aby mohli žiť v Božom dome šťastne a bezstarostne, a potom boli vďační za Božiu lásku. Čo si myslíte o tomto nápade? Je to celkom v súlade s ľudskosťou? (Nie, nie je. Zaobchádzajú s Božími obetami ako so svojimi vlastnými peniazmi, míňajú ich, ako chcú, namiesto toho, aby obety používali normálne a rozumne podľa princípov Božieho domu.) Aký je to problém v ľudskej prirodzenosti? (Nehanebnosť.) Takíto jednotlivci sa stávajú typickými antikristami, len čo získajú postavenie. Používajú obety, aby sa votreli do priazne iných, a hovoria: „Bratom a sestrám chýba oblečenie a žijú ťažký život. Majú veľa ťažkostí a nikto sa o to nestará. Všimol som si to a vezmem za to zodpovednosť. Aby to mali bratia a sestry pohodlné, aby mohli zažiť božie teplo, božiu veľkú lásku a božiu milosť, kým žijú v jeho dome, boží dom musí minúť nejaké peniaze, aby uspokojil každý aspekt ich života. Preto sa nad tým musím viac zamyslieť a dôkladne zvážiť, čo bratom a sestrám chýba alebo čo potrebujú. Treba kúpiť termohrnčeky, aby sa bratom a sestrám pohodlne pila voda a aby ich mohli nosiť so sebou, keď idú von. Pre bratov a sestry by sa mali kúpiť stoličky: stoličky musia mať mäkké operadlá, aby ich z dlhého sedenia nebolel chrbát. Sedenie na týchto stoličkách by malo byť pohodlné a mali by mať vhodnú výšku, sklon a mäkkosť. Bez ohľadu na náklady, nemali by sme šetriť na bratoch a sestrách, pretože sú piliermi božieho domu a kapitálom a oporou pre šírenie diela božieho domu. Preto dobrá starostlivosť o bratov a sestry zlepšuje dielo božieho domu.“ Väčšina bratov a sestier sa po týchto slovách rozplače, zaplaví ich pocit vďačnosti a neustále volajú, že toto je Božia veľká láska. Tí, ktorí túto záležitosť vybavovali, cítia pri týchto slovách teplo pri srdci a myslia si: „Konečne sú tu ľudia, ktorí rozumejú môjmu srdcu.“ Čo je to? (Nehanebnosť.) Ako sa môže poskytovanie takých veľkých výhod bratom a sestrám považovať za nehanebnosť? Je to ohováranie? (Nie, nie je.) Používajú peniaze Božieho domu, aby prejavili túto štedrosť s cieľom získať si srdcia ľudí, a predstierajú, že prejavujú ohľaduplnosť a láskyplnú starostlivosť o bratov a sestry. Aký je ich skutočný cieľ? Mierne povedané, ide o to, aby si tieto výhody užívali spolu s bratmi a sestrami. Prísne vzaté, ide o to, aby sa votreli do priazne ľudí a zabezpečili si, že si ich ľudia budú navždy pamätať, budú mať pre nich miesto vo svojom srdci a budú spomínať na to, akí boli dobrí. Keby míňali vlastné peniaze, správali by sa k bratom a sestrám rovnako? (Určite nie.) Odhalila by sa ich pravá tvár a takto by sa k ľuďom nesprávali. Súdiac podľa toho, že bezohľadne používajú Božie obety podľa vlastných želaní, sú to ľudia, ktorým chýba integrita a morálne štandardy, sú to odporní a nehanební ľudia. Mohli by sa k iným ľuďom správať skutočne láskavo? Aký je to druh človeka? (Sú to antikristi, ktorí sú nehanební.) V tejto nehanebnosti, ktorú antikristi majú a prejavujú vo svojej ľudskej prirodzenosti, je aj niečo zákerné a bezohľadné – používajú klamstvá na dosiahnutie svojich osobných cieľov. Ktoré zo slov, čo vychádzajú z ich úst, sú pravdivé? Hoci sa zdá, že sú voči ľuďom veľmi ohľaduplní, že ich naozaj milujú a že na nich dosť myslia, v zákulisí v skutočnosti skrývajú zlomyseľné úmysly. Sami neplatia žiadnu cenu; míňajú obety a nakoniec je to Boží dom, kto utrpí straty, zatiaľ čo oni sami majú z toho prospech. Toto robia antikristi – nielenže sú nehanební, ale sú aj zákerní a bezohľadní. Notoricky klamú, klamú a podvádzajú ľudí, kamkoľvek prídu, a nevyslovia jediné pravdivé slovo. Už len to je odporné, a predsa sa ďalej chvália, že sú prostí, láskaví, dobrí k ostatným, milujúci, súcitní, neschopní byť voči niekomu tvrdí alebo že im to srdce nedovolí pomstiť sa tým, ktorí ich šikanujú. Dokonca sa chvália, že sú dokonalí a slušní jednotlivci, pričom si chcú vytvoriť imidž a zaujať miesto v srdciach ľudí. Nie je to nehanebnosť? Toto je prirodzenosť antikristov; ich ľudská prirodzenosť je plná takýchto vecí.

Pokiaľ ide o tých, ktorí vyčíňajú a páchajú zlo a sú nehanební, ľudia ich dokážu do istej miery rozlíšiť, ale nie je ľahké rozlíšiť, že antikristi sú nehanební. Videl som zvláštny prejav nehanebnosti antikrista: často sa správal nespútane a bezočivo, notoricky klamal a mal systematický spôsob vyjadrovania, ktorý bol organizovaný a dobre usporiadaný. Keď však prišlo na riešenie úloh, nedokázal dokončiť to, čo začal, vyčíňal a páchal zlo a chýbali mu akékoľvek princípy. Po tom, čo nejaký čas konal svoje povinnosti v Božom dome, všetko, čo robil, dopadlo zle a nič, čo urobil, nebolo dobré. Najzásadnejším problémom bolo, že stále chcel zavádzať ľudí, zanechať v ich srdciach dobrý dojem a na každom kroku sa vypytoval, čo si o ňom myslia ostatní a či si ho vysoko vážia. Nakoniec, keď bolo jasné, že pri svojich povinnostiach neustále robí chyby a nič nedokáže urobiť dobre, Boží dom ho poslal preč. Nielenže tieto zjavné prejavy nerozpoznal, ale keď ho poslali preč, nasadil obzvlášť nevinnú pretvárku. Čo znamená táto nevinná pretvárka? Znamená to, že nikdy nepriznal svoje minulé zlé skutky – svoje klamstvá, podvody a zavádzanie iných ľudí, ako aj to, ako vytvoril nezávislé kráľovstvo a dostal cirkev pod kontrolu vlastnej rodiny, vyčíňal a páchal zlo a konal bez princípov, nikdy nehľadal pravdu a dokonca si robil, čo chcel, okrem iných zlých skutkov – a že tieto svoje zlé skutky vôbec nedokázal rozpoznať. Naopak, veril, že toľké roky konal svoju povinnosť v Božom dome, že toľko trpel, zaplatil takú vysokú cenu, strávil tým toľko času a vynaložil toľko energie, a predsa nakoniec dospel do bodu, keď mal zlú povesť a všetci sa naňho pozerali zvrchu, keď ho nikto neľutoval ani s ním nesúcitil a nikto sa ho nezastal. Nie je to nevinná pretvárka? Prejavom akej ľudskej prirodzenosti je táto nevinná pretvárka? (Nedostatku rozumu a nehanebnosti.) Presne tak. Veci, ktoré robil, a povinnosti, ktoré mal vykonávať, považoval za svoje vlastné zásluhy. Úplne poprel všetko, čo urobil a čo nebolo v súlade s pravda-princípmi alebo čo bolo vyrušujúce či narušujúce, a nakoniec nasadil nevinnú pretvárku. To je nehanebnosť a on je typický antikrist. Stretli ste sa niekedy s takýmito jednotlivcami? Bez ohľadu na to, čím ich poveríte alebo aké úlohy im dáte, snažia sa zhromažďovať sily, založiť nezávislé kráľovstvo a držať ostatných v úzadí, aby boli stredobodom pozornosti oni. Chcú predbehnúť všetkých, nič, čo komukoľvek povedia, nie je pravdivé, a tých, ktorí ich počúvajú, nechávajú v neistote, ktoré z ich výrokov sú pravdivé a ktoré nepravdivé. Keď ich nakoniec pošlú preč, dokonca sa vnímajú ako obzvlášť nevinní a dúfajú, že sa ich niekto zastane. Myslíte si, že sa ich niekto zastane? (Nie, nezastane.) Ak by to niekto urobil, musel by byť neznalý skutočných faktov, hlupák, človek, ktorého zaviedli, alebo jednotlivec rovnakého razenia ako oni.

D. Sebeckí a podlí

Antikristi nemajú svedomie, rozum ani ľudskú prirodzenosť. Nielenže nedokážu cítiť hanbu, ale majú aj ďalší typický znak: sú neobyčajne sebeckí a odporní. Doslovný zmysel ich „sebectva a odpornosti“ nie je ťažké pochopiť: sú slepí voči všetkému okrem svojich vlastných záujmov. Čokoľvek, čo sa týka ich vlastných záujmov, si získa ich plnú pozornosť a budú pre to trpieť, platiť za to, pohrúžia sa do toho a budú sa tomu venovať. Nad všetkým, čo nemá súvis s ich vlastnými záujmami, zatvárajú oči a nevšímajú si to; ostatní si môžu robiť, čo chcú – antikristov nezaujíma, či niekto narušuje alebo vyrušuje a podľa nich to s nimi nijako nesúvisí. Taktne sa dá povedať, že sa starajú len o seba. Presnejšie je však povedať, že takíto ľudia sú odporní, podlí a hnusní; charakterizujeme ich ako „sebeckých a odporných“. Ako sa sebectvo a odpornosť antikristov prejavujú? Vo všetkom, čo prospieva ich postaveniu alebo povesti, vynakladajú úsilie, aby povedali alebo urobili, čo je potrebné, a ochotne znášajú akékoľvek utrpenie. Ale prácu, ktorú zariadil Boží dom, alebo prácu, ktorá prospieva rastu života Božieho vyvoleného národa, úplne ignorujú. Dokonca aj keď zlí ľudia narušujú, vyrušujú a páchajú všelijaké zlo, čím vážne ovplyvňujú prácu cirkvi, zostávajú nevšímaví a nezaujatí, akoby sa ich to netýkalo. A ak niekto objaví a nahlási zlé skutky zlého človeka, povedia, že nič nevideli, a predstierajú nevedomosť. Ale ak ich niekto nahlási a odhalí, že nekonajú skutočnú prácu a usilujú sa len o slávu, zisk a postavenie, zaleje ich zlosť. Rýchlo zvolávajú schôdze, aby prediskutovali, ako reagovať, vyšetrujú, aby zistili, kto konal za ich chrbtom, kto to viedol a kto sa na tom podieľal. Nebudú jesť ani spať, kým sa nedostanú veci na koreň a záležitosť nebude úplne vyriešená – dokonca sa budú cítiť šťastní až vtedy, keď zlikvidujú všetkých, ktorí sa podieľali na ich nahlásení. Toto je prejav sebectva a podlosti, však? Konajú prácu cirkvi? Konajú čisto a jednoducho v záujme svojej vlastnej moci a postavenia. Robia si svoj vlastný biznis. Bez ohľadu na to, akú prácu vykonávajú, antikristi nikdy nemyslia na záujmy Božieho domu. Zvažujú len, či to ovplyvní ich vlastné záujmy, a myslia len na tú trošku práce, ktorú majú pred sebou a z ktorej majú prospech. Hlavná práca cirkvi je pre nich len niečo, čo robia vo svojom voľnom čase. Vôbec to neberú vážne. Pohnú sa len vtedy, keď sú nabádaní k činnosti, robia len to, čo ich baví, a vykonávajú len prácu, ktorá je v záujme zachovania ich vlastného postavenia a moci. V ich očiach nie je dôležitá žiadna práca zorganizovaná Božím domom, dielo šírenia evanjelia ani vstup do života Božieho vyvoleného národa. Bez ohľadu na to, aké ťažkosti majú iní ľudia vo svojej práci, aké problémy identifikovali a oznámili im alebo aké úprimné sú ich slová, antikristi tomu nevenujú pozornosť a nezapájajú sa, akoby sa ich to vôbec netýkalo. Bez ohľadu na to, aké veľké sú problémy, ktoré sa vyskytnú v práci cirkvi, sú úplne ľahostajní. Aj keď je problém priamo pred nimi, riešia ho len povrchne. Iba vtedy, keď sú priamo orezávaní Zhora a je im nariadené vyriešiť problém, s nevôľou vykonajú trochu skutočnej práce, aby bolo Zhora niečo vidieť; čoskoro nato sa opäť začnú venovať vlastným záležitostiam. Pokiaľ ide o prácu cirkvi, o dôležité veci širších súvislostí, nezaujímajú sa o ne a ignorujú ich. Dokonca ignorujú problémy, ktoré objavia, a na otázky ľudí o problémoch odpovedajú povrchne alebo váhavo a vyjadrujú sa k nim len s veľkou neochotou. Je to prejav sebectva a ohavnosti, však? Ba čo viac, bez ohľadu na to, akú povinnosť antikristi konajú, myslia len a len na to, či im to umožní vystúpiť na výslnie; pokiaľ to posilní ich renomé, lámu si hlavu, aby prišli na spôsob, ako sa to naučiť robiť, aby to mohli uskutočniť; záleží im len a len na tom, či ich to odlíši. Bez ohľadu na to, čo robia alebo čo si myslia, zaoberajú sa iba svojou vlastnou slávou, ziskom a postavením. Bez ohľadu na to, akú povinnosť konajú, súťažia len o to, kto je vyššie, alebo nižšie, kto vyhrá a kto prehrá a kto má lepšiu reputáciu. Starajú sa len o to, koľko ľudí ich uctieva a vzhliada k nim, koľko ľudí ich poslúcha a koľko majú nasledovníkov. Nikdy nevedú duchovné spoločenstvo o pravde ani neriešia skutočné problémy. Nikdy neuvažujú o tom, ako robiť veci podľa princípu, keď konajú svoju povinnosť, ani sa nezamýšľajú nad tým, či boli lojálni, či si splnili svoje úlohy, či sa v ich práci vyskytli odchýlky alebo prehliadnutia alebo či existujú nejaké problémy, a už vôbec nemyslia na to, čo Boh žiada a aké sú Božie úmysly. Nevenujú najmenšiu pozornosť žiadnej z týchto vecí. Iba sklonia hlavu a robia veci pre slávu, zisk a postavenie, aby uspokojili svoje vlastné ambície a túžby. Je to prejav sebectva a ohavnosti, však? Plne to odhaľuje, ako ich srdcia prekypujú ich vlastnými ambíciami, túžbami a iracionálnymi požiadavkami; všetko, čo robia, sa riadi ich ambíciami a túžbami. Bez ohľadu na to, čo robia, motiváciou a zdrojom sú ich vlastné ambície, túžby a iracionálne požiadavky. To je archetypálny prejav sebectva a ohavnosti.

Niektorí vodcovia nekonajú žiadnu skutočnú prácu; aby mohli referovať Zhora a aby sa vyhli orezávaniu a prepusteniu a zabezpečili si vlastné postavenie, vynakladajú veľké úsilie na bratov a sestry a nútia ich, aby im slúžili. Vo svojej práci hovoria len slová a učenia, nehovoria v duchovnom spoločenstve o pravda-princípoch, neriešia skutočné problémy, nepomáhajú druhým s milujúcim srdcom ani neberú ohľad na ťažkosti iných ľudí a nikdy neriešia skutočné ťažkosti, ktorým ľudia čelia pri konaní svojich povinností a pri vstupe do života. Nepodporujú nikoho, kto je negatívny. Okrem potláčania a karhania len hovoria učenia a vykrikujú svoje heslá. Aký je ich cieľ? Neberú ohľad na Božie bremeno, ale namiesto toho chcú využiť výsledky povinností, ktoré vykonávajú bratia a sestry, aby sa prikrášlili a zabezpečili si svoje postavenie. Ak bratia a sestry dosahujú dobré výsledky pri vykonávaní povinnosti, sú potešení. Pripisujú si zásluhy pred Zhora, vnútorne chvália svoju vlastnú cnosť a myslia si, že svoje povinnosti vykonali celkom dobre. Okrem toho referujú Zhora o mnohých ťažkostiach, s ktorými sa stretli pri vykonávaní tejto práce, ako im Boh otvoril východisko z týchto ťažkostí, ako viedli bratov a sestry k spoločnej tvrdej práci a prekonaniu týchto ťažkostí, ako im pomohli dokončiť túto prácu, ako dodržiavali princípy a ako vyčistili zlých ľudí. Dávajú si tiež záležať na tom, aby zdôraznili cenu, ktorú zaplatili, a prínos, ktorý v práci priniesli, a dávajú Zhora na vedomie, že práca bola vykonaná dobre vďaka ich vlastnému úsiliu. Nepriamo hovoria Zhora: „Moje vodcovstvo robí česť svojmu menu a Vy ste si vybrali správne, keď ste ma zvolili za vodcu.“ Nie je to prejav sebeckosti a odpornosti? Ľudia, ktorí prejavujú ľudskú prirodzenosť, ktorá je sebecká a odporná, majú často niekoľko obľúbených fráz. Napríklad po tom, ako padne rozhodnutie o tom, že povedú cirkev, vždy hovoria: „V mojej cirkvi je náš cirkevný život taký dobrý, taký úžasný. Moji bratia a sestry majú úžasný a hlboký vstup do života, všetci majú životné skúsenosti. Pozrite sa, ako milujú boha a ako dobre je urobená naša práca.“ To sú obľúbené frázy antikristov. Podľa ich fráz je zrejmé, že s bratmi a sestrami v cirkvi, za ktorú sú zodpovední, zaobchádzajú ako so svojimi vlastnými ovečkami a všetko v cirkvi, ktorú riadia, považujú za svoj súkromný majetok. Nie je to nehanebné? Prečo je to nehanebné? Akýkoľvek prejav sebeckosti a odpornosti pramení z nehanebnosti. Preto byť sebecký a odporný znamená byť nehanebný. Títo ľudia, ktorí vykazujú prejavy sebeckosti a odpornosti, sú určite nehanební. Keď sú poverení vedením a zodpovednosťou za cirkev, vedením Božieho vyvoleného národa pri vykonávaní povinností a vykonávaním konkrétnej práce, zaobchádzajú s týmito vecami ako so svojím súkromným majetkom. Nikto nemôže zasahovať – vo všetkom majú posledné slovo. Antikristi považujú Boží vyvolený národ, prácu cirkvi a cirkevné zariadenia a majetok za svoj vlastný súkromný majetok. To samo osebe je problematické: ich cieľom je zmocniť sa majetku Božieho domu a ovládať Boží vyvolený národ. Navyše tieto veci považujú za kapitál na súperenie s ostatnými, pričom sa nezdráhajú ani zradiť záujmy Božieho domu a uškodiť Božiemu vyvolenému národu. Myslíte si, že antikristi majú svedomie a rozum? Majú vo svojom srdci miesto pre Boha? Majú srdce, ktoré je bohabojné a podriaďuje sa Bohu? Vôbec nie. Preto nazývať antikristov satanovými služobníkmi alebo zlými démonmi na zemi nie je vôbec prehnané. V srdci antikrista nie je žiaden Boh ani cirkev a určite neberú ohľad na Boží vyvolený národ. Povedzte Mi, ako sa miesta, kde sú bratia a sestry a kde Boh koná svoje dielo, nemôžu nazývať Božím domom? V akom zmysle nie sú cirkvami? Ale antikristi myslia len na veci v rámci svojej vlastnej sféry vplyvu. Nestarajú sa o iné miesta ani sa nimi nezaoberajú. Aj keď objavia problém, nevenujú mu pozornosť. Čo je horšie, keď sa na určitom mieste niečo pokazí a spôsobí to straty na práci cirkvi, nevenujú tomu pozornosť. Keď sa ich pýtajú, prečo to ignorujú, predkladajú absurdné bludy a hovoria: „Nekomentuj to, čo sa ťa netýka.“ Ich slová znejú rozumne, zdá sa, že chápu hranice v tom, čo robia, a zdá sa, že navonok nemajú žiadne problémy, ale aká je to podstata? Je to prejav ich sebeckosti a odpornosti. Robia veci len pre seba, len pre svoju vlastnú slávu, zisk a postavenie. Vôbec nekonajú svoje povinnosti. To je ďalšia typická charakteristika antikristov – sú sebeckí a odporní.

Podstata sebeckosti a odpornosti antikristov je zrejmá; ich prejavy tohto druhu sú obzvlášť výrazné. Cirkev ich poverí nejakou prácou, a ak im prináša slávu a výhody a umožňuje im ukázať sa, veľmi sa o ňu zaujímajú a sú ochotní ju prijať. Ak je to práca, ktorá je nevďačná alebo zahŕňa to, že si pohnevajú ľudí, alebo im nedovolí ukázať sa, alebo nie je na prospech ich povesti, zisku či postaveniu, nemajú o ňu záujem a neprijmú ju, akoby sa ich táto práca vôbec netýkala a nebola prácou, ktorú by mali robiť. Keď sa stretnú s ťažkosťami, nie je šanca, že by hľadali pravdu, aby ich vyriešili, a už vôbec sa nesnažia vidieť celkový obraz a brať akýkoľvek ohľad na prácu cirkvi. Napríklad v rámci práce Božieho domu môže na základe potrieb celkovej práce dôjsť k určitým presunom ľudí. Ak sa z cirkvi presunie niekoľko ľudí, aký by bol rozumný spôsob, ako by mali vodcovia tejto cirkvi k tejto záležitosti pristupovať? Aký je problém, ak sa starajú len o záujmy svojej vlastnej cirkvi, a nie o celkové záujmy, a ak sú absolútne neochotní týchto ľudí presunúť? Prečo sa ako cirkevní vodcovia nedokážu podriadiť centralizovaným opatreniam Božieho domu? Berie takýto človek ohľad na Božie úmysly? Dbá na celkový obraz práce? Ak nemyslia na dielo Božieho domu ako na celok, ale len na záujmy svojej vlastnej cirkvi, nie sú veľmi sebeckí a odporní? Cirkevní vodcovia by sa mali bezpodmienečne podriadiť Božej zvrchovanosti a opatreniam a centralizovaným opatreniam a koordinácii Božieho domu. To je v súlade s pravda-princípmi. Keď si to vyžaduje práca Božieho domu, všetci bez ohľadu na to, kým sú, by sa mali podriadiť koordinácii a opatreniam Božieho domu a rozhodne by ich nemal ovládať žiadny jednotlivý vodca alebo pracovník akoby mu patrili alebo podliehali jeho rozhodnutiam. Poslušnosť Božieho vyvoleného národa voči centralizovaným opatreniam Božieho domu je celkom prirodzená a oprávnená a týmto opatreniam sa nikto nemôže vzpierať, pokiaľ jednotlivý vodca alebo pracovník neurobí svojvoľný presun, ktorý by nebol v súlade s princípom, a v takom prípade je možné neuposlúchnuť toto opatrenie. Ak sa normálny presun uskutoční v súlade s princípmi, potom by mal poslúchnuť každý z Božieho vyvoleného národa a žiaden vodca ani pracovník nemá právo ani dôvod snažiť sa niekoho ovládať. Povedali by ste, že existuje nejaká práca, ktorá nie je prácou Božieho domu? Existuje nejaká práca, ktorá nezahŕňa šírenie evanjelia o Božom kráľovstve? Všetko je to práca Božieho domu, každá práca je rovnocenná a žiadna nie je „tvoja“ ani „moja“. Ak je presun v súlade s princípom a vychádza z požiadaviek cirkevnej práce, potom by títo ľudia mali ísť tam, kde ich najviac treba. A predsa, aká je reakcia antikristov, keď čelia takejto situácii? Nájdu si rôzne zámienky a výhovorky, aby si týchto vhodných ľudí nechali pri sebe, a ponúknu len dvoch obyčajných ľudí, a potom si nájdu nejakú zámienku, aby na teba zatlačili – buď hovoria, že je veľa práce, alebo že majú málo ľudí, že ľudí je ťažké nájsť, a ak sa títo dvaja presunú, práca tým utrpí. A pýtajú sa ťa, čo majú robiť, a vyvolávajú v tebe pocit, že presun ľudí by znamenal, že im niečo dlhuješ. Nie je to spôsob, akým fungujú diabli? Takto robia veci neverci. Ľudia, ktorí sa v cirkvi stále snažia chrániť svoje vlastné záujmy – sú to dobrí ľudia? Sú to ľudia, ktorí konajú podľa princípov? Rozhodne nie. Sú to neverci a pochybovači. A nie je to sebecké a odporné? Ak niekoho s dobrou kvalitou preložia spod antikrista, aby konal inú povinnosť, antikrist sa tomu v srdci urputne bráni a odmieta to – chce skončiť a nemá žiadne oduševnenie byť vodcom alebo vedúcim tímu. Čo je to za problém? Prečo nemá poslušnosť voči opatreniam cirkvi? Myslí si, že presun jeho „pravej ruky“ ovplyvní výsledky a pokrok jeho práce a že to následne ovplyvní jeho postavenie a povesť, čo ho prinúti pracovať tvrdšie a viac trpieť, aby zaručil výsledky – čo je to posledné, čo chce. Zvykol si na pohodlie a nechce pracovať tvrdšie ani viac trpieť, a tak nechce daného človeka pustiť. Ak Boží dom trvá na presune, veľa sa sťažuje a dokonca chce zanechať svoju vlastnú prácu. Nie je to vari sebecké a odporné? Boží vyvolený národ by mal byť centrálne rozdeľovaný Božím domom. Vôbec to nesúvisí so žiadnym vodcom, vedúcim tímu ani jednotlivcom. Každý musí konať podľa princípu; to je pravidlo Božieho domu. Antikristi nekonajú podľa princípov Božieho domu, neustále intrigujú v prospech vlastného postavenia a záujmov a nútia bratov a sestry dobrej kvality slúžiť im, aby si upevnili svoju moc a postavenie. Nie je to sebecké a odporné? Navonok sa zdá, že keď si držia ľudí dobrej kvality po svojom boku a nedovolia, aby ich Boží dom preložil, tak myslia na prácu cirkvi, ale v skutočnosti myslia len na svoju vlastnú moc a postavenie, a vôbec nie na prácu cirkvi. Boja sa, že budú cirkevnú prácu vykonávať nedostatočne, budú prepustení a stratia svoje postavenie. Antikristi vôbec nemyslia na širšiu prácu Božieho domu, myslia len na svoje vlastné postavenie, chránia svoje vlastné postavenie bez najmenšieho pocitu viny z toho, ako tým utrpia záujmy Božieho domu, a bránia svoje vlastné postavenie a záujmy na úkor práce cirkvi. Je to sebecké a odporné. Keď človek čelí takejto situácii, musí sa prinajmenšom zamyslieť nad svojím svedomím: „Všetci títo ľudia patria do Božieho domu, nie sú mojím osobným majetkom. Aj ja som členom Božieho domu. Akým právom môžem brániť Božiemu domu v presune ľudí? Mal by som brať ohľad na celkové záujmy Božieho domu a nesústrediť sa len na prácu v rámci svojich vlastných povinností.“ Takéto myšlienky by mali mať ľudia, ktorí majú svedomie a rozum, a taký rozum by mali mať tí, ktorí veria v Boha. Boží dom sa zaoberá prácou celku a cirkvi sa zaoberajú čiastkovou prácou. Preto keď Boží dom potrebuje od cirkvi niečo špeciálne, najdôležitejšie pre vodcov a pracovníkov je poslúchať opatrenia Božieho domu. Falošní vodcovia a antikristi nemajú takéto svedomie a rozum. Všetci sú celkom sebeckí, myslia len na seba a nemyslia na prácu cirkvi. Berú ohľad len na výhody, ktoré majú pred očami, neberú ohľad na širšie dielo Božieho domu, a tak sú úplne neschopní poslúchať opatrenia Božieho domu. Sú mimoriadne sebeckí a odporní! V Božom dome si dokonca trúfajú robiť prekážky, ba dokonca sa odvážia postaviť sa na zadné; sú to ľudia, ktorým najviac chýba ľudská prirodzenosť, sú to zlí ľudia. Takíto ľudia sú antikristi. K práci cirkvi, k bratom a sestrám, ba dokonca ku všetkému majetku Božieho domu, ktorý patrí do ich rozsahu povinností, sa vždy správajú ako k svojmu súkromnému majetku. Veria, že je len na nich, ako sa tieto veci budú rozdeľovať, presúvať a používať, a že Boží dom do toho nesmie zasahovať. Len čo sa im dostanú do rúk, je to, akoby boli v satanovom vlastníctve a nikto sa ich nesmie dotknúť. Oni sú tí miestni tyrani, králi zlodejov, a ktokoľvek vstúpi na ich územie, musí poslušne a poddajne poslúchať ich príkazy a opatrenia a čítať im z tváre. Je to prejav sebectva a odpornosti v charaktere antikristov. Neberú ohľad na prácu Božieho domu, ani v najmenšom sa neriadia princípom a myslia len na svoje vlastné záujmy a postavenie – čo sú všetko charakteristické znaky sebectva a odpornosti antikristov.

Je tu ešte jedna situácia. Či už ide o peniaze alebo predmety obetované bratmi a sestrami, za normálnych okolností, bez ohľadu na množstvo, by sa všetko malo odovzdať Božiemu domu. Niektorí antikristi sa však mylne domnievajú, že: „Peniaze obetované bratmi a sestrami v našej cirkvi patria našej cirkvi a je na našej cirkvi, aby ich uchovávala a používala. Nikto nemá právo zasahovať do toho, ako ich používame alebo rozdeľujeme, a už vôbec nemá oprávnenie nám ich vziať.“ Takže, ak sa ich opýtaš, koľko cirkev prijala na obetných daroch, budú sa báť, že by si im to mohol vziať, a nepovedia ti skutočnú sumu. Niektorí sa možno budú čudovať: „Čo to znamená, že sa boja, že im to vezmú? Chcú to minúť sami?“ Nie nevyhnutne. Myslia si: „Aj naša cirkev potrebuje peniaze. Ak nám ich vezmú, ako môžeme vykonávať svoju prácu?“ Zhora má pre tieto záležitosti princípy, tak prečo sa neriadiš princípmi, keď ich riešiš? Vyčlení dostatok na použitie pre tvoju prácu a zvyšok jednotne spravuje Boží dom. Tieto zdroje nie sú súkromným majetkom vedenia cirkvi; patria Božiemu domu. Avšak niektorí antikristi preto, aby uspokojili svoje ambície a túžby a kvôli vlastnej práci a zabezpečeniu zdrojov v rámci svojej sféry vplyvu, tieto veci zadržiavajú a privlastňujú si ich ako svoje vlastné a nedovoľujú nikomu inému ich používať. Nie je to prejav sebeckosti a odpornosti? To je tiež typický a konkrétny prejav charakteru antikristov.

Títo antikristi sú zlí a skazení, ohavní, podlí, nízki a odporní. Už len hovoriť o nich je nechutné a rozčuľujúce. Navonok môžu vyzerať ako ľudské bytosti a hovoriť príjemne, zdanlivo rozumejú všetkým druhom učenia a ovládajú ho, ale len čo začnú konať, ich ohavná a zlá ľudská prirodzenosť sa odhalí a je to na pohľad odpudzujúce. Pretože každý antikrist má vo svojom charaktere tieto ohavné a zlé vlastnosti, je schopný páchať také zlé skutky. Preto sa nazývajú antikristami. Dáva táto logika zmysel? (Áno.) Inými slovami, práve prítomnosť týchto surových a podlých pováh v ich charaktere im umožňuje páchať zlé skutky antikristov, čím ich tak charakterizuje. Tak to je. Ak je človek antikristom, bolo by presné opísať jeho ľudskú prirodzenosť ako láskavú, bezúhonnú, čestnú a úprimnú? Určite nie. Ak človek notoricky klame, má kvalitu antikrista. Ak je niekto zákerný a bezohľadný, tiež nesie kvalitu antikrista. Ak je jednotlivec sebecký, odporný, hnaný len osobným ziskom, vyčíňa pri páchaní zlých vecí a je nehanebný, potom je to zlý človek. Ak sa takýto zlý človek dostane k moci, potom sa stane antikristom.

E. Prisávanie sa na mocných a utláčanie slabých

Ľudská prirodzenosť antikristov má v sebe aj niečo nechutné a odporné – a to, že sa prisávajú na mocných a utláčajú slabých. Ak sú v cirkvi či vo svete určité celebrity alebo ľudia s mocou či postavením, bez ohľadu na to, kým sú, k nim antikristi v srdci prechovávajú nekonečnú závisť a obdiv a dokonca sa im podlizujú. Keď veria v kresťanstvo, tvrdia, že aj istí politickí predstavitelia sú veriaci, a keď prijmú túto etapu Božieho diela v posledných dňoch, tvrdia, že ju prijali aj určití pastori z významných denominácií. Čokoľvek robia, vždy tomu dávajú pôsobivý názov, neustále uctievajú a napodobňujú celebrity a cítia sa spokojní len vtedy, keď sa im podarí prisať na aspoň nejakú celebritu alebo niekoho s postavením. Čo sa týka ľudí s postavením, antikristi sa im bez ohľadu na to, či sú dobrí alebo zlí, neúnavne zaliečajú, lichotia im a podlizujú sa im. Sú dokonca ochotní podávať im čaj a vynášať po nich nočník. Keď však majú naopak do činenia s tými bez postavenia, bez ohľadu na to, akí sú títo jednotlivci slušní, čestní a láskaví, ich antikristi šikanujú a šliapu po nich, kedykoľvek je to možné. Často sa chvália tým, že ten a ten je v spoločnosti obchodným manažérom, aký bohatý je toho a toho otec, koľko peňazí má ten a ten človek a aká obrovská je toho a toho rodina či firma, pričom zdôrazňujú ich významné postavenie v spoločnosti. Pokiaľ ide o falošných vodcov a antikristov v cirkvi, nezáleží na tom, aké zlé skutky páchajú – antikristi ich nikdy nenahlásia, neodhalia ani nerozpoznajú, no namiesto toho ich tesne nasledujú a robia všetko, čo sa im povie. Stávajú sa nasledovníkmi, pešiakmi a otrokmi vodcu akejkoľvek úrovne, ktorého nasledujú. Keď sa stýkajú s tými, ktorí majú moc, vplyv, bohatstvo a postavenie, javia sa mimoriadne servilní, pokorní a neschopní, sú nesmierne poslušní a podriadení, prikyvujú hlavami a vyhovejú všetkému, čo títo ľudia povedia. Keď však majú do činenia s obyčajnými ľuďmi bez postavenia, nasadia iný výraz, pri rozprávaní používajú povýšenecký tón, aby ľudí prevalcovali, a chcú byť nadradení, akoby boli neporaziteľní, silnejší a vyšší než ktokoľvek iný, takže sa u nich ťažko hľadajú nejaké problémy, chyby alebo slabosti. Čo je to za charakter? Existuje nejaká súvislosť medzi týmto a zákernosťou, bezohľadnosťou a nehanebnosťou? (Áno, existuje.) Prisávanie sa na mocných a utláčanie slabých – nie je to tá odporná a zlá stránka ľudskej prirodzenosti antikristov? Myslíte si, že sú ľudia s takouto ľudskou prirodzenosťou čestní? (Nie.) Sú veci, ktoré hovoria ľuďom s postavením a mocou, pravdivé? Sú veci, ktoré hovoria slabým, pravdivé? (Žiadne z nich nie sú pravdivé.) Preto má tento bod určitú súvislosť s klamaním zo zvyku. Súdiac podľa tohto bodu majú antikristi extrémne ohavný charakter a majú dve úplne odlišné tváre. Tento druh človeka sa prezýva „chameleón“. Nikdy nepristupuje k ľuďom na základe pravdy-princípov, ľudskej prirodzenosti alebo toho, či sa v Božom dome usilujú o pravdu, no radšej s nimi zaobchádza odlišne len na základe ich postavenia a vplyvu. Keď sa stýka s tými, ktorí majú postavenie a schopnosti, vynakladá veľké úsilie, aby sa im votrel do priazne, lichotil im a zblížil sa nimi. A hoci ho títo ľudia bijú alebo mu nadávajú, ochotne to znáša bez akýchkoľvek sťažností. Dokonca neustále priznáva svoju vlastnú neschopnosť a stáva sa servilným, hoci si vlastne v duchu myslí niečo, čo sa úplne líši od jeho vonkajšieho správania. Ak prehovorí niekto s postavením a prestížou, bude to počúvať, súhlasne prikyvovať a povrchne to prijme, aj keď je to satanov blud a heréza, ktorá vôbec nesúvisí s pravdou. No ak niekomu naopak chýbajú schopnosti alebo postavenie, antikristi ho budú ignorovať a pozerať sa naňho zvrchu, nech už sú jeho slová akékoľvek správne. Aj keby to, čo hovorí, bolo v súlade s princípmi a pravdou, nebudú to počúvať, no namiesto toho to budú vyvracať, vysmievať sa mu a zosmiešňovať ho. Toto je ďalšia črta, ktorú možno nájsť v charaktere antikristov. Súdiac podľa ich spôsobov a princípov, podľa ktorých si počínajú s pristupujú k svetu, možno týchto jednotlivcov definitívne charakterizovať ako jednoznačných pochybovačov. Prejavy ich charakteru sú prízemné, špinavé a podlé.

Prisávanie sa na mocných a utláčanie slabých je pre ľudí, ako sú antikristi, typickým spôsobom spoločenskej interakcie. Živo debatujú a bratríčkujú sa s nevercami, ale keď sa otočia a uvidia bratov a sestry, nemajú si s nimi čo povedať a nenachádzajú spoločnú reč. To sú antikristi. Keď sa diskutuje o veciach spojených s vierou v Boha, konaním povinností, so vstupom do života alebo zmenami v povahe, nemajú k tomu čo povedať a nemajú o to záujem. Keď však hovoria o nevercoch – najmä o tých, ktorí majú bohatstvo a vplyv –, o politických osobnostiach, o spoločenskej smotánke, o hudobných a filmových hviezdach a o spoločenských trendoch a záležitostiach týkajúcich sa jedla a zábavy, stanú sa nesmierne zhovorčivými a nedajú sa zastaviť. Zdá sa, že po takomto živote a spoločenskom postavení obzvlášť túžia. Hoci takíto jednotlivci veria v Boha, veria len kvôli svojim vlastným ťažkostiam a skrytým úmyslom a cieľom. Veria v Boha výlučne kvôli požehnaniam, a ani potom, čo uveria v Boha, sa takýchto vecí nedokážu vzdať. Preto ožívajú, keď diskutujú o záležitostiach jedla a zábavy. Keď hovoria s bratmi a sestrami, je to niečo iné. Z hĺbky svojho srdca a duše pohŕdajú tými, ktorí veria v Boha, ktorí sa usilujú o pravdu a ktorí sú čestní a úprimní. Takýchto jednotlivcov znevýhodňujú a opovrhujú nimi. Keď antikristi vidia vodcov v cirkvi, myslia si: „Nevyzerajú ako vodcovia; vôbec sa nepodobajú na úradníkov. V porovnaní so svetskými úradníkmi ďaleko zaostávajú a chýba im vystupovanie a štýl!“ Ak sa dozvedia, že niektorí vodcovia nemajú vysoké vzdelanie, v srdci ich znevažujú. Čo podľa vás cítia, keď vidia Mňa? Už na prvý pohľad si myslia: „Kristus, vtelený boh, je nula bez vyššieho vzdelania. Nie je taký vysoký ani príťažlivý, chýba mu vystupovanie a nosí bežné oblečenie. Všetci hovoria, že má pravdu, no to je tá jediná vec, ktorá na ňom stojí za pozornosť. Nie je na ňom nič iné pôsobivé. Pozri sa, čo nosia tí mocní ľudia v spoločnosti! Akej značky sú tvoje šaty a topánky? Čo to máš za účes? Dal si sa ostrihať v známom salóne? Koľko stál jeden strih?“ Hovorím im: „Na strihanie nemíňam ani cent; strihám sa doma sám.“ Oni hovoria: „Chodievaš na kozmetiku? Bývaš v hoteloch? Koľkohviezdičkových? Bol si niekedy na luxusnej výletnej lodi?“ Hovorím im: „O takých veciach nič neviem.“ Oni hovoria: „Potom si naozaj dosť obmedzený. Prečo s tou tvojou vznešenou identitou a postavením nemáš žiadne vedomosti ani pochopenie pre tieto luxusné a špičkové svetské veci? S tvojimi pomermi by si to mal ísť trochu zažiť na vlastnej koži. Prinajmenšom musíš ísť do špičkového kozmetického salónu, bývať v päťhviezdičkovom hoteli a ísť na luxusnú výletnú loď. Mal by si aspoň sedieť v prvej triede, keď letíš.“ Keď Ma vidia, nevážia si Ma, ale musia uznať jednu vec: „Nikdy predtým som nepočul nič z toho, čo si hovoril na zhromaždeniach: Musím Ťa počúvať.“ Po zhromaždeniach sa však ku Mne už nehlásia. Presne ako vlci: Keď ich nakŕmiš, otočia sa a uhryznú ťa. To je vlčia prirodzenosť. Keď antikristi vidia obyčajných bratov a sestry bez peňazí a vplyvu, ktorí skrátka milujú pravdu, dokážu sa o ňu usilovať a ochotne si konajú svoje povinnosti, pohŕdajú nimi a vylučujú ich. Keď sa pozerajú na Krista a vidia obyčajného človeka, ktorý je svojím vzhľadom, zovňajškom a vystupovaním v každom ohľade prostý a obyčajný človek, dokážu okamžite zmeniť svoju vnútornú povahu a svoj pohľad? (Nie, nedokážu.) Ich postoj k veciam je založený na ich charaktere. Keďže im chýba normálna ľudská prirodzenosť, nepochybne ku Kristovi pristupujú rovnako ako k obyčajnému človeku. Nemajú ani najmenšiu úctu, čo je určené ich podstatou a charakterom. Prejav tohto aspektu ľudskej prirodzenosti antikrista je rovnako nechutný a odporný ako v iných aspektoch.

Rôzne črty charakteru antikrista, o ktorých sme práve hovorili v duchovnom spoločenstve, môžu samy o sebe odhaliť, či je ich charakter dobrý alebo zlý a či je ušľachtilý alebo podradný. Je charakter človeka, ktorý klame zo zvyku, ušľachtilý alebo podradný? (Podradný.) Je ľudská prirodzenosť sebeckého a podlého človeka dobrá alebo zlá? (Zlá.) Je ľudská prirodzenosť človeka, ktorý je nehanebný, dobrá alebo zlá? (Zlá.) Je charakter zákerného a bezohľadného človeka ušľachtilý alebo podradný? (Podradný.) Aký je charakter človeka, ktorý sa vie len prisávať na mocných a utláčať slabých a ktorý sa riadi len takýmito princípmi? (Ohavný.) Takíto jednotlivci sú extrémne ohavní. Nielenže im chýba normálna ľudská prirodzenosť, ale dalo by sa výstižne povedať, že to nie sú ľudia – je to ľudský odpad, sú to diabli. Každý, kto nemá ani štipku svedomia a rozumu, je diabol, a nie ľudská bytosť.

F. Väčšia túžba po materiálnych veciach ako u normálnych ľudí

Ľudská prirodzenosť antikristov sa spája s ešte jedným prejavom: väčšou túžbou po materiálnych veciach ako u normálnych ľudí. Znamená to, že ich túžba po materiálnych veciach a ich nároky na ne sú obzvlášť veľké – sú bezhraničné. Sú plní túžob po extravagantnom životnom štýle a nenásytne chamtiví. Niektorí môžu povedať: „Väčšina antikristov sa takto neprejavuje.“ To, že sa takto neprejavujú, neznamená, že to v ich ľudskej prirodzenosti chýba. Keď takíto ľudia získajú postavenie, akými princípmi sa riadia v tom, čo jedia, ako sa obliekajú a ako vyzerajú? Len čo majú postavenie, musia si presadiť svoje, nájdu si príležitosti, kladú si určité podmienky a ich život je iný. Začnú byť vyberaví v tom, čo jedia, a kladú dôraz na okázalosť a luxus. Trvajú na nosení a používaní značkových vecí a domy, v ktorých bývajú, aj autá, na ktorých jazdia, musia byť špičkové a luxusné. Dokonca aj zakúpené terénne vozidlo musí mať luxusnú výbavu. Niektorí sa môžu pýtať: „Ak nemajú peniaze, prečo kladú taký veľký dôraz na takéto veci?“ To, že nemajú peniaze, neznamená, že sa o tieto veci neusilujú alebo že v ich ľudskej prirodzenosti chýba táto túžba. A tak keď sa antikristi zmocnia obiet v Božom dome, bezohľadne ich rozhadzujú. Chcú si všetko kúpiť a užívať až natoľko, že to je nehanebné a ťažko kontrolovateľné. Musia piť kvalitný čaj podávaný v pozlátených šálkach, ich jedlá musia byť honosné hostiny, trvajú na jedení prvotriedneho ženšenu a používajú vždy len tie najnovšie modely počítačov a telefónov svetových značiek. Nosia okuliare za tisíce jüanov, míňajú stovky na kaderníka a zaplatia aj tisíc a viac za masáže a sauny. Stručne povedané, vyžadujú, aby bolo všetko prvotriedne a značkové, a chcú si užívať to, čo si užívajú celebrity a mocní ľudia. Keď antikristi získajú postavenie, vyjdú najavo všetky tieto škaredé veci. Ak ich kázne na zhromaždení počúvajú iba traja až piati ľudia, považujú to za nedostatočné a trvajú na tom, aby ich tam bolo tristo až päťsto. Keď im iní povedia, že je už aj zhromaždenie troch až piatich ľudí vzhľadom na tie nepriaznivé okolnosti vonku celkom dobré, odvrknú: „To nepôjde – prečo moju kázeň počúva tak málo ľudí? Je to strata času. Mali by sme kúpiť veľký kostol, do ktorého sa zmestia desaťtisíce ľudí, aby bola kázeň dôstojnejšia.“ Nekoledujú si o smrť? Toto sú veci, ktoré robia antikristi. Nie sú aj nehanební? Majú extrémne nekontrolovateľnú túžbu po luxusnom živote a materiálnych veciach a zaujímajú sa o ne, čo je ďalšia črta charakteru antikristov. Len čo niekto spomenie gurmánske jedlo, luxusné autá, značkové oblečenie a špičkové a drahé veci, rozžiaria sa im oči, blysne im v nich chamtivosť a ich túžba vyjde na povrch. Ako táto túžba vzniká? Je to neklamné odhalenie ich démonickej prirodzenosti. Niektorí antikristi môžu mať málo peňazí a pri pohľade na niekoho s luxusnými šperkami alebo dvoj-či trojkarátovým diamantovým prsteňom sa im rozžiaria oči a myslia si: „Keby som neveril v boha, mohol by som nosiť päťkarátový.“ Uvažujú o tom, že nevlastnia ani jednokarátový prsteň, cítia sa rozrušení a začínajú si myslieť, že veriť v Boha nestojí za to. No po ďalšom uvažovaní si pomyslia: „V budúcnosti dostanem vďaka svojej viere v boha veľké požehnania. Mohol by som mať päťstokarátový diamant a nosiť ho na hlave.“ Nemajú azda túžby? Keď vidia v televízii, ako sa boháči v značkovom oblečení plavia na luxusných výletných lodiach po mori, majú pocit, že je to neuveriteľne blažené, romantické, vznešené a závideniahodné. Slintajú nad tým a hovoria: „Kedy sa môžem stať takýmto človekom – takýmto velikánom medzi ľuďmi? Kedy si budem môcť užívať takýto život?“ Pozerajú to znova a znova, až kým si nepomyslia, že veriť v Boha naozaj nie je zaujímavé. No potom znova uvažujú a premýšľajú: „Nemôžem takto rozmýšľať. Prečo verím v boha? ‚Človek musí prestáť tie najväčšie útrapy, aby sa stal najväčším z ľudí.‘ V budúcnosti bude môj život oveľa lepší ako ten ich. Oni chodia na luxusnú výletnú loď, ale ja budem lietať v luxusnom lietadle alebo luxusnom lietajúcom tanieri – pôjdem na Mesiac!“ Sú tieto myšlienky aspoň trochu rozumné? Sú v súlade s normálnou ľudskou prirodzenosťou? (Nie, nie sú.) Toto je ďalší prvok ľudskej prirodzenosti antikristov – extrémne nekontrolovateľná túžba po materiálnych veciach a luxusnom životnom štýle. Len čo tieto veci získajú, stanú sa nenásytne chamtivými, budú mať dravý pohľad a dravú prirodzenosť a budú ich chcieť vlastniť navždy. Pri ľudskej prirodzenosti antikristov nejde len o závisť mocným; túžia aj po materiálnych veciach a po kvalitnom živote. Normálna ľudská prirodzenosť sa spája s primeranou mierou životných a materiálnych potrieb: majú svoje každodenné potreby, potreby, ktoré sa týkajú pracovného a životného prostredia, a tiež svoje fyzické potreby. Stačí, že sú uspokojené tieto potreby, a považuje sa za relatívne normálne, ak ich človek krotí na základe svojich možností a finančnej situácie. Lenže potreba antikristov po materiálnych veciach a ich oddávanie sa týmto veciam sú nenormálne a nenásytné. Niektorí antikristi sa usilujú najmä o vysokú kvalitu života – keď bývajú v hostiteľskej rodine, kde je len jednoduché jedlo, cítia sa trochu podráždení. A ak sa ľudia v tejto rodine ešte aj usilujú o pravdu, sú celkom čestní a nebudú im lichotiť, podlizovať sa im ani hovoriť to, čo chcú počuť, sú ešte znechutenejší a myslia si: „Kde môžem dostať dobré jedlo a bývať vo veľkom dome? Kto má dobrú životnú úroveň? Kto má auto a môže ma rozvážať a vyzdvihovať, aby som nemusel chodiť pešo?“ Neustále sa zaoberajú takýmito záležitosťami. Máte okolo seba takýchto ľudí? Ste takýmto človekom aj vy? (Tieto veci sú prítomné aj v našej ľudskej prirodzenosti.) Dokážete ich teda udržať pod kontrolou? Užívanie si pohodlia nie je to isté ako nenásytná chamtivosť; treba si zachovať mieru a nedovoliť, aby to zdržiavalo vykonávanie povinnosti. Toto je ľudská prirodzenosť, ktorú majú normálni skazení ľudia. Antikristi však nepoznajú mieru; sú nenásytní a chamtiví zo zvyku. Chcete k tomuto prejavu ešte niečo dodať? (Bože, kedysi som videl jedného antikrista. Jedna jej sestra vtedy kúpila vyše desať páperových búnd, ktoré boli všetky značkové, a tento antikrist ich nosil jednu po druhej. Zakaždým, keď išla von, obliekla si novú. Neskôr sa stala vodkyňou a použila Božie obety na kúpu osobného auta. Niekto dokonca kúpil pekný dom špeciálne na to, aby ju ubytoval, a keď išla nakupovať, táto hostiteľská sestra šla tesne za ňou. Ak sa jej páčil nejaký kus oblečenia, jednoducho naň ukázala a jej hostiteľská sestra sa jej ho ponáhľala kúpiť. Keď sa vracala domov, v predstihu zavolala hostiteľskej rodine a povedala, že chce jesť knedličky. Načasovanie varenia knedličiek muselo byť vypočítané presne – nesmeli sa variť príliš skoro, inak by vychladli, no ani príliš neskoro, inak by musela po príchode domov čakať hladná. Bola ako cisárovná vdova; jej životný štýl bol extrémne luxusný. Neskôr bol tento antikrist vypudený.) Pozrite sa, akí nevedomí a hlúpi boli títo ľudia, keď pre toho antikrista kúpili dom a osobné auto! Antikristi veria, že ľudia prichádzajú na tento svet, aby si užívali veci, a že ak si ich človek neužíva, žije svoj život nadarmo. Toto je ich princíp a teória. Je táto teória správna? Je to čisto názor nevercov, zvierat a mŕtvych bezduchých ľudí. Ľudia, ktorí veria v Boha a stále majú takéto názory, sú skrz-naskrz pochybovačmi a nevercami. Len čo takíto ľudia získajú postavenie, stanú sa z nich úplní antikristi, a tí sú bez postavenia zlí ľudia.

Klamanie zo zvyku, zákernosť a bezohľadnosť, nedostatok zmyslu pre česť, nehanebnosť, sebeckosť a podlosť, prisávanie sa na mocných, utláčanie slabých a väčšia túžba po materiálnych veciach ako u normálnych ľudí – tieto črty charakteru antikristov sú typické, vysoko reprezentatívne a zrejmé. Hoci sa niektoré z týchto prejavov môžu do určitej miery objaviť aj u obyčajných ľudí, ich prejavy sú jednoducho skazenou povahou alebo prejavmi nenormálnej ľudskej prirodzenosti či nedostatku ľudskej prirodzenosti, ktoré vznikajú v dôsledku satanovho kazenia. Čítaním Božích slov si títo ľudia rozvíjajú povedomie o svedomí a schopnosť vzdať sa týchto vecí, vzdorovať im a kajať sa. Tieto vlastnosti v nich nehrajú rozhodujúcu úlohu a neovplyvnia ich úsilie o pravdu ani ich vykonávanie povinností. Iba antikristi odmietajú prijať pravdu bez ohľadu na to, koľko kázní si vypočujú. Črty a znaky, ktoré sú vlastné ich ľudskej prirodzenosti, sa nezmenia, a preto sú takíto ľudia v Božom dome odsúdení a nikdy nemôžu byť spasení. Prečo nemôžu byť spasení? Ľudia s takýmto charakterom nemôžu byť spasení, pretože odmietajú prijať pravdu a sú nepriateľskí voči pravde, Bohu aj všetkým pozitívnym veciam. Chýbajú im predpoklady a ľudská prirodzenosť na spásu, a preto sú títo jednotlivci predurčení na to, aby boli vyradení a uvrhnutí do pekla.

12. decembra 2020