Pätnásty bod: Neveria v Božiu existenciu a popierajú Kristovu podstatu (Druhá časť)

Dnes budeme pokračovať v duchovnom spoločenstve o pätnástom bode rôznych prejavov antikristov: Neveria v Božiu existenciu a popierajú Kristovu podstatu. Počas nášho posledného duchovného spoločenstva sme túto tému rozdelili na dve časti. Tou prvou sú rôzne prejavy neviery antikristov v Božiu existenciu, ktorú sme ďalej rozdelili na dva body: po prvé, antikristi popierajúci Božiu identitu a podstatu; po druhé, antikristi popierajúci Božiu zvrchovanosť nad všetkými vecami. Minule sme hovorili v duchovnom spoločenstve predovšetkým o tom, ako antikristi neuznávajú Božiu podstatu ani Jeho povahu a ako antikristi neuznávajú, že všetko, čo Boh robí, je pravda a predstavuje Jeho identitu, a ako antikristi rozhodne neprijímajú význam a pravdu za všetkým, čo Boh robí. Antikristi uctievajú satana, považujú ho za Boha a používajú všetky satanove vyhlásenia a názory ako základ a normu, ktorou merajú Božiu identitu, podstatu a všetko, čo robí. Vo svojich srdciach teda opakovane vyvyšujú a uctievajú to, čo robí satan, velebia a chvália satanove činy a používajú satana na to, aby nahradili Božiu identitu a podstatu. Čo je ešte horšie, na základe svojho uznania všetkého, čo robí satan, na každom kroku spochybňujú Božie slová a dielo a vytvárajú si o nich predstavy a úsudky a nakoniec Jeho slová a dielo odsudzujú. Preto v procese nasledovania Boha antikristi neprijímajú Božie slová ako svoj život, svoju pravdu ani svoje životné smerovanie a cieľ. Namiesto toho sa na každom kroku stavajú proti Bohu a merajú Božiu identitu a podstatu takými vecami, ako sú ich predstavy a fantázie, satanova logika a myšlienky a satanova povaha a metódy. V procese nasledovania Boha neustále pochybujú o Bohu, podozrievajú Ho a sledujú Ho, neustále Ho súdia a vo svojich srdciach Ním opovrhujú, odsudzujú Ho a popierajú Ho. Všetky tieto veci, ktoré antikristi robia, a ich rôzne prejavy skutočne dokazujú, že nie sú nasledovníkmi Boha, pravými veriacimi ani milovníkmi pravdy a pozitívnych vecí, a že namiesto toho sú nepriateľmi pravdy a Boha. Keď títo ľudia prichádzajú do Božieho domu, do cirkvi, neprichádzajú preto, aby prijali Božiu spásu alebo aby predstúpili pred Boha a prijali Jeho slová ako život. Čo tu teda robia? Keď títo ľudia prichádzajú do Božieho domu, po prvé, snažia sa aspoň uspokojiť svoju zvedavosť; po druhé, chcú nasledovať tento trend; a po tretie, chcú požehnania. To sú ich úmysly a ciele, a to je všetko. Súdiac na základe prirodzenosti-podstaty antikristov, nikdy nemajú v úmysle prijať Božie slová ako svoj život, nikdy nemajú v pláne brať Božie slová ako princípy praktizovania alebo ako svoje životné smerovanie a cieľ a nikdy neplánujú zmeniť alebo opustiť svoje vlastné názory, alebo premeniť či opustiť svoje vlastné predstavy a predstúpiť pred Boha, aby sa dôkladne kajali, padli pred Ním na tvár a prijali Ho ako svojho Spasiteľa. Nemajú takéto úmysly. Len sa pred Bohom neustále vychvaľujú, akí sú skvelí, akí sú schopní, akí sú mocní, obdarení a talentovaní, ako sa môžu stať stĺpom a oporou Božieho domu a tak ďalej, pričom ich cieľom je dosiahnuť, aby boli v Božom dome vysoko vážení, uznaní Bohom a povýšení v Božom dome, aby uspokojili svoje ambície a túžby. Nielen to, ale chcú taktiež uspokojiť svoju ambíciu, túžbu a plán „získať stonásobok v tomto živote a večný život vo svete, ktorý príde“. Opustili niekedy tieto ambície, túžby a plány? Dokážu subjektívne týmto problémom porozumieť, opustiť ich a vyriešiť? Nikdy to nemajú v pláne urobiť. Bez ohľadu na to, čo hovoria alebo odhaľujú Božie slová, aj keď si Jeho slová dokážu spojiť so sebou, aj keď vedia, že ich plány, myšlienky a úmysly nie v súlade, ale v rozpore s Božími slovami, že idú proti pravde-princípom a sú prejavmi povahy antikristov, stále sa pevne držia svojich vlastných názorov, ambícií a túžob a nemajú žiadne plány zmeniť sa, zvrátiť svoje názory, upustiť od svojich ambícií a túžob a predstúpiť pred Boha, aby prijali Jeho odhalenie, súd, napomínanie a orezávanie. Títo ľudia nielen že sú neoblomní vo svojich srdciach, sú aj arogantní a namyslení – arogantní až do takej miery, že sú úplne nerozumní. Zároveň v hĺbke svojho srdca cítia hlboký odpor a nenávisť ku každému slovu, ktoré Boh vyslovil; nenávidia Božie odhalenie prirodzenosti-podstaty skazeného ľudstva a Jeho odhalenie rôznych skazených pováh. Nenávidia Boha a pravdu bez toho, aby mali na to dôvod, dokonca nenávidia tých, ktorí sa usilujú o pravdu, a tých, ktorých Boh miluje. To v plnej miere ukazuje, že povaha antikristov je skutočne podlá. Ich nevyprovokovaná nenávisť, nepriateľstvo, odpor voči Bohu a pravde a súdenie a popieranie Boha a pravdy nám tiež ukazujú, že antikristi majú skutočne surovú povahu.

Rôzne povahy antikristov sú typickými príkladmi tých, ktorí sú posadnutí skazeným ľudstvom a závažnosť rôznych pováh antikristov prevyšuje závažnosť povahy akéhokoľvek obyčajného skazeného jednotlivca. Bez ohľadu na to, ako hlboko alebo konkrétne Boh odhaľuje skazené povahy ľudstva, antikristi to popierajú a odmietajú, pričom to neprijímajú ako pravdu ani ako Božie dielo. Uznávajú a veria len v to, že byť dostatočne zlý, bezohľadný, podlý, zákerný a surový je jediný spôsob, ako v konečnom dôsledku pevne stáť, ako vyniknúť a udržať sa v tejto spoločnosti a uprostred zlých trendov až do samého konca. Toto je logika antikristov. Preto antikristi prechovávajú nepriateľstvo a nenávisť voči spravodlivej a svätej podstate Boha, voči Božej vernosti a všemohúcnosti a voči ďalším pozitívnym veciam, ako sú tieto. Bez ohľadu na to, ako ľudia svedčia o Božej identite, podstate a celom Jeho diele, a bez ohľadu na to, ako konkrétne a úprimne to robia, antikristi to neprijímajú, neuznávajú, že ide o Božie dielo, že je v ňom pravda, ktorú treba hľadať, alebo že je to najlepší učebný materiál a svedectvo pre ľudské poznanie Boha. Naopak, nech satan urobí akúkoľvek maličkosť, či už vedome alebo nevedome, antikristi pred ňou v obdive padajú na tvár. Pokiaľ ide o veci, ktoré robí satan, antikristi ich jednotne prijímajú, veria im, uctievajú a nasledujú ich bez ohľadu na to, či sú ľudstvom považované za vznešené alebo nízke. Je tu však jedna vec, ktorá antikristov znepokojuje: Budha povedal, že dokáže preniesť ľudí do Čistej zeme, a antikristi si myslia: „Táto Čistá zem sa zdá byť podradnejšia v porovnaní s nebeským kráľovstvom a nebom, o ktorých hovorí boh – nie je celkom ideálna. Hoci je satan mocný a dokáže ľuďom priniesť nekonečné výhody a uspokojiť všetky ich ambície a túžby, jednu vec urobiť nedokáže: dať človeku sľub, ktorý by ľuďom umožnil vstúpiť do nebeského kráľovstva a získať večný život. Satan sa neodvažuje vysloviť takéto tvrdenie, ani to nedokáže uskutočniť.“ V hĺbke srdca antikristi cítia, že je to nepredstaviteľné, a zároveň cítia, že je to tá najpoľutovaniahodnejšia vec. A tak, aj keď neochotne nasledujú Boha, stále kujú plány týkajúceho sa toho ako získať väčšie požehnania, a toho, kto môže uspokojiť ich túžby a ambície. Kalkulujú a kalkulujú a nakoniec im nezostáva iná možnosť, len urobiť kompromis a zostať v Božom dome. Aký je na základe týchto prejavov antikristov ich postoj a názor na Boha? Majú čo i len štipku skutočnej viery? Majú pravú vieru v Boha? Uznávajú aspoň trochu Božie činy? Dokážu z hĺbky srdca povedať „Amen“ na skutočnosť, že Božie slová sú pravda, život a cesta? Boh vykonal medzi ľudstvom také veľké dielo – dokážu antikristi z hĺbky srdca velebiť Božiu veľkú moc a spravodlivú povahu? (Nie.) Práve preto, že antikristi popierajú Božiu identitu, podstatu a celé Jeho dielo, sa v procese Jeho nasledovania neustále vyvyšujú a svedčia o sebe a usilujú sa získať si priazeň a srdcia ľudí, a dokonca sa snažia ovládnuť a zajať srdcia ľudí a súperiť s Bohom o Jeho vyvolených. Všetky takéto prejavy dokazujú, že antikristi nikdy neuznávajú Božiu identitu a podstatu, ani nepriznávajú, že ľudstvo a všetky veci sú pod zvrchovanosťou Stvoriteľa. Toto je to, čo sme minule rozobrali o názoroch, prejavoch a odhaleniach, ktoré majú antikristi v súvislosti s Božou existenciou. Keďže antikristi majú tieto názory a prejavy týkajúce sa Božej existencie, aký je potom ich postoj ku Kristovi, Božiemu vtelenému telu? Dokážu v Neho skutočne veriť, uznať Ho, nasledovať Ho a podriadiť sa Mu? (Nie.) Súdiac podľa toho, ako antikristi pristupujú k Božej existencii, prechovávajú tento druh postoja aj k Božiemu Duchu, netreba teda dodávať, že ich postoj k Božiemu vtelenému telu musí byť ešte odpornejší ako ich postoj k Jeho Duchu, s výraznejšími a vážnejšími prejavmi.

II. Antikristi popierajú Kristovu podstatu

Dnes budeme hovoriť v duchovnom spoločenstve o tom, ako antikristi zaobchádzajú s Kristom, Božím vteleným telom, na základe svojej neviery v Božiu existenciu. Je všeobecne uznávaným faktom, že antikristi neveria v existenciu Boha. Získali ste po všetkom tomto duchovnom spoločenstve, odhaľovaní a rozbore nejaké konkrétne porozumenie povahám a prejavom antikristov? Bez ohľadu na to, či prijímajú dielo vykonané vteleným Bohom alebo skutočnosť, že sa Boh stal telom, existenciu Boha v skutočnosti popierajú. Akí sú to teda presne ľudia? Presnejšie povedané, ide o oportunistických pochybovačov, sú to farizeji. Niektorí z nich sa javia ako zjavne zlí, zatiaľ čo iní sa zdajú byť pokorní, s kultivovaným, dôstojným a ušľachtilým správaním – sú to typickí farizeji. Pokiaľ ide o tieto dva typy ľudí – tých, ktorí sa javia ako zlí, a tých, ktorí pôsobia dojmom zbožných a nie zlých – ak v zásade neveria v existenciu Boha, môžeme povedať, že ide o pochybovačov? (Áno.) Dnes hovoríme v duchovnom spoločenstve o tom, aké názory a postoje zastávajú pochybovači voči Kristovi, aké prejavy vykazujú voči rôznym Jeho aspektom a ako môžeme prostredníctvom týchto prejavov porozumieť podstate antikristov.

A. Ako antikristi zaobchádzajú s Kristovým pôvodom

Pokiaľ ide o Krista, ktorý je obyčajným človekom s osobitnou identitou, o čo sa ľudia zvyčajne najviac zaujímajú? V prvom rade, vari sa mnohí z nich nezaujímajú o Jeho pôvod? To je stredobodom ľudskej pozornosti. Poďme teda najprv hovoriť v duchovnom spoločenstve o tom, ako antikristi zaobchádzajú s Kristovým pôvodom. Predtým, ako o tom budeme hovoriť v duchovnom spoločenstve, povedzme si o tom, ako Boh naplánoval rôzne aspekty pôvodu svojho tela, keď sa vtelil. Ako je dobre známe, počas Veku milosti bol Kristus počatý z Ducha Svätého a narodený z panny. Narodil sa do mimoriadne obyčajnej, bežnej rodiny, ktorú by dnešnými slovami bolo možné nazvať domácnosťou obyčajných občanov. Nenarodil sa do bohatej rodiny, rodiny hodnostárov ani do významnej veľkej rodiny – dokonca sa narodil v maštali, čo bolo veľmi nemysliteľné a presahovalo to všetky ľudské predstavy. Keď venujeme pohľad každému aspektu pôvodu prvého Božieho vteleného tela, rodina, do ktorej sa vtelený Boh narodil, bola veľmi obyčajná. Mária, Jeho matka, bola takisto obyčajná, nešlo o nijako výnimočnú osoba a určite sa nevyznačovala žiadnymi zvláštnymi schopnosťami ani mimoriadnymi, jedinečnými talentmi. Stojí však za zmienku, že nepatrila medzi pochybovačov ani nevercov, ale bola nasledovníčkou Boha. To je veľmi dôležité. Jozef, Máriin manžel, bol tesár. Tesárstvo patrilo medzi remeslá a takýto remeselník mal priemerný príjem, nebol to však boháč, nemal veľa peňazí nazvyš. Zďaleka však nešlo o chudáka a dokázal pokryť všetky základné potreby svojej rodiny. Pán Ježiš sa narodil do takejto rodiny; podľa dnešných príjmových štandardov a životných podmienok by sa Jeho rodina dala považovať ledva za strednú triedu. Bola by takáto rodina medzi ľudstvom považovaná za vznešenú alebo nízko postavenú? (Za nízko postavenú.) Rodina, do ktorej sa narodil Pán Ježiš, mala teda ďaleko k tomu, aby bola slávna, bohatá alebo chýrna, a ešte ďalej k tomu, čo sa dnes považuje za vysokú úroveň. Keď idú von deti z bohatých rodín alebo rodín s vysokým postavením, ľudia sa zvyčajne točia a tlačia okolo nich, rodina Pána Ježiša však bola opakom. Narodil sa do rodiny bez luxusných životných podmienok či významného postavenia. Išlo o veľmi obyčajnú rodinu, ktorú si ľudia nevšímali a ignorovali ju, bez toho, aby na nich niekto vyspevoval chvály alebo sa okolo nich tlačil. Bol Kristus v tom čase, s takýmto zázemím a v takejto spoločenskej atmosfére, v pozícii dopracovať sa k vyššiemu vzdelaniu alebo byť ovplyvnený a nakazený rôznymi životnými štýlmi, myšlienkami, názormi a tak ďalej typickými pre vyššiu spoločnosť? Je zrejmé, že nebol. Získal bežné vzdelanie, doma čítal Písma, počúval príbehy, ktoré mu rozprávali rodičia a chodil s nimi na bohoslužby. Ani v jednom z ohľadov nebol pôvod Pána Ježiša a kontext, v ktorom vyrastal, prestížny alebo vznešený, ako by si to ľudia mohli predstavovať. Prostredie, v ktorom vyrastal, bolo rovnaké ako prostredie obyčajného človeka. Jeho každodenný život bol jednoduchý a obyčajný, Jeho životné podmienky boli podobné podmienkam priemerného človeka, neboli ničím výnimočné a chýbali Mu mimoriadne, nadštandardné životné podmienky vyšších vrstiev spoločnosti. Toto bol kontext, v ktorom sa narodilo prvé Božie vtelené telo, a prostredie, v ktorom vyrastalo.

Hoci je pohlavie vteleného Boha tentoraz úplne iné ako pri poslednom raze, Jeho rodinné zázemie je podobne obyčajné a bez významného postavenia. Niektorí sa pýtajú: „Ako obyčajné?“ V súčasnej dobe obyčajné znamená bežné životné prostredie. Kristus sa narodil do rodiny robotníka, teda takej, ktorá je závislá od mzdy, aby sa uživila, ktorá dokáže pokryť svoje základné potreby, ale nie je neužíva si takú hojnosť ako boháči. Kristus prichádzal do styku s obyčajnými ľuďmi a spoznal ich život; žil v takomto prostredí, nebolo na ňom nič zvláštne. Majú vo všeobecnosti deti z robotníckych rodín možnosť učiť sa umeleckým zručnostiam? Majú príležitosť prísť do kontaktu s rôznymi názormi, ktoré prevládajú vo vyššej spoločnosti? (Nie.) Nielenže nemajú podmienky na to, aby sa učili rôznym zručnostiam, ale navyše im chýbajú príležitosti prichádzať do styku s osobami, udalosťami a vecami vo vyššej spoločnosti. Z tohto pohľadu je rodina, do ktorej sa vtelený Boh narodil tentoraz, veľmi obyčajná. Jeho rodičia sú ľudia, ktorí žijú slušne a poctivo, ktorých živobytie závisí od ich práce a zamestnania a ich životné podmienky zodpovedajú priemeru. Takéto podmienky sú v modernej spoločnosti najbežnejšie. Z pohľadu nevercov sa prostredie Kristovho narodenia nevyznačovalo žiadnymi nadštandardnými podmienkami a nič v Jeho rodinnom zázemí ani kvalite života nestálo za vychvaľovanie. Niektoré známe osobnosti sa rodia do vzdelaneckých rodín; medzi ich predkami boli samí pedagógovia a poprední intelektuáli. Vyrastali v tomto prostredí za sprievodu štýlu a vystupovania vzdelaneckej rodiny. Vybral Boh pre svoje vtelené telo podobné rodinné zázemie? Nie. Vtelenému Bohu aj tentokrát chýba význačné rodinné zázemie a významné spoločenské postavenie a nemal ani nadštandardné životné prostredie – je z úplne obyčajnej rodiny. Nebudeme zatiaľ diskutovať o tom, prečo si vtelený Boh vybral takúto rodinu, životné prostredie a zázemie, v ktorom vyrastal; o význame tohto zatiaľ hovoriť nebudeme. Povedzte Mi, nezaujíma niektorých ľudí, či Kristus navštevoval univerzitu? Poviem vám pravdu: Nechal som školu pred prijímacími skúškami na vysokú školu a v 17 rokoch som odišiel z domu. Chodil som teda na univerzitu? (Nie.) Je to pre vás zlá alebo dobrá správa? (Myslím si, že táto informácia nemení na veci nič, pre nasledovanie Boha je to nepodstatné.) To je správny pohľad. Nikdy predtým som to nespomínal, nie preto, že by som to chcel skrývať alebo zakrývať, ale preto, že je zbytočné to hovoriť, keďže tieto veci vôbec nesúvisia s poznaním a nasledovaním Boha. Hoci pozadie narodenia vteleného Boha, Jeho rodinné prostredie a prostredie, v ktorom vyrastal, nemajú žiadny vplyv na poznanie Boha alebo vteleného Boha a v skutočnosti s týmito vecami nesúvisia, prečo sa tu týmito otázkami zaoberám? Dotýka sa to jedného z názorov antikristov na Krista, ktorý dnes rozoberáme. Boh si pre svoje vtelené telo nevybral významné postavenie, vznešenú identitu ani význačné rodinné a spoločenské zázemie, a už vôbec si nevybral nadštandardné, bezstarostné, zámožné a luxusné prostredie, v ktorom by vyrastal. Boh si takisto nevybral rodinné zázemie, v ktorom by mohol získať vyššie vzdelanie alebo sa dostať do kontaktu s vyššou spoločnosťou. Keď vezmeme do úvahy tieto aspekty voľby, ktorú Boh urobil pri svojom vtelení, ovplyvnili by tieto veci dielo, ktoré prišiel Kristus vykonať? (Nie.) Pri pohľade na proces, povahu a výsledky Jeho neskoršieho diela, tieto aspekty nijako neovplyvňujú plán, postup ani výsledky Božieho diela, ale naopak, v týchto aspektoch Jeho voľby je určitá výhoda, a to taká, že Jeho rozhodnutie narodiť sa v takomto prostredí je prospešnejšie pre spásu Božieho vyvoleného ľudu, keďže 99 % z neho pochádza z podobného zázemia. Toto je jeden aspekt významu pôvodu vteleného Boha, ktorému by ľudia mali rozumieť.

Práve som jednoduchými a jasnými slovami hovoril o pozadí a prostredí Kristovho narodenia, aby ste tomu všeobecne porozumeli. Ďalej si rozoberme, ako antikristi zaobchádzajú s pôvodom vteleného Boha. Po prvé, antikristi v tajnosti opovrhujú prostredím a zázemím Kristovho narodenia a cítia voči nemu vzdor. Prečo ním opovrhujú a cítia voči nemu vzdor? Pretože vo svojom vnútri prechovávajú myšlienky a predstavy. Aký je ich pohľad na túto vec? „Boh je stvoriteľ, je nadradený všetkému, je nad nebesami a nad ľudstvom a všetkými ostatnými stvorenými bytosťami. Ak je bohom, potom by mal vystúpiť na najvyššie miesto medzi ľudstvom.“ Čo myslia tým, že by mal vystúpiť na najvyššie miesto? Myslia tým, že by sa mal týčiť nad všetkými ostatnými, že by sa mal narodiť do významnej, vznešenej veľkej rodiny a nemať núdzu o nič; že by sa mal narodiť so striebornou lyžičkou v ústach, mať absolútnu moc, ako aj autoritu a vplyv a byť mimoriadne bohatý a miliardár. Zároveň by mal byť vysoko vzdelaný a učiť sa všetko, čo by ľudia na tomto svete mali vedieť. Napríklad by mal mať individuálne doučovanie, navštevovať elitné školy a užívať si život vyššej triedy ako korunný princ. Nemal by byť dieťaťom z obyčajnej rodiny. Keďže kristus je vtelené telo, jeho vzdelanie by malo prevyšovať vzdelanie všetkých ostatných a jeho študijné materiály by mali byť iné ako tie, z ktorých sa učia obyčajní ľudia. Myslia si, že keďže kristus prichádza vládnuť ako kráľ, mal by sa učiť umeniu vládnutia, ako aj tomu, ako vládnuť ľudstvu a ovládať ho, a študovať Tridsaťšesť stratégií, naučiť sa viaceré jazyky a niektoré umelecké zručnosti, aby sa tieto veci dali využiť v jeho budúcom diele a aby mohol v budúcnosti vládnuť všetkým typom ľudí. Pre nich by len takýto kristus bol vznešený, veľký a schopný spasiť ľudí, pretože by mal dostatočné vedomosti a talent a dostatočnú schopnosť čítať myšlienky ľudí, aby ich mohol ovládať. Antikristi prechovávajú takéto predstavy o pôvode Božieho vteleného tela a držia sa ich, zatiaľ čo prijímajú vteleného Boha. Po prvé, neodkladajú svoje predstavy a neprichádzajú, aby z hĺbky srdca nanovo porozumeli tomu, čo Boh robí, alebo aby to pochopili. Nepopierajú svoje vlastné predstavy a názory ani neprichádzajú k porozumeniu bludov, ktoré prechovávajú, a neprichádzajú k poznaniu Krista a Božieho vteleného tela a k prijatiu všetkého, čo Kristus hovorí a robí, s postojom a princípom podriadenosti pravde. Namiesto toho všetko, čo Kristus hovorí, merajú svojimi vlastnými predstavami a názormi. „Tento kristov výrok je nelogický; tamten je zle formulovaný; v tomto je gramatická chyba; vidno, že kristus nie je vysoko vzdelaný. Nehovorí ako obyčajný človek? Ako môže kristus hovoriť takto? Nie je to jeho chyba. V skutočnosti aj on chce byť význačný, vážený inými, to však jednoducho nie je možné – nepochádza z dobrej rodiny. Jeho rodičia boli len obyčajní ľudia a to, akí boli, ho ovplyvnilo v tom, aby bol rovnakým typom človeka. Ako to mohol boh urobiť? Prečo sa kristove slová a spôsoby nezdajú byť veľmi elegantné a vznešené? Prečo nemá reč a spôsoby vzdelancov a kultivovaných intelektuálov v spoločnosti, princezien a princov z vyšších vrstiev spoločnosti? Prečo sa kristove slová a skutky zdajú byť v takom rozpore s jeho identitou?“ Antikristi prechovávajú takúto perspektívu a takýto pozorovací postoj v tom, ako sa pozerajú na Krista a všetky Jeho slová a dielo, na to, ako zaobchádza s ľuďmi a na Jeho reč a spôsoby, a v ich srdciach nevyhnutne vznikajú predstavy. Nielenže sa nepodriaďujú Kristovi, ale ani správne nezaobchádzajú s Jeho slovami. Hovoria: „Môže byť taký obyčajný, taký prostý človek mojím spasiteľom? Môže ma požehnať? Môžem od neho získať nejaké výhody? Môžu sa naplniť moje želania a túžby? Tento človek je príliš obyčajný, až do takej miery, že sa naňho pozerajú zvrchu.“ Čím viac antikristi vnímajú Krista ako obyčajného a priemerného a myslia si, že Kristus je veľmi normálny, tým viac sa sami cítia byť ušľachtilí a vznešení. Niektorí antikristi zároveň dokonca porovnávajú: „Si mladý a nevieš sa obliekať ani hovoriť k ľuďom. Nevieš z ľudí vymámiť informácie. Prečo si taký priamočiary? Ako sa čokoľvek, čo povieš, podobá bohu? Ako čokoľvek, čo povieš, predstavuje, že si boh? Ako sa tvoje činy, reč, správanie, spôsoby a oblečenie podobajú bohu? Nemyslím si, že sa v ktoromkoľvek z týchto ohľadov podobáš bohu. Kristus by mal mať vyššie vzdelanie, mať Bibliu v malíčku a hovoriť výrečne, ale ty sa stále opakuješ a niekedy používaš slová, ktoré nie sú vhodné.“ Po mnohých rokoch nasledovania Krista antikristi vo svojich srdciach nielenže neprijali Božie slová a pravdu, ale neprijali ani skutočnosť, že Kristus je vtelené telo Boha. To sa rovná tomu, že neprijali Krista ako svojho Spasiteľa. Namiesto toho vo svojich srdciach ešte viac opovrhujú Božím vteleným telom, týmto obyčajným človekom. Pretože na Kristovi nevidia nič zvláštne, pretože Jeho pôvod bol veľmi bežný a obyčajný, a pretože sa zdá, že im nemôže priniesť žiadne výhody v spoločnosti alebo medzi ľudstvom, ani im umožniť využívať akékoľvek výhody, začínajú Ho svojvoľne a otvorene súdiť: „Nie si len dieťa z tej a tej rodiny? Čo je potom zlé na tom, že ťa súdim? Čo mi môžeš urobiť? Keby si bol z významnej rodinu alebo mal rodičov, ktorí by boli úradníkmi, možno by som sa ťa bál. Prečo by som sa ťa mal báť takého, aký si? Takže, aj keď si kristus, vtelené telo, o ktorom svedčí boh, nebojím sa ťa! Stále ťa budem súdiť za tvojím chrbtom a slobodne ťa komentovať. Kedykoľvek budem mať príležitosť, budem skúmať tvoju rodinu a rodisko.“ Toto sú veci, okolo ktorých s obľubou robia antikristi rozruch. Nikdy nehľadajú pravdu a čokoľvek, čo nezapadá do ich predstáv a fantázií, opakovane súdia a odporujú tomu. Títo ľudia veľmi dobre vedia, že to, čo Kristus vyjadruje, je pravda, tak prečo sa neusilujú o pravdu? Sú skutočne nerozumní!

Antikristi obzvlášť uctievajú moc a postavenie. Ak by Kristus pochádzal z bohatej, mocnej rodiny, neodvážili by sa nič povedať. Ale ak pochádza z obyčajnej rodiny, ktoré moc nemá, vôbec by sa Ho nebáli, mali by pocit, že môžu Boha, Krista, len tak skúmať a súdiť, a bolo by im to úplne jedno. Keby skutočne uznali a verili, že tento človek je telo, v ktorom je Boh vtelený, mohli by takto konať? Urobil by to niekto, kto má aspoň trochu bohabojné srdce? Neovládali by sa? (Áno.) Akí ľudia môžu takto konať? Nie je to správanie antikristov? (Áno.) Ak uznávaš, že podstata Krista je Boh sám a že ten, koho nasleduješ, je Boh, ako by si mal pristupovať ku všetkému, čo sa týka Krista? Nemali by mať ľudia princípy? (Áno.) Prečo sa teda odvažujú porušovať tieto princípy bez najmenších zábran? Nejde tu o prejav nepriateľstva voči Kristovi? Pretože sa Kristus narodil do obyčajnej rodiny, antikristi zároveň s pocitom nespokojnosti s Ním prechovávajú nepriateľstvo aj voči Jeho rodine a jej členom. A hoci v nich vzniká toto nepriateľstvo, nezastavia sa ani si nedajú pokoj, namiesto toho sa ponevierajú okolo Kristovho domu a kedykoľvek majú príležitosť, vyzvedajú, akoby vykonávali riadne zamestnanie: „Vrátil sa kristus? Zmenil sa život rodiny v niečom, odkedy sa objavil kristus?“ Pri každej príležitosti pchajú nos do týchto záležitostí. Nie sú takíto ľudia odporní? Nie sú hnusní? Nie sú opovrhnutiahodní? Sú vrcholne opovrhnutiahodní a podlí! Ponechajme teraz bokom, aká je ich viera v Boha, a len sa zamyslime: aký charakter musia mať ľudia, ktorí dokážu robiť také veci a prechovávať také špinavé myšlienky? Musia mať podlý charakter. Všetci sú to podliaci a sú vrcholne opovrhnutiahodní a špinaví! Ak neveríš v Krista, môžeš Mi jasne povedať: „Nevyzeráš ako boh; si len človek. Súdil som ťa za tvojím chrbtom – čo s tým môžeš urobiť? Poprel som ťa – čo s tým môžeš urobiť?“ Ak neveríš, nebudem ťa k tomu nútiť a nikto nebude trvať na tom, aby si veril. Nie je však potrebné, aby si sa tajne zapájal do týchto malicherných ťahov. Na čo slúžia? Môžu ti pomôcť zväčšiť tvoju vieru? Môžu byť nápomocné tvojmu rastu v živote alebo ti pomôcť viac porozumieť Bohu? Neslúžia na žiadny z týchto účelov, tak prečo ich robiť? Prinajmenšom tí, ktorí sa zapájajú do takýchto činov, majú vrcholne opovrhnutiahodnú ľudskú prirodzenosť; neveria v podstatu Krista ani neuznávajú Jeho identitu. Ak neveríš, tak si never. Vypadni! Prečo nasilu zostávaš v Božom dome? Neveriť v Boha, a aj tak chcieť požehnania a prechovávať ambície a túžby – to je podlosť antikristov. Takíto ľudia, keďže sú takí vrcholne podlí, sú schopní takýchto „výnimočných“ činov. Bol som preč z domova dvadsať rokov a títo ľudia sa o ten domov „dobre starali“ dvadsať rokov; bol som preč tridsať rokov a oni sa oň „starali“ tridsať rokov. Čudoval som sa, prečo sú takí „láskaví“ a záhaľčiví. Našiel som odpoveď na túto otázku, a tou bolo, že sa chcú protiviť Bohu až do konca. Neveria v Božiu podstatu ani vo všetko, čo urobil. Navonok sa zdajú byť zvedaví a starostliví, v podstate im však ide o sledovanie a hľadanie chýb, vo svojom vnútri sú nepriateľskí, popierajú a odsudzujú. Prečo títo ľudia stále veria? Aký zmysel má pre nich veriť v Boha? Mali by prestať veriť a rýchlo stadeto vypadnúť! Boží dom takýchto ľudí nepotrebuje. Nemali by sami seba zahanbovať! Urobili by ste to isté za podobných okolností a podmienok? Ak by ste to dokázali, potom ste rovnakí ako oni, skupina antikristov odhodlaná protiviť sa Bohu až do konca, neoblomná až do smrti, usilujúca sa nájsť na Bohu chyby a dôkazy, aby Ho poprela, poprela Jeho podstatu a Jeho identitu.

Nech Boh robí čokoľvek, nikdy sa nemýli. Bez ohľadu na to, či sa narodil do bežného, obyčajného, alebo do vznešeného prostredia a zázemia, nie je v tom žiadna chyba a nič, čo by ľuďom ponechávalo priestor na hľadanie zámienok proti Nemu. Ak sa snažíš nájsť na Božom vtelenom tele akúkoľvek chybu alebo dôkaz, aby si dokázal, že On nie je Kristus alebo že Mu chýba Božia podstata, hovorím ti, nemusíš sa unúvať hľadaním ani sa nemusíš unúvať veriť. Jednoducho odíď – neušetríš si tak problémy? Prečo si tak sťažuješ život? Úsilie nájsť na Kristovi chybu alebo dôkaz na Jeho obvinenie, popretie alebo odsúdenie nie je tvojím riadnym zamestnaním, povinnosťou ani zodpovednosťou. Bez ohľadu na to, do akej rodiny sa Kristus narodil, v akom prostredí vyrastal alebo akú má ľudskú prirodzenosť, išlo o voľbu Boha samotného, Stvoriteľa, a s nikým to nemá nič spoločné. Čokoľvek Boh robí, je správne, je to pravda a robí sa to kvôli ľudstvu. Keby sa Boh nenarodil do obyčajnej rodiny, ale v paláci, mal by si ty, obyčajný prostý človek, skromný človek z nižších spoločenských vrstiev, ešte nejakú šancu prísť do kontaktu s Bohom? Nemal by si tú príležitosť. Je teda niečo zlé na tom, že si Boh zvolil takýto spôsob narodenia a vyrastania? Je to láska, ktorej nieto vo svete páru, je to tá najpozitívnejšia vec. Antikristi však tú najpozitívnejšiu vec, ktorú Boh urobil, vnímajú ako znak toho, že ho možno ľahko šikanovať a že sa s Ním dá zahrávať, a chcú Ho neustále sledovať a hľadať niečo, čo by proti Nemu použili. Čo sleduješ? Ak nedokážeš dôverovať ani Kristovmu charakteru a ľudskej prirodzenosti, a pritom Ho nasleduješ ako Boha, nepľuješ takto sám sebe do tváre? Nerobíš si to sám ťažkým? Prečo hráš túto hru? Je to zábavné? Následne som si všimol, že väčšina ľudí, ktorí prijali Všemohúceho Boha neskôr, sa k tejto veci dokázala postaviť správne. Niekoľkí boli zvedaví, keď so Mnou prišli do kontaktu, takým ľuďom som sa však vyhýbal a ignoroval ich. Ak dokážeš prijať pravdu, sme jedna rodina. Ak to nedokážeš a stále sa snažíš vyzvedať Moje osobné informácie, tak vypadni. Neuznávam ťa; nie sme rodina, ale nepriatelia. Ak po vypočutí toľkých Božích slov a po prijatí Jeho diela a pasenia počas toľkých rokov ľudia stále prechovávajú takéto myšlienky o Božom vtelenom tele a dokonca podľa nich konajú, treba povedať, že takíto ľudia majú povahu, ktorá je voči Bohu nepriateľská. Sú to rodení nepriatelia Boha, neschopní prijať pozitívne veci.

Pred dvetisíc rokmi sa Pavol zo všetkých síl snažil odporovať Pánovi Ježišovi, zúrivo Ho prenasledoval, súdil a odsudzoval. Prečo? Pretože Pán Ježiš sa narodil do obyčajnej rodiny, bol bežným príslušníkom ľudu a nedostalo sa Mu takzvaného vzdelania, pôsobenia ani vplyvu zákonníkov a farizejov. V Pavlových očiach takýto človek nebol hoden nazývať sa Kristom. Prečo nie? Pretože mal skromnú identitu, žiadne veľké spoločenské postavenie, patril k nižšej vrstve ľudskej spoločnosti, a teda nebol hoden nazývať sa Kristom ani Synom živého Boha. Z tohto dôvodu sa Pavol odvážil vynaložiť všetko úsilie na odpor voči Pánovi Ježišovi, pričom využíval svoj vplyv, charizmu a post vo vláde, aby Ho odsúdil a odporoval Mu, rozvrátil Jeho dielo a zatkol Jeho nasledovníkov. Hoci Pavol odporoval Pánovi Ježišovi, veril, že bráni Božie dielo, v spravodlivosť svojho konania a v to, že predstavuje spravodlivú silu. Myslel si, že neodporuje Bohu, ale obyčajnému človeku. Práve preto, že považoval Kristov pôvod za nízky a nie vznešený, odvážil sa bezohľadne a bez zábran súdiť a odsudzovať Krista a cítil sa vo svojom srdci obzvlášť pokojne a vyrovnane, pokiaľ ide o to, ako konal. Čo to bolo za tvora? Aj keby si neuvedomoval, že Pán Ježiš je Božie vtelené telo, alebo nevedel, že Jeho kázne a slová pochádzajú od Boha, zaslúžil si taký obyčajný človek jeho totálny útok? Zaslúžil si takýto zlomyseľný útok? Zaslúžil si, aby Pavol vymýšľal fámy a lži, aby oklamal iných a súperil s Ním o ľudí? Neboli Pavlove lži nepodložené? Ovplyvnil niektorý z činov Pána Ježiša Pavlove záujmy alebo postavenie? Nie. Pán Ježiš kázal a mal kázne medzi nižšími spoločenskými vrstvami a zároveň Ho nasledovalo dosť veľa ľudí. Bol to úplne iný svet ako prostredie, v ktorom žil človek, akým bol Pavol, tak prečo teda Pavol prenasledoval Pána Ježiša? To je pôsobenie jeho podstaty antikrista. Myslel si: „Bez ohľadu na to, aké vznešené, správne alebo prijímané sú tvoje kázne, ak poviem, že nie si kristus, tak kristus nie si. Ak sa mi nepáčiš, budem ťa prenasledovať, svojvoľne ťa obviňovať a prinútim ťa pykať.“ Pretože tieto veci, ktoré Kristus vlastnil v rámci svojej normálnej ľudskej prirodzenosti, nespĺňali Pavlove požiadavky a neboli vykonávané ani vlastnené v súlade s jeho predstavami a fantáziami, boli antikristi ako Pavol schopní Ho bezohľadne súdiť, popierať a odsudzovať. Čo sa nakoniec stalo? Po tom, čo ho Pán Ježiš zrazil k zemi, Pavol nakoniec uznal: „Kto si Ty, Pane?“ Pán Ježiš potom povedal: „Ja som Ježiš, ktorému ty odporuješ.“ Odvtedy už Pavol neveril, že Ježiš je obyčajný človek alebo niekto, kto sa kvôli svojmu skromnému pôvodu na Krista nepodobá. Prečo? Pretože svetlo Pána Ježiša dokázalo ľudí oslepiť, mal autoritu a Jeho slová dokázali ľudí zraziť k zemi a zasiahnuť ich duše. Pavol si pomyslel: „Mohol by byť tento človek menom Ježiš skutočne bohom? Mohol by byť synom živého boha? Dokáže zraziť ľudí k zemi, musí teda byť bohom. Je tu však len jedna vec – tým, kto zráža ľudí k zemi, nie je tento obyčajný človek, ktorý sa nazýva kristus, ale duch boží. Takže nech sa deje čokoľvek, pokiaľ sa voláš Ježiš, nebudem sa ti klaňať a uctievať ťa. Uctievam len boha na nebesiach, ducha božieho.“ Po tom, čo bol Pavol zrazený k zemi, napadla mu jedna myšlienka. Aj keď to, že bol zrazený k zemi, bola zlá vec, uvedomil si vďaka tomu, že človek, ktorý sa nazýval kristus, mal zvláštnu identitu a že stať sa kristom bola taká česť a že ktokoľvek sa stal kristom, mohol sa stať synom živého boha, priblížiť sa k nemu a zmeniť svoj vzťah s ním, čím sa ten obyčajný človek stal výnimočným a jeho identita obyčajného človeka sa zmenila na identitu božieho syna. Myslel si: „Hoci si ty, Ježiš, synom živého boha, čo je na tom také úžasné? Tvoj otec bol chudobný tesár a tvoja matka obyčajná žena v domácnosti. Vyrastal si medzi obyčajnými ľuďmi, tvoja rodina mala nízke spoločenské postavenie a ty sám nevynikáš žiadnymi zvláštnymi schopnosťami. Kázal si niekedy v chráme? Uznávajú ťa zákonníci a farizeji? Aké vzdelanie si získal? Majú tvoji rodičia vysoký stupeň poznania? Nemáš nič z týchto vecí, a predsa si synom živého boha. Keďže ja mám taký vysoký stupeň poznania a stýkam sa s ľuďmi z vyššej spoločnosti a moji rodičia sú veľmi intelektuálni, vzdelaní a pochádzajú z určitého prostredia, nebolo by pre mňa ľahké stať sa kristom?“ Čo tým naznačoval? „Ak môže byť kristom niekto ako Ježiš, nie som potom ja, Pavol, ešte schopnejší byť kristom, synom živého boha, keďže som taký výnimočný, charizmatický, znalý a mám vysoké spoločenské postavenie? Keď Ježiš žil, len kázal, čítal písma, šíril cestu pokánia, chodil všade, uzdravoval ľudí z chorôb, vyháňal démonov a vykonal veľa znamení a zázrakov. To je všetko, však? Potom sa stal synom živého boha a vstúpil na nebesia. Aké ťažké to môže byť? Ja, Pavol, som plný poznania a mám vznešené spoločenské postavenie a identitu. Ak budem viac chodiť medzi ľuďmi, ako to robil Ježiš, zvýšim svoju slávu, získam viac nasledovníkov a prinesiem úžitok viacerým ľuďom, a ak dokážem znášať útrapy, zaplatiť cenu, znížiť svoje spoločenské postavenie, kázať viac kázní, robiť viac práce a získať viac ľudí, nezmení sa potom moja identita? Nepremením sa zo syna človeka na syna božieho? Nie je syn boží kristus? Čo je také ťažké na tom byť kristom? Nie je kristus synom človeka, ktorý sa narodil z človeka? Keď sa Ježiš mohol stať kristom, prečo sa ním nemôžem stať ja, Pavol? Je to príliš ľahké! Čokoľvek Ježiš urobil, urobím aj ja; čokoľvek povedal, poviem aj ja; akokoľvek chodil medzi ľuďmi, urobím to isté. Nebudem mať potom rovnakú identitu a postavenie ako Ježiš? Nesplním podmienky na to, aby ma boh schválil, rovnako ako Ježiša?“ Preto nie je ťažké vidieť z Pavlových listov jeho porozumenie a vnímanie Ježišovej identity. Veril, že Pán Ježiš bol obyčajný človek, ktorý prácou a zaplatením ceny, a predovšetkým po ukrižovaní, získal schválenie nebeského Otca a stal sa Synom živého Boha – že k zmene Jeho identity došlo neskôr. Ľudia ako Pavol teda vo svojich mysliach nikdy neuznávajú Ježiša ako telo, ktoré si Boh obliekol na zemi, ako Božie vtelené telo medzi ľudstvom. Nikdy neuznávajú podstatu Krista.

Antikristi dneška sú ako Pavol. Po prvé, zdieľajú rovnaké myšlienky, ambície a metódy, ako aj ešte jednu vec – spoločnú črtu pochabosti. Odkiaľ pramení ich pochabosť? Pramení z ich ambícií a túžob. Keď sa antikristi pozerajú na Božie vtelené telo, bez ohľadu na to, z akého uhla naň hľadia, nedokážu v Kristovi vidieť Božiu podstatu. Bez ohľadu na to, ako sa pozerajú, nemôžu z toho získať pravdu ani porozumieť Božej povahe. Bez ohľadu na to, ako sa pozerajú, vždy veria, že Kristus je obyčajný človek. Myslia si, že keby kristus zostúpil priamo z neba, aby ho všetci videli, nebol by obyčajný; myslia si, že keby kristus nemal vôbec žiadny pôvod ani zázemie a objavil by sa medzi ľuďmi len tak z ničoho nič, bolo by to také nezvyčajné a mimoriadne! Veci, ktoré ľudia nedokážu pochopiť, ktoré sú mimoriadne, sú presne tým, čo uspokojuje ambície, túžby a zvedavosť antikristov. Radšej by nasledovali takého krista než obyčajného človeka, ktorý dokáže vyjadriť pravdu a dať im život. Práve preto, že sa Kristus narodil z človeka a skutočne je obyčajným človekom – normálnym, praktickým človekom, ktorý nepriťahuje dostatok pozornosti ani nehovorí spôsobom, ktorý by otriasol nebom a zemou –, keď Ho antikristi chvíľu pozorujú, veria, že vo všetkom, čo Kristus robí, nie je nič viac. Po zhrnutí určitých vzorcov začnú Krista napodobňovať. Napodobňujú Jeho tón, spôsob reči a intonáciu. Niektorí dokonca napodobňujú konkrétne slová, ktoré používa, a napodobňujú dokonca aj zvuky Jeho dýchania a kašľania. Niektorí ľudia sa pýtajú: „Je toto napodobňovanie spôsobené nevedomosťou?“ Nie je. Čo ho spôsobuje? Keď antikristi vidia takého obyčajného človeka, akým je Kristus, ktorý len hovorí nejaké obyčajné slová, a pritom má toľko nasledovníkov a toľko ľudí sa Mu podriaďuje, nevynárajú sa potom v hĺbke ich sŕdc nejaké myšlienky týkajúce sa tejto veci? Radujú sa s Bohom, cítia sa s Ním šťastní a chvália Ho, alebo sa cítia rozhorčení, pohoršení, nepriateľskí, závistliví a žiarliví? (Závistliví a žiarliví.) Myslia si: „Ako si sa ty stal bohom? Prečo ja nie som bohom? Koľkými jazykmi vieš hovoriť? Dokážeš konať znamenia a zázraky? Čo môžeš priniesť ľuďom? Aké dary a talenty máš? Aké sú tvoje schopnosti? Ako si dosiahol, že ťa nasleduje toľko ľudí? Ak na to, aby ťa nasledovalo toľko ľudí, stačili tvoje schopnosti, potom s tými mojimi ma ich bude nasledovať ešte viac.“ Antikristi teda svoje úsilie chcú sústrediť na toto. Preto plne súhlasia s Pavlovým názorom, že stať sa kristom je dosiahnuteľný sen.

Keď Boh hovorí ľuďom, aby boli svedomitými ľuďmi a svedomitými stvorenými bytosťami, antikristi cítia k týmto slovám obzvlášť veľké opovrhnutie a hovoria: „Všetko, čo boh hovorí, je dobré a správne, ale to, že nám nedovolí stať sa kristom, je nesprávne. Prečo sa ľudia nemôžu stať kristom? Nie je kristus len niekto s božím životom? Takže ak prijímame božie slová, prijímame jeho polievanie a pasenie a máme boží život, nemôžeme sa aj my stať kristom? Ty si obyčajný človek narodený z ľudí a my tiež. Na základe čoho ty môžeš byť kristom, ale my nie? Nestal si sa kristom neskôr v živote? Ak trpíme a platíme cenu, viac čítame božie slová, máme boží život, hovoríme tie isté slová ako boh, robíme to, čo chce robiť boh, a napodobňujeme boha, nemôžeme sa aj my stať kristom? Čo je na tom také ťažké?“ Antikristi nie sú spokojní s tým, že nasledujú Krista a stávajú sa obyčajnými nasledovníkmi Krista alebo stvorenými bytosťami pod nadvládou Stvoriteľa. Ich túžby a ambície ich nabádajú: „Nebuď obyčajným človekom. Nasledovanie a poslúchanie krista na každom kroku je prejavom neschopnosti. Okrem kristových slov a božích sľubov by si mal mať vyššie ciele, napríklad usilovať sa stať božím synom, prvorodeným synom, samotným kristom, byť bohom veľmi používaný alebo byť stĺpom v božom kráľovstve. Aké sú to veľké a inšpirujúce ciele!“ Čo si o týchto myšlienkach myslíte? Oplatí sa ich hlásať? Sú niečím, čo by mali mať normálni ľudia? (Nie.) Práve preto, že antikristi majú takéto porozumenie Kristovej identity a podstaty, neberú svoje slová a činy odporovania, súdenia, skúšania, popierania a odsudzovania Krista vážne. Myslia si: „Čo je také strašné na súdení človeka? Ty si len človek, nie? Priznávaš, že si človek, tak čo je zlé na tom, že ťa súdim, hodnotím alebo odsudzujem? Čo je zlé na tom, že ťa sledujem alebo študujem? Je mojou slobodou robiť tieto veci!“ Nevnímajú to ako odporovanie Bohu alebo protivenie sa Mu, čo je veľmi nebezpečný názor. Mnohí antikristi sa teda takto protivili Kristovi dvadsať alebo tridsať rokov a v srdci s Ním neustále súperili. Poviem ti pravdu – to, čo robíš, je tvoja sloboda, ale ak ako nasledovník Boha zaobchádzaš s Božím vteleným telom tak bezohľadne, potom je jedna vec istá: nesťažuješ život človeku, ale otvorene vykrikuješ proti Bohu a staviaš sa proti Nemu – stojíš proti Bohu. Všetko, čo sa dotýka Božej podstaty, povahy, skutkov a najmä Božieho vteleného tela, sa týka správnych ustanovení. Ak s Kristom zaobchádzaš tak bezohľadne a tak bezohľadne Ho súdiš a odsudzuješ, potom ti hovorím, že tvoj výsledok je už stanovený. Neočakávaj, že ťa Boh spasí. Boh nemôže spasiť niekoho, kto proti Nemu otvorene vykrikuje a bezohľadne sa proti Nemu stavia. Taký človek je Boží nepriateľ, je to satan a diabol a Boh ho nespasí. Ponáhľaj sa a choď za kýmkoľvek, o kom si myslíš, že ťa môže spasiť. Boží dom ťa nebude zadržiavať, jeho dvere sú otvorené dokorán. Ak si myslíš, že ťa môže spasiť Pavol, choď za ním; ak si myslíš, že to dokáže pastor, choď za ním. Jedna vec je však istá: Boh ťa nespasí. To, čo robíš, je tvoja sloboda, ale to, či ťa Boh spasí, je Jeho sloboda a On má posledné slovo. Má Boh túto moc? Má túto dôstojnosť? (Áno.) Vtelený Boh žije medzi ľuďmi, svedčí o tom, že je Kristus, prichádza konať dielo posledných dní. Niektorí ľudia rozpoznávajú Božiu podstatu a nasledujú Ho celým srdcom a správajú sa k Nemu ako Bohu a podriaďujú sa Mu. Iní Mu chcú tvrdohlavo odporovať až do samého konca: „Nezáleží na tom, koľko ľudí verí, že ty si kristus, ja tomu neuverím. Bez ohľadu na to, čo hovoríš, nebudem ťa celým srdcom považovať za boha. Až keď sám uvidím, že boh skutočne hovorí a svedčí o tebe, keď mi boh na nebesiach osobne povie hromovým hlasom: ‚Toto je moje vtelené telo, môj milovaný, môj drahý syn,‘ až potom ťa uznám a prijmem ako boha. Až keď osobne počujem a uvidím boha na nebesiach hovoriť a svedčiť o tebe, prijmem ťa, inak je to nemožné!“ Nie sú takíto ľudia antikristi? Keď ten deň skutočne príde, aj keď uznajú Krista za Boha, bude to deň ich trestu. Odporovali Bohu, vykrikovali proti Nemu a na každom kroku boli voči Nemu nepriateľskí – dajú sa tieto činy jedným ťahom vymazať? (Nie.) Je tu teda výrok, ktorý je pravdivý, a to, že Boh každému odplatí podľa jeho skutkov. Títo ľudia nielenže budú čeliť odplate, ale nikdy nebudú počuť Boha hovoriť k nim osobne. Zaslúžia si to? Boh chce svedčiť o sebe ľuďom, zjavovať sa ľuďom a skutočným stvoreným bytostiam, odhaľovať svoju skutočnú osobu a hovoriť a vyslovovať slová. Nezjavuje sa diablom, nehovorí k nim ani nevyslovuje slová. Antikristi teda nikdy nebudú mať možnosť vidieť skutočnú Božiu osobu ani počuť Jeho slová a výroky na vlastné uši. Nikdy nebudú mať túto príležitosť. Budú to mať teda v budúcnosti ťažké? (Áno.) Prečo? Antikristi, tieto nehanebné bytosti, sa protivia Bohu a vykrikujú proti Nemu na každom kroku a pohŕdajú všetkým, čo robí, odsudzujú to a dokonca sa tomu vysmievajú. Ako s nimi teda Boh naloží? Zachová sa k nim láskavo a odpustí im? Požehná ich? Dá im svoj sľub? Spasí ich? Prakticky povedané, môžu takíto ľudia prijať Božie osvietenie a vedenie? V tomto živote sa im nedostane Božieho osvietenia a osvetlenia, ani Jeho karhania a disciplinovania, ani Jeho zaopatrenia pre ich život. Nebudú spasení a v budúcom svete zaplatia za svoje zlé skutky vysokú cenu, na veky vekov. To je ich výsledok. Antikristi budú mať rovnaký výsledok ako Pavol.

B. Ako antikristi zaobchádzajú s normálnosťou a praktickosťou Krista

Práve sme hovorili v duchovnom spoločenstve a rozobrali prvý prejav toho, ako antikristi popierajú Kristovu podstatu, a to, ako antikristi zaobchádzajú s Kristovým pôvodom, aké majú názory a porozumenie a čo robia. Rozobrali sme rôzne prejavy antikristov, aby sme rozpoznali podstatu takýchto ľudí. Pokiaľ ide o ďalší aspekt Krista – Jeho normálnosť a praktickosť, aké názory antikristi zastávajú, čo robia a aké povahy a podstaty prejavujú? Ďalej rozoberieme druhý prejav toho, ako antikristi popierajú Kristovu podstatu, a tým je to, ako antikristi zaobchádzajú s normálnosťou a praktickosťou Krista. Keď príde reč na normálnosť a praktickosť, väčšina ľudí by mala mať určité predstavy a porozumenia. Napríklad nepiť vodu ani nejesť tri dni, ale necítiť hlad ani smäd, a v skutočnosti sa cítiť fyzicky silnejší a viac nabitý energiou ako predtým – počíta sa to ako normálnosť a praktickosť? Normálni ľudia sa cítia unavení potom, čo prejdú štyri alebo päť kilometrov; ak sa Kristus necíti unavený ani po prejdení štyridsiatich kilometrov a nohy Ho nebolia, a je dokonca ľahší ako vzduch, cítiac sa viac nabitý energiou, možno to považovať za normálne a praktické? Ak Kristus neprechladne, keď je vystavený chladu, a za žiadnych okolností neochorie, ak Jeho oči dokážu vyžarovať svetlo, ktoré je niekoľko desiatok ráz silnejšie ako akékoľvek silné svetlá, ktorým sú vystavené, a Jeho oči nie sú unavené ani ich nepostihne krátkozrakosť bez ohľadu na to, ako dlho sa pozerá na obrazovku počítača, ak sa Mu slnečné svetlo nezdá oslepujúce bez ohľadu na to, ako dlho sa doň pozerá, a pri chôdzi v noci, hoci iní áno, a Jeho oči sú s postupom dňa čoraz jasnejšie – považuje sa to za normálnosť a praktickosť? Nič z toho tým nie je, ide o bežné poznatky, s ktorými ľudia často prichádzajú do kontaktu. Normálnosť a praktickosť znamená cítiť smäd potom, čo čo sa človek dlho nenapije vody, cítiť únavu po dlhom rozprávaní, bolesť nôh po dlhej chôdzi a cítiť smútok a roniť slzy po vypočutí smutných a srdcervúcich správ – to je normálnosť a praktickosť. Aká je teda presná definícia normálnosti a praktickosti? Definíciou normálnosti a praktickosti je to, čo zodpovedá normálnym potrebám a inštinktom tela a neprekračuje tento rozsah. To, čo zodpovedá schopnostiam a rozsahu normálnej ľudskej prirodzenosti, rozumnosti normálnej ľudskej prirodzenosti a emóciám normálnej ľudskej prirodzenosti, ako sú šťastie, hnev, smútok a radosť, spadá do rozsahu normálnosti a praktickosti. Kristus je telo, ktoré si Boh obliekol na zemi; On, ako každý normálny človek, má normálnu reč a správanie, normálny životný režim a rozvrh. Ak nespí tri dni a tri noci, bude sa cítiť ospalý a bude sa mu chcieť spať aj postojačky; ak nebude jesť celý deň, bude cítiť hlad; a ak bude dlho kráčať, bude unavený a nebude chcieť nič iné, len si čím skôr oddýchnuť. Napríklad aj Ja sa cítim unavený po trojhodinovom alebo štvorhodinovom zhromaždení a duchovnom spoločenstve s vami a tiež si potrebujem oddýchnuť. Toto je normálnosť a praktickosť tela, úplne to zodpovedá jeho vlastnostiam a rôznym prejavom a inštinktom normálnej ľudskej prirodzenosti, vôbec to nie je nadprirodzené. Preto sa takéto telo vyznačuje mnohými prejavmi a zjaveniami ľudskej prirodzenosti a vonkajší životný štýl a životný režim ľudskej prirodzenosti tohto tela sa nelíšia od toho, čo prejavuje a zjavuje každý obyčajný, normálny človek, sú úplne rovnaké. Boh stvoril ľudstvo a vtelené Božie telo má rovnaké vlastnosti a normálne, praktické životné inštinkty ako ľudstvo, nie je vôbec nadprirodzené. Ľudia nemôžu prechádzať cez steny alebo zatvorené dvere a vtelený Boh je na tom rovnako. Niektorí ľudia hovoria: „Nie si ty vtelený boh? Nie si ty kristus? Nemáš podstatu boha? Skutočne ťa môžu obmedziť zamknuté dvere? Ty by si mal byť schopný prechádzať cez zatvorené dvere. Ľudia sa cítia unavení potom, čo pešo prejdú päť kilometrov, ale ty by si sa nemal cítiť unavený ani po prejdení štyridsiatich kilometrov; ľudia jedia trikrát denne, ty by si však mal byť schopný nejesť tridsať dní, jesť len vtedy, keď máš chuť, a nejesť, keď chuť nemáš, a stále byť schopný kázať na zhromaždeniach a žiť oduševnenejšie ako ostatní. Ochorieť je súčasťou ľudského života, ty by si však ochorieť nemal. Pretože ty si kristus, mal by si mať stránku, ktorá je odlišná od obyčajných ľudí, iba vtedy by si bol hoden nazývať sa kristom, len to by dokázalo, že máš podstatu boha.“ Je to správne? (Nie.) V čom je to nesprávne? Sú to ľudské predstavy a fantázie, nie pravda.

Vtelené Božie telo je normálne a praktické – všetky činnosti, ktoré vykonáva Jeho normálna ľudská prirodzenosť, a Jeho každodenný život, reč a správanie sú realitou pozitívnych vecí. Od počiatku, keď Boh stvoril ľudí, obdaril ich týmito normálnymi, praktickými inštinktmi; takže ani vtelené Božie telo by nikdy neporušilo tieto zákony. To je dôvod a základ toho, prečo sú Kristova normálnosť a praktickosť pozitívnymi vecami. Boh stvoril ľudstvo a všetky jeho prejavy a inštinkty vytvoril presne podľa Svojich želaní. Boh dal človeku tieto inštinkty a tie sú zákonmi každodenného života človeka – spôsobil by Boh, aby Jeho vtelené telo tieto zákony normálnosti a praktickosti porušovalo? Je jasné, že Boh by to neurobil. Boh stvoril ľudstvo a podstatou vteleného tela je takisto – Oni pochádzajú z rovnakého zdroja, takže princípy a ciele Ich konania sú tiež rovnaké. Vďaka Kristovým prejavom normálnosti a praktickosti sa v očiach más prirodzene javí ako mimoriadne obyčajný človek. V mnohých veciach Mu chýbajú schopnosti predvídania a predpovedania, ktoré v predstavách ľudí má, a nedokáže spôsobiť, aby veci zmizli alebo sa objavili, ako si to ľudia predstavujú, a už vôbec nemôže prevýšiť obyčajných ľudí, prekonať schopnosti a inštinkty tela alebo ísť nad rámec normálneho ľudského myslenia, aby robil veci, ktoré žiadny človek nedokáže urobiť, ako si ľudia predstavujú. Na rozdiel od týchto predstáv tento obyčajný človek ľudskému oku nezjavil ani neprejavil ani náznak Boha od začiatku Svojho diela až po súčasnosť. Voľným ľudským okom sa okrem Jeho reči a diela v žiadnej z Jeho normálnych ľudských činností nedajú pozorovať žiadne náznaky Boha ani zjavenia Božej identity a podstaty. Bez ohľadu na to, ako sa na Neho ľudia pozerajú, vždy sa im javí ako obyčajný človek. Prečo? Dôvod je jediný: to, čo človek vidí, vidí správne; vtelené Božie telo je skutočne normálny, praktický človek, normálne, praktické telo. Takéto navonok normálne a praktické telo zažíva prenasledovanie a stíhanie veľkým červeným drakom rovnako ako iní ľudia, pričom nemá kde hlavu skloniť ani si kde oddýchnuť. V tomto sa nelíši od žiadneho iného človeka a nie je výnimkou. Keď zažíva takéto prenasledovanie, aj On sa skrýva, kde sa dá; nemôže sa stať neviditeľným ani sa ukryť pod zem, nemá nadprirodzené schopnosti, aby sa vyhol týmto nebezpečenstvám. Jediné, čo môže urobiť, je získať o nich informácie vopred a potom sa ponáhľať na útek. Keď ľudia čelia nebezpečným situáciám, cítia sa nervózni a boja sa – myslíte si, že Kristus sa bojí? Myslíte si, že sa cíti nervózny? (Áno.) Máte pravdu; ako to viete? (Každý normálny človek by sa v takej situácii cítil nervózny.) Správne. Povedali ste to veľmi dobre. Naozaj rozumiete normálnosti a praktickosti, porozumeli ste tomu dokonale. Aj Kristus sa v týchto situáciách bude cítiť nervózny a bude sa báť, ale prejaví zbabelosť? Bude sa cítiť vydesený vládnucou stranou? Urobí s ňou kompromis? Nie. Bude sa len cítiť nervózny a bude sa báť a bude chcieť rýchlo uniknúť z tohto brlohu démonov. To všetko sú prejavy Kristovej normálnosti a praktickosti. Samozrejme, existuje ešte dosť veľa ďalších prejavov Kristovej normálnosti a praktickosti, ako napríklad to, že je niekedy zábudlivý, nespomína si na mená ľudí, keď sa s nimi dlho nevidel, a tak ďalej. Normálnosť a praktickosť sú len charakteristiky, inštinkty, znaky a ukazovatele normálneho, obyčajného človeka. Práve preto, že Kristus má normálnu, praktickú ľudskú prirodzenosť, inštinkty prežitia a všetky vlastnosti tela, môže normálne hovoriť a pracovať, normálne komunikovať s ľuďmi, viesť ľudí normálnym a praktickým spôsobom a takisto ich viesť a pomáhať im pri vykonávaní práce v rámci ich povinností normálnym a praktickým spôsobom. Práve vďaka Kristovej normálnosti a praktickosti všetci stvorení ľudia silnejšie pociťujú praktickosť Božieho diela, majú z tohto diela úžitok a získavajú z neho hmatateľnejšie a výhodnejšie zisky. Kristova normálnosť a praktickosť sú znakmi normálnej ľudskej prirodzenosti, sú nevyhnutné pre Jeho vtelené telo, aby sa zapájalo do všetkej normálnej práce, činností a ľudského života, a ešte viac sú niečím, čo potrebujú všetci, ktorí nasledujú Boha. Antikristi však takto Kristovu normálnosť a praktickosť nechápu. Oni veria, že Kristus je len obyčajný človek, pretože je normálny a praktický a príliš sa podobá človeku – čo znamená, že nie je hoden nazývať sa božím synom, stelesnením boha medzi ľuďmi alebo kristom, pretože je príliš normálny a praktický, praktický do takej miery, že ľudia v ňom nevidia žiadny náznak ani podstatu boha. Antikristi hovoria: „Môže takýto boh spasiť ľudí? Je takýto boh hoden nazývať sa kristom? Tento boh sa na boha príliš nepodobá! Chýba mu niekoľko prvkov ľudských predstáv o bohu: po prvé, byť nadprirodzený, mimoriadny a tajomný; po druhé, mať superschopnosti a schopnosť prejavovať mocnú silu; po tretie, mať vzhľad pripomínajúci boha, božiu identita, dôstojnosť a podstatu a tak ďalej. Ak v ňom nemožno vidieť žiadny z týchto prvkov, ako môže byť bohom? Znamená to, keď povie tých pár slov a urobí ten kúsok práce, že je bohom? Potom je stať sa bohom príliš ľahké, však? Ako môže byť obyčajné, normálne telo bohom?“ To je niečo, čo antikristi nikdy nemôžu prijať.

Keď som Ja v pevninskej Číne zažíval prenasledovanie veľkým červeným drakom, spolu s niekoľkými bratmi a sestrami sme sa často museli skrývať, kamkoľvek sme išli, a nemali sme žiadnu osobnú slobodu. Niekedy, keď sme začuli správy o nebezpečenstve, museli sme rýchlo utiecť. Za týchto okolností nikto z ľudí, ktorí boli so Mnou, nezoslabol. Aký bol na to dôvod? Boli pochabí? Boli prostoduchí? Nie, bolo to preto, že pevne rozpoznali podstatu vteleného Boha. Nielenže nemali žiadne predstavy o normálnosti a praktickosti Krista a ani ju neodsudzovali, ale prejavovali voči týmto vlastnostiam aj ohľaduplnosť a porozumenie a chápali ich správnym spôsobom. Akékoľvek utrpenie Kristus znášal, znášali ho spolu s Ním, a bez ohľadu na to, aké prenasledovanie a stíhanie Kristus zažíval, neprestávali Ho nasledovať bez sťažností a nikdy kvôli týmto okolnostiam nezoslabli. Iba vtedy, keď som sa vybral na určité miesta, našli sa jednotlivci, ktorí – vediac, že som sa hnal na útek, aby som sa vyhol nebezpečnému prostrediu, a že možno nebudem mať kde inde zostať, že možno nenájdem iné miesto na odpočinok – si pomysleli: „Pche! Ty tvrdíš, že si kristus, božie vtelené telo, a len sa pozri, v akom úbohom stave si. Ako sa ty hodíš na to, aby si bol kristom? V čom vyzeráš ako boh? Myslíš si, že ty môžeš spasiť druhých? Mal by si sebou hodiť a najprv spasiť seba! Môže nasledovanie teba priniesť požehnania? To sa zdá nemožné! Ak tvoje slová môžu spasiť druhých, potom prečo nemôžu spasiť teba? Pozri sa na seba teraz, nemáš ani kde hlavu skloniť a musíš hľadať pomoc u nás ľudí, u mocných ľudí. Ak si ty boh, nemal by si byť taký poľutovaniahodný. Ak si ty božie vtelené telo, nemal by si byť bez miesta, ktoré by si nazval domovom!“ Takíto ľudia teda túto vec nikdy nepochopia. Ak jedného dňa uvidia, že sa evanjelium o kráľovstve šíri v zahraničí, že ho prijímajú mnohí ľudia v rôznych krajinách, a uvidia, že veľký červený drak padol, že Boží nasledovníci chodia so vztýčenou hlavou a už nie sú prenasledovaní a že vládnu a vykonávajú moc bez toho, aby sa ich niekto odvážil šikanovať, určite by úplne zmenili svoj typický postoj a už by neprechovávali predstavy o Bohu vládnucom v tele. Prečo by nastala taká náhla zmena? Títo jednotlivci sa spoliehajú výlučne na to, čo vidia na vlastné oči; neveria, že Božie slová sú pravda, že On je všemohúci alebo že sa splní všetko, čo hovorí. Veria takíto ľudia v Boha? V čo veria? (V moc.) Má Kristus moc? Medzi skazeným ľudstvom Kristus nemá moc. Niektorí ľudia hovoria: „Nemá boh autoritu? Ak je kristovou podstatou boh, tak prečo nemá božiu autoritu? Autorita je oveľa väčšia ako moc, nemal by teda mať aj moc?“ Čo je cieľom diela vteleného Boha? Čo je zodpovednosťou vteleného Boha? Je ňou oháňať sa mocou? (Nie.) Preto, ako každý normálny človek, trpí odmietnutím, urážkami, ohováraním a nepriateľstvom tohto sveta – Kristus musí znášať všetky tieto veci, nie je od nich oslobodený.

Tí, ktorí sa skutočne usilujú o pravdu, nielenže nemajú žiadne predstavy o Kristovej normálnosti a praktickosti – naopak, v týchto vlastnostiach ešte viac vidia Božiu milotu a prostredníctvom nich získavajú lepšie poznanie skutočnej podstaty Boha a skutočnej podstaty Stvoriteľa. Ich poznanie Boha sa stáva hlbším, praktickejším, skutočnejším a presnejším. Naopak, antikristi často cítia neochotu nasledovať takého Krista kvôli celej Jeho normálnosti a praktickosti, mysliac si, že Mu chýbajú nadprirodzené schopnosti a nevyniká nad obyčajnými ľuďmi, a navyše zažíva rovnaké životné prostredie ako ľudstvo. Antikristi nielenže nie sú schopní toto všetko s radosťou prijať a porozumieť z toho Božej povahe, ale to aj odsudzujú a bránia sa tomu, a ešte viac voči tomu vznášajú obvinenia. Napríklad, keď niekto urobí niečo, čo je v rozpore s princípmi, ak sa na to nespýtam a nikto Mi o tom nepovie, tak o tom nebudem vedieť – nejde tu o prejav, ktorý spadá do rozsahu normálnosti a praktickosti? (Áno.) Tí, ktorí majú správne porozumenie a normálnu ľudskú prirodzenosť, by Mi tú záležitosť jasne a dôkladne vysvetlili a potom by Mi dovolili, aby som s nimi naložil tak, ako uznám za vhodné. Antikristi robia presný opak; pozorujú Ma svojimi očami a skúšajú Ma tým, že sa zo Mňa snažia vytiahnuť informácie. Potom si pomyslia: „Keďže o tejto záležitosti nevieš, je to ľahké vyriešiť – mal som plán, ako s tebou naložiť pre prípad, že by si o tom vedel, a mal som iný plán, ako s tebou naložiť pre prípad, že by si o tom nevedel; z veľkého problému by som urobil malý a ten by som potom by som zredukoval na nič, čím by som ťa nechal v úplnej nevedomosti a dovolil by som, aby táto záležitosť vyšumela – keďže o tomto probléme nevieš, nepotrebuješ o ňom vedieť ani v budúcnosti. Ja sa toho ujmem. Keď sa o tom jedného dňa dozvieš, už sa to vyvinie tak, ako som zamýšľal, a čo mi potom budeš môcť spraviť?“ Ktorí ľudia zaobchádzajú s Kristom takýmto spôsobom? Sú to dobrí ľudia? Sú to ľudia, ktorí sa usilujú o pravdu? Majú ľudskú prirodzenosť a integritu? (Nie.) Vyskytli sa niektorí vodcovia, ktorí robili určité veci; svojvoľne povyšovali jednotlivcov v cirkvi, mrhali obetami a robili nadmerné, bezhlavé nákupy, a bez ohľadu na to, koľko peňazí bolo minutých alebo aké významné problémy to spôsobilo, nepovedali o tom ani slovo. Išiel som tam mnohokrát a nikdy sa so Mnou neporadili ani sa Ma na tieto veci nespýtali, jednoducho sa rozhodovali sami; nedovolili Mi ani vykonať žiadnu previerku a musel som z nich informácie páčiť. Správali sa ku mne ako cudzincovi: „Keďže si tu, len ti podáme správu a povieme ti o tom, čo vidíš pred sebou. Pokiaľ ide o veci, ktoré sme urobili za tvojím chrbtom, radšej sa nesnaž o žiadnej z nich dozvedieť. Nedovolíme ti vstupovať do toho ani sa vypytovať.“ Bez ohľadu na to, koľkokrát som ich navštívil, nikdy Mi nedovolili klásť žiadne otázky. V obavách z toho, že by som sa mohol začať vypytovať, zámerne zakrývali pravdu falošnými, pekne znejúcimi slovami a uchyľovali sa k podvodom. Vopred sa dohodli, dosiahli zhodu a vymieňali si významné pohľady; udržiavali jednotný front a jedni nehlásili problémy druhých, pričom sa navzájom kryli. Keď som zistil, čo za veci robia za Mojím chrbtom, a chcel som ich brať na zodpovednosť, naďalej sa navzájom kryli, nehovorili, kto je zodpovedný, tvárili sa hlúpo a hrali so Mnou slovné hry. Akej chyby sa dopustili? Mysleli si: „Okrem svojho normálneho, jednoduchého myslenia a obyčajnej, normálnej ľudskej prirodzenosti nemá kristus – tento obyčajný človek – nič, čím by sa mohol vychvaľovať, a žiadne nadprirodzené schopnosti. Keďže je to tak, môžeme za tvojím chrbtom robiť nejaké malé ťahy a pokojne sa venovať našim vlastným podnikom. My máme pod kontrolou peniaze cirkvi, takže kúpime čokoľvek, čo chceme. Vôbec nemusíme hľadať, keď je potrebný podpis, nákupy jednoducho môžeme svojvoľne podpísať bez toho, aby museli byť skontrolované, a míňať peniaze ľahkovážnym spôsobom. Nie je kristus boh? Dokážeš mať tieto veci pod kontrolou? Budeme si robiť, čo sa nám zachce; okrem času, keď si nablízku, po zvyšok času je to všetko naša doména!“ Ako zaobchádzali s Kristovou normálnosťou a praktickosťou? Nepovažovali Ho za niekoho, koho je ľahké šikanovať? Mysleli si: „Pokiaľ máš normálnu ľudskú prirodzenosť, nebojíme sa ťa šikanovať. Ak nemáš nadprirodzenú ľudskú prirodzenosť, nebojíme sa ťa.“ Čo to bolo za ľudí? Keby boli posudzovaní podľa ich ľudskej prirodzenosti, považovali by ich za dobrých ľudí? Považovali by ich za ľudí, ktorí majú morálku a ľudskú prirodzenosť? Považovali by ich za ľudí, ktorí majú ušľachtilú integritu? Čím v skutočnosti boli? Nebola to skupina zloduchov? Koho títo ľudia zastupovali, keď pracovali v Božom dome? Nezastupovali ani človeka, zastupovali satana. Robili veci pre satana, boli jeho služobníkmi a komplicmi; boli tu na to, aby vyrušovali a ničili dielo Božieho domu, nekonali svoje povinnosti, ale páchali zlo. V čom sa táto skupina satanových komplicov líšila od veľkého červeného draka, ktorý zajíma, prenasleduje a týra Boží vyvolený národ? Veľký červený drak vidí, že Božie vtelené telo je len obyčajný človek, že vôbec nie je desivé, a tak sa Ho svojvoľne snaží chytiť, a keď Ho chytí, pokúsi sa Ho zabiť. Nezaobchádzali títo satanovi komplici, títo antikristi, s Kristom rovnako? Nie je ich podstata rovnaká? (Áno.) Za čo považovali Krista vo svojej viere? Verili v Neho ako v Boha alebo ako v človeka? Keby považovali Krista za Boha, zaobchádzali by s Ním takto? (Nie.) Existuje len jedno vysvetlenie: videli Krista ako človeka, ako niekoho, koho môžu ľahkovážne súdiť, oklamať, zahrávať sa s ním, opovrhovať ním a zaobchádzať s ním, ako sa im zachce; to znamená, že boli veľmi trúfalí. Ak kategorizujeme takýchto trúfalých ľudí, môžu byť zaradení do kategórie a skupiny stvorených bytostí, Božieho vyvoleného ľudu, Jeho nasledovníkov, ľudí, ktorí môžu byť Ním zdokonalení, a ľudí, ktorí môžu byť Ním spasení? (Nie.) Kam mal byť takýto odpad umiestnený? Do satanovho tábora. Ľudia v tejto skupine sú charakterizovaní ako antikristi. Zaobchádzali s Kristom ako s obyčajným človekom a konali svojvoľne a bezohľadne a v rámci svojho vplyvu mali absolútnu moc, mysliac si: „Bez ohľadu na to, o aký problém ide, pokiaľ sa ťa naň nepýtam alebo ťa o tom neinformujem, nemáš právo zasahovať a nikdy sa o tom nedozvieš.“ Povedzte Mi, má Kristus právo zapodievať sa nimi? (Áno.) Aký by bol vhodný spôsob, ako to urobiť? (Vypudiť ich z cirkvi.) Takto treba zaobchádzať s antikristmi a satanmi; nesmie sa im preukázať zhovievavosť. Keď takíto ľudia veria v Boha, bez ohľadu na to, čo Boh robí, ako poskytuje ľuďom pravdu alebo aké dielo koná, nevenujú tomu pozornosť. Ak im chýba moc, vymýšľajú spôsoby, ako ju získať, a keď sú pri moci, snažia sa stáť na rovnakej úrovni s Kristom, rozdeliť si s Ním svet, súťažiť o to, kto je nadradený, a súperiť s Ním o postavenie. V rámci svojho vplyvu chcú Krista vyzvať a hovoria: „Chcem vidieť, koho slovo má väčšiu váhu, tvoje alebo moje. Táto cirkev je moja pažiť; peniaze cirkvi budem míňať, ako sa mi zachce, kúpim si, po čom túžim, a záležitosti budem riešiť, ako sa mi páči. O kom rozhodnem, že nie je dobrý, ten dobrý nie je. Použijem koho chcem a nikto sa nesmie dotknúť ľudí, ktorých sa rozhodnem použiť. Ak sa ich niekto dotkne, nikdy to nenechám tak – aj keby boh povedal, že on to tak chce, nestrpím to!“ Nie je to koledovanie si o smrť?

Ak ľudia vďaka normálnej a praktickej ľudskej prirodzenosti vteleného Boha viac porozumejú Božej milote a získajú jasnejšie a presnejšie porozumenie Božej praktickosti a podstaty, potom sú to ľudia, ktorí sa usilujú o pravdu, a tí, ktorí majú ľudskú prirodzenosť. Niektorí ľudia však Krista kvôli Jeho normálnej, praktickej stránke nepovažujú za Boha. Správajú sa pred Ním bezočivejšie a trúfalejšie, majú väčšiu odvahu konať slobodne a sú posadnutejší myšlienkami na prekonanie Krista a ovládanie Božieho vyvoleného ľudu. Majú pocit, že majú kapitál, s ktorým môžu pohŕdať Kristom a súťažiť s Ním, a dôkazy, na základe ktorých môžu považovať Krista za človeka. Myslia si, že keď získajú tieto dôkazy, nemusia sa Krista báť a že Ho môžu slobodne kritizovať, nezáväzne sa s Ním rozprávať a smiať sa s Ním, stavať sa s Ním na rovnakú úroveň a diskutovať s Ním o svojich domácich záležitostiach a osobných starostiach. Niektorí dokonca hovoria: „Podelil som sa s tebou o svoje vnútorné myšlienky, slabosti a skazené povahy, tak mi ty povedz o svojom stave. Povedal som ti o svojich skúsenostiach pred a po tom, ako som uveril v boha, a povedal som ti o tom, ako som prijal božie dielo, tak sa so mnou podeľ o svoje skúsenosti.“ O čo sa pokúšajú? Nepovažujú vteleného Boha za príliš obyčajného a normálneho a nechcú si z Neho spraviť člena rodiny, kamaráta, priateľa alebo suseda? Bez ohľadu na to, aký normálny a praktický je Kristus, Jeho podstata sa nikdy nezmení. Bez ohľadu na Jeho vek, miesto narodenia alebo to, ako sa Jeho kvalifikácia a skúsenosti porovnávajú s tvojimi, či sa ti javí ako vznešený alebo bezvýznamný, nikdy nezabudni, že sa vždy bude od teba líšiť. Prečo je to tak? On je Boh žijúci v navonok normálnom a praktickom tele; Jeho podstata je večne odlišná od tvojej; Jeho podstata je podstatou najvyššieho Boha, ktorý je navždy a vždy nad celým ľudstvom. Nezabúdaj na to. Navonok sa javí ako obyčajný a normálny človek, nazýva sa Kristus a má identitu Krista, ale ak Ho vo svojej viere považuješ za človeka a pozeráš sa na Neho ako na obyčajného človeka, ako na člena skazeného ľudstva, si v nebezpečenstve. Kristova identita a podstata sa nikdy nemenia, Jeho podstata je podstatou Boha a Jeho identita je vždy identitou Boha. Skutočnosť, že žije v schránke normálneho, praktického tela, neznamená, že je príslušníkom skazeného ľudstva, ani to neznamená, že Ho ľudia môžu manipulovať alebo ovládať, alebo že Mu môžu byť rovní či s Ním súperiť o moc. Pokiaľ Ho ľudia vidia ako človeka a posudzujú Ho ľudskými spôsobmi a perspektívami a snažia sa Ho premeniť na priateľa, rovesníka, kolegu alebo vyššieho dôstojníka, stavajú sa do nebezpečnej pozície. Prečo je nebezpečná? Ak vidíš Krista ako obyčajného, normálneho človeka, začnú sa vynárať tvoje skazené povahy. Od chvíle, keď považuješ Krista za človeka, začnú sa odhaľovať tvoje zlé skutky. Nie je toto tá nebezpečná časť? Pokiaľ ľudia vidia Krista ako človeka a myslia si, že je normálny a praktický, že je ľahké Ho oklamať a že je presne taký ako ľudstvo, neboja sa Boha a v tom čase sa ich vzťah s Bohom mení. Na čo sa tento vzťah mení? Ich vzťah už nie je vzťahom stvorenej ľudskej bytosti a Stvoriteľa, už nie je vzťahom nasledovníka a Krista a už nie je vzťahom predmetu spásy a Boha, namiesto toho sa stáva vzťahom satana a Zvrchovaného vládcu všetkých vecí. Ľudia stoja proti Bohu a stávajú sa Jeho nepriateľmi. Keď na Krista nazeráš ako na človeka, meníš aj svoju vlastnú identitu pred Bohom a svoju hodnotu v Jeho očiach; úplne ničíš svoje vyhliadky a osud svojou zhovievavosťou voči sebe, vzdorovitosťou, podlosťou a aroganciou. Boh ťa uzná, povedie a udelí ti život a šancu dosiahnuť spásu jedine na základe toho, že si stvorená bytosť, nasledovník Krista a človek, ktorý prijal Božiu spásu. V opačnom prípade sa tvoj vzťah s Bohom zmení. Keď ľudia považujú Boha, Krista, za človeka, nerobia si z toho žarty? Ľudia to zvyčajne nepovažujú za problematické, myslia si: „Kristus sám povedal, že je obyčajný a normálny človek, tak čo je zlé na tom, keď sa k nemu správam ako k človeku?“ V skutočnosti na tom nie je nič zlé, má to však vážne následky. Správať sa ku Kristovi ako k človeku má pre teba veľa výhod. V jednom ohľade to zvyšuje tvoje postavenie, v inom sa tým zmenšuje vzdialenosť medzi tebou a Bohom a okrem toho nebudeš v Božej prítomnosti taký zdržanlivý, budeš sa cítiť uvoľnene a slobodne. Budeš vlastniť svoje ľudské práva, slobodu a pocit hodnoty svojej existencie a pocítiš pocit svojej vlastnej prítomnosti – nie je to dobré? Nie je nič zlé na tom, keď sa takto správaš k skutočnému človeku, ukazuje to, že máš dôstojnosť a integritu. Človek by sa nemal ľahko klaňať; ľudia by nemali ľahkovážne pokľaknúť, poddávať sa ani priznávať svoju podriadenosť voči žiadnemu človeku – nie sú toto zákony ľudského prežitia a ľudské pravidlá hry? Mnohí tieto zákony a pravidlá hry uplatňujú na svoje interakcie s Kristom. To znamená problémy a je veľmi pravdepodobné, že to urazí Božiu povahu. Je to preto, že prirodzenosť-podstata všetkých členov ľudstva bez ohľadu na rasu je rovnaká. Iba Kristus sa líši od ľudstva. Hoci pôsobí normálne a prakticky a má životný štýl a režim normálnej, praktickej ľudskej prirodzenosti, Jeho podstata sa nepodobá podstate žiadneho skazeného človeka. Práve preto je oprávnený požadovať, aby sa k Nemu Jeho nasledovníci správali tak, ako to On vyžaduje. Okrem Krista nie je žiadna iná osoba oprávnená používať tieto metódy a štandardy na kladenie požiadaviek na ľudí. Prečo? Pretože Kristovou podstatou je Boh sám a pretože Kristus, tento obyčajný, normálny človek, je normálne telo, do ktorého je Boh oblečený, a Božie stelesnenie medzi ľuďmi. Už len na tomto základe je nesprávne vidieť Krista ako človeka, správať sa k Nemu ako k človeku je ešte nesprávnejšie a klamať Ho, zahrávať sa s Ním a bojovať proti Nemu, akoby bol človekom, je ešte horšie. Antikristi, táto banda podlých jednotlivcov, ktorí neznášajú pravdu, si tento závažný problém a jasnú chybu nikdy neuvedomia. Prečo je to tak? Pretože ich prirodzenosť-podstata je podstatou antikrista. Bojujú s Bohom v duchovnej sfére, súperia s Ním o postavenie, nikdy Ho neoslovujú ako Boha ani sa k Nemu tak nesprávajú. V Božom dome toto správanie opakujú a správajú sa ku Kristovi rovnako. Ich predok sa takto správal k Bohu, nie je teda prekvapením, že si nemôžu pomôcť a konajú takto. Keďže si nemôžu pomôcť a konajú takto a ich prirodzenosť-podstata bola zistená, môžu byť takíto ľudia ešte spasení Bohom? Nemajú byť vyčistení a vypudení z Božieho domu? Nemajú byť odmietnutí celým Božím vyvoleným ľudom? (Áno.) Máte stále predstavy o tom, že Boží dom odsudzuje, vyčisťuje a vyraďuje takýchto jednotlivcov? (Nie.) Sú poľutovaniahodní? (Nie.) Prečo nie sú poľutovaniahodní? Sú nenávistní a odporní, takže nie sú poľutovaniahodní.

C. Ako antikristi zaobchádzajú s pokorou a skrytosťou Krista

To, ako antikristi zaobchádzajú s normálnosťou a praktickosťou Krista, sa prejavuje mnohými spôsobmi a práve sme odhalili niektoré konkrétne príklady. Naše duchovné spoločenstvo o tomto aspekte tu ukončíme. Pokiaľ ide o ďalší aspekt Krista – Jeho pokoru a skrytosť – antikristi aj tu prejavujú svoju jedinečnú povahu-podstatu a majú rovnaké esenciálne prejavy a prístupy ako pri zaobchádzaní s Kristovou normálnosťou a praktickosťou. Stále nedokážu prijať tieto veci od Boha ani ich prijať ako niečo pozitívne, namiesto toho nimi pohŕdajú, dokonca sa im vysmievajú a odsudzujú ich, a potom ich popierajú. Je to trojdielna séria: najprv pozorujú, potom odsudzujú a nakoniec popierajú. Toto všetko sú zvyčajné činy antikristov; je to určené podstatou antikristov. Čo je pokora a skrytosť? Doslovne by to nemalo byť ťažké pochopiť – znamená to nerád sa predvádzať, nestavať sa na obdiv, držať sa v úzadí a zostať neznámy. Týka sa to povahy vteleného Boha a vrodenej osobnosti Boha. Na základe vonkajšieho zdania by pre ľudí nemalo byť ťažké všimnúť si toto: Kristus nemá žiadne ambície, nesnaží sa uchvátiť moc, nemá žiadnu túžbu po nej, nesnaží sa opantať srdcia ľudí ani neštuduje čítanie myšlienok; Kristus hovorí jednoducho, priamo a jasne, nikdy nepoužíva všetečné slová ani triky, aby z ľudí vymámil ich skutočné myšlienky. Ak ľudia chcú niečo povedať, môžu; ak nie, nenúti ich. Keď Kristus odhaľuje skazené povahy ľudí a rôzne stavy, hovorí priamo a jasne na ne poukazuje; Kristov spôsob riešenia vecí je navyše veľmi jednoduchý. Tí, ktorí so Mnou prišli do kontaktu, by mali mať tento dojem a hovoriť: „Ty si celkom priamy, bez akýchkoľvek taktík pre svetské záležitosti. Napriek tomu, že máš postavenie, nezdá sa, že by si v akejkoľvek skupine cítil pocit nadradenosti.“ Toto tvrdenie je naozaj presné; nerád som stredobodom pozornosti ani si nezvyšujem Svoju slávu pred ostatnými. Ak by som skutočne nemal toto postavenie a Boh by o Mne nesvedčil, Mojou vrodenou osobnosťou je zostať v davoch vzadu, neželať si zviditeľňovať ma, nechcieť, aby ostatní vedeli, aj keď mám nejaké špeciálne zručnosti, lebo keby ľudia vedeli, chodili by všade za Mnou, čo je otravné a ťažko sa to dá zvládať. Takže bez ohľadu na to, kam idem, len čo Ma ľudia začnú všade nasledovať, hľadám spôsoby, ako ich poslať preč, pričom s nimi preberiem záležitosti, keď je to potrebné, a keď to netreba, rýchlo ich vrátim na ich náležité miesta, aby robili to, čo majú robiť. Pre skazených ľudí je to nepochopiteľné: „My ľudia Ťa tak veľmi milujeme a podporujeme! Sme do Teba takí hotoví! Prečo neprijmeš túto našu náklonnosť?“ Čo sú to za reči? Povedal som ti, čo som mal, dal som ti potrebné pokyny, tak choď robiť to, čo máš robiť, netoč sa okolo Mňa, nestojím o to. Zo svojho pohľadu si ľudia myslia: „Bože, keď si vykonal také veľké dielo, necítiš sa často aj Ty samoľúbo? Necítiš sa s toľkými nasledovníkmi vždy aj Ty nadradene? Nechceš si vždy užívať špeciálne zaobchádzanie?“ Hovorím, že som sa tak nikdy necítil; nikdy si neuvedomujem, že mám toľko nasledovníkov, necítim sa nadradene a nemám ani poňatia, aké vysoké je Moje postavenie. Povedzte Mi, aký by bol bežný človek za normálnych okolností každý deň nadšený, keby bol v takom postavení? Nevedel by, čo jesť alebo čo si obliecť, však? Nevznášal by sa celý deň v oblakoch? Nedúfal by vždy, že ho budú ľudia všade nasledovať? (Áno.) Najmä tí, ktorí majú nejaké schopnosti, by vždy hľadali spôsoby, ako usporiadať stretnutia, aby si užili pocit pozornosti a potlesku počas prejavov, mysliac si, že to prevyšuje radosť z jedenia mäsa a pitia vína. Zaujímalo by ma, prečo sa tak necítim? Prečo necítim, že je to dobré? Prečo ma ten pocit nezaujíma? Na svetovej hudobnej scéne sú tí, ktorí majú trochu schopností, najmä tí, ktorí vedia spievať a tancovať, nazývaní bohyňami, bohmi, kráľmi hudby, kráľovnami hudby a dokonca otcami, matkami a praotcami. Toto nie sú dobré tituly. Navyše, niektorí ľudia sú nespokojní, keď ich volajú „Malý^[a] Wang“ alebo „Malý Li“, mysliac si, že to znižuje ich postavenie, a tak hľadajú spôsoby, ako zmeniť jeho úroveň, aby ich ľudia v budúcnosti volali kráľ alebo kráľovná. Toto je skazená ľudská rasa. Niektorí ľudia po tom, čo uverili v Boha, hovoria, že veriaci by nemali byť takí arogantní ako neverci, že by sa nemali nazývať bohom, kráľom alebo kráľovnou, že musia byť nenápadní a pokorní. Veria, že nazvať sa priamo Pokorný je trochu vulgárne, že to neznie dosť malo ani dosť nízko, a tak si dávajú mená ako Drobný, Nepatrný, Prach, Malý a niektorí dokonca Zrnko piesku a Nanometer. Nesústredia sa na pravdu, ale premýšľajú nad vulgárnosťou, s menami ako Malá burina, Výhonok a dokonca Hlina, Blato, Hnoj a tak ďalej. Tieto mená sú jedno nepríjemnejšie a nižšie než druhé, môžu však niečo zmeniť? Vidím, že aj ľudia s týmito menami sú veľmi arogantní, skazení a niektorí z nich sú dokonca zlí. Tí, ktorí si dávajú takéto mená, sa nielenže nestali menšími ani pokornejšími, ale zostávajú spupní, podlí a zlomyseľní.

Keď sa Boh prvýkrát vtelil, aby konal dielo na zemi, Jeho dielo bolo prosté a krátke, išlo však o nevyhnutnú a dôležitú fázu diela pre spásu ľudstva. Avšak po tom, čo bol Pán Ježiš ukrižovaný, vstal z mŕtvych a vstúpil na nebesia bez toho, aby sa znova zjavil ľudstvu. Prečo sa mu znova nezjavil? To je Božia pokora a skrytosť. Podľa normálnej ľudskej logiky sa Boh vtelil a trpel tridsaťtri a pol roka, znášal zo strany ľudstva odmietanie, ohováranie, odsudzovanie, urážky a tak ďalej, a po ukrižovaní a zmŕtvychvstaní sa mal vrátiť medzi ľudí, aby si užil plody Svojho víťazstva a slávy. Mal žiť ďalších tridsaťtri a pol roka alebo ešte dlhšie a užívať si, ako Ho ľudstvo uctieva a vzhliada k Nemu, a vychutnávať si postavenie a zaobchádzanie, ktoré si zaslúžil. Boh to však neurobil. V tejto fáze diela prišiel Boh ticho a mlčky, bez akéhokoľvek obradu, a na rozdiel od ľudí, ktorí sa snažia zviditeľniť, kedykoľvek majú trochu schopností, Boh nechcel svetu oznamovať: „Som tu, Ja som Boh samotný!“ Boh o Sebe nepovedal ani jediné takéto slovo, ale ticho sa narodil v maštali. Okrem troch mudrcov, ktorí sa prišli pokloniť Bohu, bol zvyšok života Pána Ježiša Krista naplnený ťažkosťami a utrpením, ktoré sa skončili až Jeho ukrižovaním. Boh získal slávu a odpustil človeku hriechy – to znamená, že pre ľudstvo vykonal veľký čin, pretože pomohol ľuďom uniknúť z hriechu a mora utrpenia, a On je Vykupiteľom ľudstva. Je teda logické, že Boh si mal užívať uctievanie, obdiv a klaňanie sa ľudstva. Boh však odišiel ticho a mlčky, bez toho, aby vydal čo i len hlások. Za posledných dvetisíc rokov sa Božie dielo neustále šírilo. Proces tohto šírenia bol naplnený útrapami, prelievaním krvi a odsudzovaním a ohováraním zo strany celého ľudstva. Bez ohľadu na postoj ľudstva k Bohu však On naďalej vyjadroval pravdu a nikdy sa nevzdal Svojho diela spásy človeka. Navyše, počas týchto dvetisíc rokov Boh nikdy nepoužil jasné slová, aby sám seba vyhlásil, aby povedal, že Pán Ježiš je Jeho vtelené telo a že ľudstvo by Ho malo uctievať a prijať. Boh používa len tú najjednoduchšiu metódu, posiela Svojich služobníkov, aby všetkým národom a miestam kázali evanjelium o nebeskom kráľovstve, čím umožňuje väčšiemu počtu ľudí kajať sa, prísť pred Boha a prijať Jeho spásu, a tak získať odpustenie svojich hriechov. Boh nikdy nepoužil žiadne zbytočné slová, aby povedal, že On je prichádzajúci Mesiáš; namiesto toho faktami dokázal, že všetko, čo urobil, je dielo samotného Boha, že spása Pána Ježiša je Božia vlastná spása, že Pán Ježiš vykúpil celé ľudstvo a že On je samotný Boh. V tomto súčasnom vtelení prišiel Boh medzi ľudí rovnakým spôsobom a v rovnakej forme. Boží príchod v tele je pre ľudstvo obrovským požehnaním, neuveriteľne vzácnou príležitosťou a v ešte väčšej miere je to šťastie ľudstva. Čo to však znamená pre samotného Boha? Je to tá najbolestivejšia vec. Dokážete to pochopiť? Podstatou Boha je Boh. Bohu, ktorý má Božiu identitu, v Jeho podstate chýba aroganciaa namiesto toho je verný, svätý a spravodlivý. Tým, že prichádza medzi ľudstvo, musí čeliť rôznym skazeným povahám človeka, čo znamená, že všetci tí ľudia, ktorých chce spasiť, sú tí, ktorých nenávidí a ktorí sa Mu hnusia. Bohu chýba arogantná povaha, podlosť a klamlivosť, miluje pozitívne veci, je spravodlivý a svätý, ale to, čomu čelí, je práve skupina ľudí, ktorá je opakom Jeho podstaty a je voči nej nepriateľská. Čo dáva Boh najviac? Svoju lásku, trpezlivosť, milosrdenstvo a zhovievavosť. Božia láska, milosrdenstvo a zhovievavosť sú Jeho pokora a skrytosť. Skazené ľudstvo si myslí: „Boh koná také veľké dielo, získava takú veľkú slávu a je zvrchovaný nad toľkými vecami, prečo sa teda neoznámi alebo nevyhlási?“ Ľuďom sa to zdá byť také ľahké ako lusknúť prstami; keď urobia dobrý skutok, desaťnásobne ho zveličia, keď vykonajú trochu dobra, nafúknu to dvojnásobne alebo trojnásobne, donekonečna to zväčšujú a myslia si, že čím podrobnejšie to urobia, tým lepšie. Tieto veci však nie sú v Božej podstate. Bez ohľadu na to, čo Boh robí, nezahŕňa to žiadne ľudské takzvané „transakcie“; Boh nechce nič žiadať, „nehľadá odmenu“, ako to nazývajú ľudia. Boh nemá túžbu po postavení ako skazené ľudstvo, nehovorí: „Ja som Boh; robím si, čo chcem, a bez ohľadu na to, čo robím, musíte pamätať na Moju dobrotu, musíte si brať k srdcu veci, ktoré robím, a vždy na Mňa pamätať.“ Bohu chýba práve tento druh podstaty; nemá žiadne ambície, nemá arogantnú povahu skazeného ľudstva a nevyhlasuje sa. Niektorí hovoria: „Ak sa nevyhlasuješ, ako môžu ľudia vedieť, že si Boh? Ako môžu vidieť, že máš postavenie Boha?“ Nie je to potrebné; toto dokáže dosiahnuť Božia podstata. Boh vlastní podstatu Boha; bez ohľadu na to, aký je pokorný a skrytý, ako tajne pracuje, ako preukazuje milosrdenstvo a zhovievavosť ľudstvu, konečným účinkom Jeho slov, diela, činov a tak ďalej na ľudí bude nevyhnutne to, že stvorení ľudia prijmú zvrchovanosť Stvoriteľa, budú sa Mu klaňať a uctievať Ho a ochotne sa podriadia Stvoriteľovej zvrchovanosti a opatreniam. Je to určené Božou podstatou. A to, čo antikristi nedokážu dosiahnuť, je práve toto. Majú ambície a túžby, ako aj arogantné, surové a podlé povahy, nie je v nich pravda, a predsa chcú vlastniť a ovládať ľudí a prinútiť ich, aby sa im podriadili a uctievali ich. Súdiac na základe podstaty antikristov, nie sú podlí? Antikristi súperia s Bohom o Jeho vyvolených, bude s nimi Boh súperiť? Má Boh túto podstatu? Získava Boh uctievanie a podriadenosť stvorených ľudí tým, že o ňu súperí? (Nie.) Ako ju získava? Stvorené bytosti sú stvorené Bohom; iba Stvoriteľ vie, čo ľudstvo potrebuje, čo by malo vlastniť a ako by malo žiť. Povedzme napríklad, že človek vytvorí stroj. Iba jeho vynálezca pozná jeho nedostatky a chyby a vie, ako ho opraviť, ten, kto sa pokúša vyrobiť napodobeninu stroja, to nevie. Podobne, ľudstvo bolo stvorené Bohom; iba On vie, čo ľudia potrebujú, iba Boh môže spasiť ľudstvo a iba On môže premeniť skazených ľudí na skutočných ľudí. Boh to všetko nerobí Svojou autoritou, nie vlastným vyhlasovaním, ospravedlňovaním sa ani potláčaním, zavádzaním či ovládaním ľudí; Boh nepoužíva tieto prostriedky a metódy, robí to iba satan a antikristi.

Po toľkom duchovnom spoločenstve, aké je vaše porozumenie Božej pokory a skrytosti? Čo je Božia pokora a skrytosť? Je skrytosť zámerným zatajovaním Jeho identity, úmyselným skrývaním Jeho podstaty a skutočných okolností? (Nie.) Je pokora niečo umelo predstierané? Je to sebaovládanie? Je to pretvárka? (Nie.) Niektorí ľudia hovoria: „Ty si vtelený Boh, ako môže niekto s takým vznešeným postavením nosiť také obyčajné oblečenie?“ Hovorím, že som len obyčajný človek, žijem obyčajný život; všetko na Mne je obyčajné, tak prečo nemôžem nosiť obyčajné oblečenie? Niektorí hovoria: „Ty si Kristus, vtelený Boh. Tvoje postavenie je vznešené – nepodceňuj sa.“ Hovorím, aké podceňovanie? Nepreceňujem sa ani sa nepodceňujem; som, kto som, robím to, čo mám robiť, a hovorím to, čo mám hovoriť – čo je na tom zlé? Preceňovanie ani podceňovanie nie je správne; preceňovanie je arogancia, podceňovanie je pretvárka a nečestnosť. Niektorí hovoria: „Vtelený Boh by mal mať vystupovanie celebrity a Tvoja reč a správanie by mali byť elegantné. Pozri sa na účesy, oblečenie a líčenie tých vplyvných žien v spoločnosti, to sú ľudia s postavením, to sú tí, o ktorých majú ľudia vysokú mienku!“ Hovorím, čo je postavenie? Čo na tom záleží, ak ku Mne ľudia vzhliadajú? Je mi to jedno; ak ku Mne vzhliadaš, hnusí sa Mi to a je Mi z toho zle. Rozhodne ku Mne nesmieš vzhliadať. Iní hovoria: „Pozri sa na tie podnikateľky v spoločnosti, obliekajú sa tak vznešene a elegantne. Na prvý pohľad vidíš, že ide o mocné, elitné postavy – prečo sa od nich nepoučíš?“ Prečo by som sa mal učiť niečo, čo sa Mi nepáči? Nosím oblečenie, ktoré zodpovedá Môjmu veku, prečo by som mal predstierať? Prečo by som sa mal učiť od iných? Ja som Ja, za koho sa vydávam? Nie je to klamstvo? Povedzte Mi, akú podobu, vzhľad, reč a správanie by mal mať vtelený Boh, aby to zodpovedalo Jeho identite? Máte na to normy? Musíte mať, inak by ste sa na Krista takto nepozerali. Ja mám Svoje normy – prekračujú Moje normy rámec pravdy-princípov? (Nie.) Prečo majú niektorí ľudia vždy predstavy o čomkoľvek, čo si oblečiem alebo čo zjem, neustále Ma hodnotia a vynášajú nado Mnou rozsudky – nie je to odporné? Prečo Ma takto vidia? V ich očiach je všetko, čo Kristus robí, nesprávne, všetko je negatívne, vždy je v tom niečo podozrivé. Akí musia byť podlí! Súdiac podľa tejto série rôznych identít, rôznych pohľadov na Boha – od Božieho Ducha, podstaty samotného Boha až po ľudskú prirodzenosť vteleného Boha – v Božej podstate nie je žiadna arogancia ani žiadne satanove ambície a túžby, a tým menej ľudské takzvané hnanie sa za postavením. Okrem podstaty samotného Boha je najvýraznejšou črtou toho, čo Boh vlastní, od Božieho Ducha až po Jeho vtelené telo, Jeho pokora a skrytosť. Táto pokora nie je predstieraná, táto skrytosť nie je zámerným vyhýbaním sa; toto je Božia podstata, toto je samotný Boh. Či je Boh v duchovnej sfére, alebo vtelený ako človek, Jeho podstata sa nemení. Ak niekto na základe tohto nevidí, že vtelený Kristus vlastní Božiu podstatu, čo je to za človeka? Nemá duchovné porozumenie, je to pochybovač. Ak sa ľudia pozerajú na Božiu podstatu pokory a skrytosti, myslia si: „Zdá sa, že Boh nemá takú veľkú autoritu. Tvrdenie, že Boh je všemohúci, sa nezdá veľmi dôveryhodné, bezpečnejšie je povedať, že Boh je mocný. Keďže nemá takú veľkú autoritu, ako môže mať zvrchovanosť nad ľudstvom? Keďže nikdy neprejavuje Božie postavenie a identitu, dokáže poraziť satana? Hovorí sa, že Boh má múdrosť – môže múdrosť rozhodnúť o všetkom? Čo je väčšie, múdrosť alebo všemohúcnosť? Môže múdrosť zneistiť všemohúcnosť? Môže múdrosť pôsobiť na všemohúcnosť?“ Ľudia o tom uvažujú, nedokážu však do toho vidieť ani tomu porozumieť. Niektorí ľudia prechovávajú v srdci určité pochybnosti a potom ich postupne trávia, neustále hľadajú a snažia sa pochopiť túto záležitosť prostredníctvom svojich skúseností a nevedomky získavajú určité vnemové poznanie. Iba antikristi po tom, čo zapochybujú o všetkých týchto aspektoch Božej podstaty, o všetkých týchto prejavoch a o všetkých Jeho činoch, nielenže neporozumejú tomu, že toto je Božia pokora a skrytosť, že toto je na Bohu to milé, ale naopak, nadobudnú viac pochybností o Bohu a prísnejšie Boha odsudzujú. Pochybujú o Božej zvrchovanosti nad všetkým, pochybujú, že Boh dokáže poraziť satana, pochybujú, že Boh dokáže spasiť ľudstvo, pochybujú, že Boží šesťtisícročný plán riadenia môže byť úspešne dokončený, a ešte viac pochybujú o skutočnosti, že sa Boh so Svojím oslávením zjaví nespočetnému množstvu ľudí. Čo robia po tom, čo o týchto veciach zapochybujú? Popierajú ich. Antikristi teda hovoria: „Kristova pokora a skrytosť neznamenajú nič, nie sú hodné chvály ani velebenia a nie sú podstatou boha. Takúto pokoru a skrytosť boh nevlastní; kristova pokora a skrytosť sú prejavmi jeho bezmocnosti. Vo svete platí, že pokiaľ má niekto čo i len malé postavenie, je korunovaný za kráľa, markíza alebo cisára. Kristus založil svoje kráľovstvo a má toľko nasledovníkov a zároveň sa práca na evanjeliu šíri s veľkou dynamikou – neznamená to, že kristova moc rastie? Ale súdiac podľa jeho činov, on nemá v úmysle zväčšovať svoju moc ani takú moc vlastniť. Je to, akoby nemal schopnosť vlastniť túto moc, vlastniť kristovo kráľovstvo. Môžem teda jeho nasledovaním získať požehnania? Môžem sa stať pánom budúceho veku? Môžem vládnuť nad nespočetnými krajinami a národmi? Dokáže on zničiť tento starý svet, toto skazené ľudstvo? Keď sa pozriem na kristov obyčajný vzhľad, ako môže dokázať veľké veci?“ Takéto pochybnosti vždy vznikajú v srdciach antikristov. Kristova pokora a skrytosť sú veci, ktoré všetci skazení ľudia, a najmä antikristi, nie sú schopní prijať, uznať ani vidieť; antikristi berú Božiu pokoru a skrytosť ako dôkaz pre svoje pochybnosti o Božej identite a podstate, ako dôkaz a páku na popretie Božej autority, čím popierajú Božiu identitu a podstatu a podstatu Krista. Po popretí Kristovej podstaty začnú antikristi konať proti Božiemu vyvolenému ľudu v rámci svojej právomoci, bez milosrdenstva, bez zhovievavosti a bez strachu, a zároveň ani v najmenšom nepopierajú ani nespochybňujú svoje vlastné schopnosti, zručnosti či ambície. V rámci svojej sféry vplyvu, v rámci sféry, v ktorej môžu konať, antikristi naťahujú svoje pazúry, ovládajú tých, ktorých môžu ovládať, a zavádzajú tých, ktorých môžu zavádzať; úplne prestávajú brať ohľad na Krista a Boha a úplne sa rozchádzajú s Bohom, Kristom a Božím domom.

O čom sme v prvom rade hovorili v duchovnom spoločenstve pri tomto bode o tom, ako antikristi zaobchádzajú s Kristovou pokorou a skrytosťou? Božia pokora a skrytosť – ktorú by ľudia mali chápať – sú v očiach antikristov najvýhodnejšími podmienkami na to, aby si robili, čo chcú, a založili nezávislé kráľovstvo v Božom dome. Boh je skrytý v tele a táto fáza diela v posledných dňoch sa formou líši od tej vo Veku milosti. Hoci Boh v tejto fáze nekoná zázraky a divy, vyslovil oveľa viac slov, nespočetne viac slov. Bez ohľadu na to, ako Boh koná, pokiaľ je vtelený, s vykonávaním Jeho diela sa spája obrovské poníženie. Iba taký Boh, ktorý vlastní božskú podstatu, sa môže skutočne pokoriť a skryť, aby sa stal obyčajným človekom a konal Svoje dielo, pretože vlastní podstatu pokory a skrytosti. Naproti tomu satan tohto schopný vôbec nie je. Aké telo by si satan obliekol, aby konal prácu medzi ľuďmi? Po prvé, mal by impozantný vzhľad a bol by surový, klamlivý a podlý; potom by musel ovládať rôzne stratégie a techniky na zahrávanie sa s ľuďmi a manipulovanie s nimi spolu s rôznymi podvodnými trikmi, musel by byť dostatočne bezohľadný a zlomyseľný. Musí sa neustále zviditeľňovať medzi ľuďmi a všade sa dostávať do stredobodu pozornosti zo strachu, že by ho niekto nemusel poznať, a musí sa vždy usilovať zvyšovať svoju popularitu a propagovať sa. Keď ho ľudia nakoniec nazvú kráľom alebo cisárom, bude spokojný. To, čo robí Boh, je presný opak toho, čo robí satan. Boh neustále prejavuje trpezlivosť a skrýva sa, a popritom pomocou milosrdenstva a láskavosti Stvoriteľa vpracováva Svoje slová a Svoj život do ľudí, aby mohli porozumieť pravde, byť spasení a stať sa skutočnými stvorenými bytosťami s normálnou ľudskou prirodzenosťou a normálnym ľudským životom. Hoci to, čo Boh robí, je pre ľudstvo neoceniteľné, Boh to považuje za Svoju vlastnú zodpovednosť. Preto sa osobne stal telom a neúnavne zaopatruje, pomáha, podporuje, osvecuje a osvetľuje ľudí ako matka alebo otec. Samozrejme, ľudí taktiež napomína, súdi, karhá a disciplinuje, pričom sleduje, ako sa deň čo deň menia, ako deň čo deň žijú normálny cirkevný život a ako deň čo deň rastú v živote. Všetko, čo Boh robí, je teda realitou pozitívnych vecí. Medzi ľudstvom ľudia chvália cenu, ktorú Boh zaplatil, Jeho veľkú moc a Jeho slávu, ale kedy Boh vo Svojich slovách povedal ľuďom: „Urobil som pre ľudstvo to a to, toľko som obetoval; ľudia Ma musia chváliť a velebiť?“ Má Boh takéto požiadavky na ľudstvo? Nie. Toto je samotný Boh. Boh nikdy nepoužíval podmienky na výmenné obchody s ľuďmi a nehovoril: „Umiestnil som Krista medzi vás, musíte sa k Nemu správať dobre, počúvať Jeho slová, podriadiť sa Mu a nasledovať Ho. Nespôsobujte vyrušenia ani narušenia, robte všetko, čo vám povie, ako vám to povie, a keď sa všetko naplní, všetci budete mať zásluhy.“ Povedal niekedy Boh niečo také? Je toto Boží úmysel? Nie. Naopak, sú to antikristi, ktorí sa vždy snažia použiť rôzne prostriedky na to, aby zviedli, obmedzili, ovládli a zmocnili sa všetkého, čo sa týka ľudí, aby prinútili ľudí opustiť Boha a prísť pred nich. Sú to antikristi, ktorí všade vyhlasujú a oznamujú, kedykoľvek urobia nejaký malý skutok. Antikristi nielenže nedokážu pochopiť, prijať, chváliť ani velebiť Božiu pokoru a skrytosť, ale namiesto toho týmito vecami ešte aj pohŕdajú a rúhajú sa im. Je to určené povahou-podstatou antikristov.

Dnes sme hovorili v duchovnom spoločenstve o troch prejavoch toho, ako antikristi popierajú Kristovu podstatu. Tu naše duchovné spoločenstvo o tom ukončíme. Máte nejaké otázky? (Nie.) Dobre, dovidenia!

21. novembra 2020

Poznámky pod čiarou:

a. Čínski hovoriaci používajú „Malý“ pred priezviskom osoby, ktorá je od nich mladšia.