Desiaty bod: Opovrhujú pravdou, bezostyšne porušujú princípy a ignorujú opatrenia Božieho domu (Prvá časť)

Skôr ako dnes začneme naše zhromaždenie, vypočujeme si rozhovor dvoch ľudí. Prvý hovorí: „Keby ma orezali, bratia a sestry by už nechceli konať svoje povinnosti.“ Druhý hovorí: „Nechceli by konať svoje povinnosti? To je nič! Keby mňa prepustili, bratia a sestry by upadli do negativity a zoslabli.“ Keď prvý vidí, že ho ten druhý tromfol, hovorí: „Keby som ja prestal veriť, bratia a sestry u nás by všetci išli za mnou.“ Keď to druhý počuje, povie: „Teda, ty si väčšia osobnosť ako ja. Ale aj tak, keby mňa vyčistili, veľa ľudí v našej cirkvi by prestalo veriť. Čo ty na to? Som väčšia osobnosť ako ty, nie?“ Rozumiete tomu, o čom hovoria? O čo tí dvaja súťažia? (Súťažia o to, kto si dokáže viac získať ľudí, kto dokáže lepšie založiť nezávislé kráľovstvo. Skúmajú, kto z nich je o niečo ľstivejší ako ten druhý.) Súťažia o to, kto je ľstivejší, kto je silnejší, kto má väčšie schopnosti a kto si získal viac ľudí. Súťažia o to, kto z nich má viac pravdy-reality? Kto z nich má viac ľudskej prirodzenosti? Kto z nich viac rozumie pravde? (Nie. Súťažia o to, koho z nich by sa zastalo viac ľudí, keby ich prepustili alebo vyčistili.) O aký druh schopnosti vlastne súťažia? Súťažia o to, kto má väčšiu schopnosť ovládať ľudí, dostávať ich do svojich osídel a zavádzať ich. Hádajte: Čo sú títo dvaja za ľudí? (Obaja sú antikristi.) Čo sú zač? Nie je to dvojica zlých ľudí, tyranov? (Je.) Jasne tu vidíme, že ide o dvoch zlých ľudí – bezostyšne súťažia o to, kto z nich má väčšiu schopnosť páchať zlo, kto dokáže viac zavádzať a ovládať ľudí, kto si dokáže lepšie získať ľudí, kto dokáže šikovnejšie súperiť s Bohom o Jeho vyvolený národ. Kto z nich dokáže ovládať viac ľudí, ten má väčšiu schopnosť. O to súťažia. Povedzte Mi, existujú antikristi, ktorí takto súťažia? (Existujú.) Robia to verejne, alebo medzi sebou súperia tajne? (Tajne.) Takže, existuje obsah rozhovoru dvoch ľudí v tomto príbehu? Je skutočný? (Existuje a je.) Vzhľadom na to, že medzi sebou súperia tajne, povedali by tieto veci bezostyšne? Prevažná väčšina antikristov je ľstivá a podlá; nepovedali by to verejne ani priamo, aby nedali ľuďom proti sebe zbraň. Zmýšľajú však takto v skrytosti a skutočne to aj robia. Akokoľvek sa snažia veci zakrývať, skrývať a maskovať sa, ich prirodzenosť antikrista a zlomyseľná prirodzenosť sa nedajú zakryť. Určite sa to všetko odhalí. Možno nič nepovedia nahlas a nie je zjavné nič, čo by ostatní počuli. Konajú však bez najmenšieho zakrývania alebo nejednoznačnosti, bez skrývania alebo tajností. Nerobia to ani poza chrbát ľudí a už vôbec nerobia žiadne ústupky. V ich správaní a konaní s cieľom chytať ľudí do osídel, zavádzať ich, ovládať ich a založiť nezávislé kráľovstvo, nie je vôbec žiadna nejednoznačnosť ani lajdáctvo. Bezostyšne odporujú Bohu a bezostyšne chytajú ľudí do osídel a zavádzajú ich. Dúfajú, že keby boli orezaní, mnohí bratia a sestry by sa ich zastali, odporovali by Bohu a Jeho domu, ostali by negatívni, poľavili by a nekonali svoje povinnosti. To by ich potešilo a splnilo ich želanie. Ak ich prepustia, zúfalo túžia po tom, aby mnohí ľudia upadli do negativity, aby sa za nich prihovárali a zastávali sa ich, a aby v zákulisí na ich obranu vysvetľovali a argumentovali. Zúfalo túžia po tom, aby ľudia vymenovali ich zásluhy, aby obhajovali ich správnosť – a dokonca aby súdili a odsudzovali opatrenia Božieho domu. Chcú, aby v srdci tajne išli proti Bohu, popierali Jeho spravodlivosť a popierali, že všetko, čo hovorí a robí, je pravda a výlučne pozitívne. A ak prestanú veriť, zúfalo túžia po tom, aby ich všetci v neviere nasledovali, aby odišli s nimi, aby sa stali ich nasledovníkmi. Zúfalo túžia po tom, aby všetci popreli, že Boh je pravda, a verili, že pravdu majú oni, že všetko, čo robia, je správne a že dokážu meniť ľudí a spasiť ich. Ak ich cirkev vyčistí alebo vypudí za páchanie zla, zúfalo túžia po tom, aby mnohí ľudia popreli Božiu existenciu a vrátili sa do sveta, kde sa z nich stanú neveriaci ľudia. To by ich potešilo. Obnovilo by to rovnováhu v ich srdci a pocítili by úľavu. Koho predstavujú tieto odhalenia satanskej povahy, správanie, tieto podstaty a dokonca zložité, detailné nápady a myšlienky? Sú títo ľudia skutoční bratia a sestry? Majú skutočnú vieru v Boha? Skutočne sa podriaďujú Bohu? Majú čo i len štipku strachu z Boha? (Nie.) Z toho vidno, že antikristi sú svojou podstatou nepriateľskí voči Bohu a sú Božími nepriateľmi. Je tento výrok presný? Je to pravda? (Je presný a je to pravda.) Na sto percent sa veci majú presne tak. Ten výrok je pravda, a nič menej než pravda, pretože je to fakt, navždy nemenný fakt. Takto antikristi zmýšľajú a to aj robia. Všetky ich činy a skutky ovládajú ich osobné ambície a túžby. Ovláda a podnecuje ich prirodzenosť antikristov. Môžu byť teda ľudia ako antikristi spasení? (Nie.) Na každom kroku sú nepriateľskí voči Bohu, na každom kroku sú nepriateľskí voči pravde. Ktokoľvek podľa nich poškodzuje ich záujmy, ktokoľvek spôsobuje stratu ich povesti, pripravuje ich o túžby a ambície, o ich nádej na požehnanie, proti tomu povstanú na odpor a budú jeho nepriateľmi – bez ohľadu na to, či konal správne alebo nesprávne. Taká je prirodzenosť antikristov. Preto bez ohľadu na to, aké nesprávne a zlé veci ľudia ako antikristi urobili alebo ako konali v rozpore s princípmi a pracovnými opatreniami Božieho domu, nedovolia iným, aby ich orezali alebo odhalili a riešili. Len čo ich tieto veci dostihnú, nielenže sa im nepodriadia a neprijmú ich, ani neuznajú, že spáchali zlý skutok – to by nestačilo. Oni vznesú falošné protiobvinenia a budú sa snažiť obnoviť svoje dobré meno všetkými potrebnými prostriedkami. Všetkými dostupnými prostriedkami sa budú snažiť hodiť svoje hriechy, svoje chyby na hlavu niekoho iného a sami neprevezmú žiadnu zodpovednosť. A nielen to: ich najväčším želaním je, aby sa ľudia dali oklamať a zaviesť, aby hľadali pre ich zlé skutky výhovorky a argumentovali na ich obranu, aby sa za nich postavilo a hovorilo viac ľudí. To by videli najradšej.

Tu náš príbeh ukončíme. Uhádli ste správne: tí dvaja sú naozaj antikristi. Len antikristi by mohli viesť takýto rozhovor, vysloviť a želať si takéto veci. Normálni, skazení ľudia môžu mať z času na čas zopár takýchto myšlienok, ale keď sa im niečo skutočne stane, vrátia sa pred Boha, aby hľadali a modlili sa. Postupne sa podriadia. Všetci praví veriaci, všetci, ktorí majú svedomie a rozum, budú mať pri orezaní alebo prepustení kúsok bohabojného srdca. Budú mať určitý postoj podriadenosti, ochotu podriadiť sa. Neželajú si stáť na opačnej strane ako Boh, byť voči Nemu v nepriateľstve. Takto by sa mal správať obyčajný človek so skazenou povahou. Antikrist však nič z toho nemá. Bez ohľadu na to, koľko kázní si vypočuje, nevzdá sa svojich túžob a nevzdá sa ambícií, ako je ovládanie ľudí, získavanie si ich a ich zavádzanie. Tieto veci navyše vôbec neslabnú; ako plynie čas a menia sa okolnosti, ich ambície a túžby budú dokonca čoraz horšie, čoraz viac nafúknuté. V tom je zásadný rozdiel medzi prirodzenosťou-podstatou antikristov a prirodzenosťou-podstatou obyčajných, skazených ľudí.

Teraz sme dokončili duchovné spoločenstvo o deviatom bode, ktorý hovorí o rôznych prejavoch antikristov. Ďalej si v duchovnom spoločenstve povieme o desiatom bode: Opovrhujú pravdou, bezostyšne porušujú princípy a ignorujú opatrenia Božieho domu. Opovrhovanie pravdou, bezostyšné porušovanie princípov, ignorovanie opatrení Božieho domu – ktorákoľvek z týchto vecí by bola sama o sebe dosť vážna a žiadna z nich nie je odhalením obyčajnej skazenej povahy. Pri ktorejkoľvek z nich možno vidieť, že vnútorná podstata antikristov nesie so sebou surovosť a podlosť. To sú dva zjavné a vážne prvky. Možno v tomto prípade opísať podstatu antikristov pomocou arogancie, neoblomnosti a klamlivosti? (Nie.) Pomocou týchto opisov by bolo dosť ťažké preniknúť k jadru týchto čŕt podstaty antikrista. Na vystihnutie podstaty antikristov možno použiť len dve povahy: surovosť a podlosť.

Prejdeme si to bod po bode. Opovrhujú pravdou – čo znamená „opovrhovať“? (Pozerať sa na niečo zvrchu.) (Znevažovať, pohŕdať a bagatelizovať niečo.) (Myslieť si, že niečo nestojí ani za pohŕdanie.) Slová, ktoré používate, znamenajú v podstate to isté. „Opovrhovať“ niečím znamená prehliadať to, pozerať sa na to zvrchu, bagatelizovať to, znevažovať to a pohŕdať tým. Všeobecne povedané, znamená to odporovať niečomu, cítiť k tomu odpor a nenávidieť to z hĺbky srdca, neprijať to a dokonca to aj odsudzovať spolu s nepriateľským súdením a ohováraním. Aké sú tieto slová v porovnaní s tým, čo ste povedali vy? (Sú detailnejšie a konkrétnejšie.) Sú konkrétnejšie a praktickejšie ako to, čo ste povedali vy. Väčšina definícií, ktoré ste ponúkli, boli synonymá slova „opovrhovať“. To, čo som povedal Ja, ďalej upresňuje podstatu konania a správania „opovrhovania“. Ide o konkrétny, podrobný opis správania a podstaty opovrhovania pravdou. Znamená to, že keď niekto opovrhuje pravdou, v jeho konaní, v tom, ako zaobchádza s pravdou v každodennom živote, a v postoji, ktorý k záležitostiam týkajúcim sa pravdy a pozitívnych vecí zaujíma v srdci, môžu ľudia vidieť jeho postoj k pravde: neprijatie, odpor a nechuť k nej – a dokonca jej súdenie, odsudzovanie a očierňovanie. To všetko sú konkrétne spôsoby, akými sa prejavuje a odhaľuje „opovrhovanie pravdou“. Sú také konkrétne, že zahŕňajú každý aspekt postojov takéhoto človeka k pravde a prístupov k nej: cíti odpor k pravde, Božím slovám a pozitívnym veciam. Odporuje im z hĺbky srdca a neprijíma ich. Aký bude mať postoj, keď mu povieš, že niečo sú Božie slová, že je to pravda? „Božie slová, pravda – koho to zaujíma! Používaš božie slová a pravdu namiesto všetkého. Nie sú v našom ľudskom živote snáď aj iné veci okrem božích slov? Prečítali sme toľko kníh, získali sme toľko vzdelania – bolo to všetko nanič? Ľudia majú mozog a myseľ; majú schopnosť o problémoch nezávisle premýšľať. Zakladať všetko na božích slovách a pravde – nie je to trochu príliš dogmatické?“ Aký bude mať postoj, keď sa mu niečo stane a ty mu povieš, že sa musí modliť k Bohu, hľadať Ho a čítať Jeho slová? „Čítať božie slová? Keď sa nám niečo stane, je to náš vlastný problém. Čo majú problémy človeka spoločné s bohom? Čo majú spoločné s pravdou? Naozaj si myslíš, že v božích slovách je všetko, že je to encyklopédia? Božie slová nemusia spomínať všetko. Problémy ľudí majú riešiť ľudia a konkrétne problémy si vyžadujú konkrétne riešenia. Ak niečo nezvládaš, vyhľadaj si to na internete alebo sa poraď s odborníkom. V našej cirkvi sú dokonca vysokoškolskí profesori a mnohí bratia a sestry sú vysokoškoláci. Nemôžeme sa všetci spolu vyrovnať pravde?“ Len čo spomenieš hľadanie Boha a hľadanie pravdy, len čo povieš, že musí čítať Božie slová, zmyslí si, že sa na teba bude pozerať zvrchu. Nie je ochotný takto praktizovať. Považoval by to za príliš ponižujúce a zahanbujúce a myslí si, že by kvôli tomu vyzeral neschopne. Nie je to práve forma opovrhovania niečím? Toto je skutočný prejav, skutočné správanie opovrhovania pravdou. Takýchto ľudí nie je málo. Možno často počúvajú kázne, v rukách držia zväzky Božích slov a konajú povinnosti v Božom dome, ale keď sa im niečo stane a povie sa im, aby hľadali pravdu a čítali Božie slová, považujú to za smiešne a cítia k tomu nechuť. Nedokážu to prijať; dokonca k tomu cítia odpor. Takže keď sa im niečo stane, riešia to ľudskými metódami a tvrdia: „Konkrétne záležitosti si vyžadujú konkrétne riešenia a problémy ľudí majú riešiť ľudia. Netreba hľadať boha. Boh sa nemusí starať o všetko. Okrem toho sú veci, o ktoré sa boh postarať nemôže. Sú to naše súkromné záležitosti, ktoré nemajú nič spoločné s bohom ani s pravdou. Boh by nemal zasahovať do našej osobnej slobody a nemal by zasahovať do našich súkromných záležitostí. Máme právo robiť rozhodnutia – a máme právo vybrať si, ako žijeme, ako sa správame a ako hovoríme. Pravda a božie slová sú pre časy najväčšej núdze, pre kritické časy, pre časy najväčšej potreby. Keď sa niekomu stane niečo, čo nedokáže vyriešiť, proti čomu nemá žiadny prostriedok nápravy – vtedy treba vytiahnuť božie slová a trochu si ich prečítať pre úľavu, aby poskytli trochu duchovnej útechy. To je viac než dosť.“ Z toho vidno jasný postoj ľudí, ako sú antikristi, k pravde. Neuznávajú, že pravda môže byť životom človeka, ani že Božie slová súvisia so všetkým, čo sa ľuďom v skutočnom živote stane. A ešte menej veria skutočnosti, že Boh drží všetko, čo patrí človeku, vo svojej ruke.

Antikristi opovrhujú pravdou; to zahŕňa mnoho vecí. Čo znamená, keď sa povie, že antikristi opovrhujú pravdou? Aký je rozsah tohto tvrdenia? Rozdelíme si to na tri body, aby sme to mohli rozobrať. Takto vám to bude jasnejšie. Po prvé, opovrhujú Božou identitou a podstatou. Neznamenajú Božia identita a podstata pravdu? (Znamenajú.) Ďalej opovrhujú telom, v ktorom je Boh vtelený. Nie sú telo, v ktorom je Boh vtelený, a dielo, ktoré koná, pravdou? (Sú.) Posledným bodom je, že opovrhujú Božími slovami. Prvým bodom je, že opovrhujú Božou identitou a podstatou; v druhom bode možno stručne povedať, že opovrhujú Kristom; a tretím bodom je, že opovrhujú Božími slovami. Ďalej si rozoberieme každý z týchto bodov samostatne.

I. Pohŕdanie Božou identitou a podstatou

Najprv budeme v duchovnom spoločenstve hovoriť o tom, aký postoj majú antikristi k Božej identite a podstate. Tým preukážeme, že v tomto ohľade opovrhujú pravdou. Aký je postoj antikrista k Božej identite a Jeho podstate? Čo si o týchto veciach myslí? Ako ich definuje? Ako ich vníma? Čo zahŕňa Božia podstata? Božiu spravodlivú povahu, Jeho všemohúcnosť, Jeho svätosť a Jeho jedinečnosť. Pokiaľ ide o skutočnosť, že Jeho identitou je Stvoriteľ, že je zvrchovaný nad osudom celého ľudstva, uznávajú antikristi, že je to tak? (Nie.) Ako sa konkrétne prejavuje to, že to neuznávajú? (Antikristi neprijímajú osoby, udalosti a veci, ktoré k nim každý deň prichádzajú od Boha. Namiesto toho ich prehnane analyzujú a riešia pomocou ľudských predstáv a výmyslov.) Riešia ich pomocou ľudských predstáv a výmyslov? Prvá polovica toho, čo si povedal, bola správna: Keď sa antikristovi niečo stane, bude danú záležitosť prehnane analyzovať. Avšak druhá polovica, kde hovoríš, že veci riešia pomocou ľudských predstáv a výmyslov – to sú prejavy správania obyčajných, skazených ľudí. V duchovnom spoločenstve teraz hovoríme a odhaľujeme fakt, že antikristi opovrhujú pravdou a skutočnosťou Božej zvrchovanosti nad osudom ľudstva. Aby si našiel dôkazy pre toto tvrdenie, musíš nájsť príslušné metódy a správanie antikristov. V skutočnosti antikristi slovne uznávajú, že „Človeka stvoril boh, osud človeka je v božích rukách a ľudia by sa mali podriadiť božej nadvláde“ – ale prijímajú to tak, keď sa im niečo stane? Tieto slová sú celkom pekné a správne, ale keď sa im niečo stane, nepraktizujú podľa nich. Práve ich prístup a postoj k veciam, keď sa im niečo stane, odhaľujú, že ich slová sú len frázy, nie skutočné poznanie. Keď sa im niečo stane, aké majú názory, ktoré ich myšlienky, výroky a postoje dokazujú podstatu antikrista? Keď antikrista niečo postihne, dokáže túto skutočnosť prijať vo svojej prvej reakcii? Vie sa upokojiť a podriadiť sa pred Bohom, prijať prostredie, ktoré Boh pripravil, či už dobré alebo zlé, a či mu prospieva alebo nie? Má takýto postoj? Je zrejmé, že takýto postoj nemá. Keď sa mu niečo stane, najprv zvažuje, ako to ovplyvní jeho záujmy a postavenie. Potom vymýšľa spôsoby, ako sa z toho vymaniť, ako nájsť únikovú cestu, ako sa tomu vyhnúť. Keďže nechce za danú vec prevziať zodpovednosť, nepriamo hľadá zdôvodnenia a výhovorky. Na riešenie používa ľudské metódy a na analýzu a riešenie problému používa svoj mozog. Dokonca zvalí zodpovednosť na iných, sťažuje sa, že tento človek sa mýli a tamten nerobí, čo sa mu povie. Zároveň ľutuje, že bol na začiatku neopatrný a nedbanlivý, že na začiatku konal tak a onak. Zjavne má odporujúci, vyhýbavý, odmietavý a neprijímajúci postoj k okolnostiam, ktoré mu prichádzajú do cesty – k okolnostiam, ktoré ovláda Boh. Jeho prvou reakciou je bojovať proti ich príchodu. Druhou je urovnať ich ľudskými metódami, prekonať búrku ľudskými prostriedkami a dokonca pomocou ľudských prostriedkov zakryť fakty a straty, ktoré spôsobí pre prácu cirkvi a vstup bratov a sestier do života. Všetku svoju duševnú energiu venuje tomu, aby pomocou ľudských prostriedkov zakryl a schoval svoje zlé skutky. Neuznáva povahu svojich zlých skutkov, ani to, ktoré pravdy-princípy porušil, dokonca inštruuje ľudí okolo seba: „Nech sa to nedostane von. Nech nikto z nás nič nehovorí; nikto iný sa to nesmie dozvedieť.“ Nielenže sa nepodriadi a odmietne prijať tieto okolnosti – vznesie aj falošné protiobvinenia, bude podvádzať a zatajovať, snažiť sa zakryť skutočné fakty, v nádeji, že z hory urobí krtinec, že to zbagatelizuje, aby sa o tom nedozvedeli jeho nadriadení vodcovia ani Boh. Takto antikristi riešia veci, ktoré ich postihnú. Je ich spôsob riešenia v súlade s frázami, ktoré vykrikujú? Čo je odhalením ich prirodzenosti-podstaty – frázy, ktoré vykrikujú, alebo ich postoj, keď sa im niečo stane? (Ich postoj, keď ich niečo postihne.) Aký je teda presne ten postoj? Majú postoj podriadenosti? Majú taký postoj, ktorý by pokorne prijal Božie disciplinovanie a orezávanie? Sú ochotní podriadiť sa Božej zvrchovanosti? Je ich postoj a skutočné správanie prejavom pravej viery, že bez ohľadu na to, čo sa im stane, Boh je Ten, kto má zvrchovanosť nad všetkým, čo patrí človeku? (Nie.) Ani v najmenšom. Aký teda majú postoj? Je to celkom zrejmé: chcú veci odmietnuť, zakryť a oklamať; chcú odporovať až do konca a nedovoliť Bohu konať ani byť zvrchovaným. Myslia si, že majú schopnosť a kapacitu všetko napraviť. Na ich území im nikto nesmie zasahovať do práce ani ich riadiť – oni musia byť najväčší. Existuje teda v tej chvíli ešte boh, v ktorého veria? Už nie – je to už len prázdna schránka. Čím je v tej chvíli ich viera? Je hmlistá, prázdna a nesie v sebe klamstvo. Nemajú pravú vieru.

Kým sa antikristovi nič nestane, bude predstierať, že počúva kázne, číta Božie slová a učí sa chválospevy. Bude sa zúčastňovať na živote cirkvi a proaktívne sa zapájať do všetkých pracovných projektov cirkvi. Pritom bude často hovoriť: „Veríme v boha, takže musíme veriť v jeho zvrchovanosť a podriadiť sa jeho zvrchovanosti. Všetko je v božích rukách a všetko, čo robí, je dobré.“ Okrem toho bude často poučovať ostatných: „Ľudia by nemali trvať na tom, že budú konať po svojom. Keď sa niečo stane, mali by sa modliť k bohu, pretože všetko je v jeho rukách.“ Tieto frázy vykrikuje celkom vznešene a jeho postoj pôsobí dosť odhodlane a absolútne. Očakávania sa však nenaplnia, keď ho niečo postihne. Vtedy pravda faktov a to, čo skutočne odhaľuje, odhalí jeho skutočné duchovné postavenie a podstatu až na koreň. Odhalí sa, že neverí v skutočnosť identity a podstaty Stvoriteľa ani v skutočnosť, že je zvrchovaný nad všetkým. Nie je ochotný tieto skutočnosti prijať, a už vôbec nie uznať. Čo je ešte horšie, nielenže ich neuznáva ani neprijíma, ale tvrdohlavo zostáva v opozícii až do konca. Keď sa mu niečo stane, sťažuje sa, ak nie na jednu vec, tak na druhú. Neprichádza pred Boha slušne a podriadene, aby hľadal Jeho túžby a Jeho úmysly. Neprichádza podriadene pred Boha a nepodriaďuje sa Jeho zvrchovanosti a opatreniam, neprijíma Jeho ovládanie a zvrchovanosť. Neprijíma podriadene ani Jeho disciplinovanie. Namiesto toho chce vec zahladiť ľudskými technikami a intrigami, ľudskými prostriedkami – potlačiť to, oklamať ostatných aj Boha. Verí, že ak vec zahladí, účinne ju uloží k ľadu. Verí, že ak ju zahladí a zakryjú sa jeho chyby a skazená povaha, nikto sa o tom nedozvie. Nikto na ňom nebude môcť zistiť nič zlé ani sa vecou ďalej zaoberať, a on dosiahne niečo obrovské. Potom sa bude cítiť spokojne. Súdiac podľa slov a správania antikrista, jeho skutkov a činov, keď sa mu niečo stane, ako aj podľa podstaty jeho správania a výkonu, tvrdošijne odporuje Božej zvrchovanosti. Bude proti nej tvrdohlavo bojovať až do konca. Nech už urobil čokoľvek zlé, nedovolí Bohu, aby ho orezal alebo vytvoril prostredie, ktorým by ho disciplinoval, a už vôbec Mu nedovolí, aby ho zjavil a odhalil. Len čo je odhalený, len čo vyjde pravda najavo, spanikári, znervóznie a rozčúli sa. Dokonca obráti karty a preventívne vznesie obvinenia, s tvrdením, že Boh ho neochránil, nepožehnal mu, že je nespravodlivý. Z akého iného dôvodu by Boh odhalil len jeho, a nie toho druhého, ktorému sa stali tie isté veci? Z akého iného dôvodu by Boh disciplinoval len jeho, a nie toho druhého, keď sa im stali rovnaké veci? Dokonca povie: „Keďže boh nie je spravodlivý, budem sa musieť chrániť ľudskými metódami, svojimi vlastnými metódami.“ Verí, že keď urobil niečo zlé, boh ho nemôže disciplinovať a odhaliť, ale na druhej strane ho musí kryť, dávať mu na každom kroku zelenú, ľahkú cestu von, tolerovať mu každé previnenie. Verí, že práve to by urobil boh. Ak ho Boh odhalí a nezaobchádza s ním so zvláštnou priazňou, keď sa mu niečo stane, a nedá mu zvláštnu víziu alebo vedenie, cíti, že taký Boh nie je milý, že nie je hodný mať zvrchovanosť nad jeho osudom. Keď sa mu teda niečo stane, nechce sa podriadiť Bohu a prijať všetko, čo od Neho prichádza, ako stvorená bytosť. Namiesto toho chce, aby mu Boh slúžil, aby mu vo všetkom pomáhal a dokonca aby ho nekarhal ani nedisciplinoval za žiadne priestupky, ktorých sa dopustí, ani za žiadnu skazenosť, vzdorovitosť či odpor, ktoré odhalí. V každom správaní a prejave antikrista vidno, že nemá pravú vieru v Boha. Tá jeho takzvaná pravá viera je len pokusom získať výhody a prospech. Nepodriaďuje sa Božiemu ovládaniu, ale rád by ovládal Boha, pričom by Ho chcel zneužiť na to, aby pre neho robil všetko a otváral mu dvere. Neprijíma Božiu zvrchovanosť a opatrenia ani Jeho spásu ako skazená stvorená bytosť. Namiesto toho má pocit, že vierou v Neho preukazuje Bohu mimoriadnu láskavosť a že Boh by si to mal pamätať, chrániť ho, bezpodmienečne mu žehnať. Mal by mu odpustiť bez ohľadu na to, akú zlú vec urobil, a udeliť mu zvláštnu milosť. Ľudia, ktorí sú antikristi, sú skutočne zlí. Nemajú vôbec žiadnu hanbu. Ani nevedia, čo sú zač alebo kto sú. Takže keď sa im niečo stane, bezostyšne ponúkajú zdôvodnenia a výhovorky, prosia a naliehajú vo svoj prospech, zbavujú sa zodpovednosti a skrývajú fakty – odporujú Bohu až do konca. Boja sa, že ak budú odhalení a ľudia ich prezrú, stratia postavenie aj prestíž. Ich viera v Boha sa končí v ich ústach; nič neobetujú a skutočne sa nepodriaďujú, a už vôbec sa nepribližujú k prijatiu. Takže pokiaľ ide o skutočnosť Božej identity, v podstate antikrista vidno, že v hĺbke srdca odporuje – nie je ochotný dovoliť Bohu, aby mal zvrchovanosť nad jeho osudom a ovládal všetko, čo je jeho. Nechce dovoliť Bohu, aby bol zvrchovaný – kto by mal byť podľa neho zvrchovaný? Chcel by mať posledné slovo sám, čo implicitne znamená nechať satana manipulovať vecami a nechať skazenú povahu a satanovu skazenú podstatu byť jeho životom a vládnuť ako kráľ v jeho srdci. Tak to chodí. A pokiaľ ide o Božiu podstatu – ako s ňou zaobchádza antikrist? Antikrist prechováva pochybnosti o prvkoch, ktoré Božia podstata zahŕňa. Neverí; pochybuje; dokonca má o všetkých týchto prvkoch predstavy sprevádzané odsudzovaním. Niekedy dokonca používa svoje výmysly, vedomosti a mozog na analýzu a interpretáciu týchto prvkov. Niektorí hlúpi ľudia dokonca veria, že ich interpretácie sú celkom dobré, duchovné, legitímne a praktické. To je ešte nechutnejšie.

A. Pohŕdanie Božou spravodlivosťou

Takí ľudia, ako sú antikristi, vždy pristupujú k Božej spravodlivosti a povahe s predstavami, pochybnosťami a odolávaním. Myslia si: „Je to len teória, že boh je spravodlivý. Naozaj existuje na tomto svete niečo také ako spravodlivosť? Za všetky tie roky svojho života som ju ani raz nenašiel ani nevidel. Svet je veľmi temný a zlý a zlým ľuďom a diablom sa darí celkom dobre, žijú spokojne. Nevidel som, že by dostali, čo si zaslúžia. Nevidím, kde je v tom božia spravodlivosť; zaujímalo by ma, či božia spravodlivosť vôbec existuje? Kto ju videl? Nikto ju nevidel a nikto ju nemôže potvrdiť.“ Práve toto si myslia. Neprijímajú všetko Božie dielo, všetky Jeho slová a všetky Jeho ovládania na základe viery, že je spravodlivý, ale vždy pochybujú a vynášajú súdy a sú vždy plní predstáv, ktoré sa nikdy nesnažia vyriešiť hľadaním pravdy. Antikristi vždy veria v Boha práve takto. Majú pravú vieru v Boha? Nie. Pokiaľ ide o Božiu spravodlivosť, antikristi si vždy zachovávajú postoj pochybností. Samozrejme, majú pochybnosti o Božej povahe, Jeho svätosti a o tom, čo On má a čím je. Neveria v tieto veci, riadia sa len tým, čo vidia oči – ak niečo nevidia na vlastné oči, nikdy tomu neuveria. Sú presne ako Tomáš, neustále pochybujú o Pánovi Ježišovi, neveria, že Pán Ježiš vstal z mŕtvych, neveria v Božiu veľkú moc. Mohol by taký odpad, ako sú antikristi, ktorí nemajú duchovné porozumenie ani sa neusilujú o pravdu, veriť, že Božie slová sú pravda? Mohli by veriť v Jeho všemohúcnosť a múdrosť? Neveria ničomu z toho; v srdci majú vždy pochybnosti. Antikristi sa vo svojej podstate riadia sa tým, čo vidia oči, takže sú materialisti. Nevidia Božiu všemohúcnosť a neveria, že Jeho slová sú pravda, že sú to fakty, ktoré On už uskutočnil. Keďže nemajú duchovné porozumenie a nemajú pravú vieru, nemajú ako vidieť Božie skutky. Faktom je, že veria v Boha kvôli postrannému úmyslu. Sú to bezočiví výtržníci – satanovi služobníci. Môže objaviť existenciu pravdy človek, ktorý neprijíma pravdu ani neverí v Božiu existenciu, ktorý sa na všetko pozerá ľudskými očami? Môže objaviť skutočnosť Božej zvrchovanosti nad ľudstvom? Určite nie. Pozerá sa na veci sliedivým, podozrievavým pohľadom a so skeptickým postojom. Antikristi dokonca odporujú všetkému, čo Boh robí, takže neveria v Božiu spravodlivú povahu. Majú pochybnosti a neprijímajú ju. Aké prejavy antikristov ukazujú ostatným, že neprijímajú pravdu ani neuznávajú Božiu podstatu? Je ich veľa konkrétnych. Napríklad: Keď sa v práci cirkvi vyskytne problém, bez ohľadu na závažnosť viny zaň alebo na to, aké má následky, prvou reakciou antikrista je očistiť sa a zvaliť vinu inam. Aby nebol braný na zodpovednosť, dokonca odvráti pohľady od seba, povie pár správnych, pekne znejúcich vecí a urobí povrchné gestá, aby zakryl o danej veci pravdu. V bežných časoch to ľudia nemôžu vidieť, ale keď ich niečo postihne, ohavnosť antikristov sa odhalí. Chránia sa zo všetkých síl ako ježko so vztýčenými pichliačmi a nechcú prevziať žiadnu zodpovednosť. Čo je to za postoj? Neznamená to neveriť, že Boh je spravodlivý? Neveria, že Boh všetko podrobne skúma ani že je spravodlivý; chcú použiť svoje vlastné metódy na svoju ochranu. Veria: „Ak sa neochránim ja sám, nikto to neurobí. Boh ma tiež nemôže ochrániť. Hovoria, že je spravodlivý, ale keď sa ľudia dostanú do problémov, správa sa k nim naozaj spravodlivo? V žiadnom prípade – boh to nerobí.“ Keď čelia problémom alebo prenasledovaniu, cítia sa bez pomoci a myslia si: „Tak kde je boh? Ľudia ho nemôžu vidieť ani sa ho dotknúť. Nikto mi nemôže pomôcť; nikto mi nemôže poskytnúť spravodlivosť a zachovať voči mne férovosť.“ Myslia si, že jediný spôsob, ako sa chrániť, je ich vlastnými metódami, a že inak by utrpeli stratu, boli by šikanovaní a prenasledovaní – a že Boží dom nie je v tejto veci výnimkou. Antikrist si všetko naplánuje ešte skôr, ako ho niečo postihne. Čiastočne sa snažia zamaskovať za takú silnú osobu, že sa ich nikto neodváži obťažovať, zahrávať sa s nimi alebo ich šikanovať. Druhá stránka ich správania spočíva v dodržiavaní satanových filozofií a jeho zákonov existencie na každom kroku. Aké to hlavne sú? „Každý sám za seba a ostatných nech vezme čert“, „Nepchaj nos do cudzích vecí“, „Rozumní ľudia si dávajú na seba dobrý pozor v snahe vyhnúť sa chybám“, konajú tak, ako im to okolnosti dovoľujú, sú uhladení a úlisní, „Nezaútočím, pokiaľ nebudem napadnutý“, „Harmónia je cenná; trpezlivosť je brilantná“, „Rozprávaj pekne a v súlade s pocitmi a myslením druhých, úprimnosť ostatných totiž rozčuľuje“, „Múdry človek sa prispôsobí okolnostiam“ a ďalšie podobné satanské filozofie. Nemilujú pravdu, ale prijímajú satanove filozofie, akoby to boli pozitívne veci, a veria, že ich dokážu ochrániť. Žijú podľa týchto vecí; nikomu nehovoria pravdu, ale vždy hovoria príjemné, pôvabné a lichotivé veci, nikoho neurážajú a premýšľajú o spôsoboch, ako sa ukázať, aby si ich ostatní vážili. Starajú sa len o svoje vlastné úsilie o slávu, zisk a postavenie a nerobia vôbec nič pre podporu práce cirkvi. Ak niekto urobí niečo zlé a poškodí záujmy Božieho domu, neodhalia ho ani nenahlásia, ale správajú sa, akoby to nevideli. Pri pohľade na ich zásady zaobchádzania s vecami a na to, ako pristupujú k tomu, čo sa okolo nich deje, majú nejaké znalosti o Božej spravodlivej povahe? Majú v ňu nejakú vieru? Žiadnu nemajú. „Žiadnu“ tu neznamená, že si ju neuvedomujú, ale že majú pochybnosti o Božej spravodlivej povahe vo svojom srdci. Neprijímajú ani neuznávajú, že Boh je spravodlivý. Keď vidia mnohých ľudí svedčiť o tom, že v Božom dome vládne pravda a spravodlivosť, v srdci tomu odporujú a súdia to. Hovoria: „Prečo veľký červený drak nikdy nečelí žiadnej odplate za to, že tak prenasleduje boží vyvolený národ? Zlí ľudia medzi nevercami šikanujú boží vyvolený národ, ohovárajú ho a súdia ich, a tak isto nečelia žiadnej odplate. Všetci si žijú v pohode – prečo sú vždy šikanovaní veriaci v boha?“ V srdci neveria v Božiu spravodlivú povahu. Neveria, že Boh zaobchádza s každým človekom spravodlivo, ani neveria myšlienkam, že Boh dá každému, čo mu patrí, v súlade s jeho skutkami a že len tí, ktorí sa usilujú o pravdu, budú Bohom požehnaní a získajú krásny konečný osud. Antikristi v tieto veci neveria. Hovoria si: „Ak sú to fakty, ako to, že som ich nikdy nevidel? Hovoríš, že tí, ktorí sa usilujú o pravdu, budú bohom požehnaní. Nuž, ten a ten v našej cirkvi sa usiluje o pravdu, vydáva sa bohu a koná svoju povinnosť celkom verne. Ako sa mu darí? Prenasleduje ho veľký červený drak tak, že sotva môže ísť domov; jeho rodina je rozvrátená – nemôže vidieť ani svoje deti. Je to božia spravodlivosť? A je tu ten a ten, ktorého za vieru v boha uvrhli do väzenia, kde ho mučili takmer na smrť. Kde bola vtedy božia spravodlivá povaha? Stál pevne vo svojom svedectve; nebol to žiadny Judáš. Prečo ho boh nepožehnal a neochránil? A prečo boh dovolil veľkému červenému drakovi zbiť ho takmer na smrť? Bol tu aj jeden vodca v našej cirkvi, ktorý sa pre prácu v cirkvi vzdal rodiny a povolania. Roky konal svoju povinnosť a prešiel mnohými ťažkosťami, a nakoniec bol odsúdený a vyčistený za drobný zlý skutok a narušenie práce cirkvi. Kde bola božia spravodlivá povaha? A sú tu bratia a sestry, ktorí konajú povinnosti v božom dome v celkom mladom veku, znášajú ťažkosti a drú, no len čo urobia chybu a porušia princípy, sú orezaní. Niektorí z nich plačú celkom žalostne zo strachu, že budú vyčistení a vyradení, bez toho, aby ich niekto utešil. Prečo v tom nevidím božiu spravodlivosť? Ako presne sa v týchto veciach prejavuje božia spravodlivá povaha? Prečo ju nevidím? A je tu aj môj vlastný prípad – možno som pri konaní svojej povinnosti trochu povrchný a možno niekedy odhalím trochu skazenej povahy, ale stále mám talent. Prečo ma boží dom nepovýši?“ Pri všetkých takýchto záležitostiach antikristi nevidia jasne, čo sa deje. Vidia len vonkajšie javy, ale nevidia, aké Božie úmysly stoja za vecami. Hlbiny ich sŕdc sú plné obáv a pochybností, nápadov a predstáv – a v ich srdciach je veľké množstvo uzlov, ktoré nedokážu rozpliesť. Kedykoľvek na tieto veci pomyslia, sú plní krivdy, odsudzovania a rúhania sa proti Božej spravodlivej povahe. Ukrivdení si hovoria: „Ak je boh spravodlivý, prečo sú orezávaní nevinní ľudia? Ak je spravodlivý, prečo neospravedlní ľudí za to, že odhalili trochu skazenosti? Ak je spravodlivý, prečo sú niektorí ľudia, ktorí konali svoju povinnosť a toľko trpeli, prepustení len za to, že nevykonávali skutočnú prácu? Ak je spravodlivý, prečo by sme my, ktorí ho nasledujeme s oddanou vernosťou, mali byť prenasledovaní a mučení, možno poslaní do väzenia a v niektorých prípadoch dokonca ubití na smrť?“ Antikristi nemajú jasné vysvetlenie pre žiadny z týchto javov. Nevedia, čo sa s nimi deje; nevidia to jasne. Často sa pýtajú sami seba: „Je boh, v ktorého verím, spravodlivý, alebo nie? Existuje boh, ktorý je spravodlivý, alebo nie? Kde je? Keď čelíme ťažkostiam, keď nás prenasledujú – čo robí vtedy? Môže nás spasiť, alebo nie? Ak je boh spravodlivý, prečo nezničí satana? Prečo nezničí veľkého červeného draka? Prečo nepotrestá toto podlé ľudstvo? Prečo nám neposkytne spravodlivosť a nezastane sa férovosti pre nás, ktorí v neho veríme a strašne trpíme? Prečo sa nás nezastane? Nenávidíme diablov a satana, a nenávidíme zlých ľudí – prečo boh nepomstí naše krivdy?“ Z antikristovho srdca vychádza neustále jedno „prečo“ za druhým ako guľomet, ktorý sa nedá nijako ovládať. Keď tieto veci nedokážu ovládať, prečo neprídu pred Boha, aby sa modlili a hľadali, alebo nečítajú Jeho slová a nevyhľadajú bratov a sestry na duchovné spoločenstvo? Nevyriešili by tak tieto problémy jeden po druhom? Je vyriešenie týchto problémov naozaj ťažké? Ak zaujmeš postoj podriadenosti voči Bohu a pravde, postoj prijatia pravdy, tieto problémy prestanú byť problémami – všetky sa dajú vyriešiť. Prečo to antikristi nedokážu? Pretože neprijímajú pravdu, neveria, že Božie slová sú pravda, ani neuznávajú pravdu. Nedokážu sa podriadiť celej Božej zvrchovanosti a opatreniam, a už vôbec nie prijať od Neho všetky veci, ktoré sa stanú. Preto majú antikristi srdcia plné pochybností o Božej spravodlivosti. Keď čelia skúškam, pochybnosti, ktoré im napĺňajú srdce, vybuchnú a vnútorne budú spochybňovať Boha: „Ak je boh spravodlivý, prečo nás necháva tak trpieť? Ak je boh spravodlivý, prečo sa nezmiluje nad nami, ktorí sme si vytrpeli svoje pri nasledovaní krista? Ak je boh spravodlivý, prečo nechráni nás, ktorí sa pre neho vydávame a konáme svoje povinnosti, ani nechráni naše rodiny? Ak je boh spravodlivý, prečo necháva niektorých ľudí, ktorí v neho úprimne veria, zomrieť vo väzení, v rukách veľkého červeného draka?“ Potom začnú kričať proti Bohu: „Ak je boh spravodlivý, nemal by nás nechať tak trpieť; ak je boh spravodlivý, nemal by nás disciplinovať a odhaľovať bezdôvodne; ak je boh spravodlivý, mal by byť tolerantný voči všetkým zlým skutkom, ktoré robíme, a odpustiť nám všetku našu negativitu a slabosť, a brať ohľad na všetky naše priestupky. Ak ani tieto veci nedokážeš urobiť, potom nie si spravodlivý boh!“ To všetko sú veci, ktoré majú antikristi na mysli. Sú plní predstáv o Bohu a vôbec nehľadajú pravdu, aby ich vyriešili. Keď príde deň ich odhalenia, tieto predstavy určite vybuchnú. Také je škaredé zmýšľanie a pravá tvár antikristov.

Antikristi neuznávajú ani neprijímajú pravdu, a už vôbec nie skutočnosť, že Boh je Stvoriteľ. Preto pre nich Božia spravodlivá povaha zostáva veľkým, otvoreným otáznikom. Ako plynie čas, vyskytujú sa rôzne udalosti a objavujú rôzne problémy, ich otáznik sa zväčšuje a zväčšuje – a postupne sa mení na preškrtnutie. Čo toto preškrtnutie znamená? Znamená to, že priamo popierajú skutočnosť, že Boh je spravodlivý. A keď je znak preškrtnutia hotový – keď antikrist poprie, že Boh je spravodlivý – všetky jeho fantázie a želania sa rozplynú ako dym. Zamyslite sa nad tým: Čo je východiskovým bodom, ktorý vedie k takémuto dôsledku? (Antikristi si myslia, že kvôli viere v Boha by mali byť požehnaní a mali by získať Jeho ochranu. Takže keď Boh koná dielo, ktoré nie je v súlade s ich predstavami a výmyslami, majú pocit, že nie je spravodlivý, a nedokážu to od Neho prijať. Taktiež, keď sa objavia ich predstavy o Bohu, nemodlia sa k Bohu a nehľadajú pravdu, nedokážu ich včas vyriešiť. Takto sa ich predstavy hromadia a kopia – to nakoniec vedie k takémuto dôsledku.) Hovoríte o povrchných javoch; nedostávate sa ku koreňu. Prečo to hovorím? Pretože ide o niečo v koreni schopnosti antikristov takto sa správať a mať takéto názory, v ich schopnosti pochybovať o Bohu a popierať Ho. Určuje to samozrejme prirodzenosť-podstata antikrista. V tom spočíva koreň – to si treba uvedomiť. Hlavnou príčinou teda je, že antikristom od samého začiatku chýbala láska k pravde alebo jej prijatie. Prečo neprijímajú pravdu? Aj toto má svoj koreň: Neuznávajú, že Boh je pravda, že Jeho slová sú pravda – a keďže to neuznávajú, nemôžu to prijať. Vzhľadom na to, že neprijímajú pravdu, môžu sa na akýkoľvek problém pozerať pohľadom pravdy? (Nie.) Nemôžu to urobiť – aké sú teda dôsledky? Nedokážu prezrieť veci, ktoré sa im stanú, nech sú akékoľvek – veľké i malé veci, ktoré sa dejú okolo nich, ako aj slová iných. Nedokážu prezrieť ľudí ani udalosti – nedokážu prezrieť nič. Niektoré veci sa navonok zdajú byť také, ako hovoria, ale v podstate také nie sú. Súvisí to s pravdou. Ak nerozumieš pravde alebo ju neprijímaš, môžeš pochopiť pravdu, ktorá je v týchto veciach zahrnutá? Nerozumieš tomu, takže môžeš veci jedine analyzovať a študovať ľudským pohľadom, ľudskými vedomosťami a ľudským mozgom. Aké výsledky prinesie takéto štúdium? Budú v súlade s pravdou? Budú v súlade s Božími požiadavkami a úmyslami? Nie, nikdy nebudú. Je to ako s príbehom o Jóbovi, ktorý poznajú všetci, ktorí veria v Boha. Každý, kto uznáva a prijíma pravdu a kto je schopný veriť v Boha a podriadiť sa Mu, v srdci chváli a obdivuje Jóba. Každý si želá byť človekom ako Jób. Chvália a obdivujú aj Jóbove prejavy chvály Boha a poznania Ho uprostred svojich skúšok. Ľudia môžu vo svojich srdciach pochopiť, že rôzne súženia a muky, ktoré postihli Jóba, boli Božím dielom. Celkovo Jób ako človek predstavuje vzor pre všetkých, ktorí sa usilujú o pravdu. Všetci chcú nasledovať jeho príklad a byť takým človekom. Ako je teda možné dosiahnuť takýto pozitívny výsledok? Čo je jeho základom? Úprimná viera a uznanie, že toto je pravda, že toto všetko je Božie dielo – na tomto základe človek krok za krokom prichádza k želaniu byť človekom ako Jób, k želaniu stať sa niekým, kto sa bojí Boha a vyhýba sa zlu. Veria v to všetko, uznávajú to v srdci a nakoniec dosiahnu túžbu po tom, o čo sa ďalej usilujú vo svojom živote. Na dosiahnutie takéhoto výsledku je najzásadnejšie, aby to človek všetko uznával a veril v to vo svojom srdci. Majú teda antikristi takéto uznanie a vieru? Nemajú. Ako sa antikristi pozerajú na všetko, čím si Jób prešiel? Myslia si, že všetko, čo Boh urobil, má význam? Dokážu vidieť, že nad tým všetkým vládol On? Nevidia to, ani nevidia, že všetko, čo Boh urobil, má význam. Čo v tom vidia? Jób mal veľké bohatstvo, ovce a voly, ktoré by pokryli celý vrch, a najkrajších synov a dcéry v krajine. Toto vidia. A potom, po všetkom jeho utrpení, ho Boh opäť požehnal. Čo v tom vidia? Povedali by: „Dal niečo výmenou za tie požehnania – zaslúžil si ich. Je len správne, že mu ich boh udelil.“ Prijímajú antikristi pravdu a podriaďujú sa Bohu z uhla pohľadu svojho celkového chápania veci? (Nie.) Aký uhol pohľadu teda k tomu zaujímajú? Existuje len jeden uhol pohľadu, z ktorého antikristi pozerajú na celú vec, a to je uhol pohľadu pochybovača. Pochybovač sa pozerá na to, či je dosiahnutý zisk alebo získaná výhoda, alebo utrpené straty; ako využiť výhodu a ako nie; čo by viedlo k strate a utrpeniu; a čo sa neoplatí robiť a čo áno. Také je hľadisko pochybovačov. Pochybovači vnímajú všetko, zaobchádzajú so všetkým a robia všetko týmto spôsobom, s týmto druhom podstaty. Taký je postoj antikristov k Božej spravodlivej povahe.

B. Pohŕdanie Božou všemohúcnosťou

Ako sa antikristi pozerajú na Božiu všemohúcnosť? Dalo by sa povedať, že pre antikrista je slovo „všemohúcnosť“ veľmi emotívnym slovom, ktoré dokáže podnietiť jeho ambície a túžby. Veľmi by totiž chcel byť takýmto druhom človeka. Byť všemohúci, všemocný a všadeprítomný, byť schopný čohokoľvek, vedieť urobiť čokoľvek, môcť urobiť čokoľvek – keby niekto získal túto schopnosť, keby mal túto moc, potom by bolo pre neho všetko hračkou. Nemusel by sa nikoho báť; mal by najvyššiu autoritu, najvyššie postavenie a mohol by vládnuť nad ostatnými. Mal by absolútnu moc ovládať ľudí a manipulovať nimi. To je pre antikrista ďaleko nedosiahnuteľné a prezrádza to jeho ambície, túžby a pravú tvár. Sčasti je to tým, že fráza „Božia všemohúcnosť“ ich napĺňa všelijakými výmyslami, zvedavosťou a predstavami. Ďalším dôvodom je, že by chceli prostredníctvom viery v Boha získať náhľad do Božej všemohúcnosti, aby si mohli rozšíriť vlastné obzory, získať väčší prehľad a uspokojiť svoju zvedavosť. A napokon je to aj tým, že sa tiež usilujú byť všemocnými, aby ich uctievali tisíce ľudí, aby sa im klaňalo stále viac ľudí a mali by pre nich miesto vo svojich srdciach. Majú teda antikristi skutočné poznanie Božej všemohúcnosti? Majú v ňu pravú vieru? Opäť je to rovnaké ako s Božou spravodlivou povahou – antikristi nie sú len plní predstáv, hmlistých a prázdnych výmyslov, ktoré nie sú v súlade s faktami, ale plodia aj hlboké pochybnosti o Božej všemohúcnosti. Sú pochybovační a neveria v ňu: „Všemohúcnosť? Kde na tomto svete je niekto, kto je všemohúci? Kde je niekto, kto je všadeprítomný a všemocný? Taká osoba neexistuje! Na svete je množstvo veľkých a slávnych ľudí a je veľa ľudí s paranormálnymi schopnosťami: napríklad proroci, rôzni astrológovia a vykladači proroctiev, a ani tí nie sú všemocní. ‚Božiu všemohúcnosť‘ treba stále spochybňovať, treba ju dôkladne preskúmať.“ Takže pre antikrista podstata Božej všemohúcnosti neexistuje, pretože, ako verí: „Nedokážem si predstaviť ani pochopiť, ako by boh mohol byť všemohúci, takže táto jeho ‚všemohúcnosť‘ neexistuje. Neuznávam ju. Aké veľké sú v skutočnosti božie schopnosti a spôsobilosti? Nikto – v minulosti, prítomnosti ani budúcnosti – ich nevidel ani neuvidí.“ Antikristi v srdci neustále pochybujú a sú neistí, takže všetko, čo sa deje v cirkvi, a bratom a sestrám, sa stáva predmetom a rozsahom ich skúmania. Čo skúmajú? Pri všetkom, čo sa vyskytne, pri všetkom, čo sa stane v skupine alebo čo sa prihodí jednotlivcovi, skúmajú, čo Boh urobil, ako konal, či sú v tom nejaké znamenia a zázraky, nejaké nové a jedinečné udalosti, ktoré presahujú predstavy človeka, alebo presahujú ľudské schopnosti a dosah. Okrem toho skúmajú, či niektorí bratia alebo sestry hovorili o skúsenosti, že v nich Boh vykonal dielo, ktoré by presahovalo ľudské očakávania. Príkladom by bolo, keby dievča vyšlo z ulity riečneho slimáka, ako v ľudovej rozprávke, a pripravilo im hostinu v čase, keď sú najviac hladní. Ďalším by bolo, keby sa v ich dome z ničoho nič objavilo zlato v čase, keď majú málo financií, alebo keby ich prenasledovatelia náhle oslepli a nič nevideli, keď ich prenasledujú. Zostúpil by anjel a povedal im: „Neboj sa, dieťa, prišiel som ti pomôcť.“ Iným príkladom by bolo, keby v čase, keď bratia a sestry trpeli brutálnymi bitkami a krutým mučením, zažiarilo veľké Božie svetlo a oslepilo oči páchateľov, takže by sa váľali po zemi a prosili o milosť, pričom by sa už nikdy neodvážili bratov a sestry udrieť, keďže by ich Boh pomstil. Alebo keby v čase, keď čítali Božie slová, ale nedokázali im porozumieť, nech sa akokoľvek snažili, a už sa chystali zaspať, videli v hmle postavu, ktorá im hovorí: „Nespi, prebuď sa – moje slová znamenajú toto“. Alebo keby sa niečo stalo a oni sa chystali urobiť chybu, upozornilo by ich mocné vnútorné pokarhanie a disciplinovanie, že urobiť tamto by bolo nesprávne a správne by bolo urobiť toto. Keby sa ktorákoľvek z týchto vecí, ktoré obyčajní ľudia nemôžu zažiť a ktorých nie sú schopní, stala v cirkvi, v Božom dome, komukoľvek, kto nasleduje Boha, stačilo by to na dôkaz všemohúcnosti Boha. Ak sa takéto veci nedejú, alebo ak sa dejú veľmi zriedkavo, a aj keď sa dejú, ide len o reči z počutia, preto je ich faktickosť a dôveryhodnosť značne narušená, je potom Božia všemohúcnosť faktom, alebo nie je? Má Boh podstatu všemohúcnosti, alebo nie? Antikrist vo svojom srdci kladie za tieto myšlienky otázniky.

Počas toho, ako Boh koná dielo, hovorí a zachraňuje človeka, antikristi sa neustále usilujú o tieto znamenia, zázraky a paranormálne schopnosti. Usilujú sa o veci, ktoré nie sú v súlade s realitou ani faktami. Veci, o ktoré sa usilujú, nemajú vôbec nič spoločné s Božím dielom spásy človeka, s pravdou ani so zmenou povahy človeka, ale napriek tomu sa o ne stále zaťato usilujú. Sú plní zvedavosti ohľadom Božej všemohúcnosti a často v modlitbách žiadajú Boha: „Ó, bože, zjavil by si mi svoju všemohúcnosť? Ó, bože, či nie si všemohúci? Ak si, prosím ťa, aby si za mňa vyriešil túto záležitosť. Bože, ak si všemohúci, všemocný a všadeprítomný, prosím ťa, pomôž mi, lebo teraz čelím ťažkostiam. Bože, ak si všemohúci, prosím ťa, zbav ma telesných neduhov, odstráň okolnosti, ktorým čelím, a pomôž mi vyhnúť sa nebezpečenstvu. Bože, ak si všemohúci, prosím ťa, aby som sa pri konaní svojej povinnosti z večera do rána stal bystrým a šikovným, talentovaným a obdareným, aby som zvládol odborné zručnosti bez toho, aby som ich musel študovať, aby som sa stal expertom a vynikal nad ostatnými. Ó, bože, ak si všemohúci, prosím ťa, potrestaj a zošli odplatu na tých, ktorí ohovárajú a vysmievajú sa mojej viere v teba. Nech oslepnú a ohluchnú, nech majú vredy na hlavách a hnis im vyteká z chodidiel. Nech zomrú ako psy. Bože, ak si všemohúci, prosím ťa, dovoľ mi vidieť tvoju všemohúcnosť.“ Boh povedal toľko slov a vykonal toľko diela, no antikristi pred tým zatvárajú oči a ignorujú to. Nikdy si neberú k srdcu Božie slová, ani si neberú k srdcu Jeho dielo či každý krok Jeho dôležitého diela spásy človeka, ani to neberú vážne. Namiesto toho sa zaťato dožadujú znamení a zázrakov, aby Boh konal zázraky uprostred svojho diela. Žiadajú, aby Boh robil špeciálne veci, ktoré im otvoria oči a uspokoja ich zvedavosť, aby dokázal svoju existenciu, aby dokázal, že je všemohúci. Ešte smiešnejšie je, že antikristi dokonca v modlitbe naliehajú na Boha: „Ó, bože, nevidím ťa, preto je moja viera malá. Prosím ťa, zjav mi svoju skutočnú osobu, hoci len vo sne – prosím ťa, zjav mi svoju všemohúcnosť, aby som v teba získal vieru a s istotou veril v tvoju existenciu. Ak to neurobíš, vždy budem mať vo svojej viere v teba pochybnosti.“ Uprostred Jeho diela a slov nevidia Božiu existenciu ani nepoznajú Jeho podstatu a povahu, ale chceli by, aby robil ďalšie veci, pre človeka nepredstaviteľné, aby ich posilnil a upevnil ich vieru. Boh povedal mnoho slov a vykonal mnoho diela, no akokoľvek sú Jeho slová praktické, akokoľvek sú pravdy, ktoré hovorí, pre ľudí povznášajúce a akokoľvek naliehavo im potrebujú porozumieť, antikristi nemajú záujem a neberú si ich k srdcu. Ba čo viac, čím viac Boh hovorí, čím konkrétnejšie dielo koná, tým väčší odpor, podráždenosť a vzdor pociťujú. Navyše začnú Boha odsudzovať a rúhať sa Mu; budú proti Nemu kričať: „Tvoja všemohúcnosť je v týchto slovách? To je všetko, čo robíš – vyjadruješ slová? Keby si nehovoril, nebol by si všemohúci? Ak si všemohúci, tak nehovor. Nepoužívaj reč ani duchovné spoločenstvo o pravde a poskytovanie pravdy človeku na to, aby si nám umožnil získať život a dosiahnuť zmenu povahy. Keby si z nás všetkých cez noc urobil anjelov, svojich poslov – to by bola všemohúcnosť!“ Keď Boh hovorí svoje slová a koná svoje dielo, prirodzenosť antikristov sa kúsok po kúsku, bez akéhokoľvek skrývania, zjavuje a odhaľuje. Tak isto sa úplne obnažuje ich podstata odporu k pravde a vzdoru voči nej. Povaha a podstata antikristov, ktoré pohŕdajú Božou identitou a Jeho podstatou, sa tiež kúsok po kúsku odhaľujú a zjavujú s plynúcim časom a neustálym napredovaním Božieho diela. Antikristi sa usilujú o hmlisté veci; usilujú sa vidieť znamenia a zázraky – a pod nadvládou tejto ambície a túžby, ktorá nie je v súlade s realitou, vychádza na svetlo ich prirodzenosť odporu k pravde a nenávisti voči nej. Naopak, tí, ktorí sa skutočne usilujú o realitu a pravdu, ktorí veria v pozitívne veci a milujú ich, vidia Božiu všemohúcnosť v procese Jeho diela a slov. Títo ľudia dokážu vidieť, získať a spoznať presne to, čo antikristi nikdy spoznať ani získať nebudú schopní. Antikristi veria, že ak majú ľudia získať život od Boha, musia existovať znamenia a zázraky. Veria, že bez znamení a zázrakov je nemožné získať život a pravdu len z Božích slov, a tým dosiahnuť zmenu povahy a spásu. Pre antikrista je to večná nemožnosť, ktorá neobstojí. Preto neúnavne čakajú a modlia sa v nádeji, že im Boh zjaví znamenia a divy, vykoná pre nich zázraky – a ak to neurobí, potom Jeho všemohúcnosť neexistuje. Z toho vyplýva, že ak neexistuje Božia všemohúcnosť, potom určite neexistuje ani Boh. To je logika antikristov. Odsudzujú Božiu spravodlivosť a odsudzujú Jeho všemohúcnosť.

Kým Boh zachraňuje ľudí, antikristi nemajú vôbec žiadny záujem o Jeho slová, Jeho rôzne požiadavky a Jeho úmysly. Vzdorujú týmto veciam a majú k nim z hĺbky svojho srdca odpor. Nezaujímajú sa o realitu všetkých pozitívnych vecí, ani o to, že človek dosiahne spásu a zdokonalenie vďaka usilovaniu sa o pravdu a podriadeniu sa Božiemu ovládaniu. O čo sa teda zaujímajú? Zaujímajú sa o to, aby im boh zjavil znamenia a divy, vykonal zázraky, ktoré uvidia, aby im tým umožnil získať rozhľad a oni sa zmenili na neobyčajných ľudí, na nadľudí, na ľudí so zvláštnymi schopnosťami, na mimoriadnych ľudí. Chcú sa prostredníctvom božej všemohúcnosti zbaviť označenia, identity a postavenia obyčajného človeka, bežného človeka a skazeného človeka. Takže bez ohľadu na to, aké predstavy alebo problémy majú v rámci Božieho diela, nehľadajú pravdu, aby ich vyriešili. Nielenže nedokážu porozumieť pravde ani dosiahnuť zmenu povahy, navyše budú Boha súdiť, odsudzovať a vzdorovať Mu za všetky jeho činy, ktoré nie sú v súlade s ich predstavami. V očiach antikristov je všetko to praktické dielo, ktoré Boh koná, niečím, čo neuznávajú – naopak to odsudzujú. Nakoniec ich práve tieto názory a tieto definície Boha vedú k tomu, aby v srdci hlboko popreli existenciu Božej podstaty, a ešte hlbšie odsudzovali a očierňovali existenciu Božej podstaty a rúhali sa jej. Ich viera v Boha je totiž založená na základe toho, že boh je všemohúci, že boh sa ich zastane, že ich pomstí, že pre nich porazí všetkých, ktorých nenávidia a ktorými pohŕdajú – že boh uspokojí ich túžby a ambície. Toto je základ ich viery v Boha. Ale keď dospeli až k dnešku, títo zlí ľudia vidia, že taký boh neexistuje a že nie je možné, aby Boh pre nich niečo urobil. Z ich pohľadu je táto situácia pre nich veľmi nepriaznivá – je to pre nich hrozné. Takže, keď zažijú veľa vecí, ich spochybňovanie a pochybnosti o Bohu sú čoraz silnejšie, až kým sa nerozhodnú Boha a Jeho dom opustiť, usilovať sa o svet, nasledovať zlé trendy a vrhnúť sa do satanovho objatia. Tak skončia títo ľudia. Súdiac podľa postoja, ktorý antikristi prechovávajú k Božej spravodlivej povahe a Jeho všemohúcnosti, sú antikristi skutočne pochybovači. Nemajú ani štipku viery v Boha, ani štipku podriadenosti alebo prijatia toho, čo Boh robí. Pokiaľ ide o pozitívne veci a pravdu, cítia k nim odpor a vzdorujú im. Preto u antikristov skutočne existuje podstata pochybovača, bez ohľadu na to, ako sa na to pozeráte. Nevnucujú im to iní, ani to nie je zveličovanie – táto ich podstata je definovaná na základe všetkých názorov a prístupov, ktoré odhaľujú, keď ich postretnú rôzne veci.

Antikristi veria v Boha celé roky bez toho, aby dokázali vidieť fakt, že Boh je zvrchovaný nad osudom človeka. Nedokážu tento fakt pochopiť. Nedokážu pochopiť fakt, hoci ho majú priamo pred očami – nie je to slepota? Božia spravodlivá povaha a Jeho všemohúcnosť sa často zjavujú v diele cirkvi, v Jeho vyvolenom národe a vo všetkých možných veciach, ktoré sa dejú. Umožňuje ľuďom vidieť tieto veci všade – ale antikristi, keďže sú slepí, ich nevidia. Keď antikristi nasledujú Boha mnoho rokov, zvyknú hovoriť slávnu vetu: „Veril som v boha toľko rokov, a čo som získal?“ Zdá sa, že naozaj nič nezískali. Boh vylial svoj život pre človeka, ale antikristi nezískali nič. Nie je to poľutovaniahodné? Naozaj je! Táto veta antikristov vynikajúco ilustruje problém. Každý, kto počuje Božie slová a zažíva Jeho dielo, kto prijíma Jeho slová ako svoj život, by povedal: „Verili sme v Boha toľko rokov a získali sme od Neho tak veľa. Nielen milosť a požehnania, Jeho ochranu a Jeho milosrdenstvo – dôležitejšie však je, že sme od Boha pochopili a získali toľko právd. Žijeme s podobou ľudí, s dôstojnosťou. Vieme, ako sa máme správať. Bohu dlhujeme tak veľa. V porovnaní s cenou, ktorú platí, s tým, čo pre nás robí, naše malé útrapy ani nestoja za zmienku. Človek by mal Bohu oplácať lásku.“ Antikristi sú však úplne opační. Hovoria: „Boh konal dielo posledných pár rokov, tak ako to, že som nič nezískal? Vy všetci hovoríte, že ste získali to a tamto, mali ste takú alebo onakú skúsenosť – ale nasýtia vás tie skúsenosti? Čo tie skúsenosti znamenajú? Nie sú úplne zanedbateľné oproti požehnaniam, milosti, videnou znamení a zázrakov? Preto mám pocit, že som za tie roky viery v boha nič nezískal. Popri utrpení, ktoré som znášal, tomu, čoho som sa zriekol a čo som vydal pre boha, veci, ktoré som získal, vôbec nestáli za to! Čo je pravda, ak nie len zopár výrokov a teórií? Čo je to, ak nie len zopár učení? Počul som tieto slová, tieto pravdy, a nemám pocit, že by sa vo mne udiala nejaká prevratná zmena! V prvom rade, moja myseľ nie je taká bystrá, keď premýšľam o veciach. A čo viac, starnem a zdravie sa mi nezlepšuje oproti tomu, aké bolo predtým. Mám šedivé vlasy, na tvári mám viac vrások – dokonca som prišiel o pár zubov a žiadne nové mi nenarástli. Boh hovorí, že tí, ktorí sú spasení, sú ako svieže, živé deti, a ja som tu, stará kosť a koža, s tvárou starca. Nezmenil som sa na dieťa. Podľa božích slov sa šediví starci môžu zmeniť na mladíkov s havraními vlasmi. Ako to, že som sa nezmenil? Boh hovorí, že ľudí úplne premení, ale mne sa to nestalo; nestal sa zo mňa nový človek. Stále som to ja, a keď sa mi niečo stane, stále musím prísť na to, ako to zvládnuť sám. Pribúda mi tiež telesných ťažkostí – často som slabý a negatívny. Navyše mám posledné dva roky zlú pamäť. Čítam božie slová tak veľa, ale on mi pamäť neposilnil. Nemôže boh dať ľuďom trochu mimoriadnych schopností, ktoré zabránia ich telám starnúť? Cítim, že najväčším problémom práve teraz je úplná premena ľudí; zdá sa, že pravda tento problém nedokáže vyriešiť. Keby boh povedal niečo, čo by skutočne dokázalo zmeniť človeka na novú osobu so vzhľadom žiariaceho anjela, ktorá sa môže stať nehmotnou, ktorá môže prejsť cez pevné steny, ktorá pri prenasledovaní a nebezpečenstve môže vysloviť zaklínadlo, zmiznúť a byť navždy nedosiahnuteľná – keby vďaka častému čítaniu božích slov ľuďom nešediveli vlasy a nevráskaveli tváre, narástli by im nové zuby namiesto stratených – to by bolo skvelé! To znamená byť úplne premenený! Keby boh robil tieto veci, potom by som veril, že je boh, bez akýchkoľvek výhrad. Ak bude ďalej hovoriť a kázať pravdu, moja viera sa čoskoro vyčerpá; čoskoro nebudem schopný ďalej veriť a možno už nebudem schopný vykonávať svoju povinnosť. Nebudem to chcieť.“ V časovom úseku, keď antikrist nasleduje Boha, v srdci sa mu často vynorí tá či oná požiadavka na Neho a v rámci jeho predstáv sa často vynoria všelijaké pochybnosti a náročné požiadavky. V reakcii na jeho prostredie a osobné túžby mu prídu na um všelijaké zvláštne myšlienky. Dôležitá je však len jedna vec: nedokážu pochopiť slová, ktoré Boh hovorí, a nedokážu vidieť fakt, že Boh koná dielo, aby spasil človeka, a už vôbec nedokážu pochopiť, že všetko, čo Boh robí, má spasiť človeka, že to všetko má umožniť človeku dosiahnuť zmenu povahy. Takže, ako ďalej veria, strácajú elán; ako ďalej veria, v ich srdciach vznikajú pocity negativity a skľúčenosti. Napadajú im pocity a myšlienky, že by sa mali stiahnuť, vzdať sa. Čo sa týka Božej podstaty, zabudnite na to, či v ňu budú veriť, uznajú ju, alebo ju prijmú – ako ďalej veria, ani sa neunúvajú touto otázkou zaoberať. Preto, keď v duchovnom spoločenstve povieš, že niečo je Božia spravodlivosť, Jeho všemohúcnosť a zvrchovanosť, že ľudia by sa tomu mali podriadiť a poznať to, antikristi navonok nevydajú ani hláska – nevyjadria vôbec žiadne názory. V ich vnútri však vznikne odpor: nebudú chcieť počúvať; nebudú ochotní počúvať; niektorí z nich sa jednoducho postavia a odídu. Keď všetci počúvajú kázne, keď iní hovoria v duchovnom spoločenstve o Božích slovách, keď bratia a sestry s veľkou horlivosťou hovoria v duchovnom spoločenstve o svojom skúsenostnom svedectve – čo robia antikristi? Pijú čaj, čítajú časopisy, hrajú sa s telefónmi, vedú prázdne reči. A tým, že protestujú a vzdorujú týmito tichými činmi, snažia sa svojím správaním potvrdiť, že všetko, čo Boh robí, je zbytočné: „Len sa snažíte veci racionalizovať, klamete sami seba – boh a pravda jednoducho neexistujú a je jednoducho nemožné, aby ľudstvo spasil boh!“ V ich očiach sú blázni všetci, ktorí veria v pravdu, podriaďujú sa Bohu a veria vo fakt, že Boh môže spasiť ľudstvo – všetci sú bez mozgu a všetci sa nechali oklamať. Veria, že osud človeka je v jeho vlastných rukách, že človek nemôže nechať iných, aby ho ovládali za neho, že ľudia nie sú bábky, ale majú myseľ a schopnosť nezávisle premýšľať o problémoch – a ak niekto nedokáže prevziať kontrolu ani nad vlastným osudom, potom je odpadom, podradným človekom. Takže, nech sa deje čokoľvek, nie sú ochotní odovzdať svoj osud Bohu, aby ho ovládal. Taký je postoj antikristov ku všetkému, čo Boh robí. Od začiatku do konca zostávajú divákmi a pochybovačmi, ktorí hrajú úlohu satanových služobníkov. Sú to príživníci a problémoví ľudia – sú to zlosynovia, ktorí sa votreli dnu.

C. Pohŕdanie Božou svätosťou a jedinečnosťou

Antikristi vôbec neuznávajú spravodlivosť a všemohúcnosť v Božej povahe-podstate ani ne neveria, a už vôbec o nich nemajú žiadne poznanie. Ešte ťažšie je pre nich uveriť v Božiu svätosť a jedinečnosť, uznať a spoznať ich. Takže keď Boh spomenie, že chce, aby ľudia boli čestní, aby boli stvorenými bytosťami s nohami pevne na zemi, ktoré sa dokážu držať svojho miesta, v antikristoch vznikajú myšlienky a zmocňuje sa ich určitý postoj a pocit. Hovoria: „Nie je boh vznešený? Nie je najvyšší? Ak áno, požiadavky, ktoré kladie na človeka, by mali byť veľkolepé a vznešené. Myslel som si, že boh je tajomný; nemyslel by som si, že bude na človeka klásť také banálne nároky. Možno ich považovať za pravdu? Sú príliš jednoduché! Bolo by správne, keby boli božie požiadavky vznešené: človek by mal byť nadčlovekom, veľkým človekom, schopným človekom – to by mal boh od človeka vyžadovať. On chce, aby bol človek čestný – je to naozaj božie dielo? Nie je to podvrh?“ V hĺbke srdca antikristi nielenže odporujú pravde – popritom im napádajú aj rúhavé myšlienky. Nie je to pohŕdanie pravdou? Sú plní opovrhovania a pohŕdania Božími požiadavkami; definujú ich a pristupujú k nim s postojom pohŕdania, neúcty, sarkazmu a posmechu. Je zrejmé, že antikristi sú vo svojej povahe-podstate podlí; nedokážu prijať veci alebo slová, ktoré sú pravdivé, krásne a praktické. Božia podstata je pravdivá a praktická, a Jeho požiadavky na ľudí sú v súlade s tým, čo ľudia potrebujú. „Veľkolepé a vznešené“, ako to uvádzajú antikristi – čo to je? Je to falošné, pompézne a prázdne; kazí to ľudí a zavádza ich; spôsobuje to ich pád a odvádza ich to ďaleko od Boha. Na druhej strane, pravdy, ktoré Boh vyjadruje, a Jeho život, sú verné, milé a praktické. Keď človek nejaký čas zakúša Božie slová, zistí, že jedine Boží život je najmilší, že jedine Jeho slová môžu zmeniť ľudí a byť ich životom. Sú presne tým, čo ľudia potrebujú – zatiaľ čo tie veľkolepé, vznešené názory a výroky, ktoré predkladá satan a antikristi, sú v príkrom rozpore s pravdivosťou a praktickosťou Božích požiadaviek na človeka. Preto antikristi, na základe takejto podstaty, nie sú vôbec schopní prijať Božiu svätosť a jedinečnosť. Neexistuje absolútne žiadny spôsob, ako by tieto veci uznali. A pokiaľ ide o rôzne stránky skazenej povahy a skazenej podstaty ľudí, ktoré Boh odhaľuje – ich neoblomnosť a aroganciu, ich povahy vyznačujúce sa nečestnosťou, podlosťou, odporom k pravde a surovosťou – antikristi ich vôbec neprijímajú. A čo sa týka Božieho súdu nad ľuďmi a Jeho prísneho karhania, antikristi nielenže v nich nedokážu spoznať Božiu svätosť a milotu – naopak, v srdci majú odpor k slovám, ktoré hovorí Boh, a vzdorujú im. Zakaždým, keď čítajú Božie slová, ktoré napomínajú, súdia a odhaľujú skazenú povahu človeka, nenávidia ich a chcú nadávať. Ak niekto povie, že sú arogantní, neoblomní, podlí ľudia s odporom k pravde, budú sa s ním hádať a nadávať na jeho predkov. A ak niekto odhalí ich skazenú podstatu a odsúdi ich, vnímajú to, akoby ich chcel zabiť – absolútne to neprijmú. Práve preto, že antikristi majú takúto podstatu a odhaľujú takéto veci, sú v Božom dome a v cirkvi rozpoznaní bez toho, aby o tom vedeli, a sú nevedomky izolovaní a odhalení. Ich ambícia a túžba často zostávajú nenaplnené, a tak narastá ich nenávisť voči slovám, ktoré hovorí Boh, voči Jeho existencii a voči vete „v Božom dome vládne pravda“. Ak im túto vetu povieš, budú s tebou chcieť bojovať na život a na smrť, umučiť ťa na smrť. Neukazuje to samo osebe nepriateľstvo antikristov voči Bohu? Veru ukazuje! Keby niekto povedal: „Boh je jedinečný; človek nesmie uctievať žiadnu osobu okrem Neho, ani žiadnu modlu,“ bol by to antikrist ochotný počúvať? (Nie.) Prečo nie? Tieto slová ich odsudzujú, však? Nepripravujú ich o právo byť bohom? Boli by šťastní bez práva byť bohom, s touto zhasnutou nádejou? (Nie.) Takže ak by si ich odhalil, zničil ich postavenie a povesť, nikto by ich neuctieval, a nemohli by si získať ľudí a boli by bez postavenia, natiahnu voči tebe svoje zlomyseľné, démonské pazúry, aby ťa trápili. Keď sa v cirkvi niečo stane a niekto to chce nahlásiť niekomu Zhora, dovolí mu vodca cirkvi, ak je antikrist, podať túto správu? Cez neho to neprejde. Povie: „Ak to nahlásiš, následky ponesieš ty! Ak nás zhora orežú a vyčistia ľudí v našej cirkvi, postarám sa o to, aby si to oľutoval – prinútim všetkých, aby ťa opustili. Potom okúsiš, aké to je byť vyčistený!“ Nevystraší to človeka, ktorý by to ohlásil, necítil by sa ohrozený? Antikrist hovorí: „Boh je jedinečný, však? Fajn, aj ja budem jedinečný. V našej cirkvi platí to, čo poviem ja. Čokoľvek chceš urobiť, musíš ísť cezo mňa – a cezo mňa sa nedostaneš. Chceš sa dostať cezo mňa? Budeš to musieť urobiť cez moju mŕtvolu! V našej cirkvi vládnem ja; tu platí to, čo poviem ja. Ja som pravda – ja som ten jedinečný!“ Neprejavil sa takto diabol? Presne tak – jeho diabolská tvár je odhalená, jeho diabolské slová vypovedané.

Pokiaľ ide o to, ako antikristi zaobchádzajú s Božou podstatou, prechádzajú od nedôvery a pochybností k vyčkávaniu a skúšaniu, a nakoniec k súdeniu a rúhaniu. To ich vedie krok za krokom do bahna, do bezodnej priepasti, a vedie ich to na cestu vzdoru voči Bohu. Stávajú sa Jeho nepriateľom, sú s Ním v úplnom rozpore a broja proti Nemu až do bodu, z ktorého niet návratu. Nielenže neuznávajú existenciu Božej podstaty, ale vznikajú v nich rôzne predstavy a výmysly o každom aspekte Božej podstaty, ktorými zavádzajú ľudí okolo seba a ľudí, s ktorými prichádzajú do styku. Ich cieľom je, aby viac ľudí bolo takých ako oni. Aby pochybovali o Božej existencii a existencii Jeho podstaty. Keď zomrú, stiahnu so sebou aj ostatných. Nestačí im robiť zlé veci sami – chcú nájsť ďalších, aby ich sprevádzali, aby spolu s nimi robili zlé veci, aby spolu s nimi vzdorovali Bohu a vyrušovali dielo Jeho domu, aby spolu s nimi pochybovali o Bohu a popierali Ho. Antikristi sú plní predstáv a výmyslov o každom aspekte Božej podstaty. Nielenže nedokážu spoznať Božiu podstatu na základe všetkého, čo robí, ale budú Božiu podstatu aj prísne analyzovať, skúmať, skúšať a vynášať nad ňou súdy. Dokonca budú s Bohom tajne súperiť, hovoriac: „Nie si ty jedinečný? Nie si ty ten boh, ktorý má zvrchovanosť nad osudom ľudstva? Ako si mohol dopustiť, aby sa také veci prihodili ľuďom, ktorí v teba veria? Ak si jedinečný boh, nemal by si dovoliť žiadnej nepriateľskej sile, aby vnikla na miesto tvojho pôsobenia.” Čo sú to za reči? Kedykoľvek sa v cirkvi niečo stane, antikristi sa prví postavia a hovoria rozvracačské reči, negatívne a odsudzujúce slová. Prví sa postavia a hádajú sa s Bohom, konfrontujú Ho a žiadajú, aby urobil to či ono. Najmä vtedy, keď Boží dom čelí ťažkostiam alebo pálčivým problémom, sú antikristi nesmierne šťastní. Sú to chvíle, keď sú najšťastnejší a najspokojnejší, od radosti vyskakujú. Nielenže nedokážu hájiť záujmy Božieho domu – stoja bokom, prizerajú sa a smejú, dychtivo čakajú, kým sa v Božom dome objaví vzbura, kým budú všetci Jeho vyvolení zatknutí a rozohnaní, a dielo Jeho domu nebude môcť ďalej napredovať. Boli by vtedy šťastní ako na Silvestra. A zakaždým, keď sa nejaká udalosť v Božom dome urovná a vyrieši, keď si z toho bratia a sestry vezmú ponaučenie, bude nad antikristami vynesený „rozsudok”. Vtedy sú antikristi tiež najviac skormútení, smutní a zúfalí. Neznesú pohľad na to, že sa bratom a sestrám darí, alebo že nasledovníci Boha majú vieru a pri Jeho nasledovaní prekypujú dôverou. Neznesú pohľad na to, že sa bratom a sestrám pod vedením Božích slov menia povahy, že verne konajú svoje povinnosti a že práca je stále lepšia a lepšia. Neznesú pohľad na to, že cirkev prekvitá alebo že sa Boží plán riadenia postupne vyvíja dobrým smerom – a ešte viac nenávidia, keď ľudia neustále kážu Božie slová, svedčia o Ňom, a chvália Jeho milotu a Jeho spravodlivú povahu. A ešte viac sa im hnusí, keď ľudia hľadajú Boha, modlia sa k Nemu a hľadajú Jeho slová bez ohľadu na to, čo sa im stane, podriaďujú sa Mu a podvoľujú sa Jeho ovládaniu. Hoci antikristi jedia z Božieho domu, užívajú si Božie slová a všetky výhody Jeho domu, často si želajú mať príležitosť Božiemu domu sa vysmievať. Dychtivo čakajú na to, kým sa všetci veriaci v Boha rozptýlia a Božie dielo nebude môcť ďalej napredovať. Preto, keď sa Božiemu domu niečo prihodí, Nebudú ho brániť alebo vymýšľať spôsoby riešenia problému. Nebudú zo všetkých síl chrániť bratov a sestry, ani sa s nimi nespoja, aby záležitosť spoločne vyriešili, spoločne predstúpili pred Boha a podriadili sa Jeho zvrchovanosti. Naopak, antikristi budú stáť bokom, smiať sa, dávať naničhodné rady, ničiť a vyrušovať. V kritickej chvíli dokonca podajú pomocnú ruku ľuďom zvonku na úkor Božieho domu. Konajú preto ako satanovi služobníci, ktorí zámerne vyrušujú a ničia veci. Nie je taký človek nepriateľom Boha? Čím je chvíľa kritickejšia, tým jasnejšie je odhalená ich diabolská podoba; čím je chvíľa kritickejšia, čím je rušnejšia, tým viac je ich diabolská podoba odhalená do najmenších detailov a v plnom rozsahu; čím je chvíľa kritickejšia, tým viac pomoci poskytnú ľuďom zvonku na úkor Božieho domu. Čo sú teda zač? Sú takíto ľudia bratia a sestry? Sú to ľudia, ktorí robia ničivé, ohavné veci; sú to Boží nepriatelia; sú to diabli a satani; sú to zlí ľudia, antikristi. Nie sú to bratia a sestry a nie sú kandidátmi na spásu. Keby boli naozaj bratmi a sestrami, ľuďmi z Božieho domu, potom by sa pri akomkoľvek probléme v Jeho dome spojili srdcom a mysľou so svojimi bratmi a sestrami, aby mu čelili a riešili ho spoločne. Neboli by len divákmi, a už vôbec by sa neprizerali a nesmiali. Iba takí ľudia ako antikristi dokážu stáť bokom, smiať sa a dychtivo čakať, kým Boží dom postihnú zlé veci.

Podstata antikristov sa môže odhaliť v akejkoľvek záležitosti. Nedá sa skryť. Čokoľvek robia, o akúkoľvek záležitosť ide, všetky názory a povahy, ktoré odhaľujú, sú odporné človeku aj Bohu. Nielenže spôsobujú ničenie, narúšanie a vyrušovanie vo všetkých možných veciach, ktoré sa vyskytnú, pričom sa smejú z úzadia – často sa tiež stavajú do opozície voči Bohu a skúšajú Ho. Čo to znamená, skúšať Boha? (V srdci neveria v Boha a hovoria určité veci alebo používajú určité triky, aby otestovali Jeho myšlienky a snažili sa zistiť, o čo ide.) Môžete to vidieť často. Ako satan skúšal Boha v prípade Jóba? (Keď satan prehovoril prvýkrát, povedal, že ak Boh pripraví Jóba o jeho domácnosť a majetok, nebude už Boha uctievať; druhýkrát povedal, že ak Boh zasiahne Jóbovo telo a kosti, poprie Boha. Satan chcel skúšať Boha tým, že na Jóba zošle pohromy.) Je to skúšanie? Je to presná definícia tohto pojmu? (Nie.) Prísne vzaté, tieto pasáže sa týkajú obžaloby. Satan tým v skutočnosti myslel: „Nepovedal si, že Jób je dokonalý človek? Pri všetkých tých dobrých veciach, ktoré si mu dal, ako by ťa mohol neuctievať? Myslíš si, že ťa bude stále uctievať, aj keď ho pripravíš o tie dobré veci?” To je obžaloba. Čo je teda skúšanie? Satan naviedol zbojníkov, aby olúpili a vyplienili Jóbov majetok. Pre Jóba to bola skúška. V čom je to skúška? V tomto: „Neveríš snáď v boha? Uvidíme, či v neho budeš stále veriť, keď ťa pripravím o tieto veci!“ Ale ako to chápal Jób? Veril, že je to skúška od Boha, a tak nebojoval ani sa nebránil, ani nič nepovedal – podriadil sa a prijal to od Boha. Ďalej sú tu veci, ktoré postihli Pána Ježiša: satan chcel, aby premenil kamene na jedlo a ukázal Pánovi Ježišovi všetku slávu a bohatstvo sveta, pričom chcel, aby sa mu poklonil a uctieval ho. Išlo o pokušenia. Aké veci teda robia antikristi v rámci skúšania Boha? (Antikristi nemajú bohabojné srdcia. Páchajú zlo, aj keď vedia, že je to tak; chcú skúšať Boha, aby videli, či ich postihne Jeho trest. Keďže neveria v Božiu spravodlivú povahu, pri páchaní zla im chýba svedomie.) To je skúšanie. Idú do toho s postojom „skúsme to a uvidíme”. Chcú vidieť, čo presne Boh urobí: „Nie je boh majestátny a plný hnevu? Nuž, ja tyranizujem cirkev a urobil som toľko zlých vecí za chrbtom boha i človeka – vie o tom boh, alebo nie? Ak v sebe necítim smútok a netrpím žiadnym telesným trestom, znamená to, že boh o tom nevie.” Robia drobné výpady, aby otestovali, či je Boh všemohúci alebo nie, aby otestovali, či pozoruje najhlbšie vnútro ľudí. To je skúšanie. Chcú si potvrdiť pravdivosť tej veci, otestovať, či Boh naozaj zasiahne a či naozaj existuje. To je skúšanie.

V pevninskej Číne bol kedysi jeden antikrist, ktorý zaviedol skupinu ľudí. Videl, ako Boží dom v zahraničí organizuje spevácke zbory a spieva chválospevy, a pomyslel si: „Ak môžete mať spevácke zbory v zahraničí, môžeme to robiť aj tu.” A tak zhromaždil ľudí z rôznych miest, aby spievali v zbore. Zohnal im aj veľké publikum; bolo to veľkolepé divadlo. Prečo to urobil? V istom zmysle zakladal nezávislé kráľovstvo, čo netreba ďalej rozvádzať. V inom zmysle tým myslel: „Ten boh, v ktorého veríme, je pravý boh a máme dielo ducha svätého. Možno sme v nepriateľskom prostredí, kde nás veľký červený drak prenasleduje a drží pod prísnym a dôkladným dohľadom, ale ukážme ľuďom, či nás boh chráni, alebo nie. Uvidíme, či sa nám niečo môže stať; uvidíme, či nás môžu zatknúť.” Čo je to za zmýšľanie? (Skúšanie.) Je to skúšanie – máva takýmito vlajkami a používa heslá, ako napríklad viera, že Boh je všemohúci a všadeprítomný. Chce tým preskúmať, čo Boh v skutočnosti urobí. Uzavrel s Ním stávku a súperí s Ním. To sa nazýva „skúšanie”. Keď niektorým ľuďom iní povedia: „Toto nemôžeš jesť, pokazíš si žalúdok,” odvetia: „Neverím ti, zjem to! Uvidíme, či mi Boh pokazí žalúdok, alebo nie.” Tak to zjedia a naozaj si pokazia žalúdok. Pomyslia si: „Prečo ma Boh neochránil? Iní ľudia si tým pokazili žalúdok, ale to preto, že neveria v Boha. Ja verím v Boha; prečo to pokazilo žalúdok mne tak ako všetkým ostatným?” Čo je to za správanie? (Skúšanie.) Je to dôsledok toho, že nepoznajú Boha. Ale u antikristov je tu ešte niečo navyše: vôbec neuznávajú existenciu Božej podstaty, takže veci robia vlastným úsilím a podľa vlastných predstáv, nerobia ich z viery. Namiesto toho skúšajú Boha. Svoje správanie a svoje chvíľkové myšlienky a impulzy používajú na to, aby skúmali, či Boh existuje, či je Jeho všemohúcnosť skutočná a či ich naozaj dokáže ochrániť. Ak je ich experiment úspešný, budú na základe toho pokračovať vo viere; ak zlyhá, ak ich Boh sklame, čo urobia? Povedia: „Už nebudem veriť v boha. V skutočnosti sa nestará o ľudí. Všetci hovoria, že boh je útočiskom človeka – podľa mňa to tak nemusí byť. Pokiaľ ide o tieto slová, ľudia si musia do budúcnosti urobiť nejaké záložné plány. Nemôžu byť v týchto veciach takí hlúpi. Ľudia si musia riešiť svoje záležitosti sami – nemôžu sa vo všetkom spoliehať na boha.” To je výsledok, ktorý vyvodili zo svojho skúšania. Čo si o tomto výsledku myslíte? Dospejú ľudia k takémuto výsledku, ak sa budú usilovať o pravdu? (Nie.) Prečo nie? Ak sa ľudia usilujú o pravdu, nakoniec dospejú k dobrému, pozitívnemu úspechu a odmene. To znamená, že bez ohľadu na to, čo robia, Boh má svoje spôsoby a princípy, ako na to reaguje a ako s týmito vecami zaobchádza. Ľudia majú zase svoje povinnosti, ktoré musia plniť, a svoje vlastné inštinkty. Inštinkty im udeľuje Boh. Už dal ľuďom princípy, takže by mali podľa nich konať pod vedením Božích slov. Pri niektorých veciach sa navonok zdá, že Boh by mal človeka chrániť, ale pochádza toto „mal by” od človeka alebo od Boha? (Od človeka.) Je to predstava v mysli človeka. To „mal by” nie je pravda; nie je to Božia zodpovednosť. Čo teda Boh presne urobí? Boh má svoje spôsoby konania a svoje princípy. Niekedy ťa odhaľuje tým, že ťa nechráni, aby videl, akú cestu si vyberieš. Niekedy prostredníctvom nepriateľského prostredia zdokonaľuje tvoje poznanie v nejakej oblasti, čím ti umožňuje získať určitý aspekt pravdy a v určitom ohľade sa zmeniť. Posilňuje ťa a umožňuje ti rásť. Stručne povedané, akokoľvek Boh koná, má svoje princípy a dôvody, ako aj svoje ciele a zámery. Ak považuješ za pravdu myšlienku, že „Boh by ma mal chrániť a mal by konať tak a tak”, a trváš na nej ako na pravde, pričom ňou kladieš požiadavky na Boha, keď Boh nebude konať takým spôsobom, vznikne medzi tebou a Bohom konflikt. Keď tento konflikt vznikne, Boh nebude na vine. Kto bude na vine? (Človek.) Začína sa to problémom v názoroch ľudí, v tom, že zaujmú nesprávny postoj, nesprávnu pozíciu. Keď žiadaš Boha, aby konal určitým spôsobom, budeš mať pocit, že si v práve. Ale ak urobíš krok späť, keď sa dokážeš podriadiť a prijať, pocítiš, že tvoje odôvodnenia neobstoja a ide o tvoje vlastné skazené povahy a nerozumné požiadavky. Keď dokážeš prijať, Boh ti udelí mieru pravdy a poznania, ktorú by si mal získať. V Jeho vnímaní je to práve ten prvok pravdy, ktorý by si mal získať najviac, nie nejakú banálnu milosť alebo požehnanie. Jedine Boh vie, čo je pre teba najdôležitejšie, zaopatruje ľudí a dáva im v správnom čase a v náležitej miere. Na druhej strane, antikristi neuznávajú pravdu ani dielo Ducha Svätého. Ktokoľvek môže hovoriť v duchovnom spoločenstve o pravde a svedčiť o Božej láske a spáse, antikrist to nielenže odmietne prijať, ale bude k tomu cítiť odpor a odolávať tomu. To je rozdiel medzi antikristami a obyčajnými skazenými ľuďmi.

Týmto ukončíme naše duchovné spoločenstvo o črte antikristov, ktorá spočíva v popieraní Božej identity a Jeho podstaty jedinečnosti. Máte ešte nejaké otázky? (Bože, mám otázku. Pri kázaní evanjelia sa stretávam s mnohými veriacimi v Pána, ktorí sú odhodlaní zastávať Pavlov názor: „Žiť je totiž pre mňa kristus.” Myslia si, že ak dokážu splniť normu Pavlových slov, môžu sa stať bohom. Je to ďalší prejav antikristov a zároveň popretie Božej podstaty jedinečnosti?) Viac-menej. To, že antikristi popierajú Božiu jedinečnosť, je hlavne preto, že sami chcú byť bohom. Pavlove slová sú ich obzvlášť obľúbené: „Žiť je totiž pre mňa kristus, žiť je boh, so životom boha som bohom.” Veria, že ak tento názor platí, majú nádej stať sa bohom, že budú vládnuť ako kráľ a ovládať ľudí. Ak neplatí, potom sú zmarené ich nádeje na vládnutie ako kráľ a na to, že sa stanú bohom. Stručne povedané, satan chce byť vždy na rovnakej úrovni ako Boh – a presne tak aj antikristi: aj oni majú túto podstatu. Napríklad medzi tými, ktorí nasledujú Boha, sa nájdu ľudia, ktorí Boha neustále vyzdvihujú a svedčia o Ňom, svedčia o Jeho diele a o účinku, ktorý má súd a napomínanie Jeho slov na človeka. Chvália všetko dielo, ktoré Boh koná na spásu človeka, a chvália aj cenu, ktorú Boh zaplatil. Chcú si aj antikristi toto všetko užívať, alebo nie? Chcú si užívať podporu, lichotenie, vyzdvihovanie – dokonca chválu od ľudí. A s akými ďalšími hanebnými myšlienkami prichádzajú? Chcú, aby v nich ľudia verili, aby sa na nich vo všetkom spoliehali. Je v poriadku, ak sa ľudia spoliehajú aj na Boha – ale ak je pre nich popri spoliehaní sa na Boha reálnejšie a skutočnejšie spoliehať sa na antikristov, potom to antikristov nesmierne poteší. Ak zároveň s chválou Boha a počítaním milostí, ktoré ti Boh dal, počítaš aj všetky záslužné činy antikristov a budeš na nich spievať chvály medzi svojimi bratmi a sestrami a široko-ďaleko rozhlasovať všetko, čo robia, potom budú vo svojom srdci úžasne uspokojení a budú sa cítiť spokojní. Z hľadiska prirodzenosti-podstaty antikristov platí, že ak povieš, že Boh má autoritu, že je spravodlivý a že je schopný spasiť ľudí, keď povieš, že len Boh má takúto podstatu, že len Boh môže konať tento druh diela a nikto nemôže stáť na Jeho mieste ani Ho pri konaní týchto vecí zastupovať, nikto nemôže mať túto podstatu a konať tieto veci: antikristi tieto slová vo svojom srdci neprijímajú a odmietajú ich uznať. Prečo ich neprijímajú? Pretože majú ambície – to je jedna stránka veci. Druhá stránka je, že neveria a neuznávajú, že vtelené telo je Boh. Kedykoľvek niekto povie, že Boh je jedinečný, že len Boh je spravodlivý, v srdci sa ohradia a vnútorne tomu budú odporovať, hovoriac: „Omyl – aj ja som spravodlivý!” Keď povieš, že len Boh je svätý, povedia: „Omyl – aj ja som svätý!” Pavol je toho príkladom: keď ľudia šírili slovo Pána Ježiša Krista a hovorili, že Pán Ježiš Kristus dal svoju drahocennú krv za ľudstvo, že slúžil ako obeta za hriech, spasil celé ľudstvo a vykúpil celé ľudstvo z hriechu – ako sa cítil Pavol, keď to počul? Uznal, že toto všetko bolo Božie dielo? Uznal, že Ten, kto bol schopný toto všetko urobiť, bol Kristus a že to všetko mohol urobiť len Kristus? A uznal, že len Ten, kto bol schopný toto všetko urobiť, mohol zastupovať Boha? Neuznal. Povedal: „Ak mohol byť ukrižovaný Ježiš, potom môžu byť ukrižovaní aj ľudia! Ak on mohol dať svoju drahocennú krv, potom môžu aj ľudia! Okrem toho, aj ja viem kázať, mám viac vedomostí ako on a dokážem znášať utrpenie! Ak hovoríš, že on je kristus, nemal by som sa potom aj ja nazývať kristus? Ak hlásaš jeho sväté meno, nemal by si hlásať aj moje? Ak je on hoden nazývať sa kristus, ak môže zastupovať boha a ak je boží syn, nie sme potom aj my? My, ktorí sme schopní trpieť a platiť cenu, a ktorí dokážeme drieť a pracovať pre boha – nemôžeme sa aj my nazývať kristus? Ako sa líši to, že nás boh schválil a nazývame sa kristus, od krista?” Stručne povedané, antikristi nepochopili aspekt Božej podstaty, ktorým je Jeho jedinečnosť. Nechápu, čo Božia jedinečnosť v skutočnosti je. Veria: „Byť kristom alebo byť bohom je niečo, k čomu sa človek dopracuje na základe zručnosti a schopnosti, rovnako ako človek získava moc bojom. Nenazývaš sa kristom preto, že máš podstatu boha. Byť kristom je ťažko vydretý výsledok vlastnej zručnosti; je to presne tak, ako to chodí vo svete – kto je zručnejší a schopnejší, ten môže byť veľkým úradníkom a môže mať posledné slovo.” To je ich logika. Antikristi neuznávajú Božie slovo ako pravdu. Podstata a povaha Boha, o ktorých sa hovorí v Božích slovách, sú pre nich nepochopiteľné. Sú to laici a ľudia zvonku, a sú bezradní, takže ich reči pozostávajú výlučne zo slov ľudí zvonku, slov bez duchovného porozumenia. Ak pracovali niekoľko rokov a myslia si, že sú schopní trpieť a platiť cenu, že dokážu pri kázaní učení tárať do vetra, že sa naučili pretvarovať a dokážu zavádzať iných, a získali si uznanie niektorých, potom veria, že je samozrejmé, že sa dokážu stať kristom a stať sa bohom.

Máte ešte nejaké otázky? (Bože, mohol by si s nami ešte trochu hovoriť v duchovnom spoločenstve o tom, čo znamená skúšať Boha? Akými spôsobmi sa u ľudí prejavuje skúšanie Boha?) Skúšanie Boha je, keď ľudia nevedia, ako Boh koná, nepoznajú Ho ani Mu nerozumejú, a tak často prichádzajú s nerozumnými požiadavkami voči Nemu. Napríklad, keď je niekto chorý, môže sa modliť, aby ho Boh uzdravil. „Nebudem vyhľadávať liečbu – uvidíme, či ma Boh uzdraví alebo nie.“ A tak po dlhom modlení bez akéhokoľvek Božieho zásahu povedia: „Keďže Boh nič neurobil, vezmem si liek a uvidím, či mi v tom zabráni. Ak mi liek uviazne v hrdle alebo ak rozlejem vodu, môže to byť Boží spôsob, ako mi v tom zabrániť a nedovoliť mi ho užiť.“ To je skúšanie. Alebo máš napríklad ísť kázať evanjelium. Za normálnych okolností sa všetci prostredníctvom duchovného spoločenstva a porady rozhodnú, čo si tvoje povinnosti vyžadujú a čo by si mal robiť. Potom konáš, keď nastane správny čas. Ak sa počas tvojho konania niečo stane, je to Božia zvrchovanosť – ak by ti Boh chcel zabrániť, urobí to aktívne. Povedzme však, že v modlitbe povieš: „Ó, Bože, dnes idem kázať evanjelium. Je v súlade s Tvojím úmyslom, aby som išiel? Neviem, či to dnešný potenciálny prijímateľ evanjelia dokáže prijať alebo nie, ani ako presne nad tým budeš vládnuť. Prosím o Tvoje opatrenia, o Tvoje vedenie, aby si mi tieto veci ukázal.“ Po modlitbe tam sedíš bez pohnutia a potom povieš: „Prečo k tomu Boh nič nehovorí? Možno málo čítam Jeho slová, takže mi tie veci nemôže ukázať. Ak je to tak, hneď vyrazím. Ak sa potknem, môže to znamenať, že mi Boh bráni ísť, a ak všetko pôjde hladko a Boh mi nebude brániť, zrejme mi Boh dovoľuje ísť.“ To je skúšanie. Prečo to nazývame skúšaním? Božie dielo je praktické; je v poriadku, ak ľudia jednoducho plnia povinnosti, ktoré majú plniť, zariaďujú si svoj každodenný život a žijú život normálnej ľudskej prirodzenosti spôsobom, ktorý je v súlade s princípmi. Nie je potrebné skúšať, ako bude Boh konať alebo aké vedenie poskytne. Staraj sa len o to, aby si robil, čo máš. Nezaoberaj sa stále dodatočnými myšlienkami ako: „Dovoľuje mi Boh toto urobiť, alebo nie? Ak to urobím, ako so mnou Boh naloží? Je správne, že to robím takto?“ Ak je niečo zjavne správne, staraj sa len o to, aby si to urobil; nerozmýšľaj o tom a onom. Samozrejme, je v poriadku modliť sa, prosiť o Božie vedenie, aby viedol tvoj život v tento deň, aby viedol povinnosť, ktorú dnes vykonávaš. Stačí, aby mal človek srdce a postoj podriadenosti. Napríklad vieš, že ak sa rukou dotkneš elektriny, zasiahne ťa prúd a môžeš prísť o život. A predsa o tom uvažuješ: „Žiadne obavy, Boh ma chráni. Musím to len skúsiť, aby som videl, či ma Boh ochráni, a aby som videl, aký je to pocit, keď ma Boh chráni.“ Potom sa jej dotkneš rukou a zasiahne ťa prúd – to je skúšanie. Niektoré veci sú očividne nesprávne a nemali by sa robiť. Ak by si ich napriek tomu urobil, aby si videl, aká bude Božia reakcia, je to skúšanie. Niektorí ľudia hovoria: „Boh nemá rád, keď sa ľudia nápadne upravujú a nosia silný mejkap. Urobím to teda a uvidím, aký je to pocit, keď ma Boh vo vnútri napomína.“ Keď sú už nalíčení, pozrú sa do zrkadla: „Bože, vyzerám ako mátoha, ale cítim len, že je to trochu nechutné a nemôžem sa prinútiť pozrieť do zrkadla. Žiadny ďalší pocit okrem toho nemám – necítim Boží odpor a necítim, že by Jeho slová okamžite zostúpili, aby ma zrazili k zemi a súdili ma.“ Čo je to za správanie? (Skúšanie.) Ak si niekedy vo svojej povinnosti povrchný a jasne vieš, že je to tak, stačí, aby si sa kajal a obrátil sa. Ale ty sa stále modlíš: „Ó, Bože, bol som povrchný – prosím, aby si ma disciplinoval!“ Na čo slúži tvoje svedomie? Ak máš svedomie, mal by si za svoje správanie prevziať zodpovednosť. Mal by si ho krotiť. Nemodli sa k Bohu – tá modlitba sa stane skúšaním. Bohu sa hnusí, ak niekto vezme veľmi vážnu vec a urobí z nej vtip, skúšanie. Keď sa ľudia modlia k Bohu a hľadajú Ho, keď čelia nejakému problému, a tiež v niektorých svojich postojoch, požiadavkách a spôsoboch konania pri zaobchádzaní s Bohom, často sa vyskytnú nejaké skúšania. Čo tieto skúšania hlavne zahŕňajú? Ide o to, že by si chcel vidieť, ako bude Boh konať, alebo že by si chcel vidieť, či Boh môže alebo nemôže niečo urobiť. Chcel by si skúšať Boha; chcel by si si pomocou tejto záležitosti overiť, aký je Boh, overiť si, ktoré Božie slová sú správne a presné, ktoré sa môžu naplniť a ktoré môže uskutočniť. To všetko sú skúšania. Objavujú sa tieto spôsoby konania u vás pravidelne? Povedzme, že nevieš, či si niečo urobil správne, alebo či je to v súlade s pravdou-princípmi. Tu existujú dve metódy, ktoré môžu potvrdiť, či bolo tvoje konanie skúšaním, alebo išlo o niečo pozitívne. Jednou metódou je mať pokorné srdce hľadajúce pravdu a povedať: „Takto som riešil a vnímal túto vec, ktorá sa mi stala, a takto to teraz vyzerá v dôsledku môjho riešenia. Neviem posúdiť, či som mal v skutočnosti urobiť presne to.“ Čo si myslíš o tomto postoji? Toto je postoj hľadania pravdy – nie je v ňom žiadne skúšanie. Predpokladajme, že povieš: „O tejto veci rozhodujú všetci spoločne po duchovnom spoločenstve.“ Niekto sa spýta: „Kto je za to zodpovedný? Kto je hlavným rozhodovateľom?“ A ty povieš: „Všetci.“ Tvoj úmysel je takýto: „Ak povedia, že sa táto vec riešila v súlade s princípmi, poviem, že som to urobil ja. Ak povedia, že sa neriešila v súlade s princípmi, najprv zatajím, kto to urobil a kto rozhodol. Takto, aj keď budú tlačiť a snažiť sa pripísať vinu, nepripíšu ju mne, a ak bude niekto zahanbený, nebudem to ja sám.“ Ak hovoríš s takýmto úmyslom, je to skúšanie. Niekto môže povedať: „Bohovi sa hnusí, keď človek nasleduje svetské veci. Hnusia sa Mu napríklad ľudské pamätné dni a sviatky.“ Teraz, keď to vieš, môžeš sa takýmto veciam jednoducho vyhýbať, pokiaľ to okolnosti dovoľujú. Povedzme však, že zámerne nasleduješ svetské záležitosti, a počas sviatku niečo robíš, prechovávaš tento úmysel: „Len sledujem, či ma Boh za to bude disciplinovať, či mi bude venovať nejakú pozornosť. Len zisťujem, aký postoj ku mne naozaj má, ako hlboko siaha Jeho odpor. Hovorí sa, že Bohu sa to hnusí, hovorí sa, že je svätý a neznáša zlo, tak uvidím, ako neznáša zlo a ako ma bude disciplinovať. Ak mi Boh pri týchto činnostiach spôsobí zvracanie a hnačku, ak spôsobí, že sa mi bude točiť hlava a nebudem môcť vstať z postele, potom to bude vyzerať, že Bohu sa tieto veci naozaj hnusia. Nebudú to len reči – fakty to potvrdia.“ Ak stále dúfaš, že uvidíš takúto scénu, aké máš správanie a úmysly? Skúšaš. Človek nesmie nikdy skúšať Boha. Keď skúšaš Boha, On sa pred tebou skrýva, zakrýva si pred tebou tvár a tvoje modlitby sú zbytočné. Niektorí sa môžu pýtať: „Nebude to fungovať, ani keď som úprimný v srdci?“ Áno, aj keď si úprimný v srdci. Boh nedovoľuje ľuďom, aby Ho skúšali; neznáša zlo. Keď prechovávaš tieto podlé myšlienky a nápady, Boh sa pred tebou skryje. Už ťa nebude osvecovať, ale odloží ťa nabok a ty budeš ďalej robiť hlúpe, narúšajúce a vyrušujúce veci, až kým nebudeš odhalený. To je následok, ktorý pochádza z toho, ak ľudia skúšajú Boha.

(Bože, mám otázku. V cirkvi spravujem vybavenie. Môj postoj k tejto povinnosti je vždy ľahkovážny a neseriózny. Bratia a sestry ma upozornili na moje chyby, orezali ma a hovorili so mnou v duchovnom spoločenstve o príklade, ktorý Boh kedysi uviedol o mužovi, ktorý tajne pil sirup proti kašľu: Boh ho nedisciplinoval ani nekarhal, ale keď ho vypil, vyradil ho. Božia povaha nestrpí, aby ju človek urazil – poznám tie slová, ale som toho názoru, že Boh je milosrdný a láskavý, že so mnou pravdepodobne nebude zaobchádzať rovnako ako s tým mužom. Takže sa nebojím. Na základe toho, o čom dnes Boh hovoril v duchovnom spoločenstve, cítim, že mám postoj pochybností voči Jeho spravodlivej povahe a prejavujem správanie antikristov: skúšam Boha a nikdy sa Ho nebojím.) Postoj, ktorý má Boh k človeku, nie je založený na tom, či sa Ho ten človek bojí, ani na tom, aký dočasný postoj môže k danej záležitosti zaujať. Boh nepovažuje za vážne problémy zlé návyky a nezodpovedné spôsoby, ktoré môže človek prejavovať a odhaľovať v banálnych životných záležitostiach. Stačí, ak sa dokážeš venovať svojej kľúčovej povinnosti a prevziať za ňu zodpovednosť. Ak máš pocit, že nikdy nebudeš schopný prevziať zodpovednosť za správu vybavenia a nedokážeš vynaložiť všetku svoju silu na to, aby si to robil dobre, čo to dokazuje? Čiastočne to dokazuje, že nevieš dobre riadiť. Okrem toho to dokazuje, že sa na túto prácu veľmi nehodíš. Ak máš pocit, že ak zotrváš v tejto práci, môže to jedného dňa viesť ku katastrofe, urobíš lepšie, ak na ňu odporučíš niekoho iného. Nech ťa zastúpi niekto v cirkvi, kto je na túto úlohu vhodný. Ty choď potom robiť prácu, v ktorej si dobrý a ktorá ťa zaujíma, a konaj túto povinnosť verne. Navyše, ak niekto skutočne miluje pravdu a skutočne si želá báť sa Boha a vyhýbať sa zlu, žiť dôstojne a nebyť ostatným odporný, ale si získať rešpekt, potom by mal byť odhodlaný robiť všetko dobre. A popritom by mal byť odhodlaný pred Bohom povedať: Bože, prosím, disciplinuj ma, ak to budem robiť zle – prosím, konaj svoje dielo. Ľudia nevedia dobre riadiť iných; prinajlepšom môžu niekoho naučiť, aby rozvíjal svoj talent v jednej oblasti. Ale pokiaľ ide o cestu, ktorou človek kráča, jeho pohľady na život, ciele, ktoré si v živote vyberie, a akým človekom sa rozhodne byť, nikto mu nemôže pomôcť. Zmeniť ľudí môžu iba Božie slová a samotný Boh. Ako sa to deje? Tak, že ľudia sú sami bezmocní – musia nechať konať Boha. Aké kritériá teda musí človek spĺňať, aby nechal Boha konať, skôr než On bude ochotný konať? Najprv musí mať odhodlanie, musí mať také prianie a povedať: „Viem, že sa mi túto úlohu nikdy nepodarilo urobiť dobre. Bratia a sestry neboli spokojní – ani ja sám som nebol spokojný – ale chcem ju urobiť dobre. Čo mám robiť? Prídem pred Boha v modlitbe a nechám Ho vo mne konať.“ Ak chceš, aby v tebe Boh konal, prvoradé pre teba je, aby si dokázal trpieť – keď ťa Boh disciplinuje, keď ťa karhá, musíš byť schopný to prijať. Začiatkom toho, aby človek robil čokoľvek dobre, je byť v srdci poslušný a prijímať. Dá sa povedať, že pred úplným spasením bude mať každý pochybnosti o Božej spravodlivosti a všemohúcnosti. Rozdiel je v tom, že obyčajní, skazení ľudia dokážu normálne konať svoju povinnosť, usilovať sa o pravdu a kúsok po kúsku spoznávať Boha napriek tomu, že majú len pochybnosti. Ich subjektívna túžba je aktívna a pozitívna. Antikristi sú presný opak: ich subjektívne túžby nie sú o prijímaní a poslušnosti, netúžia uznať, ale namiesto toho vzdorujú. Neprijímajú. Čo je teda na obyčajných, skazených ľuďoch dobré? V hĺbke srdca prijímajú a milujú pozitívne veci – lenže pre svoju skazenú povahu si niekedy nemôžu pomôcť, konajú zle a veci sú nad ich sily, mimo ich dosahu. Preto sú v srdci často negatívni a slabí, pričom majú pocit, že ich Boh nechce, že k nim má odpor. Je to dobrý pocit? Je dobré mať tento pocit – znamená to, že máš šancu byť spasený, a je to znak, že môžeš byť spasený. Ak necítiš ani toto, potom sú tvoje nádeje na získanie pravdy a spásu dosť mizivé. Práve to, že máš tento pocit, preukazuje, že máš stále svedomie, dôstojnosť a charakter – že je v tebe stále rozumnosť. Ak ich nemáš, potom si naozaj antikrist, pochybovač. V súčasnosti máš len niektoré prejavy správania pochybovača, trochu z toho, čo odhaľujú, trochu z ich povahy, no ešte nie si pochybovač. Z pohľadu Boha, veríš v Neho a si Jeho nasledovník, hoci na ceste viery v Neho, v tvojom úsilí, v tvojich názoroch a v každej stránke tvojho osobného života, ti zostáva veľa problémov a nedostatkov. Ako sa teda majú tieto problémy vyriešiť? To je ľahké. Pokiaľ spĺňaš základné požiadavky, ktorými sú svedomie a rozum, usilovanie sa o pravdu a láska k pozitívnym veciam, všetky tieto problémy sa dajú vyriešiť – je to len otázka času. Pokiaľ dokážeš prijať pravdu, karhanie a disciplinovanie, ktoré pochádzajú od Boha, máš už prvú prekážku za sebou. Druhou prekážkou je, že sa musíš naučiť riešiť svoju skazenú povahu a rôzne stavy, ktoré v tebe vznikajú pri všetkom, čo ťa postretne. Musíš sa naučiť riešiť problémy Božími slovami, zatiaľ čo čítaš Božie slová, počúvaš duchovné spoločenstvo a skúsenostné svedectvá bratov a sestier. Ide o to, že musíš byť schopný často predstupovať pred Neho, hovoriť Mu o svojich okolnostiach a stavoch, ako aj o problémoch, ktorým čelíš, hovoriť Mu o nich otvorene a úprimne prijímať Jeho orezávanie, Jeho disciplinovanie a karhanie, a dokonca aj Jeho odhalenie tvojej osoby a postoj k tebe – tvoje srdce musí voči Nemu zostať otvorené, nie uzavreté. Pokiaľ tvoje srdce zostane otvorené, tvoje svedomie a rozum môžu plniť svoj účel, pravda do teba bude môcť vstúpiť a vyvolať v tebe zmenu. Všetky tieto problémy sa potom dajú vyriešiť. Nie sú neriešiteľné; žiadny z nich nie je veľkým problémom. Je bežné, že ľudia sú pri konaní svojej povinnosti povrchní. Ide o najbežnejší stav, v akom sa nachádza celé skazené ľudstvo. Jedným stavom je byť plný klamstiev, ďalším je ulievanie sa, povrchnosť a nezodpovednosť vo všetkých veciach, zotrvávanie v stave, keď sa človek len tak pretĺka, v stave, keď to len tak pláta – to je norma pre celé skazené ľudstvo. Tieto veci sú oveľa menej závažné ako odpor človeka voči Bohu a odmietanie pravdy. Boh sa na ne u človeka ani nepozerá. Keby bol Boh voči ľuďom malicherný, potom by ich nechcel hneď ako by povedali jednu zlú vec; keby raz urobili malú chybu, nechcel by ich. Keby boli ľudia kvôli mladosti impulzívni a robili veci netrpezlivo, Boh by ich nemal rád, stali by sa tými, ktorých by opustil a vyradil. Keby to tak bolo, nebol by spasený ani jeden človek. Niektorí povedia: „Nepovedal si, že Boh odsudzuje ľudí a rozhoduje o ich výsledkoch na základe ich správania?“ To je iná vec. Na ceste ľudí pri usilovaní sa o pravdu s cieľom dosiahnuť zmenu povahy a spásu sú takéto stavy u človeka, ako ich vidí Boh, tými najbežnejšími zo všetkých vecí. Sú také obyčajné a všedné, aké len môžu byť. Boh sa na ne ani nepozerá. Na čo sa pozerá? Pozerá sa na to, či máš pozitívne úsilie a aký je tvoj postoj k pravde a pozitívnym veciam, a k usilovaniu sa o zmenu povahy. Pozerá sa na to, či máš takú túžbu, či sa snažíš. Keď Boh vidí, že to máš, že keď urobíš niečo zlé, svedomie ti robí výčitky, že to dokážeš nenávidieť, že vieš prísť pred Boha v modlitbe, vyznať sa Mu a kajať sa, potom hovorí, že máš nádej a nebudeš vyradený. Myslíš si, že Božia spravodlivá povaha, Jeho milosrdenstvo a láska sú len prázdne frázy? Práve vďaka svojej podstate má Boh postoj ku každému druhu človeka a tieto postoje sú mimoriadne praktické – nie sú vôbec prázdne.

Toto rozprávanie o podstate antikristov, ktorému sa už nejaký čas venujeme, je určené pre všetkých. Sčasti preto, aby mohli pochopiť a rozlíšiť antikristov, určiť, kto sú, a zavrhnúť ich. Okrem toho preto, aby všetci vedeli, že povahu antikrista má každý, rovnako ako antikristi, ale len skutoční antikristi majú byť vyradení a opustení, zatiaľ čo obyčajných ľudí s povahou antikrista Boh spasí, nie vyradí. Hovoriť v duchovnom spoločenstve s ľuďmi o podstate antikristov a každom aspekte ich povahy nie je o odsudzovaní ľudí. Ide o spásu ľudí, o poskytnutí cesty, možnosti jasne vidieť, aké skazené povahy v skutočnosti majú, o čom Boh naozaj hovorí, keď vraví, že ľudstvo je Jeho nepriateľom, a prečo to hovorí – presne kvôli akým druhom skazenej povahy v človeku a akým odhaleniam odporu a vzdorovitosti voči Bohu v človeku takto hovorí a vynáša súdy. Práve preto, že Boh chce spasiť človeka, pretože neopúšťa ľudstvo ani svojich nasledovníkov, ani tých, ktorých si vyvolil, neúnavne takto hovorí a koná. To, že Boh takto hovorí a koná, nie je len preto, aby ľudia pochopili, aký je milý, aký je k ľuďom úprimný a trpezlivý, koľko úsilia vynaložil. Na čo je dobré chápať tieto veci? Keď ľudia tieto veci pochopia, nemajú pre Boha viac než len trochu vďačnosti – no ich skazená povaha sa vôbec nevyrieši. Boh hovorí s takou úprimnou trpezlivosťou, aby ľudia videli, že vynaložil na spásu ľudí úsilie a rozhodol sa pre ňu – nežartuje. Boh chce spasiť ľudstvo a je odhodlaný to urobiť. Ako to možno vidieť? Neexistuje žiadny aspekt pravdy, o ktorom by Boh hovoril z jednej strany alebo z jedného uhla, ani nehovorí jediným spôsobom – namiesto toho to ľuďom hovorí z rôznych uhlov, rôznymi štýlmi, rôznym jazykom a v rôznej miere, aby spoznali svoju skazenú povahu a samých seba, a na základe toho pochopili smer, ktorým by sa malo uberať ich úsilie, a akou cestou by sa mali vydať. Robí to preto, aby ľudia zanechali a zmenili svoju satanskú, skazenú povahu a vzdali sa filozofií pre svetské záležitosti, spôsobov prežitia, a spôsobov a foriem života, ktorými satan kazí ľudí. Namiesto toho majú žiť podľa spôsobov, foriem, smerov a cieľov, ktoré Boh ľuďom ukázal a o ktorých im povedal. Boh to všetko nerobí preto, aby to ľudia len tak prijali, aby videli Jeho starostlivé úmysly alebo aké ťažké je robiť všetko, čo robí. To vedieť nepotrebuješ. Sústreď sa len na to, aby si v slovách, ktoré Boh hovorí, našiel to, čo máš praktizovať, a aby si v nich pochopil pravdu a Božie úmysly. Vstúp do pravdy-reality; ži podľa pravdy-princípov, správaj sa a konaj podľa pravdy-princípov a dokonči poverenie, ktoré ti dal Boh, aby si dosiahol spásu. Boh tak bude spokojný a záležitosť spásy človeka sa v úplnosti zavŕši, čo bude na úžitok aj človeku. A pokiaľ ide o tie prípady, keď reči ľudí obsahujú stále veľa učenia, keď sú vo svojich činoch príliš plytkí, keď sú vždy povrchní, keď je ich ničomnosť ohromujúca – najmä u mladých ľudí, ktorí nemajú sklon dodržiavať pravidlá, niekedy sa im nechce vstávať, majú určité zvyky, ktoré nie sú celkom rozumné alebo pre ostatných povznášajúce– netlač na nich nasilu. Choď na to s nimi pomaly. Pokiaľ si ochotný usilovať sa o pravdu, dokážeš vynaložiť úsilie na Božie slová a dokážeš často predstupovať pred Boha a otvárať Mu svoje srdce, On bude konať. Nikto nemôže zmeniť nikoho iného ľudskou silou alebo ľudskými prostriedkami, vrátane tvojich rodičov, ktorí nemôžu zmeniť teba.

To, že si dnes prišiel do Božieho domu, je Božie dielo, ako aj to, že tu môžeš bezpečne a stabilne počúvať kázne, dokonca aj v tejto dobe, uprostred zlých trendov, a konať svoju povinnosť bez toho, aby si zarobil čo i len cent. Prečo to Boh robí? Čo si na tebe Boh cení? To, že máš v sebe istý zmysel pre spravodlivosť a že máš svedomie; že máš odpor k zlým trendom a že máš rád pozitívne veci; že sa tešíš na príchod Božieho kráľovstva, na vládu Krista a pravdy. Máš tieto priania a Boh si ich na tebe cení. Preto ťa priviedol do svojho domu. Myslíš si, že Boh nevidí tvoje zlé chyby a návyky? Boh vníma tvoje chyby – pozná ich všetky. Ak o nich vie, prečo sa o ne nepostará? Kvôli takýmto veciam bývajú ľudia v mnohých prípadoch v srdci rozpoltení. Hovoria: „Spasil by Boh niekoho, ako som ja? Môže niekto ako ja dosiahnuť spásu? Som taký podlý a skazený, taký neochotný podriadiť sa disciplíne, taký vzdorovitý – odporujem Bohu a pochybujem o Ňom. Ako by si ma Boh mohol stále vyvoliť?“ Čo ťa zožiera? Iba Boh ťa môže spasiť; musíš veriť, že to dokáže. Stačí, ak sa sústredíš na počúvanie Božích slov, ich prijímanie a praktizovanie. Neuviazni v ostatných záležitostiach – nebuď pre ne stále negatívny. Nikto sa nesnaží použiť tvoje chyby proti tebe; nikto proti tebe nemá muníciu. Boh sa na tieto veci nepozerá. Ak ťa pri tvojom úsilí o správnu cestu a pravdu vyrušujú zlé návyky, nedostatky alebo ničomnosť, ktoré vyvolávajú takéto bezvýznamné maličkosti každodenného života, nie je to strata? Nestojí to za to, však? (Áno.) V súčasnosti zrejme v takomto stave uviazlo pomerne veľa ľudí. Niektorí hovoria, že majú takú osobnosť, že sú príliš unáhlení, že sú neohrabaní pri všetkom, čo robia, a že sa neradi učia. Hovoria, že majú aj zlé návyky: neradi ráno vstávajú alebo chodia večer spať a milujú hranie hier. Niekedy sa radi zapájajú do prázdnych rečí a inokedy radi rozprávajú vtipy. Pýtajú sa: Spasil by ma Boh? Nie je problém v tom, že máš o sebe toľko predstáv a výmyslov? Prečo trochu nehľadáš? Aký je v skutočnosti Boží pohľad a čo v skutočnosti hovoria Jeho slová? Spomínajú sa tieto veci v Jeho slovách ako problémy? Niektorí ľudia hovoria, že sa radi pekne obliekajú a musia sa vždy obmedzovať. Iní hovoria, že milujú jesť mäso a majú nadmerný apetít. To sú drobné problémy. Tieto nedostatky, tieto črty osobnosti alebo životné návyky sú nanajvýš nedostatkami v ľudskej prirodzenosti človeka; nepočítajú sa za skazenú povahu. To, čo ľudia skutočne potrebujú vyriešiť, je ich skazená povaha. Nestrácaj zo zreteľa širší obraz. Keď zistíš, že máš skazenú povahu, a sústredíš na uvažovanie o nej a jej rozlišovanie, vynaložíš na ňu úsilie a začneš ju nenávidieť. Tie tvoje drobné nedostatky sa pomaly zmenia – prestanú byť problémami. Niektorí mladí ľudia sa radi zabávajú. Keď si vybavia svoju riadnu prácu, je v poriadku, ak sa chvíľu zabávajú. Niektoré mladé ženy sa rady parádia a maľujú. Aj to je v poriadku, pokiaľ to nezachádza priďaleko a nenosia čudné oblečenie alebo výrazný mejkap. Všetko je to v poriadku; nikto ich neobmedzuje. Žiadna z týchto vecí nie je problém. Tieto životné návyky, požiadavky na kvalitu tvojho života a drobné problémy osobnosti – nič z toho ťa nemôže prinútiť odporovať Bohu ani ísť proti pravde. To, čo ťa skutočne núti odporovať Bohu, čo ti bráni predstúpiť pred Neho a núti ťa vzdorovať Mu, je tvoja skazená povaha. Keď dokážeš objaviť, spoznať a nenávidieť svoju skazenú povahu, a získaš subjektívnu túžbu praktizovať podľa pravdy-princípov, všetky tieto drobné nedostatky sa dajú vyriešiť. A keď bude tvoja skazená povaha vyriešená – keď bude vyriešený najväčší problém, tvoj odpor voči Bohu – budú sa tie drobné nedostatky stále počítať za problémy? Keď príde ten čas, také maličkosti, ako sa správaš a ako žiješ, čo ješ, čo piješ, ako oddychuješ, ako konáš svoju povinnosť a ako vychádzaš s ostatnými, začnú byť postupne, kúsok po kúsku, v súlade s princípmi. Až vtedy zistíš, že vyriešenie skazenej povahy bolo a zostáva veľkou záležitosťou života človeka, že keď sa vyrieši skazená povaha, vyriešia sa aj všetky ostatné problémy. Keď vyriešiš problém vzdorovitosti voči Bohu, vtedy budeš žiť s podobou človeka, dôstojne. Možno už teraz existujú určité drobné nedostatky, ktoré si prestal prejavovať. Ľudia ťa možno chvália a hovoria, že si dobrý mladý človek, že si vo svojej viere v Boha úprimný, že vyzeráš ako veriaci v Boha. Ale ak Boh hovorí, že Mu stále môžeš vzdorovať, potom je tvoje vonkajšie dobré správanie zbytočné, akokoľvek skvelé môže byť. Základný problém sa nevyriešil – tvoja skazená povaha ešte nie je vyriešená a stále môžeš Bohu vzdorovať. Ešte máš od spásy tak ďaleko! Na čo ti je, že máš len dobré správanie? Neoklameš ním len sám seba?

Aký problém je teraz pre vás životne dôležité vyriešiť? (Problém skazenej povahy.) Niektorí môžu povedať: „Rada nosím pestré oblečenie, ale Božiemu domu sa to nepáči, takže budem tomuto správaniu vzdorovať.“ Nemusíš – nos ho, ak chceš. Niektorí hovoria: „Rada sa púdrujem a maľujem, chcem každý deň vyzerať pekne, keď sa stretávam s ľuďmi – je to také fajn!“ Pokiaľ na to máš čas, je to v poriadku. Niektorí hovoria: „Rád jem gurmánske jedlá – mám rád korenené veci a tiež kyslé.“ Pokiaľ máš prostriedky, príležitosť a voľný čas, môžeš tie veci jesť do sýtosti. Aj keby si tieto veci neuspokojil, obmedzoval ich a vzdoroval im, nevyriešilo by to tvoju skazenú povahu. Čo by vzišlo z toho, že by si ich obmedzoval? Zniesol by si veľa telesného utrpenia, ale v srdci by si sa cítil dosť ukrivdený – a aký negatívny následok by ti to potom prinieslo ako vedľajší efekt? Cítil by si, že si pre Boha veľmi trpel, že si získal pravdu, hoci v skutočnosti by si nič nemal ani by si ničím nebol. Môžeš sa obliekať elegantne, dôstojne a triezvo – môžeš vyzerať ako brat alebo sestra a byť disciplinovaný – ale ak pri konaní povinnosti nedokážeš nájsť ani pravdu-princípy a ak by si ďalej narúšal a vyrušoval prácu cirkvi, vyriešil sa tvoj základný problém? (Nie.) Preto, nech sa na to pozeráš akokoľvek, najzásadnejšie je porozumieť Božím slovám, pravde, vstúpiť do pravdy-reality a vyriešiť svoju skazenú povahu. Nevynakladaj úsilie na niekoľko banálnych problémov a vonkajšie správanie, nezaoberaj sa nimi a nelipni na nich, pričom sa v srdci vždy cítiš vinný a dlžný, a vždy tieto veci riešiš, akoby to boli veľké záležitosti. Výsledkom toho je, že tvoja skazená povaha zostane navždy nevyriešená. Ak ani ty nevieš, aký si človek alebo akú máš skazenú povahu – ak o tom nemáš ani najmenšie pochopenie, nepokazí to veci? Keď spoznáš svoju skazenú podstatu, tie tvoje drobné problémy prestanú byť problémami. Prirodzene, ako budeš chápať pravdu a vstupovať do pravdy-reality, a budeš schopný konať podľa pravdy-princípov, postupne sa drobných problémov zbavíš. Je to ako s neposednou osobnosťou alebo s pomalými ľuďmi, alebo s tým, či je niekto zhovorčivý alebo mĺkvy – to nie sú problémy. Sú to otázky osobnosti. Niektorí ľudia majú jasnú výslovnosť, zatiaľ čo iní nie; niektorí ľudia sú odvážnejší a nemajú problém hovoriť pred mnohými ľuďmi, zatiaľ čo iní sú menej odvážni a nedokážu hovoriť, keď je okolo veľa ľudí. Niektorí ľudia sú extroverti, zatiaľ čo iní introverti. Nič z toho nie je problém. Čo je problém? Povaha antikristov, ktorá odporuje Bohu – to je problém. Je to najväčší problém, zdroj všetkej skazenosti človeka. Ak vyriešiš problém skazenej povahy, žiadny iný problém už nie je problémom.

Máš ešte nejaké otázky? (Bože, mám otázku: Pri mojom usilovaní sa o pravdu mám normálny duchovný život, no moje srdce milujúce pravdu a usilujúce sa o ňu nie je také veľké. Keď cítim, že môj stav je nesprávny, usilovne sa snažím pár dní, ale keď tie dni uplynú, znova poľavím. Tento stav sa objavuje znova a znova, a viem, že je to povaha, ktorá má odpor k pravde, ale stále to nedokážem vyriešiť pri koreni.) Nedá sa to obísť – taký je vstup človeka do života. Keď si stále želáš tento problém vyriešiť, robíš chybu. Uvediem príklad: Niektoré ženy majú pri hľadaní manžela kritérium, že nevadí, ak vyzerá priemerne, ale musí byť romantický. Musí si pamätať, kedy a kde sa prvýkrát stretli, jej narodeniny, výročie a tak ďalej. Musí si pamätať každý významný deň, z času na čas jej musí povedať: „Milujem ťa, drahá!“ a z času na čas jej kúpiť darčeky. Bude ho skúšať: „Kedy sme mali prvé rande? Kedy je Valentín?“ Často takto hľadajú romantiku a vzrušenie, a ak je ich život čo i len trochu fádnejší, urážajú sa a sťažujú sa manželovi: „Pozri sa na seba, ty hlupák. O romantike nič nevieš. Tráviť čas s tebou je taká nuda! Zničil si mi život!“ Nie je veľa žien, ktoré prejavujú tento nedostatok? A keď povieš, že manžel niekoho iného je romantický, že vie, ako ženu potešiť, že sa k manželke správa ako k princeznej, tieto ženy neznesiteľne žiarlia a chceli by toho manžela ukradnúť pre seba. Jednoducho nie sú ochotné žiť všedný, obyčajný život. Prejavuješ tento nedostatok? (Áno.) Keď Boh koná dielo a zachraňuje ľudí, nie je tam toľko napínavých, vzrušujúcich momentov a nebude pre teba vytvárať prekvapenia. Je to všedné a obyčajné – to znamená byť praktický. Usilovanie sa o pravdu si nevyžaduje pocity. Bude stačiť, ak máš úsilie vo svojom srdci; a pokiaľ z času na čas skúmaš, či sa cesta, na ktorej si, neodchyľuje a či v povinnosti, ktorú vykonávaš, nie sú nejaké prehliadnutia alebo straty spôsobené ľudskou chybou. Postačí, ak hovoríš v duchovnom spoločenstve o tom, či bratia a sestry nemajú v tomto čase nejaké nové postrehy alebo poznatky o vykonávaní povinnosti, ktoré ti chýbajú, o tom, či pri čítaní Božích slov nedošlo k skresleniu v tvojom chápaní, o tom, či v nich boli veci, ktoré sú mimo tvojho dosahu alebo ktoré si nezažil, prípadne si ich ignoroval, a tak ďalej. Pokiaľ sú všetky takéto cesty, ciele a smery normálne a správne, bude to stačiť. Pokiaľ je tvoj všeobecný smer správny, stačí to. Nehľadaj vzrušenie a nehľadaj prekvapenia. Nikto ťa neprekvapí. Veriť v Boha a usilovať sa o pravdu je to isté, ako keď normálni ľudia žijú svoje životy. Väčšinu času je to celkom všedné, pretože žiješ v tomto svete, kde nič nie je nadprirodzené a nič nie je oddelené od skutočného života. Také je to všedné. Ale medzi týmto druhom všedného života a životom tých, ktorí neveria, je rozdiel: Zatiaľ čo veríš v Boha a konáš svoju povinnosť, neustále sa dozvedáš o svojej skazenej povahe, neustále naprávaš a meníš svoj vzťah s Bohom a neustále sa dozvedáš o pravdách, ktorým nerozumieš, spoznávaš a prijímaš pravdy, ktoré nepoznáš alebo im nerozumieš. To je ten rozdiel. Už to je dosť veľký rozdiel – tak o čo iné by ste mohli žiadať? Nedeje sa toho v Božom dome, v cirkvi a okolo teba dosť? Veci, ktoré sa udiali od začiatku Božieho diela až doteraz, stačia na to, aby o nich ľudia uvažovali. Dni ubiehajú tak rýchlo: Desať, dvadsať rokov prejde ako blesk, potom, ďalším bleskom, prejde tridsať, päťdesiat rokov. To je tak akurát na život človeka. Aké iné vzrušenie treba hľadať? Tieto veci sú dostatočne vzrušujúce. Všetky veci, ktoré sa okolo teba dejú, by ti mali umožniť objavovať jedinečné veci, odhaľovať pravdu a byť pre teba prekvapujúce. To nie je všedné, však? (Nie, nie je.) Usilovať sa o pravdu neznamená hľadať vzrušenie. Tak je to u ľudí, ktorí žijú vo svojej normálnej ľudskej prirodzenosti, v tomto hmotnom svete. Nehľadaj vzrušenie – hľadaniu vzrušenia a pocitov sa venujú ľudia, ktorí majú príliš veľa voľného času. Pri konaní svojich povinností a usilovaní sa o pravdu sa ľudia majú každý deň učiť nové lekcie. Niektorí povedia: „Prečo sa teda neučím?“ Nuž, možno je tvoj pokrok pomalší; ak sa niečo naučíš každý mesiac, stačí to. Pokiaľ robíš pokroky a usiluješ sa o pravdu, budeš mať čo ukázať. Vyriešilo toto duchovné spoločenstvo problém? (Vyriešilo.) Ako? Ktoré slová ho vyriešili? (Riešenie spočíva v poznatku, že pohľady, ktoré stoja za mojím úsilím v mojej viere v Boha nie sú praktické – môj spôsob úsilia nie je pragmatický. Vždy sa snažím hľadať vzrušenie, vždy sa usilujem cítiť veci a k Bohu pristupujem len s predstavami a výmyslami. Udržiavam si od Neho úctivý odstup, no ignorujem, že ľudia budú mať v priebehu svojho vstupu do života slabosti a budú pri nich rásť, a že budú čeliť rôznym okolnostiam. Je to normálne.) Pochopil si to správne. Keď nenastanú žiadne okolnosti, ľudia by mali konať svoje povinnosti tak, ako majú, a pokračovať vo svojom úsilí tak, ako by mali. Nehľadaj vzrušenie ani pocity; nebuď precitlivený a nehovor: „Prečo mám dnes zlú náladu? Ó, môj vzťah s Bohom je odťažitý – poponáhľam sa a pomodlím sa!“ Taká precitlivenosť nie je potrebná. Bohu to nevadí; nezaoberá sa tvojimi banálnymi záležitosťami! Môžeš povedať: „Už celé dni som sa nemodlil, ale keď konám, často hľadám Boha vo svojom srdci a zachovávam si bohabojné srdce.“ V tom nie je problém. Niektorí povedia: „Ó, bol som taký zaneprázdnený svojou povinnosťou, že som už celé dni nečítal Božie slová.“ Neprešiel si týmto postupom – ignoroval si ho – ale v priebehu konania svojej povinnosti si objavil veľa problémov, odhalil si niečo zo skazenej povahy a počas toho obdobia si počúval duchovné spoločenstvo iných, čo ťa veľmi poučilo. Nie je to skutočný zisk? Nečítaš Božie slová preto, aby si pochopil pravdu a získal ju? Načo trvať na tom, že to robíš určitým spôsobom alebo formou? Dobre. Dnešné duchovné spoločenstvo tu ukončíme. Zbohom! (Ďakujem Ti, Bože, a zbohom!)

30. mája 2020