Ôsmy bod: Chceli by, aby sa ostatní podriaďovali len im, nie pravde ani Bohu (Prvá časť)

Doplnok: Rozbor problémov, ktoré vznikajú pri prepisovaní kázní

Počul som, ako niektorí hovoria, že tí, ktorí prepisujú kázne, odstránili príbehy zo začiatku niekoľkých posledných kázní a ponechali len formálny obsah kázní, ktoré po týchto príbehoch nasledovali. Je to naozaj tak? Ktoré príbehy boli oddelené od kázní, ktoré po nich nasledovali? (Príbeh o Dabaovi a Xiaobaovi, Príbeh o Damingovi a Xiaomingovi a Diskusia o kapitáli: „To je jedno!“) Tieto tri príbehy boli oddelené od obsahu kázne, ale prečo? Z akého dôvodu? Tí, ktorí prepisujú kázne, si údajne mysleli, že predchádzajúce príbehy sa nehodia k obsahu kázní, ktoré nasledovali, a tak ich oddelili. Bolo to opodstatnené? Presne toto urobili tí, ktorí prepisujú kázne. Boli príliš arogantní a samospravodliví, vybrali príbehy a vložili ich do samostatných kapitol bez akéhokoľvek obsahu kázne. Povedali by ste, že výsledok tohto konania bol dobrý alebo zlý? Povedali by ste tiež, že vopred vyrozprávaný príbeh musí zapadať do kázne, ktorá po ňom nasleduje, a zhodovať sa s ňou? Je to naozaj nevyhnutné? (Nie.) Prečo potom tí, ktorí prepisujú kázne, takto nesprávne pochopili túto úlohu? Ako mohli mať také presvedčenie? V čom je tu problém? Povedali si: „Príbehy, ktoré si rozprával, odbiehajú od témy. Skontrolujem ich za teba a pri distribúcii ich nedám dokopy. Kázne sú kázne; nech na seba nadväzujú. Obsah predchádzajúcich príbehov by nemal narúšať obsah kázní. Musím ich za teba skontrolovať, lebo ty sám v tom nemáš jasno.“ Je to dobrý úmysel? Z čoho pramení tento ich dobrý úmysel? Pramení z ľudských predstáv? (Áno.) Keď kážem, musím všetko tak komplexne zvažovať? Musí sa každý príbeh, ktorý rozprávam, zhodovať s obsahom, ktorý nasleduje? (Nie.) Nie je to potrebné; to sa nazýva predpis, predstava. Akých chýb sa dopustili tí, ktorí prepisujú kázne? (Robili veci na základe svojich predstáv a výmyslov.) Čo ešte? (Konali bezohľadne a svojvoľne.) Povaha takéhoto správania je trochu bezohľadná a svojvoľná; chýba im bohabojné srdce. Je rozumné to povedať, ale stále sa to líši od podstaty veci. Keď prepisovali kázne, s akým postojom a z akého uhla pohľadu sa pozerali na všetko, čo Boh povedal? Či už išlo o príbehy alebo kázne, s akým postojom a z akého uhla sa pozerali na tieto veci, ktoré boli povedané, a počúvali ich? (Z uhla vedomostí a učenia sa.) Správne. Pristupovať k vyrozprávaným príbehom a obsahu kázní z hľadiska vedomostí povedie k tomuto problému. Myslia si, že keď kážem, obsah musí mať postupnosť; každá veta musí byť logická a zodpovedať predstavám každého a každá časť musí mať striktný cieľ bez ohľadu na časť, o ktorej chcem hovoriť. Moje kázne merajú podľa tejto predstavy. Je to prejavom nedostatku duchovného porozumenia? (Áno.) Skutočne je to nedostatok duchovného porozumenia! Používať vo vzťahu k tomu, o čom som hovoril z hľadiska poznatkov, logiku a zasahovanie, je páchaním vážnej chyby. Hovorím v duchovnom spoločenstve o pravde, nevytváram prejavy; v tom by si mal mať jasno. Všimli si tí z vás, ktorí počuli kázne na zhromaždení a neskôr si vypočuli tieto kázne, ktoré prepísali, nejaké dôležité body alebo veci, ktoré boli vtedy povedané a ktoré odstránili? Stalo sa niečo také? Možno ste napríklad na zhromaždení počuli úryvok, ktorý bol veľmi dojímavý a veľmi povznášajúci, ale potom ste pri počúvaní nahrávky kázne zistili, že tam ten úryvok nie je; bol odstránený. Stalo sa vám to? Ak ste nepočúvali pozorne, možno ste si to neuvedomili, takže v budúcnosti počúvajte pozorne. Raz som počúval nahrávku a tam, kde som práve začal diskutovať o rôznych prejavoch antikristov a vymenúval som ich od prvého po pätnásty, odstránili podrobné objasnenia a vysvetlenia ku každému z nich a namiesto toho jednoducho uviedli prvý prejav, druhý prejav, tretí prejav a tak ďalej. O každom prejave sa hovorilo veľmi rýchlo, o jednom po druhom, oveľa rýchlejšie ako hovorí učiteľ v škole počas vyučovania. Väčšina ľudí, ktorí túto kázeň predtým nepočuli a neboli s vami oboznámení, by pri jej počúvaní nemala žiadny priestor na uvažovanie. Keby chceli počúvať pozorne, museli by to stále pozastavovať, vypočuť si jednu vetu a potom si rýchlo robiť poznámky, vzápätí uvažovať nad tým, čo táto veta znamená, a potom si prehrať ďalšiu vetu. Inak by bolo tempo príliš rýchle a nestíhali by. Bola to vážna chyba zo strany tých, ktorí upravovali nahrávky kázní. Kázeň je rozhovor, diskusia. Čo je obsahom kázní? Diskutujú o rôznych pravdách a rôznych stavoch ľudí; všetky sa týkajú pravdy. Sú teda tieto obsahy týkajúce sa pravdy pre ľudí ľahko prijateľné a pochopiteľné, alebo si vyžadujú zvažovanie, uvažovanie a myšlienkové spracovanie a až potom na ne môžu postupne zareagovať? (Vyžadujú si zvažovanie, uvažovanie a myšlienkové spracovanie.) Aký rečový prejav by mal na základe tejto situácie udržiavať ten, kto prednáša kázeň? Fungovalo by to, keby hovoril rýchlo ako guľomet? (Nie.) Ako učiteľ počas vyučovania? (Nie.) Ako niekto, kto prednáša? (Nie.) To by absolútne nešlo. Počas kázne musia byť otázky a odpovede, priestor na uvažovanie, ľudia musia dostať čas na reakciu – toto tempo je primerané. Prepísali kázne bez porozumenia tomuto princípu; svedčí to o nedostatku duchovného porozumenia? (Áno.) Skutočne im chýba duchovné porozumenie. Mysleli si: „Už som počul tieto veci, o ktorých hovoríš. Keď si to raz vypočujem, zapamätám si podstatu a viem, o čom hovoríš. Pomocou svojich skúseností a vynikajúcich zručností, ktoré som získal častým upravovaním nahrávok kázní, to urobím takto a zrýchlim tempo.“ Zrýchlenie sa samo osebe nezdalo byť veľkým problémom – ale čo to urobí s prepisom kázne? Zmení ju to na esej. Keď sa zmení na esej, stratí sa pocit z osobného vypočutia; môže potom dosiahnuť rovnaký účinok? Určite tam bude rozdiel. Je to rozdiel k lepšiemu alebo k horšiemu? (K horšiemu.) Je to rozdiel k horšiemu. Ľudia, ktorým chýba duchovné porozumenie, konajú z vlastnej iniciatívy a myslia si, že sú múdri. Veria, že sú vzdelaní, zruční, obdarovaní a bystrí, ale nakoniec robia nerozumné veci. Nie je to tak? (Áno.) Prečo vám v mojich kázňach niekedy kladiem otázky? Niektorí ľudia hovoria: „Možno sa bojíš, že zadriememe.“ Je to tak? Prečo niekedy hovorím o iných záležitostiach, odbieham od témy a diskutujem o nenáročných a veselých veciach? Je to preto, aby ste sa uvoľnili, aby som vám dal priestor na uvažovanie. Umožňuje vám to tiež širšie rozumieť určitému aspektu pravdy, aby ste svoje porozumenie neobmedzovali na slová, doslovný význam, učenia alebo gramatickú štruktúru – nemalo by sa to obmedzovať na tieto veci. Takže niekedy hovorím o iných veciach; niekedy rozprávam vtipy na odľahčenie atmosféry, ale v skutočnosti to robím hlavne preto, aby som dosiahol určitý výsledok – mali by ste to pochopiť.

Pozri, keď náboženský pastor prednáša kázeň, postaví sa za kazateľnicu a hovorí len o tých nudných témach, ktoré nemajú ani najmenší súvis so skutočným životom ľudí, s ich duševným stavom alebo s ich existujúcimi problémami. Sú to všetko mŕtve slová a učenia. Nehovoria nič iné, len pár ľúbivých slov a vykrikujú nejaké prázdne heslá. Poslucháčov to nudí a nič z toho nezískajú. Nakoniec to dopadne tak, že pastor hovorí zhora a dole nikto nedáva pozor; nedochádza vôbec k žiadnej interakcii. Nerozpráva ten pastor zbytočne? Pastori takto kážu len preto, aby sa uživili, kvôli vlastnému prežitiu; neberú ohľad na potreby svojich veriacich. Pokiaľ ide o nás teraz, naše kázanie nie je o vykonávaní náboženského obradu ani o plnení nejakej úlohy – ide o dosiahnutie viacerých výsledkov. Na dosiahnutie výsledkov treba zvážiť všetky aspekty – potreby všetkých druhov ľudí, ich predstavy, výmysly a stavy, a musia sa zvážiť aj ich názory. Musí sa zvážiť aj rozsah, do akého sú ľudia z každej spoločenskej vrstvy schopní prijať používaný jazyk. Niektorí vzdelaní ľudia, ktorí majú celkom radi formálny jazyk, potrebujú počuť nejaké spisovné slová, ktoré sú relatívne gramatické a logické. Sú schopní im porozumieť. Sú tu aj obyčajní ľudia, tí z nižších spoločenských vrstiev, ktorí takýto formálny jazyk nepoznajú; čo mám teda robiť? Musím hovoriť trochu ľudovo. V minulosti som nepoužíval veľa hovorovej reči, ale v priebehu rokov som sa niečo naučil a teraz niekedy dokonca použijem porekadlá alebo poviem vtip. Takto budú mať po vypočutí všetci bez ohľadu na svoju spoločenskú vrstvu pocit, že všetkému, o čom hovorím, sa dá ľahko rozumieť a že sa ich to týka bližšie. Ale keby to bol samý hovorový jazyk, obsah kázne by neznel dostatočne hlboko, takže sa musí skombinovať s trochou formálneho jazyka, a to všetko vyjadrené jazykom každodenného života; len tak to splní minimálny štandard. Keď sa začne používať hovorový jazyk, hovoriť veci ako „proste“, „akože“, „myslím“ a tak ďalej a zakomponovať príliš veľké množstvo takýchto výrazov môže mať vplyv na mieru, do akej sa odovzdáva pravda. Keby to však bol samý formálny jazyk, všetko by sa hovorilo tak usporiadane a formálne, krok za krokom podľa gramatickej štruktúry a odôvodňovania, bez najmenšej chybičky, ako pri recitovaní eseje alebo čítaní textu, akoby to bolo všetko napísané v scenári od začiatku do konca, slovo za slovom, dokonca aj s interpunkčnými znamienkami, myslíte si, že by to fungovalo? Bolo by to príliš prácne, nemám na to energiu. To je jeden aspekt. Okrem toho, bez ohľadu na to, či sú vzdelaní alebo nevzdelaní, všetci prejavujú rôzne aspekty svojej ľudskej prirodzenosti a tieto prejavy ľudskej prirodzenosti súvisia so skutočným životom. Skutočný život je zas neoddeliteľný od jazyka každodenného života; je neoddeliteľný od prostredia, v ktorom žiješ. Toto prostredie je naplnené týmto druhom každodenného jazyka, s primiešaným hovorovým jazykom a jednoduchou slovnou zásobou a štipkou literárneho nádychu. To stačí; v podstate to pokrýva a zahŕňa celý rozsah záujmu. Bez ohľadu na to, či sú starí alebo mladí, nevzdelaní alebo majú nejaké vedomosti, v podstate to každý dokáže pochopiť, každý tomu môže rozumieť; nebudú sa cítiť znudení a nebudú mať pocit, že je to nad ich sily. Na toto musí prihliadať duchovné spoločenstvo a prednášanie kázní a zohľadniť všetky aspekty potrieb ľudí. Ak má kázeň dosiahnuť nejaký výsledok, musíš zvážiť všetky tieto aspekty: tempo reči, výber slov a spôsob výrazu. Okrem toho, keď niečo vyjadruješ a hovoríš v duchovnom spoločenstve o aspekte pravdy, v ktorom bode to bolo dôkladne odovzdané? V ktorom bode to nie je dosť dôkladné? Aké aspekty by sa mali doplniť? Toto všetko treba zvážiť. Ak o týchto aspektoch ani neuvažuješ, potom tvoja schopnosť myslieť vážne zaostáva. Kde si iní niečo predstavujú v dvoch dimenziách, ty musíš byť schopný myslieť v troch. Musíš vidieť komplexnejšie a presnejšie ako ostatní, byť schopný jasne vidieť všetky druhy problémov a tiež cítiť príslušnú pravdu-princípy. Týmto spôsobom sú v podstate pokryté všetky aspekty skazených pováh, na ktoré si ľudia dokážu spomenúť, ktoré dokážu vyjadriť alebo odhaliť, ako aj príslušné stavy, a všetci im porozumejú. Musia mať tieto kvality a spôsoby myslenia aj tí, ktorí prepisujú kázne? Ak ich nemajú a namiesto toho sa pri zhrnutí hlavného bodu kázne, jej ústrednej myšlienky a podstaty každej časti vždy spoliehajú na vedomosti, ktoré sa naučili, bolo by to ako keď čínski študenti študujú literárne texty. Učiteľ ich najprv nechá prezrieť si celý text a potom ho pozorne prečítať. Na prvej formálnej hodine učiteľ hovorí o podstate prvého odseku, zavádza novú slovnú zásobu a rozoberá príslušnú gramatiku. Všetky časti sa po ich preštudovaní stále musíš naučiť naspamäť a nakoniec tvoriť vety s novou slovnou zásobou a pochopiť ústrednú myšlienku textu a autorov zámer pri jeho písaní. Takto budeš úplne rozumieť tomu, čo sa text snažil povedať. Každý tieto veci študoval, každý ich pozná, ale ak ich aplikuješ na prepisovanie kázne, je to príliš školácke. Hovorím ti, ak píšeš esej, môžeš ich použiť; je to len základný zdravý rozum pri písaní. Ale ak toto myslenie, túto teóriu, túto metódu aplikuješ na prepisovanie kázne, nemohol by si sa pomýliť? Určite áno. Nevieš, prečo chcem tento príbeh rozprávať, nesnažíš sa porozumieť pravde, ktorú máš z tohto príbehu pochopiť – to je chyba. Si navyše schopný porozumieť pravde v príbehu aj v obsahu kázne? Ak jej nedokážeš porozumieť, potom ti chýba duchovné porozumenie. Akú spôsobilosť na prepisovanie kázní môže mať typ človeka, ktorý nemá žiadne duchovné porozumenie?

Čo myslíte, prečo rozprávam príbehy? Tí, ktorí prepisujú kázne, nepoznajú dôvod, a tak do toho vkladajú svoje vlastné názory. Veria, že ak chcem rozprávať príbehy, musia sa zhodovať s obsahom, ktorý nasleduje – nevedia, prečo ich rozprávam. Ani vy to neviete, však? Keďže to neviete, poviem vám dôvod. Od začiatku až doteraz som diskutoval o rôznych prejavoch antikristov asi desaťkrát a pokryl som len polovicu z nich. Keby som o tomto obsahu hovoril naraz od začiatku do konca, táto téma by bola dosť nudná, však? Keby som zakaždým hneď začal hovoriť o veciach – najprv by som nechal všetkých zopakovať si, o čom sa diskutovalo minule, a potom by som začal hovoriť, pričom by ste si všetci rýchlo robili poznámky, písali a písali a snažili sa, aby sa vám nezatvárali oči – a keby som potom, keď skončím, nechal všetkých urobiť zhrnutie, pričom by si všetci pretierali oči, listovali a recitovali obsah dnešného duchovného spoločenstva, a keď by sa zdalo, že si to všetci približne zapamätali, povedal by som: „Na dnes stačí, končíme a nabudúce budeme pokračovať,“ potom by boli všetci trochu znechutení: „Každé zhromaždenie je stále o týchto veciach, stále ten istý vzorec; obsah je príliš zdĺhavý a suchopárny.“ Navyše, duchovné spoločenstvo o pravde musí byť mnohostranné, pričom ľudia musia napredovať vo všetkých aspektoch pravdy súčasne. Je to presne ako vstup človeka do života: človek musí rásť, pokiaľ ide o poznanie seba samého, zmenu povahy, poznanie Boha, uvedomovanie si svojich rôznych stavov, ako aj pokiaľ ide o jeho ľudskú prirodzenosť, vhľad a všetky ostatné aspekty – to všetko musí napredovať súčasne. Ak by som v tomto čase diskutoval len o rozlišovaní rôznych prejavov antikristov, ľudia by mohli dať iné aspekty pravdy bokom a celé dni by premýšľali: „Kto vyzerá ako antikrist? Som ja antikrist? Koľko ich je okolo mňa?“ To by ovplyvnilo ich vstup do iných aspektov pravdy. Takže uvažujem o tom, ako môže obsah kázne zahŕňať ešte jednu pravdu, aby ľudia mohli pochopiť ďalšiu pravdu; to znamená, že pri diskusii na tému „odhaľovanie antikristov“ môžu ľudia zároveň pochopiť aj niektoré iné aspekty. Výsledok takejto kázne je lepší, však? (Áno.) Keď napríklad ješ hlavné jedlo, niekedy si k nemu dáš jablko. To dodá extra výživu, nie? (Áno.) Povedzte Mi teda, je potrebné, aby som rozprával príbehy? (Áno.) To je isté. Keby to nebolo potrebné, prečo by som ich rozprával? Ak a pri diskusii o nenáročných a veselých témach používajú príbehy, ľuďom to umožňuje získať a nadobudnúť niečo v iných aspektoch pravdy. To je dobrá vec. Keď skončím diskusiu o týchto nenáročných témach, vrátim sa k hlavnej téme. Takéto usporiadanie je vhodné. Čo ješ pred hlavným chodom? (Predjedlo.) Toto je predjedlo. Predjedlá sú zvyčajne veľmi chutné a povzbudzujú chuť do jedla, však? Takže keď rozprávam príbeh, môžeš z tohto príbehu získať určitý aspekt pravdy, čím si prehĺbiš svoje poznanie alebo porozumenie. To všetko je dobré. Samozrejme, tí, ktorým chýba duchovné porozumenie, počujú príbehy a vnímajú len povrch, nevidia v nich pravdu, ktorej by mali porozumieť. Chýba im duchovné porozumenie – s tým sa nedá nič robiť. Napríklad pri počúvaní „Príbehu o Dabaovi a Xiaobaovi“ si niektorí pamätajú len to, že Dabao bol zlý a Xiaobao bol hlúpy. Pamätajú si mená Dabao a Xiaobao, ale nepamätajú si, za akých okolností človek v príbehu odhalil svoju skazenú povahu, aký druh povahy bol odhalený, o čom táto povaha je alebo aký má vzťah k pravde. V akých situáciách by si ty sám odhalil tento druh povahy? Povedal by si také slová? Ak povieš: „Ja by som také slová nepovedal,“ potom je to problém, pretože to dokazuje, že si neporozumel pravde. Niektorí hovoria: „Možno by som také slová povedal, keby som sa ocitol v určitých situáciách; je to druh povahy, ktorá vychádza najavo v určitom stave.“ Keď toto vieš, nepočúval si tento príbeh zbytočne. Niektorí ľudia po vypočutí príbehu hovoria: „Čo je to ten Dabao za človeka? Šikanuje a klame dokonca aj malé dieťa. Je odporný! Ja by som deti takto neklamal.“ Nie je to nedostatok duchovného porozumenia? Hovoria len o samotnej veci, ale nerozumejú pravde v príbehu, o ktorej sa hovorí v duchovnom spoločenstve. Nedokážu si tú situáciu vztiahnuť na seba; to svedčí o nedostatku duchovného porozumenia, o vážnom nedostatku duchovného porozumenia. Tí, ktorí prepisujú kázne, narážajú na tento problém. Len čo sa niečo týka pravdy, niektorí odhalia názory pochybovača; len čo ide o pravdu, niektorým chýba duchovné porozumenie; len čo ide o pravdu, niektorí sú náchylní ku skresleniam, niektorí sa stávajú zatvrdnutými, niektorí podlými a niektorí k nej majú odpor. Akú povahu teda majú tí, ktorí prepisujú kázne? Prinajmenšom sú arogantní a namyslení, konajú z vlastnej iniciatívy, nerozumejú a nesnažia sa porozumieť. Ani sa na to nespýtali; jednoducho priamo oddelili príbehy od obsahu, ktorý nasledoval. Myslia si: „Tieto kázne mi dali na prepis, takže mám právomoc urobiť toto rozhodnutie. Jedným švihnutím sekery tie príbehy odtnem. Takto jednoducho naložím s kázňami, ktoré si mi dal. Ak sa ti to nepáči, tak ma nepoužívaj.“ Nie je to arogantné a namyslené? Nedokážu prijať pravdu, nerozumejú pravde. Nevedia, aká je ich povinnosť ani čo by mali a nemali robiť – nevedia nič z týchto vecí. Ľudia, ktorým chýba duchovné porozumenie, dokážu robiť len nerozumné veci, neľudské veci, ktoré odrážajú nedostatok charakteru. Robia tiež len veci, ktoré porušujú pravdu-princípy, pričom si o sebe myslia, že sú múdri, a chýba im podriadenosť. Dostali na prepis nahrávky Mojich kázní a bez ohľadu na to, aké mali názory alebo myšlienky, pokiaľ ide o to, ako s tým naložiť, nespýtali sa Ma. Nie je to veľmi vážny problém? (Áno.) Do akej miery vážny? (Má to prirodzenosť pozmeňovania Božích slov.) Skutočne to má trochu tejto prirodzenosti.

Rozprávam príbeh, v ktorom diskutujem o konkrétnom aspekte pravdy, a potom kážem o iných aspektoch. Zvažujem, či sú tieto dve veci v súlade? Spočiatku to musím zvážiť, ale prečo som netrval na tom, že tieto dva aspekty musia byť v súlade? Som si toho vedomý? (Áno.) Prečo sa to teda stalo problémom pre tých, ktorí prepisujú kázne? Viem, že príbeh, ktorý rozprávam, nemá žiadnu súvislosť s kázňou, ktorá po ňom nasleduje. Sú si toho vedomí? Nie sú. O tejto záležitosti ani dôkladne neuvažovali. Myslia si: „Teba riadi Duch Svätý; pokiaľ to znie ako pravda, je to v poriadku. V ten deň si rozprával príbeh a potom si diskutoval o konkrétnom obsahu. Aký je vzťah medzi týmito dvoma vecami? Prečo hovoriť takýmto spôsobom? Aký úžitok z toho môže byť po skončení rozprávania? Ty nič z toho nevieš. To takto nejde!“ Po prvé, o čom mám hovoriť, ako hovorím a akému konkrétnemu obsahu sa venujem – povedzte Mi, som pri rozhodovaní o týchto veciach v stave jasnej mysle? (Áno.) Skutočne som v stave jasnej mysle, rozhodne nie som v zmätenom stave; Moja myseľ má jasný tok myšlienok. Ak niekomu chýba duchovné porozumenie, nevie, ako hľadať pravdu, a naslepo analyzuje a klasifikuje veci, pričom si myslí, že je to celkom dobré, nie je to ukážkový farizej? Rád počúva len veľkolepé prázdne teórie a nerád počúva pragmatické, praktické kázne. Výsledkom je, že nerozumie ani tým najplytším pravdám. To svedčí o vážnom nedostatku duchovného porozumenia! Bez bohabojného srdca budú ľudia arogantní a samospravodliví, budú rásť najmä v trúfalosti; odvážia sa súdiť akúkoľvek záležitosť a myslieť si, že všetkému rozumejú. Skazené ľudstvo je presne takéto; toto je jeho povaha. Je byť odvážny a konať bezohľadne dobrá alebo zlá vec? (Zlá vec.) Na tom, či je človek odvážny alebo bojazlivý, v skutočnosti nezáleží; záleží na tom, či je v jeho srdci nejaká bázeň pred Bohom. Keď budete neskôr počúvať nahrávku kázne, dajte si pozor, aby ste rozlíšili, či boli z prepisu odstránené nejaké kľúčové veci. Títo úbožiaci, ktorým chýba duchovné porozumenie, niekedy robia veci, ktoré môžu neúmyselne spôsobiť vyrušenia a škody. Hovoria, že to nie je zámerné – ak to nie je zámerné, znamená to, že ich povaha nie je skazená? Stále je to skazená povaha. To je k tejto téme zatiaľ všetko.

Doplnok:

Xiaogangove sny

Dnes opäť začnem rozprávaním príbehu. Máte záujem počúvať príbehy? Môžete z príbehov niečo získať? V príbehoch sa odohrávajú udalosti a tieto udalosti obsahujú pravdy. Ľudia v príbehoch majú určité stavy, určité odhalenia a určité úmysly a skazené povahy. V skutočnosti sa toto všetko nachádza v každom človeku a týka sa každého. Ak tomu rozumieš a dokážeš tieto veci v príbehoch rozpoznať, dokazuje to, že máš duchovné porozumenie. Niektorí ľudia hovoria: „Hovoríš, že mám duchovné porozumenie – znamená to, že som človek, ktorý miluje pravdu?“ Nie nevyhnutne; sú to dve odlišné veci. Niektorí ľudia majú duchovné porozumenie, ale nemilujú pravdu. Jednoducho tomu rozumejú a nič viac, nevzťahujú pravdu na seba pre porovnanie, ani ju neuvádzajú do praxe. Niektorí ľudia majú duchovné porozumenie a po vypočutí príbehov zistia, že majú rovnaké problémy, a zvažujú, ako vstúpiť a ako sa v budúcnosti zmeniť – títo ľudia dosiahli požadované výsledky. Takže dnes budem pokračovať v rozprávaní príbehu. Téma je odľahčená a každý si ju rád vypočuje. Posledné dva dni som premýšľal, ktorý príbeh by mohol väčšine ľudí po vypočutí priniesť nejaký osoh a duchovný rast, a navyše im hlboko vštepiť nejaký aspekt pravdy, ako aj umožniť im, aby ho dokázali vzťahovať na svoju realitu a mali z neho úžitok tým, že vstúpia do nejakého aspektu pravdy alebo napravia nejakú odchýlku. Poslednému príbehu, ktorý som rozprával, som zabudol dať názov, takže dnes si ho pomenujeme. Ako by sa mal podľa vás volať? (Špeciálne dary.) Vynechajme slovo „špeciálne“; nazvime ho „Dary“. Slovo „špeciálne“ tu znie trochu zvláštne a ľudia naň zamerajú svoju pozornosť. „Dary“ majú viac skrytý význam. Aký príbeh vám teda poviem dnes? Dnešný príbeh sa volá „Xiaogangove sny“. „Xiao“ znamená „malý“, ako všetci viete, a čo „Gang“? („Pozícia.“) Správne. Keď počujete tento názov, mali by ste poznať obsah príbehu – mali by ste už tušiť, o čom bude. Teraz sa pustím do rozprávania.

Xiaogang je mladý muž plný nadšenia, je horlivý do učenia, usilovný a aj pomerne chytrý. Keďže sa rád učí, osvojil si čo-to z dnešných pomerne populárnych počítačových technológií a v Božom dome mu prirodzene pridelili povinnosť v tíme pre videá. Keď prvýkrát prišiel do tímu pre videá, Xiaogang bol veľmi šťastný a hrdý. Pretože je mladý a ovláda určité technológie, verí, že práca na videách je jeho špecialitou, ako aj koníčkom, a že pri vykonávaní svojej povinnosti tam môže využiť svoje odborné znalosti a vďaka neustálemu štúdiu v tejto oblasti aj napredovať. Okrem toho, väčšina ľudí, ktorých tu stretáva, sú tiež mladí, a veľmi sa mu páči tunajšia atmosféra a teší sa z tejto povinnosti. A tak sa každý deň usilovne venuje práci a svedomito sa učí. Každý deň vstáva teda zavčasu, aby začal pracovať, a niekedy ide odpočívať až neskoro v noci. Xiaogang pre svoju povinnosť veľa obetuje a znáša aj útrapy, a prirodzene sa tiež naučí nemálo relevantných odborných vedomostí; cíti, že každý deň strávil veľmi produktívne. So svojimi bratmi a sestrami tiež často hovorí v duchovnom spoločenstve, zúčastňuje sa s nimi na zhromaždeniach a cíti, že odkedy sem prišiel, urobil väčší pokrok v porovnaní s časom, keď veril v Boha vo svojom rodnom meste. Tiež má pocit, že dospel a dokáže sa zhostiť nejakej práce. Cíti sa veľmi šťastný a spokojný. Keď študoval počítačové technológie, dúfal, že jedného dňa bude pracovať s počítačmi, a teraz sa mu jeho želanie konečne splnilo, takže si túto príležitosť naozaj cení. Uplynie nejaký čas a Xiaogangova práca a jeho pozícia sa nezmenili. Svoju prácu si naďalej svedomito vykonáva a drží sa tejto svojej zodpovednosti a povinnosti a zdá sa byť zrelší ako predtým. Urobil tiež pokrok vo vstupe do života, na zhromaždeniach často hovorí v duchovnom spoločenstve a číta a modlí sa Božie slová so svojimi bratmi a sestrami a jeho záujem veriť v Boha je čoraz silnejší. Dá sa tiež povedať, že Xiaogangova viera postupne rastie. A tak má nový sen: „Bolo by skvelé, keby som sa pri práci na počítači mohol stať užitočnejším človekom!“

Čas takto plynie, deň za dňom, a Xiaogang naďalej vykonáva tú istú povinnosť. Pri jednej príležitosti si pozrie film, ktorý naňho hlboko zapôsobí. Prečo? Vo filme je mladý muž v podobnom veku a Xiaogang obdivuje jeho výkon, herectvo, reč a vystupovanie a zároveň naňho trochu žiarli. Po pozretí filmu si občas predstavuje: „Bolo by skvelé, keby som bol tým mladíkom vo filme. Každý deň sedím pri počítači, vyrábam a nahrávam všelijaké videá, a bez ohľadu na to, aký som zaneprázdnený alebo unavený, alebo ako tvrdo pracujem, stále som len človek v úzadí. Ako by už len mohol niekto vedieť, ako tvrdo pracujeme? Keby som sa jedného dňa mohol objaviť na veľkom plátne ako ten mladík vo filme a mohlo by ma vidieť a poznať viac ľudí, to by bolo skvelé!“ Xiaogang si ten film pozerá zas a znova, ako aj všetky rôzne zábery s tým mladým mužom. Čím viac ho sleduje, tým viac mu závidí a tým väčšmi jeho srdce túži stať sa hercom. A tak sa zrodí Xiaogangov nový sen. Aký je jeho nový sen? „Chcem študovať herectvo a usilovať sa stať hercom, ktorý je na požadovanej úrovni, objaviť sa na veľkom plátne, mať takú charizmu ako ten mladý muž a dosiahnuť, aby mi viac ľudí závidelo a túžilo byť ako ja.“ Od toho momentu začne Xiaogang pracovať na svojom sne. Vo svojom voľnom čase chodí na internet a pozerá si všelijaké materiály o herectve. Tiež pozerá všelijaké filmy a televízne relácie, pri pozeraní sa zároveň učí a pritom fantazíruje o príležitosti stať sa hercom. Dni takto plynú jeden za druhým – Xiaogang študuje hereckú profesiu a zároveň naďalej zotrváva na svojej pozícii. Nakoniec, vďaka svojej vytrvalosti a usilovnosti, si Xiaogang osvojí určité základy herectva. Naučí sa napodobňovať, naučí sa hovoriť a vystupovať pred ostatnými a nemá ani najmenšiu trému. Jeho opakované žiadosti mu nakoniec prinesú príležitosť: je tu jeden film, ktorý potrebuje mladého muža do hlavnej úlohy. Na konkurze si režisér uvedomí, že jeho vzhľad, vystupovanie a základné herecké schopnosti sú na požadovanej úrovni. Ak dostane ešte trochu výcviku, mal by to vedieť zvládnuť. Keď Xiaogang počuje túto správu, má obrovskú radosť a pomyslí si: „Konečne sa môžem dostať zo zákulisia na plátno – ďalší môj sen sa čoskoro splní!“ Xiaoganga následne preložia do tímu pre filmovú produkciu, aby tam vykonával svoju povinnosť.

Keď Xiaogang prestúpi do tímu pre filmovú produkciu, nové pracovné prostredie mu prináša svieži závan vzduchu a vitalitu. Má pocit, že každý deň plynie šťastnejšie a že už nie je taký pochmúrny, nudný a obmedzený ako predtým, pretože tam žije a pracuje a mnohé z vecí, s ktorými prichádza každý deň do styku, sú úplne odlišné od jeho práce s počítačom – žije v inej pracovnej oblasti, v inom svete. Takto sa Xiaogang naplno vrhá do práce na filmovej produkcii. Každý deň sa venuje herectvu a učeniu sa svojich replík, počúva pokyny režiséra a počúva, ako jeho bratia a sestry analyzujú dej. Pre Xiaoganga je najťažšie vcítiť sa do postavy, a tak sa dookola učí naspamäť svoje repliky a neustále premýšľa o svojej postave, o tom, ako by mal hovoriť a konať, ako by mal chodiť a stáť, dokonca aj ako by mal sedieť, všetko sa to musí učiť odznova. Po určitom čase, čo sa venuje tejto zložitej a rozmanitej práci, si Xiaogang konečne uvedomuje, aké ťažké je byť hercom. Každý deň sa musí učiť tie isté repliky. Niekedy ich vie odrecitovať dokonale, ale keď príde na samotné natáčanie, vždy urobí chyby a musí scénu opakovať. Režisér ho často karhá, pretože niektorý z jeho pohybov alebo nejaká replika nie sú dostatočné presné a verné. Ak sa mu niekoľko vystúpení po sebe nepodarí, podstúpi orezávanie, stratí tvár, bude znášať utrpenie a dokonca priťahovať zvláštne pohľady a posmešky. Tvárou v tvár tomuto všetkému je Xiaogang trochu sklamaný: „Keby som vedel, že byť hercom na veľkom plátne bude také ťažké, neprišiel by som sem, ale teraz som sa ocitol v akejsi pasci. Už som tu, takže by bolo nerozumné vzdať sa pred dokončením natáčania a nemal by som sa ako zodpovedať. Toto bol môj sen, musím ho premeniť na skutočnosť, ale aká dlhá je cesta predo mnou? Dokážem pokračovať?“ Xiaogang začína strácať odvahu. V nasledujúcich dňoch sa trápi, aby zvládol svoj každodenný život aj prácu. Každý deň je neznesiteľnejší ako ten predchádzajúci, ale stále to musí znášať a nútiť sa ísť vpred. Ako si možno ľahko predstaviť, v budúcnosti bude mať Xiaogang určite problémy v rôznych ohľadoch. Prácu, ktorá mu je pridelená, začína robiť veľmi neochotne. Keď mu režisér povie, čo má robiť, vypočuje si to, a tým to preňho končí. Potom sa snaží čo najlepšie dosiahnuť to, čo môže, ale ak sa mu niečo nedarí, neberie to vážne. V akom stave je Xiaogang v tejto chvíli? Každý deň prežíva veľmi neochotne, veľmi negatívne a veľmi pasívne, bez toho, aby si vôbec pripustil k srdcu úprimné vedenie a pomoc režiséra alebo svojich bratov a sestier. Verí: „Už som raz taký, niet priestoru na zlepšenie. Tlačíte ma nad rámec mojich schopností. Ak to môžeme natočiť, urobme to; ak nie, tak na to zabudnime. Vrátim sa do svojho tímu pre videá a budem konať svoju povinnosť tam.“ Myslí na to, aké skvelé bolo pracovať v tíme pre videá, sedieť každý deň pri počítači. Bolo to také pohodlné a ľahké; bol taký šťastný! Celé jeho ja a celý jeho svet boli na dosah jedného stlačenia klávesnice, mohol mať čokoľvek, čo chcel, stačilo len aktivovať špeciálny efekt. Ten virtuálny svet je pre Xiaoganga veľmi lákavý. V tejto chvíli Xiaogangovi ešte viac chýba jeho minulosť a čas, ktorý strávil konaním svojej povinnosti v tíme pre videá. Dni takto plynú, až jednej noci Xiaogang nemôže spať. Prečo nemôže spať? Premýšľa sám pre seba: „Som vôbec stvorený na to, aby som bol hercom? Ak nie, mal by som sa hneď vrátiť do tímu pre videá. Práca v tíme pre videá je uvoľnená a ľahká, sadnem si pred počítač a polovica dňa je preč a nemusím si ani variť. Tá povinnosť nie je namáhavá, všetko je možné stlačením klávesnice, hranicou je len fantázia, nič nie je nemožné. Teraz sa ako herec musím každý deň učiť repliky a opakovať ich dookola. Napriek tomu môj výkon stále nie je dostatočný, režisér ma často karhá a moji bratia a sestry ma často kritizujú. Táto povinnosť je príliš namáhavá, oveľa lepšie bolo pracovať v tíme pre videá!“ Čím viac o tom premýšľa, tým viac mu to chýba. Polovicu noci sa prehadzuje, nemôže spať a podarí sa mu zaspať až nadránom, keď je jednoducho príliš unavený, aby zostal hore. Keď Xiaogang ráno otvorí oči, jeho prvá myšlienka je: „Mám nakoniec odísť alebo nie? Mám sa vrátiť do tímu pre videá? Ak tu zostanem, ani neviem, či bude film po dokončení natáčania vôbec považovaný za film na požadovanej úrovni, a ktovie, koľko utrpenia budem musieť medzitým zniesť. Jednoducho nie som stvorený na to, aby som bol hercom! Vtedy som sa len z chvíľkového impulzu a rozmaru rozhodol, že sa chcem stať hercom – bol som naozaj zmätený! Vidíš, urobil som jedno nesprávne rozhodnutie a teraz sa všetko tak ťažko rieši, a niet ani nikoho, komu by som sa mohol s týmto trápením zdôveriť. Na základe mojej aktuálnej situácie sa zdá, že nebude ľahké stať sa dobrým hercom, takže by som sa mal čo najskôr vzdať. Hneď poviem režisérovi, že sa vraciam, aby som ich nezdržiaval.“ Potom Xiaogang naberie odvahu a hovorí to režisérovi: „Pozrite, ja na to nemám, aby som bol hercom, ale vy ste si museli vybrať práve mňa – prečo ma jednoducho nenecháte vrátiť sa do tímu pre videá?“ Režisér odpovie: „To neprichádza do úvahy, už sme natočili polovicu filmu. Ak zmeníme herca, zdrží to celú našu prácu, no nie?“ Xiaogang trvá na svojom a hovorí: „No a čo. Nahraďte ma kým chcete, so mnou to už nemá nič spoločné. Nech je ako chce, musíte ma nechať ísť. Ak ma nenecháte ísť, už sa viac nebudem snažiť hrať!“ Režisér vidí, že Xiaogang trvá na svojom odchode a že v takomto stave film dokončiť nedokážu, a tak mu napokon dovolí odísť.

Xiaogang sa konečne vracia z tímu pre filmovú produkciu do tímu pre videá. Vracia sa na svoje bývalé pracovisko, ktoré tak dobre pozná. Dotýka sa stoličky a počítača a pripadajú mu známe. Toto miesto má radšej. Ide si sadnúť; stolička je mäkká a počítač je pripravený. „Robiť videá je lepšie, táto povinnosť nie je únavná. Práca v zákulisí má svoje výhody, nikto nevie, či urobíš chybu, a nikto ťa nekritizuje, len ju hneď napravíš a ideš ďalej.“ Xiaogang konečne objavil výhody práce v zákulisí. Ako sa v tejto chvíli cíti? Je neuveriteľne potešený a šťastný a myslí si: „Rozhodol som sa správne. Boh mi dal príležitosť a dovolil mi vrátiť sa na toto miesto. Som poctený, že mám túto výsadu!“ Je rád, že tentoraz urobil správne rozhodnutie. V nasledujúcich dňoch Xiaogang pokračuje v každodennej pracovnej rutine v tíme pre videá. Počas tohto obdobia sa nedeje nič zvláštne a Xiaogang prežíva každý deň obyčajným spôsobom.

Jedného dňa Xiaogang pri práci na videu, zrazu objaví v jednom tanečnom programe vtipného a elegantného mladého muža, ktorý veľmi dobre vystupuje. Pomyslí si: „Je približne v mojom veku; ako to, že on vie tancovať a ja nie?“ Následne je Xiaogang opäť v pokušení. Aký nápad dostane? (Tancovanie.) Xiaogang dostane nápad učiť sa tancovať. Stále dookola si pozerá tento videoklip a mladíkovo vystúpenie. Potom sa začne pýtať, kde sa dá učiť tancovať, ako sa to naučiť a aké sú najzákladnejšie tance. Často tiež využíva výhody svojho pracovného prostredia a na počítači často vyhľadáva učebné materiály, videá a študijné zdroje súvisiace s tancom. Samozrejme, pri vyhľadávaní sa Xiaogang nielen pozerá, ale sa aj pokúša cvičiť, napodobňovať, učiť sa. Aby sa naučil tancovať, Xiaogang každý deň vstáva veľmi skoro a chodí spať veľmi neskoro. Vychádzajúc zo svojich skromných základov z gymnastického tanca sa naplno púšťa do štúdia ľudového tanca, každý deň sa prebúdza skoro, aby sa ponaťahoval a urobil mostík. Počas štúdia Xiaogang znáša veľa telesnej bolesti a venuje tomu veľa času, až nakoniec dosiahne malé úspechy. Xiaogang cíti, že jeho príležitosť konečne prišla, že môže tancovať na pódiu, pretože verí, že jeho telo je o niečo ohybnejšie a ovláda niekoľko tanečných pohybov. Navyše, vďaka napodobňovaniu a štúdiu už takmer zvládol sledovanie rytmu hudby. Za týchto okolností Xiaogang cíti, že je čas požiadať cirkev o zmenu svojej povinnosti. Po opakovaných žiadostiach sa Xiaogangovi konečne splní jeho želanie a pripojí sa k tanečnému tímu, aby sa stal tanečníkom. Od tej chvíle, rovnako ako ostatní tanečníci, Xiaogang vstáva skoro na ranný tréning a nacvičuje choreografie a pravidelne sa zúčastňuje spoločných zhromaždení a spoločenstiev, rozoberá a plánuje tanečné vystúpenia s ostatnými. Každý deň robí len túto prácu a na konci dňa je taký unavený, že ho bolia chrbát a nohy. Každý deň plynie takto, bez výnimky. Keď Xiaogang začínal, bol plný zvedavosti a nadšenia z tanca, ale keď pochopil a zoznámil sa so životom a rôznymi aspektmi tanečníka, cíti, že to je všetko, čo tanec obnáša. Musíte tancovať jeden pohyb stále dookola, niekedy si vyvrtnete členok, niekedy si natiahnete kríže a hrozí aj riziko zranenia. Keď tancuje, myslí si: „Ach nie, práca tanečníka je tiež ťažká. Každý deň sa tak unavím, že celé moje telo páchne potom. Nie je to vôbec jednoduché. Je to ťažšie ako práca na videách! Nie, musím vytrvať!“ Tentoraz sa nevzdáva tak ľahko a vytrvá, až sa konečne dostane na generálnu skúšku tanečného programu, po ktorej je ich tanec odoslaný na posúdenie. V akom rozpoložení je Xiaogang v deň posúdenia? Je taký vzrušený a plný očakávania výsledkov svojej tvrdej práce, že ani neje obed. Vynaložil veľa úsilia, však? Nakoniec, keď sú výsledky zverejnené, ich tanec neprejde prvým kolom posudzovania. Tá správa zasiahne Xiaoganga ako blesk z jasného neba a jeho nálada klesne pod bod mrazu. Zrúti sa do stoličky: „Nad týmto tancom sme strávili toľko času a ty ho len tak odmietneš jediným slovom? Rozumieš ty vôbec tancu? My tancujeme podľa princípov, všetci sme zaplatili cenu a ty náš tanec len tak odmietneš?“ Potom si pomyslí: „Rozhodnutie je v ich rukách a ak náš tanec neschvália, musíme ho znova prepracovať. Niet sa s kým o tom hádať. Nemáme inú možnosť, tak začnime odznova.“ V deň, keď ich tanec neprešiel prvým kolom hodnotenia, Xiaogang neobedoval a večeru zjedol len s nechuťou. Myslíte si, že v tú noc môže spať? (Nemôže spať.) Zase nemôže spať, v mysli sa mu všetko víri: „Prečo sa mi nikde nedarí? Boh ma nepožehnal. Tanec, na ktorom sme pracovali dva mesiace, neprešiel prvým kolom hodnotenia. Neviem, kedy prejde druhým kolom, a neviem, koľko času na to budeme musieť vynaložiť. Kedy sa budem môcť postaviť na pódium a oficiálne vystupovať? Už pre mňa niet nádeje, že sa dostanem na výslnie!“ Jeho myseľ sa neustále vracia k tým istým úvahám, premýšľa, prehodnocuje, a myslí si: „Práca na videách je lepšia. Len tam prídem a sadnem si, ťukám do klávesnice a objavia sa kvety, rastliny a stromy. Vtáky spievajú, keď im prikážem, kone bežia na môj povel, čokoľvek chcem, je tam. V tanci však musíme prejsť hodnotením a každý deň sa tak unavím, že páchnem potom. Niekedy som taký unavený, že nemôžem jesť ani dobre spať, a potom náš tanec neprejde prvým kolom hodnotenia. Aj táto povinnosť je ťažká. Nebolo by lepšie, keby som sa vrátil pracovať do tímu pre videá?“ Premýšľa a premýšľa: „Ale to je také úbohé, prečo zase váham? Nemal by som takto premýšľať. Spi!“ V polospánku zaspí. Na druhý deň vstane a takmer na všetko zabudne, takže pokračuje v tancovaní a v generálnej skúške. Keď príde deň druhého kola hodnotenia, Xiaogang je opäť nervózny. Pýta sa: „Dokáže náš tanec prejsť týmto hodnotením?“ Ostatní odvetia: „Ktovie, ak neprejde, svedčí to o tom, že ešte nie je dosť dobrý, a budeme na ňom ďalej pracovať. Vystúpiť a natáčať budeme môcť až vtedy, keď prejde hodnotením. Nechajme všetkému voľný priebeh a postavme sa k tejto veci správne.“ Xiaogang hovorí: „Nie, vy sa k tomu môžete postaviť správne, ale ja na to nemám čas.“ Nakoniec prídu výsledky druhého kola a ich tanec opäť neprešiel. Xiaogang hovorí: „Hm, vedel som to! V tejto brandži nie je ľahké uspieť! Sme mladí, dobre vyzeráme a vieme tancovať. Nie sú to silné stránky? Tí hodnotitelia nám závidia, pretože nevedia tancovať, preto náš tanec neschvália. Zdá sa, že hodnotením nikdy neprejde. Tancovanie nie je ľahké, vraciam sa.“ V tú noc Xiaogang spí veľmi pokojne, pretože sa rozhodol, že na druhý deň si zbalí veci, odíde a rozlúči sa.

V každom prípadne Xiaogangovi sa konečne opäť splnilo želanie a vracia sa do tímu pre videá, kde opäť sedí pred svojím počítačom. Spomína na známe pocity z minulosti a myslí si: „Narodil som sa pre prácu v zákulisí. Môžem byť len neospevovaným hrdinom, v tomto živote nemám šancu byť na pódiu alebo byť slávny. Budem sa len správať rozvážne, poslušne a ďalej ťukať do klávesnice. Toto je moja povinnosť, tak budem robiť túto prácu.“ Po všetkom tom pobehovaní sa upokojil. Jeho druhý sen sa rozplynul a zostal nenaplnený. Xiaogang je „usilovný a horlivý do učenia“ a „nadšený a ambiciózny“ človek – myslíte si, že je pravdepodobné, že bude tak ochotne sedieť pri počítači a robiť takú nudnú prácu? Nie, s najväčšou pravdepodobnosťou nebude.

V poslednom období sa Xiaogang celkom zbláznil do spevu. Ako je možné, že sa jeho záujmy tak rýchlo menia? Prečo je týmto posadnutý, prečo sa nedokáže držať ďalej od pódia? V jeho srdci je niečo skryté. Tentoraz nežiada unáhlene o zmenu povinnosti; každý deň si len hľadá materiály a cvičí si hlasové techniky a spev. Často cvičí, až kým nie je zachrípnutý, niekedy až tak, že nevydá ani hlásku. Napriek tomu Xiaogang nie je znechutený, pretože tentoraz zmenil stratégiu. Hovorí si: „Tentoraz nemôžem zmeniť svoju povinnosť bez toho, aby som pochopil skutočnú situáciu. Musím byť naozaj opatrný, inak sa mi ľudia budú vysmievať. Čo si o mne pomyslia, ak budem stále meniť svoju povinnosť? Budú mnou opovrhovať. Tentoraz musím stále cvičiť, až kým si nebudem myslieť, že môžem byť speváckou hviezdou, až kým nebudem taký dobrý ako speváci v cirkvi, potom sa prihlásim do tímu pre chválospevy.“ Každý deň sa takto usilovne venuje cvičeniu, vo voľnom čase aj v práci, a neúnavne trénuje. Jedného dňa, keď je Xiaogang v práci, mu vedúci tímu zrazu povie: „Xiaogang, čo za prácu, to robíš? Ak budeš znova takýto povrchný a nebudeš sa snažiť, nebudeš viac môcť túto povinnosť ďalej vykonávať.“ Xiaogang odvetí: „Nič som neurobil.“ Vtom sa k nemu zhŕknu ostatní spolupracovníci a hovoria: „Xiaogang, čo sa deje? Och, ty si urobil takú veľkú chybu! Veď Zhora túto chybu už toľkokrát opravovali, ako sa ti to mohlo znovu stať? Je to preto, lebo každý deň namiesto práce cvičíš spev a nesústredíš sa na úpravu videa, takže stále robíš chyby a zdržiavaš dôležité veci. Ak znova urobíš takúto chybu, cirkev ťa vypudí. Už ťa nebude chcieť a všetci sa od teba odvrátime!“ Xiaogang stále vysvetľuje: „Neurobil som to naschvál, odteraz budem opatrný, dajte mi ešte jednu šancu. Nevypuďte ma, prosím vás, nevypuďte ma! Bože, zachráň ma!“ Keď zvolá, zrazu ucíti, ako mu niekto položí veľkú ruku na plece a hovorí: „Xiaogang, zobuď sa! Zobuď sa, Xiaogang!“ Čo sa deje? (Sníva.) Sníva. Oči má zatvorené a je v polospánku, rukami chytá a škriabe do vzduchu. Všetci sa čudujú, čo sa stalo, a potom vidia Xiaoganga zhrbeného nad klávesnicou, ako spí. Jeden brat ho potľapká a po niekoľkých postrčeniach sa Xiaogang konečne zobudí. Keď sa prebudí, hovorí: „Och, to bola ale hrôza, skoro ma vypudili.“ „Za čo?“ Xiaogang o tom premýšľa a vidí, že sa nič nestalo. Ukázalo sa, že to všetko bol napokon len sen, zo sna ho prebudil strach. To je koniec príbehu, to boli Xiaogangove sny.

O akom probléme hovorí tento príbeh? O tom, že sny a realita sú často v rozpore. Veľakrát si ľudia myslia, že ich sny sú legitímne, ale nevedia, že sny a realita vôbec nie sú to isté. Sny sú len tvoje zbožné prianie, len tvoj dočasný záujem. Väčšinou sú to ľudské záľuby, ambície a túžby, ktoré sa stávajú cieľmi ich úsilia. Sny ľudí sú úplne v rozpore s realitou. Akých chýb sa budú ľudia často dopúšťať, ak majú priveľa snov? Budú prehliadať prácu, ktorú majú pred sebou a ktorú by v tej chvíli mali robiť. Budú ignorovať realitu a odsúvať bokom povinnosti, ktoré by mali vykonávať, prácu, ktorú by mali dokončiť, a záväzky a zodpovednosti, ktoré by si v tom čase mali plniť. Tieto veci nebudú brať vážne a budú len naďalej nasledovať svoje sny, neustále sa naháňať a tvrdo pracovať, aby ich uskutočnili, a robiť veľa nezmyselných vecí. Týmto spôsobom nielenže nebudú riadne vykonávať svoje povinnosti, ale môžu tiež zdržiavať a vyrušovať prácu cirkvi. Mnohí ľudia nechápu pravdu a ani sa o pravdu neusilujú. Ako pristupujú k vykonávaniu povinnosti? Berú to ako nejakú prácu, druh voľnočasovej aktivity alebo ako investíciu svojho záujmu. Neberú to ako poslanie alebo úlohu, ktorú im dal Boh, a ani ako zodpovednosť, ktorú by si mali plniť. O to menej hľadajú, ako pochopiť pravdu alebo Božie úmysly pri vykonávaní svojich povinností, aby mohli svoje povinnosti vykonávať dobre a zavŕšiť Božie poverenie. Niektorí ľudia sa preto v priebehu vykonávania svojich povinností stanú neochotnými, len čo znášajú trochu ťažkostí, a chcú utiecť. Keď ich postretnú nejaké ťažkosti alebo utrpia nejaké neúspechy, stiahnu sa a opäť chcú utiecť. Nehľadajú pravdu; premýšľajú len o úteku. Ak sa stane chyba, skryjú sa do svojho panciera ako korytnačky a čakajú, kedy problém zmizne, aby sa opäť objavili. Takýchto ľudí je veľa. Sú to obzvlášť ľudia, ktorých keď požiadajú o prevzatie zodpovednosti za určitú prácu, neberú do úvahy, ako môžu poskytnúť svoju vernosť alebo ako vykonávať túto povinnosť a konať túto prácu dobre. Namiesto toho uvažujú o tom, ako utiecť pred zodpovednosťou, ako sa vyhnúť orezaniu, ako sa vyhnúť prevzatiu zodpovednosti a ako vyviaznuť bez ujmy, keď sa vyskytnú problémy alebo chyby. V prvom rade berú do úvahy svoju vlastnú únikovú cestu a to, ako uspokojiť svoje vlastné preferencie a záujmy, a nie to, ako vykonávať svoje povinnosti dobre a poskytnúť svoju vernosť. Môžu takíto ľudia získať pravdu? V súvislosti s pravdou, nevynakladajú žiadne úsilie a pokiaľ ide o vykonávanie povinností, neuvádzajú pravdu do praxe. Pre nich je tráva vždy zelenšia na druhej strane plota. Dnes chcú robiť toto, zajtra hento a myslia si, že povinnosti ostatných sú lepšie a ľahšie ako tie ich. A predsa nevynakladajú žiadne úsilie, pokiaľ ide o pravdu. Nepremýšľajú o tom, aké problémy sú s týmito ich nápadmi spojené, a nehľadajú pravdu, aby problémy vyriešili. Ich myseľ sa vždy sústreďuje na to, kedy sa im splnia ich vlastné sny, kto je v centre pozornosti, komu sa dostáva uznanie Zhora, kto robí prácu bez toho, aby ho orezávali a kto je povýšený. Ich mysle sú zaplnené týmito vecami. Môžu ľudia, ktorí stále myslia na tieto veci, vykonávať svoje povinnosti primerane? To nemôžu nikdy dosiahnuť. Čo za ľudia teda vykonávajú svoje povinnosti takto? Sú to ľudia, ktorí sa usilujú o pravdu? V prvom rade je istá jedna vec: takíto ľudia sa o pravdu neusilujú. Hľadajú spôsob, ako si užiť niekoľko požehnaní, stať sa slávnymi a byť v centre pozornosti v Božom dome, tak, ako im to vystačilo v spoločnosti. Čo sú to za ľudia z hľadiska podstaty? Sú to pochybovači. Pochybovači konajú svoje povinnosti v Božom dome tak, akoby pracovali vo vonkajšom svete. Záleží im na tom, kto je povýšený, kto sa stáva vedúcim tímu, kto sa stáva cirkevným vodcom, koho všetci chvália za jeho prácu, kto je vyvyšovaný a spomínaný. Záleží im na týchto veciach. Je to presne ako vo firme: kto je povýšený, kto dostane zvýšenie platu, kto dostane chválu od vedúceho a kto sa zblíži s vedúcim – ľuďom záleží na týchto veciach. Ak sa aj v Božom dome usilujú o tieto veci a celý deň sa nimi zaoberajú, nie sú rovnakí ako neverci? V podstate sú to neverci; sú to typickí pochybovači. Akúkoľvek povinnosť konajú, budú len pracovať a konať povrchne. Akékoľvek kázne počujú, stále nebudú prijímať pravdu a ešte menej ju budú uvádzať do praxe. Veria v Boha mnoho rokov bez akejkoľvek zmeny a bez ohľadu na to, koľko rokov konajú svoje povinnosti, nebudú schopní ponúknuť svoju vernosť. Nemajú pravú vieru v Boha, nemajú vernosť, sú to pochybovači.

Niektorí ľudia sa boja prevziať zodpovednosť pri vykonávaní svojej povinnosti. Ak im cirkev zadá prácu, ktorú majú urobiť, najprv zvážia, či si táto práca vyžaduje prevzatie zodpovednosti, a ak áno, tak tú prácu neprijmú. Ich podmienkami pre vykonávanie povinnosti je, po prvé, že to musí byť pohodová práca; po druhé, že nie je náročná ani únavná; a po tretie, že bez ohľadu na to, čo robia, nepreberajú žiadnu zodpovednosť. To je jediný druh povinnosti, ktorý na seba berú. Čo je to za človeka? Nie je to úlisný, nečestný človek? Nechce niesť ani tú najmenšiu zodpovednosť. Dokonca sa bojí, že lístie padajúce zo stromov mu rozbije lebku. Akú povinnosť môže takýto človek vykonávať? Aký úžitok by z neho mohol byť v Božom dome? Práca v Božom dome súvisí s prácou boja proti satanovi, ako aj so šírením evanjelia o kráľovstve. Ktorá povinnosť nie je spojená so záväzkami? Povedali by ste, že byť vodcom nesie so sebou zodpovednosť? Nie sú jeho zodpovednosti o to väčšie a nemusí niesť o to väčšiu zodpovednosť? Bez ohľadu na to, či kážeš evanjelium, svedčíš, natáčaš videá a tak ďalej – bez ohľadu na to, akú prácu vykonávaš – pokiaľ sa týka pravdy-princípov, nesie so sebou zodpovednosti. Ak je plnenie tvojej povinnosti bez princípov, ovplyvní to prácu Božieho domu, a ak sa bojíš prevziať zodpovednosť, potom nemôžeš vykonávať žiadnu povinnosť. Je druh človeka, ktorý sa bojí prevziať zodpovednosť pri konaní svojej povinnosti, zbabelý alebo je problém v jeho povahe? Musíš to vedieť rozlíšiť. V skutočnosti nejde o otázku zbabelosti. Ako to, že sú takí odvážni, pokiaľ ide o zbohatnutie alebo keď robia niečo vo vlastný prospech? Pre tieto veci podstúpia akékoľvek riziko. Ale keď robia veci pre cirkev, pre Boží dom, nepodstúpia vôbec žiadne riziko. Takíto ľudia sú sebeckí a opovrhnutiahodní, tí najfalošnejší zo všetkých. Každý, kto pri vykonávaní povinnosti nepreberá zodpovednosť, nie je ani trochu úprimný k Bohu, nehovoriac o jeho vernosti. Aký človek sa odváži prevziať zodpovednosť? Kto má odvahu vziať na seba ťažké bremeno? Ten, kto sa ujme vedenia a odvážne sa vydáva vpred v najrozhodujúcejšej chvíli práce Božieho domu, kto odvážne berie na seba ťažké bremeno a nebojí sa znášať ťažkosti a nebezpečenstvo, keď vidí dielo, ktoré je najdôležitejšie a rozhodujúce. To je človek verný Bohu, dobrý Kristov vojak. Je to azda tak, že každý, kto sa bojí prevziať zodpovednosť vo svojej povinnosti, to robí preto, že nerozumie pravde? Nie; ide o problém v jeho ľudskej prirodzenosti. Nemá zmysel pre spravodlivosť ani zodpovednosť, je to sebecký a opovrhnutiahodný človek. Nie je to úprimný veriaci v Boha a pravdu neprijíma ani v najmenšom. Z tohto dôvodu nemôže byť spasený. Veriaci v Boha musia zaplatiť veľkú cenu, aby získali pravdu, a pri jej praktizovaní narazia na mnohé prekážky. Musia zanechať veci, opustiť svoje telesné záujmy a znášať určité utrpenie. Až potom budú schopní uviesť pravdu do praxe. Môže teda praktizovať pravdu tento druh človeka, ktorý sa bojí prevziať zodpovednosť? Rozhodne nemôže praktizovať pravdu, nieto ju ešte získať. Bojí sa praktizovať pravdu, utrpieť stratu na svojich záujmoch; bojí sa poníženia, ohovárania a súdenia, a neodváži sa praktizovať pravdu. V dôsledku toho ju nemôžu získať a bez ohľadu na to, koľko rokov veria v Boha, nemôžu dosiahnuť Jeho spásu. Tí, ktorí môžu vykonávať povinnosť v Božom dome, musia byť ľudia, ktorí cítia bremeno, pokiaľ ide o prácu cirkvi, ktorí preberajú zodpovednosť, ktorí dokážu dodržiavať pravdu-princípy a ktorí dokážu trpieť a platiť cenu. Ak niekomu tieto veci chýbajú, nie je spôsobilý vykonávať povinnosť a nespĺňa podmienky na vykonávanie povinnosti. Je veľa ľudí, ktorí sa boja prevziať zodpovednosť pri vykonávaní povinnosti. Ich strach sa prejavuje tromi hlavnými spôsobmi. Prvým je, že si vyberajú len povinnosti, ktoré si nevyžadujú prevzatie zodpovednosti. Ak cirkevný vodca zariadi, aby vykonávali povinnosť, najprv sa opýtajú, či za ňu musia niesť zodpovednosť: ak áno, neprjmú ju. Ak si to nevyžaduje, aby prevzali zodpovednosť a zodpovedali sa za to, neochotne to prijmú, ale stále zvažujú, či je práca únavná alebo či prinesie starosti. Aj keď ju neochotne prijmú, ich úmyslom nie je vykonávať ju dobre, namiesto toho chcú byť stále povrchní, pričom ich princípom je „pohodlie, žiadna drina a žiadne telesné útrapy“. Druhým je, že keď ich postretne ťažkosť alebo narazia na problém, ich prvou reakciou je nahlásiť to vodcovi a nechať vodcu, aby sa tým zaoberal a vyriešil to, v snahe zostať bez starostí. Nezaujíma ich, ako dobre vodca záležitosť vyrieši, a nevenujú tomu pozornosť – pokiaľ oni sami nenesú zodpovednosť, všetko je pre nich v poriadku. Sú pri takomto vykonávaní povinnosti verní Bohu? Toto sa nazýva prehadzovaním zodpovednosti, zanedbávaním povinnosti a špekulovaním. Sú to len reči; nerobia nič skutočné. Hovoria si: „Ak je riešenie tejto veci na mne, čo ak nakoniec urobím chybu? Keď budú prešetrovať, kto za to môže, nebudú sa mnou zaoberať? Nepripadne zodpovednosť za to najprv mne?“ To je to, čoho sa obávajú. Veríš však, že Boh všetko podrobne skúma? Všetci robia chyby. Ak človeku, ktorého úmysel je správny, chýbajú skúsenosti a dovtedy sa nejakou záležitosťou nezaoberal, ale urobil všetko, čo bolo v jeho silách, Boh to vidí. Musíš veriť, že Boh podrobne skúma všetky veci a srdce človeka. Ak niekto neverí ani tomu, nie je vari pochybovačom? Aký význam by mohlo mať vykonávanie povinnosti takou osobou? Je jedno, či túto povinnosť konajú alebo nie, však? Boja sa prevziať zodpovednosť a vyhýbajú sa jej. Keď sa niečo stane, nesnažia sa okamžite nájsť spôsob, ako problém vyriešiť, namiesto toho najprv zavolajú vodcu a informujú ho. Samozrejme, niektorí ľudia sa snažia problém vyriešiť sami, zatiaľ čo informujú vodcu, ale niektorí to nerobia a prvé, čo urobia, je, že zavolajú vodcovi, a po telefonáte len pasívne čakajú na pokyny. Keď im vodca prikáže urobiť krok, urobia krok; ak vodca povie, aby niečo urobili, spravia to. Ak vodca nič nepovie alebo nedá pokyny, neurobia nič a len otáľajú. Bez toho, aby ich niekto poháňal alebo na nich dohliadal, neurobia vôbec žiadnu prácu. Povedzte Mi, koná takýto človek povinnosť? Aj keď pracuje, nemá žiadnu vernosť! Existuje ešte jeden spôsob, akým sa prejavuje strach človeka prevziať zodpovednosť pri konaní povinnosti. Niektorí ľudia pri konaní svojej povinnosti robia len trochu povrchnej, jednoduchej práce, práce, ktorá si nevyžaduje prevzatie zodpovednosti. Prácu, ktorá so sebou prináša ťažkosti a prevzatie zodpovednosti, prehodia na ostatných, a ak by sa niečo pokazilo, zvalia vinu na týchto ľudí a udržia si čistý štít. Keď cirkevní vodcovia vidia, že sú nezodpovední, trpezlivo im ponúkajú pomoc alebo ich orezávajú, aby boli schopní prevziať zodpovednosť. Ale oni stále nechcú a myslia si: „Túto povinnosť je ťažké konať. Budem musieť prevziať zodpovednosť, keď sa niečo pokazí, a možno ma dokonca vyčistia a vyradia, a to bude môj koniec.“ Aký je to postoj? Ak nemajú pri vykonávaní svojej povinnosti žiadny zmysel pre zodpovednosť, ako môžu svoju povinnosť konať dobre? Tí, ktorí sa úprimne nevydávajú Bohu, nemôžu dobre konať žiadnu povinnosť a tí, ktorí sa boja prevziať zodpovednosť, budú pri konaní svojich povinností len zdržiavať. Takíto ľudia nie sú dôveryhodní ani spoľahliví; konajú svoju povinnosť len preto, aby mali čo do úst. Mali by byť takíto „žobráci“ vyradení? Mali by byť. Boží dom takýchto ľudí nechce. Toto sú tri prejavy ľudí, ktorí sa boja prevziať zodpovednosť pri konaní svojej povinnosti. Ľudia, ktorí sa boja prevziať zodpovednosť vo svojej povinnosti, nedosahujú ani úroveň verného robotníka a nie sú spôsobilí vykonávať nejakú povinnosť. Niektorí ľudia sú vyradení pre takýto postoj k svojej povinnosti. Možno ani teraz nepoznajú dôvod a stále sa sťažujú: „Svoju povinnosť som konal s ohnivým zanietením, tak prečo ma tak chladne vyhodili?“ Ani teraz nerozumejú. Tí, ktorí nerozumejú pravde, strávia celý život bez toho, aby porozumeli tomu, prečo boli vyradení. Vyhovárajú sa a stále sa obhajujú, mysliac si: „Je inštinktívne, že sa ľudia chránia, a mali by to robiť. Kto by sa nemal trochu starať o seba? Kto by nemal trochu myslieť na seba? Kto si nepotrebuje nechať otvorené zadné dvierka?“ Ak sa chrániš vždy, keď ťa niečo postihne, a nechávaš si únikovú cestu, zadné dvierka, uvádzaš pravdu do praxe? To nie je praktizovanie pravdy – je to úskočnosť. Ty teraz vykonávaš svoju povinnosť v Božom dome. Aký je prvý princíp vykonávania povinnosti? Prvým princípom je, že v prvom rade musíš danú povinnosť vykonávať celým srdcom, nešetriť úsilím a tak chrániť záujmy Božieho domu. Je to pravda-princíp, ktorý by si mal uviesť do praxe. Chrániť sa tým, že si ponecháš otvorené zadné dvierka a únikovú cestu, je princíp praktizovania, ktorým sa riadia neverci, a ich najvyššia filozofia. Vo všetkom myslieť najprv na seba, uprednostňovať vlastné záujmy pred všetkým ostatným a nemyslieť na druhých, veriť, že záujmy Božieho domu a záujmy druhých s ním nemakú nič spoločné, myslieť najprv na vlastné záujmy a potom myslieť na únikovú cestu – Nie je snáď neverec presne taký? Presne taký je neverec. Takýto človek nie je hodný vykonávať povinnosť. Stále existujú ľudia ako Xiaogang z tohto príbehu – je ich typickým príkladom. Nedokážu nič robiť prakticky. Vo všetkom si chcú ušetriť námahu. Nechcú trpieť ani trochu ťažkostí alebo frustrácie. Ich telo musí byť v pohodlí, musia byť schopní jesť a spať v pravidelnom čase a nesmie na nich fúkať vietor ani ich páliť slnko. Okrem toho nepreberajú žiadnu zodpovednosť za svoju prácu. To, čo robia, musí byť niečo, čo sa im páči, v čom sú dobrí, niečo, čo sú hlboko ochotní robiť. Ak nerobia to, čo chcú, nemajú ani najmenšiu poslušnosť. Sú nestáli a nerozhodní. Nikdy sa nevenujú tomu, čo robia, naplno – vždy stoja jednou nohou dnu a druhou von. Keď trpia, chcú sa stiahnuť. Neznesú orezávanie. Nemožno na nich klásť vysoké nároky. Nemôžu trpieť. To, čo robia, závisí výlučne od ich vlastného záujmu a vlastného plánu – nie je v nich ani štipka poslušnosti. Ak takýto človek nedokáže hľadať pravdu a uvažovať o sebe, potom sa tieto praktiky a skazené povahy ťažko menia. Vykonávanie povinnosti ako veriaci v Boha si vyžaduje prinajmenšom trochu úprimnosti. Myslíte si, že títo ľudia sú úprimní? Keď je potrebné vynaložiť vážne úsilie, stiahnu sa. Nemajú ani štipku úprimnosti. Je to veľmi problematické a ťažko riešiteľné. Majú pocit, že sú skvelí, a cítia sa byť ukrivdení, aj keď sú prepustení alebo orezávaní. Je to také problematické, ak ľudia nehľadajú pravdu alebo nevstupujú do pravdy-reality. Toľko k tejto téme – prejdime k hlavnej veci.

Rozbor toho, ako by antikristi chceli, aby sa ostatní podriaďovali len im, nie pravde ani Bohu

Dnešné duchovné spoločenstvo je o ôsmom bode rôznych spôsobov, akými sa prejavujú antikristi: Chceli by, aby sa ostatní podriaďovali len im, nie pravde ani Bohu. Dokážete tomuto bodu porozumieť? Najprv pouvažujte, ktoré prejavy tohto bodu zodpovedajú tomu, čomu rozumiete. Chceli by, aby sa ostatní podriaďovali len im, nie pravde ani Bohu – doslovný význam je ľahko pochopiteľný, ale skrýva sa v ňom mnoho stavov a rôznych pováh, ktoré prejavuje niekoľko druhov ľudí, alebo rôzne správanie, ktoré tieto rôzne povahy prejavujú. Je to veľká téma; budeme o nej musieť hovoriť v duchovnom spoločenstve z hľadiska niektorých jej menších aspektov. Ak by sme tento bod vysvetľovali podľa jeho doslovného významu, ľudia, ktorí kážu slová a učenia, by najčastejšie povedali: „Znamená to poslúchať ich vo všetkom – nútia ľudí, aby ich poslúchali, aj keď to, čo hovoria, nie je v súlade s pravdou. Keď kážu zopár slov a učení, nútia ostatných, aby ich poslúchali; keď povedia nejakú vetu, nútia ostatných, aby ju poslúchali. Vždy majú sklon dávať ostatným príkazy, prideľovať prácu iným a nútiť ostatných, aby ich poslúchali.“ Nepredkladajú to najčastejšie takto, keď trochu hovoria o doslovnom význame? Čo ešte? „Myslia si, že majú vo všetkom pravdu. Nútia každého, aby ich poslúchal, a nútia ľudí podriadiť sa tomu, čo hovoria, hoci to nie je v súlade s pravdou. Považujú sa za pravdu a za Boha a keď ich ľudia poslúchajú, podriaďujú sa pravde a Bohu. To to znamená.“ Keby ste o tejto téme hovorili vy, pouvažujte, ako by ste to mali urobiť. Keby ste mali začať tým, čo ste vy osobne videli alebo zažili, od ktorého prvku by ste začali? Len čo hovoríme o realite, nemáte čo povedať. Nemáte teda čo povedať ani pri svojom zvyčajnom duchovnom spoločenstve s bratmi a sestrami? Ako môžete dobre robiť svoju prácu bez rozprávania? Povedzte najprv niečo o niekoľkých konkrétnych spôsoboch a správaní pri tomto prejave. Ktoré z nich ste už predtým videli alebo ktorých ste boli svedkami? Máte nejakú predstavu? (Keď konám svoju povinnosť, napadajú mi myšlienky, ktoré sú dosť silné, a naozaj by som ich chcel uskutočniť. Myslím si, že tie moje myšlienky sú dobré a správne, a keď o nich ostatní zapochybujú, poviem, že tá vec sa nesmie odkladať, že ju treba vyriešiť hneď. Potom nasilu urobím to, čo som zamýšľal. Ostatní možno chcú hľadať, ale ja im nechcem dať čas – chcem, aby tú vec urobili v zhode s mojimi predstavami.) To je konkrétny prejav. Kto povie ďalší? (Raz som hovoril v duchovnom spoločenstve s bratmi a sestrami o záležitosti povýšenia a rozvíjania niekoho. V skutočnosti som už bol v srdci rozhodnutý túto osobu povýšiť. Cítil som, že som už hľadal u Zhora a že na povýšení tej osoby nie je nič zlé. Niekoľko bratov a sestier tej veci ešte príliš nerozumelo a ja som nehovoril v duchovnom spoločenstve o tom, prečo by sme mali túto osobu povýšiť, aké sú princípy alebo čo je pravda – len som im rázne povedal, v čom je tá osoba dobrá, že jej povýšenie je v zhode s princípmi. Donútil som ich, aby ma poslúchli, aby verili, že vec, ktorú robím, je správna.) Hovoríte o druhu problémov, o druhu stavov, ktoré sa v celku zhodujú s týmto bodom. Zdá sa, že vaše porozumenie pravde siaha len po toto doslovné porozumenie, takže o tom budem musieť hovoriť v duchovnom spoločenstve. Keby ste tomuto bodu celkom rozumeli, prešli by sme ho a hovorili v duchovnom spoločenstve o ďalšom. Zdá sa však, že ešte nemôžeme a musíme o ňom hovoriť v duchovnom spoločenstve tak, ako bolo v pláne.

Ôsmy bod rôznych spôsobov, akými sa prejavujú antikristi, je: Chceli by, aby sa ostatní podriaďovali len im, nie pravde ani Bohu. V tom je niekoľko výrazov podstaty antikrista. Určite nejde o jednu záležitosť, jednu vetu, jeden názor ani o jeden spôsob riešenia vecí, ale skôr o povahu. O akú povahu teda ide? Prejavuje sa niekoľkými spôsobmi. Prvým spôsobom je, že takíto ľudia nie sú schopní s nikým spolupracovať. Je to spôsob konania vecí? (Nie, je to povaha.) Správne – je to odhalenie povahy, ktorej podstatou je arogancia a samospravodlivosť. Takíto ľudia nedokážu s nikým spolupracovať. To je prvé. Druhým spôsobom, ako sa prejavuje, je, že majú túžbu a ambíciu ovládať a podmaniť si ľudí. Je to povaha? (Áno.) Je to spôsob konania vecí? (Nie.) Líši sa to od vecí, ktoré ste povedali? Hovorili ste o jednotlivých udalostiach, jednotlivých spôsoboch konania vecí – to nie je podstata. Nie je tento prejav závažnejší než veci, ktoré ste povedali? (Áno.) Ide ku koreňu veci. A tretím spôsobom je zakazovanie ostatným zasahovať, pýtať sa alebo na nich dohliadať pri akejkoľvek práci, ktorú prevzali. Je to podstata? (Áno.) Každá z týchto podstát zahŕňa mnoho foriem správania a spôsobov konania vecí. Táto podstata sa opäť zhoduje s ôsmym bodom, však? Štvrtým spôsobom je, že predstierajú, že sú stelesnením pravdy, keď získajú trochu skúseností a vedomostí a niečo sa naučia, čo znamená, že ak dokážu trochu hovoriť v duchovnom spoločenstve o pravde, myslia si o sebe, že vlastnia pravdu-realitu, a chcú ukázať ostatným, že sú niekým, kto má pravdu – niekým, kto praktizuje pravdu, miluje pravdu a má pravdu-realitu. Predstierajú, že sú stelesnením pravdy – nie je to záležitosť závažného charakteru? (Je.) Zhoduje sa tento prejav s ôsmym bodom? (Áno.) Zhoduje. Ôsmy bod sa v podstate prejavuje týmito štyrmi spôsobmi. Vymenujte ich, začnite prvým. (Prvý je, že takíto ľudia nie sú schopní s nikým harmonicky spolupracovať.) „Harmonicky“ znamená byť schopný spolupracovať; takíto ľudia jednoducho nie sú schopní s nikým spolupracovať. Robia veci sami, konajú na vlastnú päsť; „na vlastnú päsť“ je definujúcim znakom prvého prejavu. Teraz druhý. (Majú ambíciu a túžbu ovládať a podmaniť si ľudí.) Je to závažný prejav? (Je.) Nuž, aký je definujúci znak druhého prejavu? Opíšte ho jedným slovom. (Podlý.) „Podlý“ je prídavné meno; opisuje ich povahu. Tým slovom by malo byť „ovládať“. „Ovládať“ je činnosť, druh činnosti, ktorá vychádza z takejto povahy. A tretí prejav. (Zakazujú ostatným zasahovať, pýtať sa alebo na nich dohliadať pri akejkoľvek práci, ktorú prevzali.) Nie je to povaha, ktorá je u antikristov bežná? (Je.) Je to charakteristická povaha, ktorá je pre antikristov príznačná. Existuje výstižné slovo na zhrnutie tohto prejavu? Áno – „vzdorovať“. Ktokoľvek príde, vzdorujú mu; a zabudnite na to, že by prijali dohľad a otázky bratov a sestier a obyčajných ľudí – neprijmú ani Božie podrobné skúmanie. Nie je to vzdor? (Je.) A štvrtý prejav. (Predstierajú, že sú stelesnením pravdy, keď získajú trochu skúseností a vedomostí a niečo sa naučia.) Zhrnieme to výstižným slovom: „predstierať“. Predstieranie je závažnejšie než faloš. Základné, charakteristické správanie, spôsoby konania vecí a povahy, ktoré súvisia s ôsmym bodom, sa nachádzajú v týchto štyroch prejavoch. Definujúcim znakom prvého prejavu je „na vlastnú päsť“. S nikým nespolupracujú, ale chcú konať na vlastnú päsť. Neposlúchajú nikoho okrem seba a nútia ostatných, aby poslúchali len ich, nikoho iného. Buď bude po ich, alebo nijako. Definujúcim znakom druhého prejavu je „ovládať“. Chcú ovládať ľudí a použijú rôzne prostriedky, aby ovládali teba, tvoje myšlienky, tvoje spôsoby konania vecí, tvoje srdce a tvoje názory. Nehovoria s tebou v duchovnom spoločenstve o pravde. Nevedú ťa k tomu, aby si porozumel pravde-princípom, a nevedú ťa k tomu, aby si porozumel Božím úmyslom. Chcú ťa ovládať pre svoje vlastné použitie, aby si hovoril za nich, robil veci pre nich a pracoval pre nich, aby si ich vyvyšoval a svedčil o nich. Chcú ťa ovládať ako svojho otroka, svoju bábku. Definujúcim znakom tretieho prejavu je „vzdorovať“, čo znamená vzdorovať všetkému – všetkému, čo môže predstavovať rozlišovanie alebo dohľad nad ich prácou a rečou, alebo hrozbu pre ne, tomu všetkému úplne vzdorujú a odporujú. Definujúcim znakom štvrtého prejavu je „predstierať“ – čo predstierajú, že sú? Predstierajú, že sú stelesnením pravdy, čo znamená, že vyžadujú, aby si ľudia pamätali, čo hovoria a čo robia, a dokonca si to zapisovali do zápisníkov. Hovoria: „Ako by mohlo stačiť len si to zapamätať? Musíš si to napísať do zápisníka. Nikto z vás nerozumie tomu, čo hovorím – sú to veľmi hlboké veci!“ Za čo považujú svoje slová? Za pravdu. Teraz o nich budeme od tohto bodu hovoriť v duchovnom spoločenstve jeden po druhom.

I. Rozbor neschopnosti antikristov s kýmkoľvek spolupracovať

Prvý bod je, že antikristi nie sú schopní s nikým spolupracovať. Toto je prvý prejav toho, že antikristi nútia ostatných podriaďovať sa len im, nie pravde ani Bohu. Nedokážu s nikým spolupracovať – to „s nikým“ zahŕňa všetkých. Či už sú ich osobnosti v súlade s osobnosťou niekoho iného, alebo nie, a bez ohľadu na okolnosti, jednoducho nedokážu spolupracovať. Nie je to otázka bežného odhalenia skazenosti – je to problém v ich prirodzenosti. Niektorí hovoria: „Sú istí ľudia, ktorých osobnosti nie sú v súlade s mojou, a preto s nimi nemôžem spolupracovať.“ To nie je jednoduchá otázka osobností, ale skazenej povahy. Mať skazenú povahu znamená mať povahu antikrista, ale to neznamená, že človek má podstatu antikrista. Ak niekto dokáže hľadať pravdu a dokáže poslúchnuť to, čo hovoria iní, nech je to ktokoľvek, pokiaľ je to v súlade s pravdou, nebude pre takého človeka ľahké dosiahnuť harmonickú spoluprácu s ostatnými? (Áno.) Pre ľudí, ktorí sa dokážu podriadiť pravde, je ľahké spolupracovať s ostatnými; ľudia, ktorí sa nedokážu podriadiť pravde, nedokážu spolupracovať s nikým. Niektorí ľudia sú napríklad dosť arogantní a samospravodliví. Vôbec neprijímajú pravdu a nedokážu s nikým harmonicky spolupracovať. To je vážny problém – majú prirodzenosť antikrista a nedokážu sa podriadiť pravde ani Bohu. Ľudia majú skazenú povahu: ak dokážu prijať pravdu, bude pre nich ľahké byť spasení; ale ak majú prirodzenosť antikrista a nedokážu prijať pravdu, majú problém – byť spasení pre nich nebude ľahké. Mnohí antikristi boli odhalení predovšetkým pre svoju neschopnosť s kýmkoľvek spolupracovať, pričom vždy konali diktátorsky. Je to odhalenie skazenej povahy, alebo je to prirodzenosť-podstata antikrista? Neschopnosť s kýmkoľvek spolupracovať – aký je to problém? Čo to má spoločné s tým, že nútia ostatných podriaďovať sa len im, nie pravde ani Bohu? Keby sme o tomto bode hovorili v duchovnom spoločenstve jasne, boli by ste schopní vidieť, že tí, ktorí majú prirodzenosť-podstatu antikrista, nie sú schopní s nikým spolupracovať, že sa rozídu s kýmkoľvek, s kým spolupracujú, a že sa dokonca stanú úhlavnými rivalmi.Navonok sa môže zdať, že niektorí antikristi majú pomocníkov alebo partnerov, ale faktom je, že keď sa niečo stane, bez ohľadu na to, do akej miery majú pravdu ostatní, antikristi nikdy nepočúvajú, čo majú na srdci. Dokonca to ani neberú do úvahy, a už vôbec o tom nediskutujú ani to nezdieľajú v duchovnom spoločenstve. Nevenujú tomu vôbec žiadnu pozornosť, akoby tam ostatní ani neboli. Keď antikristi počúvajú, čo majú ostatní na srdci, iba predstierajú záujem alebo hrajú divadlo pre ostatných. Keď však nakoniec príde čas na konečné rozhodnutie, urobia ho antikristi; slová kohokoľvek iného sú zbytočnou námahou, vôbec sa nepočítajú. Keď sú napríklad za niečo zodpovední dvaja ľudia a jeden z nich má podstatu antikrista, čo sa u tohto človeka prejavuje? Bez ohľadu na to, o čo ide, jedine on je ten, kto všetko rozprúdi, kto kladie otázky, kto rieši veci a prichádza s riešením. A svojho partnera väčšinou drží v úplnej nevedomosti. Akú úlohu zohráva jeho partner v jeho očiach? Nie je jeho zástupcom, ale vníma ho len ako výkladnú skriňu. V očiach antikrista jeho partner jednoducho neexistuje. Vždy, keď sa vyskytne nejaký problém, antikrist si ho premyslí, a keď sa rozhodne pre nejaký postup, informuje všetkých ostatných, že sa to má robiť takto, a nikto to nesmie spochybňovať. Čo je podstatou jeho spolupráce s ostatnými? V zásade je to mať rozhodujúce slovo, nikdy nerozoberať problémy s nikým iným, preberať výhradnú zodpovednosť za prácu a zo svojich partnerov robiť výkladnú skriňu. Vždy koná sám a nikdy s nikým nespolupracuje. Nikdy s nikým iným nediskutuje ani nekomunikuje o svojej práci, často sa rozhoduje a rieši problémy sám a v mnohých veciach sa ostatní ľudia dozvedajú, ako sa niečo dokončilo či vyriešilo, až po vykonaní skutku. Iní ľudia mu hovoria: „Všetky problémy sa musia prebrať s nami. Kedy si sa tým človekom zaoberal? Ako si sa ním zaoberal? Ako to, že sme o tom nevedeli?“ Neposkytne vysvetlenie ani nedáva pozor; jeho partner preňho nemá žiaden význam a je len ozdobou či výkladnou skriňou. Keď sa niečo stane, premyslí si to, urobí si vlastný názor a koná tak, ako chce. Bez ohľadu na to, koľko ľudí má okolo seba, títo ľudia akoby tam ani neboli. Akoby boli pre antikrista vzduchom. Má teda jeho spolupráca s ostatnými vôbec nejaký reálny aspekt? Vôbec nie, len mechanicky vykonáva činnosti a hrá rolu. Iní mu hovoria: „Keď narazíš na nejaký problém, prečo o ňom nehovoríš s ostatnými v duchovnom spoločenstve?“ A on im odvetí: „Čo oni vedia? Ja som vodca tímu, je na mne, aby som rozhodol.“ Ostatní sa pýtajú: „A prečo si o tom nehovoril v duchovnom spoločenstve so svojím partnerom?“ Odpovie: „Povedal som mu to, ale nemal na to žiadny názor.“ To, že iní ľudia nemajú názor alebo nedokážu samostatne myslieť, používa ako výhovorku, aby zahmlil skutočnosť, že koná ako zákon sám pre seba. A nenasleduje po tom ani najmenšia sebaanalýza. Takýto typ človeka nedokáže prijať pravdu. V tom spočíva problém s prirodzenosťou antikrista.

Ako sa má vysvetľovať a praktizovať pojem „spolupráca“? (Diskutovať o veciach, keď sa vyskytnú.) Áno, to je jeden zo spôsobov, ako to praktizovať. Čo ešte? (Nahrádzanie slabých stránok jedného človeka silnými stránkami druhého človeka, vzájomný dohľad.) To úplne sedí; takéto praktizovanie je spolupráca v harmónii. Je toho viac? Vyžiadanie si názoru druhého, keď sa niečo stane – nie je to spolupráca? (Áno.) Ak jeden človek hovorí v duchovnom spoločenstve o tom svojom a druhý človek zasa o svojom a nakoniec sa aj tak priklonia k názoru toho prvého, načo len takto mechanicky vykonávať činnosť? To nie je spolupráca – nie je to v súlade s princípmi a neprináša to výsledky spolupráce. Ak rečníš a rečníš, ako guľomet, a nedáš šancu ostatným, ktorí by chceli hovoriť, a nepočúvaš ostatných ani po tom, čo si povedal všetky svoje nápady, je to diskusia? Je to duchovné spoločenstvo? Je to len mechanické vykonávanie činnosti – nie je to spolupráca. Čo je teda spolupráca? Je to vtedy, keď si po vyslovení svojich nápadov a rozhodnutí dokážeš vyžiadať názory a pohľady druhých a potom porovnať svoje a ich výroky a názory, pričom niekoľko ľudí ich spoločne podrobuje rozlišovaniu a hľadá princípy, vďaka čomu sa dospeje k spoločnému porozumeniu a určeniu správnej cesty praktizovania. Práve to znamená diskusia a duchovné spoločenstvo – práve to znamená „spolupráca“. Niektorí ľudia ako vodcovia nedokážu prezrieť nejakú záležitosť, ale nebudú o nej diskutovať s ostatnými, kým nebudú mať inú možnosť. Potom povedia skupine: „Nedokážem túto záležitosť riešiť autokraticky; musím harmonicky spolupracovať s každým. Nechám vás všetkých vyjadriť svoje názory a diskutovať o tom, aby sme určili správnu vec, ktorú máme urobiť.“ Keď všetci prehovoria a povedia svoje, spýtajú sa vodcu, čo si o tom myslí. On povie: „To, čo chcú všetci, je to isté, čo chcem ja – tiež som na to myslel. Je to to, čo som plánoval urobiť od začiatku, a vďaka tejto diskusii je zaručená jednomyseľnosť.“ Sú to úprimné slová? Je v nich niečo nečisté. Vôbec nedokáže tú záležitosť prezrieť a v tom, čo hovorí, je úmysel zavádzať a oklamať ľudí – má to ľudí prinútiť, aby si ho vážili. To, že požiadal všetkých o názor, je len formálna záležitosť, ktorá má všetkých prinútiť povedať, že nie je diktátorský ani autokratický. Aby sa vyhol tejto nálepke, používa túto metódu na zakrytie vecí. Faktom je, že zatiaľ čo všetci hovoria, on vôbec nepočúva a vôbec si neberie k srdcu to, čo hovoria. A nie je úprimný ani v tom, že nechá všetkých hovoriť. Navonok necháva všetkých hovoriť v duchovnom spoločenstve a diskutovať, ale v skutočnosti necháva všetkých hovoriť len preto, aby našiel metódu, ktorá je v súlade s jeho vlastnými úmyslami. A keď určí vhodný spôsob, ako na vec ísť, prinúti ľudí prijať to, čo zamýšľa urobiť, či už je to správne alebo nie, a prinúti všetkých myslieť si, že jeho spôsob je správny, že je to to, čo všetci zamýšľajú. Nakoniec to vykoná nasilu. Nazvali by ste to spoluprácou? Nie – ako by ste to teda nazvali? Správa sa diktátorsky. Či už má pravdu alebo nie, chce mať jediné a posledné slovo. Navyše, keď sa niečo stane a on to nedokáže prezrieť, nechá najprv hovoriť všetkých ostatných. Keď dohovoria, zhrnie ich názory a hľadá v nich metódu, ktorá sa mu páči a ktorú považuje za vhodnú, a prinúti všetkých, aby ju prijali. Len predstiera spoluprácu, čoho výsledkom je, že stále koná tak, ako zamýšľa – stále je to on, kto má jediné a posledné slovo. Hľadá chyby a vŕta sa v tom, čo všetci hovoria, komentuje to a udáva tón, potom to všetko zhrnie do jedného úplného, presného vyhlásenia, ktorým urobí svoje rozhodnutie, čím všetkým ukáže, že prevyšuje ostatných. Navonok sa zdá, že si vypočul názory všetkých, a naozaj necháva všetkých hovoriť. Faktom však je, že nakoniec rozhoduje len on sám. Rozhodnutie sú v skutočnosti postrehy a názory všetkých, len ich zhrnul a podal trochu úplnejším a presnejším spôsobom. Niektorí ľudia to nedokážu prezrieť, a tak si myslia, že je to on, kto ich prevyšuje. Aký je charakter takéhoto jeho konania? Nie je to extrémna prefíkanosť? Zhrnie názory všetkých a vydáva ich za svoje vlastné, aby ho ľudia uctievali a poslúchali; a nakoniec všetci konajú tak, ako chce on. Je to harmonická spolupráca? Je to arogancia a samospravodlivosť, diktatúra – všetky zásluhy si pripisuje sám. Takíto ľudia sú pri spolupráci s ostatnými veľmi neúprimní, veľmi arogantní a samospravodliví a ľudia to uvidia, keď dostanú dosť času.Niekto povie: „Hovoríš, že nedokážem s nikým spolupracovať – ale veď pracujem s partnerom! Dobre so mnou spolupracuje: Ide tam, kam idem ja, robí to, čo robím ja; ide kamkoľvek, kam ho pošlem, spraví čokoľvek, čo mu poviem, a to tak, ako to chcem.“ Je to to, čo znamená spolupráca? Nie. To sa volá byť posluhovačom. Posluhovač ťa počúva na slovo – je to vari spolupráca? Je zrejmé, že to je posluhovač bez nápadov a stanovísk a vlastné názory nemá už vôbec. A jeho myslenie je navyše myslením pochlebovača. Nie je dôkladný v ničom, čo robí, ale povrchne vykonáva mechanickú činnosť, pričom nesleduje záujmy Božieho domu. Čomu by takáto spolupráca mohla slúžiť? Nech už spolupracuje s kýmkoľvek, iba ho počúva na slovo, večný posluhovač. Dbá na všetko, čo mu iní povedia, a robí všetko, čo od neho iní chcú. To nie je spolupráca. Čo je to spolupráca? Musíte byť schopní navzájom diskutovať a vyjadrovať svoje pohľady a názory; musíte sa navzájom dopĺňať a jeden na druhého dohliadať, jeden od druhého hľadať, jeden druhého sa pýtať a navzájom si dávať podnety. Také je spolupracovanie v harmónii. Povedzme napríklad, že si niečo vyriešil podľa vlastnej vôle a niekto povedal: „Urobil si to zle, celkom proti princípom. Prečo si to riešil, ako sa ti chcelo, bez hľadania pravdy?“ Ty na to odpovieš: „Máš pravdu – som rád, že si ma upozornil! Ak by si to neurobil, znamenalo by to katastrofu!“ Tak vyzerá vzájomné podnecovanie sa. Čo teda znamená vzájomne na seba dohliadať? Každý má skazenú povahu a môže byť povrchný v konaní svojej povinnosti, chrániac len svoje vlastné postavenie a pýchu, a nie záujmy Božieho domu. Takéto stavy existujú u každého človeka. Ak sa dozvieš, že niekto má problém, mal by si prevziať iniciatívu, aby si s ním hovoril v duchovnom spoločenstve, pripomenul mu, aby konal svoju povinnosť v zmysle princípov, a zároveň to bral ako varovanie pre seba. To je vzájomné dohliadanie na seba. Akú funkciu má vzájomné dohliadanie? Má ochraňovať záujmy Božieho domu a tiež brániť ľuďom, aby sa vydali na nesprávnu cestu. Okrem vzájomného nabádania a dozerania na seba má spolupráca aj ďalšiu funkciu: vzájomne si klásť otázky.Napríklad, keď chceš riešiť nejakého človeka, mal by si hovoriť v duchovnom spoločenstve so svojím partnerom a pýtať sa ho: „S takýmto niečím som sa ešte nestretol. Neviem, ako to riešiť. Aký je dobrý spôsob riešenia tejto veci? Neviem si s tým rady!“ On povie: „Už som riešil takéto problémy. Vtedajšie pozadie bolo trochu iné ako v prípade tohto človeka; keby sme to riešili rovnako, bolo by to trochu ako lipnutie na predpisoch. Teraz tiež neviem, ako to dobre vyriešiť.“ Ty povieš: „Mám nápad, ktorý by som s tebou chcel prebrať. Ten človek sa zdá byť zlý, keď sa pozerám na jeho charakter, ale momentálne si nemôžeme byť istí. Môže však pracovať, tak ho nechajme zatiaľ pracovať. Ak nebude môcť pracovať a bude stále narúšať veci a vyrušovať, potom ho budeme riešiť.“ On to počuje a povie: „To je dobrý spôsob. Je to rozvážne a úplne v súlade s princípmi, a nie je to ani potláčanie, ani ventilovanie osobného hnevu. Tak to teda vyriešme takto.“ Vy dvaja ste diskusiou dospeli k zhode. Práca vykonávaná takýmto spôsobom prebieha hladko. Predpokladajme, že vy dvaja nespolupracujete a nediskutujete o veciach, a keď tvoj partner nevie, ako niečo riešiť, hodí to na teba a myslí si: „Rieš si to, ako chceš. Ak sa niečo pokazí, bude to v každom prípade tvoja zodpovednosť – ja sa o ňu s tebou nebudem deliť.“ Vidíš, že tvoj partner koná z neochoty prevziať zodpovednosť, no nevytkneš mu to, ale konáš unáhlene podľa vlastnej vôle a myslíš si: „Ty nechceš prevziať zodpovednosť? Chceš to nechať na mňa? Dobre, tak to vyriešim – vypudím ho.“ Vy dvaja nie ste jednej mysle; každý má svoj vlastný pohľad – a v dôsledku toho sa vec rieši chaoticky, v rozpore s princípmi, a človek, ktorý je schopný pracovať, je svojvoľne vyčistený. Je to harmonická spolupráca? Harmonická spolupráca je jediný spôsob, ako dosiahnuť pozitívne výsledky. Ak jeden človek neprevezme zodpovednosť a druhý koná svojvoľne, je to to isté, ako keby nespolupracovali. Obaja konajú podľa vlastnej vôle. Ako by mohol byť takýto výkon povinnosti na požadovanej úrovni?

Keď sa pri spolupráci niečo vyskytne, musíte sa navzájom pýtať a diskutovať o veciach. Dokážu antikristi takto praktizovať?Antikristi nie sú schopní s nikým spolupracovať; vždy túžia nastoliť samovládu. Charakteristickým znakom tohto prejavu je „sólo“. Prečo sa používa slovo „sólo“ na jeho opis? Pretože predtým, ako začnú konať, neprichádzajú pred Boha v modlitbe ani nehľadajú pravdu-princípy, a už vôbec nenachádzajú niekoho, s kým sa môžu porozprávať v duchovnom spoločenstve a spýtať sa ho: „Je to správny smer? Čo stanovujú pracovné opatrenia? Ako sa majú takéto veci riešiť?“ Nikdy o veciach nediskutujú ani sa nesnažia dosiahnuť konsenzus so svojimi spolupracovníkmi a partnermi – len zvažujú veci a plánujú na vlastnú päsť, robia si vlastné plány a opatrenia. Po zbežnom prečítaní pracovných opatrení Božieho domu si myslia, že im porozumeli, a potom slepo organizujú prácu – a kým sa o tom ostatní dozvedia, práca je už rozvrhnutá. Je nemožné, aby si niekto vypočul ich názory alebo stanoviská z ich vlastných úst vopred, pretože nikdy nikomu neoznámia myšlienky a názory, ktoré prechovávajú. Niekto sa môže opýtať: „Nemajú všetci vodcovia a pracovníci partnerov?“ Formálne môžu mať niekoho ako partnera, ale keď príde čas na prácu, tak už nie – fungujú sólo. Hoci vodcovia a pracovníci majú partnerov a každý, kto koná nejakú povinnosť, má partnerov, antikristi veria, že majú dobrú kvalitu a sú lepší ako bežní ľudia, takže bežní ľudia nie sú hodní byť ich partnermi a všetci sú v porovnaní s nimi menejcenní. To je dôvod, prečo antikristi radi velia a neradi diskutujú o veciach s niekým iným. Myslia si, že keby tak robili, vyzerali by ako nekompetentní naničhodníci. Čo je to za uhol pohľadu? Aký je to druh povahy? Je to arogantná povaha? Myslia si, že spolupracovať a diskutovať o veciach s ostatnými, klásť im otázky a hľadať u nich je nedôstojné a ponižujúce, urážka ich sebaúcty. A tak, aby ochránili svoju sebaúctu, nepripustia transparentnosť v ničom, čo robia, ani o tom ostatným nehovoria, a už vôbec s nimi o tom nediskutujú. Myslia si, že diskutovať s ostatnými znamená ukázať svoju nekompetentnosť; že neustále zisťovať názory iných ľudí znamená, že sú hlúpi a neschopní myslieť sami za seba; že ak pri plnení úlohy alebo riešení nejakého problému spolupracujú s druhými, vyzerajú zbytoční. Nie je to ich arogantné a absurdné zmýšľanie? Nie je to ich skazená povaha? Arogancia a samospravodlivosť v nich je príliš zjavná; stratili všetok normálny ľudský rozum a nemajú to v hlave celkom v poriadku. Vždy si myslia, že majú schopnosti, dokážu veci dokončiť sami a nepotrebujú spolupracovať s ostatnými. Keďže majú také skazené povahy, nie sú schopní dosiahnuť harmonickú spoluprácu. Veria, že spolupráca s ostatnými znamená oslabenie a rozdrobenie ich moci, že keď sa o prácu delia s ostatnými, ich vlastná moc je oslabená a nemôžu o všetkom rozhodovať sami, čo znamená, že im chýba skutočná moc, čo je pre nich obrovská strata. A tak bez ohľadu na to, čo sa im stane, ak veria, že chápu a poznajú vhodný spôsob, ako to zvládnuť, nebudú o tom diskutovať s nikým iným a budú rozhodovať o všetkom. Radšej budú robiť chyby, než by mali dovoliť iným ľuďom, aby o tom vedeli, radšej sa budú mýliť, než by sa mali deliť o moc s niekým iným, a radšej budú prepustení, než by mali nechať ostatných, aby zasahovali do ich práce. To je antikrist.Radšej by poškodili záujmy Božieho domu, radšej by hazardovali so záujmami Božieho domu, než by sa podelili o svoju moc s niekým iným. Myslia si, že keď konajú nejakú prácu alebo riešia nejakú záležitosť, nie je to vykonávanie povinnosti, ale skôr príležitosť predvádzať sa a vyniknúť nad ostatnými a príležitosť uplatňovať moc. Preto hoci hovoria, že budú harmonicky spolupracovať s ostatnými a že budú o veciach spoločne diskutovať s ostatnými, keď sa vyskytnú, pravdou je, že v hĺbke srdca nie sú ochotní vzdať sa svojej moci alebo postavenia. Myslia si, že pokiaľ rozumejú nejakým učeniam a sú schopní urobiť to sami, nepotrebujú s nikým spolupracovať; myslia si, že by sa to malo vykonať a dokončiť samostatne a že len to ich robí schopnými. Je tento názor správny? Nevedia, že ak porušujú princípy, nekonajú svoje povinnosti, nie sú schopní plniť Božie poverenie a iba pracujú. Namiesto toho, aby pri konaní svojej povinnosti hľadali pravdu-princípy, uplatňujú moc podľa svojich myšlienok a úmyslov, predvádzajú sa a vystavujú sa na obdiv. Bez ohľadu na to, kto je ich partnerom alebo čo robia, nikdy nechcú o veciach diskutovať, vždy chcú konať na vlastnú päsť a vždy chcú mať posledné slovo. Zjavne sa zahrávajú s mocou a využívajú moc na to, aby robili veci. Všetci antikristi milujú moc, a keď majú postavenie, chcú jej viac. Keď majú moc, sú náchylní využívať svoje postavenie na to, aby sa predvádzali a vystavovali sa na obdiv, aby k nim ostatní vzhliadali a aby dosiahli svoj cieľ vyniknúť z davu. Antikristi teda lipnú na moci a postavení a nikdy, nikdy sa svojej moci nevzdajú. Nech konajú akúkoľvek povinnosť, nech zahŕňa akúkoľvek oblasť odborných znalostí, budú predstierať, že sa v nej vyznajú, aj keď je jasné, že nie. A ak by im niekto vytkol, že nerozumejú a len predstierajú, povedia: „Aj keď to začnem študovať teraz, budem tomu rozumieť lepšie ako ty. Veď si stačí len vyhľadať nejaké materiály na internete, nie?“ Takí arogantní a samospravodliví sú antikristi. Všetko považujú za jednoduchú záležitosť a odvážia sa vziať to všetko na seba a robiť to sami. A v dôsledku toho, keď Zhora kontroluje prácu a pýta sa, ako sa vec vyvíja, povedia, že je to viac-menej vybavené. Faktom je, že konali na vlastnú päsť, s nikým o veciach nediskutovali – o všetkom rozhodovali sami. Ak sa ich spýtaš: „Sú v tvojom konaní nejaké princípy?“ Vytiahnu celý súbor teórií, aby dokázali, že to, čo robia, je správne a v súlade s princípmi. V skutočnosti je ich myslenie skreslené a mylné. Vôbec o veciach nediskutovali s ostatnými, ale vždy mali posledné slovo a rozhodovali sami. Rozhodnutia jednej osoby budú zväčša zákonite obsahovať odchýlky, takže čo je to za povahu, keď si o sebe myslia, že majú pravdu a sú neomylní? Je to zjavná povaha arogancie. Majú arogantnú povahu, a preto sú diktátorskí – preto bez zábran vyčíňajú a páchajú zlé veci. Je to autokracia – monopol. Toto je povaha antikristov. Nikdy nie sú ochotní s nikým spolupracovať, ale považujú to za nadbytočné, nepotrebné. Vždy si myslia, že sú lepší ako ostatní, že sa im nikto iný nevyrovná. Preto antikristi v srdci netúžia ani nie sú ochotní spolupracovať s ostatnými. Chcú, aby platilo to, čo povedia; chcú mať monopol. Len vtedy cítia potešenie – len vtedy môžu preukázať svoju nadradenosť, čím prinútia ostatných, aby ich obdivovali a uctievali.

Je tu ešte jedna stránka, a to tá, že antikristi chcú mať vždy absolútnu moc, mať výhradné a konečné slovo. Tento aspekt ich povahy spôsobuje, že nie sú schopní spolupracovať s ostatnými. Ak sa ich opýtaš, či sú ochotní spolupracovať, povedia, že áno, ale keď na to príde čas, nedokážu to. To je ich povaha. Prečo to nedokážu? Povedzme, že by antikrist bol zástupcom vedúceho tímu a niekto iný vedúcim tímu; tá osoba s prirodzenosťou-podstatou antikrista by prešla z pozície zástupcu vedúceho tímu na pozíciu vedúceho tímu a vedúci tímu by sa potom stal jej zástupcom. Obrátila by to. Ako by to dosiahla Má mnoho techník. Jedným prvkom jej techník je, že využíva chvíle, keď koná pred bratmi a sestrami – chvíle, keď ju vidí takmer každý –, aby veľa hovorila a konala a predvádzala sa, aby si ju ľudia vážili a uznali, že je oveľa lepšia ako vedúci tímu a že vedúceho tímu prekonala. A bratia a sestry začnú časom hovoriť, že vedúci tímu nie je taký dobrý ako zástupca vedúceho tímu. Antikrist to rád počuje; myslí si: „Konečne uznali, že som lepší ako vedúci tímu. Dosiahol som svoj cieľ.“ Aké zodpovednosti a povinnosti by mal za normálnych okolností plniť zástupca vedúceho tímu? Má spolupracovať s vedúcim tímu pri vykonávaní a uskutočňovaní práce, ktorú zariadila cirkev, predkladať veci vedúcemu tímu, pripomínať mu ich a dohliadať na neho – a spoločne s ním konať po vzájomnej diskusii. Vedúci tímu musí zohrávať hlavnú vedúcu úlohu; zástupca vedúceho tímu mu musí byť oporou a spolupracovať s ním na tom, aby bolo o každý pracovný projekt dobre postarané. Okrem toho, že nebude veci sabotovať, musí sa všetko robiť v spolupráci s vedúcim tímu, aby sa práca, ktorá sa má vykonať, urobila dobre. Ak konanie vedúceho tímu porušuje princípy, zástupca vedúceho tímu ho na to musí upozorniť, pomôcť mu a napraviť chybu. A pri všetkom, čo vedúci tímu robí správne a dobre a čo je v zhode s pravdou-princípmi, musí zástupca vedúceho tímu poskytnúť podporu a priložiť ruku k dielu, vynaložiť v tejto službe maximálne úsilie a byť jedného srdca a jednej mysle s vedúcim tímu, aby prácu vykonali dobre. Ak sa vyskytne problém alebo ak sa nejaký nájde, musia obaja prediskutovať jeho vyriešenie. Niekedy treba urobiť dve veci súčasne; keď sa o tom porozprávajú, každý z nich sa musí dobre postarať o svoju vlastnú prácu, oddelene. To je spolupráca – harmonická spolupráca. Spolupracujú antikristi takýmto spôsobom s ostatnými? Rozhodne nie. Ak ako zástupca vedúceho tímu slúži antikrist, začne vymýšľať, čo musí urobiť, aby si s vedúcim tímu vymenil pozície, aby z vedúceho tímu urobil zástupcu a zo zástupcu vedúceho tímu vedúceho, čím prevezme vedenie. Vedúcemu tímu prikazuje, aby urobil to či ono, a všetkým ukazuje, že je oveľa lepší ako vedúci tímu, že je vhodný na to, aby bol vedúcim tímu. Takto sa zvyšuje jeho prestíž medzi ostatnými a potom je prirodzene zvolený za vedúceho tímu. Zámerne robí z vedúceho tímu hlupáka a spôsobuje, že stráca tvár, takže sa na neho ostatní pozerajú zvrchu. Potom sa svojimi slovami vedúcemu tímu vysmieva sa a ironizuje ho, odhaľuje ho a znevažuje. Kúsok po kúsku sa rozdiel medzi nimi dvoma zväčšuje a miesta, ktoré majú v srdciach ľudí, sú čoraz odlišnejšie. Antikrist sa tak nakoniec stane vedúcim tímu – získal si ľudí na svoju stranu. Môže teda s takouto povahou harmonicky spolupracovať s ostatnými? Nie. Nech je v akomkoľvek prostredí, chce byť hlavnou oporou, mať monopol, držať moc vo vlastných rukách. Nech je tvoj titul akýkoľvek, či si vedúci alebo zástupca, veľký alebo malý, postavenie a moc sa podľa neho skôr či neskôr musia stať len jeho vlastníctvom. Ktokoľvek s ním koná povinnosť, ktokoľvek s ním robí na akomkoľvek pracovnom projekte alebo s ním dokonca debatuje o nejakom probléme, zostáva samotárom, ktorý koná na vlastnú päsť. S nikým nespolupracuje. Nikto nesmie mať rovnakú prestíž alebo titul ako on, ani rovnaké schopnosti či povesť. Len čo by ho niekto prekonal a ohrozil jeho postavenie, pokúsi sa situáciu zvrátiť akýmikoľvek prostriedkami, ktoré má k dispozícii. Keď napríklad všetci diskutujú o nejakej záležitosti a diskusia sa blíži k výsledku, on to na prvý pohľad pochopí a vie, čo treba urobiť. Povie: „Je to naozaj také ťažké vyriešiť? Je o tom stále potrebná taká diskusia? Nič z toho, čo hovoríte, neprejde!“ A ponúkne novú teóriu alebo vznešene znejúcu myšlienku, na ktorú nikto nepomyslel, čím nakoniec vyvráti názory všetkých ostatných. Keď to urobí, ľudí to prinúti myslieť si: „Je naozaj vysokopostavený; ako to, že nám to nenapadlo? Sme len nevedomá zberba. To nie je dobré – potrebujeme pri kormidle teba!“ To je výsledok, ktorý antikrist chce; neustále chrlí vznešene znejúce myšlienky, aby mohol vyniknúť ako jedinečná osobnosť a získať si úctu ostatných. A aký dojem z neho ľudia nakoniec majú? Že jeho myšlienky presahujú myšlienky bežných ľudí, sú vyššie než u bežných ľudí. Nakoľko vysoké? Ak tam nie je, skupina nemôže o ničom rozhodnúť ani nič uzavrieť, takže musí čakať, kým príde a niečo povie. Keď to urobí, všetci ho obdivujú, a ak je to, čo povie, mylné, všetci aj tak hovoria, že je to vznešené. Nezavádza tým ľudí? Prečo teda nemôže s nikým spolupracovať? Cíti: „Spolupracovať s ľuďmi znamená postaviť sa na ich úroveň. Môžu byť na jednom vrchu dva tigre? Kráľ hory môže byť len jeden a kraľovanie patrí tomu, kto si ho dokáže udržať – a to dokáže len schopný človek, ako som ja. Vy všetci nie ste takí bystrí; vaša kvalita je chabá a ste bojazliví. A k tomu ste vo svete nikoho nepodviedli ani neoklamali – len vás iní oklamali. Len ja som kvalifikovaný byť tu vodcom!“ S ním sa tak zlé veci stávajú dobrými. Vystatuje sa týmito svojimi zlými vecami – nie je to nehanebné? Prečo hovorí tieto veci? A aký je teda účel jeho konania? Chce byť vodcom, zaujať popredné miesto, bez ohľadu na to, v akej veľkej skupine ľudí je. Nie je to jeho úmysel? (Je.) Takže vymýšľa všetky možné spôsoby, ako všetkých znevažovať, ponižovať a vysmievať sa im, a potom ponúka vlastné vznešene znejúce myšlienky, aby všetkých presvedčil a prinútil robiť to, čo povie. Je to spolupráca? Nie – čo to je? Zhoduje sa to s ôsmym bodom, o ktorom hovoríme: Chcel by, aby sa ostatní podriaďovali len jemu, nie pravde ani Bohu. Hovorí sa to v súvislosti so spoluprácou. Môžu antikristi – čokoľvek robia, či už v reči alebo v skutkoch – konať svoju povinnosť v spolupráci s ostatnými? (Nie.) Nespolupracujú, len vyžadujú, aby sa ostatní riadili ich výrokmi a činmi. Môžu teda prijať radu od iných? Určite nie. Akúkoľvek radu im ostatní dajú, sú k nej celkom ľahostajní. Nepýtajú sa na podrobnosti ani na dôvody, ani sa nepýtajú, ako by sa s vecami malo skutočne zaobchádzať, a už vôbec nehľadajú pravdu-princípy. Čo je ešte horšie, nepýtajú sa ani Mňa, keď som pred nimi – zaobchádzajú so Mnou ako so vzduchom. Pýtam sa ich, či majú nejaký problém, a oni povedia, že nie. Je jasné, že nevedia, čo robiť s niečím, čo sa práve stalo, a predsa sa Ma neopýtajú, hoci som tam pred nimi. Môžu potom spolupracovať s niekým iným? Nikto nie je spôsobilý byť ich partnerom, len ich otrokom a poskokom. Nie je to tak? Niektorí z nich môžu mať partnerov, ale v skutočnosti sú títo ich partneri ich poskokmi, podobne ako bábky. Povedia: „choď sem,“ a ich partner ide; „choď tam,“ a ich partner ide; ich partner vie to, čo chcú, aby vedel, a na to, čo nechcú, aby vedel, sa ani neodváži opýtať. Veci sú také, ako oni povedia. Niekto im môže povedať: „Toto nepôjde. Sú veci, za ktoré nemôžeš niesť výhradnú zodpovednosť. Musíš si nájsť niekoho, s kým budeš spolupracovať, niekoho, kto na teba bude dohliadať. Okrem toho, v minulosti si nejakú prácu nezvládol tak dobre. Musíš nájsť niekoho s kvalitou, so schopnosťou vykonávať prácu, aby s tebou spolupracoval a pomáhal ti – musíš chrániť prácu cirkvi a záujmy Božieho domu!“ Čo na to povedia? „Ak odvoláš môjho partnera, nie je tu nikto iný, kto by bol vhodný so mnou spolupracovať.“ Čo to hovoria? Je to tak, že nebudú mať partnera, alebo že nedokážu nájsť taký druh poskoka a otroka? Boja sa, že nebudú schopní nájsť takého otroka alebo poskoka, takého „partnera“, ktorý robí len to, čo mu prikážu. Ako by sa podľa vás mal vyriešiť tento problém, ktorý vzniesli? Môžeš povedať: „Ach, nedokážeš si nájsť partnera? Potom nie je potrebné, aby si na tomto projekte pracoval – namiesto teba to môže urobiť ten, kto partnera má.“ Nie je tým problém vyriešený? Ak nikto nie je vhodný na to, aby s tebou spolupracoval, a nikto s tebou spolupracovať nemôže, čo si potom zač? Si monštrum, obluda. Tí, ktorí majú skutočne rozum, sú schopní spolupracovať aspoň s priemerným človekom, pokiaľ ten človek nemá príliš chabú kvalitu. To by nešlo. Prvá vec, ktorú musia rozumní ľudia urobiť, je naučiť sa pri konaní svojej povinnosti spolupracovať s ostatnými. Musia byť schopní spolupracovať s kýmkoľvek, pokiaľ ten človek nie je slabomyseľný alebo diabol, pričom v takom prípade s ním nie je možné spolupracovať. Je veľmi dôležité byť schopný spolupracovať s väčšinou ľudí – je to znak normálneho rozumu.

Jednou z najzjavnejších charakteristík podstaty antikrista je, že si vytvorí monopol na moc a riadi vlastné diktatúry – nikoho nepočúva, nikoho nerešpektuje a bez ohľadu na silné stránky ľudí alebo správne pohľady či múdre názory, ktoré môžu vyjadriť, alebo na vhodné metódy, ktoré by mohli predložiť, im nevenuje pozornosť. Je to akoby s ním nebol nikto spôsobilý spolupracovať alebo sa podieľať na čomkoľvek, čo robí. Takúto povahu majú antikristi. Niektorí ľudia hovoria, že to znamená byť zlou ľudskou prirodzenosťou – ale ako by to mohla byť bežná zlá ľudská prirodzenosť? Toto je výlučne satanská povaha a takáto povaha je vrcholne zlá. Prečo hovorím, že ich povaha je vrcholne zlá? Antikristi vyvlastňujú všetko z Božieho domu a celý majetok cirkvi a zaobchádzajú s ním ako so svojím osobným majetkom. Všetok tento majetok majú spravovať oni a nikomu inému do toho nedovolia zasahovať. Keď konajú prácu cirkvi, myslia jedine na svoje vlastné záujmy, vlastné postavenie a vlastnú pýchu. Nikomu nedovolia, aby poškodil ich záujmy, a už vôbec nedovolia, aby ktokoľvek, kto má kvalitu alebo je schopný hovoriť o svojom skúsenostnom svedectve, ohrozoval ich povesť a postavenie. A tak sa snažia potlačiť a vylúčiť ako súperov tých, ktorí sú schopní rozprávať o skúsenostných svedectvách, hovoriť v duchovnom spoločenstve o pravde a zaopatriť Boží vyvolený národ, a zúfalo sa snažia týchto ľudí úplne izolovať od všetkých ostatných, dôkladne pošpiniť ich mená a potopiť ich. Až potom sa antikristi budú cítiť pokojní.Ak títo ľudia nikdy nie sú negatívni a sú schopní ďalej konať svoju povinnosť, hovoriť o svojom svedectve a podporovať druhých, potom sa antikristi uchýlia k svojej poslednej možnosti, ktorou je hľadať na nich chyby a odsudzovať ich, alebo ich falošne obviniť a vymyslieť si dôvody na ich trýznenie, kým ich neodstránia z cirkvi. Až potom sa antikristi úplne uvoľnia. To je na antikristoch to najzákernejšie a najzlomyseľnejšie. Najväčší strach a úzkosť im spôsobujú ľudia, ktorí sa usilujú o pravdu a vlastnia pravé skúsenostné svedectvo, pretože práve takýchto ľudí Boží vyvolený národ najviac schvaľuje a podporuje, a nie tých, ktorí prázdno tárajú o slovách a učeniach. Antikristi nevlastnia pravé skúsenostné svedectvo, ani nie sú schopní praktizovať pravdu; prinajlepšom sú schopní urobiť zopár dobrých skutkov, aby sa votreli ľuďom do priazne. Ale bez ohľadu na to, koľko dobrých skutkov urobia alebo koľko ľúbivých vecí povedia, stále sú neporovnateľné s úžitkom a výhodami, ktoré ľuďom môže priniesť dobré skúsenostné svedectvo. Nič nie je náhradou za účinky zaopatrenia a polievania, ktoré Božiemu vyvolenému národu poskytujú tí, ktorí sú schopní hovoriť o svojom skúsenostnom svedectve. A tak, keď antikristi vidia niekoho hovoriť o svojom skúsenostnom svedectve, ich pohľad je ako dýka. V ich srdciach sa vznieti zúrivosť, stúpa nenávisť a horia nedočkavosťou, aby rečníka umlčali a zabránili mu ďalej hovoriť. Ak hovoria ďalej, povesť antikristov bude úplne zničená, ich škaredé tváre úplne odhalené, aby ich všetci videli, takže antikristi nájdu zámienku, aby vyrušili osobu, ktorá hovorí svedectvo, a aby ju potlačili. Antikristi dovoľujú len sebe zavádzať ľudí slovami a učeniami; nedovoľujú Božiemu vyvolenému národu oslavovať Boha hovorením o svojom skúsenostnom svedectve, čo naznačuje, aký druh ľudí antikristi najviac nenávidia a akého sa najviac boja. Keď sa niekto preukáže nejakou prácou alebo keď niekto dokáže hovoriť o pravom skúsenostnom svedectve a Boží vyvolený národ má z toho úžitok, osvetu a podporu a tomu človeku to prinesie veľkú chválu od všetkých, v srdciach antikristov rastie závisť a nenávisť a snažia sa takého človeka vylúčiť a potlačiť. Takýmto ľuďom nedovolia v žiadnom prípade vykonávať akúkoľvek prácu, aby tým neohrozili svoje postavenie. Ľudia s pravdou-realitou slúžia na to, aby zvýraznili a poukázali na úbohosť, zbedačenosť, škaredosť a podlosť antikristov, keď sú v ich prítomnosti, takže keď si antikristi vyberajú partnera alebo spolupracovníka, nikdy si nevyberajú ľudí s pravdou-realitou, nikdy si nevyberajú ľudí, ktorí dokážu hovoriť o svojom skúsenostnom svedectve, a nikdy si nevyberajú čestných ľudí alebo ľudí, ktorí sú schopní praktizovať pravdu. Toto sú ľudia, ktorým antikristi najviac závidia a ktorých nenávidia, a sú tŕňom v ich oku. Bez ohľadu na to, koľko dobrého alebo prospešného pre prácu Božieho domu urobia títo ľudia, ktorí praktizujú pravdu, antikristi sa budú čo najviac snažiť tieto skutky zakryť. Dokonca prekrútia fakty, aby si pripísali zásluhy za dobré veci, zatiaľ čo vinu za zlé veci zvalia na iných ako prostriedok na to, aby sa vyvýšili a znevážili iných ľudí. Antikristi prechovávajú veľkú žiarlivosť a nenávisť voči tým, ktorí sa usilujú o pravdu a sú schopní hovoriť o svojom skúsenostnom svedectve. Boja sa, že títo ľudia ohrozia ich vlastné postavenie, a tak robia všetko, čo môžu, aby na nich útočili a vylučovali ich. Zakazujú bratom a sestrám kontaktovať ich alebo sa k nim približovať, či podporovať alebo chváliť týchto ľudí, ktorí sú schopní hovoriť o svojom skúsenostnom svedectve. To najviac odhaľuje satanskú prirodzenosť antikristov, ktorá má odpor k pravde a nenávidí Boha. A takisto to dokazuje, že antikristi sú zlým protiprúdom v cirkvi, že oni sú tí, koho treba viniť za vyrušovanie práce cirkvi a marenie Božej vôle. Antikristi si navyše často vymýšľajú lži a prekrúcajú fakty medzi bratmi a sestrami, pričom znevažujú a odsudzujú ľudí, ktorí dokážu hovoriť o svojom skúsenostnom svedectve. Bez ohľadu na to, akú prácu títo ľudia vykonávajú, antikristi si nachádzajú zámienky, aby ich vylúčili a potlačili, odsudzujú ich, hovoria, že sú arogantní a samospravodliví, že sa radi predvádzajú a že majú ambície. Títo ľudia v skutočnosti majú určité skúsenostné svedectvo a vlastnia nejakú pravdu-realitu. Majú relatívne dobrú ľudskú prirodzenosť, svedomie a rozum a sú schopní prijať pravdu. A hoci môžu mať nejaké chyby a nedostatky a občas zjaviť skazenú povahu, sú schopní o sebe uvažovať a kajať sa. Týchto ľudí Boh spasí a majú nádej, že ich zdokonalí. Títo ľudia sú vo všeobecnosti vhodní na konanie povinnosti. Spĺňajú požiadavky a princípy jej konania. Antikristi si však v duchu myslia: „V žiadnom prípade sa s tým nezmierim. Chceš mať nejakú rolu v mojej oblasti a súperiť so mnou. To nie je možné, na to ani nepomysli. Si vzdelanejší ako ja, výrečnejší ako ja, obľúbenejší ako ja a o pravdu sa usiluješ svedomitejšie ako ja. Čo by som urobil, keby som s tebou spolupracoval a pripravil by si ma o úspech?“ Prihliadajú na záujmy Božieho domu? Nie. Na čo myslia? Myslia iba na to, ako si udržať svoje postavenie. Hoci antikristi vedia, že nie sú schopní vykonávať skutočnú prácu, nerozvíjajú ani nepovyšujú ľudí dobrej kvality, ktorí sa usilujú o pravdu; jediní ľudia, ktorých povyšujú, sú tí, ktorí im lichotia, tí, ktorí majú sklon uctievať iných, ktorí ich v srdci schvaľujú a obdivujú, tí, ktorí sú úlisní a vôbec nerozumejú pravde a nie sú schopní rozlišovať. Antikristi povyšujú týchto ľudí na svoju stranu, aby im slúžili, aby pre nich behali sem a tam a každý deň okolo nich krúžili. To dáva antikristom moc v cirkvi a znamená to, že mnohí ľudia sa k nim približujú a nasledujú ich a že sa ich nikto neodváži uraziť. Všetci títo ľudia, ktorých antikristi rozvíjajú, sú ľudia, ktorí sa neusilujú o pravdu. Väčšine z nich chýba duchovné porozumenie a nepoznajú nič iné ako dodržiavanie pravidiel. Radi nasledujú trendy a tých, ktorí sú pri moci. Sú takého druhu, ktorý naberá odvahu tým, že má mocného pána – je to banda popletených ľudí. Ako znie to príslovie nevercov? Radšej byť panošom dobrého človeka ako uctievaným predkom zlého. Antikristi robia presný opak – správajú sa ako uctievané modly takýchto ľudí a snažia sa ich rozvíjať ako svojich vlajkonosičov a roztlieskavačov. Vždy, keď je antikrist pri moci v cirkvi, vždy verbuje popletených ľudí a tých, ktorí slepo robia hlúposti, ako svojich pomocníkov, pričom vylučuje a potláča tých ľudí s kvalitou, ktorí dokážu rozumieť pravde a praktizovať ju, ktorí dokážu prevziať prácu – a najmä tých vodcov a pracovníkov, ktorí sú schopní skutočnej práce. Takto sa v cirkvi vytvárajú dva tábory: v jednom tábore sú tí, ktorých ľudská prirodzenosť je relatívne čestná, ktorí konajú svoju povinnosť s úprimnosťou a sú ľuďmi, ktorí sa usilujú o pravdu. Druhým táborom je banda ľudí, ktorí sú popletení a slepo robia hlúposti, vedená antikristami. Tieto dva tábory budú proti sebe bojovať, kým antikristi nebudú odhalení a vyradení. Antikristi vždy bojujú a konajú proti tým, ktorí konajú svoju povinnosť s úprimnosťou a usilujú sa o pravdu. Nevyrušuje to vážne prácu cirkvi? Nenarúša a nevyrušuje to Božie dielo? Nie je táto sila antikristov kameňom úrazu a prekážkou, ktorá bráni uskutočňovaniu Božej vôle v cirkvi? Nie je to podlá sila, ktorá sa stavia proti Bohu? Prečo antikristi konajú takto? Pretože v ich mysliach je jasné, že ak by sa tieto pozitívne postavy postavili a boli vodcami a pracovníkmi, boli by konkurentmi antikristov; boli by silou stojacou proti antikristom a rozhodne by nepočúvali slová antikristov ani by ich neposlúchali; rozhodne by sa neriadili každým príkazom antikristov. Títo ľudia by stačili na to, aby predstavovali hrozbu pre postavenie antikristov. Keď antikristi vidia týchto ľudí, v ich srdciach sa dvíha nenávisť; ich srdcia nebudú mať pokoj a istotu, ak týchto ľudí nevylúčia, neporazia a nezničia ich dobré meno. Preto musia rýchlo pracovať na rozvíjaní svojej vlastnej moci a posilňovaní svojich radov. Takto môžu ovládať viac Božieho vyvoleného národa a už sa nikdy nebudú musieť obávať, že hŕstka tých, ktorí sa usilujú o pravdu, ohrozí ich postavenie. Antikristi si v cirkvi vytvárajú vlastnú silu, berú tých, ktorí ich počúvajú, poslúchajú ich a podlizujú sa im, a povyšujú ich, aby mali na starosti každý aspekt práce. Je takéto konanie prospešné pre prácu Božieho domu? Nie. Nielenže to nie je prospešné, ale spôsobuje to aj narušenie a vyrušenie práce cirkvi. Ak má táto podlá sila na svojej strane viac ako polovicu ľudí, je možnosť, že zvrhne cirkev. Je to preto, že počet tých, ktorí sa usilujú o pravdu v cirkvi, tvorí menšinu, zatiaľ čo robotníci a pochybovači, ktorí sú tam len preto, aby sa dosýta najedli chleba, tvoria najmenej polovicu. Ak v tejto situácii antikristi sústredia svoju silu na zavádzanie a priťahovanie týchto ľudí na svoju stranu, budú mať prirodzene prevahu, keď bude cirkev voliť vodcov. Preto Boží dom vždy zdôrazňuje, že počas volieb by sa malo hovoriť v duchovnom spoločenstve o pravde, kým nebude všetko jasné. Ak nedokážeš odhaliť a poraziť antikristov prostredníctvom duchovného spoločenstva o pravde, mohli by zaviesť ľudí a byť zvolení za vodcu, čím by sa zmocnili cirkvi a ovládli ju. Nebola by to nebezpečná vec? Keby sa v cirkvi objavil jeden alebo dvaja antikristi, nebol by to dôvod na strach, ale keby sa antikristi stali silou a dosiahli určitú úroveň vplyvu, bol by to dôvod na strach. Preto musia byť antikristi vykorenení a vypudení z cirkvi skôr, ako dosiahnu takú úroveň vplyvu. Táto úloha má najvyššiu prioritu a je nevyhnutná. Navyše, tí pochybovači v cirkvi, najmä tí, ktorí majú sklon uctievať a nasledovať človeka, ktorí radi nasledujú silu, ktorí sú radi komplicmi a prisluhovačmi diablov, ktorí radi vytvárajú kliky – takí pochybovači a diabli ako oni by mali byť čo najrýchlejšie odstránení. To je jediný spôsob, ako zabrániť tejto zberbe, aby vytvorila silu na vyrušovanie a ovládanie cirkvi. Toto je niečo, čo musí Boží vyvolený národ jasne vidieť, niečo, čo by si mali vziať k srdcu tí, ktorí rozumejú pravde. Všetci, ktorí si berú k srdcu prácu cirkvi, všetci, ktorí berú ohľad na Božie úmysly, musia vnímať tieto veci také, aké sú. Musia vidieť najmä to, čo zač sú antikristi, ako aj malí diabli, ktorí radi lichotia a uctievajú ľudí, a potom ich obmedziť alebo odstrániť z cirkvi. Takéto praktizovanie je veľmi potrebné. Ľudia ako antikristi sa zámerne snažia mať dobré vzťahy s takými popletenými ľuďmi, neužitočnými naničhodníkmi a odpornými ľuďmi, ktorí neprijímajú ani nemilujú pravdu. Získavajú si ich a „spolupracujú“ s nimi celkom harmonicky, dôverne a nadšene. Čo za stvorenia sú títo ľudia? Nie sú členmi gangov antikristov? Ak by Zhora odvolali ich „uctievaného predka“, títo poslušní potomkovia to nestrpia – usúdia, že Zhora sú nespravodliví, a spoja sa, aby antikristov bránili. Môže Boží dom dovoliť, aby zvíťazili? Jediné, čo môže urobiť, je prehodiť cez nich všetkých sieť a všetkých ich odstrániť. Sú gangom antikristov, zlých démonov, a ani jeden z nich nesmie uniknúť. Ľudia ako antikristi zriedka konajú sami; väčšinou zostavia skupinu, s ktorou konajú a ktorú tvoria najmenej dvaja alebo traja ľudia. Existujú však aj jednotlivé prípady antikristov, ktorí konajú ako jednotlivci. Je to preto, že nemajú žiadne talenty alebo možno nedostali príležitosť. Čo však majú spoločné s ostatnými, je ich zvláštna láska k postaveniu. Nemysli si, že nemilujú postavenie, pretože nemajú žiadne zručnosti alebo vzdelanie. To je nesprávne. Neprezrel si jasne podstatu antikrista – pokiaľ je niekto antikristom, má rád postavenie. Keď vidíme, že antikristi nie sú schopní s nikým spolupracovať, prečo potom vychovávajú takú skupinu popletených ľudí, odpadu a hávede, aby im lízali päty? Majú v úmysle s týmito ľuďmi spolupracovať? Keby s nimi naozaj dokázali spolupracovať, potom by tvrdenie, že „antikristi nie sú schopní s nikým spolupracovať“, neobstálo. Nie sú schopní spolupracovať s nikým – to „s nikým“ sa vzťahuje predovšetkým na pozitívnych ľudí, ale ak vezmeme do úvahy povahu antikrista, nedokážu spolupracovať ani so svojimi komplicmi. Čo teda robia vychovávaním týchto ľudí? Vychovávajú skupinu popletených ľudí, ktorým sa dá ľahko rozkazovať, ktorými sa dá ľahko manipulovať, ktorí nemajú vlastné názory, ktorí robia všetko, čo antikristi povedia – ktorí budú spoločne chrániť postavenie antikristov. Keby sa antikrist spoliehal sám na seba, bol by úplne sám a nebolo by pre neho ľahké chrániť si svoje postavenie. Preto si získava skupinu popletených ľudí, aby sa okolo neho každý deň zhromažďovali a robili veci pre jeho dobro. Dokonca zavádza Boží vyvolený národ: hovorí o tom, ako sa títo ľudia usilujú o pravdu a ako trpia; hovorí, že si zaslúžia byť rozvíjaní; dokonca hovorí, že keď majú títo ľudia nejaký problém, pýtajú sa ho naň a informujú sa u neho – že sú to všetko poslušní, podriadení ľudia. Konajú svoju povinnosť v spolupráci? Antikrist hľadá skupinu ľudí, ktorí budú konať za neho, ktorí budú jeho prisluhovačmi, jeho komplicmi, aby upevnil svoje postavenie. To nie je spolupráca – to je budovanie vlastného diela. Taká je sila antikristov.

Čo poviete, je ťažké spolupracovať s inými ľuďmi? V skutočnosti to tak nie je. Dalo by sa dokonca povedať, že je to jednoduché. No prečo majú ľudia stále pocit, že je to zložité? Pretože majú skazené povahy. Pre tých, ktorí majú ľudskú prirodzenosť, svedomie a rozum, je spolupráca s inými relatívne jednoduchá a cítia, že je to niečo radostné. Je to preto, lebo pre nikoho nie je ľahké dosiahnuť veci vlastnými silami a bez ohľadu na to, v akej oblasti človek pôsobí alebo čo robí, je vždy dobré mať tam niekoho, kto ho na veci upozorní a ponúkne mu pomoc – je to oveľa jednoduchšie, ako keby to robil sám. Okrem toho existujú hranice, kam až môže dosiahnuť kvalita ľudí alebo čo môžu sami zažiť. Nik nemôže byť majstrom všetkých remesiel: je nemožné, aby jeden človek všetko vedel, všetko dokázal a všetko dosiahol – to je nemožné a každý by mal mať toľko rozumu. A tak bez ohľadu na to, čo robíš, či už je to dôležité alebo nie, vždy budeš potrebovať niekoho, kto ti pomôže, dá ti tipy a rady alebo s kým môžeš spolupracovať. To je jediný spôsob, ako zabezpečiť, že budeš robiť veci správnejšie, dopustíš sa menej chýb a s menšou pravdepodobnosťou zablúdiš – je to dobrá vec. Služba Bohu je obzvlášť veľká vec a neriešenie tvojej skazenej povahy by ťa mohlo ohroziť! Ľudia majú satanské povahy a môžu hocikedy a hocikde vzdorovať Bohu a odporovať Mu. Ľudia, ktorí žijú podľa satanských pováh, môžu kedykoľvek popierať Boha, odporovať Mu a zrádzať Ho. Antikristi sú veľmi hlúpi, neuvedomujú si to a myslia si: „Už tak som mal dosť problémov dostať sa k moci, tak prečo by som sa o ňu mal deliť s niekým iným? Dať ju iným znamená, že ju už nebudem mať pre seba, však? Ako môžem preukázať svoje talenty a schopnosti bez moci?“ Nevedia, že to, čo Boh zveril ľuďom, nie je moc ani postavenie, ale povinnosť. Antikristi prijímajú iba moc a postavenie, svoje povinnosti odkladajú bokom a nekonajú skutočnú prácu. Namiesto toho sa usilujú len o slávu, zisk a postavenie, chcú sa iba chopiť moci, ovládať Boží vyvolený ľud a oddávať sa výhodám postavenia. Robiť veci týmto spôsobom je veľmi nebezpečné – je to odporovanie Bohu! Každý, kto sa usiluje len o slávu, zisk a postavenie namiesto riadneho konania svojej povinnosti, sa zahráva s ohňom a zahráva sa so svojím životom. Tí, ktorí sa zahrávajú s ohňom a so svojím životom, sa môžu kedykoľvek odsúdiť na zánik. Dnes ako vodca alebo pracovník slúžiš Bohu, čo nie je všedná vec. Nerobíš veci pre nejakého človeka a už vôbec nepracuješ, aby si zaplatil účty a položil jedlo na stôl; namiesto toho vykonávaš svoju povinnosť v cirkvi. Táto povinnosť pochádza predovšetkým z Božieho poverenia. Čo teda znamená jej vykonávanie? Že za svoju povinnosť sa budeš musieť zodpovedať Bohu, či už ju konáš dobre alebo nie; nakoniec treba Bohu poskytnúť odpoveď a priniesť výsledok. Je to preto, lebo to, čo si prijal, je Božie poverenie, posvätná zodpovednosť, a bez ohľadu na to, aká dôležitá alebo bezvýznamná je táto zodpovednosť, je to niečo vážne. Aké vážne to je? V malom meradle to zahŕňa, či môžeš získať pravdu v tomto živote, a zahŕňa to, ako sa na teba díva Boh. Vo väčšom meradle to priamo súvisí s tvojimi vyhliadkami a osudom, s tvojím výsledkom; ak páchaš zlo a odporuješ Bohu, budeš odsúdený a potrestaný. Boh zaznamenáva všetko, čo robíš pri plnení svojej povinnosti, a má svoje vlastné princípy a normy na to, ako to posúdiť a hodnotiť; Boh určuje tvoj výsledok na základe celého tvojho výkonu v tvojej povinnosti. Je to vážna záležitosť? To teda je! Takže ak ti bola pridelená nejaká úloha, je to tvoja vlastná záležitosť, ktorú musíš zvládnuť? (Nie.) Táto práca nie je vecou, ktorú môžeš dokončiť sám, ale vyžaduje si, aby si za ňu prevzal zodpovednosť. Zodpovednosť je na tebe; ty sám musíš dokončiť toto poverenie. Čoho sa to týka? Týka sa to spolupráce, toho, ako spolupracovať v službe, ako spolupracovať pri vykonávaní svojej povinnosti, ako spolupracovať pri plnení svojho poverenia a ako spolupracovať tak, aby si nasledoval Božiu vôľu. Týka sa to týchto vecí.

Harmonická spolupráca zahŕňa mnoho vecí. Jednou z týchto mnohých vecí je aspoň umožniť ostatným vyjadriť sa a predniesť odlišné návrhy. Ak si skutočne rozumný, bez ohľadu na to, akú prácu robíš, musíš sa najprv naučiť hľadať pravdu-princípy a mal by si sa tiež iniciatívne snažiť získať názory iných. Pokiaľ budeš brať každý návrh vážne a potom budeš riešiť problémy s jedným srdcom a mysľou, v podstate dosiahneš harmonickú spoluprácu. Takto sa pri plnení svojej povinnosti stretneš s oveľa menšími ťažkosťami. Bez ohľadu na to, aké problémy sa objavia, bude ľahké ich vyriešiť a poradiť si s nimi. To je účinok harmonickej spolupráce. Niekedy sa vyskytnú spory o nepodstatné veci, ale pokiaľ negatívne neovplyvnia dielo, nebudú predstavovať problém. V kľúčových záležitostiach a dôležitých veciach týkajúcich sa diela cirkvi však musíš dosiahnuť zhodu názorov a hľadať pravdu, aby si ich vyriešil. Ak si ako vodca alebo pracovník vždy myslíš, že si nad ostatnými, vyžívaš sa vo svojej povinnosti, akoby to bola vládna funkcia, vždy sa oddávaš výhodám svojho postavenia, vždy si robíš vlastné plány, vždy uvažuješ o vlastnej sláve, zisku a postavení a tešíš sa z nich, vždy sa venuješ svojmu vlastnému podniku a vždy sa snažíš získať vyššie postavenie, riadiť a ovládať viac ľudí a rozširovať rozsah svojej moci, je to problém. Je veľmi nebezpečné považovať dôležitú povinnosť za príležitosť užívať si svoje postavenie, akoby si bol vládnym činiteľom. Ak sa vždy správaš takto, nechceš spolupracovať s inými, nechceš svoju moc oslabiť a podeliť sa o ňu s niekým iným, nechceš, aby ťa niekto iný predbehol a aby ti ukradol svetlá reflektorov, a chceš si len užívať moc sám, potom si antikrist. Ak však často hľadáš pravdu, praktizuješ vzdorovanie svojmu telu, svojim pohnútkam a myšlienkam a dokážeš aktívne spolupracovať s inými, otvoriť svoje srdce, aby si sa poradil a hľadal s inými, pozorne počúvaš nápady a návrhy iných a prijímaš rady, ktoré sú správne a v súlade s pravdou, bez ohľadu na to, od koho pochádzajú, potom praktizuješ múdrym a správnym spôsobom a dokážeš sa vyhnúť tomu, aby si sa vydal nesprávnou cestou, čo je pre teba ochranou. Musíš sa vzdať vodcovských titulov, zanechať špinavý vzduch postavenia, považovať sa za obyčajného človeka, byť na rovnakej úrovni s ostatnými a zodpovedne pristupovať k svojej povinnosti. Ak k svojej povinnosti vždy pristupuješ ako k oficiálnemu titulu a postaveniu alebo nejakému vavrínu a predstavuješ si, že ostatní sú tu preto, aby pracovali pre tvoje postavenie a slúžili mu, je to problematické a Boh ťa bude nenávidieť a zhnusíš sa Mu. Ak veríš, že sa rovnáš ostatným, len máš o niečo väčšie poverenie a zodpovednosť od Boha, ak sa dokážeš naučiť postaviť sa im na roveň a dokonca sa dokážeš znížiť k tomu, aby si sa ostatných pýtal na ich názor, a ak dokážeš úprimne, sústredene a pozorne počúvať, čo hovoria, potom budeš spolupracovať s ostatnými v harmónii. Aký bude mať táto harmonická spolupráca účinok? Účinok je obrovský. Získaš veci, ktoré si nikdy predtým nemal, a to svetlo pravdy a reality života; objavíš prednosti iných a poučíš sa z ich silných stránok. Je tu ešte niečo: iných ľudí považuješ za hlúpych, slaboduchých, bláznivých, menejcenných, ale keď si vypočuješ ich názory alebo sa ti otvoria, nechtiac zistíš, že nikto nie je taký obyčajný, ako si myslíš, že každý môže ponúknuť iné myšlienky a nápady a že každý má svoje prednosti. Ak sa naučíš harmonicky spolupracovať, okrem toho, že ti to pomôže učiť sa zo silných stránok iných, môže to odhaliť tvoju aroganciu a samospravodlivosť a zabrániť tvojim predstavám o vlastnej dôvtipnosti. Keď sa už nebudeš považovať za múdrejšieho a lepšieho ako sú všetci ostatní, prestaneš žiť v tomto narcistickom a samoľúbom stave. A to ťa ochráni, no nie? To je lekcia, ktorú by si sa mal naučiť, a prínos, ktorý by si mal získať zo spolupráce s ostatnými.

Pri Mojom zaobchádzaní s ľuďmi pozorne počúvam, čo väčšina ľudí hovorí. Dávam si záležať na tom, aby som skúmal ľudí rôzneho druhu, počúval ich, ako hovoria, a študoval jazyk a štýl, ktorý pri tom používajú. Ty si sa napríklad domnieval, že väčšina ľudí má len trochu vzdelania, ale neovláda žiadne odborné zručnosti, a preto s nimi netreba prichádzať do kontaktu. V skutočnosti to nie je správne. Keď prídeš do kontaktu s týmito ľuďmi, alebo dokonca s niektorými zvláštnymi ľuďmi, dokážeš pochopiť veci hlboko v ich srdciach, ktoré nevidíš ani nevnímaš – veci ako ich myšlienky a názory, z ktorých niektoré sú skreslené a niektoré sú správne. Samozrejme, tá „správnosť“ môže byť dosť ďaleko od pravdy; nemusí s ňou mať nič spoločné. Ale budeš môcť spoznať viac stránok ľudskej prirodzenosti. Nie je to pre teba dobrá vec? (Je.) To je vhľad; je to spôsob, ako si prehĺbiť vhľad. Niektorí môžu povedať: „Načo je dobré prehlbovať si vhľad?“ Je to prospešné pre tvoje porozumenie rôznym druhom ľudí a pre tvoje rozlišovanie a rozbor rôznych druhov ľudí, a ešte viac pre tvoju schopnosť pomáhať rôznym druhom ľudí. Toto je cesta, na ktorej sa vykonáva veľa práce. Niektorí ľudia sú falošne duchovní a veria: „Teraz, keď verím v Boha, nepočúvam vysielanie ani správy a nečítam noviny. Neprichádzam do styku s vonkajším svetom. Všetci ľudia zo všetkých spoločenských vrstiev a profesií sú diabli!“ No mýliš sa. Ak máš pravdu, stále sa bojíš styku s diablami? Dokonca aj Boh sa v duchovnej sfére niekedy zaoberá satanom. Zmení sa kvôli tomu? Ani trochu. Ty sa bojíš mať do činenia s diablami a v tom strachu je problém. V skutočnosti sa treba báť toho, že nerozumieš pravde, že máš nepresné chápanie a pohľad na vieru v Boha a na pravdu, že máš veľa predstáv a domnienok a že si príliš dogmatický. Preto, či už si vodca alebo pracovník, alebo vedúci skupiny, nech zodpovedáš za akúkoľvek prácu a nech zohrávaš akúkoľvek úlohu, musíš sa naučiť spolupracovať s ostatnými a vychádzať s nimi. Nemaj vzletné reči a nepredstieraj stále vznešenosť, aby ťa ľudia počúvali. Ak stále vedieš vzletné reči a nikdy nedokážeš uviesť pravdu do praxe ani spolupracovať s ostatnými, robíš zo seba blázna. Kto by si ťa potom všímal? Ako došlo k pádu farizejov? Stále kázali teologické teórie a viedli vzletné reči. Ako v tom pokračovali, Boh už nebol v ich srdciach – popreli Ho a dokonca využili ľudské predstavy, zákony a pravidlá, aby odsúdili Boha, postavili sa proti Nemu a pribili Ho na kríž. Celé dni držali svoje Biblie, čítali ich a skúmali, schopní plynule recitovať Písmo. A čo z toho nakoniec vzišlo? Nevedeli, kde je Boh, ani aká je Jeho povaha, a hoci vyjadril mnoho právd, neprijali z nich ani kúsok, ale sa proti Nemu postavili a odsúdili Ho. Nebol to ich koniec? Vy jasne viete, aké to malo výsledky. Máte vo svojej viere v Boha takéto mylné názory? Nie ste uzavretí? (Sme.) Vidíš, že by som bol uzavretý? Niekedy čítam správy a niekedy sledujem rozhovory so špeciálnymi hosťami a iné podobné programy; niekedy sa len tak rozprávam s bratmi a sestrami a niekedy sa rozprávam s niekým, kto varí alebo upratuje. Prehovorím trochu s kýmkoľvek, koho vidím. Nemysli si, že preto, že si prevzal nejakú úlohu, alebo preto, že máš nejaký zvláštny talent, či dokonca preto, že si prevzal zvláštne poslanie, si výnimočnejší ako ostatní. To je nesprávne. Len čo si pomyslíš, že si výnimočnejší ako ostatní, tento mylný názor ťa nebadateľne uzamkne do klietky – obklopí ťa zvonku ako medený a železný múr. Potom budeš mať pocit, že si najvyšší zo všetkých, že nemôžeš robiť to a ono, že nemôžeš hovoriť alebo komunikovať s tým a tým človekom, že sa nemôžeš ani smiať. A čo sa stane nakoniec? Na koho sa zmeníš? (Na izolovaného samotára.) Staneš sa izolovaným samotárom. Pozri sa, ako cisári v staroveku vždy hovorili veci ako „Ja, sám, som taký a taký“; „Ja, izolovaný, som to a ono“; „Ja, sám, si myslím“ – vždy vyhlasovali, že sú sami. Ak sa vždy vyhlasuješ za samého, za akého veľkého sa musíš považovať? Takého veľkého, že si sa naozaj stal synom nebies? Je to to, čím si? V podstate si obyčajný človek. Ak si o sebe stále myslíš, že si veľký a neobyčajný, máš problém. Dopadne to zle. Ak zaobchádzaš so svetom a počínaš si s takýmto mylným názorom, potom sa spôsoby a prostriedky tvojho konania zmenia – tvoje princípy sa zmenia. Ak si o sebe stále myslíš, že si oddelený, že si vyššie ako všetci ostatní, že by si nemal robiť ten či onen druh vecí, že robenie takýchto vecí je pod tvoju úroveň a postavenie, nedopadli potom veci zle? (Dopadli.) Budeš cítiť: „S postavením, ako je moje, nemôžem ostatným len tak všetko povedať!“ „S postavením, ako je moje, nemôžem ostatným povedať, že som vzdorovitý!“ „S postavením, ako je moje, nemôžem ostatným hovoriť také ponižujúce veci, ako sú moje slabosti, nedostatky, chyby a nedostatočné vzdelanie – absolútne nemôžem dovoliť, aby sa o týchto veciach niekto dozvedel!“ Bolo by to vyčerpávajúce, nie? (Bolo.) Keby si žil takým vyčerpávajúcim spôsobom, mohol by si dobre konať svoju povinnosť? (Nie.) Kde vzniká problém? Vzniká v tvojich názoroch na tvoju povinnosť a postavenie. Nech si akokoľvek veľkým „funkcionárom“, nech zastávaš akúkoľvek pozíciu, nech máš na starosti akékoľvek množstvo ľudí, v skutočnosti nejde o nič viac než o inú povinnosť. Nelíšiš sa od ostatných. Nedokážeš to vidieť tak, ako to je, ale v srdci vždy cítiš: „Nie je to iná povinnosť – je to naozaj rozdiel v postavení. Musím byť nad ostatnými; ako by som mohol spolupracovať s ostatnými? Oni môžu spolupracovať so mnou – ja nemôžem spolupracovať s nimi!“ Ak stále takto premýšľaš, stále si želáš byť nad všetkými ostatnými, stále si želáš byť hore vďaka úsiliu iných, byť nad nimi a pozerať sa na nich zvrchu, nebude pre teba ľahké spolupracovať s ľuďmi. Vždy budeš premýšľať: „Čo ten človek vie? Keby niečo vedel, bratia a sestry by si ho vybrali za vodcu. Tak prečo si vybrali mňa? Pretože som lepší ako on. Takže by som s ním nemal diskutovať o veciach. Keby som to urobil, znamenalo by to, že nie som skvelý. Aby som dokázal, že som skvelý, nemôžem s nikým o veciach diskutovať. Nie je nikto, kto by bol hoden so mnou diskutovať o práci – vôbec nikto!“ Takto zmýšľajú antikristi.

V pevninskej Číne Komunistická strana potláča náboženskú vieru. Je to hrozné prostredie. Veriaci v Boha čelia nebezpečenstvu, že budú kedykoľvek zatknutí, takže vodcovia a pracovníci sa nestretávajú tak často. Niekedy nemôžu mať stretnutia spolupracovníkov ani raz za mesiac; čakajú, kým to podmienky dovolia, alebo kým nenájdu vhodné miesto. Ako sa teda vykonáva práca? Keď sú pracovné opatrenia, musí sa nájsť niekto, kto ich doručí. Raz sme našli jedného brata z okolia, aby doručil pracovné opatrenia regionálnemu vodcovi. Tento brat bol bežný veriaci, a keď doručil pracovné opatrenia, regionálny vodca si ich prečítal a povedal: „Pche. To som čakal.“ Čím sa pred tým bratom pýšil? Dával pocítiť svoju moc, aby si každý, kto sa na to pozerá, povedal: „Páni, to bolo také dôstojné. Aký štýl!“ A to nie je všetko – hneď nato povedal: „Tohto chlapa poslali, aby mi doručil pracovné opatrenia? Nemá dostatočnú úroveň!“ Znamenalo to: „Ja som regionálny vodca, dôležitý vodca. Ako mohli poslať bežného veriaceho, aby mi doručil veci? Nie je to prekračovanie úrovne? Zhora sa na mňa naozaj pozerajú zvrchu. Som regionálny vodca, takže mali poslať aspoň oblastného vodcu, aby to doručil, a predsa na to vzali toho najnižšieho, bežného veriaceho – nemá dostatočnú úroveň!“ Čo je tento vodca za človeka! Ako veľmi si cení svoje postavenie, keď hovorí, že doručovateľ nemá dosť vysokú úroveň? Svoj titul používa ako zámienku na presadzovanie svojej autority. Nie je to diabolské stvorenie? (Je.) Je to veru diabolské stvorenie. Sme pri práci v cirkvi vyberaví v tom, koho pošleme doručiť veci alebo odovzdať oznamy? V prostredí, ako je pevninská Čína, čelia bratia a sestry pri doručovaní takým veľkým rizikám, a predsa keď tento brat prišiel s pracovnými opatreniami, vodca mu povedal, že nemá dosť vysokú úroveň, čím naznačil, že sa musí nájsť niekto s dostatočnou úrovňou, niekto, kto zodpovedá vodcovi z hľadiska postavenia a statusu, a že urobiť to inak znamená pozerať sa na vodcu zvrchu – nie je to povaha antikrista? (Je.) Je to povaha antikrista. Táto diabolská osoba nedokáže vykonávať žiadnu skutočnú prácu a nemá žiadne zručnosti, a predsa má také požiadavky – stále kladie taký dôraz na postavenie. Aká je jeho obľúbená fráza? „Nemá dostatočnú úroveň.“ S kýmkoľvek hovorí, najprv sa opýta: „Vodcom akej úrovne si? Vodca malej skupiny? Zmizni – nemáš dostatočnú úroveň!“ Ak zhromaždenie vedie brat Predstavený, vždy sa tlačí dopredu a hovorí: „Tento brat je najväčší spomedzi cirkevných vodcov a ja som hneď po ňom. Kdekoľvek si sadne, idem hneď vedľa neho, podľa postavenia.“ Takto jasne to má v hlave usporiadané. Nie je to nehorázne? (Áno.) Je to také nehorázne – nemá žiadne sebauvedomenie! Aký je nehorázny? Tak, až to v ľuďoch vzbudzuje odpor. Hoci má titul vodcu, čo dokáže urobiť? Ako dobre to robí? Musí mať nejaké výsledky, ktorými sa môže preukázať, skôr než sa začne oháňať svojimi zásluhami – to by bolo vhodné; to by bolo logické. On však rozlišuje ľudí podľa úrovne bez toho, aby dosiahol nejaké výsledky, bez toho, aby vykonal nejakú prácu! A aká je potom jeho úroveň? Ako regionálny vodca neurobil veľa skutočnej práce – na túto úroveň nestačí. Keby som Ja rozlišoval ľudí podľa úrovne, je niekto, kto by sa ku Mne mohol priblížiť? Nie. Vidíte, že by som rozlišoval na základe úrovne, keď zaobchádzam s ľuďmi? Nie – bez ohľadu na to, koho stretnem, trochu sa s ním porozprávam, ak môžem, a ak nemám čas, len ho pozdravím a to je všetko. Tento antikrist však takto nerozmýšľa. Postavenie, status a spoločenskú hodnotu považuje za dôležitejšie než čokoľvek iné, dokonca vzácnejšie než vlastný život. Rozlišujete na základe úrovne, keď spolu konáte svoje povinnosti? Niektorí ľudia rozlišujú podľa úrovne pri všetkom, čo robia; pri najmenšej zámienke povedia, že iní ľudia pri práci, ktorú vykonávajú, a pri oznamoch, ktoré dávajú, prekračujú svoju úroveň. Akú úroveň to prekračujú? Najprv si dobre konaj svoju vlastnú povinnosť. Nedokážeš dobre konať žiadnu povinnosť ani vykonať žiadnu prácu, a predsa stále rozlišuješ na základe úrovne – kto ťa o to žiadal? Ešte nie je čas robiť rozdiely na základe úrovne. Robíš to príliš skoro; nemáš žiadne sebauvedomenie. Sú chvíle, keď niekam ideme a hľadáme tam ľudí na vyriešenie problému. Hľadáme vhodných ľudí na základe úrovne? V zásade nie. Ak si za prácu zodpovedný ty, budeme hľadať teba, a ak tam nie si, nájdeme niekoho iného. Nerobíme rozdiely na základe úrovne ani na základe vysokého či nízkeho postavenia. Ak sa niekto podujme robiť takéto rozdiely, nemá žiadne sebauvedomenie a nerozumie princípom. Ak v Božom dome rozlišuješ na základe postavenia, úrovne a titulov tak podrobne ako neverci, potom ti naozaj chýba rozum! Nerozumieš pravde; toľko ti toho chýba. Nerozumieš, o čom je viera v Boha.

Práve sme hovorili o praktizovaní spolupráce s ostatnými. Je to ľahké? Každý, kto dokáže hľadať pravdu, kto má trochu zmyslu pre hanbu a ľudskú prirodzenosť, svedomie a rozum, dokáže praktizovať spoluprácu s ostatnými. Sú to tí ľudia bez ľudskej prirodzenosti, ktorí chcú mať vždy monopol na postavenie, ktorí vždy myslia na svoju vlastnú dôstojnosť, postavenie, slávu a zisk, ktorí nedokážu s nikým spolupracovať. Samozrejme, toto je tiež jeden z hlavných prejavov antikristov: s nikým nespolupracujú ani nedokážu s nikým dosiahnuť harmonickú spoluprácu. Nepraktizujú ten princíp. Aký je na to dôvod? Nie sú ochotní vzdať sa moci; nie sú ochotní dovoliť, aby ostatní vedeli, že existujú veci, ktoré nedokážu prezrieť, že existujú veci, o ktorých sa potrebujú poradiť. Vytvárajú pred ľuďmi ilúziu, aby si mysleli, že nie je nič, čo by nedokázali urobiť, nič, čo by nevedeli, nič, čo by im bolo neznáme, že poznajú všetky odpovede a že všetko je pre nich uskutočniteľné, možné a dosiahnuteľné – že nepotrebujú iných ani pomoc, pripomienky či rady od iných. To je jeden dôvod.Aká je okrem toho najvýraznejšia povaha antikristov? Teda aká je povaha, ktorú budeš môcť rozpoznať, keď s nimi prídeš do kontaktu, už len z počutia jednej či dvoch ich viet? Arogancia. Akí sú arogantní? Arogantní až za hranice rozumu – ako duševná choroba. Ak sa napríklad napijú vody a vyzerajú pri tom pôvabne, vytiahnu to ako niečo, čím sa môžu chváliť: „Pozrite sa, ako pôvabne vyzerám, keď pijem vodu.“ Sú obzvlášť dobrí v predvádzaní sa a vystatovaní; sú obzvlášť nehanbliví a bez ostychu. Takí sú antikristi. V ich očiach sa im nikto nevyrovná. Sú obzvlášť dobrí v predvádzaní sa a úplne im chýba sebauvedomenie. Niektorí antikristi sú obzvlášť škaredí, no myslia si, že vyzerajú dobre, že majú oválnu tvár, mandľové oči a klenuté obočie. Chýba im čo i len štipka tohto sebauvedomenia. Vo veku 30 alebo 40 rokov už priemerný človek viac-menej presne zhodnotil svoj vzhľad a schopnosti. Antikristi však takúto rozumnosť nemajú. O aký problém tu ide? Ide o to, že ich arogantná povaha prekročila hranice normálnej rozumnosti. Akí sú arogantní? Aj keby vyzerali ako ropucha, povedia, že vyzerajú ako labuť. Je v tom niečo z neschopnosti rozlíšiť, čo je a čo nie je, a z obracania vecí hore nohami. Taká miera arogancie je aroganciou až do nehanebnosti; je nepotlačiteľná. Keď obyčajní ľudia hovoria dobre o svojom vzhľade, považujú to za nevhodné spomínať a cítia sa trápne. Keď to vyslovia, hanbia sa po zvyšok dňa a červenajú sa. Antikristi sa nečervenajú. Budú sa chváliť za dobré veci, ktoré urobili, a za silné stránky, ktoré majú, za to, v čom sú dobrí a lepší ako ostatní – tieto slová im len tak plynú z úst, akoby to bola bežná reč. Ani sa nezačervenajú! To je arogancia bez miery, hanby či rozumnosti. Preto je v očiach antikristov každý normálny človek – najmä každý človek, ktorý hľadá pravdu a má svedomie a rozum normálnej ľudskej prirodzenosti a normálne myslenie – priemerný, nemá žiadny talent, o ktorom by sa dalo hovoriť, je nižšie ako oni a chýbajú mu ich silné stránky a prednosti. Dá sa povedať, že preto, lebo sú povýšení a veria, že neexistuje nikto, kto by sa im vyrovnal – že z tohto dôvodu nechcú s nikým spolupracovať ani diskutovať o veciach v ničom, čo robia. Môžu počúvať kázne, čítať Božie slová, vidieť odhalenie Jeho slov alebo byť občas orezaní, ale v žiadnom prípade si nepriznajú, že zjavili skazenosť a že spáchali priestupok, a už vôbec nie, že sú arogantní a samospravodliví. Nie sú schopní pochopiť, že sú len obyčajným človekom obyčajnej kvality. Nedokážu pochopiť takéto veci. Bez ohľadu na to, ako ich orezávaš, stále si budú myslieť, že sú dobrej kvality, že sú nad obyčajnými ľuďmi. Nie je to beznádejné? (Je.) Je to beznádejné. Je to antikrist. Nech sú akokoľvek orezávaní, jednoducho nedokážu skloniť hlavu a priznať, že nie sú dobrí, že sú neschopní. Vidia to tak, že priznanie si svojich problémov, chýb alebo skazenosti by bolo, akoby boli odsúdení, akoby boli zničení. Takto uvažujú. Myslia si, že len čo ostatní uvidia ich chyby alebo len čo sami uznajú, že ich kvalita je slabá a že nemajú duchovné porozumenie, stratia energiu vo svojej viere v Boha a bude sa im zdať nezmyselná, pretože ich postavenie už nebude zaručené – stratia svoje postavenie. Myslia si: „Má zmysel žiť bez postavenia? To by bolo lepšie zomrieť!“ A ak majú postavenie, sú vo svojej arogancii nepotlačiteľní, vyčíňajú a robia zlé veci; a ak narazia na stenu a sú orezaní, chcú zanechať svoju prácu, stanú sa negatívnymi a začnú sa flákať. Chcete, aby konali podľa pravdy-princípov? Na to ani nepomyslite. Čomu veria? „Čo keby si mi dal pozíciu a nechal ma konať samostatne? Chceš, aby som spolupracoval s ostatnými? To je nemožné! Nehľadaj mi partnera – nepotrebujem ho; nikto nie je hoden byť mojím partnerom. Alebo ma jednoducho nepoužívaj – nech to urobí niekto iný!“ Čo je to za stvorenie? „Môže byť len jeden alfa samec“ – to je myslenie antikristov a toto sú ich prejavy. Nie je to beznádejné? (Je.)

Čo v prvom bode, ktorý hovorí, že antikristi nie sú schopní s nikým spolupracovať, zahŕňajú slová „nie sú schopní“? Že s nikým nespolupracujú a že nedokážu dosiahnuť spoluprácu s ostatnými – nie sú to dve stránky tej istej veci? Tieto dva významy sú v tom zahrnuté, ako to určuje podstata antikristov. Hoci s nimi ľudia môžu spoločne pracovať, v podstate nejde o skutočnú spoluprácu – sú to len poskokovia, ktorí im poskytujú podporu, vybavujú veci a riešia za nich záležitosti. To sa ani zďaleka nedá nazvať spoluprácou. Ako je teda definovaná „spolupráca“? Faktom je, že konečným cieľom spolupráce je dosiahnuť porozumenie pravde-princípom, konať podľa nich, vyriešiť každý problém, robiť správne rozhodnutia – rozhodnutia, ktoré sú zosúladené s princípmi, bez odchýlky, a znižovať chybovosť v práci, aby si pri všetkom, čo robíš, vykonával svoju povinnosť, nerobil si, čo chceš, a nevyčíňal. Prvým prejavom toho, že antikristi chcú, aby sa ostatní podriaďovali len im, a nie pravde alebo Bohu, je to, že nie sú schopní s nikým spolupracovať. Niektorí možno povedia: „Neschopnosť spolupracovať s kýmkoľvek nie je to isté ako to, že sa ostatní podriaďujú len im.“ Byť neschopný spolupracovať s kýmkoľvek znamená, že nedbajú na slová nikoho iného ani sa nikoho nepýtajú na návrhy – dokonca nehľadajú ani Božie úmysly a pravdu-princípy. Konajú a správajú sa len podľa vlastnej vôle. Čo z toho vyplýva? Oni sú tí, ktorí vládnu vo svojej práci, nie pravda, nie Boh. Princípom ich práce teda je, aby ostatní dbali na to, čo hovoria, a správali sa k nim, akoby oni boli pravdou, akoby boli Bohom. Nie je to jej prirodzenosť? Niektorí môžu povedať: „Ak nie sú schopní s nikým spolupracovať, možno je to preto, že rozumejú pravde a nepotrebujú spolupracovať.“ Je to naozaj tak? Čím viac niekto rozumie pravde a praktizuje ju, tým viac sa pri konaní radí s viacerými a hľadá. Viac o veciach diskutujú a hovoria s ľuďmi v duchovnom spoločenstve v snahe minimalizovať škody a pravdepodobnosť výskytu chýb. Čím viac niekto rozumie pravde, tým viac má rozumu a tým viac je ochotný a schopný spolupracovať s ostatnými. Nie je to tak? A čím menej je niekto ochotný a schopný spolupracovať s ostatnými – nepočúva nikoho iného, neberie do úvahy návrhy nikoho iného, nezohľadňuje záujmy Božieho domu a nie je ochotný hľadať, či sú jeho činy v zhode s pravdou-princípmi, keď niečo robí – tým menej hľadá pravdu, tým menej jej rozumie. Čomu mylne verí? „Bratia a sestry si ma vybrali za vodcu; Boh mi dal túto možnosť byť vodcom. Takže všetko, čo robím, je v zhode s pravdou – čokoľvek urobím, je správne.“ Nie je to mylná predstava? Prečo by mali takúto mylnú predstavu? Jedna vec je istá: takíto ľudia nemilujú pravdu. A ešte niečo: takíto ľudia jednoducho nerozumejú pravde. O tom niet pochýb.

Antikristi nie sú schopní s nikým spolupracovať. To je vážny problém. Bez ohľadu na to, akú povinnosť antikrist koná a s kým spolupracuje, vždy bude dochádzať ku konfliktom a k sporom. Niektorí možno povedia: „Ak má na starosti upratovanie a každý deň upratuje vnútri, prečo by nemal s ostatnými spolupracovať?“ Je v tom problém týkajúci sa povahy: nech už komunikuje alebo vykonáva nejakú prácu s kýmkoľvek, vždy ním bude opovrhovať, vždy ho bude chcieť poučovať, aby robil, čo mu nakáže. Povedali by ste, že takýto človek dokáže spolupracovať s inými ľuďmi? Nedokáže spolupracovať s nikým; je to preto, lebo má príliš vážne skazenú povahu. Nielenže nedokáže spolupracovať s inými ľuďmi, ale tiež ich neustále poučuje a obmedzuje zhora – vždy chce sedieť na ich pleciach a vynucovať si ich poslušnosť. Nie je to len problém týkajúci sa povahy – je to aj vážny problém jeho ľudskej prirodzenosti. Nemá svedomie ani rozum. Takí sú zlí ľudia. Nedokážu s nikým spolupracovať; nedokážu s nikým vychádzať. Aké veci v ľudskej prirodzenosti majú ľudia spoločné? Ktoré z týchto vecí sú v súlade? Svedomie a rozum a ich postoj lásky k pravde – tie sú spoločné. Ak majú obe strany takúto normálnu ľudskú prirodzenosť, potom môžu spolu vychádzať; ak ju nemajú, tak nemôžu; a ak ju jeden má a druhý nie, tak tiež nemôžu. Dobrí ľudia a zlí ľudia spolu nemôžu vychádzať – dobrosrdeční ľudia a zlí ľudia spolu nemôžu vychádzať. Existujú určité podmienky, ktoré musia byť splnené, aby ľudia medzi sebou normálne vychádzali: skôr než budú môcť spolupracovať, musia mať aspoň svedomie a rozum a musia byť trpezliví a tolerantní. Aby mohli ľudia pri konaní povinnosti spolupracovať, musia mať jednotný názor; musia čerpať zo silných stránok toho druhého a vyvažovať svoje slabé stránky, musia byť trpezliví a tolerantní a musia mať základnú úroveň počínania. Tak sa dá vychádzať v harmónii, a hoci sa občas vyskytnú konflikty a spory, spolupráca môže pokračovať a aspoň nevznikne nevraživosť. Ak niekto nemá takúto základnú úroveň správania, nie je svedomitý ani rozumný a robí veci zo zištnosti, vyhľadáva len zisk a vždy chce profitovať na úkor iných, spolupráca nebude možná. Tak je to medzi zlými ľuďmi a medzi kráľmi diablov, ktorí medzi sebou neprestajne bojujú. Rôzni zlí duchovia duchovnej sféry medzi sebou nevychádzajú. Aj keď sa diabli môžu občas združovať, ide len o vzájomné vykorisťovanie v záujme dosiahnutia vlastných cieľov. Ich združenia sú dočasné a zakrátko sa samy rozpadnú. Rovnako je to aj medzi ľuďmi. Ľudia bez ľudskej prirodzenosti sú zlými jablkami, ktoré zničia celú skupinu; len s tými, ktorí majú normálnu ľudskú prirodzenosť, sa dá ľahko spolupracovať, sú trpezliví a tolerantní voči ostatným, dokážu brať ohľad na ich názory a odhliadnuť od svojho postavenia v práci, ktorú vykonávajú, aby ju mohli vykonávať v diskusii s ostatnými. Aj oni majú skazené povahy a vždy chcú, aby ich ostatní poslúchali – aj oni majú takýto úmysel –, ale keďže majú svedomie a rozum, dokážu hľadať pravdu a poznať samých seba, pričom cítia, že takéto konanie je nevhodné, čo v nich vyvoláva výčitky, a dokážu sa obmedzovať, ich spôsoby a prostriedky konania sa krôčik po krôčiku zmenia. A tak budú môcť spolupracovať s ostatnými. Odhaľujú skazenú povahu, ale nie sú to zlí ľudia a nemajú podstatu antikristov. Spolupráca s inými im nebude robiť žiadne väčšie problémy. Ak by boli zlými ľuďmi alebo antikristami, nedokázali by spolupracovať s inými. Takto vyzerajú všetci zlí ľudia a antikristi, ktorých Boží dom vyčistí. Nedokážu s nikým spolupracovať a v dôsledku toho sú všetci zjavení a vyradení. No je mnoho ľudí s povahou antikristov, ktorí kráčajú po ceste antikristov, ktorí po tom, čo podstúpili mnoho orezávania, dokážu prijať pravdu, dokážu sa skutočne kajať a dokážu byť trpezliví a tolerantní voči ostatným. Takíto ľudia sú schopní postupne dospieť k harmonickej spolupráci s ostatnými. Jedine antikristi nie sú schopní s nikým spolupracovať. Bez ohľadu na to, koľko skazenej povahy odhalia, nebudú hľadať pravdu, aby to vyriešili, ale budú naďalej trvať na svojom a budú svojvoľní a bez zábran. Nielenže nedokážu harmonicky spolupracovať s ostatnými – ak vidia, že ich niekto rozlíšil a je s nimi nespokojný, dokonca sa rozhodnú toho človeka trápiť a zaujmú voči nemu odmietavý, nepriateľský postoj. Zotrvajú v nepriateľstve voči nemu za cenu akéhokoľvek zásahu do práce cirkvi. Toto je dané prirodzenosťou-podstatou antikristov.

Aké ponaučenia by ste si mali osvojiť pri nácviku harmonickej spolupráce? Naučiť sa spolupracovať je jedným z prvkov praktizovania lásky k pravde a tiež jedným jej znakom. Je to jeden zo základných spôsobov, ako sa prejavuje to, že človek má svedomie a rozumnosť. Možno povieš, že máš svedomie, dôstojnosť a rozumnosť, ale ak nedokážeš s nikým spolupracovať a nedokážeš vychádzať so svojou rodinou, s cudzími ľuďmi ani s priateľmi a tvoje vzťahy sa rozpadajú a pri spoločných úlohách máš nekonečné spory, čo z vás robí nepriateľov – ak teda nikdy nie si schopný s nikým vychádzať, si v nebezpečenstve. Ak je takéto správanie jedným z prejavov celej tvojej skazenej povahy alebo jedným prejavom spomedzi všetkých, ktoré máš a ktoré nie sú v súlade s pravdou, a nie je to nič viac než správanie, o ktorom vieš a v súvislosti s ktorým neustále hľadáš a meníš sa, stále máš šancu. Stále je tu priestor na spásu; nie je to veľký problém. Ale ak si vo svojej podstate takýto človek, od prírody neschopný s nikým vychádzať a žiadne reči o tom nepomáhajú – jednoducho to nedokážeš obmedziť –, potom je to vážny problém. Ak to neberieš vážne, bez ohľadu na to, ako sa ti o pravde hovorí v duchovnom spoločenstve, ale máš pocit, že tento problém nie je nič vážne, že je to tvoj normálny život, hlavný spôsob, akým sa prejavuje tvoja skazená povaha, potom je tvoja podstata podstatou antikrista. A ak je to tvoja podstata, to je niečo celkom iné, ako keď kráčaš po ceste antikristov. Niektorí ľudia kráčajú po ceste antikristov a niektorí sú sami antikristami. Nie je v tom rozdiel? (Áno.) Tí, ktorí kráčajú po ceste antikristov, vykazujú tieto prejavy antikristov vo svojich činoch; odhaľujú povahu antikrista o niečo citeľnejšie a zjavnejšie ako bežný človek, ale stále sú schopní vykonávať prácu, ktorá je v zhode s pravdou, má ľudskú prirodzenosť a má rozumnosť. Ak niekto nedokáže robiť vôbec žiadnu pozitívnu prácu a to, čo robí, sú namiesto toho výlučne tieto prejavy antikristov, tieto odhalenia podstaty antikrista – ak všetka práca, ktorú robí, a povinnosti, ktoré vykonáva, sú takýmito odhaleniami a nemajú nič, čo by bolo v zhode s pravdou – v tom prípade je antikristom.

Niektorí vodcovia a pracovníci v minulosti často odhaľovali povahy antikrista: boli svojvoľní a svojhlaví a vždy muselo byť po ich. Nespáchali však žiadne zjavné zlo a ich ľudská prirodzenosť nebola hrozná. Vďaka orezávaniu, pomoci bratov a sestier, zmene povinnosti alebo odvolaniu a vďaka tomu, že boli istý čas negatívni, si nakoniec uvedomili, že to, čo predtým odhaľovali, boli skazené povahy, začali byť ochotní kajať sa a myslia si: „Najdôležitejšie je vytrvať v konaní svojej povinnosti bez ohľadu na čokoľvek. Hoci som kráčal po ceste antikrista, nebol som označený za antikrista. To je Božia milosť, takže musím tvrdo pracovať vo svojej viere a vo svojom úsilí. Na ceste usilovania sa o pravdu nie je nič zlé.“ Kúsok po kúsku sa menia a potom sa kajajú. Sú v nich dobré prejavy, sú schopní hľadať pravdu-princípy pri konaní svojej povinnosti a hľadajú pravdu-princípy aj pri kontakte s ostatnými. V každom ohľade sa uberajú pozitívnym smerom. Nezmenili sa teda? Odvrátili sa od kráčania po ceste antikristov ku kráčaniu po ceste praktizovania pravdy a usilovania sa o ňu. Majú nádej a šancu dosiahnuť spásu. Môžete takýchto ľudí označiť za antikristov, pretože kedysi vykazovali nejaké prejavy antikrista alebo kráčali po ceste antikristov? Nie. Antikristi by radšej zomreli, ako by sa mali kajať. Nemajú zmysel pre hanbu; okrem toho majú surovú a podlú povahu a majú extrémny odpor k pravde. Môže niekto, kto má taký odpor k pravde, uviesť pravdu do praxe alebo sa kajať? To by bolo nemožné. To, že majú taký absolútny odpor k pravde, znamená, že sa nikdy nebudú kajať. Jedna vec je istá o ľuďoch, ktorí sú schopní kajať sa, a to, že urobili chyby, ale sú schopní prijať súd a napomínanie Božími slovami, sú schopní prijať pravdu a sú schopní snažiť sa zo všetkých síl urobiť svoj diel pri vykonávaní svojich povinností, pričom berú Božie slová ako svoje životné zásady a robia z Božích slov realitu svojho života. Prijímajú pravdu a v hĺbke duše k nej nemajú odpor. Nie je v tom rozdiel? Toto je ten rozdiel. Antikristi však nekončia pri odmietaní orezávania – nepočúvajú nikoho, koho slová sú v súlade s pravdou, a neveria, že Božie slová sú pravda, ani ich za pravdu neuznávajú. Aká je tá ich prirodzenosť? Je to prirodzenosť extrémneho odporu k pravde a nenávisti k nej. Keď niekto hovorí v duchovnom spoločenstve o pravde alebo hovorí o skúsenostnom svedectve, sú tým mimoriadne znechutení a sú nepriateľskí voči osobe, ktorá hovorí v duchovnom spoločenstve. Ak niekto v cirkvi šíri rôzne absurdné a podlé argumenty, hovorí absurdné, nezmyselné veci, veľmi ich to teší; okamžite sa pridajú a váľajú sa s nimi v bahne v úzkej spolupráci. Je to prípad, keď vrana k vrane sadá, rovný rovného si hľadá. Ak počujú Boží vyvolený ľud hovoriť v duchovnom spoločenstve o pravde alebo hovoriť o skúsenostnom svedectve o svojom sebapoznaní a úprimnom pokání, privádza ich to do zúrivosti a začnú uvažovať, ako túto osobu vylúčiť a zaútočiť na ňu. Stručne povedané, nepozerajú sa s láskou na nikoho, kto sa usiluje o pravdu. Chcú ho vylúčiť a byť jeho nepriateľom. Ktokoľvek je zručný v predvádzaní sa kázaním slov a učení, ten sa im veľmi páči a celkom ho schvaľujú, akoby našli dôverníka a spolupútnika. Ak by niekto povedal: „Kto urobí najviac práce a najviac prispeje, bude bohato odmenený a korunovaný a bude vládnuť spolu s bohom,“ budú nekonečne vzrušení a rozprúdi sa im krv v žilách. Budú mať pocit, že vysoko prevyšujú ostatných, že konečne vyčnievajú z davu, že teraz majú priestor na to, aby sa ukázali a predviedli svoju hodnotu. Vtedy budú celkom spokojní. Nie je to odpor k pravde? Predpokladajme, že im povieš v duchovnom spoločenstve: „Boh nemá rád ľudí ako Pavol a najviac sa Mu hnusia ľudia, ktorí kráčajú po ceste antikristov, a tí, ktorí celý deň chodia a hovoria: ‚Pane, Pane, neurobil som pre Teba veľa práce?‘ Hnusia sa Mu ľudia, ktorí Ho celý deň prosia o odmenu a korunu.“ Tieto slová sú určite pravdou, ale aký pocit v nich zanechá, keď počujú takéto duchovné spoločenstvo? Súhlasia s týmito slovami a prijímajú ich? Aká je ich prvá reakcia? Odpor v srdci a neochota počúvať – myslia tým: „Ako si môžeš byť taký istý tým, čo hovoríš? Ty o tom rozhoduješ? Neverím tomu, čo hovoríš! Urobím, čo urobím. Budem ako Pavol a požiadam boha o korunu. Tak môžem byť požehnaný a mať dobrý konečný osud!“ Trvajú na zastávaní Pavlových názorov. Nebojujú tak proti Bohu? Nie je to zjavný odpor voči Bohu? Boh odhalil a rozobral Pavlovu podstatu; povedal o nej tak veľa a každý kúsok z toho je pravda – no títo antikristi neprijímajú pravdu ani fakt, že všetky Pavlove činy a správanie boli v odpore voči Bohu. Vo svojej mysli stále pochybujú: „Ak niečo povieš, znamená to, že je to správne? Na základe čoho? Mne sa zdá to, čo Pavol hovoril a robil, správne. Nie je v tom nič mylné. Usilujem sa o korunu a odmenu – to je to, čoho som schopný! Môžeš ma zastaviť? Budem sa usilovať o konanie práce; keď jej urobím veľa, budem mať kapitál – budem mať zásluhy, a keď to tak bude, budem môcť vstúpiť do nebeského kráľovstva a byť odmenený. Na tom nie je nič nesprávne!“ Takí sú tvrdohlaví. Ani v najmenšom neprijímajú pravdu. Môžeš im hovoriť v duchovnom spoločenstve o pravde, ale k nim to neprenikne; majú k nej odpor. Taký je postoj antikristov k Božím slovám, k pravde a je to aj ich postoj k Bohu. Takže, aký máte pocit, keď ste počuli pravdu? Cítite, že sa neusilujete o pravdu a že jej nerozumiete. Cítite, že vám k nej ešte veľa chýba a že sa budete musieť snažiť o pravdu-realitu. A vždy, keď sa porovnávate s Božími slovami, vtedy cítite, že ste jednoducho príliš nedostatoční, máte slabú kvalitu a chýba vám duchovné porozumenie – že ste stále povrchní a že je vo vás stále podlosť. A potom zostanete negatívni. Nie je to váš stav? Antikristi na druhej strane nikdy nie sú negatívni. Sú vždy takí nadšení, nikdy o sebe neuvažujú ani sa nepoznajú, ale myslia si, že nemajú žiadne veľké problémy. Takí sú ľudia, ktorí sú vždy arogantní a samospravodliví – len čo sa im dostane do rúk moc, zmenia sa na antikristov.

II. Rozbor toho, ako majú antikristi vždy túžbu a ambíciu ovládať a podmaniť si ľudí

Ďalej budeme hovoriť v duchovnom spoločenstve o ďalšom bode: Antikristi majú vždy ambíciu a túžbu ovládať a podmaniť si ľudí. Tento problém je vážnejší než ich neschopnosť s kýmkoľvek spolupracovať. Čo by ste povedali, aký druh ľudí rád ovláda a podmaňuje si ostatných? Aký druh človeka má ambíciu a túžbu ovládať a podmaniť si ostatných? Uvediem vám príklad. Radi ovládajú a podmaňujú si ostatných tí, ktorí majú obzvlášť radi postavenie? Nie sú to ľudia typu antikristov? Zavádzajú, ovládajú a podriaďujú si iných ľudí, ktorí ich potom uctievajú a poslúchajú. Získavajú tak u ľudí vážnosť a úctu a dosahujú, že ich ľudia uctievajú a vzhliadajú k nim. Nemajú potom v srdciach ľudí miesto? Keby o nich ľudia neboli presvedčení a neschvaľovali by ich, uctievali by ich? Rozhodne nie. Takže keď majú títo ľudia postavenie, aj tak musia ostatných presvedčiť, úplne si ich získať a dosiahnuť, aby ich obdivovali. Až potom ich budú ľudia uctievať. To je jeden druh osoby. Je tu ďalší – tí, ktorí sú obzvlášť arogantní. S ľuďmi zaobchádzajú rovnako: začnú tým, že si ľudí podriadia, a dosiahnu, aby ich všetci uctievali a obdivovali. Až potom sú spokojní. Veľmi suroví ľudia tiež radi ovládajú ostatných, chcú, aby ich ľudia poslúchali, točili sa okolo nich a robili pre nich veci. Či už ide o obzvlášť arogantných ľudí, alebo ľudí so surovou povahou, len čo sa dostanú k moci, stávajú sa antikristmi. Antikristi majú vždy ambíciu a túžbu ovládať a podmaniť si ostatných; pri stretnutiach s ľuďmi chcú vždy zistiť, ako ich ostatní vnímajú, či majú pre nich v srdci miesto a či ich obdivujú a uctievajú. Ak sa stretnú s niekým, kto je dobrý v pochlebovaní, lichotení a pätolizačstve, veľmi sa potešia; potom začnú vystupovať na výslnie, poučujú ľudí a tárajú o vznešene znejúcich myšlienkach, nanucujú im ustanovenia, metódy, učenia a predstavy. Donútia ich, aby tieto veci prijali ako pravdu, a dokonca sa tvária prívetivo: „Ak dokážeš prijať tieto veci, si niekto, kto miluje a usiluje sa o pravdu.“ Ľudia, ktorí nedokážu rozlišovať, si budú myslieť, že to, čo hovoria, je rozumné, a hoci im to nie je jasné a nevedia, či je to v súlade s pravdou, zdá sa im len, že nie je nič zlé na tom, čo hovoria a že to neporušuje pravdu. A tak poslúchajú antikristov. Ak niekto dokáže rozpoznať antikrista a môže ho odhaliť, antikrista to naštve – ten ho bez okolkov obviní, odsúdi ho a bude sa mu vyhrážať, pričom pri tom ukáže silu. Antikrist si úplne podmaní ľudí bez schopnosti rozlišovania, ktorí ho budú z hĺbky sŕdc obdivovať, začnú ho až uctievať, budú sa naňho spoliehať, ba sa ho až desiť. Nadobudnú pocit, že ich antikrist zotročil, akoby ich vnútorne rozrušilo, keby prišli o jeho vedenie, učenia a výčitky. Bez týchto vecí akoby nemali pocit istoty a Boh by ich už možno nechcel. Vtedy sa už každý naučí pri svojom konaní sledovať antikristov výraz zo strachu, že sa mu to nebude páčiť. Všetci sa mu chcú zavďačiť; takíto ľudia sú na smrť odhodlaní nasledovať antikrista. Antikristi pri svojej činnosti hlásajú slová a učenia. Sú dobrí v tom, že učia ľudí dodržiavať určité ustanovenia; nikdy im nepovedia, aké sú pravdy-princípy, ktorých by sa mali držať, prečo musia konať práve takto, aké sú Božie úmysly, aké opatrenia urobil Boží dom pre toto dielo, aké je to najpodstatnejšie a najdôležitejšie dielo, alebo aké je hlavné dielo, ktoré treba vykonať. Antikristi nehovoria vôbec nič o týchto veciach, ktoré sú najdôležitejšie. Pri vykonávaní a príprave diela nikdy nezdieľajú pravdu v duchovnom spoločenstve. Sami nerozumejú pravde-princípom, takže môžu jedine učiť ľudí, aby dodržiavali niekoľko ustanovení a učení – a ak by sa ľudia búrili proti ich výrokom a ustanoveniam, antikristi ich pokarhajú a vyhrešia. Antikristi často vykonávajú dielo v mene Božieho domu, karhajú iných a poučujú ich zo svojho vysokého postavenia. Niektorých ľudí ich poučovanie dokonca tak vyvedie z miery, že sa cítia byť Bohu zaviazaní tým, že nekonajú podľa požiadaviek antikristov. Nedostali sa takíto ľudia pod kontrolu antikristov? (Dostali.) Čo je to za správanie zo strany antikristov? Je to zotročujúce správanie. „Zotročovanie“ sa slovami národa veľkého červeného draka nazýva „vymývanie mozgov“. Je to presne tak, ako keď veľký červený drak zajme veriacich v Boha. Okrem mučenia používa aj inú techniku: vymývanie mozgov. Či už sú to roľníci, robotníci alebo intelektuáli, veľký červený drak používa množstvo svojich heréz a bludov – ateizmus, evolúciu a marxizmus-leninizmus –, aby ľuďom vymýval mozgy; násilím tieto veci ľuďom vštepuje bez ohľadu na to, za aké nechutné alebo odporné ich títo ľudia považujú, a potom tieto myšlienky a teórie používa na to, aby im spútal ruky a nohy a ovládal ich srdcia. Takto veľký červený drak bráni ľuďom veriť v Boha, prijať pravdu a usilovať sa o pravdu, aby boli spasení a zdokonalení. Rovnako aj ľudia ovládaní antikristmi, bez ohľadu na to, koľko kázní si vypočujú, nedokážu porozumieť pravde ani tomu, na čo v skutočnosti slúži viera v Boha, ani akou cestou by sa mali uberať, ani aký správny pohľad by mali mať pri vykonávaní každej veci, či aký postoj by mali zaujať. Nerozumejú žiadnej z týchto vecí; všetko, čo majú v srdci, sú len slová a učenia a prázdne teórie týchto antikristov. A po tom, čo ich antikristi dlhý čas zavádzali a ovládali, stávajú sa úplne rovnakými ako oni: stávajú sa ľuďmi, ktorí veria v Boha, ale vôbec neprijímajú pravdu, a dokonca odporujú Bohu a stavajú sa proti Nemu. Čo za ľudia sú tí, ktorých antikristi zavádzajú a ovládajú? Bezpochyby nikto z nich nie je milovníkom pravdy – všetci sú to pokrytci, ľudia, ktorí sa vo svojej viere v Boha neusilujú o pravdu a ktorí sa pri konaní svojich povinností nevenujú náležitým veciam. Títo ľudia vo svojej viere v Boha nenasledujú Boha; namiesto toho nasledujú antikristov, stávajú sa otrokmi antikristov, a v dôsledku toho nemôžu získať pravdu. Tento výsledok je nevyhnutný.

Aký je princíp, podľa ktorého Boh zaobchádza s ľuďmi? Je to nátlak? Je to ovládanie? Nie – je to presný opak ovládania. Aký je Boží princíp v tom, ako zaobchádza s ľuďmi? (Dáva im slobodnú vôľu.) Áno, dáva ti slobodnú vôľu. Umožňuje ti dospieť k vlastnému porozumeniu v prostrediach, ktoré nastavuje, aby si prirodzene nadobudol ľudské porozumenie a skúsenosť. Umožňuje ti prirodzene porozumieť jednej stránke pravdy, aby si vedel, čo robiť a čo si vybrať, keď sa s takýmto prostredím stretneš znova. Umožňuje ti tiež z hĺbky srdca porozumieť, čo je správne a čo nesprávne, aby si si nakoniec vybral správnu cestu. Boh ťa neovláda a nenúti ťa. Antikrist však koná presne opačne: bude ti vymývať mozog a indoktrinovať ťa tým, že ťa bude zavádzať, a potom z teba urobí svojho otroka. Prečo používam slovo „otrok“? Čo je to otrok? Znamená to, že nebudeš rozlišovať, či má antikrist pravdu, alebo nie, a ani sa neodvážiš – nebudeš vedieť, či má pravdu, alebo nie; v srdci budeš zmätený a popletený. Nebude ti jasné, čo je správne a čo nie; nebudeš vedieť, čo by si mal a čo nemal robiť. Budeš len ako bábka čakať na pokyny antikrista, neodvážiš sa konať, ak antikrist nedá pokyn, a odvážiš sa konať, až keď budeš počuť jeho príkazy. Stratíš svoje vrodené schopnosti a tvoja slobodná vôľa nebude plniť svoju úlohu. Staneš sa mŕtvym človekom. Budeš mať srdce, ale nebudeš schopný myslieť; budeš mať myseľ, ale nebudeš schopný uvažovať o problémoch – nebudeš rozoznávať dobré od zlého, ani to, ktoré veci sú pozitívne a ktoré negatívne, ani aký je správny spôsob konania a aký nesprávny. Antikrist nad tebou nebadateľne prevezme kontrolu. Čo bude ovládať? Je to tvoje srdce alebo tvoja myseľ? Je to tvoje srdce; tvoja myseľ sa potom prirodzene dostane pod jeho kontrolu. Pevne ti zviaže ruky a nohy, spúta ich natesno a pevne, takže pri každom kroku, ktorý urobíš, uviazneš vo váhaní a pochybnostiach a následne cúvneš; a potom chceš urobiť ďalší krok, vykonať nejakú činnosť, ale znova cúvneš. Pri každej veci, ktorú urobíš, bude tvoja vízia zakalená a nejasná. To je neoddeliteľné od zavádzajúcich rečí antikrista. Aká je hlavná technika, ktorou antikristi ovládajú ľudí? Všetko, čo hovoria, sú veci, ktoré sú v súlade s ľudskými predstavami a domnienkami, s ľudskými citmi a s ľudským rozumom. Zdá sa, že keď hovoria, majú trochu ľudskej prirodzenosti, ale nevlastnia žiadne pravdy-reality. Povedzte Mi, môžu ľudia, ktorí sú ovládaní antikristmi a nasledujú ich, konať povinnosti v Božom dome celým svojím srdcom a celou svojou silou? (Nie.) Aký je za tým dôvod? Nerozumejú pravde – to je hlavný dôvod. A je tu ešte ďalší dôvod: Antikristi sa zapájajú do mocenských hier; pri konaní svojej povinnosti nepraktizujú pravdu, ani ju nekonajú celým svojím srdcom a silou. Môžu potom ich poskokovia praktizovať pravdu? Aký je antikrist, takí budú aj jeho poskokovia v závese. Antikristi vedú cestu v nepraktizovaní pravdy, v konaní proti princípom, v zrádzaní záujmov Božieho domu, v nerozumnosti a v správaní sa ako diktátori. Mohlo by to neovplyvniť ich poskokov? Rozhodne nie. Čo sa teda stane s tými ľuďmi, ktorých obmedzujú a ovládajú? Budú sa mať pred sebou navzájom na pozore, budú sa navzájom podozrievať a bojovať proti sebe – súťažiť o slávu a zisk, o šancu zažiariť a o kapitál. V hĺbke duše je každý, koho ovláda antikrist, v nezhode a už nie je jednej mysle. Vo svojich činoch sú opatrní a obozretní; nie sú k sebe otvorení a nemajú medzi sebou normálne ľudské vzťahy. Nie je medzi nimi žiadne normálne duchovné spoločenstvo, žiadne čítanie a modlenie sa, žiadny normálny duchovný život. Sú roztrieštení, presne ako neveriace skupiny vo svete, ktoré sú zo satana. Tak to vyzerá, keď je pri moci antikrist. Medzi ľuďmi panuje ostražitosť, otvorené i skryté boje, sabotáž, žiarlivosť, súdenie a porovnávanie, kto na seba berie menej zodpovednosti: „Ak ty neprevezmeš zodpovednosť, neprevezmem ju ani ja. Na základe čoho by si chcel, aby som bral ohľad na záujmy božieho domu, keď na ne sám neberieš ohľad? Tak na ne jednoducho nebudem brať ohľad!“ Je takéto miesto Božím domom? Nie. Čo je to za miesto? Je to satanov tábor. Nevládne tam pravda; nie je tam dielo Ducha Svätého ani Božie požehnanie, ani Jeho vedenie. A tak je každý z tých ľudí ako malý diabol. Navonok znejú slová chvály, ktoré hovoria o iných, pekne: „Ó, oni naozaj milujú boha; naozaj dávajú obety; pri konaní svojej povinnosti naozaj trpia!“ Ale nechajte ich, aby niekoho ohodnotili, a to, čo vám povedia za jeho chrbtom, bude iné ako to, čo povedia v jeho prítomnosti. Ak by sa bratia a sestry dostali do rúk falošného vodcu, boli by pri výkone svojich povinností roztrieštení ako hromada sypkého piesku – nedosahovali by výsledky, nemali by dielo Ducha Svätého a väčšina z nich by sa neusilovala o pravdu. Čo však vtedy, keby sa dostali pod kontrolu antikrista? Títo ľudia by sa už nemohli nazývať cirkvou. Patrili by úplne do satanovho tábora a do antikristovho gangu.

Prečo antikristi vždy chcú ovládať ľudí? Je to preto, že nechránia záujmy Božieho domu ani sa nestarajú o vstup do života Božieho vyvoleného ľudu. Berú ohľad len na svoju vlastnú moc, postavenie a prestíž. Veria, že pokiaľ ovládajú srdcia ľudí a prinútia všetkých, aby ich uctievali, ich ambícia a túžba sa naplnia. Pokiaľ ide o záležitosti, ktoré sa týkajú záujmov Božieho domu alebo práce cirkvi, či vstupu Božieho vyvoleného ľudu do života, o tie sa vôbec nestarajú. Aj keď sa objavia problémy, nie sú schopní ich vidieť. Nie sú schopní vidieť problémy, ako napríklad kde nie je vhodné rozmiestnenie ľudí v Božom dome; alebo kde bol majetok Božieho domu nerozumne rozdelený, pričom sa ho príliš veľa stratilo, ako aj to, kto ho premárnil; alebo kto spôsobuje narušenia a vyrušenia v práci; alebo kto nevhodne využíva ľudí; alebo kto je pri práci povrchný – a tým menej takéto problémy riešia. Čo riešia? Do akých vecí zasahujú? (Do malicherností.) Aké veci sú malichernosti? Uveďte nejaké podrobnosti. (Niektorí vodcovia sa vyberú riešiť domáce záležitosti istých bratov a sestier – napríklad, že niekto v ich rodine s niekým nevychádza. To sú len záležitosti každodenného života.) To je niečo, čo robia falošní vodcovia. A čo robia antikristi? (Nevšímajú si vstup bratov a sestier do života ani veci, ktoré sú v rozpore s pravdou-princípmi; všímajú si len veci, ktoré sa dotýkajú ich tváre a postavenia – napríklad, že ľudia nerobia to, čo povedia, alebo že sa niektorým ľuďom nepáčia. Riešia takéto veci.) To je jedna stránka veci. Také veci sa stávajú. Antikristi sledujú, kto im je nepríjemný, kto k nim nie je úctivý a kto ich dokáže rozlíšiť. Vidia tieto veci a v duchu si ich zapamätajú; takéto veci sú pre nich veľmi dôležité. Čo ešte? (Ak má človek zvolený v nejakej cirkvi schopnosť ich rozlíšiť a nie je s nimi jednej mysle, budú hľadať spôsoby, ako na tom človeku nájsť chybu a dať ho vymeniť. Radi robia také veci.) Bez ohľadu na to, aké chyby alebo problémy má niekto, kto robí zlé veci, alebo akokoľvek spôsobuje narušenia a vyrušenia, antikrist si to nevšíma – konkrétne hľadá chyby na ľuďoch, ktorí konajú svoju povinnosť, a na tých, ktorí sa usilujú o pravdu, pričom hľadá ospravedlnenia a výhovorky, aby týchto ľudí vymenil. Je tu ešte jeden hlavný spôsob, ktorým sa prejavuje ovládanie iných antikristami: okrem ovládania bežných bratov a sestier sa snažia ovládať ľudí zodpovedných za jednotlivé aspekty práce. Vždy chcú držať všetku moc vo svojich rukách. Takže sa na všetko pýtajú; na všetko dohliadajú a všetko sledujú, aby videli, ako ľudia robia veci. Vôbec s ľuďmi nehovoria v duchovnom spoločenstve o pravde-princípoch ani im nedávajú voľnú ruku, aby konali. Chcú dosiahnuť, aby každý robil to, čo povedia, a podriadil sa im. Vždy sa boja, že sa ich moc rozptýli a prevezmú ju iní ľudia. Keď sa diskutuje o nejakom probléme, bez ohľadu na to, koľko ľudí o ňom hovorí v duchovnom spoločenstve alebo aké výsledky ich duchovné spoločenstvo prinesie, keď sa to dostane k nim, všetko zamietnu a diskusia sa musí začať odznova. A aký to má konečný výsledok? Veci sa neskončia, kým ich všetci neposlúchnu, a ak sa tak nestane, budú musieť pokračovať v duchovnom spoločenstve. Toto duchovné spoločenstvo niekedy trvá do polovice noci bez toho, aby niekomu dovolili spať; neskončí sa, kým ostatní neposlúchnu to, čo hovoria. Toto je niečo, čo robia antikristi. Sú ľudia, ktorí veria, že týmto antikrist preberá zodpovednosť za prácu? Aký je rozdiel medzi preberaním zodpovednosti za prácu a despotizmom antikristov? (Je to rozdiel v úmysle.) Keď sú ľudia svedomití a zodpovední voči práci, robia to preto, aby jasne hovorili v duchovnom spoločenstve o pravde-princípoch, aby všetci mohli porozumieť pravde. Na druhej strane, cieľom antikristov je udržať si moc, získať prevahu, vyvrátiť všetky názory, ktoré sa odlišujú od ich názorov a môžu spôsobiť, že stratia tvár. Nie je medzi týmito úmyslami rozdiel? (Je.) Čo je na nich odlišné? Dokážete to vy rozlíšiť? Dosiahnuť, aby ľudia prostredníctvom duchovného spoločenstva porozumeli pravde-princípom, a bojovať o uznanie – aký je medzi tým rozdiel? (Úmysly.) Nielen úmysly – samozrejme, že úmysly sú odlišné. (Jeden z týchto prístupov bude viac prospievať Božiemu domu.) To, že jeden z nich viac prospieva Božiemu domu, je ďalší rozdiel – zohľadňovanie záujmov Božieho domu. Čo je však hlavný rozdiel? Keď niekto skutočne hovorí v duchovnom spoločenstve o pravde, keď to počuješ, je zrejmé, že nejde o osobné ospravedlňovanie sa alebo obhajobu. Všetko, o čom hovoria v duchovnom spoločenstve, má za cieľ, aby všetci porozumeli Božím úmyslom; všetko je to svedectvo o Božích úmysloch. Takéto duchovné spoločenstvo objasňuje pravdu-princípy a ľudia majú po jeho vypočutí cestu, po ktorej môžu ísť – vedia, aké sú princípy, vedia, čo majú robiť v budúcnosti, nebudú mať sklon ísť pri konaní svojej povinnosti proti princípom a cieľ ich praktizovania bude presnejší. Takéto duchovné spoločenstvo nie je ani v najmenšom poškvrnené osobným ospravedlňovaním sa alebo obhajobou. Ale ako kážu tí ľudia, ktorí by chceli získať prevahu a dostať ostatných pod svoju kontrolu? O čom kážu? Hovoria o svojom sebaospravedlňovaní a o myšlienkach, úmysloch a cieľoch, ktoré boli za tým, čo urobili, aby to ľudia prijali, uverili tomu a nechápali ich zle. Je to všetko len sebaospravedlňovanie; nie je v tom vôbec žiadna pravda. Ak pozorne počúvaš, budeš počuť, že v tom, o čom hovoria v duchovnom spoločenstve, nie je žiadna pravda – sú to všetko len ľudské reči, výhovorky a ospravedlnenia. To je všetko. A keď dohovoria, rozumejú všetci princípom? Nie – ale dosť porozumeli úmyslom rečníka. Toto je metóda antikristov. Takto ovládajú ľudí. Len čo pocítia, že ich postavenie a prestíž v skupine utrpeli stratu a boli ovplyvnené, okamžite zvolajú zhromaždenie, aby sa ich pokúsili zachrániť, akokoľvek môžu. A ako tie veci zachraňujú? Tým, že uvádzajú výhovorky, ponúkajú ospravedlnenia a hovoria, čo si vtedy mysleli. Aký je ich cieľ, keď hovoria tieto veci? Vyjasniť všetky nedorozumenia, ktoré o nich všetci majú. Je to presne ako veľký červený drak: po tom, čo niekoho trýznil, rehabilituje ho a zbaví ho všetkého, z čoho bol obvinený. Aký je cieľ tohto konania? (Vybielenie.) Rehabilituje ťa a odškodní ťa po tom, čo ti urobil niečo zlé, aby si si myslel, že veľký červený drak je nakoniec v skutočnosti dobrý a dôveryhodný. Takto jeho vláda nie je ohrozená. Takí sú aj antikristi: nie je jediná vec, ktorú povedia alebo urobia, ktorá by nebola kvôli nim samým; nepovedia nič kvôli pravde a už vôbec nepovedia ani neurobia nič kvôli záujmom Božieho domu. Všetko, čo hovoria a robia, je kvôli ich vlastnej povesti a postaveniu. Niektorí môžu povedať: „Je to od Teba nespravodlivé označiť ich za antikristov, pretože veľa drú a svoju prácu robia veľmi svedomito, pracujú a behajú pre Boží dom od rána do večera. Niekedy sú takí zaneprázdnení, že sa ani nenajedia. Toľko si vytrpeli!“ A pre koho trpia? (Pre seba.) Pre seba. Keby nemali postavenie, robili by to isté? Behajú tak kvôli vlastnej povesti a postaveniu – robia to pre odmenu. Keby neboli odmenení alebo keby nemali slávu, zisk či postavenie, už dávno by vycúvali. Robia tieto veci pred ostatnými a popritom chcú dať o sebe vedieť Bohu, aby im dal náležitú odmenu vzhľadom na všetko, čo urobili. To, čo nakoniec chcú, je odmena; nechcú získať pravdu. Musíš to prezrieť. Keď majú pocit, že nazhromaždili dostatok kapitálu, keď majú príležitosť hovoriť medzi ostatnými, aký je obsah toho, čo hovoria? Po prvé, je to vystatovanie sa svojimi zásluhami – psychologický útok. Čo je to psychologický útok? Znamená to dať každému hlboko v srdci vedieť, že urobili veľa dobrých vecí v prospech Božieho domu, že majú zásluhy, podstúpili riziko, vykonávali nebezpečnú prácu, veľa sa nabehali a nemálo trpeli – je to predkladanie svojich zásluh a hovorenie o svojom kapitáli pred ostatnými. Po druhé, hovoria nadnesene a nezmyselne o nejakých nerealistických teóriách, pri ktorých majú ľudia pocit, že im rozumejú, hoci im nerozumejú. Tieto teórie znejú dosť hlboko, tajomne a abstraktne a nútia ľudí uctievať antikristov. Potom hovoria veľkolepo a mätúco o veciach, o ktorých si myslia, že im nikto nikdy nerozumel – napríklad o technológiách a vesmíre, financiách a účtovníctve a o záležitostiach spoločnosti a politiky – a dokonca aj o záležitostiach podsvetia a podvodoch. Rozprávajú svoju osobnú históriu. Čo je to teda? Vystatujú sa. A ich cieľom pri vystatovaní sa je začať psychologický útok. Myslíte si, že sú hlúpi? Keby tieto reči nemali na ľudí žiadny účinok, hovorili by to stále? Nehovorili. Majú cieľ, prečo to hovoria: ide o predkladanie svojich zásluh, predvádzanie sa a vystatovanie sa.

Okrem toho, aké vystupovanie antikristi často volia? Bez ohľadu na to, kam idú, osvoja si vystupovanie hlavy rodiny – kamkoľvek prídu, hovoria: „Na čom pracujete? Ako to ide? Sú nejaké ťažkosti? Poponáhľajte sa a vybavte veci, ktoré vám boli pridelené! Nebuďte povrchní. Všetka práca božieho domu je dôležitá a nemôže sa odkladať!“ Sú presne ako hlava rodiny, neustále dohliadajú na prácu ľudí vo svojom dome. Čo to znamená, že sú hlavou rodiny? Znamená to, že ktokoľvek v ich dome môže urobiť chybu alebo sa vydať nesprávnou cestou, takže na nich musia dozerať; keby to nerobili, nikto by nekonal svoju povinnosť – všetci by nakoniec zakopli. Antikristi veria, že všetci ostatní sú idioti, deti, že keby sa o nich nestarali, keby ich čo i len na sekundu spustili z očí, niektorí z nich by urobili chyby a vydali by sa nesprávnou cestou. Čo je to za názor? Nepreberajú vystupovanie hlavy rodiny? (Áno.) Robia teda konkrétnu prácu? Nikdy ju nerobia; zariaďujú, aby všetku prácu robili iní, pričom sa starajú len o byrokraciu a o to, aby boli pánmi, a keď iní prácu urobia, je to rovnaké, ako keby ju urobili oni sami – všetky zásluhy idú im. Len sa oddávajú výhodám svojho postavenia; nikdy nerobia nič, čo by prospievalo práci Božieho domu, a aj keď zistia, že niekto je pri plnení svojej povinnosti povrchný alebo nedbanlivý, že niekto narúša a vyrušuje prácu cirkvi, len mu povedia pár slov nabádania a utešia ho, ale nikdy ho neodhalia ani neobmedzia – nikdy nikoho neurazia. Ak ich nikto nechce počúvať, povedia: „Srdce mi puklo od starostí o vás všetkých; hovoril som, až kým mi nevyschlo v ústach – unavil som sa tak, že ma to takmer zničilo! Dávate mi toľko dôvodov na starosti!“ Nie je od nich nehanebné hovoriť to? Hnusí sa vám to počúvať? Toto je jeden zo spôsobov, ako sa prejavuje neustála túžba antikristov ovládať ľudí. Ako takíto antikristi hovoria s ľuďmi v duchovnom spoločenstve? Mne napríklad hovoria: „Ľudia podo mnou nerobia to, čo sa im povie. Neberú prácu cirkvi vážne. Sú povrchní a bezhlavo míňajú peniaze božieho domu. Sú to naozaj zvieratá, títo ľudia – sú horší ako psy!“ Aký majú pritom tón? Robia zo seba výnimku; myslia tým: „Ja beriem ohľad na záujmy božieho domu – oni nie.“ Za koho sa antikristi považujú? Za „ambasádora značky“. Čo je to ambasádor značky? Pozrite sa na ambasádorov značiek z niektorých krajín – čo sú to za ľudia? Sú vybraní pre svoju krásu; sú veľmi pekní, vedia dobre rozprávať a všetci prešli školením. V zákulisí majú všetci konexie a styky s vysokými, bohatými a peknými mužmi, s vysokopostavenými úradníkmi, s bohatými podnikateľmi – preto sú ambasádormi značiek. Na čo sa spoliehajú, aby sa stali ambasádormi značiek? Je to len ich pekný vzhľad, dobrá postava a výrečnosť? Spoliehajú sa najmä na svoje zákulisné konexie. Nechodí to tak? (Áno.) Áno, tak to chodí. Antikristi, ktorí majú vždy spôsoby vodcu alebo hlavy rodiny, chcú vždy používať tento spôsob, tento postoj, aby ľudí zavádzali a ovládali. Nie je to trochu ako štýl ambasádora značky? Stoja tam s rukami zopnutými za chrbtom, a keď im bratia alebo sestry prikývnu a uklonia sa, povedia: „Pekne – odveďte dobrú prácu!“ Kto sú oni, aby to hovorili? Do akej pozície sa sami vymenovali? Ja také veci nehovorím, kamkoľvek prídem – počuli ste Ma niekedy povedať niečo také? (Nie.) Občas poviem: „Túto príležitosť, ktorú máte, aby ste s pokojom v duši konali svoju povinnosť, nie je ľahké získať! Musíte sa tejto príležitosti chopiť a dobre konať svoju povinnosť – nenechajte sa poslať preč za konanie zla a spôsobovanie vyrušení.“ Z čoho to však hovorím? Z úprimnosti. Ale myslí takto antikrist? Takto nemyslí a takto ani nekoná. Hovoria ostatným, aby odviedli dobrú prácu – robia to sami? Nie. Chceli by, aby ostatní odviedli dobrú prácu, aby sa pre nich zodrali z kože, aby pre nich dreli, a nakoniec sú to oni, kto získa všetky zásluhy. Zodierate sa teraz z kože pre Mňa, keď konáte svoje povinnosti? (Nie.) Ani pre Mňa nedriete; vykonávate svoje vlastné povinnosti a záväzky a potom vás Boží dom zaopatruje. Bolo by prehnané povedať, že vás zaopatrujem? (Nie.) Nie je to nesprávne vyhlásenie a v skutočnosti je to naozaj tak. Ale keby ste chceli, aby som to povedal, nepovedal by som to – to by nikdy nevyšlo z Mojich úst. Povedal by som len, že Boží dom vás zaopatruje: Konáte svoje vlastné povinnosti v Božom dome a Boh vás zaopatruje. Takže pre koho konáte svoje povinnosti? (Pre seba.) Vykonávate svoje vlastné povinnosti a záväzky; toto je zodpovednosť, ktorú by ste mali splniť ako stvorené bytosti. Robíte to pred Bohom. Rozhodne nesmiete hovoriť, že pracujete pre Mňa – Ja to nepotrebujem. Nepotrebujem, aby pre Mňa niekto pracoval; nie som šéf ani prezident nejakej spoločnosti. Nezarábam na vás peniaze a vy nejete Moje jedlo. Len navzájom spolupracujeme. Hovorím s vami v duchovnom spoločenstve o pravdách, o ktorých by som mal s vami hovoriť, aby ste im mohli porozumieť, a vy sa vydáte na správnu cestu, a tým sa Moje srdce upokojí – Moja zodpovednosť a záväzok boli splnené do konca. Je to vzájomná spolupráca, pričom každý zohráva svoju úlohu. Zďaleka nejde o prípad, kto koho vykorisťuje, kto koho využíva, kto koho živí. Nepredstierajte ten postoj – je to zbytočné a je to nechutné. Skutočne robte prácu dobre, tak, aby to bolo zrejmé každému, a nakoniec budeš v dobrej pozícii, aby si zložil účty pred Bohom. Majú antikristi takýto rozum? Nie. Ak prevezmú trochu zodpovednosti, trochu prispejú a urobia nejakú prácu, predvádzajú sa s tým spôsobom, ktorý je úprimne nechutný – dokonca si želajú byť ambasádormi značky. Ak sa nesnažíš byť ambasádorom značky a pustíš sa do skutočnej práce, každý bude mať voči tebe určitý rešpekt. Ak zaujmeš postoj ambasádora značky, ale nie si schopný robiť žiadnu konkrétnu prácu a zariadiš to tak, že Zhora sa musia starať o všetku prácu a osobne dávať pokyny, a následne na teba dohliadať a dávať ti usmernenia, pričom Zhora robia každý aspekt práce, a ak si stále myslíš, že si schopný, že si sa stal zručnejším, že si to všetko urobil ty – nie je to nehanebné? Antikristi sú toho schopní. Okrádajú Boha o Jeho slávu. Keď normálni ľudia zažijú pár vecí, dokážu porozumieť troške pravdy a vidia, že: „Moja kvalita je taká slabá – nie som nič. Bez záujmu a dohľadu Zhora, bez toho, aby ma držali za ruku a pomáhali mi, by som nedokázal urobiť nič. Bol som len hlupák. Teraz som trochu spoznal sám seba. Poznám svoju úbohosť. Nebudem sa sťažovať, ak ma Zhora v budúcnosti znova orežú. Len sa podriadim.“ Keď poznáš svoju vlastnú úbohosť, budeš robiť prácu, ktorá ti patrí, slušným spôsobom, s oboma nohami na zemi. Čokoľvek ti Zhora pridelia, urobíš to dobre, celým svojím srdcom a celou svojou silou. Robia toto antikristi? Nie, nerobia – neberú ohľad na záujmy Božieho domu ani na prácu Božieho domu. Čo je najväčším záujmom Božieho domu? Je to bohatstvo cirkvi? Sú to obety Bohu? Nie. Čo je to teda? Okolo akého aspektu práce sa točí vykonávanie povinnosti každého človeka? Kázanie evanjelia a vydávanie svedectva o Bohu, aby celé ľudstvo porozumelo Bohu a vrátilo sa k Nemu. Toto je najväčší záujem Božieho domu. A tento najväčší záujem sa vetví smerom nadol, delí sa na každý tím a každý aspekt práce a potom sa delí jemnejšie až po rôzne povinnosti, ktoré každý človek koná. Toto je záujem Božieho domu. Videli ste to predtým? Nie, nevideli! Keď hovorím o záujmoch Božieho domu, myslíte si, že sú to peniaze, domy a autá. Čo sú to za záujmy? Nie je to len pár materiálnych vecí? Povedia potom niektorí ľudia: „Keďže to nie sú záujmy, premárnime ich, ako sa nám zachce?“ Je to v poriadku? (Nie.) Rozhodne nie! Mrhanie obetami je ťažký hriech.

Čo iné ešte zaujíma antikristov okrem ich túžby a ambície ovládať ľudí? V podstate nič. O nič iné sa príliš nezaujímajú. Či každý človek koná vhodnú povinnosť, či je personálne obsadenie usporiadané vhodne, či niekto nenarúša a nevyrušuje prácu cirkvi, či každý aspekt práce cirkvi napreduje hladko, v ktorej časti práce je problém, ktorá časť je stále slabá, na ktorú časť sa ešte nemyslelo, kde sa práca nerobí poriadne – antikristi sa do žiadnych takýchto vecí nezapájajú ani sa na ne nepýtajú. Nikdy sa o ne nestarajú; nikdy nevykonávajú túto konkrétnu prácu. Napríklad práca na prekladoch, práca na editovaní videí, filmová produkcia, práca s textom, práca na kázaní evanjelia a tak ďalej – nesledujú usilovne žiadny aspekt práce. Pokiaľ sa niečo nedotýka ich slávy, zisku alebo postavenia, je to, akoby to s nimi nemalo nič spoločné. Čo je teda jedinou vecou, ktorú robia? Riešia len nejaké všeobecné záležitosti – povrchnú prácu, ktorej ľudia venujú pozornosť a ktorú vidia. Skončia s tým, potom sa tým oháňajú ako svojou kvalifikáciou a následne si začnú užívať výhody svojho postavenia. Zaujímajú sa antikristi o vstup do Božieho vyvoleného ľudu do života? Nie; zaujímajú sa len o svoju povesť a postavenie, o záležitosti, v ktorých môžu vyniknúť a dosiahnuť, aby si ich ľudia vážili a uctievali ich. Takže bez ohľadu na to, aké problémy vzniknú v práci cirkvi, nezaoberajú sa nimi ani sa na ne nepýtajú; bez ohľadu na to, aký vážny je problém, bez ohľadu na to, akú veľkú stratu spôsobí záujmom Božieho domu, nepovažujú to za problém. Povedzte Mi, majú vôbec srdce? Sú to ľudia s vernosťou? Sú to ľudia, ktorí milujú a prijímajú pravdu? Za týmito vecami treba dať otázniky. Čo teda musia robiť celé dni, keď urobili z práce cirkvi taký chaos? To stačí na to, aby sa ukázalo, že nie sú ani v najmenšom ohľaduplní k Božím úmyslom. Nevykonávajú podstatnú prácu, ktorú im Boh zveril, ale zamestnávajú sa výlučne povrchnými, všeobecnými záležitosťami, aby sa iným ľuďom zdalo, že pracujú; navonok sú zaneprázdnení konaním povinnosti, aby ľuďom ukázali, že majú horlivosť a vieru. Tým niektorým ľuďom zalepia oči. Ale nerobia ani jeden aspekt podstatnej práce cirkvi – nerobia nič z práce na polievaní a poskytovaní pravdy. Nikdy nepoužívajú pravdu na vyriešenie problémov; zaoberajú sa len nejakými všeobecnými záležitosťami a robia trochu práce, vďaka ktorej vyzerajú dobre. Pri podstatnej práci cirkvi sú len povrchní a nezodpovední – nemajú ani najmenší zmysel pre zodpovednosť. Nikdy nehľadajú pravdu na vyriešenie problémov, bez ohľadu na to, koľko by ich vzniklo, a svoje povinnosti vykonávajú len naoko. A keď vybavia nejaké povrchné, všeobecné záležitosti, myslia si, že vykonali skutočnú prácu. Kým antikristi konajú svoje povinnosti, vyčíňajú pri robení zlých vecí a konajú svojvoľným a diktátorským spôsobom. Z práce cirkvi robia chaos a úplný neporiadok. Ani jeden aspekt práce nie je vykonaný na požadovanej úrovni a bez chýb; žiadny aspekt práce nie je urobený dobre bez toho, aby tí Zhora museli zasahovať, pýtať sa naň a dohliadať naň. A aj tak sú niektorí, ktorí sú po prepustení plní sťažností a vzdoru; uvádzajú klamlivé argumenty vo svoj prospech a zodpovednosť zvaľujú na vodcov a pracovníkov na vyššej úrovni. Nie je to úplne nerozumné? Skutočný postoj človeka k pravde nie je vidieť, keď sa nič nedeje, ale keď je orezávaný a prepustený, jeho skutočný postoj k pravde sa odhalí. Ľudia, ktorí prijímajú pravdu, sú to schopní robiť za akýchkoľvek okolností. Ak sa mýlia, dokážu si priznať chybu; dokážu čeliť faktom a prijať pravdu. Ľudia, ktorí nemilujú pravdu, nepriznajú, že sa mýlia, ani keď bola ich chyba odhalená; tým menej prijmú to, ako s nimi Boží dom naloží – a čo by niektorí z nich dokonca použili ako ospravedlnenie? „Chcel som to urobiť dobre – len som to neurobil. Teraz ma nemožno viniť za to, že som to urobil zle. Myslel som to dobre, trpel som, zaplatil som cenu a vydal som zo seba všetko – neurobiť niečo dobre nie je to isté ako páchať zlo!“ Použiť toto ospravedlnenie, túto výhovorku na odmietnutie toho, aby s ním Boží dom naložil – je to správne? Nech už človek uvedie akékoľvek ospravedlnenia a výhovorky, nemôže zakryť svoj postoj k pravde a k Bohu. Týka sa to jeho prirodzenosti-podstaty a je to tá najvýpovednejšia vec. Či sa niečo stalo, alebo nie, tvoj postoj k pravde predstavuje tvoju prirodzenosť-podstatu. Je to tvoj postoj k Bohu. To, ako zaobchádzaš s Bohom, vidno už len pri pohľade na to, ako zaobchádzaš s pravdou.

O čom sme práve hovorili v súvislosti s prejavmi antikristov pri ovládaní ľudí? (Antikristi sa zaujímajú len o ovládanie ľudí.) Správne. Ľudia, ktorí sú obzvlášť arogantní a obzvlášť milujú postavenie, majú značný „záujem“ o ovládanie ľudí. Tento „záujem“ nie je pozitívny – je to túžba a ambícia, je to negatívne a pejoratívne. Prečo by sa zaujímali o ovládanie ľudí? Z objektívneho hľadiska je to ich prirodzenosť, ale je tu ešte ďalší dôvod: Ľudia, ktorí chcú ovládať iných, majú zvláštnu vášeň a náklonnosť k postaveniu, sláve, zisku, márnomyseľnosti a moci. Môžem to tak povedať? (Áno.) A nie je táto zvláštna vášeň a náklonnosť podobná satanovej? Nie je to satanova podstata? Satan celé dni uvažuje, ako zavádzať a ovládať ľudí; každý deň ľuďom vštepuje mylné myšlienky a názory, či už prostredníctvom vštepovania a vzdelávania, alebo prostredníctvom tradičnej kultúry, alebo prostredníctvom vedy, vznešených vedomostí a učení – a čím viac tieto veci ľuďom vštepuje, tým viac ho uctievajú. Aký má satan cieľ, keď ľuďom vštepuje tieto veci? Keď to urobí, ľudia majú jeho myšlienky; majú jeho filozofie a spôsob existencie. To sa rovná tomu, že satan zapustí korene v ľudských srdciach. Žijú podľa satana a ich život je satanovým životom – je to život diablov. Nie je to tak? Nie je toto aj podstata toho, ako antikristi ovládajú ľudí? Chcú urobiť zo všetkých ostatných ľudí takých, ako sú oni sami; chcú, aby všetci žili pre nich, boli im k dispozícii a robili veci pre nich. A všetko musí byť pod ich kontrolou: myšlienky a reč ľudí, ich štýl reči, nápady a názory, uhol pohľadu a postoj, z ktorého konajú, dokonca aj ich postoj k Bohu, ich viera a ich odhodlanie a túžba konať svoje povinnosti – to všetko musí byť pod ich kontrolou. Ako hlboko siaha táto kontrola? Najprv ľuďom vymývajú mozgy a indoktrinujú ich, potom dosiahnu, aby všetci ľudia robili to isté, čo robia oni sami. Stanú sa „krstným otcom“. Aby urobili ľudí takýmito, používajú mnoho metód: Je to zavádzanie, vštepovanie, zastrašovanie a čo ešte? (Psychologické útoky.) To je súčasť zavádzania. Čo ešte? (Nátlak a kupovanie si ľudí.) Ako si ľudí kupujú? Niektorí ľudia pri konaní svojich povinností v Božom dome vyčíňajú a robia zlé veci. Vidia to antikristi jasne? Je im to až príliš jasné. Riešia to teda? Neriešia. A prečo to neriešia? Chcú túto záležitosť využiť na to, aby si tých ľudí kúpili; hovoria im: „To, že som ťa neriešil, je láskavosť, ktorú som ti preukázal. Musíš mi ďakovať. Videl som, že si urobil zlú vec, ale nenahlásil som ťa a neriešil som ťa. Bol som zhovievavý. Nie si mi teraz do budúcnosti zaviazaný vďačnosťou?“ Títo ľudia sú im potom vďační a považujú ich za svojich dobrodincov. Potom sú antikristi a títo ľudia ako svine, ktoré sa váľajú v tom istom chlieve. Kým sú antikristi pri moci, môžu si takýchto ľudí kúpiť: tých, ktorí páchajú zlo, ktorí poškodzujú záujmy Božieho domu, ktorí v súkromí súdia Boha a ktorí v súkromí podkopávajú prácu Božieho domu. Toto je druh bandy zlých ľudí, ktorú antikristi chránia. Nie je to druh ovládania? (Je.) Faktom je, že antikristi hlboko v srdci vedia, že títo ľudia nie sú tí, ktorí chránia záujmy Božieho domu. Všetci to vedia – je medzi nimi tichá dohoda – a tak sú spolčení. „Sme z jedného cesta. Ty neberieš ohľad na záujmy božieho domu. Ty klameš boha a ja tiež; ty sa neusiluješ o pravdu a ja tiež nie.“ Antikristi si takýchto ľudí kupujú. Nie je to kupovanie si ich? (Je.) Nemajú žiadne výčitky, že nechajú trpieť záujmy Božieho domu. Za cenu záujmov Božieho domu tolerujú, že títo ľudia vyčíňajú a robia zlé veci a priživujú sa na Božom dome. Je to, akoby týchto ľudí živili, a títo ľudia sú im nevedome vďační. Keď nadíde čas, aby Boží dom riešil týchto zlých ľudí, ako sa pozerajú na antikristov? Hovoria si: „Ale nie. Už ich prepustili. Keby ich neprepustili, mohli sme si ešte chvíľu užívať – s ich krytím ma nikto nemohol riešiť.“ Stále cítia takú náklonnosť k antikristom! Je zrejmé, že všetky tieto veci, ktoré antikristi robia, sú narušenia a vyrušenia, veci, ktoré zavádzajú ľudí, a zlé skutky, ktoré odporujú Bohu. A žiadny človek, ktorý nemiluje pravdu, nebude tieto zlé skutky nenávidieť a dokonca ich bude kryť. Existoval napríklad istý vodca, ktorý chránil antikristov. Tí Zhora sa ho pýtali, či niekto v cirkvi nespôsobuje narušenia a vyrušenia, alebo či nevyčíňa a nerobí zlé veci, alebo či tam nie sú nejakí antikristi, ktorí zavádzajú ľudí. Vodca povedal: „No, popýtam sa. Preverím ti to.“ Nebolo to súčasťou jeho práce? Týmto tónom – „Preverím ti to“ – odbil tých Zhora a potom už o tom viac nepočuli. Nepreveril to – nechcel tých ľudí uraziť! A keď sa ho tí Zhora znova opýtali: „Preveril si to?“ povedal: „Preveril – žiadni tam nie sú.“ Bola to pravda? Bol najväčším antikristom zo všetkých, hlavným vinníkom vyrušovania práce cirkvi a poškodzovania záujmov Božieho domu. Sám bol antikristom – čo tam mal preverovať? Keď tam bol on, nech ľudia pod ním robili akékoľvek zlé veci, nech spôsobovali akékoľvek narušenia a vyrušenia, nikto tieto veci nemohol preveriť. On im v tom bránil. Vari z toho nevyplýva, že za takýchto okolností oddelil ľudí pod sebou od Boha? Oddelil. A koho títo ľudia počúvali, keď ich oddelil od Boha? Nepočúvali jeho? A tak sa stal miestnym násilníkom, vodcom banditov, miestnym tyranom – dostal tých ľudí pod svoju kontrolu. Akú metódu použil? Oklamal tých Zhora a podviedol tých pod sebou. Ľudí pod sebou si kúpil a hovoril im ľúbivé slová a voči tým Zhora používal klamstvo – nenechal tých Zhora, aby zistili, čo sa deje dole. Tým Zhora o tom nič nepovedal a vytvoril aj falošnú kulisu. Akú kulisu vytvoril? Povedal tým Zhora: „V našej cirkvi je niekto, o kom všetci bratia a sestry hlásia, že má zlú ľudskú prirodzenosť, že je neuveriteľne zlomyseľný a neschopný akejkoľvek povinnosti. Čo povieš – môžem ju riešiť?“ Podľa toho, ako to hovoril, bolo z prejavov tej osoby jasné, že je to zlý človek, ktorého treba riešiť. Takže tí Zhora povedali: „V tom prípade ju môžeš riešiť. Riešili ste ju?“ Povedal: „Minulý mesiac sme ju riešili a vyčistili.“ Boli fakty skutočne také, ako hovoril? Čo sa ukázalo po podrobnejšom vypočúvaní? Tá osoba s ním nevychádzala. A malo to svoj dôvod: Tento vodca nevykonával skutočnú prácu a medzi bratmi a sestrami stále vytváral skupiny a kliky – prejavoval sa ako antikrist a tá osoba ho rozlíšila, a tak tieto problémy nahlásila a odhalila. Len čo podala to hlásenie, odhalili ju vodcovi kumpáni a on ju následne trýznil a vyčistil. Tento antikrist odviedol dobrú prácu v tom, že dosiahol, aby všetci pod ním proti tejto osobe povstali a zavrhli ju, a nakoniec ju doriešil a vyčistil, po čom túto „dobrú správu“ nahlásil tým Zhora. V skutočnosti to tak nebolo. Stávajú sa také veci v cirkvi? Stávajú. Títo antikristi utláčajú bratov a sestry; utláčajú tých, ktorí ich dokážu rozlíšiť a nahlásiť ich problémy, ako aj tých, ktorí dokážu prezrieť ich prirodzenosť-podstatu. Dokonca podávajú sťažnosti na svoje obete ako prví a hlásia tým Zhora, že práve títo ľudia spôsobujú vyrušenie. Kto v skutočnosti spôsobuje vyrušenie? Sú to antikristi, kto vyrušuje a ovláda cirkev.

Aké sú techniky antikristov, ktorými dosahujú, aby sa im ľudia podriadili? Jednou z takýchto techník je používanie rôznych prostriedkov na to, aby ťa ovládali – aby ovládali tvoje myšlienky, tvoje metódy, cestu, ktorou kráčaš, a dokonca prostredníctvom moci, ktorou vládnu, aj povinnosť, ktorú konáš. Ak sa k nim priblížiš, dajú ti ľahkú povinnosť, ktorá ti umožní vyniknúť; ak si voči nim stále neposlušný a stále poukazuješ na ich chyby a odhaľuješ problém ich skazenosti, zariadia, aby si robil prácu, ktorú ľudia nemajú radi – napríklad dajú mladej sestre robiť nejakú špinavú, únavnú prácu. Zariadia ľahkú, čistú prácu pre každého, kto sa k nim priblíži, lichotí im a vždy hovorí to, čo chcú počuť. Takto antikristi zaobchádzajú s ľuďmi a ovládajú ich. To znamená, že pokiaľ ide o právomoc nad personálnym obsadením a presunmi, o tom, kto čo robí, rozhodujú len oni, majú výhradnú kontrolu. Je to len druh ambície a túžby? Nie, nie je. Nezodpovedá to presne ôsmemu bodu prejavov antikristov: „Chceli by, aby sa ostatní podriaďovali len im, nie pravde ani Bohu?“ Na čo sa vzťahuje: „Chceli by, aby sa ostatní podriaďovali len im, nie pravde ani Bohu?“ Čo je na tomto prejave zlé? V čom je to zlé? Ide o to, že to, čomu by chceli podriadiť ľudí, je úplne v rozpore s pravdou. Nie je to v súlade s pravdou-princípmi. Je to úplne v rozpore so záujmami Božieho domu a proti Božím úmyslom; ani kúsok z toho nechráni záujmy Božieho domu a ani kúsok z toho nie je v súlade s pravdou. To, čomu by chceli podriadiť ľudí, sú výlučne ich vlastné ambície, túžby, preferencie, záujmy a predstavy. Nie je toto podstata problému? Toto je jeden zo spôsobov, ako sa prejavuje podstata antikristov. Nedostávame sa tým k jadru veci? Tento spôsob konania antikristov by mal byť ľahko rozlíšiteľný. Sú niektorí vodcovia a pracovníci, ktorí predkladajú správne a korektné názory, a hoci niektorí ľudia nie sú presvedčení a nedokážu ich prijať, títo vodcovia sú schopní vytrvať v uskutočňovaní týchto správnych názorov a ich uvádzaní do praxe. Aký je rozdiel medzi týmto správaním a správaním antikristov? Tieto dve správania sa navonok zdajú podobné, ale v ich podstate je rozdiel. To, čo robia antikristi, je úmyselné konanie proti pravde a pracovným princípom Božieho domu, pričom pod rúškom toho, že konajú povinnosť pre Boží dom a podriaďujú sa pravde, dosahujú, aby ľudia urobili to, čo hovoria. To je nesprávne – nehorázne, absurdne nesprávne. Niektorí vodcovia a pracovníci zastávajú správne názory. To, čo je v súlade s pravdou-princípmi, by sa malo zastávať; to nie je arogancia a samospravodlivosť, ani to nie je obmedzovanie ľudí – je to zastávanie pravdy. Tieto dve správania sa navonok zdajú podobné, ale ich podstaty sú odlišné: Jedno je zastávanie pravdy-princípov a druhé je zastávanie mylných názorov. To, čo robia antikristi, je všetko v rozpore s pravdou, v nepriateľstve voči nej a úplne poháňané ich osobnými ambíciami a túžbami – preto by antikristi chceli, aby sa ľudia podriaďovali len im, a nie pravde alebo Bohu. To je jadro tohto bodu. To, o čom sme práve hovorili, je preukázaný fakt. Na čo sa tu vzťahujú túžby a ambície? Vzťahujú sa na niektorých ľudí, ktorí nerobia zjavné veci, aké by robil antikrist, no napriek tomu majú tieto sklony. Majú tieto sklony a prejavy, čo znamená, že majú tieto túžby a ambície. V akejkoľvek skupine sú, vždy chcú ľuďom rozkazovať ako úradník: „Ty, choď urobiť jedlo!“ „Ty, choď oznámiť tomu a tomu!“ „Daj si záležať na svojej povinnosti a maj viac vernosti – boh sa pozerá!“ Potrebujú také veci hovoriť? Čo je to za tón? Kto sú, aby stále vystupovali ako pán a vládca? Nie sú ničím, a predsa by sa odvážili hovoriť také veci – nie je to nedostatok rozumu? Niektorí môžu povedať: „Sú to tupci.“ Ale nie sú to obyčajní tupci – sú to špeciálni tupci. V čom špeciálni? Keď sa s niekým hádajú alebo rokujú o nejakej záležitosti, či už majú pravdu, alebo nie, musia mať nakoniec navrch; či už majú pravdu, alebo nie, musia mať posledné slovo, rozhodovať a určovať. Nech je ich postavenie akékoľvek, chcú rozhodovať. Ak by mal mať navrch iný človek vyjadrením správneho názoru, nahnevajú sa; zanechajú svoju prácu a odmietnu robiť čokoľvek ďalšie – skončia so slovami: „Môžete si hovoriť, čo chcete – aj tak nerobíte to, čo hovorím ja!“ Nemajú vari tú ambíciu a túžbu? Aké následky plynú z toho, že takíto ľudia sú pánmi a vládcami, že sa stávajú nadriadenými, že sa stávajú vodcami? Stávajú sa štandardnými antikristami. Máte takéto prejavy? To by nebolo dobré! Nebola by to veľká pohroma, keby veriaci v Boha nezískal pravdu, ale namiesto toho by sa stal antikristom?

Ako sa neverci pozerajú na ľudí? Keď sa stretnú s nejakým človekom, najprv sa pozrú na jeho vzhľad a oblečenie; keď počúvajú iných hovoriť, vždy chcú vidieť, či majú vzdelanie. Ak zistia, že tvoj vzhľad a oblečenie nie sú nič moc a že nie si veľmi vzdelaný ani nemáš veľa vedomostí, pohŕdajú tebou a keď sa s tebou rozprávajú, chcú mať navrch. Ja hovorím: „Ak sa chceš hádať, tak do toho – hovor.“ Mlčím; ustúpim. Väčšina ľudí v Božom dome Ma počúva, kamkoľvek idem. Preto hľadám príležitosti, aby som počul hovoriť iných, aby som nechal iných viac hovoriť – snažím sa nechať každého hovoriť zo srdca a hovoriť o ťažkostiach v jeho vnútri a o jeho poznaní. Keď počúvam, počujem určité odchýlky. Počujem niektoré z ich problémov a nedostatkov, aké problémy vznikli na ceste, ktorou kráčajú, a ktorá oblasť práce cirkvi sa nerobí dobre, aké problémy v nej pretrvávajú a či ich treba vyriešiť. Sústredím sa na to, aby som počul tieto veci. Ak diskutujeme o nejakej záležitosti – ak napríklad poviem, že pohár je papierový, a ty trváš na tom, že je plastový, poviem: „Dobre. Máš pravdu.“ Nebudem sa s tebou hádať. Niektorí ľudia si myslia: „Ak máš pravdu, prečo sa nehádaš?“ Záleží na tom, o čo ide. Ak je to niečo, čo sa dotýka pravdy, je len správne, aby si Ma počúval; ak je to nejaká vonkajšia záležitosť, potom bez ohľadu na to, čo hovoríte, sa do toho nebudem miešať – také veci so Mnou nemajú nič spoločné. O takých veciach nemá zmysel sa hádať. Sú ľudia, ktorí diskutujú o určitých štátnych záležitostiach. Im hovorím: „Pokiaľ tomu rozumiem, vec sa má takto.“ Na začiatok pridám „pokiaľ tomu rozumiem“; je v tom trochu sebauvedomenia. Uvediem fakt, ktorý poznám, aby som vec ilustroval, a poviem: „Takáto je situácia teraz, ale ak existujú nejaké zvláštne okolnosti, o tých neviem.“ Iba vec hodnotím na základe takéhoto faktu, ale nepredvádzam sa, koľko toho viem. Dávam im len trochu informácií ako referenciu – nemám v úmysle zaujať vyššie postavenie ako oni a potláčať ich, aby som im ukázal, aký som brilantný, že viem všetko a že oni nevedia nič. To nie je Môj pohľad. Keď sa so Mnou niektorí ľudia rozprávajú, spomeniem nejakú informáciu, ktorú nevedia, a oni povedia: „Celé dni tráviš vnútri – čo ty vieš?“ Nepoznajú tú informáciu, a predsa sa so Mnou o nej chcú hádať a bojovať za ňu. Hovorím: „To je pravda. Nechodím von, ale túto jednu vec viem. Len ti o nej hovorím, a to je všetko – ver alebo never.“ O čom sa tu dá hádať? Hádať sa o takýchto veciach je prejavom povahy. Niektorí ľudia chcú dokonca súťažiť o nadradenosť, pokiaľ ide o vonkajšiu záležitosť, a hovoria: „Ako si sa o tom dozvedel? Prečo o tom neviem ja? Prečo ty o tom vieš rozprávať dopodrobna, zatiaľ čo ja nie?“ Napríklad poviem: „Za tie roky, čo tu bývam, som zistil niečo príznačné o podnebí: Je dosť vlhké.“ Toto je postreh, ku ktorému som dospel po dlhom pobyte na tomto mieste – je to fakt. No niektorí ľudia to počujú a povedia: „Je to naozaj tak? Ako to, že som tú vlhkosť necítil?“ Len preto, že si necítil vlhkosť, to neznamená, že nie je vlhko. Nemôžeš sa riadiť len tým, čo cítiš – musíš sa riadiť údajmi. Denné predpovede počasia sú veľmi podrobné, a keď ich uvidíš dosť, budeš vedieť, že tu je v skutočnosti vlhko. Nie je to niečo, čo som si len vymyslel, a nehovorím na základe pocitu. A prečo je to tak? Na tienistých úpätiach múrov je po celý rok mach; na jar sú miesta, kam by sa človek neodvážil vkročiť, také sú klzké. Tento postreh vzišiel z toho, že som to zažil, videl na vlastné oči a osobne pocítil. Hovoriť takýmto spôsobom nie je v rozpore s faktami, však? Ale sú ľudia, ktorí Ma počas rozhovoru so Mnou v týchto veciach spochybňujú – poviem, že je tu vlhko, a oni jednoducho povedia, že nie je. Nie sú to popletení ľudia? (Sú.) Niektoré vyhlásenia sú založené na realite, pretože vychádzajú zo skúsenosti a nie sú vymyslené z ničoho. Prečo hovorím, že to nie sú výmysly? Pretože jasne, dôkladne a systematicky uvádzajú podrobnosti, a keď človek vidí a zažije to, čo bolo v týchto vyhláseniach opísané, presne sa to zhoduje s tým, čo bolo povedané. Nie sú potom tieto vyhlásenia presné? (Sú.) No niektorí ľudia sú aj pri týchto presných vyhláseniach vždy hádaví a takto sa so Mnou hádajú. O čo sa hádajú? Je to boj na život a na smrť? Bojujú o svoj život? O to sa nehádajú, len chcú súťažiť o to, kto vie viac. Jednoducho sa radi hádajú – je to povaha. Ako by sa podľa vás malo s takýmito ľuďmi zaobchádzať? Treba ich odhaliť a hádať sa s nimi, kým nesčerveniete od hnevu? (Nie.) S takýmito nevedomými ľuďmi nemá zmysel sa hádať. Je to ponižujúce. Jednoducho ich nechajte tak. Nebude to stačiť? Aký má zmysel hádať sa s takýmito hlúpymi a unáhlenými ľuďmi? Ak dôjde k hádke alebo debate, pretože niekto nerozumie nejakej záležitosti, ktorá sa dotýka pravdy, je to v poriadku – nie je však nevedomé hádať sa o týchto vonkajších záležitostiach? Povaha antikristov spočíva predovšetkým v neprijímaní pravdy, v arogancii a samospravodlivosti, v odpore k pravde. Antikristi neprijímajú ani žiadne správne slová či poznámky a výroky, ktoré sú v súlade s faktami, a budú sa v nich vŕtať a budú sa s tebou o nich prieť a hádať – a to nehovorím o pravde. Nie je to povaha? (Je.) Aká je to povaha? Arogancia. Myslia tým: „Ty rozumieš len troche pravdy, však? Nerozumieš vonkajším záležitostiam, takže by si urobil dobre, keby si ma v nich počúval! Neotváraj si toľko ústa – naozaj ma to štve. Tieto vonkajšie záležitosti nemáš riadiť ty. Pri tvojich povinnostiach, pri hovorení pravdy ťa budem počúvať – ale prestaň hovoriť o týchto vonkajších záležitostiach. Sklapni už! Nikdy si sa s týmito záležitosťami nestretol, tak čo ty vieš? Musíš ma počúvať!“ Chceli by, aby ich ľudia vo všetkom počúvali. Chcú si podmaniť každého bez toho, aby sa čo i len pozreli, kto to je. Čo je to za povaha? Je v tom vôbec nejaký rozum? (Nie.)

Povedzte Mi, vychádza sa so Mnou ľahko alebo ťažko? (Ľahko.) Ako to vidíte? Prečo hovoríte, že je to ľahké? Poviem vám a vy uvidíte, či je Moje vysvetlenie o sebe správne a presné. Po prvé, Moja rozumnosť je normálna. Ako sa dá táto normálnosť vysvetliť? Znamená to, že mám presné štandardy a presný uhol pohľadu, pokiaľ ide o všetky záležitosti. Nie sú teda Moje názory a vyhlásenia týkajúce sa každého druhu vecí a Môj postoj ku každému druhu vecí normálne? (Áno.) Sú normálne – prinajmenšom sú v súlade so štandardmi pre normálnu ľudskú prirodzenosť. Po druhé, pravda Ma drží pod kontrolou. To sú dve veci, ktoré normálna rozumnosť prinajmenšom má. A je tu ešte jeden aspekt: dôvod, prečo vidíte, že sa so Mnou ľahko vychádza, je ten, že mám správnu mieru a poznám štandardy, pokiaľ ide o ľudí každého druhu. Mám správnu mieru, ako aj spôsoby a prostriedky, ako zaobchádzam s vodcami a obyčajnými bratmi a sestrami, ako zaobchádzam so starými a mladými, ako zaobchádzam s arogantnými ľuďmi, ktorí majú sklon predvádzať sa, a ako zaobchádzam s tými, ktorí majú a nemajú duchovné porozumenie, a tak ďalej, pre každý druh človeka. Čo je predovšetkým táto správna miera a tieto spôsoby a prostriedky? Je to konanie v súlade s pravdou-princípmi, nie svojvoľné konanie. Predpokladajme napríklad, že by som si ťa vážil za to, že si vysokoškolák, alebo by som tebou pohŕdal za to, že si roľník – to nie sú princípy. Ako teda chápem tieto princípy? Tým, že sa pozerám na kvalitu a ľudskú prirodzenosť človeka, na povinnosť, ktorú koná, na jeho vieru v Boha a na jeho postoj k pravde. Na ľudí sa pozerám na základe kombinácie týchto rôznych aspektov. Je tu ešte jeden dôvod, prečo Ma vnímate ako niekoho, s kým sa ľahko vychádza, o ktorom majú mnohí ľudia možno predstavy a nie sú schopní to prijať. Myslia si: „Ty máš postavenie, ale prečo nevyzeráš ako niekto s postavením? Nepresadzuješ svoje postavenie; nie si vôbec povýšenecký. Ľudia si myslia, že by mali k Tebe vzhliadať – ale prečo je to tak, že keď Ťa ľudia vidia, považujú za najvhodnejšie pozerať sa na Teba z rovnakej úrovne, alebo sa na Teba dokonca pozerať zvrchu?“ A tak si myslia, že je ľahké so Mnou vychádzať, a uvoľnia sa. Nie je to tak? Tak to je. Následne si myslia, že nie som nič, čoho by sa mali báť, a že vychádzať so Mnou takýmto spôsobom je skvelé. Povedzte Mi, keby som vás na každom kroku potláčal a bezdôvodne vás orezával, celý deň vás karhal vás a poučoval so zachmúreným výrazom na tvári, nebolo by to potom iné? Mysleli by ste si: „S Tebou sa tak ťažko vychádza, s Tvojou čudáckou osobnosťou a Tvojimi výkyvmi nálad!“ Potom by sa so Mnou nevychádzalo ľahko. Práve preto, že sa vám vo všetkých svojich aspektoch, v Mojej osobnosti, v Mojich potešeniach a hneve, v Mojich žiaľoch a radostiach zdám normálny, a pretože si vo svojej mysli myslíte, že ľudia s postavením a vysokým statusom by mali byť povýšeneckí, no Ja, ktorého teraz vidíte, som taký obyčajný – práve preto poľavíte v ostražitosti a cítite, že sa so Mnou ľahko vychádza. Okrem toho, zdá sa vám, že keď hovorím, používam byrokratický žargón? (Nie.) Nepoužívam – pokiaľ ide o veci, ktorým nerozumiete, pomáham vám, ako len môžem, s čímkoľvek môžem, a zriedkakedy sa vám vysmievam. Prečo to robím zriedka? Sú chvíle, keď sa cítim veľmi rozčúlený a nemôžem si pomôcť, aby som nepovedal pár výsmešných slov, ale musím brať do úvahy aj to, že môžete zoslabnúť, a tak s vami hovorím takýmto spôsobom čo najmenej. Namiesto toho som tolerantný, odpúšťajúci a trpezlivý. Pomáham vám, ako len môžem, kde môžem, a učím vás, ako len môžem, o tom, čo viem – to robím vo väčšine prípadov. A prečo je to tak? Je to preto, že väčšina ľudí má najväčšie nedostatky, pokiaľ ide o záležitosti svedectva o Bohu a porozumenia pravde – ale pokiaľ ide o jedenie, pitie a zábavu alebo oblečenie a líčenie či hranie hier alebo akékoľvek podobné svetské záležitosti, ľudia o týchto veciach vedia všetko. Na druhej strane, pokiaľ ide o záležitosti viery v Boha a záležitosti, ktoré sa týkajú pravdy, ľudia sú ľudia; keď príde na svedčenie o Bohu a využitie ich odborných zručností, ich silných stránok a ich darov, aby vykonali trochu práce na svedectve o Bohu, aby vykonali nejakú prácu, ktorá svedčí o Bohu, nemajú čo povedať. Čo mám robiť, keď vidím takúto situáciu? Musím vás učiť, kúsok po kúsku vás viesť a učiť vás, ako najlepšie viem. Vyberám veci, ktorým rozumiem, ktoré poznám a dokážem robiť, a učím vás ich, stále dookola, kým sa dielo nedokončí. Učím vás všetko, čo môžem, toľko, koľko môžem. Pokiaľ ide o tých s nízkou kvalitou, ktorých nemožno učiť: pochopte toľko, koľko môžete, a nechajte veciam voľný priebeh – nebudem ťa nútiť. Nakoniec sú niektorí, ktorí hovoria: „Nás, ktorí rozumieme profesii, si podmanil laik. My, ktorí máme vedomosti v tejto oblasti, sme neboli schopní nič urobiť a stále potrebujeme tohto laika, aby nás inštruoval a pomohol nám niečo urobiť – je to také ponižujúce!“ V skutočnosti to nie je ponižujúce, pretože svedčenie o Bohu vo viere človeka zahŕňa pravdu a pravda je pre ľudstvo neprebádaným územím. Žiadny skazený človek sa nerodí s porozumením pravde; pravde môže porozumieť len prostredníctvom Božieho osobného diela na zdokonalenie ľudí. Keby sa ľudia rodili schopní svedčiť o Bohu, nikto by Mu neodporoval! Práve preto, že ľudia sú satanovho druhu a majú prirodzenosť-podstatu, ktorá je nepriateľská voči Bohu, nie sú schopní robiť veci, ktoré zahŕňajú pravdu a svedectvo o Bohu. Čo teda majú ľudia robiť? Pokiaľ sa snažia, ako najlepšie vedia, aby urobili to, čo môžu, stačí to. Ak mám energiu ponúknuť pomoc a vedenie, pomôžem. Ak nemám, alebo ak som zaneprázdnený inými vecami a nemôžem si nájsť čas, potom jednoducho robte, čo môžete. Je to v súlade s princípmi, však? Je to jediný spôsob, ako to môže byť. Nenútim vás ísť nad rámec vašich schopností. Je to zbytočné – nedá sa to. Nakoniec si ľudia myslia: „Celkom ľahko sa s Tebou vychádza a Tvoje požiadavky sa dajú ľahko splniť. Povedz nám, čo máme robiť, a my urobíme, ako hovoríš.“ Niektorí ľudia môžu byť príležitostne orezávaní. Väčšina z nich z toho vyjde v poriadku, so správnym pochopením. Niekoľkí ľudia sa vzdajú svojej práce a niekoľkí v tajnosti vyrušujú, príliš sa nesnažia konať svoju povinnosť a nerobia skutočnú prácu. Takíto ľudia sú potom prepustení. Ak nie si ochotný robiť tú prácu, tak odstúp. Prečo musíš byť na to použitý práve ty? Vymeníme ťa – to je všetko. Jednoduché, nie? Ak by sa títo ľudia v budúcnosti kajali, zmenili sa a robili svoju prácu dobre, dostanú ďalšiu možnosť – a ak budú stále rovnakým spôsobom spôsobovať narušenia a vyrušenia, už nikdy nebudú znovu použití. Radšej použijem niekoho poslušného. Aký má zmysel byť neustále zapletený s ľuďmi tohto druhu? Však? Pre nich by to bolo ťažké a pre Mňa vyčerpávajúce. Existujú princípy, ako riešim tieto veci, a existujú aj princípy, ako vychádzam s ostatnými. Ďalším dôvodom, prečo sa so Mnou ľahko vychádza, je, že pri vychádzaní s ľuďmi od nich nikdy nevyžadujem veci, ktoré sú príliš náročné. Rob všetko, čo môžeš; pokiaľ ide o veci, ktoré nedokážeš urobiť, jednu po druhej ti ich vysvetlím. Rob to, čo môžeš, celým svojím srdcom; ak to nebudeš robiť celým svojím srdcom, nebudem ťa k tomu nútiť. Čo sa týka zvyšku, teda toho, ako veríš v Boha, to je tvoja vlastná vec. Ak nakoniec nič nezískaš, nebudeš môcť nikoho viniť. Čo si myslíte o Mojich princípoch, ako zaobchádzam s ľuďmi? Máte pocit, že sú trochu zhovievavé? Rozhodne to tak nie je – spôsob, akým to riešim, je v úplnom súlade s princípmi. Aké sú to princípy? Počúvajte Ma a pochopíte.

Ja, vtelený Boh, konám dielo v ľudskej prirodzenosti – môžem úplne nahradiť Ducha Svätého alebo Božieho Ducha pri konaní diela? Nie, nemôžem. Takže sa nesnažím prekračovať svoje hranice a hovoriť, že by som chcel nahradiť Boha v nebi a konať všetko Jeho dielo. To by bolo vyvyšovanie seba samého – nie som toho schopný. Som obyčajný človek. Čokoľvek dokážem urobiť, urobím. Robím to, čo dokážem robiť dobre; robím to do úplnosti a robím to poriadne. Vkladám do toho svoje srdce a všetku svoju silu. To stačí. To je dielo, ktoré Mi prislúcha. No keby som tomu nedokázal porozumieť, cítil by som vzdor voči tejto skutočnosti a neuznal by som ju, ale vždy by som sa snažil predstierať, že som veľký, vždy by som sa snažil zažiariť, vždy by som sa snažil predvádzať nejaké neuveriteľné schopnosti, bolo by to v súlade s princípmi? Nie. Myslíte si, že tejto veci rozumiem? Rozumiem jej až príliš dobre! Rozsah toho, čo môže Božie telo povedať a aké dielo môže telo vykonať, je rozsahom diela, ktoré On koná v tele. Mimo tohto rozsahu, to, že ľudia v súkromí zažívajú Božie disciplinovanie a orezávanie a osvietenie a vedenie Ducha Svätého, a dokonca to, že Boh udeľuje vízie, a to, koho Boh zdokonalí a koho vyradí, a aký názor a postoj má Boh voči všetkým ľuďom – tieto veci sú výlučne Božou vecou. Ak ste so Mnou v úzkom kontakte, aj Ja môžem vidieť tieto veci – ale bez ohľadu na to, ako sa pozerám, koľko z nich môžem vidieť? Počet ľudí, ktorých môžem vidieť, a počet tých, s ktorými prichádzam do kontaktu, je obmedzený – ako by to mohlo zahŕňať každého jedného človeka? To by bolo nemožné. Nemal by si mať v tejto veci jasno? Povedzte Mi, mám v tejto veci jasno Ja? Mám v tom jasno. Toto by mal robiť normálny človek. Nemyslím na veci, ktoré nemám robiť. Sú toho ľudia schopní? Nie sú – chýba im tá rozumnosť. Niektorí ľudia sa Ma pýtajú: „Neprešetruješ vždy tajne veci? Nevypytuješ sa vždy na to, kto čo robí a aké zlé veci o Tebe hovoria v súkromí, alebo kto Ťa tajne súdi a skúma Ťa?“ Budem k tebe úprimný: Nikdy som sa na tie veci nevypytoval. Kto má tie veci na starosti? Boží Duch – Boh podrobne skúma všetko; podrobne skúma celú zem a podrobne skúma ľudské srdcia. Ak neveríš v Božie podrobné skúmanie, nie je potom tvoj rozum nenormálny? (Áno, je.) Potom nie si niekto, kto skutočne verí v Boha, zaujímaš nesprávny postoj a vyskytol sa veľký problém. Vyžadujem od vás, aby ste verili v Boha, a Ja tomu absolútne verím. Takže Moje slová a skutky sú postavené na tomto základe. Nerobím veci nad rámec svojich hraníc; nerobím veci nad rámec svojich schopností. Nie je to povaha? (Je.) Niektorí ľudia to tak nevidia. Myslia si, že mám túto identitu, toto postavenie a túto moc, a tak sa čudujú, prečo tak nekonám. Myslia si, že musím rozumieť viacerým veciam a pochopiť viac vecí, aby sa zdalo, že mám vyššie postavenie, väčší status, väčšiu moc a väčšiu autoritu. Koľko autority a moci Mi Boh dá, toľko vlastním. Nie sú to veci, o ktoré bojujem, ani veci, ktoré si uchmatnem. Božia autorita, Jeho moc a Jeho všemohúcnosť nie sú veci, ktoré môže reprezentovať nepatrné telo. Ak v tom nemáš jasno, potom je niečo v neporiadku s tvojím rozumom. Ak túto vec nedokážeš prezrieť ani po mnohých rokoch viery v Boha, potom si príliš hlúpy a nevedomý. Je veľa vecí, na ktoré sa nepýtam – ale viem o nich vo svojom srdci? (Vieš.) Čo viem? Viem meno každého? Viem, koľko rokov každý človek verí v Boha? Tieto veci nepotrebujem vedieť. Stačí Mi poznať stavy všetkých, čo každému chýba, do akej miery získali vstup do života a aké pravdy by mal každý počuť, čím by mal byť polievaný a čím zásobený. Vedieť tieto veci stačí. Nie je toto to, čo Mi prislúcha? Vedieť, čo Mi prislúcha – čo by som mal povedať a aké dielo by som mal vykonať – nie je to rozumnosť? (Je.) Ako vzniká takáto rozumnosť? Keby vtelený Boh nemal ani túto rozumnosť, keby nemal ani ten štandard na meranie všetkých vecí a všetkých udalostí, o akej pravde by potom mohol hovoriť? Keby mal vtelený Boh bojovať s Božím Duchom a súperiť s Ním o postavenie, nebolo by niečo v neporiadku? Nebolo by to nesprávne? Mohlo by to tak byť? Nie – to je niečo, čo by sa nikdy nemohlo stať.

Niektorí ľudia sa vždy obávajú a hovoria: „Vypytuješ sa na nás stále a tajne nás skúmaš? Snaží sa Boh vždy odhadnúť, čo si o Ňom myslíme a ako Ho vnímame vo svojich srdciach?“ Nemyslím na také veci. Sú zbytočné! Načo myslieť na tie veci? Všetko toto podlieha Božiemu podrobnému skúmaniu. Konanie Božieho Ducha má svoj rozsah a tým viac to platí pre konanie vteleného Boha. Vtelený Boh je Boh, On je kanálom a výrazom pravdy a dielo, ktoré koná v tejto etape, reprezentuje túto etapu, nie tú predchádzajúcu. Vtelený Boh môže konať len dielo, ktoré je v rámci tohto obdobia a tohto rozsahu. Môže teda toto dielo reprezentovať ďalšiu etapu? Nuž, nevieme, čo sa stane v budúcnosti. To je výlučne Božia vec. Nesnažím sa prekračovať svoje právomoci. Robím to, čo Mi prislúcha; robím veci, ktoré by som mal a môžem robiť. Nikdy sa nesnažím prekračovať svoje hranice a nehovorím: „Som všemohúci! Som veľký!“ To je Boží Duch; vtelený Boh predstavuje len výraz a východisko pre dielo, ktoré Boh koná počas tohto obdobia. Rozsah Jeho diela a to, aké dielo má vykonať, už Boh určil. Keby si povedal: „Vtelený Kristus je všemohúci,“ mal by si pravdu alebo nie? Z polovice áno, z polovice nie. Boží Duch je všemohúci; o Kristovi sa nedá povedať, že je všemohúci. Mal by si povedať, že Boh je všemohúci. To je výstižný a presný spôsob, ako to povedať, a je v súlade s faktami. Akú rozumnosť musím mať? Všetci hovoria, že som Boh, samotný Boh, že som vtelený Boh. Verím teda, že by som potom mohol zastupovať samotného Boha, Jeho Ducha? Nemohol. Aj keby Mi Boh dal tú moc a schopnosť, nemohol by som to uskutočniť. Keby som mohol zastupovať Boha v tom zmysle, nebolo by to v podstate rúhanie sa Jeho povahe a podstate? Telo je také obmedzené! Takto sa to nedá chápať; toto nie je uhol pohľadu, z ktorého treba k tejto téme pristupovať. Nie je to tak? (Je.) Takže, keďže mám tieto myšlienky, tieto princípy pre robenie vecí a to, čo zvažujem pri každej veci, mnohým ľuďom nepripadám ako Boh, a sú dokonca aj takí, ktorí predtým, ako sa so Mnou stretnú, prechovávajú nejaké fantázie, domnienky a predstavy, ktorí sú opatrní a opatrní vo svojich činoch, a potom, len čo sa so Mnou stretnú, si myslia: „Je to len človek, nie? Nie je na ňom nič, čoho by sa bolo treba báť.“ Potom odhodia zábrany – naberú odvahu a odvážia sa vyčíňať a robiť zlé veci. Ako sa nazývajú? Pochybovači. Ak veríš len vo vteleného Boha, a nie v Božieho Ducha, potom si pochybovač; a ak veríš len v Božieho Ducha, a nie vo vteleného Boha, potom si takisto pochybovač. Vtelený Boh a Boží Duch sú jedno – sú jedno. Nebojujú proti sebe, tým menej sú od seba oddelení, a už vôbec nie je každý svojou vlastnou entitou. Sú jedno – ide len o to, že vtelený Boh musí pristupovať k svojmu dielu a k Bohu z perspektívy tela. To je vec tela a nemá to s vami nič spoločné – je to Kristova vec a nemá to nič spoločné s ľudstvom. Nemôžeš povedať: „Takže si aj ty myslíš, že si obyčajný človek. Dobre, potom sme rovnaký druh ľudí – všetci sme rovnakí.“ Je v poriadku to povedať? Je to chyba. Niektorí ľudia hovoria: „Zdá sa, že sa s tebou celkom ľahko vychádza, tak odhoďme formality. Buďme kamarátmi, priateľmi; dôverníkmi – spriateľme sa.“ Je to v poriadku? Títo ľudia nemajú duchovné porozumenie; sú to pochybovači. Čím viac sa im zveruješ so svojimi pocitmi a hovoríš s nimi o pravde, faktoch a pravde-realite, tým viac tebou pohŕdajú – títo ľudia sú pochybovači. Čím viac hovoríš o hlbokých tajomstvách, hovoríš heslá, učenia a abstraktné veci, a čím viac presadzuješ svoje postavenie, vystatuješ sa a predvádzaš sa, tým viac si ťa vážia – to sú pochybovači. Keď vidia niekoho, kto je zásadový a rozvážny vo svojich činoch, koho činy sú v súlade s pravdou, kto dokáže pristupovať k pozitívnym a negatívnym veciam s jasnými hranicami a rozlišovaním – čím viac je niekto taký, tým viac sa na neho pozerajú zvrchu a považujú ho za niekoho, kto nestojí ani za pohľad – to sú pochybovači.

Keď prichádzam do kontaktu s ľuďmi a komunikujem s nimi, bez ohľadu na to, kto to je alebo ako dlho táto interakcia trvá, má niekto z nich pocit: „Vždy sa ma snaží ovládať, riadi všetky záležitosti v mojom dome, vždy sa ma snaží podmaniť si?“ Ja ťa nepodmaňujem! Aký by to malo zmysel? Čítaj si Božie slová sám, uvažuj o nich a pomaly do nich vstupuj. Ak si niekto, kto sa usiluje o pravdu, Duch Svätý bude na tebe konať dielo a Boh bude mať pre teba požehnania a vedenie. Ak nie si niekto, kto sa usiluje o pravdu, ak vždy vzdoruješ všetkému, čo hovorím, a nechceš to počuť a neprijímaš to, potom budeš nakoniec vždy odhalený a keď budeš konať, veci sa vždy pokazia – nebudeš mať Božie vedenie. Ako sa to stane? (Boh všetko podrobne skúma.) Nejde len o to, že Boh všetko podrobne skúma. Zažite to sami na sebe. Keď niečo poviem, bez ohľadu na to, či s tým ľudia súhlasia alebo nie, alebo či to prijmú alebo nie, stojí za tým Duch Svätý, alebo tomu nevenuje pozornosť? (Stojí za tým.) Duch Svätý za tým určite stojí a rozhodne to nebude podkopávať. Bolo by správne, keby ste si to pamätali. Bez ohľadu na to, či ľudia dokážu prijať to, čo hovorím, alebo nie, príde deň, keď sa fakty stanú zrejmými a na prvý pohľad všetci povedia: „To, čo si povedal, bolo po celý čas správne! Povedal si to už dávno – prečo som o tom nemal ani potuchy?“ Bez ohľadu na to, či si v tom čase veril, že Moje slová pochádzajú z Mojej predstavivosti, z Mojej mysle alebo z poznania – jedného dňa, po tom, čo zažiješ nejaké veci, si pomyslíš: „To, čo si povedal, bola po celý čas pravda!“ A ako dospeješ k tomuto porozumeniu? Zo skúsenosti. Ak budeš schopný získať toto poznanie, bude to prostredníctvom rozumovej analýzy? Rozhodne nie; bude ťa viesť Duch Svätý – bude to Božie dielo. Neverci prežijú celý život s trochou poznania niektorých zákonitostí pre nebo, zem a všetko, dokážu však získať pravdu? (Nie.) Čo im teda chýba? (Nemajú dielo Ducha Svätého.) Správne. Nemajú dielo Ducha Svätého – to im chýba. Takže bez ohľadu na to, ako Ma vnímaš a hodnotíš ako osobu a ako zaobchádzaš so slovami, ktoré hovorím, a s vecami, ktoré robím, musí to mať nakoniec svoj výsledok. Boh bude konať a zjaví, či bola tvoja voľba správna alebo nesprávna, či bol tvoj postoj správny alebo nesprávny a či sa na tvojom názore niečo pokazilo. Boh stojí za dielom svojho tela. Prečo teda Boh nepodporuje iných ľudí? Prečo nepodporuje antikristov? Je to preto, že Duch a telo sú jedno; majú rovnaký zdroj. V skutočnosti to nie je podpora – to znamená, že keď raz zažiješ veci až do konca, bez ohľadu na to, či sú to slová, ktoré povedal vtelený Boh, alebo tie, ktoré k tebe prišli z osvietenia Ducha Svätého, budú v súlade. Nikdy si nebudú protirečiť; budú sa zhodovať. Máte o tom potvrdenie? Niektorí ľudia áno, zatiaľ čo iní sa ešte nedostali do tohto bodu vo svojej skúsenosti a nemajú o tom potvrdenie. To znamená, že ich viera ešte nedosiahla tento bod; je stále veľmi malá. Inými slovami, keď tvoja viera dosiahne určitý stupeň, jedného dňa zrazu pocítiš, že obyčajná veta, ktorú vyslovilo toto obyčajné telo, veta, ktorá sa ti nezdala veľmi pôsobivá, keď si ju počul, sa stala tvojím životom. Ako sa stane tvojím životom? Budeš sa na ňu spoliehať vo svojich činoch bez toho, aby si o tom vedel. Stane sa vedením tvojho každodenného života. A keď ti bude chýbať cesta, tá veta sa stane tvojou realitou a stane sa cieľom, ktorý ti ukáže cestu; keď budeš v bolesti, tá veta ti umožní vyjsť z negatívneho stavu a pochopiť, v čom je tvoj problém. Po takejto skúsenosti uvidíš, že akokoľvek je tá veta obyčajná, v jej slovách je váha a život – že je to pravda! Ak sa nesústredíš na usilovanie sa o pravdu a nemiluješ pravdu, môžeš odsúdiť Boha a Jeho vtelenie a pravdy, ktoré vyjadruje. Ak si niekto, kto sa usiluje o pravdu, potom počas tvojich skúseností príde deň, keď povieš: „S Bohom sa celkom ľahko vychádza. S vteleným Bohom sa celkom ľahko vychádza“ – ale nikto nepovie: „Vychádzal som s Ním, akoby bol človekom.“ Prečo je to tak? Pretože tvoja skúsenosť s Kristovými slovami a dielo, ktoré na tebe koná Duch Svätý, keď Ho nevidíš počas svojho každodenného života, sú rovnaké. Čo v tebe vyvolá toto „rovnaké“? Povieš: „Boh prijal obyčajný, bežný zovňajšok, podobu tela, takže ľudia prehliadli Jeho podstatu. Práve preto, že ľudia majú skazené povahy, nemôžu vidieť tú stránku Boha, ktorá je Jeho podstatou. Vidia len tú stránku, ktorú je človek schopný vidieť. Ľuďom naozaj chýba pravda!“ Nie je to tak? (Je.) Tak to je. Ak má napríklad nejaké dielo veľa aspektov, ktoré nedokážem urobiť, mnohí ľudia si určite vytvoria predstavy. Ale keď som schopný urobiť niečo z každého aspektu diela, všetci sú trochu pokojnejší a v srdci sú trochu utešení: „Dobre. Vyzerá ako Boh – to je všetko, čo môžem povedať. Vyzerá ako vtelený Boh, vyzerá ako Kristus. Pravdepodobne je Kristus.“ To je jediný druh definície, ktorú ľudia majú. No keby som len hovoril v duchovnom spoločenstve o pravde a vyjadroval niektoré Božie slová a nerobil nič viac – keby som neposkytoval žiadne praktické vedenie pri akejkoľvek práci a nebol by som schopný poskytnúť praktické vedenie, potom by to znížilo úctu ľudí k tomuto telu a váhu, ktorú Mu pripisujú. Ľudia veria, že telo musí mať určité schopnosti a určité talenty. Je to v skutočnosti talent? Nie. Boh môže ľuďom udeliť všetky druhy talentov, darov a schopností, tak Mi povedzte, má tieto veci samotný Boh? Vrchovate! Takže sú ľudia, ktorí nevedia rozlúštiť túto hádanku a hovoria: „Ako nás môžeš usmerňovať v spievaní, keď sám nevieš spievať? Nie je to laik, ktorý dáva pokyny odborníkom? Neprotirečí to princípom?“ Poviem vám, Ja som výnimka. Prečo je to tak? Ak niečo nedokážete urobiť dobre, musím natiahnuť ruku, aby som vám pomohol; ak niečo dokážete urobiť, rád do toho nezasahujem, nechcem zasahovať – unavovalo by Ma to. Ak niečo dokážete urobiť dobre, prečo musím naťahovať ruku, aby som vám pomohol? Nepredvádzam sa tu a nevediem vznešené reči. Chcem vás len naučiť, tak vo sfére odborných zručností, ako aj vo sfére pravdy-princípov. Keď si všetci osvojíte zručnosti a pochopíte princípy, veľmi sa Mi uľaví, pretože tieto veci sú mimo diela, ktoré Mi prislúcha. Niektorí hovoria: „Ak to nie je dielo, ktoré Ti prislúcha, prečo ho konáš?“ Musí sa to urobiť a ľudia na to ani zďaleka nemajú. Keby som neposkytoval vedenie tak, ako to robím, vytvorené diela by neboli ničím výnimočným a svedčenie o Bohu by prinieslo len priemerné výsledky. Keby som nemal žiadne významné diela, ktoré by som mohol ukázať, trochu by som zanedbával povinnosť a bol by som aj nesvoj, takže konám trochu diela, ako Mi to dovoľuje Moja energia a telesný stav. Prečo? Je tu niekoľko úvah. Keď celé ľudstvo vidí veci, ktoré ľudia vytvorili, a vstrebáva ich, perspektívy, názory a schopnosti chápania, ktoré ľudia majú, sa líšia len v tom, ako dlho sú veriacimi, v ich skúsenostiach a v ich kvalite, ale ich východiská sú v podstate rovnaké. Ich východiskami sú skúsenosti, ktoré majú s pravdou-realitou na základe svojho porozumenia pravde. Toto sú veci, ktoré ľudstvo dokáže vytvoriť. Nemohol by som robiť veci ani vytvárať diela z uhla pohľadu obyčajného človeka. Aký uhol pohľadu musím teda zaujať? Uhol pohľadu tela? To by som tiež nemohol urobiť. Bolo by to nevhodné, nemyslíte? Samozrejme, prijal by som uhol pohľadu Boha a Jeho diela v tele, aby som povedal tie slová, urobil tie veci a vyjadril tie názory. Dá sa hodnota týchto vecí v ľudstve merať peniazmi? (Nie.) Nedá. Je to preto, že keď sa z týchto vecí stanú hotové diela, sú to veci, ktoré ľudstvu zostanú navždy. Tie obyčajné diela samozrejme tiež zostanú navždy. Ale keďže tieto diela zostanú navždy a do budúcnosti a budú prínosom pre celé ľudstvo, či už budú vedením pre vieru v Boha, alebo zásobením a pomocou, mal by som vytvoriť niekoľko diel s väčšou váhou, však? Preto musím hovoriť slová a vytvárať diela z uhla pohľadu, ktorý ľudstvo nemôže zaujať. Prečo to robím? Aby som zvýšil povedomie o cirkvi. Je tento motív správny? (Je.) Povedzte Mi, je pre svedčenie o Bohu prospešné, ak sa zvýši povedomie o cirkvi? (Áno.) Podporuje to, alebo to brzdí? (Podporuje to.) To je isté – určite to podporuje. Keď niektoré neveriace a náboženské skupiny vidia tieto diela, sú ohromené tým, ako dobre sú tieto filmy urobené, a vždy sa chcú stretnúť s režisérom v zákulisí. S týmito ľuďmi sa nestretnem. Nemám čas sa s nimi stretávať a neviem, aký by bol účel ich stretnutia so Mnou. Aký zmysel by teda malo, keby som sa s nimi stretol? Ak ľudia, ktorí vidia tieto filmy, dokážu prijať pravdu, potom to stačí, a ak sú ochotní skúmať pravú cestu, je to ešte lepšie. Nie je potrebné, aby sa so Mnou stretli. Skrátka, vytváram niekoľko diel, ktoré majú váhu, aby to bolo pre ľudstvo, keď tieto veci uvidí, o niečo prospešnejšie. Je dobré alebo zlé zanechať tieto veci ľudstvu? (Dobré.) Stojí to za to; oplatí sa to robiť.

Toto je spôsob, akým s vami vychádzam. Vzťah, ktorý s vami mám, je taký, aký vidíte a cítite. Aký vzťah má teda Boh s vami? Dá sa to cítiť? Je to rovnaké. Nemysli si: „Vtelený Boh je človek; s Ním sa ľahko vychádza. Ale s Bohom v nebi nie, s Jeho majestátom a hnevom – On je desivý!“ Boh je taký, aký som Ja. Nepodmanil by si ťa ani by ťa neovládal výrokom, metódou ani silou. To by neurobil. Vychádzal by s vami rovnako, ako cítite, že Ja vychádzam s vami: učím vás všetko, čo môžem, a umožňujem vám porozumieť všetkému, čomu môžem. Čo sa týka vecí, ktorým nemôžete rozumieť, tie vás násilne neindoktrinujem. Niektorí môžu povedať: „Hovoríš, že nás násilne neindoktrinuješ – čo teda robíš, keď neustále kážeš pravdu?“ Je to indoktrinácia? To sa nazýva zaopatrovanie – nejde o to, že ťa nútim robiť pokroky, je to polievanie. Polievanie je správne; je to pozitívna vec. Niektorí povedia: „Nie je podmanenie ľudí antikristami rovnaké ako Božie?“ (Nie je.) V čom nie je? Pre podmanenie ľudí antikristami a Božie podmanenie ľudí sa používa rovnaké slovo; aký je rozdiel v podstate medzi týmito dvoma použitiami tohto slova? Dokážete to jasne vysvetliť? Ak nedokážete ani to, vaše porozumenie pravde je jednoducho príliš chabé. (Satanovo podmanenie ľudí je násilným ovládaním, zatiaľ čo Božie je poskytovanie pravdy – je to hovorenie pravdy-princípov ľuďom, ktoré potom ľudia môžu praktizovať, a tým získať život.) Takže sa vás pýtam: satan ovláda a podmaňuje si ľudí, ale vlastní pravdu? (Nie.) Čo je satan? Na základe čoho si podmaňuje ľudí? Inými slovami, čo oprávňuje satana, aby si podmaňoval ľudí a snažil sa ich získať? Satan nemá vôbec nič. Čo teda používa na podmanenie ľudí? Čo môže ľuďom poskytnúť, keď si ich podmaní? Môže ťa len skaziť; môže sa s tebou len zahrávať a zničiť ťa, a nakoniec, keď ťa celkom zničí, pošle ťa do pekla. Aký je jeho druh podmanenia a ovládania? Je to jednoducho týranie. Jeho cieľom pri tvojom ovládaní a podmaňovaní je zabrániť ti podriadiť sa Bohu a pravde a prinútiť ťa podriadiť sa jemu. Pre satana je nesprávne, ak sa podriadiš Bohu, a správne je podriadiť sa jemu. Ak sa mu podriadiš a necháš sa ním ovládať a podmaniť, opustíš Boha a úplne Ho zavrhneš. Ako teda funguje Božie podmanenie si ľudí? Boh sám je pravda; On je realita všetkých pozitívnych vecí, zdroj všetkých pozitívnych vecí, zdroj pravdy. Čím sú teda ľudia? Ľudia sú druhom, ktorý skazil satan. Nemajú pravdu. Boh ich teda musí súdiť a napomínať a skúšať a zušľachťovať prostredníctvom vyjadrenia pravdy a odhalenia skazených pováh človeka, aby ľudia mohli porozumieť slovám, ktoré hovorí, a uznať Ho ako Stvoriteľa a seba ako Jeho stvorené bytosti a prísť pred Neho, padnúť pred Ním na zem a prijať Jeho zvrchovanosť a opatrenia. Nie je to všetko v zhode s pravdou? (Je.) Čo je teda toto podmanenie? Je to získavanie ľudí, je to spása; je to pozitívna vec. Nie je to ubližovanie ti. Nie je v tom rozdiel oproti podmaneniu satanom? Je správne, aby si Boh podmanil ľudí. On je pravda, zdroj všetkých pozitívnych vecí. Povedať, že „podmaňuje ľudstvo“, je až príliš výstižný spôsob, ako to vyjadriť! Ľudstvo nemá pravdu, bolo hlboko skazené satanom a stalo sa jeho druhom. Preto sa ľudia nepodriaďujú Bohu, popierajú Ho a zavrhujú. Čo sa s tým dá robiť? Boh musí vyjadriť pravdu a použiť metódy napomínania a súdu, aby ľudia porozumeli tomu, kto je Boh, kto je Stvoriteľ, kto sú stvorené bytosti a kto je satan, a aby spoznali Pána a vrátili sa k Nemu, uznali Stvoriteľa a v Jeho prítomnosti uznali, že sú Jeho stvorené bytosti. To je význam podmanenia. Rozumejú tí, ktorých si podmanil Boh, pravde, alebo nie? (Rozumejú.) A ľudia podmanení satanom – čo získavajú? Nerozumejú žiadnym pravdám a vyhýbajú sa Bohu, zrádzajú Ho a zavrhujú, majú o Ňom predstavy a dokonca nasledujú satana a antikristov. Môžu dokonca vynášať súd nad Bohom, vzdorovať Mu a preklínať Ho, pričom odmietajú uznať Jeho zvrchovanosť a už vôbec sa jej nepodriadia. Sú to stvorené bytosti, ktoré sú na požadovanej úrovni? (Nie.) Sú presným opakom ľudí podmanených Bohom; účinok je opačný ako pri Božom podmanení si ľudí.

Ak má niekto, ako napríklad antikrist, postavenie a ide niekam, kde ľudia nevedia, že je vodcom, bude z toho šťastný? Nie. Kamkoľvek príde, použije akékoľvek prostriedky, ktoré má k dispozícii, aby všetkým povedal: „Ja som vodca; urobte mi nejaké jedlo. Musím zjesť niečo dobré!“ Čo by ste povedali, aký je Môj názor na postavenie? (Nezaujíma Ťa.) Ako sa tento nezáujem prejavuje? Keď niekam idem, hovorím tamojším ľuďom, ako len môžem, aby nešírili správy o Mojej identite a nedávali o nej ľuďom vedieť. Prečo to robím? Pretože keď o tom ľudia vedia, je to naozaj oštara. Ak o tom nevedia, môžu Mi povedať niečo z toho, čo majú na srdci; je to oštara, keď to vedia – uzavrú sa predo Mnou. Povedzte Mi, nebol by som osamelý, keby Mi nemal kto povedať, čo má na srdci? Snažím sa zo všetkých síl, aby to ľudia nevedeli, aby sa ku Mne mohli správať ako k obyčajnému človeku a hovoriť Mi to, čo Mi chcú povedať. Je také pekné, keď sa ľudia cítia slobodní a uvoľnení, keď ich stále nezväzujem a keď v Mojej prítomnosti nie sú stále takí úctiví. Nie je potrebné, aby sa tak správali; nemám to rád. Tí, ktorí nerozumejú pravde, si myslia: „Určite sa ti to páči, tak sa tak k Tebe budem správať.“ Keď vidím takýchto ľudí, skrývam sa. Keď vidím niekoho, kto sa stále klania a podlizuje, čo najrýchlejšie sa skryjem. Rozhodne nechcem byť v kontakte s takýmito ľuďmi – je to príliš veľká oštara, príliš veľa problémov! Antikristi sú však iní. Dúfajú, že si získajú úctu ľudí, že sa im dostane špeciálneho zaobchádzania, kamkoľvek prídu. A v čo dúfajú ešte viac? Že kým sú nablízku, ľudia pod ich vedením budú úplne poslúchať ich príkazy a poslúchať ich bez kompromisov, až do bodu absolútnosti; potom si myslia: „Pozri – čo si myslíš o vojakoch, ktorých vediem, o tíme, ktorý vediem? Všetci poslušne robia to, čo hovorím.“ Cítia zvláštny pocit zadosťučinenia. Cvičia ľudí, aby boli ako bábky, aby boli ako otroci, bez samostatného myslenia, vlastných názorov či pohľadov; robia z každého z nich otupeného a hlúpeho človeka. Antikristi sa potom v hĺbke srdca cítia rozradostení a potešení, cítia, že ich práca priniesla výsledky, že ich túžby a ambície sa naplnili. Ak to tak nie je, sú v srdci zarmútení: „Prečo ľudia jednoducho nerobia to, čo hovorím? Akú metódu musím použiť, aby ma poslúchali? Fajn – ak nevieš, že som úžasný, budem ti to musieť ukázať! Mám vysokoškolský titul; svoj diplom nosím každý deň so sebou, aby si ho videl. Zložil som najvyššiu štátnicu z angličtiny a bol som predsedom študentskej rady. Keďže mi veľmi nerozumiete, trochu sa pred vami predvediem!“ Kedykoľvek diskutujú o práci, hovoria: „Akékoľvek máte myšlienky, povedzte ich; slobodne vyjadrite svoje názory – nenechajte sa mnou obmedzovať.“ A tak tamojší ľudia začnú vyjadrovať svoje názory. Keď skončia, tento „nadradený človek“ s vysokoškolským titulom povie: „Vaše názory za nič nestoja. Všetky sú obyčajné, sú to názory bežných ľudí. Naozaj musím zasiahnuť – pozrite: Vy tú prácu nemôžete robiť! V skutočnosti túto prácu nechcem vziať na seba, ale keby som tu nebol, naozaj by ste toto bremeno nedokázali uniesť, takže musím podať pomocnú ruku. Premyslel som túto záležitosť. Takto to budeme riešiť. Žiadny z trikov, ktoré ste spomenuli, nebude fungovať; dám vám lepší. To od nás v minulosti vyžadovali pracovné opatrenia – odteraz sa týchto predpisov nebudeme držať. Už to tak nebudeme robiť.“ Niektorí ľudia hovoria: „Ak nebudeme konať podľa pracovných opatrení, spôsobí to Božiemu domu veľkú stratu.“ Oni odpovedajú: „Toľko o tom nepremýšľaj – bude božiemu domu záležať na tejto malej sume peňazí? Sústreďme sa na výsledky – na tých záleží. Odteraz robte len to, čo hovorím. Ak sa niečo pokazí, beriem to na seba!“ Nikto ich nemôže odradiť. Či len nechrlia vznešené reči? Aký je cieľ tohto ich konania? Je to predvádzať sa a každému jednému človeku neustále pripomínať svoju existenciu, ako aj svoju genialitu. V čom sú geniálni? V tom, že sú pre bežných ľudí nevyspytateľní. Aj keď antikristi zdieľajú rovnaký názor ako iní ľudia, keď ho vyjadria iní, neustále ho odmietajú a potom začnú odznova a prevezmú vedenie tým, že ho zopakujú. Skupina ich počuje a povie: „Nie je to tá istá myšlienka?“ Oni povedia: „Je jedno, či je rovnaká, ja som ten, kto ju vyslovil. Vy nie ste tí, ktorí ju vyslovili. Ja som ten, kto s touto myšlienkou prevzal vedenie.“ Bez ohľadu na to, ako sa krútia v tom, čo hovoria, ich cieľom je presvedčiť každého, dať ľuďom vedieť: „Nie som vodcom nadarmo; nie som vedúcim tímu a nadriadeným nadarmo. Nie sú to len reči – nebol by som na tejto pozícii bez svojich talentov, darov a schopností.“ Ak by sa niečo stalo, kým tam nie sú, nikto iný nemôže mať hlavné slovo, a ak tam sú, musia mať hlavné slovo oni. Každý musí sledovať ich výraz. Každý si môže vydýchnuť len vtedy, keď majú hlavné slovo oni; ak nie, potom sa všetci cítia úzkostlivo. Ak im nie je dovolené mať hlavné slovo, potom danú úlohu nebude možné vyriešiť. Nesledujú týmto konaním nejaký cieľ? Niekedy si v duchu myslia: „Je to, čo robím, správne? Radšej by som to nemal robiť – robím zo seba poriadneho blázna. Nesprávajú sa takto antikristi? To nepôjde; záleží na mojej hrdosti. ‚Antikrist‘? Zhora ma neodsúdili, takže ním nie som!“ A ďalej sa správajú tak ako doteraz. Niekedy veľmi dobre vedia, že to, čo robia, porušuje pracovné opatrenia a pravdu-princípy, že zjavne berú ohľad na svoju vlastnú hrdosť a postavenie, že majú svoje vlastné úmysly – a predsa pokračujú v tom, čo robili, bez pomyslenia na následky, a už vôbec nie s bohabojným srdcom. Nie je to problém povahy? K čomu ich tento druh povahy vedie? K tomu, aby boli extrémne egoistickí a aby vyčíňali pri konaní zlých vecí. Naozaj vo svojom srdci nevedia, ako správne konať? Naozaj nerozumejú tomu, že to, čo robia, porušuje princípy? Naozaj nevedia, že to, čo robia, je zavádzanie a ovládanie druhých, že páchajú zlo? Vedia o týchto veciach a rozumejú im. To, že dokážu naďalej konať rovnakým spôsobom, teda znamená, že nemilujú pravdu a majú k nej odpor. Odmietajú akýkoľvek názor, spôsob, metódu alebo výrok, pokiaľ nepochádza z ich úst. Nie je to ambícia? (Je.) Sú v tom ambícia a zlé úmysly. Aké zlé úmysly? Čo sa za tým skrýva? (Snaha dosiahnuť, aby ľudia robili to, čo povedia oni.) To, že ľudia robia to, čo povedia oni – rozhodne si nemôžu nechať ujsť žiadnu takúto výhodu alebo príležitosť vyniknúť, ani dovoliť, aby pripadli niekomu inému. Zakaždým to musia byť oni, kto robí rozhodnutia; zakaždým to musia byť oni, kto má hlavné slovo; zakaždým musia byť plody práce len ich a musia byť pripísané len im. Nakoniec dosiahnu, že si každý vytvorí určitú tendenciu. Akú tendenciu? Tendenciu myslieť si, že práca môže fungovať len vtedy, keď sú v tíme oni – akoby bez nich nikto iný nedokázal uniesť bremeno. Nedosiahli tým svoj cieľ? Títo ľudia sa dostali pod ich kontrolu. Čo predchádza tomu, že je človek ovládaný? To, že je úplne podmanený a porazený – antikristi ťa týrajú, aby si sa im poddal, takže nevieš rozoznať dobré od zlého a vôbec sa nesnažíš ich rozlíšiť ani si s nimi nespojíš žiadny aspekt pravdy a pevne veríš, že čokoľvek robia, je správne, a už sa neodvážiš analyzovať, či majú pravdu, alebo nie. Toto sú dôsledky, ktoré nastanú po tom, čo sú ľudia antikristami zavedení a ovládnutí, a hneď potom títo ľudia nasledujú antikristov. Nie je to tak? (Je.) Nie je to jasný prejav toho, že antikristi chcú, aby sa ostatní podriaďovali len im, nie pravde ani Bohu? (Je.) Aké sú motívy a zlé úmysly za všetkým, čo robia, a čo je zdrojom ich konania, ich spôsobov a prostriedkov, a dokonca aj ich výrokov? Je to tak, že ťa chcú poraziť, podriadiť si ťa, dosiahnuť, aby si sa im poddal, a ukázať ti, kto je šéf, kto je spôsobilý prevziať vedenie, kto tam má posledné slovo a že to nie je pravda, čo má posledné slovo – že nikto okrem nich nemôže byť pánom týchto ľudí, mať hlavné slovo ani robiť rozhodnutia. Chcel by si spomenúť pravdu, ale nemáš ako. Chcel by si vzniesť odlišné názory – ale na to ani nepomysli. Aká je to povaha antikristov? Je to surovosť; chcú si ľudí podmaniť a ovládať ich. Bez ohľadu na to, či sa pozeráte na túžby a ambície antikristov, alebo na ich skutočné činy, všetko to dokazuje ich povahu surovosti a odporu k pravde. Tieto spôsoby, odhalenia a prejavy, ktoré majú antikristi pri podmaňovaní a ovládaní ľudí, ako aj ich podstaty, sa dokonale zhodujú s hlavnou témou, o ktorej hovoríme v duchovnom spoločenstve. Antikristi by chceli, aby sa ľudia podriaďovali len im – z toho vyplýva, že ľudia musia robiť to, čo hovoria oni, a že robiť to znamená podriadiť sa Bohu. Ak by niekto vzniesol odlišný názor a povedal, že to, čo robia, je v rozpore s pravdou, odvrknú: „V rozpore s pravdou? Povedz nám – čo je pravda? Ak to dokážeš jasne vysvetliť, podvolím sa ti – ale ak nie, potom ťa strápnim!“ Keď to povedia, niektorí ľudia sa naozaj zľaknú a povedia: „Naozaj to neviem jasne vysvetliť, tak urobím len to, čo hovoríš.“ Tým antikristi dosiahli svoj cieľ. Sú ľudia, ktorí to robia? (Áno.) Robili ste takéto veci? (Nie.) Antikristi majú túto zručnosť. Obyčajný človek sa vzdá, keď vidí, že nedokáže presvedčiť ostatných; nemá túto techniku. V jednom ohľade ide o to, že nie sú schopní takto hovoriť a vyjadrovať sa – nevedia dobre hovoriť a debatovať. V druhom ide o to, že v srdci nie sú dosť neľútostní. Tí, ktorí dokážu robiť tieto veci, musia mať v sebe podlú povahu. Musia byť suroví a dostatočne neľútostní a nestarať sa o pocity nikoho iného. Ak s nimi niekto nesúhlasí, budú ho týrať neuveriteľne surovým spôsobom a bez ohľadu na to, ako kruto to robia, ich svedomie nebude cítiť žiadne výčitky ani si to nebude uvedomovať. Niekto by povedal: „Už aj tak sú dosť úbohí; prečo ich nútim robiť to, čo hovorím? Nechám ich tak – veria v Boha, nie vo mňa. Môžu jednoducho počúvať toho, kto hovorí spôsobom, ktorý je v súlade s pravdou – nezáleží na tom, kto to je. Tentoraz to nechám tak.“ Myslia antikristi takýmto spôsobom? Nie; antikristi rozhodne nemajú takúto rozumnosť. Pokiaľ ide o ich vlastné ambície a túžby, majú v tom celkom jasno. Lipnú na nich a nepustia ich, rovnako ako vlk, ktorý chytil ovcu do tlamy. Ak sa pokúsiš vyjednávať s vlkom a zabrániť mu zjesť ovcu – bude to fungovať? Nebude. Prečo nie? Pretože to je jeho povaha. Čomu verí vlk? „Som hladný. Rád jem ovce. Toto je správne. Či chcem zjesť ovcu, alebo nie, všetko je to správne.“ To je jeho filozofia, štandard a zdroj jeho konania. Podobne, keď si antikristi podmaňujú a ovládajú ľudí, myslia si: „Nie som Boh. Aké je odo mňa nehanebné ovládať ľudí. Ak ma ľudia prezrú, ako sa môžem niekde ukázať?“ Majú takýto pocit hanby? (Nie.) Nemajú žiadny pocit hanby. Čo teda chýba v ich ľudskej prirodzenosti? Hanba, rozumnosť a svedomie. Tieto veci nie sú v ich ľudskej prirodzenosti. Sú bez týchto vecí stále ľuďmi? Nie sú. Nie všetci, ktorí nosia ľudskú kožu, sú nevyhnutne ľuďmi – niektorí sú démoni, niektorí sú chodiace mŕtvoly a niektorí sú zvieratá. Čo sú teda antikristi za vec? Sú to diabli; niektorí z nich sú zlí démoni a iní sú zlí duchovia. Stručne povedané, nie sú ľuďmi. Práve preto, že nemajú rozum, svedomie a hanbu normálnej ľudskej prirodzenosti, sú antikristi schopní súperiť s Bohom o ľudí a ľudské srdcia. To ukazuje, že ich prirodzenosť-podstata je podlá. Nie je ospravedlniteľné, aby súperili s ostatnými o postavenie, nieto ešte aby súperili s Bohom o postavenie a o ľudí! To ešte viac dokazuje, že sú to praví antikristi, že sú to diabli a satani.

Teraz sme v duchovnom spoločenstve prebrali prejavy antikristov až po ôsmy bod. Dokážete si teraz tieto veci vztiahnuť na seba a porovnať sa s antikristami, ako aj s ľuďmi, ktorí kráčajú po ceste antikristov, a s tými, ktorí majú ich povahu, aby ste videli, aký ste druh človeka? (Áno.) Dokážete si to do určitej miery vztiahnuť na seba. Aké problémy ľudí to môže vyriešiť? (Môže nám to zabrániť vydať sa na nesprávnu cestu.) Môže vám to zabrániť vydať sa na nesprávnu cestu. Čo ešte? (Umožňuje nám to rozlišovať ľudí, udalosti a veci okolo nás.) Umožňuje vám to rozlišovať niektorých ľudí vo vašom okolí. Rozlišovanie iných je jedna stránka veci; hlavne však musíte vedieť, ako rozlišovať seba, povahu antikrista vo vás a cestu, ktorou kráčate. To ti pomôže nezísť z cesty pri konaní svojej povinnosti a nevydať sa cestou antikristov. Keď sa niekto vydá na cestu antikristov, je pre neho ľahké vrátiť sa späť? Nie; keď sa raz vydá na túto cestu, nie je ľahké vrátiť sa späť. Viete, aký je na to dôvod? (Duch Svätý v nich nekoná dielo.) To je hlavný dôvod. Vydať sa na nesprávnu cestu je nebezpečné, pretože si sa rozhodol bojovať proti Bohu, súperiť s Ním o Jeho vyvolený ľud a bojovať proti Nemu až do konca; nehľadáš pravdu ani sa nesnažíš prijať Božiu spásu. Vydaj sa na takú cestu a budeš mať problémy. Budeš stáť v opozícii voči Bohu – budeš voči Nemu v opozícii na základe svojej subjektívnej vôle; to znamená, že všetky tvoje myšlienky, názory, mienky a voľby budú nepriateľské voči Bohu. Ak predtým, ako sa vydáš na túto cestu, máš nejaké objektívne prejavy, povahy a podstaty, ktoré sú protikladné a nepriateľské voči Bohu, no v srdci si neustále dávaš pozor, aby si nekráčal po ceste nepriateľstva voči Bohu alebo po ceste antikristov, potom máš nádej na spásu. Ak sa vydáš na cestu antikristov, na cestu nepriateľstva voči Bohu, potom si v nebezpečenstve. Aké veľké je to nebezpečenstvo? Dosť veľké na to, že pre teba nebude ľahké vrátiť sa späť. Niektorí ľudia práve teraz povedali, že Duch Svätý v tebe už nebude konať dielo – to je také zrejmé! Ako by mohol Duch Svätý konať dielo v takej osobe? Len čo sa vydáš na takú cestu, len čo urobíš túto voľbu, si v nebezpečenstve. Ak tomu v srdci rozumieš, ale stále to robíš, ideš tou cestou a prijímaš túto voľbu a pri konaní postupuješ vždy podľa svojich vlastných princípov a svojich starých, predchádzajúcich spôsobov bez toho, aby si sa obrátil alebo kajal, bez toho, aby si zmenil smer, predstavuje to tvoju voľbu – rozhodol si sa ísť touto cestou v nepriateľstve voči Bohu. Nie je to tak, že nerozumieš tomu, čo robíš – vedome páchaš hriech. Je to presne ako Pavol, ktorý povedal: „Kto si, pane? Prečo ma chceš zraziť k zemi?“ Veľmi dobre vedel, že Pán Ježiš je Pán, že je Kristus, ale napriek tomu Mu odporoval až do konca. To je vedomé páchanie hriechu. Pavol nesvedčil o Pánovi ani Ho nepovyšoval. Myslel si: „Nie si len obyčajný človek? Nezrážaš ma k zemi len preto, že na to máš moc? Môžeš mať moc, ale ja stále verím v boha na nebi. Ty, vtelenie, nie si boh; nemáš s bohom nič spoločné. Si boží syn a si nám rovný.“ Nebol to jeho názor? Čo bolo základom tohto Pavlovho názoru? Po tom, čo zistil, že Pán Ježiš je vtelený Kristus, stále zastával tento názor tak ako predtým. Bol to vážny problém a tým sa rozhodlo o jeho výsledku. Vzhľadom na to, že sa celý čas držal tohto názoru, mohla sa cesta, ktorou kráčal, zmeniť? Cesta, ktorou človek kráča, je založená na jeho názoroch: aké sú tvoje názory, takou cestou kráčaš. A naopak, akoukoľvek cestou kráčaš, také názory v tebe vzniknú, také názory budeš mať, také názory ťa budú ovplyvňovať a riadiť. Len čo sa vydáš na cestu nepriateľstva voči Bohu, tieto názory v tebe nadobudnú formu a zakorenia sa a jedna vec je potom istá: určite budeš odporovať Bohu až do konca; určite sa budeš vždy držať svojich vlastných mylných názorov, poznania a postoja a až do konca budeš brojiť proti Bohu. Vôbec nezmeníš svoj smer – ani keby ti to niekto povedal, ani keby ťa osvietil Duch Svätý, ani keby ťa napomínali bratia a sestry, ani keby ťa osvetlil Boh. Nebude na to priestor. Toto je tvoja voľba. Dostaneš prvú, druhú a tretiu príležitosť – ak sa po troch príležitostiach nebudeš kajať, v budúcnosti už nebudeš mať žiadne ďalšie príležitosti. Akokoľvek budeš potom pracovať a platiť cenu, Boha to nedojme – On už bude o tebe rozhodnutý. Čo o tebe Boh rozhodne? Že budeš prinútený slúžiť, že budeš využitý; a po tom, čo budeš použitý, ťa umiestni niekam, kde budeš napomínaný a potrestaný, ako On rozhodol. Ako k tomu dôjde, že sa Boh takto rozhodne? Je to kvôli tvojej chvíľkovej myšlienke? Je to založené na tvojich prchavých nápadoch? Na tom, že na chvíľu vykročíš na nesprávnu cestu? Nie; Boh to zakladá na názoroch, ktoré máš hlboko v srdci, na tvojom dlhodobom postoji k pravde a na ceste, ktorou sa rozhodneš kráčať. Rozhodol si sa takto konať a bez ohľadu na to, čo kto hovorí, je to zbytočné; rozhodol si sa použiť túto teóriu ako základ pre cestu, ktorou budeš v budúcnosti kráčať. A keďže si sa rozhodol, nemusí Boh určiť tvoj výsledok? Tvoj výsledok bol určený už dávno; nie je potrebné, aby s tým Boh čakal až do úplného konca. U niektorých ľudí sa Boh vždy pozerá na ich prejavy – keď títo ľudia nakoniec prídu na koniec cesty, ich výsledky sa nakoniec určia na základe ich rôznych prejavov. Niektorí ľudia vykonali viac dobrých skutkov ako zlých; prechovávali k Bohu viac dobrých a pozitívnych postojov ako negatívnych a zločinných, a na základe zhodnotenia súhrnu ich rôznych správaní a prejavov sa určia ich konečné výsledky. Sú však iní, ktorých výsledky Boh určí po tom, čo sa pozrie na cestu, ktorou kráčajú. Dáva teda Boh ľuďom príležitosti predtým, ako určí ich výsledky? Dáva. Koľko? S najväčšou pravdepodobnosťou neexistuje žiadne konkrétne číslo. Závisí to od prirodzenosti-podstaty človeka a je to založené aj na jeho usilovaní sa. Niektorí ľudia môžu dostať tri príležitosti. Niektorí sú nenapraviteľní, sú neuveriteľne hlúpi a neoblomní a neprijímajú vôbec žiadne pravdy – ich výsledky sú určené skôr, ako mali tieto tri príležitosti. U niektorých ľudí však Boh zariadi určité prostredia na základe ich stavov a na základe ich veku a vecí, ktorými si prešli, im môže dať päť príležitostí. Je to založené na ich prirodzenosti, podstate a postoji pri prijímaní pravdy. Boh určuje výsledok a konečný osud človeka na základe týchto vecí.

Ľuďom sa stávajú rôzne veci a často nevedia, ako im čeliť; bolo by v poriadku, keby sa nesnažili porozumieť pravde? Keď ľudia nerozumejú pravde, je pre nich ľahké vydať sa na nesprávnu cestu. Prečo to hovorím? Ľudia žijú podľa satanových skazených pováh a veci, ktoré z nich vychádzajú, sú veci, ktoré prirodzene odhaľujú, a ani jedna z nich nie je v súlade s pravdou alebo nezrádza Boha. Prečo by teda mali vždy počúvať kázne? Vždy počúvať kázne, uvažovať o nich a brať si ich k srdcu; vždy sa modliť a hľadať; prichádzať pred Boha s bohabojným srdcom, so srdcom plným zbožnosti, so srdcom, ktoré túži po pravde; mať každý deň stanovený čas na duchovné pobožnosti, modlitbu a jedenie a pitie Božích slov; a hovoriť v duchovnom spoločenstve s ostatnými a harmonicky s nimi spolupracovať pri práci; konať každý deň podľa týchto princípov a každý deň sa ich držať – Boh sa pozerá na to, či tieto detaily v praktizovaní ľudí prinášajú výsledky. Niektorí sa môžu pýtať: „Nie sú to len procesy?“ Čo je proces? Toto nie sú vonkajšie veci – týchto vecí sa môžeš držať len vtedy, ak máš na to srdce. Bez toho srdca, koľko dní by si sa ich dokázal držať? Nedokázal by si sa ich držať. Niektorí vodcovia nikdy nejedia a nepijú Božie slová a nikdy sa nevenujú duchovným pobožnostiam. Čo to znamená? Že nie sú praví veriaci. Ak nie sú, ako sa potom stali vodcami? Na niektorých miestach nie je nikto vhodný na túto prácu, takže cirkev si musí vystačiť s použitím týchto ľudí. Mylne si myslia: „Bol som vybraný za vodcu. Túto prácu môžem robiť rovnako aj bez jedenia a pitia Božích slov – pokiaľ majú ľudia nohy a ústa, môžu túto prácu robiť.“ To je hlúposť. Boh sa nepozerá na to, či dokážeš robiť tú prácu – pozerá sa na to, čo si urobil. Prácu, ktorú dokážeš urobiť ty, dokáže urobiť aj niekto iný. Dokáže ju urobiť každý, kto má trochu normálnej inteligencie. Nemysli si, že preto, že si bol vybraný za vodcu a že tú prácu dokážeš robiť, je tvoj úspech zaručený, že si bol potom zdokonalený, že máš potom možnosť prežiť. Takto to nefunguje. Boh sa nikdy nepozerá na to, koľko toho robíš; pozerá sa na to, čo si urobil, na cestu, ktorou kráčaš. V tomto sa neklam. Môžeš si myslieť: „Je toľko ľudí, ktorých nevybrali, no mňa áno. Zdá sa, že som výnimočný, že mám vyššiu kvalitu a som lepší ako ostatní.“ Čo je na tebe dobré? Aj keď si dobrý, určite nemáš právo nepraktizovať pravdu a konať v rozpore s pravdou? Aj keď si dobrý, určite nemáš právo nevenovať sa duchovným pobožnostiam alebo modlitbe a nehľadať pravdu, keď konáš? Nemáš na tieto veci právo. Žiadne postavenie ani titul nie sú tvojím kapitálom. Sú to pominuteľné veci, vonkajšie veci. Boh sa pozerá na tvoju vernosť; pozerá sa na tvoje praktizovanie pravdy, tvoje usilovanie sa o ňu a tvoj postoj k nej; pozerá sa na tvoju podriadenosť; pozerá sa na tvoj postoj k tvojej povinnosti a tvojmu poslaniu. Niektorí ľudia môžu vynaložiť veľa úsilia na konanie svojej povinnosti, ale nerobia to v súlade s pravdou-princípmi. Ak im povieš, že by mali konať podľa pravdy-princípov, protivia sa, nahnevajú sa a neprijmú to. Práve tak sú odhalení. Čo bolo odhalené? Že neprijímajú pravdu. Čo sú to za ľudia, tí, ktorí neprijímajú pravdu? Pochybovači. Čím sa pochybovači slepo zamestnávajú? Prečo sú takí energickí vo svojej zaneprázdnenosti? Majú cieľ – vidia, že: „Mám možnosť sa stať úradníkom, a ak sa ním stanem, môžem žiť z cirkvi a všetci ma budú uctievať. Toto miesto je skvelé! Tento zdroj obživy sa dá získať až príliš ľahko, a takisto aj táto sláva a zisk; toto postavenie sa dá dosiahnuť tak ľahko – je také ľahké byť tu úradníkom!“ Nikdy si nemysleli, že sa v tomto živote stanú „úradníkmi“. Ale len čo stratia svoj „úrad“, ukážu svoju pravú tvár. Už nevynakladajú žiadne úsilie pre Boží dom. Budú ešte schopní trpieť a platiť cenu? Nie. Nie sú potom odhalení? Niektorí ľudia idú naplno, keď majú postavenie, vynakladajú úsilie a potia sa, nesťažujú sa, bez ohľadu na to, koľko trpia – no len čo už nemajú postavenie, stanú sa negatívnymi do takej miery, že ich negativita premôže. Nie sú potom odhalení? Postavenie ich odhalilo. Je potrebné podrobiť ich skúškam? Nie. Dobre, tu dnešné duchovné spoločenstvo ukončíme.

1. októbra 2019