Ôsmy bod: Chceli by, aby sa ostatní podriaďovali len im, nie pravde ani Bohu (Druhá časť)

Stručná diskusia o troch aspektoch normálnej ľudskej prirodzenosti

Tentoraz v našom duchovnom spoločenstve nebudeme rozprávať príbehy. Začneme témou, o ktorej sa často diskutuje: čo je to ľudská prirodzenosť. O tejto téme sme už v minulosti veľa hovorili a hovoríme o nej aj teraz. Je to často spomínaná téma, otázka, s ktorou sa človek stretáva každý deň svojho bežného života, téma, s ktorou sa možno denne stretnúť a ktorú možno denne zažiť. Tou témou je, čo je to ľudská prirodzenosť. Ľudská prirodzenosť zahŕňa niekoľko dôležitých vecí. Aké sú bežné prejavy ľudskej prirodzenosti v každodennom živote človeka? (Integrita a dôstojnosť.) Čo ešte? Svedomie a rozum, však? (Áno.) O týchto hovoríte často. Aké ďalšie prejavy, o ktorých zvyčajne nehovoríte, ešte existujú? Inak povedané, ktorých tém sa vo svojich bežných rozhovoroch o ľudskej prirodzenosti v zásade nedotýkate? Svedomie a rozum, integrita a dôstojnosť – to sú staré a dobre známe témy, s ktorými sa človek pravidelne stretáva. Aká veľká je súvislosť medzi svedomím, rozumom, integritou a dôstojnosťou, o ktorých často diskutujete, a vaším skutočným životom? Aké poučenia vám tento obsah priniesol a ako vám pomohol pri vašom praktizovaní a vstupe do vášho skutočného života? Do akej miery bol užitočný? A teda, aké ďalšie body existujú, ktoré sú úzko späté s vaším každodenným, normálnym ľudským životom? Poviem niekoľko z nich a uvidíme, či sú to témy, s ktorými sa bežne stretávate. Pokiaľ ide o náš obsah týkajúci sa ľudskej prirodzenosti, najprv dáme bokom otázku, či je tento obsah pozitívny alebo negatívny, a či sa vzťahuje na normálnu alebo abnormálnu ľudskú prirodzenosť. Okrem bodov, ktoré sme práve spomenuli, existuje ešte postoj ľudí pri ich zaobchádzaní s rôznymi druhmi ľudí, udalostí a veccí v ich každodennom živote. Nie je to tak? Nezahŕňa to ľudskú prirodzenosť? (Zahŕňa.) Potom je tu ďalší bod, a to spravovanie osobného prostredia v každodennom životeľudí, a ešte jeden – postoj a správanie ľudí pri kontakte s opačným pohlavím. Sú tieto tri body späté s ľudskou prirodzenosťou? (Áno.) Všetky. V téme, ktorú teraz budeme preberať, necháme bokom otázky o usilovaní sa o pravdu, o tom, ako vstupovať do pravdy-reality vo viere v Boha, a o tom, ako zachovávať všetky rozličné princípy, a budeme hovoriť výlučne o ľudskej prirodzenosti. Tak teda, tie tri body – je ich súvislosť s ľudskou prirodzenosťou podstatná? (Áno.) Ktoré tri body to sú? Povedzme si ich znovu. (Prvým je postoj ľudí pri ich zaobchádzaní s rôznymi druhmi ľudí, udalostí a vecí v ich každodennom živote. Druhým je spravovanie osobného prostredia v každodennom živote ľudí. Tretím je postoj a správanie ľudí pri kontakte s opačným pohlavím v ich každodennom živote.) A čo tieto tri body zahŕňajú? (Ľudskú prirodzenosť.) Prečo hovoríme, že tieto tri body zahŕňajú ľudskú prirodzenosť a že s ňou súvisia? Prečo by sme ich vytyčovali? Prečo nehovoríme o svedomí a rozume? Prečo nechávame bokom tie aspekty, o ktorých bežne hovoríme, aby sme sa venovali práve týmto trom bodom? Sú tieto tri body na pokročilejšej alebo základnejšej úrovni než svedomie, rozum, integrita a dôstojnosť, ktoré sa týkajú ľudskej prirodzenosti a o ktorých sme hovorili predtým? (Sú základnejšie.) Je pre vás preto ponižujúce hovoriť o týchto veciach? (Nie je.) Prečo by sme o nich teda mali hovoriť? (Sú praktické.) Sú praktickejšie. To je váš dôvod? Prečo sa tomu budeme venovať? Pretože som našiel problémy; v súvislosti so súčasnými situáciami a rôznym správaním v každodennom živote ľudí som spozoroval niekoľko problémov, ktoré úzko súvisia so skutočnými životmi ľudí, a je potrebné ich jeden po druhom predostrieť duchovnému spoločenstvu. Ak ľudia vo svojej viere v Boha dajú bokom skutočný život a rozličné správania normálnej ľudskej prirodzenosti a každodenného života a budú sa len tvrdohlavo usilovať o pravdu – o také hlboké pravdy, ako je byť človekom, ktorého Boh miluje – povedzte Mi, k akým problémom to povedie? Za akej základnej podmienky môže byť človek schopný vstúpiť do pravdy-reality pri svojom usilovaní sa o pravdu? (Musí tak urobiť v skutočnom živote.) Čo ešte? (Potrebuje normálnu ľudskú prirodzenosť.) Správne – musí mať normálnu ľudskú prirodzenosť, ktorá okrem svedomia, rozumu, integrity a dôstojnosti zahŕňa aj tie tri body, ktoré sme práve spomenuli. Ak človek nedokáže byť na požadovanej úrovni alebo dosiahnuť normálnosť v týchto troch bodoch, ktoré sa týkajú ľudskej prirodzenosti, bolo by trochu prázdne, keby hovoril o usilovaní sa o pravdu a o jej hľadaní. Usilovať sa o pravdu, usilovať sa o vstup do pravdy-reality, usilovať sa o spásu – to nedokáže každý, ale iba menšina tých, ktorí milujú pravdu a majú normálnu ľudskú prirodzenosť. Ak človek nevie, čo by mal mať ten, kto má normálnu ľudskú prirodzenosť, čo by mal robiť alebo aký postoj a pohľad by mal mať na určitých ľudí, udalosti a veci, je taký človek schopný vstúpiť do pravdy-reality? Môže jeho úsilie o pravdu priniesť výsledky? Žiaľ, nie.

A. Postoj ľudí pri ich zaobchádzaní s rôznymi druhmi ľudí, udalostí a vecí

V duchovnom spoločenstve začneme rozhovorom o prvom bode, ktorý zahŕňa ľudskú prirodzenosť: postoj ľudí pri ich zaobchádzaní s rôznymi druhmi ľudí, udalostí a vecí v ich každodenných životoch. Každý rozumie tomu, čo znamenajú „každodenné životy“. Nie je potrebné to ďalej vysvetľovať. Čo sú teda tí hlavní ľudia, udalosti a veci, ktoré sa týkajú ľudskej prirodzenosti? Inými slovami, čo z toho, čo súvisí s rozsahom normálnej ľudskej prirodzenosti a dotýka sa jej, sa dostáva na jej úroveň? (Zapájanie sa do interakcií s ľuďmi a vecami.) To je jedna časť. Ďalej je tu tiež poznanie a odborné zručnosti, ktoré by sa človek mal naučiť, a všeobecné znalosti potrebné pre každodenný život. Toto všetko sú súčasti toho, čo by mal človek s normálnou ľudskou prirodzenosťou chápať a mať. Niektorí ľudia sa napríklad naučia stolárstvo či murárčinu, iní sa naučia šoférovať alebo opravovať autá. Ide o zručnosti, remeslá, a poznať takéto remeslo znamená byť zbehlý v jeho profesionálnom vykonávaní. Do akej miery a na aký štandard sa musí človek v danej zručnosti zdokonaliť, aby bol považovaný za odborníka? Musí byť prinajmenšom schopný vytvoriť hotový výrobok v prijateľnej kvalite. Nájdu sa aj takí ľudia, ktorí odvádzajú dosť nekvalitnú prácu. Ich práca nedosahuje požadovaný štandard, dokonca sa na ňu nedá ani pozerať. V čom spočíva problém? Týka ich postoja k vlastnému remeslu. Niektorí ľudia nemajú svedomitý postoj. Myslia si: „Ak to, čo urobím, splní svoj účel, stačí to. Nech to len pár rokov vydrží, a potom sa to opraví.“ Je takýto pohľad niečím, čo by mal mať človek s normálnou ľudskou prirodzenosťou? (Nie.) Niektorí ľudia majú ľahostajný, bezstarostný postoj. „Stačí to“ je pre nich v poriadku. Ide o nezodpovedný postoj. Za to, že sa veci riešia tak ľahkovážne a nezodpovedne, môže niečo, čo je v skazenej povahe: ľudia často hovoria o nehanebnosti. Vo všetkých záležitostiach, na ktorých pracujú, robia len do stavu „tak približne“ a „dosť blízko“; je to postoj na štýl „možno“, „snáď“ a „štyri z piatich“; robia veci povrchne, sú spokojní, keď spravia minimum, a sú spokojní, keď zavádzajú, aby dosiahli svoje; brať veci vážne alebo byť dôkladní im pripadá nezmyselné, a už vôbec nevidia zmysel v hľadaní pravdy-princípov. Nie je to vari niečo, čo je súčasťou skazenej povahy? Je to prejav normálnej ľudskej prirodzenosti? Nie je. Je správne nazvať to aroganciou a nazvať to nemravným je tiež úplne priliehavé, ale aby sme to vystihli dokonale, jediné slovo, ktoré postačí, je „nehanebnosť“. Väčšina ľudí má nehanebnosť v sebe, ibaže v rôznej miere. Vo všetkých záležitostiach chcú robiť veci povrchne a nedbanlivo a všetko, čo robia, zaváňa nečestnosťou. Podvádzajú druhých, kde len môžu, hľadajú skratky, kde sa dá, šetria časom, kde to ide. Myslia si: „Pokiaľ sa vyhnem zjaveniu, nespôsobím žiadne problémy a nebudem braný na zodpovednosť, môžem sa tým ako-tak pretĺcť. Nemusím odviesť veľmi dobrú prácu, to je príliš veľa problémov!“ Takíto ľudia sa neučia nič pre dosiahnutie majstrovstva a pri štúdiu sa nesnažia, netrpia ani neplatia cenu. Chcú len zabŕdnuť do témy a potom sa v nej označiť za odborníkov, pričom veria, že sa naučili všetko, čo treba vedieť, a potom sa spoliehajú na to, že sa nejako pretlčú. Nie je to vari postoj, ktorý majú ľudia k iným osobám, udalostiam a veciam? Je to dobrý postoj? Nie je. Jednoducho povedané, je to len také „pretĺkanie sa“. Takáto nehanebnosť je v celom skazenom ľudstve. Ľudia, ktorí majú sklony k nehanebnosti vo svojej ľudskej prirodzenosti, zastávajú názor a postoj, že sa „pretlčú“ cez čokoľvek, čo robia. Sú takíto ľudia schopní riadne konať svoju povinnosť? Nie. Sú schopní robiť veci s princípom? Ešte nepravdepodobnejšie.

Niektorí ľudia nie sú oddaní ničomu, čo robia, sú nedbalí, povrchní a nezodpovední. Nájdu sa napríklad takí, ktorí sa naučia šoférovať, no nikdy sa nespýtajú skúsených vodičov, na čo si majú pri jazde dávať pozor alebo aká rýchlosť im poškodí motor. Nič sa nepýtajú, len jazdia – a výsledkom je, že svoje auto pokazia. Potom doň kopnú a povedia: „Toto auto je krehké. Dajte mi Mercedes alebo BMW, tento starý vrak nestojí za nič – je predpotopný!“ Aký je to postoj? Takí ľudia sa k hmotným veciam nestavajú s láskavou starostlivosťou, nemyslia na to, aby ich udržiavali v dobrom stave, ale úmyselne ich ničia a znehodnocujú. Niektorí ľudia žijú nedbalo a bezstarostne. Po celý deň robia všetko povrchne a neopatrne. Aký druh ľudí to je? (Nevšímaví ľudia.) „Nevšímaví ľudia“ je mierny výraz – mali by ste ich nazvať „nedbanliví ľudia“; aj „podliaci“ by sa hodilo. Je to prehnané? Ako možno odlíšiť šľachetných ľudí od podliakov? Jednoducho sa pozrite na ich postoj a konanie týkajúce sa povinností a na to, ako sa správajú k veciam a ako sa zachovajú, keď sa vyskytnú problémy. Ľudia s integritou a dôstojnosťou sú vo svojom konaní dôkladní, svedomití a usilovní a sú ochotní zaplatiť cenu. Ľudia bez integrity a dôstojnosti sú vo svojich činoch nedbalí a lajdácki, vždy vymýšľajú nejaký trik, vždy sa chcú len pretĺkať. Bez ohľadu na to, akú techniku študujú, neučia sa ju usilovne, nie sú schopní sa ju naučiť a bez ohľadu na to, koľko času venujú jej štúdiu, zostávajú úplne nevedomí. Sú to ľudia so slabým charakterom. Väčšina ľudí pristupuje k vykonávaniu svojich povinností povrchne. Aká povaha sa tu prejavuje? (Nehanebnosť.) Ako pristupujú nehanební ľudia k svojej povinnosti? Určite k nej nemajú správny postoj a pristupujú k nej povrchne. To znamená, že nemajú normálnu ľudskú prirodzenosť. Naozaj, nehanební ľudia sú ako zvieratá. Je to, ako keď máš doma psa: ak naň nedávaš pozor, rozhryzie a zničí ti všetok nábytok aj spotrebiče. To by bola strata. Psy sú zvieratá; nemyslia na to, že by sa mali k veciam správať s láskavou starostlivosťou, a nemôžeš ich brať na zodpovednosť – musíš ich jednoducho zvládnuť. Ak to nespravíš a necháš zviera voľne vyčíňať a vyrušovať tvoj život, znamená to, že v tvojej ľudskej prirodzenosti niečo chýba. V takom prípade sa veľmi nelíšiš od zvieraťa. Tvoje IQ je príliš nízke – si naničhodník. Ako ich teda správne zvládnuť? Musíš premýšľať, ako ich obmedziť v určitých rozmeroch, alebo ich držať v klietke a púšťať ich von dva- až trikrát denne, aby mali dostatok pohybu. Tým sa obmedzí ich bezohľadné hryzenie a zároveň sa im dopraje pohyb, aby zostali zdravé. Takto je pes správne zvládnutý a aj tvoje prostredie je ochránené. Ak človek nedokáže zvládať veci, s ktorými sa stretáva, a nemá k nim správny postoj, potom v jeho ľudskej prirodzenosti niečo chýba. Nedokáže byť na požadovanej úrovni normálnej ľudskej prirodzenosti. Alebo príklad z varenia: obyčajní ľudia používajú pri smažení len trochu oleja, no niektoré ženy ho nalejú veľa. Aj keď si bohatý, nemôžeš plytvať olejom – treba ho používať s mierou. Tieto ženy si však z toho nič nerobia; ak to s množstvom oleja preženú, jednoducho z neho trochu odoberú lyžicou a vyhodia. To je plytvanie, však? Ako sa bežne nazýva človek, ktorý má takýto postoj k hmotným veciam? „Rozhadzovačný“ – alebo, ako urážka, „márnotratník“. Odkiaľ pochádzajú hmotné veci? Sú dané Bohom. Niektorí ľudia hovoria, že ich získali sami – ale koľko by si dokázal získať, keby to nebolo dané Bohom? On ti dal tvoj život. Keby ti ho nedal, nemal by si nič a ani by si ničím nebol – mohol by si potom vôbec mať tie svoje hmotné veci? Boh ti možno dal viac než priemernej domácnosti, no je postoj a pohľad, s akým týmto darom plytváš, správny? Ako to možno definovať z hľadiska ľudskej prirodzenosti? Taký človek má chabú ľudskú prirodzenosť. Rozhadzovačnosť, plytvanie vecami, neschopnosť pristupovať k nim s láskavou starostlivosťou – taký človek nemá normálnu ľudskú prirodzenosť. Niektorí ľudia ani len nepomyslia na to, že by mali s vecami Božieho domu zaobchádzať opatrne. Niečo patrí Božiemu domu – vidia to. No keby sa mal spustiť dážď a táto vec by nemala zmoknúť, čo si pomyslia? „Nič sa nestane, ak to zmokne. Veď to nie je moje. Nechám to tak.“ A potom odídu. Ako sa nazýva takýto postoj? Sebectvo. Sú títo ľudia vo svojom zmýšľaní poctiví? Ak nie, akí sú? (Nečestní.) Ak človek nie je poctivý, nie je potom nečestný? Majú ľudia, ktorí nemajú poctivé zmýšľanie, normálnu ľudskú prirodzenosť? Určite nie. Čo sa týka nášho prvého bodu – postoja ľudí pri ich zaobchádzaní s rôznymi druhmi ľudí, udalostí a vecí – o koľkých veciach sme práve hovorili? Je tu nehanebnosť, nehanební ľudia. Čo ešte? (Podlosť a nečestnosť.) Aký hovorový jazyk – používate takéto slová, keď vo svojom každodennom živote nad sebou uvažujete, spoznávate sa a rozoberáte? (Nie.) Nikto ich nepoužíva. Aké slová teda používate? Hovoríte vznešene – nikto nepoužíva takéto každodenné výrazy.

Mnohí ľudia majú o sebe pomerne vysokú mienku, pretože veria v Boha. Najmä tí, ktorí majú určité zručnosti a odborné znalosti, či dokonca vysokoškolské tituly, sa cítia byť nadradení obyčajným ľuďom. Spokojní sami so sebou si myslia: „Vzdal som sa dokonca dobrej kariéry, ktorú som mal vo svete, a do Božieho domu som neprišiel preto, aby som sa zadarmo najedol. Človek s mojimi zručnosťami môže v Božom dome niečím prispieť. Vydávam sa Bohu a trpím pre Neho. Dokonca zdieľam izbu a stravu s týmito obyčajnými ľuďmi v komunálnom spolužití. Aký som len ušľachtilý!“ Myslia si, že majú mimoriadne vznešenú integritu, že sú ušľachtilejší než všetci ostatní. Neustále sa z toho tešia. V skutočnosti im však v ľudskej prirodzenosti chýba veľmi veľa – a nielenže si to neuvedomujú, ale ešte sú aj v siedmom nebi, presvedčení, že sú veľkí a že ich charakter prevyšuje charakter obyčajných ľudí. V skutočnosti v nich niet ani jednej veci, ktorá by zodpovedala významu slova „normálna“, ktoré predchádza slovám „ľudská prirodzenosť“ v spojení „normálna ľudská prirodzenosť“. Nič u nich nie je na požadovanej úrovni; všetko zaostáva. Ich svedomie? Nemajú ho. Ich charakter? Nestojí za nič. Ich integrita a kvality? Nič z toho nie je dobré. Keď všetci žijú spolu, tí, ktorí majú niečo cenné, sa neodvážia nechať to vonku na očiach. Prečo je to tak? Jednou z príčin je nedôvera voči ostatným, druhou zase to, že tam, kde je veľa ľudí, nachádzame aj ľudí nespoľahlivých, a niektorí z nich môžu mať lepkavé prsty – môžu dokonca kradnúť. Títo ľudia majú chabý charakter. Niektorí sa pri jedení snažia uchmatnúť si tie najlepšie kúsky a najedia sa ich do sýtosti bez ohľadu na to, koľko je za nimi ľudí, ktorí ešte nejedli. Nie je to príliš sebecké? Sú však aj takí, ktorí pri jedení myslia na druhých. Čo to znázorňuje? Ukazuje to, že tí druhí sú rozumní ľudia, ktorí myslia na ostatných. Sami zjedia trochu menej, aby niečo zostalo aj pre ostatných. To znamená byť človekom s kvalitami. V Božom dome majú niektorí ľudia ľudskú prirodzenosť, zatiaľ čo iní trochu zaostávajú. Nedokážu ani byť na požadovanej úrovni normálnej ľudskej prirodzenosti. Ak sa zamyslíme nad správaniami, ktoré som spomenul, je medzi vami veľa ľudí s normálnou ľudskou prirodzenosťou? Alebo ich nie je veľa? Keď sa u vás zvyčajne prejavujú takéto správania, dokážete si uvedomiť, že je to problematické? Keď odhalíš skazenú povahu, uvedomuješ si to? Ak si to uvedomuješ, cítiš to a si ochotný to zmeniť, potom máš istú dávku ľudskej prirodzenosti – len ešte nedosiahla normálnosť. Ak si to však ani len neuvedomuješ, možno ťa považovať za človeka s ľudskou prirodzenosťou? Nemožno. Nie je to otázka dobrej alebo zlej ľudskej prirodzenosti, normálnej alebo abnormálnej – nemáš žiadnu ľudskú prirodzenosť. Napríklad pri jedle sú ľudia, ktorí vidia prichádzať tanier dusenej bravčoviny a hneď sa po nej vrhnú, berú mastné i chudé kúsky a nezastavia sa, kým všetko nie je zjedené. Už ste niekedy videli zvieratá bojovať o jedlo? (Áno.) Je to tá istá scéna, len so zvieratami; je takýto boj u ľudí súčasťou normálnej ľudskej prirodzenosti? (Nie je to normálna ľudská prirodzenosť.) Čo by robili ľudia s normálnou ľudskou prirodzenosťou? (Boli by spokojní s tým, čo majú, a neboli by chamtiví.) To je veľmi faktický spôsob, ako to vyjadriť. Ako sa teda dá nebyť chamtivým? Aké myšlienky a aký postoj k tejto otázke tvoria zmýšľanie, ktoré by mali mať ľudia s normálnou ľudskou prirodzenosťou, a prostredníctvom ktorého možno konať správne? V prvom rade musí byť správne tvoje zmýšľanie. Napríklad žena by si povedala: „Dnes máme veľa dusenej bravčoviny. Rada by som si dala viac, ale trochu sa hanbím, keďže som obklopená svojimi bratmi. Čo by som mala spraviť? Asi počkám, kým si najprv naberú oni. Nechcela by som, aby si pomysleli, že taká dáma ako ja môže byť taká nenásytná. Aké ponižujúce by to len bolo!“ Takéto zmýšľanie by bolo u ženy normálne, keďže sú vo všeobecnosti citlivejšie na kritiku. Väčšina mužov by si povedala: „Tá dusená bravčovina je vynikajúca. Jednoducho si z nej naberiem.“ Boli by prví, ktorí by po nej siahli príborom, nedbajúc na to, čo si pomyslia ostatní. Niektorí muži sú však rozumnejší. Po tom, čo si dajú sústo, sa nad tým trochu zamyslia: „Za mnou je toľko ľudí, ktorí ešte nejedli. Musím prestať a nechať niečo aj pre ostatných.“ Skutočnosť, že dokážu takto premýšľať a konať, ukazuje, že sú ľudia s rozumom, že majú vrodenú normálnu ľudskú prirodzenosť. Niektorí ľudia sa vydajú absurdným smerom: „Boh nechce, aby ľudia jedli dusenú bravčovinu, takže z nej ani neochutnám. To znamená, že mám ešte viac ľudskej prirodzenosti, však?“ Takéto zmýšľanie je absurdné. Čo týmto príkladom ukazujem? Že ľudia by mali zaujať správny postoj ku každému druhu človeka, udalosti a veci. K tomuto správnemu postoju sa človek dostáva prostredníctvom zmýšľania, ktoré vychádza z perspektívy rozumnosti, svedomia, integrity a dôstojnosti ľudskej prirodzenosti. Ak budeš praktizovať takýto spôsob myslenia, budeš v podstate v súlade s normálnou ľudskou prirodzenosťou.

Postoj, ktorý človek zaujíma k ľuďom, udalostiam a veciam, nie je nič iné ako to, ako sa prejavuje jeho prístup k ľuďom a veciam v každodennom živote. Tieto prejavy možno nemajú veľa spoločného s prácou, ktorú máš konať, alebo od nej môžu byť vzdialené, ale viera v Boha nie je prázdna: veriaci v Boha nežijú vo vákuu, ale v reálnom živote. Nesmú byť odtrhnutí od reálneho života. Aký postoj a zmýšľanie by mali mať ľudia, nech už ide o odborné zručnosti, alebo o bežnú múdrosť či vedomosti o niečom? Je správne mať vždy postoj, s ktorým sa človek len tak pretĺka? Niektorí ľudia majú v týchto veciach vždy chaos – pôjde to tak? Nemajú problém so svojím uhlom pohľadu? Problém s uhlom pohľadu je toho súčasťou a okrem toho to súvisí aj s ich charakterom. Veľký červený drak vládne nad Čínou už tisíce rokov a neustále sa zapája do ťažení a bojov. Nerozvíja ekonomiku a nemyslí na životy obyčajných ľudí. Ľudia si nakoniec vypestovali istý druh nehanebnosti, s ktorým sa len nechajú unášať prúdom. Vo všetkom, čo robia, sú povrchní a majú krátkozraký pohľad. V ničom, čo študujú, sa neusilujú o dokonalosť a ani ju nedokážu dosiahnuť. Vždy konajú s krátkozrakým pohľadom: pozrú sa, čo trh potrebuje, a potom sa to ponáhľajú vyrobiť bez toho, aby sa nad čímkoľvek zamysleli, kým si nenahrabú. Od tohto základu sa ďalej nerozvíjajú, nerobia ďalší vedecký výskum ani sa neusilujú o dokonalejšiu excelentnosť a konečným výsledkom je, že čínsky ľahký priemysel, ťažký priemysel a všetky ostatné odvetvia nemajú na svetovej scéne žiadne špičkové produkty. A predsa sa Číňania chvália: „My v Číne máme 5 000 rokov prvotriednej tradičnej kultúry. My Číňania sme láskaví a pracovití.“ Prečo teda Čína neustále vyrába napodobeniny, aby šudila ľudí? Prečo nemajú takmer nič, čo by mohlo konkurovať na svetovom trhu? Čo sa tam deje? Má Čína špičkové produkty? Číňania majú jednu „špičkovú“ vec a to je ich zručnosť v napodobňovaní a falšovaní – v podvádzaní. V tom sa prejavuje ich nehanebnosť. Niektorí povedia: „Prečo by si nás takto opisoval? Nemyslíš si, že nás to znevažuje a ponižuje?“ Je to tak? Keď sa pozrieme na niektoré veci, ktoré Číňania robia, dá sa povedať, že tento opis je naozaj pasujúci. Sú nejakí Číňania, či už na trhu, alebo medzi obyčajnými ľuďmi, ktorí sa venujú svojej riadnej práci? Je ich veľmi málo, a pokiaľ ide o tých pár, ktorí sa snažia venovať svojej riadnej práci, keď vidia, aké nepriaznivé je spoločenské prostredie a že z toho nič dobré nevzíde, prestanú sa snažiť a vzdajú sa.

Tie veci, ktoré sa dotýkajú ľudskej prirodzenosti – postoje, myšlienky a názory, ktoré ľudia odhaľujú vo svojom zaobchádzaní s inými ľuďmi, udalosťami a vecami –, sú veľmi výpovedné. O čom vypovedajú? Vypovedajú o tom, ako možno vidieť charakter človeka, a o tom, či je to slušný a čestný človek. Čo znamená byť slušný a čestný? Je byť tradičný slušné a čestné? Je byť zdvorilý a dobre vychovaný slušné a čestné? (Nie.) Je dodržiavanie pravidiel do posledného písmena slušné a čestné? (Nie.) Nič z toho to nie je. Čo teda znamená byť slušný a čestný? Ak je niekto slušný a čestný človek, bez ohľadu na to, čo robí, to robí s istým zmýšľaním: „Nezáleží na tom, či túto vec robím rád alebo nie, ani na tom, či spadá do okruhu mojich záujmov alebo je to niečo, o čo sa nezaujímam – bolo mi to dané, aby som to urobil, a urobím to dobre. Začnem to študovať od nuly a s nohami na zemi sa do toho pustím krok za krokom. Nakoniec, bez ohľadu na to, ako ďaleko som sa v úlohe dostal, urobil som, čo bolo v mojich silách.“ Prinajmenšom musíte mať postoj a zmýšľanie, ktoré sú vecné. Ak nejakú úlohu od chvíle, čo ju prevezmete, robíte ledabolo a vôbec sa o ňu nestaráte – ak k nej nepristupujete vážne, nepreštudujete si príslušné zdroje, nepripravíte sa podrobne ani nevyhľadáte ostatných a neporadíte sa s nimi; a ak okrem toho nenavýšite čas, ktorý venujete štúdiu tejto veci, aby ste sa v nej neustále zlepšovali a dosiahli majstrovstvo v tejto zručnosti alebo profesii, ale zachováte si k nej ľahkovážny postoj a postoj, s ktorým sa pri zaobchádzaní s ňou len tak pretĺkate, potom je problém vo vašej ľudskej prirodzenosti. Nie je to len pretĺkanie sa? Niektorí hovoria: „Nepáči sa mi, keď mi dávaš takúto povinnosť.“ Ak sa ti to nepáči, neprijmi to – a ak to prijmeš, mal by si k tomu pristupovať s vážnym a zodpovedným postojom. Takýto postoj by si mal mať. Nie je to to, čo by mali mať ľudia s normálnou ľudskou prirodzenosťou? Toto je to, čo znamená byť slušný a čestný. V tomto aspekte normálnej ľudskej prirodzenosti potrebuješ prinajmenšom pozornosť, svedomitosť a ochotu vynaložiť námahu, spolu s postojmi vecnosti, vážnosti a zodpovednosti. Stačí mať tieto veci.

V cirkvi sú všelijakí ľudia. Tí, ktorí milujú pravdu, majú lepšiu ľudskú prirodzenosť, a keď odhalia skazenú povahu, dajú sa ľahko napraviť. Tí, ktorí nie, majú oveľa horšiu ľudskú prirodzenosť. Ak sa človek naplno nevenuje Božiemu povereniu a je nezodpovedný, nie je nedôveryhodný? Takáto ľudská prirodzenosť je bezcenná a nemá žiadnu hodnotu. Je prízemná. Ty veríš v Boha. Ak pristupuješ k svojmu povereniu s povrchným a nezodpovedným postojom, nech už je to poverenie od Boha alebo od cirkvi, je to postoj, ktorý by mal mať niekto s normálnou ľudskou prirodzenosťou? Niektorí by mohli povedať: „Neberiem vážne veci, ktoré mi dajú robiť bratia a sestry, ale zaručujem, že v tom, čo mi dá Boh, uspejem. S tým budem zaobchádzať dobre.“ Je to správny postoj? (Nie.) V čom nie je? Niekto, kto je nedôveryhodný a chýba mu cnosť, koho ľudskej prirodzenosti tieto veci chýbajú – komu by mohol byť verný? Nikomu. Dokonca aj vo svojich vlastných záležitostiach podvádza a robí veci len naoko. Nie je taký človek podlý a bezcenný? Ak sa človek dokáže naplno, zodpovedne a dôveryhodne venovať veciam, ktorými ho poveria iní ľudia, urobil by to oveľa horšie s poverením, ktoré prijal od Boha? Ak on, človek so svedomím a rozumom, rozumie pravde, potom by to nemal robiť horšie s poverením, ktoré prijal od Boha, a s vykonávaním svojej povinnosti. Určite to urobí oveľa lepšie ako tí bez svedomia, ktorým chýba cnosť. To je rozdiel v ich charaktere. Niektorí hovoria: „Nebral by som to vážne, keby si ma požiadal, aby som sa postaral o psa alebo mačku, ale keby som bol poverený dôležitou záležitosťou pre Boží dom, určite by som ju dobre zvládol.“ Je to opodstatnené? (Nie.) Prečo nie? Ak má niekto správny uhol pohľadu v malých i veľkých veciach, nech už je jeho poverenie akékoľvek, a ak má správne srdce a ušľachtilú kvalitu, má integritu a je dôveryhodný a morálny v správaní, potom je to cenné a je to iné. Takíto ľudia pristupujú ku každej záležitosti so svojou mravnosťou a dôveryhodnosťou. Ak by niekto nemorálny a nedôveryhodný povedal: „Ak ma Boh priamo niečím poverí, určite to zvládnem dobre,“ bolo by to pravdivé? Bolo by to trochu prehnané a klamlivé. Ako môžeš byť pre ostatných dôveryhodný bez svedomia a rozumu? Tvoje slová znejú prázdne – je to trik. Boží dom mal kedysi dva malé strážne psy. Niekto bol určený, aby sa o ne staral, a staral sa o ne a zaobchádzal s nimi, akoby boli jeho vlastné. Ten človek nemal psy príliš v láske, ale staral sa o ne dobre. Keď pes ochorel, liečil ho, kúpal ho a kŕmil ho načas. Možno nemal rád psy, ale bral starostlivosť o tieto ako svoje poverenie a zodpovednosť. Nie je v tom niečo, čo by malo byť v ľudskej prirodzenosti? Mal ľudskú prirodzenosť, takže to robil dobre. Neskôr sa o tie dva psy staral niekto iný a do mesiaca boli žalostne chudé. Čo sa stalo? Nikto sa nestaral ani si nevšimol, keď psy ochoreli, a jeho zlá nálada ovplyvnila ich chuť do jedla. Takto skončili také chudé; takto sa o ne ten človek staral. Je medzi ľuďmi rozdiel? (Áno.) V čom? (V ich ľudskej prirodzenosti.) Rozumel ten, ktorý sa o psy staral dobre, veľkému počtu právd? Nie nevyhnutne. A ten, ktorý sa o ne staral zle, nemusel veriť v Boha kratšie. Prečo je teda medzi nimi taký veľký rozdiel? Pretože ich charakter je odlišný. Niektorí ľudia sú dôveryhodní. Keď niekomu dajú slovo, nakoniec sa budú vedieť zodpovedať, či už tú vec robia radi alebo nie. Keď prevezmú úlohu, určite ju krok za krokom dokončia. Nesklamú dôveru, ktorú do nich vložili ostatní, a nesklamú ani svoje vlastné srdce. Majú svedomie a ním merajú všetky veci. Niektorí ľudia nemajú svedomie. Dajú slovo a potom neurobia nič, aby ho dodržali. Nehovoria si: „Verili mi. Musím to urobiť dobre, aby som si udržal ich dôveru.“ Nemajú také srdce a takto by neuvažovali. Nie je to rozdiel v ľudskej prirodzenosti? Povedz Mi, zdalo sa tomu človeku, ktorý to robil dobre, že je to namáhavé? Nezdalo sa mu to príliš únavné ani namáhavé. Nelámal si hlavu nad tým, ako to urobiť dobre, ani sa za tú vec často nemodlil. V srdci vedel, čo by bolo správne urobiť, a tak vzal na seba to bremeno. Ten, kto nebol ochotný niesť bremeno, tiež prijal túto povinnosť, a keď ju prijal, považoval ju za otravnú. Keď psy štekali, podráždilo ho to a karhal ich: „Štekáš, čo? Ešte raz štekni a dokopem ťa na smrť!“ Nie je tu rozdiel v ľudskej prirodzenosti? Je, a je veľký. Keď dáš niektorým ľuďom úlohu, zdá sa im, že je to otravné a obťažujúce a že im nechávaš málo slobody. „Ďalšia práca? Už aj tak mám dosť práce – nepovaľujem sa tu len tak!“ A tak si vymýšľajú všelijaké výhovorky, aby sa tej veci zbavili a aby sa ospravedlnili za to, že si nesplnili svoju zodpovednosť. Nemajú svedomie ani rozum, neskúmajú sa a namiesto toho hľadajú dôvody a výhovorky, aby ospravedlnili svoju chabú ľudskú prirodzenosť. Takto sa správajú ľudia s chabou ľudskou prirodzenosťou. Môže taký človek potom vstúpiť do pravdy-reality? (Nie.) Prečo nie? Nemilujú pravdu a nemilujú pozitívne veci. Nie je to tak? Nemajú ani normálnu ľudskú prirodzenosť, ani realitu pozitívnych vecí. Nemajú v sebe tú podstatu. Aký je teda vzťah medzi pravdou a normálnou ľudskou prirodzenosťou? Čo musí byť v ľudskej prirodzenosti človeka, aby mohol vstúpiť do pravdy-reality a praktizovať pravdu? Najprv musí mať svedomie a rozum. Nech robí čokoľvek, musí mať správny postoj, správne zmýšľanie a správny uhol pohľadu. Len s týmito vecami môže mať človek normálnu ľudskú prirodzenosť – a len ak má človek normálnu ľudskú prirodzenosť, môže prijať a praktizovať pravdu.

B. Spravovanie osobného prostredia v každodennom živote ľudí

Druhý bod: spravovanie osobného prostredia v každodennom živote ľudí. Ktorej oblasti normálnej ľudskej prirodzenosti sa tento bod týka? (Oblasti prostredia, v ktorom človek žije.) A z čoho toto prostredie pozostáva? Pozostáva hlavne z dvoch širokých oblastí: prostredie, v ktorom človek bezprostredne žije a ktoré sa týka výlučne jeho osobného života, a verejné prostredia, s ktorými často prichádza do kontaktu. A z čoho konkrétne pozostávajú tieto dve široké oblasti? Zo životného štýlu, ako aj zo starostlivosti o hygienu a svoje prostredie. Ak to rozoberieme podrobnejšie, z čoho pozostáva životný štýl? Z práce a odpočinku, stravy a vecí, ako je každodenná starostlivosť o zdravie a bežné vedomosti o každodennom živote. Začneme prvým bodom, prácou a odpočinkom. Tie by sa mali robiť pravidelne, podľa harmonogramu. Okrem mimoriadnych okolností, ako keď si práca vyžaduje zostať hore do noci alebo robiť nadčasy, by práca a odpočinok mali byť vo väčšine prípadov pravidelné a podľa harmonogramu. To je správny spôsob. Sú ľudia, ktorí radšej ponocujú. Večer nespia, ale zaoberajú sa všelijakými vecami. Spať idú až vtedy, keď ostatní vstávajú a začínajú pracovať, skoro ráno, a keď ostatní idú v noci spať, vtedy oni vstávajú a idú do práce. Nie sú takí ľudia? Vždy nesynchronizovaní s ostatnými, vždy výnimoční – takíto ľudia nemajú veľmi zdravý rozum. Rytmus všetkých ľudí by mal byť za normálnych okolností v podstate zosynchronizovaný, s výnimkou mimoriadnych prípadov. Čo je ďalší bod? (Strava.) Požiadavky normálnej ľudskej prirodzenosti na stravu sa dajú ľahko splniť, však? (Áno.) Tento bod je ľahký. Nemajú však ľudia niekoľko mylných názorov na stravu? Niektorí hovoria: „Veríme v Boha a všetko je v Jeho rukách. Neexistuje spôsob stravovania, ktorý by mohol poškodiť žalúdok. Budeme jesť, čo sa nám páči, slobodne, voľne. S Božou ochranou to nie je problém.“ Nie sú ľudia s takýmto chápaním? Nie je v tom niečo trochu skreslené? Takéto chápanie je nenormálne; tí, ktorí ho majú, nemajú normálne myslenie. Sú aj iní, ktorí si zamieňajú normálne, bežné poznanie o živote s braním ohľadu na telo. Veria, že venovať pozornosť bežnému poznaniu o živote znamená brať ohľad na telo. Nie sú ľudia, ktorí tomu veria? (Áno.) Napríklad, niektorí ľudia majú problémy so žalúdkom a nejedia korenené, dráždivé jedlá. Sú takí, ktorí im hovoria: „To je tvoja stravovacia preferencia; berieš ohľad na telo. Musíš proti tomu vzdorovať. Pôjdeš na miesta, kde bude také jedlo, a budeš ho musieť jesť. Ako by si ho nemohol jesť?“ Nie sú ľudia s takýmto chápaním? (Áno.) Niektorí ľudia nemôžu jesť určitú vec, a napriek tomu na tom trvajú, aj keď im je z toho potom zle, aby vzdorovali telu. Hovorím: „Ak to jesť nechceš, tak nemusíš. Nikto ťa neodsúdi, ak to nezješ.“ Oni hovoria: „Nie, musím!“ V takom prípade si svoje nepohodlie zaslúžia. Sami si to spôsobili. Stanovili si pre seba predpisy, takže sú to oni, kto ich musí dodržiavať. Bolo by teda zlé nejesť tú vec? (Nie.) Nebolo. Iní ľudia, s osobitnými zdravotnými problémami, sú alergickí na niektoré potraviny. Musia sa im vyhýbať a nejesť ich. Niektorí sú alergickí na čili papričky, a teda by ich nemali jesť, no napriek tomu na tom trvajú. Pokračujú v ich jedení, veriac, že to znamená vzdorovať telu. Nie je to skreslené chápanie? To teda je. Ak im niečo nevyhovuje, nemali by to jesť. Prečo bojujú so svojím telom? Nie je to od nich bezohľadné? (Je.) Nie je potrebné dodržiavať ten predpis, ani takýmto spôsobom vzdorovať svojmu telu. Každého fyzický stav je iný; ty sa musíš prispôsobiť na základe toho svojho. Tieto prípady možno zhrnúť do jednej vety: Nauč sa trochu zdravého rozumu v živote. Čo v tomto prípade znamená „zdravý rozum“? Znamená to, že ty musíš vedieť, čo je pre teba škodlivé jesť a čo je pre teba dobré jesť. Ak niečo nechutí dobre, ale je to dobré pre tvoje zdravie, potom to musíš jesť, v záujme svojho zdravia; ak je niečo chutné, ale bude ti zle, keď to zješ, potom to nejedz. To je zdravý rozum. Okrem toho musia ľudia poznať aj niekoľko bežných spôsobov, ako si udržať zdravie. V štyroch ročných obdobiach nech čas, podnebie a ročné obdobie určujú, čo jete – to je hlavný princíp. Nebojujte so svojím telom – to je myšlienka a porozumenie, ktoré by mali mať ľudia s normálnou ľudskou prirodzenosťou. Sú ľudia, ktorí majú zápal tenkého čreva a trpia hnačkou, keď jedia dráždivé jedlá. Takže by ich nemali jesť. A predsa niektorí hovoria: „Nebojím sa. Boh ma chráni,“ a následne po jedle trpia hnačkou. Dokonca hovoria, že Boh ich podrobuje skúške a zušľachťuje ich. Nie sú to pochabí ľudia? Ak nie sú pochabí, sú to hrozní nenásytníci, ktorí jedia bez ohľadu na následky. Takíto ľudia majú veľa problémov. Nedokážu ovládať svoj apetít, ale hovoria: „Nebojím sa. Boh ma chráni!“ Aké je ich porozumenie tejto záležitosti? Je skreslené; nerozumejú pravde, a napriek tomu sa ju slepo snažia uplatniť. Majú zápal tenkého čreva, a napriek tomu jedia bez rozdielu, a keď následne dostanú hnačku a povedia, že Boh ich podrobuje skúške a zušľachťuje ich – nie je to slepé uplatňovanie predpisov? Keď taký pochabý človek povie také nezmysly – nie je to rúhanie sa Bohu? Pracoval by Duch Svätý v takom pochabom človeku? (Nie.) Ak nerozumieš pravde, nesmieš slepo uplatňovať predpisy na veci. Podrobil by Boh niekoho skúškam bez rozdielu? Určite nie. Na to ani nie si spôsobilý; tvoje duchovné postavenie na to nestačí – a tak ťa Boh nepodrobí skúškam. Niekto, kto nevie, z akého jedla mu bude zle, je hlupák s narušeným intelektom. Môžu ľudia s nedostatočnou rozumnosťou a intelektom pochopiť Božie úmysly? Môžu pochopiť pravdu? (Nie.) Podrobil by Boh takého človeka skúškam? Nie, nepodrobil. To znamená nemať rozum a hovoriť nezmysly. Božie skúšanie ľudí má svoje princípy; je zamerané na ľudí, ktorí milujú pravdu a usilujú sa o ňu, na ľudí, ktorých by Boh použil a ktorí by o Ňom mohli svedčiť. Podrobuje skúškam ľudí s pravou vierou, ktorí Ho môžu nasledovať a svedčiť o Ňom. Nikto, kto hľadá len pohodlie a pôžitok a vôbec sa neusiluje o pravdu, a určite nikto so skresleným chápaním vecí, nemá dielo Ducha Svätého. Keďže je to tak, podrobil by ho Boh skúškam? Je to absolútne nemožné.

Niektorí ľudia majú prístup k čínskym bylinným liečivám alebo zdravým potravinám, ktoré ľahkovážne užívajú. Niektoré ženy si často na tvár natierajú veci, ktoré chránia pokožku, bielia ju a napínajú. Každý deň strávia dve hodiny nanášaním mejkapu a tri hodiny jeho odstraňovaním a nakoniec si zničia pokožku na nepoznanie. Dokonca povedia: „Nikto nemôže prekonať prirodzený zákon, že s vekom sa vytráca krása – len sa pozrite na moju starnúcu pokožku!“ Faktom je, že by nevyzerali tak staro, keby si s tvárou stále toľko nevymýšľali – práve natieranie týchto produktov ich zostarlo. Ako si to vykladáte? (Sami si to spôsobili.) Dobre im tak! V normálnej ľudskej prirodzenosti existuje určité bežné poznanie o živote a človek si ho musí osvojiť, ako napríklad bežné poznanie o udržiavaní zdravia a predchádzaní chorobám: napríklad, že studené nohy môžu spôsobiť bolesť chrbta, alebo ako by sa mala liečiť skorá ďalekozrakosť, prípadne ako vám môže uškodiť príliš dlhé sedenie pri počítači. Človek by mal trochu rozumieť takejto bežnej starostlivosti o svoje zdravie. Niekto by mohol povedať: „Ak veríte v Boha, mali by ste čítať len Jeho slová. Aký má zmysel učiť sa všetky tie bežné veci o zdraví? Dĺžka života človeka je určená Bohom; žiadne množstvo vedomostí o zdraví nepomôže. Keď príde tvoj čas zomrieť, nikto ťa nezachráni.“ Na prvý pohľad sa to zdá správne, ale v skutočnosti je to trochu pochabé. To by povedal niekto bez duchovného porozumenia. Naučia sa odriekať otrepané slová a učenia a zdajú sa byť duchovní, hoci v skutočnosti nemajú vôbec žiadne čisté chápanie. Slepo sa snažia uplatňovať predpisy, keď sa im niečo stane, hovoria čo najkrajšie, bez toho, aby praktizovali akúkoľvek pravdu. Niekto im napríklad môže povedať, že kukuričná kaša je výživná, že je dobrá pre zdravie. To sa k nim nedostane. Ale akonáhle počujú niekoho povedať, že dusené bravčové mäso je zdravé, najedia sa ho dosýta, keď ho nabudúce uvidia, a dokonca pri žuvaní hovoria: „Čo môžem robiť? Musím to jesť; je to pre moje zdravie!“ Nie je takýto výrok klamlivý? (Je.) Je to klamstvo. Mať to, čo by mali mať ľudia s normálnou ľudskou prirodzenosťou, vedieť to, čo by ľudia mali vedieť, vedieť to, čo treba vedieť v životnej etape, ktorá zodpovedá tvojmu veku – to znamená mať normálnu ľudskú prirodzenosť. Niektorí dvadsiatnici jedia bez rozdielu. V deň, keď mrzne, budú jesť kocky ľadu. Ľudia, ktorí sú od nich starší, sa zľaknú, keď to vidia, a naliehajú na nich, aby prestali, hovoriac im, že ich bude bolieť brucho. „Bolieť brucho? Budem v poriadku,“ hovoria, „Pozrite sa na mňa: som v špičkovej fyzickej kondícii!“ V ich veku o takýchto veciach nevedia. Počkajte, kým budú mať štyridsať; dajte im potom zjesť kocku ľadu. Urobili by to? (Nie.) A keď budú mať šesťdesiat, zabudnite na jedenie ľadu – budú sa báť k nemu čo i len priblížiť. Jeho chlad bude pre ich telo príliš veľký. To sa volá skúsenosť – učenie sa životných lekcií. Ak niekto v šesťdesiatke stále nevie, že jeho žalúdok nezvládne príliš veľa kociek ľadu, že ich jeho telo neznesie, že z nich ochorie, ako sa to volá? Chýba mu normálna ľudská prirodzenosť? Chýbajú mu životné skúsenosti. Ak nejaký šesťdesiatnik stále nevie, že chlad je zlý pre chrbát, že studené nohy spôsobujú bolesť chrbta, ako potom musel žiť tých vyše šesťdesiat rokov? Musel sa nimi len tak pretĺcť. Niektorí ľudia do štyridsiatky pochopia veľa bežných vecí o živote: napríklad bežné vedomosti o zdraví; a majú niekoľko správnych názorov na hmotné veci, peniaze a prácu, na svojich príbuzných, na záležitosti sveta, na život a tak ďalej. Majú čisté porozumenie týchto vecí, a aj keď neveria v Boha, stále týmto veciam rozumejú o niečo lepšie ako ľudia, ktorí sú od nich mladší. Sú to ľudia so zmyslom pre to, čo je správne a čo nesprávne, ktorých myslenie je normálne. V dvoch desaťročiach, ktoré prežili od svojej dvadsiatky, pochopili veľa vecí, z ktorých niektoré sa približujú pravde. To ukazuje, že sú to ľudia so schopnosťou chápania, ľudia dobrej kvality. A ak je to niekto, kto sa usiluje o pravdu, jeho vstup do pravdy-reality príde oveľa rýchlejšie, pretože za tých dvadsať rokov zažil veľa a získal niekoľko pozitívnych vecí. Jeho skúsenosti budú v súlade s pravdou-realitou, o ktorej hovorí Boh. Avšak, ak v ľudskej prirodzenosti toho človeka veľa chýba a nemá správne názory, ani myslenie normálnej ľudskej prirodzenosti, a už vôbec nie inteligenciu normálnej ľudskej prirodzenosti, pokiaľ ide o život a o ľudí, udalosti a veci, ktoré sa vyskytnú v týchto dvadsiatich rokoch, potom tie roky prežil nadarmo. Na niekoľkých miestach, kde som bol, som zistil, že niektoré staršie sestry nevedia variť. Nedokážu ani naplánovať vyvážené jedlo. Z toho, čo sa má smažiť, urobia polievku, a to, čo patrí do polievky, usmažia. To, čo rastie v záhrade, sa s ročnými obdobiami mení, no napriek tomu je na ich stoloch vždy tých istých pár jedál. Čo sa tam deje? To je skutočný nedostatok inteligencie, však? Chýba im kvalita normálnej ľudskej prirodzenosti. Nedokážu ani uvariť rôzne potraviny, s ktorými sa stretávajú v každodennom živote, veci ako kapusta a zemiaky. Nezvládajú ani najjednoduchšie úlohy a nedokážu ich splniť. Ako sa pretĺkli posledných päťdesiat alebo šesťdesiat rokov? Mohlo by to naozaj byť tak, že vo svojich srdciach nemali na svoj život žiadne nároky? Ak si niekto nedokáže vziať skúsenosť z ničoho, čo robí, akú povinnosť by taký človek mohol dobre konať? Faktom je, že ľudia sa môžu naučiť robiť veci, ak sa len snažia a chvíľu trénujú. Ak niekto nedokáže urobiť niečo ani po niekoľkých rokoch štúdia, jeho intelekt a kvalita musia byť hrozné!

Teraz sa poďme porozprávať o starostlivosti o hygienu. Nedávno som navštívil dve miesta, kde okolie domov bolo v absolútnom neporiadku. Všetko tam bolo pôvodne celkom usporiadané, tak ako sa tie miesta nakoniec stali takými „chlievmi“? Dôvod je, že ľudia tam nevedia, ako si udržať poriadok. Nemajú povedomie o hygiene ani požiadavky na ňu, aké má normálna ľudská prirodzenosť. Nie je to len tým, že sú leniví; okrem toho si zvykli žiť v takých podmienkach. Rozhadzujú smeti po zemi a veci si odkladajú hocikam, bez pravidiel a obmedzení. Keď nejaké miesto upracú, dokážu ho udržať čisté len deň alebo dva; o pár dní neskôr je to tam také neporiadne a špinavé, že sa na to nedá pozerať. Povedzte Mi, čo je to za prostredie? A ľudia tam dokážu v takých podmienkach výdatne jesť a zaspať – čo sú to za ľudia? Sú ako prasatá, však? Nemajú žiadne povedomie o hygiene, o svojom prostredí, o štruktúre, o správe a ničomu z toho nerozumejú. Nevšímajú si to, bez ohľadu na to, aké špinavé alebo neporiadne to je. Nevadí im to; sú bezstarostní a vôbec ich to netrápi. Žijú si ďalej ako doteraz, sú nenároční a nemajú žiadne požiadavky. Niektoré miesta sa o svoju hygienu a prostredie starajú dobre a mysleli by ste si, že ľuďom tam záleží na čistote, že vedia, ako spravovať svoje okolie – ale až nečakaná kontrola odhalí, že tam dovtedy pred kontrolou posielali ľudí, aby to upratali. Ak im vopred povieš, že prídeš, miesto bude zaručene čisté; ak prídeš bez varovania, nájdeš iné prostredie, ktoré bude určite špinavé a neporiadne. V izbách niektorých dievčat sú rozhádzané šaty a topánky a vonku je pracovné náradie ako motyky a krompáče nahromadené spolu s oblečením. Niektorí ľudia tam možno povedia, že boli takí zaneprázdnení, že nemali čas poupratovať. Až takí zaneprázdnení? Nemali ani čas dýchať? Ak nemali, tak to je naozaj zaneprázdnenosť – ale určite neboli až takí zaneprázdnení? Čo je také ťažké na spravovaní svojho priestoru? Čo je také namáhavé na udržiavaní čistého a uprataného prostredia? Súvisí to s ľudskou prirodzenosťou? Prečo by ľudia tak radi žili v „chlievoch“? Prečo by sa v takom prostredí cítili tak pohodlne? Ako by mohli na také okolie vôbec nereagovať? Čo sa tam deje? Čo je príčinou zle spravovaných prostredí? Ak niekam občas idem a poviem im to vopred, dokonale to tam vyriadia, ale ak tam chodím často, napokon upratovať prestanú. Povedia: „Ty si tu často, takže vynecháme formality. My sme už takí. Je vyčerpávajúce stále upratovať! Kto má na to energiu? Celý deň sme takí zaneprázdnení prácou, že nemáme čas ani si učesať vlasy!“ Dávajú takéto ospravedlnenia. A aké ďalšie? „Toto je všetko dočasné. Nemusíme to dávať do dokonalého poriadku. Takto to stačí.“ Vskutku, všetko je dočasné – ale aj keby si býval v stane, stále by si sa oň musel starať, však? To je normálna ľudská prirodzenosť. Ak nemáš ani ten kúsok normálnej ľudskej prirodzenosti, ako veľmi sa líšiš od zvierat?

V Božom dome je jeden kostol, ktorý má celkom dobrú polohu, pri horách a vode. Bola tam vybudovaná cesta a popri neďalekej rieke je vysadený rad stromov. Kostol má dokonca aj altánok a vedľa neho okrasné kamene. Naozaj je to celkom pekné. Jedného dňa som z diaľky videl na tej čistej ceste nejakú malú žltú vec. Keď som prišiel bližšie, videl som, že je to šupka z pomaranča. Ktovie, kto by tam len tak ledabolo odhodil svoje smeti. A v altánku, ktorý bol tiež čistý, niekto jedol slnečnicové semienka a škrupiny odhadzoval po celej podlahe. Povedzte Mi, bol ten človek niekto, kto pozná pravidlá? V normálnej ľudskej prirodzenosti existuje požadovaná úroveň pre hygienu a prostredie, alebo azda nie? Niekto by mohol povedať: „Prečo by som nemal úroveň? Každý večer si umývam nohy. Niektorí ľudia to nerobia. Niektorí si ráno ani neumyjú tvár.“ Tvoje nohy môžu byť naozaj čisté, ale prečo je tvoje pracovné prostredie ako chliev? Čo znamená tá tvoja čistota? V najlepšom prípade to ukazuje, že si hrozne sebecký. Chcel by si spravovať všetky veci – ako by si mohol byť pánom všetkých vecí, ak nedokážeš spravovať ani svoje prostredie? To je naozaj nehanebné! Títo ľudia nielenže nedokážu spravovať svoje prostredie – nedokážu sa postarať ani o vlastnú hygienu a hádžu odpadky na zem. Ako si vytvorili tento zlozvyk? Môžu ospravedlňovať hádzanie ovocných šupiek na zem tým, že to nazývajú kompostom. Prečo ich však potom nedajú na kompostovisko alebo do odpadkového koša? Prečo ich hádžu na cestu alebo do toho altánku? Je altánok miestom na kompost? Nie je to nerešpektovanie pravidiel? (Je.) Je to hrozný nedostatok ľudskej prirodzenosti, rozumu a morálky – sú to podlí ľudia! Povedzte Mi, existuje spôsob, ako tento problém vyriešiť? Ako sa to dá zastaviť? Pomôže dohľad? Kto by na to mohol dohliadať? Čo treba urobiť? (Pokutovať ich.) Áno, to je posledná možnosť. Musí sa zaviesť riadny systém. Už žiadna beztrestnosť. Títo ľudia sú takí darebáci – sú nepoučiteľní! Na niektorých miestach sú všade rozhádzané zhnité kartónové krabice, zhnité dosky a kúsky papiera a ľudia tam hovoria, že si ich nechávajú na neskoršie použitie. Vzhľadom na to, že sú to užitočné veci, prečo ich neusporiadajú podľa typu na úhľadné kôpky? Nevyzeralo by to krajšie a nezaberalo by to menej miesta? Väčšina ľudí nevie, ako spravovať svoje veci. Veci sú v ich priestoroch chaoticky naukladané a rozhádzané, takže tam nie je žiadne voľné miesto. Hromady sú čoraz neporiadnejšie, ako rastú, a s neporiadkom prichádza špina, až sa z miesta stane smetisko, odpudivé pre všetkých, ktorí ho vidia. Majú ľudia, ktorí žijú v takomto prostredí, normálnu ľudskú prirodzenosť? Sú to ľudia s kvalitou, ak sa nedokážu postarať ani o prostredie, v ktorom žijú? Aký je rozdiel medzi takýmito ľuďmi a zvieratami? Časť dôvodu, prečo väčšina ľudí nevie, ako spravovať priestory, v ktorých žije, je, že nikto nemá povedomie o hygiene, ani nikto nevie, ako spravovať svoje prostredie. Tieto veci im nenapadnú a neuvedomujú si, aké by malo byť prostredie, v ktorom žijú ľudia. Sú ako zvieratá, neuvedomujú si, v akom prostredí by mali žiť. Druhá časť súvisí s tým, že manažéri nevedia, ako tieto veci spravovať. Manažéri nevedia, ako tieto veci spravovať, a tí, ktorí sú spravovaní, nie sú proaktívni ani si tieto veci neuvedomujú. Nakoniec sa „spoluprácou“ všetkých miesto zmení na „chliev“. Keď sú títo ľudia nejaký čas na nejakom mieste, odchádzam odtiaľ s určitým pocitom: „Prečo toto miesto nie je nikdy čisté? Prečo sa nikdy nezdá ako domov?“ Povedzte Mi, mohlo by človeku zdvihnúť náladu, keď vidí také miesto? (Nie.) Zlepšila by jeho návšteva náladu vám? (Asi by to v nás nezanechalo nijaký silný pocit.) To by bola vaša skutočná reakcia – nezanechalo by to vo vás nijaký silný pocit. Pre niekoľko z týchto miest som vypracoval plány a keď bola práca hotová a veci boli usporiadané, všetci sa z toho pohľadu tešili. Ale o pár dní neskôr boli veci opäť v neporiadku. Musel som nájsť niekoho vhodného, kto by túto úlohu riadil, ak sa mala udržať hygiena. Je to preto, že väčšina ľudí je taká nečistotná, že robí neporiadok v akejkoľvek práci, ktorú vykonáva. Niektorí ľudia zberajú zeleninu a nepoznajú správne miesto na jej umývanie. Trvajú na tom, že si nájdu čisté miesto, aby to urobili, čo toto miesto následne zašpiní. Ako by si sa cítil, keby si to videl? Nie sú títo ľudia stádo zvierat? Nemajú žiadnu ľudskú prirodzenosť! Pozrieť sa na týchto ľudí, ktorým vôbec nezáleží na hygiene a nevedia, ako spravovať svoje prostredie – to by vás nahnevalo! Títo ľudia dostanú pekné prostredie na život, kde je všetko pekne upravené. Na jar vyrastú všelijaké kvety a tráva; majú hory, vodu, altánok; majú miesta na prácu a miesta na život a všelijaké vybavenie. Aké pekné! Ale ako to dopadlo? Brali to ako samozrejmosť; neocenili tú láskavosť. Mysleli si: „Toto je krajšie miesto ako väčšina, ale je to viac-menej vidiek. Zem je len tráva a blato.“ S takýmto zmýšľaním to miesto bezmyšlienkovite zničili. Nemysleli na to, aby spravovali svoje prostredie. Koľko vecí chýba v takej ľudskej prirodzenosti! Nemá tie veci, ktoré by ľudská prirodzenosť mala mať; títo ľudia sa nedokážu postarať ani o najzákladnejšie aspekty prostredia, v ktorom žijú. Povedzte Mi, ako môžu ľudia nemyslieť na to, aby si vážili také pekné prostredie, v ktorom žijú? Ako môžu nemyslieť na to, aby sa oň starali? Prečo? Je to preto, že sú takí zaneprázdnení svojimi povinnosťami, že nemajú čas? Alebo čo iné sa s nimi deje? Kto nie je zaneprázdnený svojimi povinnosťami? Sú niektorí, ktorí žijú v horších prostrediach ako vy, a napriek tomu sa o svoj priestor starajú celkom dobre. Ľudia to vidia, ukazujú im palec hore, obdivujú ich a vážia si ich. A potom je tu prostredie, kde žijete vy – ostatní ani nemusia vojsť dovnútra; pohrdli by tebou už len pri pohľade na exteriér. Nie je to tvoja vlastná práca? Tvoje činy a správanie spôsobili toto žalostne ošarpané prostredie, v ktorom žiješ. Keď ľudia vidia prostredie, v ktorom žiješ, je to pre nich to isté, ako keby videli tvoju podstatu. Môžeš ich potom obviňovať, že tebou pohŕdajú? Či má človek vysoké alebo nízke postavenie, či je vznešený alebo podlý, nerozhodujú hodnotenia iných, ale to, čo sám žije. Ak máš to, čo patrí k normálnej ľudskej prirodzenosti, si schopný žiť pravú ľudskú podobu. Budeš schopný prejaviť svoju vznešenú kvalitu a ostatní si ťa prirodzene budú vážiť a ctiť. Ak ty tieto veci nemáš a nerozumieš bežnej hygiene a nevieš, ako sa starať o svoje prostredie, žiješ všetky svoje dni v „chlieve“ a cítiš sa s tým celkom spokojný, odhaľuje to tvoju zvieraciu kvalitu. Znamená to, že si podlý a prízemný. Taký podlý a prízemný človek, s takou podlou a prízemnou ľudskou prirodzenosťou, bez štipky myslenia, názorov, požiadaviek a úsilia, ktoré by normálna ľudská prirodzenosť mala mať – bez ktorejkoľvek z týchto vecí, môže taký človek pochopiť pravdu? Môže vstúpiť do pravdy-reality? (Nie.) Aj vy si myslíte, že nemôže? Prečo nie? Niektorí povedia: „My sme sa už dávno zbavili všetkých tých svetských vecí v našich rokoch viery v Boha. Nám na takých veciach nezáleží! ‚Žiť kvalitný život‘ – to je svetská vec!“ Nie sú takí, ktorí to hovoria? Je vzduch, ktorý dýchaš, svetská vec? Oblečenie, ktoré nosíš, všetky hmotné veci, ktoré používaš – sú to svetské veci? Prečo si nenájdeš hocijaké miesto pod holým nebom na zhromaždenie? Prečo sa zhromažďovať v miestnosti? Nie sú ľudia, ktorí toto hovoria, pochabí? Poviem ti fakt: Ak taký človek chce vstúpiť do pravdy-reality, bude to pre neho ťažké. Ak chce človek vstúpiť do pravdy-reality, musí najprv mať normálnu ľudskú prirodzenosť; okrem toho sa musí zbaviť tých zlých životných návykov, aby sa usiloval o štýl a cieľ v živote, ktorý má kvalitu, spôsoby a morálku. Je to vhodný spôsob, ako to povedať? Dobre teda, dajú sa tieto problémy ľahko napraviť? Ako dlho trvá zmeniť životný štýl a zbaviť sa zlozvykov vo svojom živote? Akú metódu treba použiť, aby sa do toho vstúpilo čo najrýchlejšie? Aké metódy existujú okrem trestu? (Vzájomný dohľad.) Vzájomný dohľad je jedna metóda; záleží na tom, či ju ľudia prijmú. Ako to vidím ja, ukladanie pokút je silný krok a skutočne účinný. Akonáhle sa dotknete peňažných pokút, dotýkate sa záujmov ľudí. Nemajú inú možnosť, než sa podriadiť, zo strachu, že by ich záujmy mohli utrpieť. To je to, čo sa dosiahne ukladaním pokút. Ale prečo sa nič nedosiahne duchovným spoločenstvom o pravde s tými ľuďmi? Pretože nemajú normálnu ľudskú prirodzenosť ani potrebné podmienky na prijatie pravdy. Preto je duchovné spoločenstvo o pravde s nimi neúčinnou metódou. V akomkoľvek pracovnom prostredí sa najprv naučte triediť veci podľa typu, po druhé udržiavať poriadok, po tretie udržiavať hygienu a čistotu, a potom si navyše osvojte zvyk upratovať odpadky. To je to, čo by mala mať normálna ľudská prirodzenosť.

Niektoré ženy sa učešú a idú von bez toho, aby najprv zamietli vypadnuté vlasy. Robia to každý deň. Dá sa takýto zvyk zmeniť? Keď sa dočešeš, musíš to hneď upratať a dať do poriadku. Nenechávaj to upratovať iných – sám sa dobre staraj o svoje prostredie. Ak sa chceš dobre starať o svoje prostredie, musíš začať od seba. Najprv si uprac svoj vlastný priestor. Okrem toho musí byť človek ohľaduplný voči verejným prostrediam, v ktorých žije. Napríklad zodpovednosť za starostlivosť o priestory, kde ľudia žijú a odpočívajú, by mala padať na každého. Ak vidíš na zemi pár kúskov pomarančovej šupky, jednoducho ich zdvihni a hoď do koša. Na niektorých pracoviskách sú po dokončení práce všade drevené triesky, hobliny, železné tyče a klince. Choď tam a ľahko môžeš stúpiť na klinec, ak si nedáš pozor. Je to strašne nebezpečné. Prečo to po dokončení práce nedajú do poriadku a nevyčistia? Čo je to za odporný zvyk? Dokážu sa týmto konaním obhájiť? Čo by si ľudia pomysleli, keby videli také neporiadne, špinavé pracovisko? Nerobia takto svoju prácu zvieratá? Ľudia s ľudskou prirodzenosťou musia po dokončení práce všetko pekne upratať a ostatní budú na prvý pohľad vedieť, že tú prácu robili ľudia. Zvieratá po sebe neupratujú, keď dokončia prácu, akoby upratovanie nebolo ich starosťou a akoby sa ich to netýkalo. Čo je to za logiku? Videl som nemálo ľudí, ktorí po sebe neupratujú, keď dokončia prácu. Všetci majú tento zlozvyk. Povedal som im, že každý deň, keď je práca hotová, musia zariadiť, aby niekto upratal všetky smeti. Upratovať každý deň. Tak bude miesto čisté. Musia si vypestovať takýto zvyk. Aby si človek vypestoval životný návyk, musí začať udržiavaním prostredia, a postupne si naň zvykať. Potom sa jedného dňa, keď sa to prostredie zmení, bude sám cítiť nesvoj, keď uvidí, že niečo nie je čisté. Je to presne ako s niektorými ľuďmi, ktorí žili v zahraničí tri alebo päť rokov a myslia si, že tam je všetko lepšie. Príde deň, keď sa vrátia do svojho rodného mesta a majú pocit, že sa zrazu stali vznešenými. S opovrhnutím sa pozerajú na ostatných, ktorí nedbajú na hygienu, na ľudí, ktorých domy sú nečisté. Neznesú ani to, že by sa pár dní nesprchovali. Neurčilo to práve ich prostredie? Tak to funguje. Takže musíš začať tým, že sa budeš starať o svoju osobnú hygienu a svoje prostredie. To je spôsob, ako sa cítiť pohodlne pri konaní svojej povinnosti; je to tiež to, čo by mali mať ľudia s normálnou ľudskou prirodzenosťou. Na niekoľkých miestach, kde som bol, som videl dievčenské izby, v ktorých bol úplný neporiadok, chaos. Niektorí by možno povedali: „Ty chceš, aby sme boli poriadkumilovní; má to tu byť ako v kasárňach?“ To nie je potrebné. Každý deň si ustlať posteľ a upratať izbu. Udržiavať čistotu. Urobiť si z toho zvyk. Ak budeš tieto veci robiť každý deň a stanú sa zvykom, normou a takými automatickými ako jedenie, potom si vypestuješ tento druh životného návyku a tvoje požiadavky na tvoje okolie sa posunú o stupeň vyššie. A keď sa posunú o ten stupeň vyššie, pozdvihne sa celé tvoje vystupovanie, tvoj duševný stav, tvoj vkus, tvoja ľudská prirodzenosť a tvoja dôstojnosť. Ale ak žiješ v „chlieve“, na mieste, ktoré nie je pre ľudí, ale skôr pripomína brloh zvieraťa, nemáš ľudskú podobu. Napríklad, keď niektorí ľudia vstupujú do miestnosti a vidia, že táto miestnosť a podlaha sú čisté, strávia chvíľu tým, že si vonku ošúchajú špinu z topánok. Stále sa budú cítiť nečistí, takže si pred vstupom do miestnosti vyzujú topánky. Keď majiteľ miestnosti uvidí, akí sú čistotní a ako si ho vážia, bude si vážiť aj on ich. Iní ľudia vojdú dnu v zablatených topánkach a vôbec im nevadí, že zablatia podlahu. Sú voči tomu úplne necitliví. Majiteľ miestnosti vidí, že vo svojej podstate nedbajú na pravidlá. Má o nich zlú mienku, a tak nimi opovrhuje a v budúcnosti ich dnu nevpustí. Nechá ich čakať vonku a bude to znamenať toto: „Nezaslúžiš si ísť dovnútra – keby si tam šiel, zašpinil by si to tam, a ako dlho by som to musel upratovať!“ Nebude si ich vážiť. Keď vidí, že nemajú ľudskú podobu, nebude si ich ani vážiť. Ak človek v živote dospeje do tohto bodu, je to vôbec ešte človek? Aj to domáce zviera je na tom lepšie než on. Takže ľudia musia žiť ľudskú podobu, aby sa mohli nazývať ľuďmi, a musia mať normálnu ľudskú prirodzenosť, aby mohli žiť ľudskú podobu. Nech už človek žije kdekoľvek a koná akúkoľvek povinnosť, musí dodržiavať pravidlá. Musí sa starať o svoj priestor a hygienu, mať zmysel pre zodpovednosť a mať dobré životné návyky. Musí byť pozorný a vážny vo všetkom, čo robí, a vytrvať v tom, kým tú vec neurobí dobre a nedosiahne štandard. Takto ľudia uvidia pri tvojom vykonávaní tvojej povinnosti a v spôsobe, akým sa správaš a riešiš veci, že si čestný a slušný, dobrý človek. Budú ťa obdivovať a prirodzene si ťa začnú vážiť. Budú si ťa ceniť a vážiť si ťa a nebudú ťa vodiť za nos ani ťa šikanovať. Budú s tebou hovoriť vážne, bez akéhokoľvek výsmechu alebo pohŕdania. Neviem, ako ľudia vnímajú Môj výzor, ale mám taký pocit: Keď sa stretnem s väčšinou ľudí, nežartujú ani nehovoria ľahkovážne. Neviem, prečo to tak je. Možno ľudia nadobudnú pocit: „Ty si jednoducho taký vážny človek a si vážny aj vo Svojej reči a Svojich činoch. Si čestný človek; neodvážil by som sa žartovať pri jednaní s Tebou. Na prvý pohľad je jasné, že Ty nie si ten typ človeka.“ Ak ty prídeš na nejaké miesto a rozprávaš sa s ľuďmi, debatuješ s ľuďmi, komunikuješ s ľuďmi a oni cítia, že v tvojej ľudskej prirodzenosti a morálke niečo je – možno nevedia jasne povedať, čo to je, ale ty budeš vedieť, na čo každý deň myslíš, a vždy budeš mať princípy a štandardy pre to, ako sa pozeráš na veci a ako jednáš s ľuďmi – ak takto jednáš a komunikuješ s ostatnými, tak povedia, že si taký rozvážny, taký vážny a rozvážny vo všetkom, čo robíš, čo znamená, že si taký zásadový. Aký pocit to v nich nakoniec vyvolá? Pomaly o tom popremýšľaj. Ak máš vo svojom správaní veci, ktoré by mali mať ľudia s normálnou ľudskou prirodzenosťou, nezáleží na tom, ako ťa ľudia môžu hodnotiť za tvojím chrbtom. Ak v hĺbke srdca cítia, že si čestný, rozvážny človek, niekto s vážnym, zodpovedným postojom ku všetkému, kto má ušľachtilú cnosť, tak po tom, čo s tebou budú nejaký čas jednať a komunikovať, ťa začnú uznávať a vážiť si ťa. A potom budeš mať ako človek nejakú hodnotu. Ak po tom, čo sa s tebou budú nejaký čas stýkať, uvidia, že nič nerobíš dobre, že si lenivý a pažravý, neochotný sa čokoľvek naučiť, že preceňuješ svoje schopnosti, že si dosť hrabivý a sebecký – a navyše, že ťa nezaujíma hygiena a nenapadne ti starať sa o svoje prostredie; ak vidia, že sa v ničom, čo robíš, nevyznáš, že máš dosť chabú kvalitu a že nie si dôveryhodný, nedokážeš dobre vykonať akúkoľvek úlohu, ktorú dostaneš – potom nebudeš pre ľudí nič znamenať a budeš ako človek odpísaný. To, že pre ostatných nič neznamenáš, nie je koniec koncov žiadna veľká vec – dôležité je to, že ak si rovnako podlý, prízemný a bezcenný v Božom srdci, ako zviera, bez srdca a ducha, potom máš problém. Si ešte tak ďaleko od spásy! Má vôbec nádej na spásu človek, ktorého charakter nie je na požadovanej úrovni, ktorého reč a činy sú úplne neriadené a ktorý je ako zviera? Vidím to tak, že je v nebezpečenstve. Skôr či neskôr bude vyradený

C. Postoj a správanie ľudí pri kontakte s opačným pohlavím

Tretím bodom je postoj a správanie ľudí pri kontakte s opačným pohlavím v každodennom živote. Je to problém, s ktorým sa stretne každý, kto žije medzi inými ľuďmi, bez ohľadu na vek. Akej stránky ľudskej prirodzenosti sa to týka? Týka sa to dôstojnosti, zmyslu pre hanbu a štýlu správania sa. Niektorí ľudia vnímajú kontakt s opačným pohlavím veľmi ležérne. Majú pocit, že pokiaľ sa nič nestane, nejde o nič vážne, a rovnako nie je ničím vážnym oddávať sa žiadostivým myšlienkam alebo odhaliť nejakú nemravnú vášeň. Mal by mať človek s normálnou ľudskou prirodzenosťou takéto myšlienky? Je to znak normálnej ľudskej prirodzenosti? Keď dosiahneš vek na sobáš, prídeš do kontaktu s opačným pohlavím a chceš mať vzťah, urob to normálne a nikto do toho nebude zasahovať. Niektorí ľudia však nechcú vzťah – pár dní flirtujú s niekým, kto im padne do oka, a len čo stretnú niekoho, kto sa im zapáči a vyhovuje ich preferenciám, začnú sa predvádzať. A ako sa predvádzajú? Zdvihnuté obočie, žmurknutie oka alebo zmena tónu hlasu pri rozprávaní, prípadne sa začnú istým spôsobom hýbať alebo vtipkovať, aby si ich daná osoba všimla; to je predvádzanie sa. Keď človek, ktorý sa bežne takto nespráva, odhalí takéto správanie, môžete si byť istí, že v blízkosti sú nejakí príslušníci opačného pohlavia, ktorí vyhovujú jeho preferenciám. Kto sú títo ľudia? Mohli by ste povedať, že sa správajú nevhodne a nedodržiavajú jasné hranice medzi mužmi a ženami, ale neprejavili žiadne odsúdeniahodné správanie. Niekto by mohol povedať, že sú prosto ľahkovážni. Inými slovami, chýba im sebaúcta; ľahkovážni ľudia nemajú pojem o sebaúcte. Niektorí ľudia odhaľujú tieto vlastnosti v každodennom živote, ale nemá to vplyv na vykonávanie ich povinností ani na dokončenie ich práce, takže je to naozaj problém? Niektorí hovoria: „Pokiaľ to nebráni ich úsiliu o pravdu, treba o tom vôbec hovoriť?“ Čoho sa to týka? Hanby a dôstojnosti ľudskej prirodzenosti človeka. Ľudská prirodzenosť človeka nemôže byť bez hanby a dôstojnosti, a preto, ak ich daný človek nemá, nemôže byť jeho ľudská prirodzenosť normálna. Niektorí ľudia sú dôveryhodní, sú seriózni, zodpovední a vo všetkom, čo robia, tvrdo pracujú. Nemajú žiadne väčšie problémy, ale túto stránku svojho života jednoducho neberú vážne. Keď flirtuješ s osobou opačného pohlavia, je to prospešné alebo škodlivé? Čo ak sa ten, s kým flirtuješ, do teba zamiluje? Možno povieš: „To som nechcel.“; nuž, ak stále flirtuješ s niekým, aj keď to nechceš, nezahrávaš sa s ním? Ubližuješ mu! Do istej miery tomu chýba morálne cítenie. Ľudia, ktorí to robia, majú chabý charakter. Okrem toho, ak nemáš v úmysle tento vzťah rozvíjať a neberieš ho vážne, no napriek tomu dvíhaš obočie a žmurkáš na opačné pohlavie a predvádzaš sa vtipom a humorom, robiac všetko pre to, aby si ukázal, že máš štýl, že si pekný alebo pekná – ak sa takto predvádzaš, čo vlastne robíš? (Zvádzaš ľudí.) Je v tom úmysel zvádzať. Je teda takéto zvodné správanie vznešená alebo ohavná vec? (Je to ohavná vec.) Tu už niet žiadnej dôstojnosti. Akí ľudia na tomto svete by zvádzali iných? Prostitútky, pobehlice, darebáci – títo ľudia nepoznajú hanbu. Čo to znamená nepoznať hanbu? Znamená to, že sú necitliví voči potupe. Integrita, hanba a česť, ako aj dôstojnosť a povesť – na ničom z toho im nezáleží. Takíto ľudia sa všade len predvádzajú a flirtujú. Flirtovať s jedným alebo dvoma ľuďmi im nestačí a osem či desať nepovažujú za priveľa. Na to, aby boli šťastní, by ich potrebovali tisíce a tisíce. Niektoré vydaté ženy majú dve deti a nikto mimo domu o tom nevie. Prečo to nedajú ľuďom vedieť? Boja sa, že keď povedia, že sú vydaté a zadané, nebudú mať vo flirtovaní žiadny ďalší úspech a stratia svoju zvodnosť a príťažlivosť. Preto o tom nehovoria otvorene. Nie sú takíto ľudia necitliví voči potupe? Je niekoho ľudská prirodzenosť normálna, ak v sebe obsahuje takéto veci? Nie je. Z toho vyplýva, že ak máš takúto ľudskú prirodzenosť a takéto správania, potom tvoja ľudská prirodzenosť nie je normálna; chýba jej hanba a dôstojnosť. Niektorí ľudia si začnú hladiť vlasy a naprávať si oblečenie, len čo sa ocitnú v blízkosti opačného pohlavia, alebo si nanesú líčidlá a púder v snahe čo najviac sa skrášliť. Aký je ich cieľ? Ich cieľom je zvádzanie. To je niečo, čo by v normálnej ľudskej prirodzenosti nemalo byť. Byť schopný takto zvádzať ľudí a nič necítiť, myslieť si, že je to celkom normálne a bežné, že to nie je nič vážne, znamená nemať zmysel pre hanbu a ani nevedieť, čo by sa malo a čo nemalo robiť. Sú ľudia, ktorí by boli ochotní prejsť sa po ulici úplne nahí, keby im dali desaťtisíc juanov. Akí sú to ľudia? Sú to ľudia bez zmyslu pre hanbu. Pre peniaze urobia čokoľvek, bez hanby. Integrita, charakter, zmysel pre hanbu a dôstojnosť pre nich nič neznamenajú a nemajú žiadnu hodnotu. Majú pocit, že ich schopnosť predvádzať sa a zvádzať iných je ich talent a jedinú radosť im prináša získavanie priazne ďalších ľudí a to, že o nich stále viac a viac ľudí prejavuje záujem. To je pre takúto ženu najvyššia pocta; to je to, čo si cení. Necení si veci ako dôstojnosť, zmysel pre hanbu alebo charakter. Je to dobrá ľudská prirodzenosť? (Nie.) Prejavili ste aj vy takéto správania? (Prejavili.) Dokážete ich teda udržať na uzde? Dokážete ich udržať na uzde väčšinu času, alebo len niekedy? Máte schopnosť ovládať sa? Ľudia, ktorí sa dokážu ovládať, sú tí, ktorých srdce pozná hanbu. Každý zažíva chvíľky impulzívnosti a uvoľnenosti, ale keď ich majú tí, ktorí sa dokážu ovládať, cítia, že to, čo robia, nie je správne, že ich to ponižuje, že sa musia okamžite obrátiť a že to už nesmú robiť. A neskôr, keď sa s takouto vecou stretnú znova, dokážu sa ovládať. Ak v tvojej ľudskej prirodzenosti nie je ani táto trocha schopnosti sebaovládania, čomu by si mohol vzdorovať, keď si povolaný praktizovať pravdu? Niektorí ľudia sú obdarení dobrým vzhľadom a neustále sa o nich zaujíma opačné pohlavie; čím viac ľudí sa o nich zaujíma, tým viac majú pocit, že si môžu dovoliť predvádzať sa. Nie je to pre nich nebezpečné? Čo by si mal v takejto situácii robiť? (Rozpoznať a vyhnúť sa tejto pasci.) Je to naozaj pasca, ktorej sa musíš vyhnúť – ak sa jej nevyhneš, môže sa stať, že ťa do nej nejaká osoba chytí. Tejto pasci sa musíš vyhnúť skôr, ako sa do nej chytíš; to sa nazýva sebaovládanie. Ľudia, ktorí sa dokážu ovládať, majú zmysel pre hanbu a majú dôstojnosť. Tí, ktorí ju nemajú, môžu byť zvedení kýmkoľvek, kto ich zvádza, a chytia sa na návnadu, kedykoľvek sa o nich niekto zaujíma, a to veští problémy. Okrem toho sa budú aj úmyselne predvádzať, upravovať a parádiť, a budú si vyberať a každý deň nosiť práve také oblečenie, v ktorom vyzerajú krajšie a príťažlivejšie; toto je pre nich nebezpečné a ukazuje to, že sa vedome snažia zvádzať ostatných. Ak v tomto oblečení vyzeráš príliš pútavo a zvodne, potom musíš vzdorovať svojmu telu a prestať takéto oblečenie nosiť. Ak máš v tomto smere odhodlanie, potom to dokážeš. Ak však toto odhodlanie nemáš a chceš si hľadať partnera, tak si ho nájdi: Správajte sa k sebe normálne, bez flirtovania s tým druhým. Ak si partnera nehľadáš, ale napriek tomu flirtuješ s ostatnými, dá sa to nazvať len nedostatkom zmyslu pre hanbu. Musíš mať jasno v tom, čo si vyberáš. Dokážete všetci dodržiavať princípy? (Máme toto odhodlanie.) Ak máte toto odhodlanie, potom máte energiu, motiváciu a bude ľahké ich dodržiavať. Niektorí ľudia sú od prírody v podstate slušní, a navyše, keďže našli vieru v Boha, usilujú sa o pravdu a idú správnou cestou, takže nemajú takú túžbu a nereagujú na nikoho, kto sa s nimi snaží flirtovať. Niektorí ľudia sú na to dosť náchylní, zatiaľ čo iní si to vôbec nevšímajú; niektorí ľudia pôsobia, akoby mali toto odhodlanie, ale ani oni sami nevedia povedať, či ho v skutočnosti majú alebo nie. Pokiaľ ide o kontakt s opačným pohlavím, je to niečo, s čím sa musíš správne vyrovnať a prehodnotiť to a vnímať to ako súčasť dôstojnosti a hanby normálnej ľudskej prirodzenosti. Ako súvisí nedostatok zmyslu pre hanbu s nedostatkom ľudskej prirodzenosti? Dá sa povedať, že ak niekto nemá zmysel pre hanbu, nemá ani ľudskú prirodzenosť. Prečo je to tak, že každý, komu chýba ľudská prirodzenosť, nemiluje pravdu? A prečo hovoríme, že človek sa môže usilovať o pravdu, ak má ľudskú prirodzenosť? Povedzte Mi, vedia ľudia bez zmyslu pre hanbu, čo je dobré a čo nie? (Nie.) Takže keď robia zlé veci, ktorými odolávajú Bohu, zrádzajú Ho a porušujú pravdu, cítia nejaké výčitky svedomia? (Nie.) Môžu sa dostať na správnu cestu, ak ich svedomie nenapomína? Môžu sa usilovať o pravdu? Drzí, nehanební ľudia sú otupení; nedokážu jasne rozlíšiť medzi pozitívnymi a negatívnymi vecami, ani medzi tým, čo Boh miluje a čo nenávidí. Takže keď Boh hovorí, aby ľudia boli čestní, oni povedia: „Čo je na tom, povedať lož? Klamať nie je ponižujúce!“ Nepovedal by niečo takéto niekto bez hanby? Ak človek so zmyslom pre hanbu nie je čestný a všetci to zistia, neočervenie v tvári? Nie je vnútorne nepokojný? (Je.) A čo nehanebný človek? „Byť čestným človekom, čo si myslia ostatní, akú mám pre nich hodnotu alebo akú váhu mi prisudzujú – na ničom z toho mi nezáleží!“ Je mu to jedno. Môže sa potom ešte usilovať o pravdu? Ak sa ho po tom, čo klamal, spýtaš, či je v srdci nepokojný alebo či cíti nejaké sebaobviňovanie, povie: „Čo to znamená byť v pokoji? Čo je to sebaobviňovanie? Prečo to musí byť také problematické?“ Nemá takéto uvedomenie. Môže človek s takýmto narušeným rozumom nasledovať Boha? Môže sa usilovať o pravdu? Neusiluje sa o ňu. Pre neho neexistujú hranice medzi pozitívnymi a negatívnymi vecami, medzi pravdou a tým, čo ju porušuje – všetko je to rovnaké. V každom prípade si myslí, že bude v poriadku, ak sa každý bude snažiť, bude konať svoju povinnosť a vynaloží úsilie. Nedokáže medzi týmito vecami rozlišovať. Necíti žiadne výčitky svedomia, keď urobí niečo, čo odoláva Bohu, keď urobí niečo, čo porušuje pravdu-princípy, keď urobí niečo, čo poškodí záujmy niekoho iného, alebo keď urobí niečo, čo naruší prácu cirkvi. Nemá vôbec žiadne výčitky svedomia. Nechýba mu v tomto zmysel pre hanbu? Ľudia bez zmyslu pre hanbu v takýchto veciach nerozlišujú. Pre nich ide o to, aby si robili, čo chcú. Všetko je dovolené; nie je potrebné používať pravdu na posudzovanie. Takže ľudia bez zmyslu pre hanbu nemôžu pochopiť ani praktizovať pravdu. Toto je vzťah medzi chýbajúcim zmyslom pre hanbu a nedostatkom ľudskej prirodzenosti. Prečo ste to teda nedokázali povedať? Všetci si myslíte: „To, čo kážeš, nemá veľa spoločného s pravdou; je to od nej dosť vzdialené. Tieto veci zvyčajne dokážeme vidieť jasne, takže je naďalej potrebné, aby si nám o nich hovoril?“ Ak máte pocit, že to nemá nič spoločné s pravdou, do akej miery ste potom vstúpili do pravdy-reality? Žijete normálnu ľudskú prirodzenosť? Stali ste sa naozaj ľuďmi, ktorí majú pravdu a ľudskú prirodzenosť? Vaše duchovné postavenie je príliš malé a nedokážete ani pochopiť tieto veci, tak akú pravdu-realitu by ste vôbec mohli mať?

Jedno z desiatich správnych ustanovení Božieho domu hovorí: Človek má skazenú povahu a navyše ho ovládajú pocity. Preto je absolútne zakázané, aby dvaja príslušníci opačného pohlavia spoločne slúžili Bohu bez sprievodu. Každý, kto bude takto odhalený, bude bez výnimky vyhnaný. Ako ľudia vnímajú toto správne ustanovenie? Ak mal jeden muž nevhodné vzťahy s viac ako tridsiatimi ženami, povedz Mi, ako by sa cítili ľudia, ktorí by o tom počuli? (Bolo by to pre nich neuveriteľné.) Bol by si prekvapený, keby si to počul; bol by si šokovaný: „Panebože, to je veľa! To je nechutné, však?“ A aký pocit by mal ten muž, keď by ti to povedal? (Správal by sa, akoby mu na tom nezáležalo.) Pre neho by to nebolo nič zvláštne. Spýtaj sa ho, čo dnes je: „Ryžu.“ Spýtaj sa ho, s koľkými ženami bol: „S tridsiatimi alebo viacerými.“ Oboje by povedal s úplne rovnakým tónom hlasu a rozpoložením. Existuje nejaká spása pre človeka s takou ľudskou prirodzenosťou? Nie, ani keby veril v Boha. Ako by sa nemohol hanbiť, keď niečo také vyhŕkne? Je to ponižujúca záležitosť! Ako to teda mohol len tak vyhŕknuť? Povedz Mi, zostal mu ešte nejaký zmysel pre hanbu? Nie, nezostal. Vnímanie svedomia v jeho ľudskej prirodzenosti už otupelo a on už nemá žiadnu vnímavosť. Toto nie je len otázka zvrátenosti – ľudia bez hanby a dôstojnosti už nie sú ľuďmi. Navonok stále vyzerajú ako ľudia, ale všetko sa rozpadne, len čo majú niečo riešiť. Sú schopní urobiť čokoľvek, bez poznania hanby – a to znamená, že už nie sú ľuďmi. Týmto náš rozhovor o týchto záležitostiach ukončime.

Zamysli sa nad týmito tromi aspektmi normálnej ľudskej prirodzenosti, o ktorých sme dnes hovorili – sú dôležité? Sú tieto veci v normálnej ľudskej prirodzenosti oddelené od úsilia o pravdu? (Nie.) Aký majú teda súvis s úsilím o pravdu? Ak ľudská prirodzenosť veriaceho v Boha neobsahuje dôkladnosť, zmysel pre zodpovednosť alebo schopnosť byť pri svojom konaní pozorný – ak nemá takúto ľudskú prirodzenosť, čo potom môže získať vo svojej viere v Boha a v úsilí o pravdu? V priebehu rokov sme mali duchovné spoločenstvo o mnohých pravdách, pravdách v každej oblasti. Ak sa ľudia nesnažia alebo nepristupujú k týmto pravdám so svedomitým rozpoložením, ak všetko len tak narýchlo pozliepajú a nič nerobia svedomito, môžu takto dosiahnuť pochopenie pravdy? Niektorí ľudia hovoria: „Ak nedokážem dospieť k pochopeniu pravdy, nemôžem sa len zaviazať týmto učeniam a terminológii?“ Budeš nakoniec schopný takto získať pravdu? Ak nemáš takýto druh normálnej ľudskej prirodzenosti a nemáš tieto veci vo svojej ľudskej prirodzenosti, čo znamená, že nemáš svedomitý, dôkladný, seriózny a zodpovedný postoj k veciam, potom sa pre teba pravda mení na učenia a heslá – mení sa na predpisy. Nemôžeš získať pravdu, pretože ju nedokážeš pochopiť. Okrem toho, ak nedokážeš dobre spravovať prostredie, rutinu a štýl svojho osobného života, budeš schopný vstúpiť do rôznych princípov a výrokov, ktoré sa týkajú pravdy? Nebudeš. Navyše, ľudia musia v živote milovať pozitívne veci a k negatívnym a podlým veciam si musia v hĺbke srdca zachovať postoj hnusu a odporu. To je jediný spôsob, ako vstúpiť do niekoľkých právd. To znamená, že pri svojom úsilí o pravdu musíš mať správny postoj a náležité zmýšľanie; musíš byť čestný, seriózny človek. Len takíto ľudia môžu získať pravdu. Ak niekto nemá zmysel pre hanbu a zostáva v srdci otupený a nevedomý, keď urobil mnoho podlých vecí, mnoho vecí, ktoré vzdorujú Bohu a porušujú pravdu, a myslí si, že o nič nejde – je mu potom pravda na niečo užitočná? Vôbec na nič. Pravda na nich nemá žiadny účinok a nedokáže ich obmedziť, pokarhať, viesť ani im ukázať smer a cestu, čo znamená, že majú problém. Ako by mohol človek bez zmyslu pre hanbu pochopiť pravdu? Aby bol človek schopný pochopiť pravdu, musí byť najprv v srdci citlivý na pozitívne a negatívne veci. Cíti odpor už len pri zmienke o negatívnej alebo podlej veci alebo pri stretnutí s ňou, a ak niečo také urobí sám, cíti hanbu a nepokoj. Cíti lásku k pravde a dokáže ju prijať do svojho srdca; dokáže ju použiť na to, aby sa obmedzil a zmenil svoje nesprávne stavy. Nie sú to veci, ktoré by mala mať normálna ľudská prirodzenosť? (Áno.) Keď človek tieto veci má, nie je pre neho ľahké usilovať sa o pravdu? A ak niekto nemá žiadnu z nich, potom sú reči o úsilí o pravdu len prázdne slová – ako by to mohol robiť bez pozitívnych vecí v srdci? Až keď bude tvoja normálna ľudská prirodzenosť mať tieto veci, pravda v tebe zakorení, rozkvitne a prinesie ovocie – až vtedy prinesie účinok. Keď pochopíš pravdu, budeš schopný zmeniť svoje myslenie a obmedziť svoje správanie a tvoje skazené myšlienky budú čoraz zriedkavejšie. To je skutočná zmena.

Koľko z týchto prejavov normálnej ľudskej prirodzenosti, o ktorých sme dnes hovorili, máte? Koľko vám chýba? Čo máte? (Zmysel pre hanbu.) Zmysel pre hanbu – to je dobré. Zmysel pre hanbu je to najmenej, čo by ste mali mať. Čo ešte? Máte všetci svedomité a dôkladné rozpoloženie a postoj k ľuďom, udalostiam a veciam? Vidím, že vo všetkom, čo robíte, ste lajdácki, letargickí a leniví, a keď vidím tie veci, čo robíte, v srdci Mi rastie úzkosť. Dokážete si tieto problémy uvedomiť sami? Ste znepokojení, keď si ich uvedomíte? (Áno.) Akým spôsobom? Hovorte o tom. (Teraz, keď som práve počul Božie duchovné spoločenstvo, mám pocit, že nemám veľa ľudskej prirodzenosti a že som mal ľahkovážne rozpoloženie k svojej povinnosti a k udalostiam v mojom živote. Som tak ďaleko od úrovne, ktorú požaduje Boh. Cítim trochu strach.) Vo vašej ľudskej prirodzenosti chýba príliš veľa, však? Máte pocit, že veríte v Boha už roky a počuli ste mnoho právd, no nemáte ani tie najzákladnejšie veci ľudskej prirodzenosti – ako by ste nemohli byť znepokojení? Niektorí ľudia majú trochu technických zručností, ale všetko, čo robia, je fušerské. Všetko je podradné, nie je to na požadovanej úrovni a neskúmajú pokročilé a štandardné metódy. Nie je to z ich strany zaostalé zmýšľanie? Napríklad takého človeka raz požiadali, aby namontoval dvere, a on povedal: „Tam, odkiaľ pochádzam, je väčšina dverí jednokrídlových.“ To malé miesto, odkiaľ pochádza, neurčuje štandard. Mal by sa pozrieť na štýl dverí v podnikoch a obytných budovách vo veľkých mestách, a potom robiť svoju prácu na základe skutočnej situácie. No on otvoril ústa a povedal: „U nás nerobíme dvojkrídlové dvere a tu nie je príliš veľa ľudí. Ani keby ich bolo viac, nebol by to veľký problém – jednoducho sa potlačia dnu.“ Niekto iný povedal: „Ak sa ľudia budú príliš dlho tlačiť, zlomí to zárubňu. Prejdime si to ešte. Urob tentoraz výnimočne dvojkrídlové dvere, dobre?“ Potom ten prvý povedal: „Nie! Robím jednokrídlové dvere; neviem robiť dvojkrídlové. Kto to vie robiť, ja alebo ty? Ja to viem – tak prečo ma v tom nepočúvneš? Musíš ma počúvať!“ Povedali mu, aby pracoval podľa situácie, ale on nepočúval a trval na tom, že urobí malé dvere. Nie je to oštara? Keď ho požiadali, aby medzi vnútornou a vonkajšou časťou umiestnil sklenenú priečku, nech prepúšťa svetlo a priestor nepôsobí malo, povedal: „Prečo by sme tam mali dávať sklo? Bolo by to bezpečnostné riziko, či nie? Sklo tam dávať nebudem; tieto dvoje dverí budú stačiť. U nás používame len takýto druh dverí.“ Vždy sa oháňa vecami ako „u nás“, „u nás doma“, „študoval som techniku“, aby potlačil ostatných. Sú tieto veci pravdou? (Nie sú.) Ak zaujíma takýto postoj k vonkajším záležitostiam, čo musí chýbať v jeho ľudskej prirodzenosti? Rozumnosť. A aký druh veci konkrétne musí chýbať v jeho rozumnosti? Náhľad. Vždy má pocit, že všetko odtiaľ, odkiaľ pochádza, je správne, že to všetko je to najvyššie, že je to všetko pravda. Nie je jeho rozumnosť chabá? Ako by mala vyzerať normálna rozumnosť? S normálnou rozumnosťou by povedal: „Tomuto remeslu sa venujem už toľko rokov, ale veľa som toho nevidel. Takto robia dvere všetci u nás, tak sa pozrime, aké veľké sú dvere tu. Prispôsobíme sa tomu, čo robia ľudia tu. Toto je iné miesto a pri tejto úlohe by som mal byť flexbilný.“ Nie je to rozumnosť? (Je.) Má teda takýto človek túto rozumnosť? Nie – nemá rozum. A ako sa to nakoniec vyriešilo? Prácu bolo treba prerobiť. Nie je prerábanie práce stratou? (Je.) Áno, je. Je takýchto prípadov veľa? Je. Ten človek je skrz-naskrz tvrdohlavý. Aký je tvrdohlavý? Nepočúval, čo mu ktokoľvek hovoril; nepočúval ani to, čo som povedal Ja, a ešte Mi aj odporoval. Povedal som: „Musíš to zmeniť. Ak to neurobíš, táto práca nie je pre teba.“ A mal tú drzosť povedať: „Urobím dvere tejto veľkosti, aj keď ma nebudeš potrebovať!“ Aká je to povaha? Je to normálna ľudská prirodzenosť? (Nie.) Nie je to normálna ľudská prirodzenosť – aká ľudská prirodzenosť to teda je? Ako to vidím Ja, je trochu ako zviera. Je to presne ako keď je vôl smädný: bez ohľadu na to, koľko tovaru alebo ľudí vezie na voze, len čo uvidí kaluž alebo rieku, potiahne voz priamo k nej. Nikto ho nedokáže odtiahnuť. Hovoríme tu o zvierati. Majú ľudia tiež takúto povahu? Keď ju majú, nie je to normálna ľudská prirodzenosť, a to je nebezpečné. Nájdu si výhovorku, aby ťa odmietli, aby prestali počúvať. Sú takí tvrdohlaví a hlúpi. Pri takýchto záležitostiach v každodennom živote, ak nemáš postoj skromného prijatia, vnímavosti voči názorom iných, ak nemáš postoj učenia sa, ako budeš schopný prijať pravdu? Ako ju budeš schopný praktizovať? Všetci hovoria, že by bolo vhodnejšie urobiť dvojkrídlové dvere. Nedokážeš urobiť ani len to, a to ani zďaleka nie je praktizovanie pravdy – nepočúvneš ani dobrý návrh. Dokázal by si počúvať niečo, čo sa dotýka pravdy? Nepočúval by si, ako vždy. K niekomu, kto má takúto povahu, by to nepreniklo, a to pre nich znamená veľký problém. Ak ľudská prirodzenosť nemá ani takýto rozum, akú pravdu potom môžu praktizovať? Pre koho robia tie veci, ktorými sú každý deň zaneprázdnení? Robia ich úplne podľa svojich vlastných preferencií, svojich vlastných sebeckých túžob. Každý deň majú takýto pohľad na ľudí, udalosti a veci, ktoré ich obklopujú v každodennom živote: „Urobím, čo chcem, urobím, čo si myslím, a urobím, ako verím.“ Ako sa to nazýva? Všetko, na čo celý deň myslia, je skrz-naskrz zlé. A ak sú v srdci takí zlí, čo ich skutky? Existuje niečo také ako človek, ktorého myšlienky sú všetky zlé, ale ktorého skutky sú stále v súlade s pravdou? To nie je správne – bol by to rozpor. Ich myšlienky sú všetky zlé a to, z čoho vychádzajú, je úplne zlé, takže veci, ktoré robia, budú prinajmenšom zabudnuté. A z vecí, ktoré nie sú pamätané, sú niektoré narušeniami a vyrušeniami, niektoré sú deštruktívne, zatiaľ čo iné nie sú až také zlé. Ak by sa tieto veci brali vážne, museli by byť odsúdené. Takto to funguje.

V niektorých ľuďoch existuje istý druh mylného názoru, ktorý ostatní považujú za dosť nechutný. Títo ľudia majú nejaké dary alebo silné stránky, možno nejaké remeslo, nejakú spôsobilosť alebo špeciálnu schopnosť v nejakej oblasti, a keď uveria v Boha, považujú sa za výnimočných ľudí. Je tento postoj správny? Čo si myslíte o tomto názore? Patrí to do myslenia normálnej ľudskej prirodzenosti? Nie. Aký je to teda názor? Nechýba tomu rozum? (Chýba.) Veria: „Som na vyššej úrovni ako obyčajní ľudia, pretože ovládam toto remeslo, a som lepší ako priemerný človek v Božom dome. Som muž, mám remeselnú zručnosť a schopnosti, som dobrý rečník a som talentovaný. V Božom dome vynikám, som tu veľké zviera. Nikto mi nemôže rozkazovať, nikto ma nemôže viesť a nikto mi nemôže prikazovať, čo mám robiť. Mám túto zručnosť, takže budem robiť, čo chcem. Nemusím myslieť na princípy – čokoľvek urobím, je správne a v súlade s pravdou.“ Čo si myslíte o tomto názore? Neexistujú takíto ľudia? Takíto ľudia nie sú v menšine a prichádzajú do Božieho domu, aby sa predvádzali. Ak by svoje silné stránky alebo zručnosti použili na konanie povinnosti v Božom dome, bolo by to v poriadku, ale ak sa chcú predvádzať, potom je to problém inej povahy. Prečo sa to nazýva „predvádzanie sa“? Veriacich v Boha považujú za hlúpych, za nič. Nie je niečo v neporiadku s ich myslením? Nie je niečo v neporiadku s ich rozumnosťou? Je to skutočne tak? Sú ľudia, ktorí veria v Boha, naozaj bezcenní? (Nie.) Prečo by ich teda títo ľudia tak videli? Prečo by mali takúto myšlienku? Z čoho takáto myšlienka pramení? Učia sa to od neveriacich? Myslia si, že ľudia, ktorí veria v Boha, sú nič, že sú to všetko ženy a muži v domácnosti, že sú to všetko roľníci a že pochádzajú z nižších vrstiev spoločnosti. Ich názor je rovnaký ako názor veľkého červeného draka. Myslia si, že ľudia, ktorí veria v Boha, sú neschopní, že by sa v spoločnosti nepresadili a že začali veriť v Boha len preto, že tam vonku pre nich nebola žiadna cesta, nemali sa kam inam obrátiť. Myslia si, že preto, že majú nejaké schopnosti, vedia niečo o nejakej profesii alebo majú nejaké technické znalosti, robí ich to v Božom dome talentovanými ľuďmi. Je táto myšlienka správna? (Nie.) V čom je nesprávna? Veria, že v Božom dome nie sú žiadni schopní ľudia, a so svojou trochou odborných znalostí by chceli mať moc a posledné slovo vo veciach. Existujú takíto ľudia? Sú takíto ľudia vedľa vás, alebo medzi tými, ktorých poznáte? Je niekoľko ľudí, ktorí sú zruční v určitej oblasti, a keď ich poveríte, aby pôsobili ako vedúci skupiny alebo zodpovedná osoba, majú pocit, akoby získali nejakú oficiálnu funkciu. Majú pocit, že v Božom dome majú posledné slovo, že nikto iný sa nestará o záujmy Božieho domu tak ako oni, ani nechráni jeho záujmy viac ako oni, a že nikto nie je taký verný ako oni. Chcú riadiť všetko a do všetkého sa zapájať, ale nič neriadia dobre, ani nehľadajú pravdu-princípy. Nepočúvajú ani to, čo hovorím Ja. Existujú takíto ľudia? (Áno.) Sú takíto ľudia. Pod zámienkou určitej zručnosti, ktorú majú, chcú riadiť všetkých a zastávať funkciu. Napríklad, keď niektorí bratia a sestry urobia niečo, čo sa im nepáči, povedia: „Musíme týchto ľudí dostať pod kontrolu – sú nehorázni!“ Keď majú veriaci v Boha problém, musí sa s nimi hovoriť v duchovnom spoločenstve o pravde. Toto nie je vojenský tábor, kde sa musí uplatňovať vojenská disciplína. V cirkevných záležitostiach sa problémy môžu vyriešiť len duchovným spoločenstvom o Božích slovách a tým, že ľudia pochopia pravdu. Tí, ktorí neprijímajú pravdu a konajú svojvoľne a vrtošivo, môžu byť orezaní – len tí, ktorí zaťato odmietajú prijať pravdu, môžu byť disciplinovaní. Sú niektorí ľudia, ktorí slúžili ako zodpovedné osoby alebo ako vodcovia a pracovníci, ktorí zjavne nemajú pravdu-realitu, ale stále chcú mať v Božom dome moc a posledné slovo. Majú títo ľudia svedomie a rozum? Poznajú len pár fígľov remesla a ani v najmenšom nerozumejú pravde. Považujú sa za užitočných a schopných, mysliac si, že sú lepší ako priemerný človek v Božom dome, a chcú si v cirkvi z pozície moci robiť, čo chcú – mať jediné, posledné slovo. Nehľadajú pravdu-princípy, ale konajú podľa toho, čo si želajú, podľa svojich preferencií. V čom je tu problém? Nie je to povaha antikrista? Majú takíto ľudia rozum normálnej ľudskej prirodzenosti? Nemajú ho ani štipku. Tu ukončíme naše duchovné spoločenstvo o normálnej ľudskej prirodzenosti.

Rozbor toho, ako by antikristi chceli, aby sa ostatní podriaďovali len im, nie pravde ani Bohu

III. Rozbor toho, ako antikristi zakazujú ostatným zasahovať, pýtať sa alebo dohliadať na nich pri ich práci

Keď nadviažeme na tému nášho posledného duchovného spoločenstva, je tu ôsmy bod spomedzi rôznych spôsobov, akými sa prejavujú antikristi: Chceli by, aby sa ostatní podriaďovali len im, nie pravde ani Bohu. Tento bod sme rozdelili na štyri podbody. Dva sme prebrali na našom poslednom zhromaždení: prvým bolo to, že nie sú schopní s kýmkoľvek spolupracovať; druhým, že majú túžbu a ambíciu ovládať a podmaniť si ľudí. Aký je tretí? Zakazujú ostatným zasahovať, pýtať sa alebo dohliadať na nich pri akejkoľvek práci, ktorú prevzali. Čo môže zahŕňať akákoľvek práca, ktorú prevzali? Zahŕňa akýkoľvek pracovný program, za ktorý môže byť zodpovedný vodca alebo pracovník, ako aj prácu, za ktorú môže byť zodpovedný nadriadený tímu alebo vedúci tímu; môže ísť aj o odbornú prácu v nejakej oblasti alebo o prácu jednej osoby. Táto osoba, ktorá prevzala akúkoľvek prácu, môže byť vodcom alebo pracovníkom, alebo môže byť bežným bratom či sestrou. Ak zakazujú ostatným zasahovať, pýtať sa alebo na nich dohliadať, v akom stave sa nachádzajú? Aké správanie súvisí s týmto zákazom? Toto je ďalšie správanie, ktoré spadá pod ôsmy prejav antikristov, ďalšie odhalenie ich podstaty. Pri každom druhu povinnosti je určitá práca, ktorá je odborná, a určitá, ktorá priamo zahŕňa vstup do života. Odborná práca sa týka všetkých aspektov takých vecí, ako sú technika, vedomosti, učenie sa a personálne záležitosti. To všetko je v nej zahrnuté. Niektorí ľudia začnú na úlohe po jej prevzatí pracovať sami. Nediskutujú o nej s ostatnými, a keď majú ťažkosti, nechcú hľadať názory iných; chcú len sami rozhodovať a mať posledné slovo. Iní ľudia môžu ponúknuť svoje nápady a podnety v nádeji, že im trochu pomôžu – ale prijmú to? (Nie.) Nie, nedokážu to prijať. Čo je to za povahu? Aká povaha ich ovláda, že zakazujú ostatným zasahovať do vykonávania svojej povinnosti, pýtať sa naň alebo naň dohliadať? Veria: „Vyznám sa v tejto oblasti práce a poznám teóriu. Cirkev ma poverila touto prácou. Takže ju urobím sám.“ Často tvrdia, že rozumejú profesii a že sú z odboru, aby ospravedlnili odmietnutie prezradiť ostatným akékoľvek informácie súvisiace s prácou alebo jej priebehom. Dokonca nechcú, aby sa ostatní dozvedeli o prešľapoch, chybách alebo zlyhaniach, ktoré sa pri práci vyskytnú. Keď sa o takejto veci dozvie niekto iný a chce sa vypytovať, zapojiť sa alebo zistiť viac, odmietnu odpovedať, ale povedia: „Veci v rozsahu mojej práce sú moje teritórium. Ty nemáš právo sa vypytovať. Cirkev tým nepoverila teba – poverila mňa a ja o tom musím zachovať mlčanlivosť.“ Je to rozumné ospravedlnenie? Je od nich správne „zachovávať o tom mlčanlivosť“? (Nie.) Prečo nie? Predstavovalo by to vyzradenie informácií, keby sa s ostatnými hovorilo v duchovnom spoločenstve o stave práce, o prešľapoch a problémoch, ktoré sa v nej vyskytli, a o jej pláne a smerovaní? (Nie.) Nepredstavuje, s výnimkou niektorých konkrétnych detailov, ktoré by pre cirkev predstavovali bezpečnostné riziko, keby vyšli najavo, a ktoré bolo by nevhodné povedať ich ostatným. V takýchto prípadoch je v poriadku nehovoriť o nich. Ale ak používajú zachovávanie mlčanlivosti ako ospravedlnenie a nedovolia ostatným vedieť nič, čo spadá do rozsahu ich práce, odmietajú vypytovanie, kladenie otázok či vyzvedanie zo strany bežných bratov a sestier, ako aj od vodcov a pracovníkov, a bránia sa tomu, v čom je potom problém? Môžu napríklad chcieť urobiť niečo určitým spôsobom. Niekto iný im povie: „Ak to urobíš takto, spôsobí to stratu záujmom Božieho domu a zídeš z cesty. Čo keby sme to namiesto toho urobili takto?“ Pomyslia si: „Ak to urobím tak, ako hovoríš, ostatným to ukáže, že môj spôsob nie je dobrý, však? A zásluha za prácu potom pripadne tebe, však? To nepôjde; radšej zídem z cesty, než by som postupoval podľa tvojho spôsobu. Musím sa držať svojho spôsobu. Je mi jedno, či to spôsobí stratu záujmom božieho domu; záleží na mojej povesti a postavení – záleží na mojej prestíži!“ Aj keď je to, čo robia, nesprávne, budú chybu znásobovať a nedovolia nikomu zasiahnuť. Nie je to povaha antikrista? (Je.) Aká je podstata toho, že nedovoľujú ostatným zasahovať? Je to konanie vo svoj prospech. Záujmy Božieho domu pre nich nie sú dôležité a jeho práca nie je ich stredobodom záujmu. Nepracujú podľa tohto princípu. Namiesto toho pracujú so zameraním na svoje osobné záujmy a svoje postavenie a prestíž; práca a záujmy Božieho domu musia slúžiť ich vlastnému postaveniu a ich vlastným záujmom. Preto nedovoľujú ostatným zasahovať do ich práce ani sa na ňu vypytovať. Veria, že len čo niekto zasiahne do ich práce, ich postavenie a záujmy budú ohrozené, že ich nedostatky a chyby, ako aj problémy a odchýlky v ich práci, budú ľahko odhaliteľné. Sú teda skalopevne rozhodnutí zakázať ostatným zasahovať do svojej práce a neprijímajú spoluprácu ani dohľad nikoho iného.

Bez ohľadu na to, akú prácu antikrist vykonáva, bojí sa, že sa o nej Zhora dozvie viac a bude sa vypytovať. Ak sa Zhora predsa len vypytuje na stav práce alebo personálne záležitosti, len povrchne opíše zopár banalít, zopár vecí, o ktorých si myslí, že je v poriadku, aby o nich Zhora vedelo, a z ktorých preňho nevyplynú žiadne následky, ak sa o nich bude vedieť. Ak sa Zhora naliehavo pýta na zvyšok, verí, že zasahuje do jeho povinnosti a do jeho „vnútorných záležitostí“. Viac im nepovie, ale bude sa robiť hlúpym, klamať a veci zatajovať. Neodmieta tým dohľad Božieho domu? (Odmieta.) A čo urobí, ak niekto odhalí jeho problém a chystá sa ho odhaliť a nahlásiť to Zhora? Zablokuje to, zachytí to – dokonca sa bude vyhrážať: „Ak to povieš a povedie to k tomu, že nás Zhora oreže, vinný si ty. Ak má byť niekto orezaný, budeš to ty!“ Nesnaží sa vybudovať nezávislé kráľovstvo? (Snaží.) Nedovolí ani to, aby sa Zhora vypytovalo, a nikto nemá právo vedieť o veciach, ktoré spadajú do rozsahu jeho práce, ani sa ho na tieto veci pýtať, a už vôbec nie dávať odporúčania. Ak sa mu dostal do rúk nejaký pracovný program, potom len on sám môže mať posledné slovo v záležitostiach, ktoré spadajú do rozsahu tejto práce; len on môže rozhodovať; len on môže konať a hovoriť, ako sa mu zachce, a nech koná akokoľvek, má pre to ospravedlnenie. Aký postup zvolí, keď sa niekto začne vypytovať? Povrchnosť a zatajovanie. A čo ešte? (Klamstvo.) Správne: klamstvo – dokonca ti predostrie falošný obraz. Napríklad v nejakej cirkvi mohol vodca alebo diakon pre evanjelium získať v cirkvi, za ktorú je zodpovedný, v priebehu mesiaca očividne len troch ľudí, čo je podstatne menej ako v iných cirkvách. Cíti, že neexistuje spôsob, ako to vysvetliť tým Zhora – tak čo urobí? Keď podáva správu o svojej práci, pridá za tú trojku nulu a povie, že získal tridsať ľudí. Niekto iný sa o tom dozvie a spýta sa ho: „Nie je to klamstvo?“ „Klamstvo?“ povie. „Ale veď to bude v poriadku, keď budúci mesiac získame tridsať ľudí, aby sme to dohnali, nie?“ Má pre to ospravedlnenie. Ak by niekto iný bral túto vec vážne a chcel by nahlásiť fakty Zhora, verí, že ten človek mu robí problémy, že si naňho zasadol. Tak ho potlačí a poráta sa s ním – narobí mu problémy. Netrýzni tým ľudí? Nepácha zlo? Pri svojej práci nikdy nehľadá pravdu-princípy, tak aký je jeho cieľ pri konaní práce? Ide o zabezpečenie jeho postavenia a živobytia. Nech robí akékoľvek zlé veci, ľuďom nehovorí o úmysle a pohnútke toho, čo robí. Musí ich udržiavať v prísnej tajnosti; tieto veci sú preňho tajnými informáciami. Aká je pre takýchto ľudí najcitlivejšia téma? Je to vtedy, keď sa ich spýtaš: „Čo si v poslednom čase robil? Prinieslo vykonávanie tvojej povinnosti nejaké výsledky? Vyskytli sa v oblasti, ktorú pokrýva tvoja práca, nejaké narušenia alebo vyrušenia? Ako si ich zvládol? Je tvoja práca tam, kde má byť? Konal si svoju povinnosť verne? Spôsobili pracovné rozhodnutia, ktoré si urobil, straty záujmom Božieho domu? Boli prepustení vodcovia, ktorí nie sú na požadovanej úrovni? Boli povýšení a rozvíjaní ľudia dobrej kvality, ktorí sa relatívne usilujú o pravdu? Potlačil si ľudí, ktorí ti neboli podriadení? Aké máš poznanie o svojej skazenej povahe? Aký si človek?“ Toto sú témy, ktoré sú pre nich najcitlivejšie. Najviac sa boja, že im niekto položí tieto otázky, takže namiesto toho, aby čakali, kým sa ich spýtaš, sa ponáhľajú nájsť inú tému, ktorou by ich zakryli. Chceli by ťa v každom prípade zavádzať a brániť ti v tom, aby si vedel, aká je v skutočnosti situácia. Vždy ťa držia v nevedomosti, vždy ti bránia zistiť, kam sa v skutočnosti so svojou prácou dostali. Nie je tam ani kúsok transparentnosti. Majú takíto ľudia pravú vieru v Boha? Boja sa Boha? Nie. Nikdy iniciatívne nepodávajú správy o práci, ani iniciatívne nehlásia zlyhania vo svojej práci; nikdy sa nepýtajú, nehľadajú ani sa neotvárajú ohľadom ťažkostí a zmätku, s ktorými sa pri svojej práci stretli, ale zachádzajú až tak ďaleko, že tieto veci zakrývajú, balamutia a klamú ostatných. V ich práci nie je vôbec žiadna transparentnosť a až keď ich Zhora donúti podať pravdivú správu a vysvetlenie, neochotne niečo povedia. Radšej by zomreli, než by hovorili o akýchkoľvek problémoch, ktoré sa týkajú ich povesti a postavenia – zomreli by skôr, než by o tom povedali jediné slovo. Namiesto toho predstierajú, že nerozumeli. Nie je to povaha antikrista? Čo je to za človeka? Dá sa takýto problém ľahko vyriešiť? Ak by im Zhora dalo usmernenie v ich práci, aký je ich postoj k tomu? Povrchnosť. Zdá sa, že súhlasia, a dokonca vytiahnu zápisník alebo počítač a horlivo si robia poznámky – ale keď to urobia, pochopia vedenie a pustia sa do práce? (Nie.) Robia to naoko, aby si to videl, hrajú divadlo, aby ťa zaviedli. Čo si v skutočnosti myslia? „Keďže táto práca bola zverená mne, platí to, čo poviem ja. Nikto sa nemôže miešať do toho, čo chcem robiť. ‚Miestni úradníci majú väčšiu moc ako štátni úradníci,‘ takže mám na to právo. Ak to tak nie je, nenechajte ma to robiť. Vyhoďte ma.“ Takto zmýšľajú a takto konajú. Čo je to za povahu? Nie je to povaha antikrista? (Je.) Znamená to problémy. Nesmieš zasahovať ani sa vypytovať, ani vyzvedať a klásť otázky. Sú na to dosť citliví. Myslia si: „Snaží sa Zhora preveriť moje problémy a skontrolovať moju prácu? Kto to vyzradil?“ V panike vynaložia odhodlané úsilie, aby zistili, kto presne ich skompromitoval. Nakoniec sa ich podozrenie zúži na dvoch ľudí a pošlú ich preč. Čo je to za problém? Je to povaha antikrista.

Aký je hlavný znak povahy antikrista? Držanie sa postavenia a ovládanie ostatných. Získavajú postavenie, aby ovládali ostatných. Pokiaľ majú postavenie, budú ľudí legitímne ovládať. Prečo hovorím, že to budú robiť legitímne? Pretože túto prácu im pridelil Boží dom; bratia a sestry ich vybrali, aby ju vykonávali. Nebudú mať teda pocit, že sú pri jej vykonávaní oprávnení? (Áno.) Takže im to slúži ako niečo, z čoho môžu ťažiť, pričom majú na pamäti toto: „Vybrali ste ma, nie? Ak ste ma vybrali, musíte mi dôverovať. Existuje príslovie nevercov: ‚Ak ti niekto slúži, nepodozrievaj ho; ak ho podozrievaš, nevyužívaj ho.‘“ Tu dokonca používajú satanskú zásadu. Je toto príslovie pravdivé? (Nie.) Je to satanská heréza a blud. Ak sa vypytuješ na ich prácu, prídu s takouto teóriou: „‚Ak ti niekto slúži, nepodozrievaj ho; ak ho podozrievaš, nevyužívaj ho.‘ Ak ma využívaš, nemôžeš ma podozrievať. Ak nevieš, aký som človek, ak ma nedokážeš prezrieť, tak ma nevyužívaj. Ale ty ma využívaš, a keďže je to tak, musím v tejto pozícii stáť pevne. Musí platiť to, čo poviem ja.“ To, čo povedia, musí platiť vo všetkých pracovných záležitostiach; nebude fungovať, ak im to nedovolíte, alebo ak im nájdete partnera, alebo ak na nich budú dohliadať a viesť ich iní. Ak niekto príde skontrolovať ich prácu, jednoducho povedia nie – majú pocit, že neurobili nič nesprávne a nepotrebujú kontrolu. S pocitom oprávnenosti zneužívajú svoje postavenie a autoritu na to, aby prevzali kontrolu nad ostatnými, nad pracoviskom a nad prácou cirkvi. Nevytvárajú nezávislé kráľovstvo? Nie je to antikrist? Boží dom ich môže nechať robiť túto prácu a vykonávať túto povinnosť, ale nechcel by, aby vládli ako diktátori. Nepochopil takýto človek nesprávne Boží úmysel a opatrenia Jeho domu? Prečo sa vždy usilujú o postavenie a moc namiesto toho, aby dobre konali svoju povinnosť? (Ovláda ich povaha antikrista.) Správne – taká je povaha antikrista. Prečo to chápu nesprávne, keď im cirkev zariadi prácu? Pretože vnútorne radi ovládajú ľudí. To je ich prirodzenosť-podstata – to je to, čím sú. Zariaďte im prácu a budú mať pocit, že teraz majú moc a postavenie, a teda majú kontrolu nad svojím teritóriom. Ak pôjdeš na ich teritórium, musíš robiť to, čo povedia. Boží dom napríklad raz zariadil, aby jeden vodca išiel skontrolovať prácu antikrista. Ten vodca a antikrist boli obaja cirkevní vodcovia; mali rovnakú hodnosť. Antikrist povedal: „Ty si cirkevný vodca a ja som cirkevný vodca. Máme rovnakú hodnosť. Ty sa nestaraj do mňa a ja sa nebudem starať do teba. Nehovor so mnou v duchovnom spoločenstve – nie si v pozícii, aby si to robil! A chcel by si sa pýtať na to, ako to ide v našej cirkvi – nariadilo ti to Zhora? Ukáž mi dôkaz.“ Vodca povedal: „Zhora mi len kázalo odovzdať odkaz. Choď sa opýtať, ak mi neveríš.“ Antikrist povedal: „Čo ti teda dáva právo hovoriť so mnou v duchovnom spoločenstve a obviňovať ma? Čo ti dáva právo vypytovať sa na veci, ktoré spadajú pod moju prácu? Nemáš na to žiadne postavenie!“ Sú tieto slová v súlade s pravdou? (Nie.) Čo je to za konanie? Také, aké by urobil len antikrist. Medzi nevercami sa hovorí: „Platí právo silnejšieho.“ Súťažia o to, kto má vyššiu hodnosť, kto má väčšiu silu, kto je kompetentnejší. Súťažia o to, kto má na starosti viac ľudí. A v Božom dome antikristi súťažia s ostatnými o tie isté veci. Neprišli na nesprávne miesto? Bude človek, ktorý má skazené povahy, ale nie je antikristom, bežne takto uvažovať, keď stretne cirkevného vodcu rovnakej hodnosti ako on? Niečo odhalí, ale bude schopný s týmto cirkevným vodcom normálne hovoriť v duchovnom spoločenstve. Rozhodne nepovie: „Si v pozícii, aby si sa vypytoval na moju prácu?“ Nepovie to, pretože má normálny rozum a má bohabojné srdce. Ako sa bude správať niekto s normálnym rozumom? Pomyslí si: „To, že vedieme cirkev – to nás Boh pozdvihuje; je to Jeho poverenie a je to naša povinnosť. Keby nás Boh nepoveril, aby sme to robili, neboli by sme ničím. Nie je to nejaká úradnícka funkcia. Môžem s tebou hovoriť v duchovnom spoločenstve o práci cirkvi a o tom, ako sa darí bratom a sestrám, a o mojich pracovných skúsenostiach.“ Bude antikrist hovoriť s ostatnými v duchovnom spoločenstve o týchto veciach? Nie – rozhodne ich neodhalí. Takže jednou z čŕt antikristov je túžba po postavení a moci, ktorá prevyšuje túžbu bežných ľudí; navyše sú prefíkanejší a zákernejší ako bežní ľudia. Kde sa prejavuje ich prefíkanosť a zákernosť? (Nič ti nepovedia. Nič ti nehovoria priamo.) Ide o to, že majú pocit, že každá záležitosť je tajomstvom, niečím, o čom by nemali hovoriť s ostatnými. V každej záležitosti sú ostražití voči ostatným; všetko držia zabalené, zakryté a utajené. Môžu mať potom pri kontake s ostatnými normálnu interakciu a komunikáciu? Môžu povedať niečo zo srdca? Nie. Ponúknu len zopár povrchných fráz a príjemných slov, aby ti zabránili odhadnúť skutočnú situáciu. Keď s nimi budeš chvíľu v kontakte, budeš mať pocit: „Podľa vzhľadu sa tento človek nezdá byť zlý, ale prečo mám vždy pocit, že jeho srdce je tak ďaleko od ostatných ľudí? Prečo je vždy také nepríjemné byť s ním v kontakte? Vždy mám pocit, že je nepochopiteľný.“ Máš ten pocit? (Áno.) To je povaha antikrista: je ostražitý voči každému. A prečo je ostražitý? Pretože podľa neho môže ktokoľvek predstavovať hrozbu pre jeho postavenie. Ak si nedá pozor, ak poľaví v ostražitosti, môže dovoliť ostatným, aby zistili, čo sa s ním v skutočnosti deje, aké je jeho skutočné ja – a jeho postavenie potom bude neudržateľné. Takže, keď narazí na niekoho, kto sa pýta na stav jeho práce a povinnosti, alebo na jeho osobný stav, zakryje, čo sa dá, a zaobalí, čo sa dá. Pri tom, čo nemôže zaobaliť, nájde spôsob, ako to uhladiť, alebo sa pred tebou skryje. Niektorí antikristi majú zvláštnu povahu: hoci žijú medzi ľuďmi, neuvidíš ich mať s nikým normálny kontakt a s nikým normálne nekomunikujú. Každý deň sa držia v ústraní, objavia sa v čase jedla a po ňom opäť zmiznú. Vždy sa vyparia. Prečo sa nestýkajú s ostatnými? Svojej rodine povedia čokoľvek, tak prečo nemajú čo povedať bratom a sestrám? Neverci majú príslovie: „Kto veľa hovorí, nevyhnutne urobí chybu.“ Takíto ľudia sa držia tejto zásady; nedovolia si hovoriť bez rozmyslu, pretože niečo, čo povedia, by ich mohlo prezradiť a odhaliť ich slabosť. Ťažko povedať, ktoré slovo by mohlo spôsobiť, že sa na nich ostatní budú pozerať zvrchu a dozvedia sa, čo sa s nimi v skutočnosti deje, takže robia všetko pre to, aby sa ostatným vyhli. Je táto ich vyhýbavosť neúmyselná, alebo je v nej niečo, čo ju ovláda? Je tam niečo, čo ju ovláda. Je tá vec spravodlivá a čestná, alebo je to niečo nekalé? (Je to nekalé.) Samozrejme, že je to nekalé. Toto nie je jediný spôsob, akým sa antikristi správajú – väčšinou nekomunikujú ani sa normálne nestýkajú s ostatnými; niekedy sú však veľmi výreční a schopní hovoriť – ale o akých veciach hovoria? Aký je ich obsah? Kážu slová a učenia a predvádzajú sa. Hovoria, že dokážu robiť skutočnú prácu a riešiť skutočné problémy, hoci v skutočnosti nemajú žiadne reálne zručnosti. Spýtaj sa ich, aké majú nedostatky, či majú arogantnú povahu, a oni povedia: „Kto spomedzi skazeného ľudstva nie je arogantný?“ Pozri sa na to – aj ich arogancia má svoje opodstatnenie. Zahŕňa do seba všetkých, akoby ich arogancia bola celkom náležitá. Nikdy nebudú hľadať pravdu a zdá sa, že nevnímajú, že v práci sú nejaké problémy alebo ťažkosti. A skutočnú situáciu od nich nezistíš tým, že sa ich budeš pýtať. Keď nemajú čo robiť, budú len ticho sedieť, a kedykoľvek prehovoria, hovoria o svojich spôsobilostiach. Nikdy sa neotvoria; nikdy nepovedia, aká vzdorovitosť alebo prehnané túžby sú v nich, ani ako sa snažia obchodovať s Bohom, ani komu klamali, ani aké sú ich ambície pri konaní práce. Nikdy tieto otázky neotvoria, a keď to urobia iní, nezaujíma ich to. Dokonca aj pri otázkach, ktoré sa týkajú vecí v rozsahu ich práce, hovoria len trochu a povrchne. Stručne povedané, každý, kto s nimi príde do kontaktu, bez ohľadu na ako dlho, bude mať veľké ťažkosti, ak sa bude chcieť dozvedieť viac o čomkoľvek v rozsahu ich povinnosti, či už ide o personálne záležitosti, odbornú prax alebo priebeh práce. Bez ohľadu na uhol tvojho prístupu – či sa snažíš položiť otázku nepriamo, alebo sa pýtaš priamo, alebo ju položíš niekomu z ich blízkych – výsledky nezískaš ľahko. Je to také namáhavé. Nie je to zákerné? (Áno.) Prečo je také namáhavé získať od nich akékoľvek informácie o skutočnom stave vecí? Prečo držia veci tak pevne zabalené? Aký je ich cieľ? Chcú si udržať istotu svojho postavenia a živobytia. Veria: „Nebolo ľahké získať toto postavenie, dostať sa tam, kde som dnes – neznamenalo by to pre mňa problémy, keby som sa strápnil tým, že urobím chybu v chvíľkovej nepozornosti? A okrem toho, keby boží dom vedel o zlých veciach, ktoré som urobil, kto vie, či by sa so mnou neporátal?“ Nech hovoríš koľkokoľvek o tom, že treba byť otvorený, byť čestným človekom a verne konať povinnosť, prenikne to k nim? Nie, neprenikne. Pre nich existuje len jedno krédo: Kto veľa hovorí, ten si uškodí. Ak povieš ostatným všetko, si neschopný – si úbožiak! To je ich krédo. Taká je povaha antikristov.

Bez ohľadu na to, akú prácu antikrist vykonáva, zakazuje ostatným zasahovať alebo sa vypytovať, a ešte viac zakazuje Božiemu domu, aby na neho dohliadal. S akým cieľom to robí? Hlavne chce ovládať Boží vyvolený ľud, zabezpečiť si svoje postavenie a svoju moc, čo znamená, že si zabezpečuje svoje živobytie. To je jeho hlavný cieľ. Ak ste vodcami alebo pracovníkmi, bojíte sa, že sa Boží dom bude pýtať na vašu prácu a dohliadať na ňu? Bojíte sa, že Boží dom objaví nedostatky a odchýlky vo vašej práci a oreže vás? Bojíte sa, že keď Zhora spozná vašu skutočnú kvalitu a duchovné postavenie, bude vás vidieť v inom svetle a nebude vás brať do úvahy pri povyšovaní? Ak máš tieto obavy, dokazuje to, že tvoje motivácie nie sú v záujme cirkevnej práce, pracuješ pre povesť a postavenie, čo dokazuje, že máš povahu antikrista. Ak máš povahu antikrista, máš tendenciu kráčať po ceste antikristov a páchať všetko zlo spôsobované antikristami. Ak v srdci nemáš strach z toho, že Boží dom dohliada na tvoju prácu, a ak si schopný poskytnúť reálne odpovede na otázky a dopytovanie Zhora bez toho, aby si čokoľvek skrýval, a hovoríš toľko, koľko vieš, potom bez ohľadu na to, či to, čo hovoríš, je správne alebo nie, bez ohľadu na skazenosť, ktorú si odhalil – dokonca aj keby si zjavil povahu antikrista – v žiadnom prípade nebudeš charakterizovaný ako antikrist. Kľúčové je, či si schopný spoznať svoju vlastnú povahu antikrista a či si schopný hľadať pravdu, aby si ten problém vyriešil. Ak si niekým, kto prijíma pravdu, tvoja povaha antikrista sa dá napraviť. Ak veľmi dobre vieš, že máš povahu antikrista, a napriek tomu nehľadáš pravdu, aby si to vyriešil, ak sa dokonca snažíš zatajovať problémy, ktoré sa vyskytnú, alebo o nich klamať a vyhýbaš sa zodpovednosti a ak neprijímaš pravdu, keď si podrobený orezávaniu, potom to je vážny problém a neodlišuješ sa od antikrista. Keď vieš, že máš povahu antikrista, prečo sa jej neodvážiš čeliť? Prečo k tomu nemôžeš pristupovať úprimne a povedať: „Ak sa Zhora opýta na moju prácu, poviem všetko, čo viem, a aj keď vyjdú na svetlo zlé veci, ktoré som urobil, a Zhora ma už nebude využívať, keď sa to dozvie, a ja stratím svoje postavenie, aj tak jasne poviem, čo musím?“ Tvoj strach z dohľadu nad tvojou prácou a z dopytovania ohľadom nej zo strany Božieho domu dokazuje, že svoje postavenie si ceníš viac ako pravdu. Nie je to vari povaha antikrista? Vážiť si postavenie nadovšetko je povaha antikrista. Prečo si tak ceníš postavenie? Aké výhody môžeš vďaka postaveniu získať? Ak by ti postavenie prinieslo katastrofu, ťažkosti, rozpaky a bolesť, stále by si si ho cenil? (Nie.) Z postavenia plynie množstvo výhod, sú to veci ako závisť, rešpekt, úcta a lichôtky od iných ľudí, rovnako ako ich obdiv a uznanie. Tvoje postavenie ti prináša aj pocit nadradenosti a privilegovanosti, čo ti dáva hrdosť a pocit vlastnej hodnoty. Navyše si môžeš užívať aj veci, ktoré iní nemôžu, napríklad výhody postavenia a osobitného zaobchádzania. Sú to veci, na ktoré sa neodvažuješ ani pomyslieť, také, po ktorých túžiš vo svojich snoch. Ceníš si tieto veci? Ak je postavenie len prázdne, bez reálneho významu a jeho obhajoba neslúži žiadnemu reálnemu zmyslu, nie je vari hlúpe ceniť si ho? Ak sa dokážeš vzdať vecí ako sú záujmy a pôžitky tela, potom ťa sláva, zisk a postavenie nebudú viac zväzovať. Čo teda treba vyriešiť ako prvé, aby sa vyriešili problémy súvisiace s cenením si postavenia a usilovaním sa oň? V prvom rade prenikni do prirodzenosti problému páchania zla a zapájania sa do úskokov, zatajovania a zakrývania ako aj odmietania dohľadu, skúmania a vyšetrovania Božieho domu s cieľom využívať výhody postavenia. Nie je to do očí bijúce odolávanie a odporovanie Bohu? Ak dokážeš preniknúť do prirodzenosti a dôsledkov túžby po výhodách postavenia, problém usilovania sa o postavenie sa vyrieši. Ak nedokážete prezrieť podstatu baženia po výhodách postavenia, tento problém sa nikdy nevyrieši.

Spolupracujete s ostatnými pri práci a vykonávaní svojich povinností? Prijímate dohľad? Urobili ste niečo, aby ste zabránili ostatným zasahovať alebo sa vypytovať? Ak sa niekto vypytuje, odporuješ mu a povieš: „Kto si myslíš, že si, že sa miešaš do mojich vecí? Som o stupeň vyššie ako ty, čo sa týka postavenia, a v mojej práci platí to, čo poviem ja. Zhora sa nevypytovalo, tak čo ti dáva toto právo?“ Niečo také? Aká je hlavná povaha antikristov? Zaberanie postavenia a chopenie sa moci; nerobenie ničoho, čo prospieva práci Božieho domu, ničoho, čo vychádza z ohľadu na jeho záujmy, ale byť povrchní a zavádzajúci a robiť veci mechanicky. Navonok sa zdá, že sú pri svojich úlohách dosť horlivo zaneprázdnení, ale pozrite sa na veci, ktoré robia: po prvé, nerobia žiadny pokrok; po druhé, sú neefektívne; a po tretie, nemajú veľký účinok – urobili z nich úplný chaos. Je len jedna vec, ktorej sa nevzdajú, a to je využitie príležitosti, ktorú im ich práca ponúka, aby sa chopili moci a nepustili ju. Sú spokojní, pokiaľ majú moc. Nech robia akúkoľvek prácu, či už súvisí s profesiou, s vonkajšími záležitosťami, technickou zručnosťou alebo s inými aspektmi, nie je v nej vôbec žiadna transparentnosť. Je tento nedostatok transparentnosti neúmyselný? Nie – čo je neúmyselné, nie je prejavom povahy, ale súvisí s nedostatkom kvality a nevedomosťou, ako robiť prácu. Prečo teda hovorím, že táto povaha je povahou antikrista? Konajú úmyselne. Majú v sebe úmysel: vedome ti bránia vedieť o týchto veciach a vedome sa pred tebou skrývajú a vyhýbajú sa stretnutiu s tebou. Obmedzujú svoju reč a komunikáciu s tebou na minimum; obmedzujú svoje interakcie s tebou na minimum. Minimalizujú odhaľovanie týchto vecí, aby si ich stále neobviňoval a nevypytoval sa ich, aby si nevedel príliš veľa o tom, čo sa v skutočnosti deje, aby si nevnímal ich pravú tvár. Nie je to úmyselné? Nie je v tom úmysel? Aký je ich úmysel a cieľ? Chcú ťa oklamať, prejsť cez to klamstvom; vyvolávajú v tebe falošný dojem a bránia ti vedieť, ako sa veci v skutočnosti majú. Takto si zabezpečia svoje postavenie, čo ich poteší. Nie je to prirodzenosť tejto veci? (Je.) Je to povaha antikristov, vedome klamať, balamutiť a zakrývať veci. Všetko je to vedomé. Povedzte Mi, aký pracovný program zamestnáva ľudí natoľko, že nemajú čas stretnúť sa s ostatnými? Žiadny, však? Žiadny pracovný program nerobí človeka takým zaneprázdneným, že nemá čas jesť alebo spať, ani čas stretnúť sa s ostatnými. Veci ešte nie sú také hektické. Čas na tieto veci sa dá nájsť. Tak prečo títo ľudia nemajú čas? Nechcú sa s tebou stretnúť; nechcú, aby si sa vypytoval na ich prácu. Nie je to povaha antikrista? (Je.) Čo sú to za ľudia? Nie sú to pochybovači? Sú – každý jeden antikrist je pochybovač. Keby neboli, neprivlastňovali by si prácu Božieho domu ani by nedostali tých, ktorí nasledujú Boha, pod svoju vlastnú moc. Také veci by nerobili. Prvým prejavom pochybovačov je, že nemajú vôbec žiadne bohabojné srdce. Pod zámienkou viery v Boha intrigujú pre svoje vlastné záujmy; sú trúfalí a bezohľadní, vôbec sa neboja. Ich viera v Boha nie je pravá viera, ale len heslo. V srdci nemajú z Boha vôbec žiadny strach.

Aký postoj zaujmú niektorí ľudia, len čo počujú, že niekto chce zasahovať do ich práce a dohliadať na ňu? „Dohľad je v poriadku. Prijímam dohľad. Aj pýtať sa je v poriadku – ale ak na mňa naozaj budeš dohliadať, nebudem môcť pokračovať vo svojej práci. Budem mať zviazané ruky. Ak budeš mať vždy posledné slovo a urobíš zo mňa vykonávateľa, nebudem schopný pracovať. ‚Môže byť len jeden alfa samec.‘“ Nie je to teória? Je to teória antikristov. Akú povahu má človek, ktorý toto hovorí? Je to povaha antikrista? Čo to znamená: „Môže byť len jeden alfa samec?“ Nestrpia ani to, aby sa Zhora pýtalo. Keby sa Zhora nepýtalo, neporušovali by tvoje činy pravdu? Urobil by si niečo zlé kvôli pýtaniu sa? Prekazilo by Zhora tvoju prácu? Povedzte Mi, poskytuje Zhora vedenie pri práci, pýta sa na ňu a dohliada na ňu preto, aby bola vykonaná lepšie, alebo horšie? (Lepšie.) Prečo teda niektorí ľudia neprijímajú tie vylepšené výsledky? (Ovláda ich povaha antikrista.) Správne. Je to ich povaha antikrista – nemôžu si pomôcť. Len čo sa niekto pýta na prácu, za ktorú sú zodpovední, rozruší ich to. Majú pocit, že ich záujmy budú rozdelené medzi ostatných, rovnako ako ich postavenie a moc. Takže sú z toho nesvoji. Cítia, že ich plány a postupy boli uvrhnuté do chaosu. A bude im to vyhovovať? Ak Zhora niekoho povýši a nechá túto osobu s nimi spolupracovať, myslia si: „Nemal som v pláne využiť tohto človeka, ale Zhora trvá na tom, že je dobrý, a povýšilo ho. Nie som z toho nadšený. Ako s ním budem spolupracovať? Ak ho Zhora využije, jednoducho odídem!“ Hovoria to slovami, ale budú sa v skutočnosti schopní vzdať svojho postavenia? Nebudú – to, čo robia, je konfrontačné. Súhlasili by s tým, aby niekto vykonával prácu, ktorá ohrozuje ich postavenie, ktorá ich nezvýrazňuje, ktorá sabotuje ich súčasný scenár? Nie, nesúhlasili by. Čo si napríklad myslia, keď Zhora niekoho povýši alebo niekoho prepustí? „Aká facka! Obišlo ma. Nehľadiac na všetko ostatné, stále som vodca – prečo mi nič nepovie vopred? Veď je to, akoby som vôbec nič neznamenal!“ Kto vlastne si? Je to tvoja práca? Po prvé, nie je to tvoje teritórium, a po druhé, títo ľudia ťa nenasledujú, tak prečo pre nich musíš toľko znamenať? Je to v zhode s pravdou? S ktorou pravdou? Existujú princípy, podľa ktorých Zhora človeka povyšuje alebo prepúšťa. Prečo Zhora niekoho povýši? Pretože je potrebný pre prácu. Prečo Zhora niekoho prepustí? Pretože už nie je potrebný pre prácu – nedokáže tú prácu robiť. Ak ho neprepustíš ty a dokonca to nedovolíš ani Zhora, nie si nerozumný? (Áno.) Niektorí hovoria: „To, že Zhora niekoho prepustí – aká je to pre mňa hanba. Ak chce niekoho prepustiť, malo by mi to povedať v súkromí a ja to urobím. Je to moja práca; je to súčasť toho, čo mi prislúcha. Ak ho prepustím ja, všetkým to ukáže, aký som vnímavý voči ľuďom a že dokážem vykonávať skutočnú prácu. Aká by to bola česť!“ Rozmýšľate takto? Niektorí ľudia chcú mať dobré meno a zachovať si tvár a uvádzajú takéto ospravedlnenia. Prejde to? Dáva to zmysel? V jednom ohľade koná Boží dom svoju prácu v súlade s pravdou-princípmi; v druhom pracuje podľa aktuálnych okolností. Neexistuje nič také ako obchádzanie stupňa velenia, najmä pokiaľ ide o povýšenia a prepustenia zo strany Zhora alebo ich usmernenia a pokyny pre nejaký pracovný projekt – v takýchto prípadoch ide ešte menej o obchádzanie stupňa velenia. Prečo teda antikrist hľadá tieto „chyby“? Jedna vec je istá: Nerozumejú pravde, a tak posudzujú prácu Božieho domu svojím ľudským mozgom a procesmi, ktoré sú vo svete. Okrem toho ich hlavným cieľom zostáva sebazáchova a musia si zachovať hrdosť. Vo všetkom, čo robia, sú uhladení a obratní; nemôžu dovoliť, aby ľudia pod nimi videli, že majú nejaké chyby alebo nedostatky. Do akej miery budú udržiavať zdanie? Až tak, že ich ostatní budú vnímať ako bezchybných, bez akejkoľvek skazenosti či nedostatkov. Ostatní budú považovať za vhodné, aby ich Zhora využívalo a aby si ich bratia a sestry vybrali – že sú dokonalým človekom. Nie je to tak, ako by to chceli? Nie je to povaha antikrista? (Je.) Áno, to je povaha antikrista.

Naše duchovné spoločenstvo sa práve týkalo jedného z hlavných prejavov správania antikristov – Antikristi zakazujú iným zasahovať do ich práce, pýtať sa na ňu alebo na ňu dohliadať. Bez ohľadu na to, aké opatrenia urobí Boží dom, aby sledoval ich prácu, dozvedel sa o nej viac alebo na ňu dohliadal, použijú všetky možné techniky, aby ich zmarili a odmietli. Keď napríklad niektorí ľudia dostanú pridelený projekt zhora, prejde istá chvíľa, keď nenastane žiaden pokrok. Nepovedia tomu hore, či na tom pracujú, ako im to ide a ani to, či sa stretli s nejakými ťažkosťami alebo problémami. Nedávajú žiadnu spätnú väzbu. Niektoré práce sú naliehavé a neznesú odklad, no oni zámerne otáľajú, naťahujú čas a dokončenie práce im trvá dlho. Potom musia prísť otázky zhora. Keď k tomu ten zhora pristúpi, títo ľudia považujú takéto otázky za neznesiteľne trápne a v srdci im odolávajú: „Ešte je to len niečo vyše desať dní, odkedy mi bola táto práca pridelená. Ešte som sa ani nestihol zorientovať a už prišli otázky zhora. Požiadavky nadriadených na ľudí sú jednoducho privysoké!“ Cieľom týchto otázok je hľadať chyby, o to im ide. Aký je v tom problém? Povedz Mi, nie je to celkom normálne, že zhora prichádzajú otázky? Sčasti ide o túžbu vedieť viac o stave, v akom je postup práce, ako aj o to, aké ťažkosti je ešte potrebné vyriešiť; okrem toho je to túžba vedieť viac o tom, akú kvalitu majú ľudia, ktorým bola táto práca pridelená, a či budú skutočne schopní vyriešiť problémy a konať prácu dobre. Ten zhora chce poznať skutočnosti také, aké sú, a väčšinou kladie otázky za takýchto okolností. Nie je to niečo, čo by mal robiť? Ten zhora sa obáva, že nevieš riešiť problémy a nedokážeš zvládnuť prácu. Preto kladie otázky. Niektorí ľudia takýmto otázkam celkom odolávajú a odmietajú ich. Nie sú ochotní dovoliť, aby sa ľudia pýtali, a keď dostávajú otázky, odolávajú a majú obavy, pričom neustále dumajú: „Prečo sa stále pýtajú a chcú vedieť viac? Je to preto, že mi nedôverujú a pozerajú sa na mňa zhora? Ak mi nedôverujú, potom nech ma nepoužívajú!“ Nikdy nerozumejú otázkam a dohľadu zhora, ale odolávajú im. Majú takí ľudia rozum? Prečo nedovolia, aby zhora prichádzali otázky a bol nad nimi dohľad? Okrem toho, prečo odolávajú a vzdorujú? V čom je tu problém? Nezáleží im na tom, či svoju povinnosť vykonávajú efektívne alebo tak, že tým brzdia postup práce. Pri konaní svojej povinnosti nehľadajú pravdu-princípy, ale robia čokoľvek, čo sa im zachce. Nezamýšľajú sa nad výsledkami alebo efektívnosťou práce, vonkoncom nehľadia na záujmy Božieho domu a už vôbec neuvažujú nad tým, čo Boh zamýšľa a vyžaduje. Myslia si: „Mám svoje vlastné spôsoby a postupy, ako konať svoju povinnosť. Nemajte na mňa prílišné nároky a nevyžadujte odo mňa ani priveľa podrobností. Je to dosť dobré na to, aby som mohol konať svoju povinnosť. Nemôžem sa príliš unaviť ani príliš veľa trpieť.“ Nerozumejú otázkam a snahám zhora dozvedieť sa viac o ich práci. Čo im chýba, že nemajú toto pochopenie? Nie je to podriadenosť? Nie je to pocit zodpovednosti? Vernosť? Ak by boli skutočne zodpovední a verní pri konaní svojej povinnosti, odmietli by vari otázky zhora ohľadom svojej práce? (Nie.) Boli by schopní pochopiť to. Ak to naozaj nedokážu pochopiť, je len jedna možnosť: svoju povinnosť vnímajú ako svoje povolanie a svoje živobytie a využívajú ju, pričom povinnosť, ktorú konajú, vnímajú po celý čas ako predpoklad a páku na vyjednávanie, za ktorú môžu získať odmenu. Urobia len trochu ukážkovej práce, aby to stačilo tomu zhora, bez akejkoľvek snahy prijať Božie poverenie ako svoju povinnosť a svoj záväzok. A tak keď dostanú zhora otázky týkajúce sa ich práce alebo sú podrobení dohľadu, nastavia sa odmietavo a odolávajú. Nie je to vari tak? (Je.) Z čoho vychádza tento problém? V čom je jeho podstata? Spočíva v tom, že ich postoj k projektu práce je chybný. Myslia len na telesné pohodlie a komfort a na svoje vlastné postavenie a pýchu namiesto toho, aby mysleli na efektívnosť práce a záujmy Božieho domu. Vôbec sa nesnažia konať podľa pravdy-princípov. Keby mali naozaj trochu svedomia a rozumu, boli by schopní pochopiť otázky a dohľad zhora. Vedeli by od srdca povedať: „Je dobré, že zhora prichádzajú otázky. V opačnom prípade by som vždy vychádzal z vlastnej vôle, čo by prekážalo efektívnosti práce alebo ju dokonca prekazilo. Zhora hovorí v duchovnom spoločenstve a preveruje veci a naozaj vyriešilo skutočné problémy – a to je skvelá vec!“ Tým by sa preukázali ako zodpovední ľudia. Obávajú sa, že ak by sa tejto práce chopili sami a stala by sa chyba alebo nedostatok, ktorý by spôsobil stratu na diele Božieho domu a tú by nebolo možné napraviť, bola by to zodpovednosť, ktorú by nedokázali uniesť. Nie je to vari zmysel pre zodpovednosť? (Veru je.) Je to zmysel pre zodpovednosť a znak toho, že si plnia svoju vernosť. Čo sa odohráva v mysliach ľudí, ktorí nedovolia iným pýtať sa na ich prácu? „Táto práca je moja vec, keďže som ňou bol poverený ja. O svojej veci rozhodujem ja; nepotrebujem, aby sa do toho miešal niekto iný!“ Zvažujú veci sami a robia to, čo chcú, ako im diktuje ich osobnosť. Robia čokoľvek, čo im prinesie prospech, a nikomu nie je dovolené pýtať sa na veci – nikomu nie je dovolené poznať skutočný stav vecí. Ak sa ich opýtaš: „Ako to ide s tou úlohou?“ povedia: „Počkaj.“ Ak sa potom opýtaš: „Ako to pokračuje?“ povedia: „Už je to skoro hotové.“ Nech sa ich opýtaš na čokoľvek, povedia len slovo alebo dve. Vypustia zo seba naraz len pár slov a nič viac – neponúknu ani jednu presnú, konkrétnu vetu. Nepripadá ti odporné hovoriť s takýmito ľuďmi? Je zrejmé, že ti nechcú povedať nič viac. Ak im kladieš ďalšie otázky, začnú byť netrpezliví: „Stále sa pýtaš na tú maličkosť, akoby som nevedel veci vybaviť – akoby som na tú úlohu nebol stavaný!“ Jednoducho nie sú ochotní dovoliť ľuďom klásť otázky. A ak sa ich neprestávaš vypytovať, povedia: „Čo som pre teba, nejaký osol alebo kôň, ktorého môžeš komandovať? Ak mi neveríš, nevyužívaj ma; ak ma využívaš, musíš mi veriť – a veriť mi znamená, že by si sa nemal stále pýtať!“ Takýto majú postoj. Berú pracovný program ako povinnosť, ktorú majú konať? (Nie.) Antikristi neberú prácu ako svoju povinnosť, ale ako prostriedok na vyjednávanie, pomocou ktorého chcú získať požehnania a odmenu. Uspokoja sa len s tým, že pracujú, čo by chceli vymeniť za požehnania. Preto pracujú s povrchným postojom. Nechcú, aby iní zasahovali do ich práce, sčasti preto, aby si zachovali dôstojnosť a hrdosť. Veria, že povinnosť, ktorú vykonávajú, a práca, ktorú robia, patria im osobne, že sú to ich súkromné záležitosti. Preto nedovolia iným zasahovať. Druhá časť spočíva v tom, že ak prácu urobia dobre, môžu si za ňu pripísať zásluhy a žiadať odmenu. Keby niekto zasiahol, zásluhy by už nepatrili len im. Boja sa, že im ich ostatní uchmatnú. Preto absolútne nebudú súhlasiť so zásahom iných do ich práce. Nie sú takíto ľudia ako antikristi sebeckí a podlí? Nech konajú akúkoľvek povinnosť, je to, akoby si vybavovali svoje súkromné záležitosti. Nedovolia iným zasahovať ani sa zúčastňovať, bez ohľadu na to, ako sa im darí, keď robia niečo sami. Ak tú vec urobia dobre, dovolia, aby zásluhy pripadli len im, aby si niekto iný nemohol nárokovať podiel na zásluhách a výsledkoch práce. Nie je to problematické? Aká je to povaha? Je to satanova povaha. Keď satan koná, nedovolí zásahy nikoho iného, chce mať rozhodujúce slovo vo všetkom, čo robí, chce všetko ovládať a nikto naňho nesmie dohliadať ani mu klásť otázky. Ak niekto zasahuje alebo sa do toho pletie, je to ešte menej prípustné. Takto koná antikrist; nech robí čokoľvek, nikto sa nesmie na nič pýtať a nech koná v zákulisí akokoľvek, nikto nesmie zasahovať. Takto sa správa antikrist. Koná tak preto, lebo na jednej strane má mimoriadne arogantnú povahu a na druhej strane mu mimoriadne chýba rozum. Úplne mu chýba podriadenosť a nedovolí, aby naňho niekto dohliadal alebo kontroloval jeho prácu. Sú to skutočne činy démona, ktoré sa úplne líšia od činov normálneho človeka. Každý, kto vykonáva prácu, si vyžaduje spoluprácu ostatných, potrebuje pomoc, návrhy a spoluprácu iných ľudí, a aj keď naňho niekto dohliada alebo ho kontroluje, nie je to nič zlé, ale naopak, je to potrebné. Ak sa stane, že v niektorej časti práce sa vyskytnú chyby, no dohliadajúci ľudia ich odhalia a pohotovo napravia, čím sa zabráni stratám na práci, nie je to veľká pomoc? Keď teda inteligentní ľudia niečo robia, sú radi pod dohľadom, sú radi, keď ich iní ľudia pozorujú a kladú im otázky. Ak náhodou dôjde k chybe a títo ľudia na ňu dokážu upozorniť a chyba sa dá okamžite napraviť, nie je to veľmi želaný výsledok? Na tomto svete niet nikoho, kto by nepotreboval pomoc iných. Len ľudia s autizmom alebo depresiou sú radi osamote a nemajú radi kontakt alebo komunikáciu s inými ľuďmi. Keď ľudia trpia autizmom alebo depresiou, už nie sú normálni. Už sa nedokážu ovládať. Ak majú ľudia normálnu myseľ a normálny rozum, no jednoducho len nechcú komunikovať s ostatnými a nechcú, aby sa ostatní ľudia dozvedeli o všetkom, čo robia, chcú robiť veci tajne, v súkromí, a fungovať v zákulisí, pričom vôbec nepočúvajú, čo hovorí niekto iný, potom sú takíto ľudia antikristami, však? Sú to antikristi.

Raz, keď som videl vodcu cirkvi, opýtal som sa ho, čo sa deje s vykonávaním povinností bratov a sestier. Opýtal som sa: „Je v súčasnosti v cirkvi niekto, kto vyrušuje cirkevný život?“ Uhádneš, čo povedal? „Veci sú v poriadku; sú fajn.“ Opýtal som sa: „Ako sestra tá a tá koná svoju povinnosť?“ Povedal: „Dobre.“ Potom som sa opýtal: „Koľko rokov verí v Boha?“ Povedal: „Je to fajn.“ Povedal som: „Tento stôl by tu nemal byť; treba ho presunúť.“ Povedal: „Porozmýšľam o tom.“ Povedal som: „Nepotrebuje tento pozemok poliať?“ Povedal: „Pohovoríme si o tom v duchovnom spoločenstve.“ Povedal som: „Toto je plodina, ktorú ste tento rok zasadili na tomto pozemku. Zasadíte to isté aj budúci rok?“ Povedal: „Naša rozhodovacia skupina má plán.“ Takéto odpovede dával. Aký máš z toho pocit, keď ich počuješ? Rozumieš z nich niečomu? Získavaš nejaké informácie? (Vôbec žiadne.) Hneď vidíš, že ťa odbíja, že ťa má za hlupáka, za niekoho zvonku. On presne nevie, kto je ten zvonku; neverci tomu hovoria „hosť sa hrá na hostiteľa“. Nepozná svoju vlastnú identitu. Povedal som: „Býva tu toľko ľudí a vzduch dobre necirkuluje. Mali by ste sem dať ventilátor, inak tu bude príliš horúco a ľudia môžu dostať úpal.“ Povedal: „Prediskutujeme to.“ O všetkom, čo som mu povedal, musel diskutovať, hovoriť v duchovnom spoločenstve a tiež o tom premýšľať. Akékoľvek opatrenia som urobil, čokoľvek som povedal, pre neho nič neznamenalo. Pre neho to neboli opatrenia ani príkazy a neuskutočnil ich. Za čo teda považoval Moje slová? (Za návrhy na zváženie.) Dával som mu návrhy na zváženie? Nie – hovoril som mu, čo má robiť, čo musí robiť. Bolo to tým, že nerozumel, čo hovorím? Ak nie, znamenalo to, že je to tĺk, ktorý nevie, aká je jeho identita alebo akú povinnosť koná. Bývalo tam toľko ľudí, bez vnútornej klimatizácie alebo prievanu. Koľko rozumu mohol mať, keď tam nedal ventilátor? Mal by ísť okamžite domov – je to odpad a Boží dom odpad nepotrebuje. Ľudia nevedia všetko o všetkom, ale môžu sa učiť. Sú veci, ktorým nerozumiem, a tak ich preberám s ostatnými: „Čo si myslíte, ako to urobiť dobre? Môžete pokojne predložiť svoje návrhy.“ Ak si niektorí myslia, že nejaký spôsob by bol najlepší, poviem: „Dobre, urobme to, ako hovoríš. Aj tak som ešte nepremyslel, čo by sme mali robiť. Urobíme to podľa teba.“ Nie je to zmýšľanie normálnej ľudskej prirodzenosti? To znamená vychádzať s ostatnými. Ľudia pri vychádzaní s ostatnými nesmú robiť rozdiely v tom, kto je nadriadený alebo podriadený, alebo kto je a kto nie je v centre pozornosti, alebo kto má o veciach posledné slovo. Nie je potrebné robiť tieto rozdiely – koho spôsob je správny a v súlade s pravdou-princípmi, toho treba počúvať. Ste schopní to robiť? (Áno.) Sú ľudia, ktorí nie sú. Antikristi nie sú – trvajú na tom, že musia mať posledné slovo. Čo je to za vec? To, s čím prídu ostatní, u nich neprejde, aj keď je to rozumné; vedia, že je to správne a rozumné, ale nestrpia nič, čo navrhne niekto iný – sú spokojní, len keď sú to oni, kto niečo navrhol. Aj v tejto malej záležitosti bojujú o prvenstvo. Aká je to povaha? Povaha antikrista. Pripisujú nadmernú hodnotu postaveniu, povesti a hrdosti. Akú veľkú hodnotu? Tieto veci sú pre nich dôležitejšie ako ich život – budú si chrániť svoje postavenie a povesť, aj keby ich to malo stáť život.

Antikristi zakazujú zasahovanie, otázky či dohľad iných v každej práci, ktorú robia, a tento zákaz sa prejavuje viacerými spôsobmi. Jedným z nich je odmietnutie – je to veľmi jednoduché. „Prestaňte zasahovať, klásť mi otázky a dohliadať na mňa, keď pracujem. Každá práca, ktorú robím, je mojou zodpovednosťou, mám predstavu, ako ju robiť, a nepotrebujem, aby ma niekto riadil!“ To je priame odmietnutie. Ďalším prejavom je zdanlivá ústretovosť: „Dobre, poďme si pohovoriť v duchovnom spoločenstve a pozrime sa, ako by sa mala táto práca robiť.“ No keď sa ostatní naozaj začnú vypytovať a snažia sa zistiť viac o jeho práci alebo keď poukážu na niekoľko problémov a predložia niekoľko návrhov, aký postoj zaujme antikrist? (Neprijíma to.) Presne tak – jednoducho to odmietne prijať, nájde si zámienky a výhovorky, aby mohol zavrhnúť návrhy ostatných, z nesprávneho urobí správne a zo správneho nesprávne, ale v skutočnosti vo svojom srdci vie, že prekrúca logiku, že hovorí honosne znejúce slová, že to, čo hovorí, je len teoretické a že jeho slová nie sú také praktické, ako hovoria ostatní ľudia. A aj napriek tomu, s cieľom chrániť si vlastné postavenie – a s plným vedomím, že sa mýli a že ostatní ľudia majú pravdu –, stále premieňa pravdu iných ľudí na nepravdu a svoju nepravdu na pravdu. Pokračuje v tom a nedovolí, aby sa veci, ktoré sú správne a v súlade s pravdou, zaviedli alebo zrealizovali tam, kde sa nachádza. Neberú prácu cirkvi ako hru, ako vtip? Neodmietajú prijať pýtanie sa a dohľad? Tento svoj „zákaz“ nevyjadrujú bezostyšne tým, že by ti povedali: „Nesmieš zasahovať do mojej práce.“ Takto to, čo robia, nevyzerá, ale také je ich zmýšľanie. Použijú určité triky a navonok sa zdajú byť celkom zbožní. Povedia: „Práve potrebujeme pomoc, takže keď si už tu, pohovor s nami trochu v duchovnom spoločenstve!“ Ich nadriadený vodca uverí, že sú úprimní, a tak s nimi hovorí v duchovnom spoločenstve a povie im o situácii tak, ako sa veci majú. Keď si vodcu vypočujú, začnú premýšľať: „Takto vidíš veci ty – no, budem o tom musieť s tebou debatovať, aby som vyvrátil a poprel tvoj názor. Zahanbím ťa.“ Je to postoj prijatia? (Nie.) Aký je to teda postoj? Je to odmietanie strpieť, aby iní zasahovali, pýtali sa alebo na nich dohliadali pri práci, ktorú vykonávajú. Vzhľadom na to, že by to antikristi urobili, prečo sa potom pred ľuďmi pretvarujú a predstierajú postoj prijatia? To, že takto klamú ľudí, ukazuje, akí sú veľmi ľstiví. Boja sa, že ich ľudia prezrú. Najmä v súčasnosti sú niektorí ľudia s určitou mierou rozlišovania, takže keby antikrist priamo odmietol dohľad a pomoc iných, ľudia by to rozoznali a prezreli by ich. Potom by stratili svoju hrdosť a postavenie a nebolo by pre nich ľahké byť v budúcnosti zvolení za vodcu alebo pracovníka. Takže keď nadriadený vodca kontroluje ich prácu, predstierajú, že to prijímajú, a hovoria ľúbivé a podlízavé veci, v dôsledku toho si všetci myslia: „Pozrite sa, aký je náš vodca zbožný, ako hľadá pravdu! Náš vodca dbá o naše životy a o prácu cirkvi. Pri konaní svojej povinnosti preberá zodpovednosť. V ďalších voľbách ho zvolíme znova.“ Čo nikto nečaká, je, že len čo nadriadený vodca odíde, antikrist povie niečo takéto: „To, čo povedal ten človek, ktorý kontroloval prácu, bolo v poriadku, ale nemusí to nevyhnutne vyhovovať podmienkam v našej cirkvi. V každej cirkvi sú veci iné. Nemôžeme sa úplne riadiť tým, čo povedal – musíme to zvážiť s ohľadom na našu reálnu situáciu. Nemôžeme len mechanicky uplatňovať predpisy!“ A každý odchádza s tým, že je to správne. Neboli zavedení? Súčasťou toho, čo robí antikrist, je hovoriť ľúbivé slová a predstierať, že prijíma dohľad iných; hneď potom začne interne s prácou zavádzania a vymývania mozgov. Súčasne realizuje obe časti tohto prístupu. Má triky? Veru, veľa! Navonok hovorí pekne a predstiera prijatie, čím všetkých presviedča, že sa cíti celkom zodpovedný za prácu, že sa dokáže vzdať svojej pozície a postavenia, že nie je autoritársky, ale dokáže prijať dohľad Zhora alebo od iných ľudí – a popritom bratom a sestrám „objasňujú“ klady a zápory vecí a „objasňujú“ rôzne situácie. Čo je jeho cieľom? Neprijať, aby ostatní ľudia zasahovali, kládli otázky alebo dohliadali, a dosiahnuť, aby si bratia a sestry mysleli, že jeho konanie je oprávnené, správne, v súlade s pracovnými opatreniami Božieho domu a v súlade s princípmi konania, a že ako vodca dodržiava princípy. V skutočnosti len málo ľudí v cirkvi chápe pravdu; väčšina nepochybne nedokáže rozlišovať, nevidí tohto antikrista takého, aký v skutočnosti je, a prirodzene sa ním necháva zavádzať. Niektorí ľudia napríklad z nejakého konkrétneho dôvodu nespia celú noc. Celú noc sú bez spánku. Existujú dva typy ľudí, u ktorých sa tento nedostatok spánku prejavuje dvoma rôznymi spôsobmi. Prvý typ si nájde príležitosť trochu sa vyspať cez deň, len čo môže. Nedajú ostatným vedieť, že nespali. To je jedna situácia, jeden spôsob, ako sa veci majú. Nie je za tým žiadny úmysel. Druhý typ človeka drieme počas jedla a každému hovorí: „Včera v noci som nespal!“ Niekto sa opýta: „Prečo nie?“ a on povie: „Bolo online zhromaždenie a našiel som v práci nejaké problémy. Celú noc som bol hore a riešil ich.“ Neustále o tom hovoria a oznamujú, že celú noc nespali. Zdráhali sa byť celú noc hore? Prečo to vysvetľujú skupine? A je v tom vysvetlení niečo skryté? Aký je ich cieľ? Chcú informovať celý svet o tom, čo urobili, zo strachu, že by to ostatní nemuseli vedieť. Chcú, aby všetci vedeli, že trpeli, že boli celú noc hore, že sú ochotní platiť cenu vo svojej viere v Boha, že netúžia po pohodlí. Tým chcú od bratov a sestier získať súcit a schválenie. Týmto povrchným predstavením si kupujú srdcia ľudí a tak dosahujú, že si ich ostatní vážia, a získavajú prestíž v srdciach ľudí. Keď majú postavenie, potom určite budú hovoriť s autoritou. A keď budú hovoriť s autoritou, nebudú si potom môcť užívať špeciálne zaobchádzanie, ktoré sprevádza postavenie? (Áno.) Myslíš si, že túto príležitosť dobre využili? Hovoríte ostatným, keď ste nespali alebo keď ste boli dlho hore? (Hovoríme.) Keď ste to urobili, bolo to neúmyselné, alebo bol za tým nejaký úmysel? Povedali ste to niekomu len tak mimochodom, alebo ste robili veľkolepé vyhlásenie a robili divadlo? (Bolo to len tak mimochodom.) Za tým, že sa to povie len tak mimochodom, nie je žiadny úmysel; nenaznačuje to problém s povahou. Je absolútne odlišná podstata v tom, či sa to povie úmyselne alebo neúmyselne. Keď koná antikrist, aký je motív toho, čo robí, či už sa navonok zdá, že prijíma zásahy a pýtanie sa od iných, alebo ich priamo odmieta – nech je to akokoľvek? Chniapu po postavení a moci a nepustia ich. Nie je to ich motív? (Je.) Správne – absolútne nedovolia, aby im ich ťažko získaná moc, ich ťažko získané postavenie a prestíž len tak náhodne vykĺzli v nepozornej chvíli; nedovolia nikomu, aby oslabil ich silu a vplyv tým, že bude zasahovať do ich práce alebo sa na ňu pýtať. Veria tomuto: Konať povinnosť, prevziať pracovný program, nie je v skutočnosti povinnosť a nemusia to robiť ako záväzok; namiesto toho ide o to mať určitú moc, mať pod svojím velením zopár ľudí. Veria, že s mocou sa už nemusia s nikým radiť, ale teraz majú príležitosť a moc rozhodovať. Takýto majú postoj k povinnosti.

Sú aj iní, ktorí keď sa Zhora pýtajú na ich prácu, robia veci len neochotne. Predvádzajú povrchné divadlo a pýtajú sa na pár nepodstatných vecí, akoby boli niekým, kto hľadá pravdu. Ak napríklad dôjde k incidentu, ktorý jasne predstavoval narušenie a vyrušenie, opýtajú sa Zhora, či by sa osoba, ktorá to spôsobila, mala riešiť. Nie je niečo také súčasťou ich práce? (Áno.) O čo im ide, keď sa na to pýtajú Zhora? Chcú v tebe vyvolať falošný dojem o sebe, ukázať ti, že ak sa pýtajú aj na takéto veci, je to dôkaz, že nezaháľajú, že pracujú. Len vytvárajú zdanie, aby ťa zavádzali. Skutočnosť je taká, že v srdci majú nejaké skutočné problémy a nevedia, ako hovoriť v duchovnom spoločenstve o pravde, aby ich vyriešili, ani nevedia, ktoré princípy by mali praktizovať. Sú veci, do ktorých nevidia, či už pri riešení ľudí alebo pri riešení záležitostí, ale nikdy sa na ne nepýtajú ani nehľadajú. Vzhľadom na to, že si v srdci nie sú istí týmito vecami, nemali by sa na ne opýtať Zhora? (Áno.) Nie sú si nimi istí a nedokážu ich prezrieť, no ďalej konajú naslepo – aké to bude mať následky? Dokážu predvídať, čo sa stane? Budú schopní niesť zodpovednosť za následky? Nie, nebudú. Tak prečo sa na tieto veci nepýtajú? Za tým, že sa nepýtajú, sú isté úvahy. Jednou z nich je strach, že ich Zhora odhalia: „Ak nedokážem vyriešiť ani túto triviálnu záležitosť a musím sa na ňu pýtať, Zhora si pomyslia, že moja kvalita nie je veľmi dobrá. Neumožní to, aby ma Zhora prezreli?“ Je tu aj úvaha, že ak sa opýtajú a rozhodnutie Zhora bude v rozpore s ich vlastným názorom a bude sa od neho líšiť, budú sa len ťažko rozhodovať. Ak neurobia to, čo hovoria Zhora, Zhora povedia, že porušujú pracovné princípy; ak to urobia, spôsobí to stratu na ich vlastných záujmoch. Takže sa nepýtajú. Nezvažuje sa to? (Áno.) Zvažuje. Čo je to za človeka, ktorý zvažuje tieto veci? (Antikristi.) Sú to naozaj antikristi. Pri ničom, či sa na to pýtajú alebo nie, či to vyslovia alebo si to len myslia, nehľadajú pravdu ani k tej veci nepristupujú podľa princípov; vo všetkom kladú na prvé miesto svoje vlastné záujmy. V srdci majú zoznam vecí, na ktoré sa Zhora môžu pýtať a vedieť o nich, a vecí, o ktorých vôbec nechcú, aby Zhora vedeli. Vymedzili tieto oblasti a rozdelili ich do dvoch kategórií. O tých bezvýznamných záležitostiach, ktoré by nemohli ohroziť ich postavenie, budú hovoriť so Zhora povrchne, aby Zhora odbili; ale o veciach, ktoré by mohli ohroziť ich postavenie, nepovedia ani slovo. A ak sa Zhora na tie veci opýtajú, čo urobia? Použijú pár slov, aby Zhora odbili; povedia: „Dobre, prediskutujeme to… budeme hľadať ďalej…“ – plné ústa uistení pre teba, bez čohokoľvek, čo by sa dalo chápať ako odpor. Navonok sú celkom podriadení – ale v skutočnosti majú svoje vlastné kalkulácie. Nemajú v pláne nechať Zhora rozhodovať; nemajú v pláne vyžiadať si návrhy Zhora a nechať ich rozhodnúť, ani hľadať u Zhora nejakú cestu. Také plány nemajú. Nechcú dovoliť, aby Zhora zasiahli alebo vedeli, čo sa v skutočnosti deje. Keď sa to Zhora dozvedia, akú hrozbu to pre nich bude predstavovať? (Nebudú mať isté postavenie.) Nielenže nebudú mať isté postavenie – ide o to, že ich plány a ciele už nebudú uskutočniteľné, a tak už nebudú mať oprávnenie na páchanie zla; už nebudú môcť legitímne, otvorene a bezostyšne postupovať podľa vlastných plánov. Toto je problém, ktorému budú čeliť. Sú teda schopní zistiť, ako konať tak, aby im to prospelo? Určite o tom majú svoje myšlienky a kalkulácie. Stretávate sa s takýmito vecami aj vy? Čo si o nich teda myslíte vy? Ako k nim pristupujete? Uvediem príklad. Bol raz jeden človek, ktorý sa stal vodcom a celkom sa nechal uniesť; vždy sa rád predvádzal pred ostatnými, aby si získal ich úctu. Narazil na neverca, ktorého poznal a ktorý si chcel požičať peniaze. Ten neverec predniesol svoju žiadosť tak žalostne, že vodca impulzívne, v zápale okamihu, súhlasil, po čom si pokojne a bez výčitiek pomyslel: „Som vodca cirkvi – ja by som mal mať posledné slovo o cirkevných peniazoch. Pokiaľ ide o veci, ktoré patria Božiemu domu, cirkvi a o obety – mám funkciu, takže platí to, čo poviem ja. Financie spravujem ja a personálne záležitosti spravujem tiež ja – v tom všetkom mám posledné slovo!“ A tak požičal peniaze Božieho domu nevercovi. Keď to urobil, cítil sa trochu nesvoj a zvažoval, či by o tom mal povedať Zhora. Ak by to urobil, Zhora by s tou vecou nemuseli súhlasiť – a tak začal vymýšľať klamstvá a hľadať výhovorky, ktorými by Zhora oklamal. Zhora mu hovorili v duchovnom spoločenstve o pravde-princípoch, no on si to nevšímal. Tak spáchal zlý skutok, keď súkromne spreneveril obety. Prečo by sa takýto človek odvážil robiť si zálusk na obety? Ty si len cirkevný vodca – máš právo spravovať obety? Máš posledné slovo vo veciach obiet a financií? Ako by si mal zaobchádzať s Božími obetami, ak si niekto s normálnou ľudskou prirodzenosťou a rozumom, niekto, kto sa usiluje o pravdu? Nemali by sa záležitosti týkajúce sa obiet oznámiť Zhora, aby sa zistilo, ako rozhodne Boží dom? Nemajú Zhora právo vedieť o takom dôležitom probléme? Áno. V tom by si mal mať v srdci jasno; je to rozum, ktorý by si mal mať. Pokiaľ ide o finančné záležitosti, či už veľké alebo malé, Zhora majú právo o nich vedieť. Jedna vec je, ak sa Zhora nepýtajú – ale len čo sa opýtajú, musíš pravdivo odpovedať a mal by si sa podriadiť čomukoľvek, o čom Zhora rozhodnú. Nie je to ten druh rozumu, ktorý by si mal mať? (Je.) Sú však toho antikristi schopní? (Nie.) To je rozdiel medzi antikristami a normálnymi ľuďmi. Ak si myslia, že je stopercentná šanca, že Zhora s tou vecou nebudú súhlasiť a že utrpí ich pýcha, vymyslia všetky možné spôsoby, ako to utajiť, aby sa o tom Zhora nedozvedeli. Dokonca spracujú ľudí pod sebou a povedia: „Ak to niekto prezradí, ide proti mne. Bude mať so mnou dočinenia. Porátam sa s ním, nech sa deje čokoľvek!“ A po týchto ich hrozivých slovách sa nikto neodváži nahlásiť tú vec Zhora. Prečo by to robili? Veria: „Toto spadá do rozsahu mojej autority. Mám právo nasadzovať a rozdeľovať ľudí, peniaze a materiál, ktoré sú v oblasti mojej právomoci!“ Aké sú ich princípy pre nasadzovanie a rozdeľovanie? Robia opatrenia podľa vlastnej vôle, svojvoľne používajú a vydávajú peniaze a materiál bez dodržiavania akýchkoľvek princípov, bezhlavo tieto veci mrhajú a plytvajú nimi a nikto iný nemá právo zasahovať – v tom všetkom musia mať posledné slovo. Nemyslia si to vari? Samozrejme, nepovedia to nahlas takými jasnými slovami – ale v srdci si presne toto myslia: „Aký zmysel má mať funkciu? Nie je to všetko o peniazoch, o tom, aby bol človek sýty a oblečený? Teraz som vo funkcii; mám to postavenie. Nebolo by odo mňa hlúpe, keby som nevyužil svoju moc a nerobil si, čo sa mi zachce?“ Nie sú o tom presvedčení? (Sú.) Práve preto, že majú takú povahu a veria tomu, odvážia sa takúto vec bez najmenších zábran zatajiť, bez ohľadu na akékoľvek následky, akýmikoľvek spôsobmi a prostriedkami, ktoré si dokážu vymyslieť. Nie je to tak? (Je.) Nehodnotia, či je tá vec správna alebo nie, ani čo je vhodné urobiť, ani aké sú princípy. O týchto veciach neuvažujú; ich jedinou úvahou je, kto bude dbať na ich záujmy. Antikrist je zákerná, sebecká, odporná vec! Akí sú odporní? Dá sa to vystihnúť jedným slovom: Sú nehanební! Tí ľudia nie sú tvoji, ani tie veci, a už vôbec nie tie peniaze – a predsa si ich chceš privlastniť a nakladať s nimi podľa vlastného uváženia. Ostatní nemajú ani právo o tom vedieť; aj keď tie veci premrháš a vyplytváš, ostatní nemajú právo sa pýtať. Ako ďaleko si zašiel? Zašiel si do nehanebnosti! Nie je to nehanebné? (Je.) To je antikrist. Akú hranicu priemerný človek neprekročí, pokiaľ ide o peniaze? Myslí si, že sú to Božie obety a obety dáva Bohu Jeho vyvolený ľud, takže patria Bohu – sú to Jeho „osobné veci“, ako by niekto mohol povedať. To, čo patrí Bohu, nepatrí verejnosti, ani to nepatrí žiadnemu človeku. Kto je Pánom Božieho domu? (Boh.) Áno, je to Boh. A čo zahŕňa Boží dom? Zahŕňa Jeho vyvolených v každej cirkvi, ako aj všetky zásoby a majetok každej cirkvi. Všetky tieto veci patria Bohu. Rozhodne nepatria jedinej osobe a nikto nemá právo si ich privlastniť. Myslel by si to antikrist? (Nie.) Veria, že obety patria tomu, kto ich spravuje, tomu, kto má šancu z nich čerpať, a že ak je niekto vodcom, má právo ich užívať. Preto sa neustále zo všetkých síl usilujú o postavenie. Keď ho získajú, všetky ich nádeje sa konečne naplnia. Prečo sa usilujú o postavenie? Keby si ich nechal svedomito viesť Boží vyvolený ľud, pričom by za ich činmi stáli princípy, no nedovolil by si im dotknúť sa majetku cirkvi alebo Božích obiet, boli by stále takí iniciatívni vo svojom driapaní sa nahor? Rozhodne nie. Čakali by pasívne a nechali by veciam voľný priebeh. Mysleli by si: „Ak ma zvolia, budem robiť tú prácu a dobre konať svoju povinnosť; ak nie, nebudem sa nikomu podlizovať. Nepoviem o tom ani slovo, ani s tým nič neurobím.“ Práve preto, že si antikrist myslí, že ako vodca má človek právo rozhodovať o všetkom majetku cirkvi a užívať ho, láme si hlavu v snahe dostať sa nahor, až do bodu nehanebnosti, aby získal postavenie a užíval si všetko, čo postavenie prináša. Čo znamená byť nehanebný? Znamená to robiť hanebné veci – to znamená byť nehanebný. Keby mu niekto povedal: „To, čo robíš, je také hanebné!“, bolo by mu to jedno, ale pomyslel by si: „Čo je na tom hanebné? Kto nemá rád postavenie? Vieš, aký je to pocit mať postavenie? Mať pod kontrolou peniaze? Poznáš tú radosť? Poznáš ten pocit nadradenosti? Okúsil si to?“ Takto sa antikristi pozerajú na postavenie v hĺbke svojho srdca. Len čo antikrist získa postavenie, bude chcieť ovládať všetko. Aj Božie obety dostanú pod svoju kontrolu. Chcú mať posledné slovo v akejkoľvek časti cirkevnej práce, ktorá stojí peniaze, bez toho, aby sa niekedy poradili so Zhora. Stanú sa pánmi peňazí Božieho domu a Boží dom sa stane ich domom. Majú právo mať o nich posledné slovo, diktovať, čo sa s nimi stane, dávať ich tomu či onomu človeku, ako sa im zachce, diktovať, ako sa minie každá ich troška. S Božími obetami nikdy nezaobchádzajú opatrne a obozretne, podľa princípov; namiesto toho sú to márnotratní rozhadzovači a platí to, čo povedia. Taký človek je skutočný antikrist.

Kedysi bol jeden človek, ktorý súkromne spreneveril Božie obety, čo je vážny problém. Nie je to obyčajný priestupok; je to problém s jeho prirodzenosťou-podstatou. Keď pri vybavovaní nejakých záležitostí prichádzal do styku s nevercami, neustále sa predvádzal, aby si ľudia mysleli, že má peniaze a moc. Následne ho ľudia požiadali o pôžičku. Tento človek ich nielenže neodmietol, ale skutočne im sľúbil požičať peniaze a potom tak urobil použitím podvodných spôsobov voči Božiemu domu. Tento človek mal vážny problém. Pri takejto veľkej veci by si mal podať správu Zhora a vysvetliť fakty; nemôžeš používať Božie obety na to, aby si vyhovel ľuďom kvôli vlastnej dôveryhodnosti a hrdosti. Takto by takéto záležitosti riešil rozumný človek s bohabojným srdcom, keby sa s nimi stretol. Ale robia to antikristi? Prečo sa nazývajú antikristami? Pretože nemajú ani štipku bohabojného srdca; robia si, čo chcú, a Boha, pravdu a Božie slová hádžu za hlavu. Nemajú voči Bohu vôbec žiadnu skutočnú podriadenosť, ale na prvé miesto kladú svoje vlastné záujmy, svoju vlastnú slávu, zisk a postavenie. Použijú podvodné prostriedky na zavádzanie cirkevných vodcov a pracovníkov, a tak požičajú peniaze nevercom. Sú to ich peniaze? Len niekoľkými slovami ich požičajú – nie je to rozdávanie Božích obiet ako darov? Toto robia antikristi a niektorí také veci skutočne urobili. Aby boli schopní niečo také urobiť, ich povaha musí byť trúfalá, strašne arogantná a tiež dosť zákerná. Je tiež zrejmé, že sú hlúpi, takí hlúpi, ako sa len dá – určite doplatia na vlastnú hlúposť. Povedzte Mi, ako by sa malo s takýmito ľuďmi zaobchádzať? (Mali by byť vypudení.) To je všetko? Vypudenie? Kto nahradí straty? Musia byť prinútení zaplatiť náhradu a potom vypudení. Nie sú antikristi bezočiví, keď dokážu urobiť takú vec? V čom sa líšia od archanjela? Archanjel by bezočivo povedal: „To ja som stvoril nebo, zem a všetko – ľudstvo mám ovládať ja!“ Svojvoľne pošliapava a kazí ľudstvo. Keď antikrist prevezme moc, povie: „Vy všetci musíte veriť vo mňa a nasledovať ma. Ja tu vládnem a ja mám posledné slovo. Vo všetkých záležitostiach sa obracajte na mňa a prineste mi cirkevné peniaze!“ Niektorí ľudia hovoria: „Prečo by sme mali dávať cirkevné peniaze tebe?“ a antikrist povie: „Ja som vodca. Je mojím právom toto spravovať. Mám právo spravovať všetko vrátane obiet!“ A potom prevezme nad všetkým kontrolu. Antikristi sa nestarajú o to, aké problémy alebo ťažkosti majú bratia a sestry pri vstupe do života, ani o to, aké knihy kázní a Božích slov im chýbajú. Zaujíma ich len to, kto má v úschove cirkevné peniaze, koľko ich je a ako sa používajú. Ak sa Zhora pýtajú na stav financií tej cirkvi, nielenže neodovzdajú cirkevné peniaze, ale ani nedovolia, aby sa Zhora dozvedeli skutočnosť. Prečo to neurobia? Pretože chcú spreneveriť a privlastniť si cirkevné peniaze. Antikristi majú najväčší záujem o materiálne veci, peniaze a postavenie. Určite nie sú takí, ako hovoria navonok: „Verím v boha. Neusilujem sa o svet a nebažím po peniazoch.“ Rozhodne nie sú takí, ako hovoria. Prečo sa zo všetkých síl usilujú o postavenie a udržiavajú si ho? Pretože chcú vlastniť alebo ovládať všetko, nad čím majú právomoc – najmä peňazí a materiálnych vecí a zmocniť sa toho. Užívajú si tieto peniaze a tieto materiálne veci, akoby to boli výhody ich postavenia. Sú to praví potomkovia archanjela, ktorí majú prirodzenosť-podstatu satana podľa mena aj v skutočnosti. Všetci, ktorí sa usilujú o postavenie a cenia si peniaze, majú určite problém so svojou povahou-podstatou. Nie je to také jednoduché, že majú len povahu antikrista: Majú veľké ambície. Chcú ovládať peniaze Božieho domu. Ak sú zodpovední za nejakú pracovnú úlohu, v prvom rade nedovolia ostatným zasahovať, ani neprijmú otázky alebo dohľad Zhora; okrem toho, keď sú vedúcimi akejkoľvek pracovnej úlohy, nájdu spôsoby, ako sa predvádzať, chrániť sa a povyšovať sa. Vždy chcú vyniknúť, stať sa ľuďmi, ktorí vládnu nad ostatnými a ovládajú ich. Chcú tiež mať v rukách moc a bojovať o vyššie postavenie, a dokonca ovládať každú časť Božieho domu – najmä jeho peniaze. Antikristi majú mimoriadnu lásku k peniazom. Keď ich vidia, oči sa im rozžiaria; v mysli stále myslia na peniaze a usilujú sa o ne. To všetko sú znaky a signály antikristov. Ak s nimi hovoríš v duchovnom spoločenstve o pravde alebo sa snažíš dozvedieť o stave bratov a sestier a pýtaš sa napríklad, koľkí z nich sú slabí a negatívni, aké výsledky dosahuje každý z nich vo svojej povinnosti a ktorí z nich sa na svoju povinnosť nehodia, antikristov to nebude zaujímať. Ale pokiaľ ide o Božie obety – množstvo peňazí, kto ich ochraňuje, kde sú uložené, ich heslá a tak ďalej – to je to, na čom im záleží najviac. Antikrist sa v týchto veciach výnimočne vyzná. Pozná ich ako vlastnú dlaň. Aj to je znakom antikrista. Antikristi sú najlepší v hovorení pekných rečí, ale nekonajú skutočnú prácu. Namiesto toho sú neustále zaujatí myšlienkami na užívanie si Božích obiet. Povedzte Mi, nie sú antikristi nemorálni? Nemajú vôbec žiadnu ľudskú prirodzenosť – sú to rýdzi diabli. Pri svojej práci vždy zakazujú zasahovanie, otázky a dohľad ostatných. Toto je tretie správanie v rámci ôsmeho prejavu antikristov.

Pred nejakým časom kúpila cirkev v jednej krajine budovu a potrebovala ju zrekonštruovať. Zhodou okolností bola v tej krajine cirkevnou vodkyňou antikristka, ktorá ešte neukázala svoju pravú tvár. Táto antikristka použila na rekonštrukciu človeka, ktorého nikto dobre nepoznal, a nikto nevedel, aký vzťah s ním má. Výsledkom bolo, že tento zlý človek zneužil situáciu a počas rekonštrukcie sa premárnilo veľa peňazí, ktoré sa nemali minúť. V dome bolo nejaké použiteľné zariadenie, ktoré bolo všetko odstránené a nahradené novým. Staré zariadenie, ktoré bolo odstránené, potom tento zlý človek predal za peniaze. V skutočnosti nebolo pokazené – stále sa dalo používať –, ale ten zlý človek minul ďalšiu sumu peňazí na nákup nového, aby zarobil peniaze, aby zneužil situáciu. Vedela o týchto veciach táto antikristka? Vedela. Prečo potom tolerovala, aby takto konal? Pretože museli mať nenormálny vzťah. Niektorí ľudia tento problém videli a chceli to preveriť a skontrolovať stavbu, aby videli, ako to pokračuje. Len čo povedali, že sa idú pozrieť na stavbu, táto antikristka sa začala obávať a znepokojovať a povedala: „Nie! Ešte nenastal termín odovzdania – nikto sa tam nesmie pozrieť!“ Jej reakcia bola taká silná, taká citlivá – skrývalo sa za tým niečo? (Áno.) Títo ľudia, teraz už trochu ostražití, o tej veci diskutovali: „Takto to nejde. Nechce nám dovoliť pozrieť sa na stavbu. Určite je v tom nejaký problém; musíme sa na stavenisko ísť pozrieť.“ Ale antikristka stále nedovolila, aby to videli, až kým sa práca nemala odovzdať. Povedzte Mi, neboli tí ľudia popletení? Skutočnosť, že antikristka nedovolila vidieť stavbu, dokazovala, že sa niečo deje. Mali sa ponáhľať nahlásiť to Zhora, alebo ju spoločne odvolať, alebo sa ísť násilím pozrieť a skontrolovať stavbu. To bola ich zodpovednosť. Ak túto zodpovednosť nedokázali prevziať, znamenalo to, že sú naničhodní, neschopní zbabelci. Títo neschopní zbabelci nevytrvali. Nebol to problém s ich vlastnými domami, tak to jednoducho ignorovali. Takí boli sebeckí a nezodpovední. A keď bola práca odovzdaná, cez video som videl, že je tam problém. Aký problém som videl? Uprostred zasadacej miestnosti bol stôl a okolo neho boli kožené kreslá, aké sa používajú v luxusných kanceláriách. Stoličky, na ktorých sedím Ja, sú úplne obyčajné, mali by teda títo obyčajní ľudia používať také luxusné veci? (Nie.) Takýto nábytok tí dvaja nainštalovali a ľudia sa tam cítili veľmi spokojne, keď sedeli na tých miestach. Keď som ten problém objavil, zavolal som si toho darebáka a začal som tú vec vyšetrovať. Všade, v každej miestnosti, kontrola odhalila množstvo problémov a veľké finančné straty. Niečo z pôvodného zariadenia domu bolo použiteľné, no ten zlý človek to vyviezol a predal, aby na tom zarobil; a čo viac, zarobil peniaze, keď kúpil to drahé nové zariadenie; a okrem toho nainštaloval vybavenie, ktoré by v cirkvi nemalo byť. Ten zlý človek to urobil bez toho, aby sa s kýmkoľvek poradil. Vedela tá antikristka, že to robí? Pravdepodobne vedela. Chodila na stavenisko každý deň, a keď to videla, nenahlásila to, ale tolerovala jeho márnotratnosť. Tá drzosť! Je ona veriacou v Boha? Po 20 rokoch viery v Boha bola takáto odporná a urobila takú vec – čo je to za človeka? To nie je človek! Ani dobrí ľudia medzi nevercami to nerobia; aká nemorálnosť! Zakaždým, keď sa jej Zhora pýtali na stavebné práce, robila sa hlúpou, aby Zhora oklamala, zakrývala a tajila veci, a nakoniec vzniklo toľko problémov. Bolo by teda prehnané vypudiť ju a nechať ju pracovať, aby zarobila peniaze na náhradu strát? (Nie.) Povedzte Mi, aj keby tá antikristka dokázala tie peniaze vrátiť, našla by v tomto živote pokoj? Mohla by mať ľahký život? Obávam sa, že bude musieť stráviť celý život v mukách. Keď vedela, že jej činy dospejú až sem, prečo sa len vtedy tak správala? Prečo to vôbec urobila? Nie je to tak, že by verila v Boha len rok alebo dva a nepoznala pravidlá v Jeho dome, alebo čo to znamená mať bohabojné srdce, či čo je vernosť – po všetkých tých rokoch viery v Neho sa vôbec nezmenila, a hoci bola schopná trochu slúžiť, stále páchala veľké zlo! Za to, že je taká odporná, by mala byť vyradená a prekliata!

Antikristi majú vo svojom spôsobe práce niečo spoločné: Bez ohľadu na to, akú prácu vykonávajú, zakazujú ostatným zasahovať alebo sa pýtať. Vždy chcú veci tajiť a zakrývať. Určite majú niečo za lubom; nedovolia ľuďom, aby zistili problémy v ich práci. Keby robili veci čestne a otvorene, spôsobom, ktorý by bol v súlade s pravdou a princípmi, s čistým svedomím, čoho by sa museli obávať? Čo by na tom bolo také, že to nemožno povedať? Prečo nedovolia ostatným pýtať sa a zasahovať? Čoho sa obávajú? Čoho sa boja? Je jasné, že majú niečo za lubom – je to také očividné! Antikristi pracujú bez akejkoľvek transparentnosti. Keď urobia niečo zlé, vymýšľajú spôsoby, ako to skryť a zakryť, vytvárajú falošné zdanie, dokonca sa dopúšťajú nehorázneho podvodu. Aké sú výsledky tohto konania? Boh všetko podrobne skúma a hoci ostatní ľudia o niečom nemusia chvíľu vedieť a môžu byť istý čas zavádzaní, príde deň, keď to Boh zjaví. V Božích očiach je všetko očividné, všetko je zjavené. Je zbytočné, aby si niečo pred Bohom tajil. On je všemohúci, a keď sa rozhodne ťa zjaviť, všetko vyjde najavo za bieleho dňa. Iba antikristi, tí hlupáci, ktorí nemajú duchovné porozumenie a ktorí majú prirodzenosť archanjela, by verili: „Pokiaľ budem veci držať pod pokrievkou a nedovolím ti zasahovať alebo sa pýtať a nedovolím ti dohliadať na veci, nebudeš nič vedieť – a ja budem mať túto cirkev úplne pod kontrolou!“ Veria, že ak budú vládnuť ako králi, budú môcť ovládať situáciu. Je to naozaj tak? Nevedia, že Boh je všemohúci; len si namýšľajú, že sú múdri. Boh všetko podrobne skúma. Povedzme napríklad, že si dnes spáchal zlo. Boh to podrobne skúma, ale nezjaví ťa – dáva ti príležitosť na pokánie. Zajtra opäť spáchaš zlo, a stále o tom nepodáš hlásenie ani sa nekajáš; Boh ti stále dáva príležitosť a čaká, kým sa budeš kajať. Ak sa však naďalej nebudeš kajať, Boh ti už tú príležitosť nebude chcieť dať. Budeš sa Mu hnusiť, bude ťa nenávidieť a v hĺbke svojho srdca ťa nebude chcieť spasiť a úplne ťa opustí. V takom prípade bude otázkou minút, kým ťa zjaví, a akokoľvek sa budeš snažiť veci zakryť alebo tomu brániť, bude to úplne zbytočné. Bez ohľadu na to, akú máš veľkú ruku, dokážeš ňou zakryť oblohu? Bez ohľadu na to, aký si schopný, dokážeš zakryť Božie oči? (Nie.) To sú hlúpe predstavy človeka. Pokiaľ ide o to, aký je Boh v skutočnosti všemohúci, ľudia to už dokážu trochu cítiť v Jeho slovách. Navyše, všetci príslušníci tohto skazeného ľudstva, ktorí páchali veľké zlo a priamo odporovali Bohu, sa stretli s rôznymi trestami a všetci, ktorí to vidia, sú úplne presvedčení a uznávajú, že je to odplata. Dokonca aj neverci vidia, že Božia spravodlivosť nestrpí žiadnu urážku, takže tí, ktorí v Neho veria, by to mali vidieť o to viac. Božia všemohúcnosť a múdrosť sú nemerateľné. Človek nemá možnosť ich jasne vidieť. Existuje jedna pieseň – aké má slová? („Božie skutky sú nemerateľné.“) Toto je Božia podstata, pravé zjavenie Jeho identity a podstaty. Nie sú potrebné tvoje domnienky ani špekulácie. Stačí, ak budeš veriť tým slovám – potom nebudeš robiť také hlúpe veci. Všetci ľudia si o sebe myslia, že sú múdri; zakrývajú si oči a hovoria: „Vidíš ma?“ Boh hovorí: „Nielenže ťa vidím celého, vidím dokonca aj tvoje srdce a to, koľkokrát si prišiel do sveta ľudí,“ a ľudia zostávajú ako obarení. Nemysli si o sebe, že si múdry; nemysli si: „Boh o tomto nevie a nevie ani o tamtom. Nikto z bratov a sestier to nevidel. Nikto to nevie. Mám svoj vlastný malý plán. Pozri, aký som múdry!“ Nikto z ľudí na tomto svete, ktorí nerozumejú pravde alebo neveria, že Boh je zvrchovaný nad všetkým, nie je múdry. Bez ohľadu na to, čo ľudia hovoria alebo robia, nakoniec je to všetko omyl, všetko je v rozpore s pravdou, všetko odporuje Bohu. Existuje len jeden druh človeka, ktorý je múdry. Aký je to druh? Ten, ktorý verí, že Boh všetko podrobne skúma, že všetko vidí a že je zvrchovaný nad všetkým. Takíto ľudia sú nesmierne múdri, pretože vo všetkom, čo robia, sú podriadení Bohu; všetko, čo robia, je v súlade s pravdou, schválené Bohom a stretáva sa s Božím požehnaním. To, či je človek múdry alebo nie, závisí od toho, či sa dokáže podriadiť Bohu; závisí to od toho, či je to, čo hovorí a robí, v súlade s pravdou. Ak si myslíš: „Toto si o tej veci myslím a toto by som chcel urobiť, pretože by mi to prospelo – ale nechcem sa s tým zveriť iným, ani nechcem, aby o tom vedeli“ – je to správny spôsob uvažovania? (Nie.) Čo by si mal urobiť, keď si uvedomíš, že to nie je správny spôsob uvažovania? Mal by si si dať poriadnu facku, aby si sa poučil. Myslíš si, že ak to nepovieš, Boh to nebude vedieť? Skutočnosť je taká, že kým máš tú myšlienku, Boh pozná tvoje srdce. Ako ho pozná? Boh prezrel prirodzenosť-podstatu človeka. Prečo ťa teda v tejto veci neodhalí? Aj bez toho, aby to odhalil, budeš to môcť postupne pochopiť sám, pretože si jedol a pil toľko Jeho slov. Máš svedomie a rozum, myseľ a normálne myslenie; mal by si byť schopný sám prísť na to, čo je správne a čo nesprávne. Boh ti dáva čas a príležitosť, aby si si veci pomaly premyslel, aby si videl, či si hlúpy alebo nie. Po niekoľkých dňoch premýšľania o tej veci uvidíš výsledky: Potom budeš vedieť, že si hlúpy a sprostý a že by si sa nemal snažiť tú vec pred Bohom skrývať. Vo všetkých záležitostiach by si mal pred Bohom všetko odhaliť a mal by si byť úprimný – to je jediná situácia a jediný stav, ktoré by sa mal pred Bohom udržiavať. Aj keď sa neotvoríš, pred Bohom si otvorený. Z Božieho pohľadu On pozná fakty, či sa o tom otvoríš alebo nie. Nie si veľmi hlúpy, ak to nechápeš? Ako teda môžeš byť múdrym človekom? Tým, že sa otvoríš Bohu. Vieš, že Boh všetko podrobne skúma a všetko vie, tak si nenamýšľaj, že si múdry, a nemysli si, že On to možno nevie; keďže je isté, že Boh v skrytosti pozoruje ľudské srdcia, múdri ľudia by mali byť trochu úprimnejší, trochu čistejší a mali by byť čestní – to je múdre konanie. To, že máš vždy pocit, že si múdry; že si chceš vždy nechať svoje vlastné malé tajomstvá; že sa vždy snažíš zachovať si trochu súkromia – je to správny spôsob uvažovania? Je v poriadku byť taký s inými ľuďmi, pretože niektorí ľudia nie sú pozitívne postavy a nemilujú pravdu. Pred takýmito ľuďmi si môžeš niečo nechať pre seba. Neodhaľuj im svoje srdce. Povedzme napríklad, že je niekto, koho nenávidíš, a hovoril si o ňom zle za jeho chrbtom. Mal by si mu o tom povedať? Nie – stačí, ak už takú vec neurobíš. Keby si o tom hovoril, narušilo by to vzťahy medzi vami dvoma. V srdci vieš, že nie si dobrý, že si vo vnútri špinavý a podlý, že žiarliš na ostatných, že v záujme súperenia o slávu a zisk si o niekom inom hovoril zle za jeho chrbtom, aby si ho očiernil – aké odporné! Uznávaš, že si skazený; vieš, že to, čo si urobil, bolo nesprávne a že tvoja prirodzenosť je podlá. Potom prídeš pred Boha a modlíš sa k Nemu: „Ó, Bože, to, čo som urobil v tajnosti, bola podlá, odporná vec – prosím Ťa o odpustenie, prosím Ťa, aby si ma viedol, a prosím Ťa, aby si ma pokarhal. Budem sa snažiť, aby som už takú vec neurobil.“ Urobiť to je v poriadku. Pri interakciách s ľuďmi môžeš použiť určité techniky, ale najlepšie je čisto sa otvoriť Bohu, a ak prechovávaš úmysly a používaš techniky, potom budeš mať problémy. V mysli si stále myslíš: „Čo môžem povedať, aby mal Boh o mne vysokú mienku a nevedel, čo si myslím vo vnútri? Čo je správne povedať? Musím si nechať viac pre seba, musím byť trochu taktnejší, musím mať metódu; možno potom bude mať Boh o mne vysokú mienku.“ Myslíš si, že Boh nebude vedieť, ak takto stále uvažuješ? Boh vie všetko, čo si myslíš. Je vyčerpávajúce takto uvažovať. Hovoriť čestne a pravdivo je oveľa jednoduchšie a uľahčuje to život. Boh povie, že si čestný a čistý, že máš otvorené srdce – a to je nesmierne vzácne. Ak máš úprimné srdce a čestný postoj, potom aj keď sú chvíle, keď zájdeš priďaleko a konáš hlúpo, pre Boha to nie je priestupok; je to lepšie, ako keby si bol taký vypočítavý, a lepšie ako tvoje neustále uvažovanie a spracovávanie. Sú antikristi schopní týchto vecí? (Nie, nie sú.)

Všetci, ktorí kráčajú po ceste antikristov, sú ľudia s povahou antikrista, a to, po čom kráčajú ľudia s povahou antikrista, je cesta antikristov – no medzi ľuďmi s povahou antikrista a antikristami je predsa len malý rozdiel. Ak má niekto povahu antikrista a kráčal by po ceste antikristov, neznamená to nevyhnutne, že je antikrist. Ale ak sa nebude kajať a nedokáže prijať pravdu, môže sa z neho vyvinúť antikrist. Pre ľudí, ktorí kráčajú po ceste antikristov, stále existuje nádej a príležitosť na pokánie, pretože sa ešte nestali antikristami. Ak páchajú rôzne druhy zla a sú označení za antikristov, a teda sú okamžite vyčistení a vypudení, už nebudú mať príležitosť kajať sa. Ak niekto, kto kráča po ceste antikristov, ešte nenapáchal veľa zla, aspoň to ukazuje, že ešte nie je zlým človekom. Ak dokáže prijať pravdu, je pre neho záblesk nádeje. Ak pravdu za žiadnu cenu neprijme, potom bude veľmi ťažké, aby bol spasený, aj keď nepáchal všemožné zlo. Prečo nemôže byť antikrist spasený? Pretože ani v najmenšom neprijíma pravdu. Bez ohľadu na to, ako Boží dom hovorí v duchovnom spoločenstve o tom, že treba byť čestným človekom – o tom, ako musí byť človek otvorený a úprimný, vyjsť s pravdou von a povedať, čo má na srdci, a nesprávať sa nečestne –, oni to jednoducho nedokážu prijať. Neustále majú pocit, že ľudia na čestnosť doplácajú a že hovoriť pravdu je hlúpe. Sú pevne rozhodnutí nebyť čestným človekom. Toto je prirodzenosť antikristov, ktorá má odpor k pravde a nenávidí ju. Ako môže byť niekto spasený, ak ani v najmenšom neprijíma pravdu? Ak niekto, kto kráča po ceste antikristov, dokáže prijať pravdu, je medzi ním a antikristom jasný rozdiel. Všetci antikristi sú ľudia, ktorí neprijímajú ani kúsok pravdy. Bez ohľadu na to, koľko nesprávnych alebo zlých vecí urobili, bez ohľadu na to, aké veľké straty spôsobili práci cirkvi a záujmom Božieho domu, nikdy nebudú o sebe uvažovať a nespoznajú samých seba. Aj keď sú orezávaní, neprijímajú vôbec žiadnu pravdu; preto ich cirkev označuje za zlých ľudí, za antikristov. Antikrist nanajvýš prizná len to, že jeho činy porušujú princípy a nie sú v súlade s pravdou, no absolútne nikdy neprizná, že pácha zlo úmyselne alebo že úmyselne odporuje Bohu. Prizná si len chyby, ale neprijme pravdu; a potom bude ďalej páchať zlo ako predtým bez toho, aby praktizoval akúkoľvek pravdu. Zo skutočnosti, že antikrist nikdy neprijíma pravdu, vidno, že prirodzenosť-podstata antikristov spočíva v odpore k pravde a v nenávisti voči nej. Zostávajú ľuďmi, ktorí odporujú Bohu tak ako vždy, bez ohľadu na to, koľko rokov v Neho veria. Na druhej strane, celé obyčajné skazené ľudstvo môže mať povahu antikrista, ale medzi ním a antikristami je rozdiel. Je veľa ľudí, ktorí si po vypočutí môžu vziať k srdcu Božie slová súdu a odhalenia, opakovane o nich premýšľať a uvažovať o sebe. Potom si môžu uvedomiť: „Takže toto je povaha antikrista; toto znamená kráčať po ceste antikristov. Aký vážny problém! Mám tieto stavy a správanie; mám tento druh podstaty – som tento druh človeka!“ Potom zvažujú, ako môžu odvrhnúť túto povahu antikrista a skutočne sa kajať, a tým sa môžu pevne rozhodnúť, že nebudú kráčať po ceste antikristov. Vo svojej práci a živote, vo svojom postoji k ľuďom, udalostiam a veciam a k Božiemu povereniu môžu uvažovať o svojich činoch a správaní, nad tým, prečo sa nedokážu podriadiť Bohu, prečo stále žijú podľa satanskej povahy, prečo nedokážu vzdorovať telu a satanovi. A tak sa budú modliť k Bohu, prijmú Jeho súd a napomínanie a budú prosiť Boha, aby ich spasil pred ich skazenou povahou a pred vplyvom satana. To, že majú odhodlanie toto urobiť, dokazuje, že dokážu prijať pravdu. Rovnako odhaľujú skazenú povahu a konajú podľa vlastnej vôle; rozdiel je v tom, že antikrist nemá len ambície a túžby založiť nezávislé kráľovstvo – on tiež za žiadnu cenu neprijme pravdu. Toto je Achillova päta antikrista. Ak na druhej strane človek s povahou antikrista dokáže prijať pravdu, modliť sa k Bohu a spoliehať sa na Neho a ak chce odvrhnúť skazenú povahu satana a kráčať po ceste usilovania sa o pravdu, v čom bude táto modlitba a toto odhodlanie prínosom pre jeho vstup do života? Prinajmenšom to spôsobí, že bude o sebe uvažovať a spoznávať samého seba pri konaní svojej povinnosti a používať pravdu na riešenie problémov tak, aby mohol konať svoju povinnosť na požadovanej úrovni. To je jeden spôsob, akým mu to prospeje. Okrem toho, vďaka výcviku, ktorý mu poskytuje konanie povinnosti, bude môcť vykročiť na cestu usilovania sa o pravdu. S akýmikoľvek ťažkosťami sa stretne, bude schopný hľadať pravdu, zamerať sa na prijímanie pravdy a jej praktizovanie; bude schopný postupne odvrhnúť svoju satanskú povahu a dospieť k podriadenosti Bohu a uctievaniu Boha. Takýmto praktizovaním môže dosiahnuť Božiu spásu. Ľudia s povahou antikrista môžu občas odhaliť skazenosť a môžu stále hovoriť a konať v záujme svojej slávy, zisku a postavenia, aj proti svojej vôli, a môžu stále pracovať na základe vlastnej vôle – ale len čo si uvedomia, že odhaľujú svoju skazenú povahu, pocítia ľútosť a budú sa modliť k Bohu. To dokazuje, že sú niekým, kto dokáže prijať pravdu, kto sa podriaďuje Božiemu dielu; dokazuje to, že sa usilujú o vstup do života. Bez ohľadu na to, koľko rokov človek získava skúsenosti, ani koľko skazenosti odhalí, nakoniec bude schopný prijať pravdu a vstúpiť do pravdy-reality. Je niekým, kto sa podriaďuje Božiemu dielu. A keď toto všetko robí, dokazuje to, že už položil svoje základy na pravej ceste. Ale niektorí, ktorí kráčajú po ceste antikristov, nedokážu prijať pravdu. Pre nich bude spása rovnako ťažko dosiahnuteľná ako pre antikristov. Takíto ľudia nič necítia, keď počujú Božie slová, ktoré odhaľujú antikristov, ale sú ľahostajní a nepohnutí. Keď sa duchovné spoločenstvo obráti na tému povahy antikrista, priznajú, že majú povahu antikrista a že kráčajú po ceste antikristov. Budú o tom hovoriť celkom dobre. Ale keď príde čas praktizovať pravdu, stále to odmietnu urobiť; stále budú konať podľa vlastnej vôle, spoliehajúc sa na svoju povahu antikrista. Ak sa ich opýtaš: „Zápasíš v srdci, keď odhaľuješ povahu antikrista? Cítiš výčitky, keď hovoríš, aby si si ochránil svoje postavenie? Uvažuješ o sebe a spoznávaš sám seba, keď odhaľuješ povahu antikrista? Cítiš v srdci ľútosť, keď sa dozvieš o svojej skazenej povahe? Kajáš sa alebo sa potom vôbec zmeníš?“ Určite nebudú mať odpoveď, pretože nemajú žiadne takéto skúsenosti. Nebudú schopní nič povedať. Sú takíto ľudia schopní skutočného pokánia? Určite to nebude ľahké. Tých, ktorí sa skutočne usilujú o pravdu, bude bolieť akékoľvek odhalenie povahy antikrista v nich samých a budú znepokojení; začnú premýšľať: „Prečo jednoducho nemôžem odvrhnúť túto satanskú povahu? Prečo vždy odhaľujem skazenú povahu? Prečo je táto moja skazená povaha taká tvrdohlavá a neodstrániteľná? Prečo je také ťažké vstúpiť do pravdy-reality?“ To ukazuje, že ich životná skúsenosť je plytká a že ich skazená povaha nebola takmer vôbec vyriešená. Preto v ich srdci zúri taký prudký boj, keď ich niečo postihne, a preto tiež znášajú ťarchu týchto múk. Hoci majú odhodlanie odvrhnúť svoju satanskú povahu, určite sa nezaobídu bez boja proti nej vo svojom srdci – a tento bojový stav sa zo dňa na deň zintenzívňuje. A ako sa ich poznanie seba samých prehlbuje a vidia, akí sú hlboko skazení, ešte viac túžia získať pravdu a ešte viac si ju cenia a v priebehu spoznávania seba samých a svojej skazenej povahy budú schopní nepretržite prijímať a praktizovať pravdu. Ich duchovné postavenie bude postupne rásť a ich život-povaha sa začne skutočne meniť. Ak sa budú naďalej snažiť takto získavať skúsenosti, ich situácia sa bude z roka na rok zlepšovať a nakoniec budú schopní zvíťaziť nad telom a odvrhnúť svoju skazenosť, často praktizovať pravdu a dosiahnuť podriadenosť Bohu. Vstup do života nie je ľahký! Je to ako oživovanie niekoho, kto zomiera: zodpovednosť, ktorú môže človek splniť, je hovoriť v duchovnom spoločenstve o pravde, podporovať ho, zaopatrovať ho alebo ho orezávať. Ak dokáže prijať a podriadiť sa, je pre neho nádej; môže mať to šťastie, že unikne, a veci sa zastavia pred smrťou. Ale ak odmietne prijať pravdu a vôbec nič o sebe nevie, potom je v nebezpečenstve. Niektorí antikristi prežijú rok alebo dva po tom, čo boli vyradení, bez toho, aby spoznali samých seba, a nepriznajú si svoje chyby. V takom prípade v nich nezostala žiadna známka života, a to je dôkaz, že už nemajú nádej na spásu. Dokážete prijať pravdu, keď ste orezávaní? (Áno.) Potom je tu nádej – to je dobrá vec! Ak dokážete prijať pravdu, máte nádej na spásu.

Ak chceš byť spasený, musíš prekonať mnoho prekážok. Aké sú to prekážky? Neustály boj s tvojou skazenou povahou a boj s povahou satana a antikristov: chce ťa ovládať a ty sa jej chceš zbaviť; chce ťa zavádzať a ty ju chceš zavrhnúť. Ak zistíš, že sa nedokážeš zbaviť svojej skazenej povahy, ani keď si ju spoznal, budeš zúfalý, budeš cítiť bolesť a budeš sa modliť. Niekedy, keď budeš vidieť, že to trvá už dlho a stále si sa nedokázal zbaviť ovládania satanovou povahou, budeš mať pocit, že je to beznádejné, ale nepoddáš sa a budeš cítiť, že nemôžeš ďalej pokračovať taký negatívny a skľúčený – že musíš bojovať ďalej. V procese vykonávania povinnosti a v procese zažívania Božieho diela majú ľudia rôzne vnútorné reakcie, a to postupne. Stručne povedané, tí so životom sú tí, ktorí sa usilujú o pravdu, a vo svojom vnútri sa neustále menia. V ich myslení a názoroch, v ich správaní a praktikách, a dokonca aj v úmysloch, nápadoch a myšlienkach, ktoré sú hlboko v ich mysli, bude dochádzať k neustálemu obratu. Okrem toho budú čoraz jasnejšie rozlišovať, čo je správne a čo nesprávne, aké nesprávne veci urobili, či je nejaký spôsob myslenia správny alebo nesprávny, či je nejaký názor v súlade s pravdou, či sú princípy, ktoré stoja za určitým konaním, v súlade s Božími úmyslami a či sú niekým, kto sa podriaďuje Bohu, niekým, kto miluje pravdu. Tieto veci budú v ich srdci postupne čoraz jasnejšie. Na akom základe je teda postavené dosiahnutie týchto výsledkov? Na základe praktizovania právd a vstupovania do nich tak, ako im rozumejú. Prečo antikristi jednoducho nedokážu dosiahnuť zmenu? Nie sú schopní porozumieť pravde? (Nie.) Dokážu jej porozumieť, ale nepraktizujú ju, a nepraktizujú ju, keď ju počujú. Možno jej rozumejú a prijímajú ju ako učenie, ale dokážu vôbec uviesť do praxe tie kúsky učení a predpisov, ktorým sú schopní porozumieť? Nie, ani v najmenšom; aj keby si ich nútil, aj keby sa vyčerpali snahou, stále by ich nedokázali uviesť do praxe. Preto pre nich vstup do pravdy zostáva večnou prázdnotou. Nech už antikrist akokoľvek hovorí o tom, že je čestným človekom, nech sa akokoľvek snaží, stále nedokáže vysloviť jediné čestné vyhlásenie; a nech akokoľvek hovorí o tom, že je ohľaduplný k Božím úmyslom, stále sa nevzdá svojich sebeckých, podlých pohnútok. Koná zo sebeckého hľadiska. Keď vidí niečo dobré, niečo, čo by mu prinieslo prospech, povie: „Daj to sem – to je moje!“ Hovorí čokoľvek, čo by prospelo jeho postaveniu, a robí čokoľvek, čo by prospelo jemu samému. To je podstata antikristov. Môžu mať v chvíľkovom návale vášne pocit, že porozumeli troche pravdy. Zmocní sa ich horlivosť a vykrikujú niekoľko fráz: „Musím praktizovať a zmeniť sa a uspokojiť boha!“ No keď príde čas praktizovať pravdu, urobia to? Nie. Čokoľvek Boh hovorí, koľkokoľvek právd a faktov káže spolu s akýmkoľvek množstvom skutočných príkladov, antikristom to nemôže pohnúť ani to nemôže otriasť jeho ambíciou. To je charakteristika a znak antikrista. Jednoducho nebude praktizovať vôbec žiadnu pravdu; keď hovorí pekne, je to preto, aby to počuli ostatní, a nech hovorí akokoľvek pekne, je to len forma vznešene znejúcich a prázdnych rečí – pre neho je to teória. Ako takíto ľudia v skutočnosti umiestňujú pravdu vo svojich srdciach? Čo som vám už povedal, že je prirodzenosť-podstata antikrista? (Nenávisť voči pravde.) Správne. Nenávidia pravdu. Veria, že ich podlosť, ich sebectvo a odpornosť, ich arogancia, ich surovosť, ich uzurpovanie si postavenia a bohatstva a ich ovládanie druhých sú najvyššou pravdou, najvyššou filozofiou a že nič iné nie je také vysoké ako tieto veci. Keď získajú postavenie a môžu ovládať ľudí, môžu si robiť, čo chcú, a všetky ich ambície a túžby sú potom dosiahnuteľné. To je konečný cieľ antikrista.

Antikristi majú odpor k pravde a nenávidia ju. Je možné, aby si prinútil niekoho, kto má odpor k pravde, prijať ju a praktizovať ju? (Nie.) Urobiť to je ako chcieť, aby prasa lietalo alebo aby vlk žral seno – nebolo by to žiadať od nich nemožné? Niekedy uvidíš, ako sa vlk votrie do stáda, aby bol s ovcami. Je to len pretvárka, čaká na svoju príležitosť zožrať ovce. Jeho prirodzenosť sa nikdy nezmení. Rovnako chcieť od antikrista, aby praktizoval pravdu, je ako chcieť od vlka, aby žral seno a zanechal svoj inštinkt žrať ovce: je to nemožné. Vlci sú mäsožravce. Žerú ovce – žerú rôzne druhy zvierat. To je ich prirodzenosť a nedá sa zmeniť. Ak niekto povie: „Neviem, či som antikrist, ale kedykoľvek počujem, ako sa v duchovnom spoločenstve hovorí o pravde, moje srdce vzplanie hnevom a nenávidím to – a ktokoľvek by ma orezával, toho by som nenávidel ešte viac,“ je ten človek antikrist? (Áno.) Niekto povie: „Keď ťa niečo postihne, musíš sa podriadiť a hľadať pravdu,“ a ten prvý človek povie: „Akéže podriadenie! Prestaň hovoriť!“ Čo je to za vec? Je to prchkosť? (Nie.) Aká je to povaha? (Nenávisť voči pravde.) Neznesú o tom ani reči, a len čo hovoríš v duchovnom spoločenstve o pravde, ich prirodzenosť vybuchne a ukážu svoju pravú tvár. Neradi počujú akúkoľvek zmienku o hľadaní pravdy alebo podriadení sa Bohu. Aký veľký je ich odpor? Keď počujú také reči, vybuchnú. Ich zdvorilosť sa vytratí; neboja sa, že sa prezradia. Až tak ďaleko siaha ich nenávisť. Môžu teda praktizovať pravdu? (Nie.) Pravda nie je určená pre zlých; je určená pre tých ľudí, ktorí majú svedomie a rozum, ktorí milujú pravdu a pozitívne veci. Od týchto ľudí vyžaduje, aby ju prijali a praktizovali. A pokiaľ ide o tých podlých ľudí s podstatou antikrista, ktorí sú extrémne nepriateľskí voči pravde a pozitívnym veciam, tí nikdy neprijmú pravdu. Bez ohľadu na to, koľko rokov veria v Boha, bez ohľadu na to, koľko kázní si vypočujú, nebudú prijímať ani praktizovať pravdu. Nepredpokladajte, že nepraktizujú pravdu preto, lebo jej nerozumejú, a že keď si toho vypočujú viac, porozumejú jej. Je to nemožné, pretože všetci, ktorí majú odpor k pravde a nenávidia ju, sú satanovho druhu. Nikdy sa nezmenia a nikto iný ich nemôže zmeniť. Je to presne ako s archanjelom po tom, čo zradil Boha: Počuli ste niekedy Boha povedať, že spasí archanjela? Boh to nikdy nepovedal. Čo teda urobil Boh satanovi? Zvrhol ho do povetria a necháva ho, aby Mu na zemi slúžil a robil to, čo má. A keď dokončí svoju službu a Boží plán riadenia bude zavŕšený, zničí ho a to bude všetko. Hovorí mu Boh čo i len jednu vec navyše? (Nie.) Prečo nie? Pretože by to bolo, jedným slovom, zbytočné. Povedať mu čo i len jednu vec by bolo nadbytočné. Boh ho prezrel: Prirodzenosť-podstata antikrista sa nemôže nikdy zmeniť. Tak to chodí.

Keď sa stretnete s antikristom, ako by ste sa k nemu mali správať? Boli niektorí vodcovia, ktorí boli označení za falošných vodcov alebo antikristov a boli prepustení. Pri jednom z nich bratia a sestry po čase hlásili, že má určitú pracovnú spôsobilosť, že sa medzitým kajal a podával dobrý výkon. Nie je celkom jasné, či podával dobrý výkon, pokiaľ ide o jeho správanie, alebo či hovoril ľúbivým spôsobom, alebo či sa stal disciplinovanejším vo svojej úlohe. Keďže bratia a sestry povedali, že podáva dobrý výkon, a vzhľadom na to, že na niektoré práce chýbali ľudia, bolo zariadené, že bude vykonávať nejakú prácu. A výsledkom bolo, že ani nie o dva mesiace neskôr bratia a sestry podali správu: „Okamžite ho prepustite – neznesiteľne nás utláča. Ak nebude prepustený, nebudeme môcť konať svoje povinnosti.“ Za žiadnu cenu nesúhlasili s tým, aby bol použitý; kohokoľvek by zvolili za vodcu, on by to nebol. Bol to ten istý starý hriešnik – mal len silné reči, ale v skutočnosti sa ani trochu nezmenil. Čo sa dialo? Jeho prirodzenosť bola úplne odhalená. Ako by sa podľa teba mala táto záležitosť riešiť? To, že bratia a sestry mali takú silnú reakciu, dokazuje, že skutočne mali trochu rozlišovacej schopnosti. Niektorí ľudia ním boli zavedení, a keď ho Zhora vyriešili, niektorí sa ho zastali a neskôr niektorí povedali, že sa kajal. Tak bol opäť povýšený a po chvíli bol úplne odhalený. Bratia a sestry ho teraz úplne prezreli a spojili sa, aby ho zosadili. Zhora videli, že títo ľudia teraz rozlišujú. Neboli polievaní nadarmo. Takže vzhľadom na to, že nikto nesúhlasil s tým, aby bol použitý, Zhora ho prepustili. Odkiaľ pochádzala ich rozlišovacia schopnosť? (Z porozumenia pravde.) Áno – porozumeli pravde. Rozlišovacia schopnosť pochádza z porozumenia pravde. Nevládla tam ešte stále pravda a Boh? (Áno.) Rozlíšili ho včas: po jeho prepustení už bratia a sestry netrpeli pod jeho kontrolou. Ľudia pod jeho útlakom tak veľmi trpeli. Nemal vôbec žiadnu ľudskú prirodzenosť. Nerobil si svoju prácu, ale vyrušoval bratov a sestry pri vykonávaní ich povinností – tyranizoval ich a zneužíval svoju moc. Kto by s tým súhlasil? Hlupák – ten áno! Keď sú takíto ľudia prepustení, majú z toho potom nejaké pocity? Naposledy bol ten človek prepustený Zhora; tentoraz ho zosadili bratia a sestry, vypískali ho z pódia – nie práve očarujúci odchod! Pôvodne chcel získať pozíciu. Ako sa ukázalo, nakoniec žiadnu nezískal, ale zrazu sa zrútil a bol vrátený do svojej pôvodnej podoby. Nemal o sebe uvažovať? (Áno.) Keby bol normálnym človekom, len s vážne skazenou povahou, nemusel by tiež o sebe uvažovať? (Áno.) Existuje typ človeka, ktorý neuvažuje. Myslí si, že má pravdu, že čokoľvek robí, je správne; neprijíma fakty, neprijíma pozitívne veci a neprijíma svoje hodnotenie zo strany ostatných. Sú to ľudia, ktorí majú povahu-podstatu antikrista. Iba antikristi nevedia o sebe uvažovať. O čom namiesto toho uvažujú? „Pche! Príde deň, keď moja hviezda opäť vyjde. Počkajte, kým vás budem mať v hrsti – potom uvidíte, ako vás budem týrať!“ Budú mať na to príležitosť? (Nie.) Už nemajú príležitosť. Keď bratia a sestry začnú rozumieť čoraz viacerým pravdám a keď dokážu rozlíšiť všetky rôzne stavy rôznych ľudí, a najmä rozlíšiť antikristov, priestor, ktorý antikristovi zostane na páchanie zla, sa bude zmenšovať a bude mať na to čoraz menej príležitostí. Nebude pre neho ľahké pokúsiť sa o návrat. Dúfajú, že Zhora budú kázať o niečo menej o rozlišovaní a už nebudú rozlišovať, kto sú. Keď počuje, ako sa v duchovnom spoločenstve hovorí o takýchto pravdách, vie, že je s ním koniec, a myslí si, že už nie je nádej na jeho návrat. Jeho úvahy nejdú smerom: „To, čo odhaľujú a rozlišujú, je správne – úplne to odráža môj stav. Ako by som sa mal zmeniť? Ak si budem naďalej takto počínať, nebude to môj koniec? Budem odpísaný. Čo dobré by mohlo vzísť z kráčania po ceste archanjela a znepriatelenia si Boha?“ Mal by takéto myšlienky? (Nie.) Nebude premýšľať a určite nebude o sebe uvažovať a snažiť sa spoznať samého seba; namiesto toho by radšej zomrel, než by sa kajal. To je jeho prirodzenosť. Bez ohľadu na to, ako hovoríš v duchovnom spoločenstve o pravde, neprebudí ho to ani ho to neprinúti kajať sa. Existuje úniková cesta bez pokánia? (Nie.) Nekajá sa. Kráča po svojej ceste až do jej trpkého konca, do svojej záhuby, ktorú si sám privodil, čo diktuje prirodzenosť antikristov.

Celý tento čas sme hovorili o téme rozlišovania antikristov. Aký pocit majú podľa vás tí, ktorí sú antikristi, keď to počúvajú? Keď príde čas zhromaždiť sa, cítia neznesiteľné muky a v srdci odolávajú. Nie sú to antikristi? (Sú.) Keď normálny človek so skazenou povahou vie, že má povahu antikrista, dychtivo si želá počuť a pochopiť viac, pretože len čo porozumie, bude sa schopný usilovať o zmenu. Myslí si, že ak neporozumie, zíde z cesty a môže prísť deň, keď vykročí na cestu antikristov, kde by páchal veľké zlo, otvoril by stavidlá, a tak by stratil príležitosť na spásu a prišiel by do záhuby. Bojí sa toho. Myslenie antikrista je iné. Zúfalo sa snaží o to, aby nikto iný nehovoril o takýchto kázňach o rozlišovaní a aby ich nepočúval; dychtivo si želá, aby boli všetci popletení a bez rozlišovacej schopnosti a aby ich mohol zavádzať. To by ho urobilo šťastným. Čo je najväčším želaním antikrista? Prevziať moc. Chceli by ste prevziať moc? (Nie.) Nie svojím srdcom, ale niekedy vám to napadne v myšlienkach ako niečo, čo by ste chceli, a tak je to v skutočnosti niečo, čo by ste chceli urobiť. Možno máte v sebe subjektívne želanie, túžbu hlboko v srdci nebyť takým človekom, nevydať sa touto cestou, ale keď sa vám niečo stane, tvoja skazená povaha ťa ovplyvní a poháňa. Namáhaš si myseľ premýšľaním o tom, ako si ochrániš svoje postavenie a vplyv, koľko ľudí môžeš ovládať, ako hovoriť s autoritou, aby si si získal úctu ostatných. Keď stále myslíte na tieto veci, vaše srdce už nie je pod vašou kontrolou. Čo ho ovláda? (Skazená povaha.) Áno – je pod kontrolou satanovej skazenej povahy. Človek celé dni uvažuje o záujmoch svojho tela; stále bojuje s ostatnými a v procese týchto bojov nič nezíska a je to pre neho veľmi bolestivé – žije len pre telo a satana. A tak sa rozhodne, že bude dobre konať svoju povinnosť a žiť pre Boha, len aby opäť bojoval o postavenie a svoje záujmy, keď ho niečo postihne: boj tam a späť, ktorý ho unavuje až do špiku kostí a z ktorého nič nezíska. Povedzte Mi, nie je to vyčerpávajúci spôsob života? (Je.) Žije tak deň čo deň a ani sa nenazdá, prejdú desaťročia. Niektorí ľudia veria v Boha desať alebo dvadsať rokov – koľko pravdy získali? Ako veľmi sa zmenila ich skazená povaha? Pre koho žijú každý deň? Pre čo sa zamestnávajú? Pre čo si lámu hlavu? Všetko je to pre telo. Boh povedal, že „každý výtvor myšlienok ľudského srdca je po celý čas len zlý“. Je v tých slovách chyba? Ochutnajte ich; vychutnajte si ich. Keď myslíš na tieto slová, keď ich zažívaš, nebojíš sa? Môžeš povedať: „Cítim strach. Navonok platím cenu celý deň; zanechávam, vydávam sa a trpím. To robí moje telesné telo – ale všetky myšlienky môjho srdca sú zlé. Všetky idú proti pravde. V mnohých veciach, ktoré robím, to, z čoho vychádzam, môj motív a moje ciele sú čisto o konaní zla podľa mojich vlastných domnienok.“ Čo vzíde z takéhoto konania? Zlé skutky. Spomenie si na ne potom Boh? Niektorí môžu povedať: „Verím v Boha dvadsať rokov. Všetkého som sa vzdal – a predsa si to Boh nepamätá.“ Sú zarmútení a trpia. Čo ich bolí? Keby bol Boh k človeku skutočne prísny, človek by sa nemal čím chváliť. Toto všetko je Božia milosť, Jeho milosrdenstvo – Boh je k človeku taký tolerantný. Zamyslite sa nad tým: Boh je taký svätý, taký spravodlivý, taký všemohúci a len sa pozerá, ako tí, ktorí Ho nasledujú, myslia na úplne zlé veci, a to celý deň, a na myšlienky, ktoré idú proti pravde, a na myšlienky, ktoré sa týkajú výlučne záujmov ich vlastného postavenia, slávy a zisku. Bude Boh tolerovať, aby Mu Jeho nasledovníci takto odporovali a zrádzali Ho? Rozhodne nie. Ľudia ovládaní týmito nápadmi, myšlienkami, úmyslami a motívmi bezostyšne robia veci vo vzdore a odpore voči Bohu, pričom sa chvália, že konajú svoju povinnosť a spolupracujú s Božím dielom. To všetko Boh vidí, a predsa to musí znášať. Ako to znáša? Poskytuje pravdu; polieva a odhaľuje; tiež osvecuje a osvetľuje a dáva vedenie a karhá a disciplinuje – a keď je táto disciplína prísna, musí dokonca poskytnúť uistenie. Aký trpezlivý musí byť Boh, aby to všetko robil! Sleduje rôzne skazené povahy týchto ľudí, skutočnosť, že všetky ich rôzne odhalenia, správanie a nápady sú zlé – a predsa to dokáže zniesť. Povedzte Mi, dokázal by to človek? (Nie.) Trpezlivosť, ktorú rodičia prejavujú svojim deťom, je skutočná, ale stále ich môžu opustiť alebo s nimi dokonca prerušiť vzťahy, keď sa veci stanú neznesiteľnými. Čo potom trpezlivosť, ktorú Boh prejavuje človeku? Každý deň, ktorý žiješ, je dňom, keď ti Boh prejavuje svoju trpezlivosť. Taký je trpezlivý. Čo je v tej trpezlivosti? (Láska.) Nielen láska – má od teba očakávanie. Aké je to očakávanie? Že uvidí výsledok a úrodu prostredníctvom diela, ktoré koná, a umožní človeku okúsiť Jeho lásku. Má človek takú lásku? Nemá. Len s trochou učenia a vzdelania, len s trochou daru alebo špeciálnej zručnosti sa človek cíti byť vo vznešenejšom postavení ako ostatní a že obyčajní ľudia sa k nemu nemôžu ani priblížiť. To je odpornosť človeka. Koná tak Boh? Je to práve naopak: takí nepredstaviteľne špinaví, hlboko skazení ľudia sú tí, ktorých Boh spasí; ba čo viac, žije spolu s nimi, hovorí s nimi a podporuje ich, tvárou v tvár. To človek nedokáže.

Nasleduje ďalšie duchovné spoločenstvo o ďalšom probléme. Niektorí ľudia, keď podávajú svedectvo, hovoria: „Vždy, keď ma niečo postihne, myslím na Božiu lásku a Jeho milosť a som dojatý. Vždy, keď na tieto veci myslím, prestanem odhaľovať svoju skazenú povahu.“ Väčšina ľudí má pocit, že tento výrok je dobrý, že skutočne dokáže vyriešiť problém odhaľovania skazenej povahy. Obstojí toto tvrdenie? Nie, neobstojí. Božia láska, Jeho všemohúcnosť, Jeho zhovievavosť voči človeku a všetko dielo, ktoré Boh na človeku koná, môžu človeka len dojať – tú jeho časť, ktorá je jeho ľudskou prirodzenosťou, tú časť, ktorá je jeho svedomím a rozumnosťou; nemôže to však vyriešiť skazenú povahu človeka ani zmeniť cieľ a smer jeho usilovania sa. Preto Boh koná dielo súdu posledných dní: vyjadruje a poskytuje pravdu, aby vyriešil problém skazenej povahy človeka. Akú najdôležitejšiu vec Boh robí? Vyjadruje a poskytuje pravdu a súdi a napomína človeka. Nechce ťa dojať svojimi činmi ani vecami, ktoré robí, aby zmenil smer a cieľ tvojho usilovania sa. Takto by nekonal. Čokoľvek Boh hovorí o tom, aký je trpezlivý s človekom alebo ako ho spasí, za akúkoľvek veľkú cenu – akokoľvek to podá, želá si len, aby človek porozumel Jeho úmyslu spasiť ľudí. Nehovorí tieto veci preto, aby obmäkčil srdcia ľudí a umožnil im obrátiť sa, pretože sú dojatí tým, že Ho počuli. To sa nedá dosiahnuť. Prečo nie? Skazená povaha človeka je jeho prirodzenosť-podstata a táto prirodzenosť-podstata je základom, na ktorý sa ľudia spoliehajú, aby prežili. Nie je to zlý zvyk ani návyk, ktorý sa zmení, keď človeka trochu postrčíme; nezmení sa, len čo je človek šťastný, ani získaním určitého množstva vedomostí či prečítaním niekoľkých kníh. To by bolo nemožné. Nikto nemôže zmeniť prirodzenosť človeka. Človek sa môže zmeniť len prijatím a získaním pravdy – jedine pravda môže zmeniť ľudí. Ak chceš dosiahnuť zmenu vo svojom živote-povahe, musíš sa usilovať o pravdu, a aby si sa usiloval o pravdu, musíš začať tým, že jasne porozumieš rôznym pravdám, ktoré Boh hovorí. Niektorí ľudia veria, že ak niekto pochopil učenie, potom pochopil pravdu. Nemôže byť na väčšom omyle. Nie je to tak, že ak rozumieš učeniu o viere v Boha a dokážeš hovoriť o niekoľkých duchovných teóriách, potom si pochopil pravdu. Teraz sa nad tým zamyslite: čo presne označuje pravda? Prečo stále hovorím, že je toľko ľudí, ktorí nerozumejú pravde? Domnievajú sa: „Ak dokážem pochopiť význam Božích slov, znamená to, že som pochopil pravdu,“ a že: „Všetky Božie slová sú správne; všetky prehovárajú do nášho srdca, a tak sú naším spoločným jazykom.“ Povedzte Mi, je tento výrok správny, alebo nie? Čo vlastne znamená rozumieť pravde? Prečo hovoríme, že nerozumejú pravde? Najprv si povieme niečo o tom, čo je pravda. Pravda je realitou všetkých pozitívnych vecí. Ako teda realita týchto pozitívnych vecí súvisí s človekom? (Bože, ja to chápem tak, že keď človek rozumie pravde, prejavuje sa to tak, že bez ohľadu na to, s akými osobami, udalosťami a vecami sa stretne, má princípy a vie, ako s nimi zaobchádzať, a má cestu na praktizovanie; pravda dokáže vyriešiť jeho ťažkosti a stať sa realitou v jeho živote. Boh práve povedal, že chápanie učenia nie je chápaním pravdy – ľudia majú pocit, akoby pravde rozumeli, ale nedokážu vyriešiť žiadne problémy a ťažkosti, ktoré majú v reálnom živote. Nemajú na to žiadnu cestu; nedokážu si veci spojiť s pravdou.) To znamená nerozumieť pravde. Časť z toho, čo bolo práve povedané, vystihla podstatu: Čo je pravda? (Vďaka pravde môžu mať ľudia cestu na praktizovanie a konať podľa princípov; dokáže vyriešiť ich ťažkosti.) Správne. Porovnávať sa s pravdou-princípmi a praktizovať podľa nich – to je cesta. Dokazuje to, že ide o porozumenie pravde. Ak rozumieš len učeniu, a keď sa ti niečo stane, nedokážeš ho uplatniť a nájsť princípy, potom to nie je porozumenie pravde. Čo je pravda? Pravda sú princípy a kritériá pre konanie všetkých vecí. Nie je to tak? (Je.) Keď hovorím, že nerozumiete pravde, hovorím, že po vypočutí kázní poznáte len učenie. Neviete, aké sú v ňom princípy a kritériá pravdy, ani ktoré veci, čo sa vám stávajú, zahŕňajú tento aspekt pravdy, ani ktoré stavy ho zahŕňajú, ani neviete, ako tento aspekt pravdy uplatniť. Nič z tohto neviete. Povedzme napríklad, že ste položili nejakú otázku. To, že položíte otázku, znamená, že nerozumiete príslušnej pravde. Porozumiete jej po tom, čo o nej budete hovoriť v duchovnom spoločenstve? (Áno.) Možno po duchovnom spoločenstve trochu porozumiete, ale ak tomu neporozumiete, keď sa vám znova stane podobná vec, nie je to skutočné porozumenie pravde. Nepoznáš princípy a kritériá tejto pravdy; neovládaš ich. Možno si o nejakej pravde myslíš, že si ju pochopil – ale pokiaľ ide o to, aké reality rieši a na aké stavy človeka je zameraná, ak si ju pochopil, dokážeš s ňou potom porovnať svoj vlastný stav? Ak to nedokážeš a nikdy nevieš, aký je tvoj skutočný stav, je to potom chápanie pravdy? (Nie.) Nie je to chápanie pravdy. Keď ide o jeden aspekt pravdy a princípov a ty vieš, ktoré záležitosti a stavy túto pravdu zahŕňajú a ktoré druhy ľudí alebo ktoré z tvojich vlastných stavov sa jej týkajú, a si tiež schopný použiť ju na ich vyriešenie, potom to znamená, že rozumieš pravde. Ak máš pri počúvaní kázne pocit, že jej rozumieš, ale keď máš hovoriť v duchovnom spoločenstve, len papagájuješ slová, ktoré si počul, a nie si schopný o tom hovoriť a vysvetliť to z hľadiska stavov a reálnych situácií, je to chápanie pravdy? Nie, to nie je ono. Rozumiete teda väčšinou pravde, alebo nie? (Nerozumieme.) Prečo nie? Pretože keď si vypočujeme väčšinu právd, rozumiete len učeniu. Nedokážete viac, než to dodržiavať ako predpis; neviete, ako to flexibilne uplatniť. Keď vás niečo postihne, zostanete zaskočení; keď vás niečo postihne, nedokážete v danej situácii použiť ten kúsok učenia, ktorému ste porozumeli, – je to nanič. Je to porozumenie pravde, alebo nie? (Nie je.) To znamená nerozumieť pravde. Ak nerozumieš pravde, čo potom? Musíš sa usilovať o vyššiu úroveň a dať si tú námahu, aby si na to prišiel. V tvojej ľudskej prirodzenosti musí byť niekoľko vecí: musíš byť svedomitý a dôkladný v tom, čo sa učíš a čo robíš. Ak sa chceš usilovať o pravdu, ale nemáš svedomie a rozum normálnych ľudí, potom nikdy nebudeš schopný porozumieť pravde a tvoja viera je popletená. Nezávisí to od tvojej kvality; závisí to len od toho, či máš tento druh ľudskej prirodzenosti. Ak áno, potom dokážeš porozumieť základným pravdám, aj keď je tvoja kvalita priemerná. Aspoň sa to týka pravdy. A ak máš veľmi dobrú kvalitu, potom to, čomu rozumieš, môžu byť veci na hlbokých úrovniach pravdy, a v tom prípade do nej budeš môcť vstúpiť hlbšie. Súvisí to s tvojou kvalitou. Ak však v tvojej ľudskej prirodzenosti nie je postoj svedomitosti a dôkladnosti a si vždy nejasný a neistý, popletený, vždy v stave zahmlenosti – zahmlený, nejasný a povrchný vo všetkých záležitostiach, potom pre teba bude pravda vždy len predpismi a učením. Nebudeš ju môcť získať. Máte teraz, keď ma to počujete hovoriť, pocit, že usilovať sa o pravdu je ťažké? Je v tom istá miera ťažkosti, ktorá však môže byť veľká alebo malá. Ak sa nad tým zamyslíš a vynaložíš úsilie, ťažkosti sa zmiernia a získaš niekoľko právd; ak na pravdu nevynaložíš žiadne úsilie na pravdu, ale len na učenie a vonkajšie praktizovanie, potom nebudeš môcť získať pravdu.

Prenikli ste prostredníctvom môjho systematického duchovného spoločenstva o týchto pravdách k podstate veci? Uvedomili ste si niečo? Nie je vo veciach v rámci ktorejkoľvek oblasti pravdy viac podrobností než v súbore vedomostí akéhokoľvek vysokoškolského kurzu? (Je.) Je tam tak veľa podrobností. Ľudia sa dokážu naučiť veci už za pár rokov úsilia, prostredníctvom neustálej praxe a praktických skúseností, pokiaľ si tieto veci dokážu zapamätať a pochopiť ich. Keď si človek osvojuje nejaký akademický predmet, dokáže ho postupne zvládnuť len tým, že vynaloží čas a energiu a trochu sa nad ním zamyslí. Ale na pochopenie pravdy nestačí len používať rozum – musíš používať srdce. Ak o Božích slovách neuvažuješ srdcom alebo ich nezažívaš srdcom, nebudeš schopný porozumieť pravde. Pravdu môžu dosiahnuť len ľudia, ktorí majú duchovné porozumenie, sú svedomití a dokážu chápať veci; tí, ktorí nemajú duchovné porozumenie, majú chabú kvalitu a nedokážu chápať veci, ju nikdy nebudú môcť dosiahnuť. Ste povrchní ľudia alebo ste dôkladní? (Sme povrchní ľudia.) Nie je to nebezpečné? Dokážete byť dôkladní? (Dokážeme.) To je dobré; rád to počujem. Nehovorte stále, že to nedokážete – ako to budete vedieť, kým to neskúsite? Mali by ste toho byť schopní. Je nádej, že s vaším súčasným odhodlaním a postojom vo vašom usilovaní sa porozumiete základným pravdám. Je to dosiahnuteľné. Pokiaľ je človek ochotný používať srdce a zaplatiť cenu a v srdci vynakladá úsilie smerom k pravde, Duch Svätý začne konať dielo a zdokonalí ho. Ak v srdci nevynakladá úsilie smerom k pravde, potom Duch Svätý nebude konať dielo. Pamätajte: Aby človek dospel k porozumeniu pravde, musí proaktívne vynaložiť úsilie a zaplatiť cenu, ale tým možno dosiahnuť len polovicu želaných výsledkov, možno tým dosiahnuť len tú časť, v ktorej ľudia musia priložiť ruku k dielu. Druhá polovica je kľúčová časť porozumenia pravde, na ktorú ľudia nestačia a v záujme dosiahnutia ktorej sa musia spoliehať na dielo a zdokonalenie Ducha Svätého. Nesmiete zabúdať, že hoci pri získavaní vedomostí a učení sa o vede sa stačí spoliehať na vynaloženie úsilia, pri porozumení pravde to tak nefunguje. Je zbytočné spoliehať sa len na myseľ – človek musí používať srdce a musí zaplatiť cenu. Čo sa dosiahne zaplatením ceny? Dielo Ducha Svätého. Ale čo je základom pre dielo Ducha Svätého? Myseľ človeka musí byť dostatočne dôkladná; jeho srdce musí byť dostatočne tiché a pokojné a dostatočne úprimné, až potom bude Boh konať dielo. Dielo Ducha Svätého je jemné a tí, ktorí ho okúsili, to vedia. Ľudia, ktorí často vynakladajú úsilie smerom k pravde, môžu často cítiť osvietenie Ducha Svätého, takže ich cesta praktizovania pri konaní povinnosti je hladká a v ich srdciach je čoraz väčšia jasnosť. Ľudia bez skúseností nemôžu cítiť dielo Ducha Svätého a nikdy nemôžu vidieť správnu cestu. Všetky záležitosti sú pre nich zahmlené a nejasné; nevedia, aká je správna cesta. Dosiahnuť porozumenie pravde a jasne vidieť cestu praktizovania v skutočnosti nie je ťažké: Ak má človek v srdci tieto podmienky, Duch Svätý bude konať dielo. Ale ak tvoje srdce tieto podmienky opustí, dielo Ducha Svätého nebudeš schopný vnímať. Nie je to abstraktné ani hmlisté. Keď si v týchto stavoch a tvoje srdce je v týchto podmienkach, ak hľadáš, vynakladáš úsilie, uvažuješ a modlíš sa, Duch Svätý bude v tebe konať dielo. Ale ak si nepozorný, stále sa chceš usilovať o postavenie a bojovať o slávu a zisk, stále sa chceš prehnane zameriavať na formu a vynakladať na ňu úsilie – ak sa stále vyhýbaš Bohu, skrývaš sa pred Ním, strániš sa Ho a odmietaš Ho, nie si úprimný a nemáš voči Nemu otvorené srdce –, Duch Svätý nebude konať dielo, nebude si ťa všímať a nebude ťa ani karhať. Koľko pravdy môže pochopiť niekto, kto ani nezažil karhanie Ducha Svätého? Niekedy ťa Duch Svätý karhá, aby ti dal najavo, ktorý spôsob konania je správny a ktorý nesprávny. Keď v tebe vyvolá takýto pocit, čo tým nakoniec získaš? Získaš schopnosť rozlišovať správne od nesprávneho a budeš mať v tej veci na prvý pohľad úplne jasno: „Ten spôsob je nesprávny – nie je v súlade s princípmi. To nemôžem urobiť.“ Budeš pri tej veci jasne vedieť, aké sú princípy, aký je Boží úmysel a čo je v skutočnosti pravda, a tak budeš vedieť, čo máš robiť. Ale ak Duch Svätý nekoná dielo, ak ťa takto nedisciplinuje, budeš vo vzťahu k takýmto veciam navždy v zmätenom stave a nebudeš v nich mať jasno. Keď ťa postihnú, zostaneš zaskočený; keď ťa postihnú, nebudeš vedieť, čo sa deje, a v srdci budeš veľmi zmätený – nebude ti jasné, čo máš robiť. Môžeš sa zblázniť od úzkosti – prečo však Duch Svätý nezačne konať dielo? Možno niektoré stavy v tebe nie sú správne a ty kladieš odpor. Čím kladieš odpor? Ak lipneš na nejakom mylnom názore alebo predstave, Boh nebude konať dielo, ale počká, kým si uvedomíš, že tá predstava alebo názor sú nesprávne. Duch Svätý bude konať dielo len na tomto základe. Keď Duch Svätý koná dielo, nekončí pri tom, že ti dá vedome najavo, čo je správne a čo nesprávne. Namiesto toho ti umožní jasne vidieť, aká je cesta, smer a cieľ a ako ďaleko je tvoje porozumenie od pravdy. Dá ti to jasne vedieť. Mali ste takéto skúsenosti? Ak niekto verí v Boha desať alebo dvadsať rokov bez takýchto konkrétnych skúseností, aký je to človek? Povrchný. Dokáže ponúknuť len zopár často opakovaných učení a fráz a problémy dokáže riešiť len pomocou niekoľkých svojich stratégií a jednoduchých techník. Preto je predurčený dosiahnuť len malý pokrok – nikdy neporozumie pravde a Duch Svätý v ňom nebude konať dielo. Takíto povrchní ľudia, pre ktorých je pravda úplne nedosiahnuteľná, nedokážu pravde porozumieť, ani keď ich Duch Svätý osvecuje. A tak v nich Duch Svätý nebude konať dielo. Prečo nie? Nadržiava Boh niekomu? Nie. Aký je teda dôvod? Pretože ich kvalita je príliš chabá a je to mimo ich dosahu. Nerozumejú pravde, ani keď Duch Svätý koná dielo; keby im bolo povedané, že niečo je princíp, dokázali by to pochopiť? Nie. Takže Boh to neurobí. Máte s tým skúsenosti? Pravda je nestranná. Keď sa o ňu usiluješ, keď do nej prenikáš, Duch Svätý bude konať dielo a ty ju získaš. Ale ak si lenivý, túžiš po pohodlí a nie si pri pravde ochotný vynaložiť úsilie, Duch Svätý nebude konať dielo a pravdu nebudeš môcť získať, nech si ktokoľvek. Rozumieš teraz? Usilujete sa v súčasnosti o pravdu? Kto sa o ňu usiluje, ten ju získa, a tí, ktorí ju nakoniec získajú, sa stanú pokladmi. Tí, ktorí ju nedokážu získať, im môžu závidieť, ale márne: Ak premeškajú túto príležitosť, bude preč.

Kedy je najlepšie obdobie na usilovanie sa o pravdu? Toto obdobie, keď Boh koná dielo v tele, hovorí a je s tebou v duchovnom spoločenstve tvárou v tvár, vedie ťa a pomáha ti. Prečo hovorím, že toto je najlepšie obdobie? Pretože vďaka dielu a reči vteleného Boha môžeš úplne porozumieť úmyslom Ducha Svätého a spoznať, ako Duch Svätý koná dielo. Vtelený Boh je schopný v úplnosti chápať princípy, vzorce, spôsoby a prostriedky diela Ducha Svätého a hovorí ti o tom, aby si v tom nemusel sám tápať. Vydaj sa touto skratkou a budeš to môcť dosiahnuť hneď. Keď vtelený Boh prestane hovoriť a dokončí svoje dielo, budeš v tom musieť tápať sám. Nie je nikto, kto by mohol toto vtelené telo zastúpiť, kto by ti mohol výslovne povedať, čo máš robiť, kam máš smerovať a akou cestou sa máš vydať. Nie je nikto, kto by ti tie veci mohol povedať; nech by bol niekto akokoľvek duchovne založený, nedokázal by to. Existujú na to príklady. Je to presne ako s veriacimi v Ježiša, ktorí veria už dvetisíc rokov: Niektorí z nich teraz robia krok späť, aby čítali Starý zákon a dodržiavali zákon; a niektorí nosia kríže, no v izbách si vešajú Desatoro a dodržiavajú predpisy a prikázania. Čo nakoniec získali? Duch Svätý koná dielo, ale ak nie sú prítomné Božie výslovné slová, ľudia vždy len tápu. Čo znamená neprítomnosť výslovných slov? Znamená to, že to, v čom ľudia tápu a čo získavajú, je nejednoznačné. Nie je nikto, kto by ti mohol dať istotu a povedať, že je správne, aby si robil toto, a nesprávne robiť tamto. Nie je nikto, kto by ti to mohol povedať. Aj keby ťa Duch Svätý osvecuje a ty veríš, že je to správne, schvaľuje to potom Boh? Ani ty si nie si istý, však? (Nie, nie sme.) Tie slová Pána Ježiša, ktoré zanechal pred dvetisíc rokmi a boli zaznamenané v Biblii – teraz, o dvetisíc rokov neskôr, veriaci v Pána ponúkli najrôznejšie vysvetlenia záležitosti Jeho návratu a nie je nikto, kto v skutočnosti pozná presné vysvetlenie. Takže prijať túto etapu diela je pre ľudí veľkou záťažou. Čo to ukazuje? Že pri týchto nejednoznačných slovách, ktoré nie sú podané výslovne, má desať ľudí desať vysvetlení a sto ľudí sto. Každý má svoje vlastné odôvodnenia a argumenty. Ktoré vysvetlenie je presné? Kým Boh neprehovorí alebo neponúkne záver, nezáleží na ničom, čo povie človek. Nech je tvoja denominácia akokoľvek veľká, nech má akokoľvek veľa členov, je to pre Boha dôležité? (Nie.) Boh sa nepozerá na tvoju silu. Aj keby ani jeden človek na svete nedokázal prijať to, čo Boh robí, je to správne a je to pravda. Toto je večný, nemenný fakt! Všetky náboženstvá a denominácie to vysvetľujú tak a onak, a čo sa nakoniec stane? Je tvoje vysvetlenie na niečo užitočné? (Nie.) Boh to vyvráti jedinou vetou. Nech to budeš vysvetľovať akokoľvek, bude si ťa Boh všímať? (Nie.) Prečo si ťa nebude všímať? Boh začal konať nové dielo, ktoré trvá už takmer tridsať rokov. Bude si všímať týchto ľudí, nech kričia akokoľvek arogantne? (Nie.) Nebude si ich všímať. Ľudia v náboženstve by povedali: „Keď si ich Ty nebudeš všímať, nemôžu byť spasení?“ Faktom je, že Božie slová už dávno všetko objasnili a čo On povie, to platí. Bez ohľadu na to, akú veľkú silu má náboženský svet, nebude to na nič; nech sú ich počty akokoľvek veľké, nedokazuje to, že majú pravdu. Boh koná tak, ako má; kde má začať, tam začne; koho si má vybrať, toho si vyberie. Je ovplyvňovaný a obmedzovaný náboženským svetom? (Nie.) Ani v najmenšom. Toto je Božie dielo. A predsa sa skazené ľudstvo chce s Bohom hádať a celé dni Mu ponúka vysvetlenia – je to na niečo užitočné? Ľudia sa dokonca chytajú slov Biblie, aby si ich vykladali, ako chcú – jasne ich vytrhávajú z kontextu a dokonca na nich chcú celý život lipnúť a čakať, kým ich Boh naplní. Snívajú! Ak človek nehľadá pravdu v Božích slovách a vždy chce žiadať Boha, aby urobil tú či onú vec, má ten človek ešte rozum? O čo sa snaží? Chce sa vzbúriť? Chce súperiť s Bohom? Keď zostúpia veľké kataklizmy, všetci zostanú ohromení; budú plakať a kričať, ale márne. Nebude to tak? Bude.

Teraz je najlepšie obdobie – je to čas, keď Boh prináša ľuďom spásu a zdokonaľuje ich. Nečakaj, kým príde deň, keď toto obdobie premeškáš, a potom budeš uvažovať: „Čo znamená tá vec, ktorú Boh povedal? Bolo by lepšie opýtať sa vtedy, teraz sa už nemôžem opýtať. Budem sa teda len modliť; Duch Svätý bude konať dielo, to je to isté.“ Bude to to isté? (Nie.) Keby bolo, potom by ľudia, ktorí verili v Pána počas týchto dvetisíc rokov, neboli takí, akí sú. Len sa pozri na slová, ktoré napísali takzvaní svätí v prvej polovici druhého tisícročia – aké sú plytké, aké úbohé! Teraz existuje hrubá kniha chválospevov, ktoré spievajú ľudia všetkých náboženstiev a denominácií, a tieto chválospevy hovoria len o Božej milosti a získavaní požehnania – len o týchto dvoch veciach. Je to poznanie Boha? Nie, nie je. Je v tom štipka pravdy? (Nie.) Vedia len to, že Boh miluje ľudí sveta. Vo svete existuje výrok, ktorý je tu stále, je nemenný: „Boh je láska.“ To je jediná veta, ktorú ľudia poznajú. Nuž, ako Boh miluje ľudí? Teraz ich opúšťa a vyraďuje – je stále láskou? Podľa nich nie – už nie. A tak Ho odsudzujú. To, že sa človek neusiluje o pravdu a nedokáže jej porozumieť, je tá najúbohejšia vec. V súčasnosti je tu taká veľká príležitosť. Boh sa vtelil, aby vyjadril pravdu a osobne spasil ľudí. Bola by taká škoda, keby si sa neusiloval o pravdu a nezískal ju. Keby si sa o ňu usiloval a robil to s vervou, a predsa by si ju nakoniec nepochopil, mal by si čisté svedomie – aspoň by si nesklamal sám seba. Začali ste sa teraz usilovať? Počíta sa vykonávanie povinnosti ako usilovanie sa o pravdu? Počíta sa to ako istý druh spolupráce, ale pokiaľ ide o dosiahnutie usilovania sa o pravdu, o to, či sa to počíta za takéto usilovanie, ešte to tým nie je. Je to len forma správania, druh konania – znamená to mať postoj usilovania sa o pravdu. Ako sa teda niečo môže počítať ako usilovanie sa o pravdu? Musíš začať tým, že porozumieš pravde. Ak nerozumieš pravde, nič neberieš vážne, svoju povinnosť robíš povrchne a robíš si, čo chceš, bez toho, aby si niekedy hľadal pravdu alebo venoval pozornosť pravde-princípom, budeš potom schopný porozumieť pravde? Ako sa môžeš usilovať o pravdu, ak jej nerozumieš? Nie je to tak? (Je.) Akí sú to ľudia, ktorí sa neusilujú o pravdu? Sú to hlupáci. Ako sa teda usilovať o pravdu? Musíš začať tým, že jej porozumieš. Je namáhavé porozumieť pravde? Nie, nie je. Začni od prostredí, s ktorými prichádzaš do kontaktu, a povinnosti, ktorú vykonávaš, a praktizuj a cvič sa podľa pravdy-princípov. Takéto konanie ukazuje, že si začal kráčať po ceste usilovania sa o pravdu. Najprv začni na základe týchto princípov hľadať, uvažovať, modliť sa a kúsok po kúsku získavať osvietenie – to osvietenie, ktoré získaš, je pravda, ktorej by si mal porozumieť. Hľadaj pravdu najprv pri vykonávaní svojej povinnosti a usiluj sa o konanie podľa pravdy-princípov. Všetky tieto veci sú neoddeliteľné od reálneho života: osôb, udalostí a vecí, s ktorými sa v živote stretávaš, a záležitostí, ktoré spadajú do rozsahu tvojej povinnosti. Začni týmito záležitosťami a dosiahni porozumenie pravde-princípom – potom budeš mať vstup do života.

23. októbra 2019