Deviaty bod: Svoju povinnosť konajú, len aby sa odlíšili a uspokojili svoje vlastné záujmy a ambície; nikdy neberú ohľad na záujmy Božieho domu a dokonca tieto záujmy zrádzajú a zamieňajú za osobnú slávu (Tretia časť)

II. Záujmy antikristov

B. Ich vlastná povesť a postavenie

V poslednom duchovnom spoločenstve sme hovorili o deviatom bode rôznych prejavov antikristov. Poďme si to v krátkosti zrekapitulovať. Do koľkých podskupín sme pri našom rozbore rozdelili záujmy antikristov? (Do troch. Prvou bola osobná bezpečnosť antikristov, druhou ich vlastná povesť a postavenie atreťou ich výhody.) Záujmy, ktoré sa týkajú antikristov, zahŕňajú tieto tri podskupiny: ich vlastnú bezpečnosť, postavenie a ich osobné výhody – je to tak? (Áno.) Prvá podskupina, ich vlastná bezpečnosť, sa dá pochopiť pomerne ľahko. Vzťahuje sa na nebezpečné okolnosti, s ktorými sa antikristi stretávajú, a dotýka sa ich priamych záujmov: ich osobnej bezpečnosti. Duchovné spoločenstvo o tejto podskupine sme už v podstate ukončili. Druhou podskupinou je ich vlastná povesť a postavenie. V poslednom duchovnom spoločenstve sme hovorili o niektorých prejavoch, ktoré ktomu patria, ale bolo to v dosť všeobecnej rovine. Odhadujem, že túto podskupinu chápete apoznáte len pojmovo. Ak neuvediem nejaké príklady aneposkytnem vám podrobnú, konkrétnu analýzu, možno o tomto aspekte podstaty a prejavov antikristov budete mať len trochu dogmatického a doslovného porozumenia a nebudete schopní rozpoznať žiadne z týchto skutočných konkrétnych odhalení a prejavov. Pokiaľ ide o duchovné spoločenstvo o týchto témach, tak zvášho hľadiska platí, že čím je konkrétnejšie, tým lepšie, však? (Áno.) Radi počúvate hotové veci; neradi nad nimi sami uvažujete. Robíte si po vypočutí týchto kázní nejaké domáce úlohy? Ak bude moje duchovné spoločenstvo príliš podrobné, nebudete mať pocit, že som príliš pedantský a zdĺhavý? Mohli by ste povedať: „Naozaj podceňuješ naše IQ; naozaj máme takú chabú kvalitu? Stačí, ak uvedieš len jeden alebo dva príklady. Okrem toho, pokiaľ ide o rozbor podstaty antikristov, o veciach spojených s ich láskou k postaveniu amoci sme si vduchovnom spoločenstve povedali už dosť. Prečo sa naše duchovné spoločenstvo o záujmoch antikristov dotýka aj tejto témy? Nie je to príliš monotónne sa a puntičkárske? Naozaj otom treba hovoriť v duchovnom spoločenstve?“ V skutočnosti trocha opakovania nie je na škodu. Ak si to v duchovnom spoločenstve vezmeme zo všetkých uhlov, budete tomuto aspektu podstaty antikristov rozumieť dôkladnejšie. Pri duchovnom spoločenstve o pravde sa navyše nesmiete báť opakovania. Sú pravdy, o ktorých sa v ňom hovorí už roky, a ľudia do nich stále nevstúpili. Je správne snažiť sa vždy vyhnúť opakovaniu a stále hľadať nové štýly a vyjadrenia? (Je to nesprávne.) Samotná pravda úzko súvisí so životmi ľudí. Všetky tie rôzne veci a skazené povahy, ktoré ľudia vo svojich životoch odhaľujú, a ich prejavy, názory a postoje, ktoré majú k najrôznejším veciam, sa každý deň neustále dookola opakujú. Duchovné spoločenstvá o pravde a rozbory rôzneho obsahu a podstát z rôznych uhlov sú pre vstup ľudí do pravdy absolútne prospešné. V poslednom duchovnom spoločenstve sme jednoduchým a všeobecným spôsobom hovorili o druhej podskupine záujmov antikristov: o ich vlastnej povesti a postavení. Dnes uvediem niekoľko príkladov, aby sme si o tom v našom duchovnom spoločenstve mohli pohovoriť podrobne. Samozrejme, ak ste na základe Môjho duchovného spoločenstva získali nejaké nové porozumenie alebo dostali isté zjavenie, boli ste osvietení alebo ste v priebehu vlastných skúseností či života videli nejaké relevantné príklady, môžete sa doň zapojiť aj vy. Ďalej si z pohľadu záujmov antikristov konkrétne rozoberme, čo antikristi prejavujú, keď ide o ich vlastnú povesť a postavenie, aké skazené povahy odhaľujú a akými spôsobmi odhaľujú takéto prirodzenosti-podstaty.

To, ako si antikristi cenia svoju povesť a postavenie, presahuje rámec obyčajných ľudí a je to niečo v ich samotnej povahe-podstate; nie je to dočasný záujem ani prechodný vplyv ich okolia – je to niečo v ich živote, v ich kostiach, a je to teda ich podstata. Znamená to, že pri všetkom, čo antikristi robia, berú do úvahy predovšetkým svoju vlastnú povesť a postavenie, nič iné. Pre antikristov je povesť a postavenie ich životom a cieľom, o ktorý sa usilujú celý svoj život. Vo všetkom, čo robia, je ich prvou úvahou: „Čo sa stane s mojím postavením? A s mojou povesťou? Ak to urobím, budem mať vďaka tomu dobrú povesť? Zvýši to moje postavenie v očiach ľudí?“ To je prvá vec, na ktorú myslia, čo je dostatočným dôkazom, že majú povahu a podstatu antikristov – len ztohto dôvodu vnímajú veci takto. Dá sa povedať, že pre antikristov nie sú povesť a postavenie nejakou dodatočnou požiadavkou a už vôbec nie vecami, ktoré sú im cudzie, bez ktorých by sa zaobišli. Sú súčasťou prirodzenosti antikristov, sú v ich kostiach, v ich krvi, sú im vrodené. Antikristom nie je ľahostajné, či majú povesť a postavenie; to nie je ich postoj. Aký je teda ich postoj? Povesť a postavenie sú úzko spojené s ich každodenným životom, s ich každodenným stavom, s tým, o čo sa denne usilujú. Pre antikristov sú postavenie a povesť ich životom. Bez ohľadu na to, ako žijú, bez ohľadu na to, v akom prostredí žijú, bez ohľadu na to, akú prácu robia, bez ohľadu na to, o čo sa usilujú, aké sú ich ciele a aké je ich životné smerovanie, všetko sa točí okolo dobrej povesti a vysokého postavenia. A tento cieľ sa nemení; nikdy nedokážu odložiť tieto veci bokom. To je pravá tvár antikristov a ich podstata. Mohli by ste ich dať do pralesa hlboko v horách, no ani tam by sa nevzdali svojho úsilia o povesť a postavenie. Môžete ich zaradiť medzi hocijakú skupinu ľudí, no jediné, na čo dokážu myslieť, je aj tak ich povesť a postavenie. Hoci antikristi tiež veria v Boha, úsilie o povesť a postavenie považujú za ekvivalent viery v Boha a tieto dve veci kladú na rovnakú úroveň. To znamená, že keď kráčajú po ceste viery v Boha, zároveň sa usilujú o svoju vlastnú povesť a postavenie. Dá sa povedať, že v srdci antikristov je úsilie o pravdu v ich viere v Boha úsilím o povesť a postavenie; že úsilie o povesť a postavenie je tiež úsilím o pravdu; získať povesť a postavenie znamená získať pravdu a život. Ak cítia, že nemajú žiadnu slávu, zisk ani postavenie, že k nim nikto nevzhliada, nectí ani nenasleduje, potom sú veľmi sklamaní, veria, že viera v Boha nemá zmysel ani hodnotu, a vravia si: „Je taká viera v boha zlyhaním? Nie som bez nádeje?“ V srdci často kalkulujú o takýchto veciach. Kalkulujú, ako si môžu vydobyť miesto v Božom dome, ako môžu mať v cirkvi vznešenú povesť, ako môžu dosiahnuť, aby ľudia počúvali, keď hovoria, a podporovali ich, keď konajú, ako môžu dosiahnuť, aby ich ľudia nasledovali bez ohľadu na to, kde sú, a ako môžu mať vplyvný hlas v cirkvi, slávu, zisk a postavenie – v srdci sa skutočne sústreďujú na takéto veci. Práve o toto sa takíto ľudia usilujú. Prečo stále prikladajú význam týmto veciam? Po prečítaní Božích slov a po vypočutí kázní, naozaj tomu všetkému nerozumejú, naozaj nie sú schopní to všetko rozlíšiť? Naozaj nie sú Božie slová a pravda schopné zmeniť ich predstavy, myšlienky a názory? Vôbec to nie je tak. Problém spočíva v nich, je to vonkoncom preto, lebo nemilujú pravdu, lebo v srdci majú odpor k pravde a v dôsledku toho ju vôbec neprijímajú – čo je dané ich prirodzenosťou-podstatou.

Po tom, čo si antikristi vypočujú Božie slová a pravdu, sa zdá, že v srdci našli smer. Čo však vlastne je tento takzvaný smer? Ide o to, že získajú akýsi nástroj – alebo, jeden by mohol povedať, akúsi prospešnú zbraň –, ktorá im umožňuje mať ešte väčšiu istotu, že získajú postavenia. A tak túto príležitosť využívajú, aby viac počúvali, viac čítali, viac sa učili, mali viac duchovných spoločenstiev a viac praktizovali, až sa postupne dostanú do bodu, keď dokážu hovoriť o mnohých slovách a učeniach a kázať množstvo takzvaných kázní, ktoré sú nezabudnuteľné a vďaka ktorým si ich ľudia vážia. Len čo pochopia tieto učenia, ktoré ľudia z hľadiska ich doslovného významu považujú za dobré, je to, akoby sa chytili záchranného lana a našli smer a svetlo úsvitu. Antikristi teda nepočúvajú kázne a nečítajú Božie slová kvôli svojmu praktizovaniu alebo aby nasledovali Božie slovo, a už vôbec tieto veci nerobia preto, aby porozumeli Jeho úmyslom. Robia ich preto, aby si mohli získať ľudí a nalákať viac ľudí, aby ich uctievali a nasledovali, a to pomocou Božích slov či týchto teórií, ktoré považujú za duchovné, alebo kázaním vznešených kázní. Božie slová, pravda a Jeho cesta sa pre týchto ľudí nebadateľne stávajú akýmsi kanálom, rebríkom a nástrojom, ktorý používajú na získanie postavenia a prestíže medzi ostatnými. Nech sa na to teda pozeráte akokoľvek, v antikristoch nenájdete žiadnu skutočnú vieru ani žiadnu skutočnú podriadenosť. Naopak, bez ohľadu na to, koľko úsilia vkladajú do počúvania kázní a čítania Božích slov a ako „zbožne“ pôsobí ich viera v Jeho slová, je tu jedna vec, ktorú nemožno poprieť: hoci antikristi robia tieto veci, ich úmyslom a plánom nie je nasledovať Božiu vôľu, a už vôbec nimi nie je dobre vykonávať svoje povinnosti; nechcú byť tými najmenšími z nasledovníkov ani stvorenými bytosťami, ktoré svedomito prijímajú Božie poverenie a Jeho zvrchovanosť a opatrenia. Skôr chcú tieto veci len využiť na dosiahnutie svojich individuálnych cieľov a na získanie miesta v srdciach iných a pozitívneho hodnotenia pred Bohom – to je všetko, čo chcú. Bez ohľadu na to, ako antikristi kážu Božie slová, aké správne, vznešené a duchovné sú kázne, ktoré kážu, anakoľko tieto kázne vyhovujú vkusu ľudí, teda ani trochu nebudú praktizovať a vstupovať. Zároveň však ich úsilie o postavenie ao povesť bude prinášať čoraz viac „ovocia“. Prečo to hovorím? Hovorím to preto, lebo bez ohľadu na to, čo takíto ľudia robia a čo sa im s veľkým úsilím podarí dosiahnuť, nemožno oddeliť smer a ciele, o ktoré sa usilujú, a motív a východiskový bod, ktorý pri každom svojom konaní prechovávajú v hĺbke svojho srdca, od postavenia a povesti, ktoré sú tak úzko späté s ich vlastnými záujmami.

Hovorí sa, že čo zaseješ, to budeš žať. Nezáleží na tom, akú dobrú kvalitu a dary antikristi majú alebo aké zbožné a duchovné prejavy ukazujú – môžu vzhľadom na to, že prechovávajú ambíciu a túžbu mať moc a ovládať Boží vyvolený národ, že sa neusilujú o pravdu aže hľadajú len povesť a postavenie, praktizovať podľa Božích požiadaviek? Dokážu vo svojich činoch spĺňať štandardy, ktoré Boh vyžaduje? (Nie.) K akým následkom teda ich činy a správanie v skutočnosti povedú? (Určite k tomu, že si založia vlastné nezávislé kráľovstvo a budú o všetkom rozhodovať.) Správne. Bez ohľadu na to, čo antikristi robia, je toto ten konečný výsledok. Čo teda spôsobuje tento výsledok? Je to predovšetkým ich neschopnosť prijať pravdu. Bez ohľadu na to, či sú antikristi orezávaní, súdení alebo napomínaní, to vo svojom srdci neprijmú. Nech už robia antikristi čokoľvek, vždy majú vlastné ciele a úmysly, vždy konajú podľa vlastného plánu a k opatreniam a dielu Božieho domu zaujímajú takýto postoj: „Môžeš mať tisíc plánov, ale ja mám jedno pravidlo.“ To všetko je dané prirodzenosťou antikristov. Môžu antikristi zmeniť svoju mentalitu a konať podľa pravdy-princípov? To by bolo celkom nemožné, pokiaľ by im to nebolo priamo nariadené Zhora – v tom prípade môžu niečo urobiť neochotne, z donútenia. Ak by neurobili vôbec nič, boli by odhalení a prepustení. Len za takýchto okolností dokážu do istej miery vykonať trochu reálnej práce. Takýto postoj zaujímajú antikristi k vykonávaniu povinností; rovnaký postoj zaujímajú aj k praktizovaniu pravdy: keď má pre nich praktizovanie pravdy úžitok, keď ich za to budú všetci uznávať a obdivovať, celkom iste vyjdú v ústrety a vyvinú nejaké symbolické úsilie, ktoré sa ostatným zdá byť prijateľné. Ak nemajú z praktizovania pravdy žiadny úžitok, ak ho nikto vrátane nadriadených vodcov nevidí, vtedy sa nedá hovoriť o tom, že by praktizovali pravdu. Ich praktizovanie pravdy závisí od kontextu a situácie a zvažujú, ako by to mohli robiť tak, aby si to iní všimli, a aký veľký prospech by z toho vyplynul; k týmto veciam pristupujú dômyselne a dokážu sa prispôsobiť rôznym situáciám. Neustále dbajú na vlastnú slávu, zisk a postavenie a vôbec neberú ohľad na Božie úmysly, pričom v tomto zaostávajú za praktizovaním pravdy a dodržiavaním princípov. Antikristi venujú pozornosť len vlastnej sláve, zisku a postaveniu, vlastným osobným záujmom a je pre nich neprijateľné, že nezískajú žiadnu výhodu či obdiv. Praktizovanie pravdy im spôsobuje ťažkosti. Ak sa ich úsilie neocení a aj keď pracujú pred inými, ale ich prácu nevidno, potom nebudú pravdu praktizovať vôbec. Ak im prácu nariadi priamo Boží dom a nezostáva im iné, ako ju vykonať, stále berú do úvahy, či to prinesie úžitok ich postaveniu a povesti. Ak to prospeje ich postaveniu a môže to zlepšiť ich povesť, do tejto práce sa úplne vložia a vykonajú ju svedomito; majú pocit, že zabijú dve muchy jednou ranou. Ak to neprinesie úžitok ich sláve, zisku a postaveniu, pričom zlá práca by mohla uškodiť ich dobrej povesti, prídu na spôsob alebo si vymyslia výhovorku, ako sa z toho vyvliecť. Bez ohľadu na to, akú povinnosť antikristi plnia, vždy dodržiavajú rovnaký princíp: musia niečo získať v súvislosti s povesťou, postavením alebo ich záujmami a nesmú utrpieť žiadnu stratu. Antikristi obľubujú najmä taký druh práce, pri ktorej nemusia trpieť ani zaplatiť žiadnu cenu, pričom to prospeje ich povesti a postaveniu. Skrátka, nech už antikristi robia čokoľvek, najprv zvažujú svoje vlastné záujmy a konajú až po tom, čo si to všetko premyslia; nepodriaďujú sa pravde skutočne, úprimne a absolútne bez kompromisov, ale robia to selektívne a podmienečne. O akú podmienku ide? Ich postavenie a povesť musia zostať v bezpečí a nesmú utrpieť žiadnu ujmu. Až po splnení tejto podmienky sa rozhodnú a vyberú si, čo urobia. To znamená, že antikristi vážne uvažujú nad tým, ako zaobchádzať s pravdou-princípmi, Božími povereniami a dielom Božieho domu alebo ako sa vysporiadať s vecami, ktorým čelia. Neuvažujú, ako uspokojiť Božie úmysly, ako predísť poškodeniu záujmov Božieho domu, ako uspokojiť Boha alebo ako osožiť bratom a sestrám; nad týmito vecami nepremýšľajú. Nad čím antikristi premýšľajú? Či to nejako zasiahne ich vlastné postavenie a povesť alebo či poklesne ich prestíž. Ak by konali v súlade s pravdou-princípmi a prospelo by to dielu cirkvi a osožilo bratom a sestrám, ale v dôsledku toho by utrpela ich povesť a mnohí ľudia by si uvedomili ich pravé duchovné postavenie a zistili by, akú majú prirodzenosť-podstatu, potom určite nebudú konať v súlade s pravdou-princípmi. Ak by do istej miery vykonávali reálne dielo a viac ľudí by si ich tak cenilo, vzhliadalo k nim a obdivovalo ich, mohli by tak získať ešte väčšiu prestíž alebo by ich slová mohli v sebe niesť autoritu a viac ľudí by sa im podriadilo, potom sa rozhodnú pre tento spôsob konania. Inak sa nikdy nerozhodnú ignorovať svoje vlastné záujmy na úkor záujmov Božieho domu alebo bratov a sestier. To je prirodzenosť-podstata antikristov. Nie je to sebecké a opovrhnutiahodné? V akejkoľvek situácii sa antikristi ocitnú, považujú svoje postavenie a povesť za najdôležitejšie. Nikto s nimi nemôže súperiť. Nech už si to vyžaduje akúkoľvek metódu, pokiaľ si ňou antikristi získajú ľudí a prinútia ostatných, aby ich uctievali, tak to urobia. Apoužijú túto metódu na získanie si ľudí aj vtedy, ak si Boží vyvolený ľud váži a schvaľuje za vydávanie svedectva o Bohu niekoho iného. Antikristi však nemajú pravdu ani praktické skúsenosti, a tak si lámu hlavu s vytváraním súboru teórií, ktoré svedčia o Bohu na základe ľudských predstáv a hovoria o tom, aký je Boh veľký, ako veľmi miluje človeka, ako platí cenu za jeho spásu a ako veľmi sa pokoruje a skrýva. Po takomto svedectve o Bohu dosiahnu výsledok, že si ich ľudia ešte viac vážia, majú pre nich vo svojich srdciach viac miesta a nemajú vnich žiadne miesto pre Boha. Ak uvidia, že hovorenie o sebapoznaní môže spôsobiť, že im bude viac ľudí dôverovať, vzhliadať k nim a vážiť si ich, budú o ňom hovoriť často a budú sa často rozoberať. Budú rozoberať skutočnosť, že sú diablom a nie ľuďmi, že nemajú rozum, že sa neusilujú o pravdu a že ju nemajú. A budú v duchovnom spoločenstve hovoriť o niekoľkých klamlivých a bezvýznamných témach, aby zavádzali ostatných, získali si ich dôveru a prinútili viac ľudí, aby ich chválili a vzhliadali k nim. Takto konajú antikristi. Ak im určitá metóda zdieľania skúsenostného svedectva umožní získať si súhlas a obdiv iných ľudí, nebudú váhať s jej použitím. Naozaj sa na túto metódu zamerajú, vynaložia na ňu úsilie a budú si nad ňou lámať hlavu. Stručne povedané, ich cieľ a motív pri tomto všetkom sa netočí okolo ničoho iného než okolo postavenia a povesti. Nech už ide o ich vonkajšie vyjadrovanie, metódy, správanie alebo istý druh myšlienky, názoru či spôsobu usilovania sa, všetky tieto veci sa točia okolo povesti a postavenia. Toto je spôsob, akým antikristi pracujú.

Ak sa antikristom útočí alebo siaha na ich povesť alebo postavenie, berú to ešte vážnejšie, ako keby sa niekto pokúšal pripraviť ich o život. Bez ohľadu na to, koľko kázní si vypočujú alebo koľko Božích slov prečítajú, nebudú cítiť smútok ani ľútosť nad tým, že nikdy nepraktizovali pravdu a vydali sa na cestu antikristov, ba ani nad tým, že majú prirodzenosť-podstatu antikristov. Namiesto toho si neustále lámu hlavu nad tým, ako získať postavenie a zlepšiť svoju povesť. Dá sa povedať, že všetko, čo antikristi robia, robia preto, aby sa predvádzali pred ostatnými, a nerobia to pred Bohom. Prečo to hovorím? Pretože títo ľudia sú tak zaľúbení do postavenia, že ho považujú za svoj život, za svoj celoživotný cieľ. Okrem toho, keďže tak veľmi milujú postavenie, nikdy neveria v existenciu pravdy a dokonca sa dá povedať, že v sebe nemajú vôbec žiadnu vieru v Božiu existenciu. Preto bez ohľadu na to, ako kalkulujú, aby získali reputáciu a postavenie, a bez ohľadu na to, ako sa snažia používať falošné vystupovanie, aby oklamali ľudí a Boha, v hĺbke srdca nemajú žiadne povedomie ani výčitky a už vonkoncom žiadnu úzkosť. Vo svojom neustálom úsilí o povesť a postavenie tiež nehanebne popierajú to, čo urobil Boh. Prečo to hovorím? Antikristi v hĺbke srdca veria: „Všetku povesť a postavenie si človek získava vlastnou snahou. Iba získaním pevnej opory medzi ľuďmi a získaním povesti a postavenia sa môžu tešiť z božích požehnaní. Život má hodnotu iba vtedy, keď ľudia získajú absolútnu moc a postavenie. Iba to znamená žiť ako človek. Naproti tomu by bolo zbytočné žiť spôsobom, o ktorom sa hovorí v božom slove – podriadiť sa božej zvrchovanosti a božím opatreniam vo všetkom, ochotne sa postaviť do pozície stvorenej bytosti a žiť ako normálny človek – k takému človeku by nikto nevzhliadal. Postavenie, povesť a šťastie si človek musí vydobyť vlastnými snahami; musí o ne bojovať a uchopiť ich s pozitívnym a aktívnym prístupom. Nikto iný ti ich nedá – pasívne vyčkávanie môže viesť len k neúspechu.“ Takto kalkulujú antikristi. Taká je povaha antikristov. Ak dúfate, že antikristi prijmú pravdu, priznajú si chyby a budú sa skutočne kajať, je to nemožné – vôbec to nedokážu. Antikristi majú prirodzenosť-podstatu satana a nenávidia pravdu, takže kamkoľvek pôjdu – aj keby išli na kraj sveta –, ich ambícia usilovať sa o povesť a postavenie sa nikdy nezmení, rovnako ako sa nezmenia ich názory na veci ani cesta, po ktorej kráčajú. Niektorí ľudia povedia: „Existuje niekoľko antikristov, ktorí vtomto dokážu zmeniť svoje názory.“ Je toto tvrdenie správne? Ak sa skutočne dokážu zmeniť, sú to stále antikristi? Tí, ktorí majú prirodzenosť antikrista, sa nikdy nezmenia a tí, ktorí majú jeho povahu, sa zmenia len vtedy, ak sa budú usilovať o pravdu. Niektorí ľudia, ktorí kráčajú cestou antikrista, páchajú určité zlo, ktoré vyrušuje prácu cirkvi, a hoci sú charakterizovaní ako antikristi, po svojom prepustení cítia skutočnú ľútosť, rozhodnú sa napraviť sa a po období uvažovania, sebapoznávania a pokánia prejdú skutočnou zmenou. V tomto prípade sa títo ľudia nemôžu charakterizovať ako antikristi; majú len povahu antikrista. Ak sa usilujú o pravdu, môžu sa zmeniť. Dá sa však s istotou povedať, že väčšina z tých, ktorí sú charakterizovaní ako antikristi a ktorých cirkev odstráni alebo vypudí, nebude robiť skutočné pokánie ani sa skutočne nezmení. Ak to niekto z nich urobí, je to zriedkavý prípad. Niektorí ľudia sa spýtajú: „Boli teda tieto zriedkavé prípady nesprávne charakterizované?“ To je nemožné. Koniec koncov, spáchali nejaké zlo a to sa nedá vymazať. No ak sú schopní skutočného pokánia, sú ochotní konať povinnosť a majú skutočné svedectvo o svojom pokání, cirkev ich stále môže prijať. Ak si títo ľudia vôbec nechcú priznať chybu alebo robiť pokánie, keď ich cirkev charakterizuje ako antikristov, a ďalej sa snažia všemožne ospravedlňovať, tak je táto charakterizácia presná a úplne správna. Keby vtedy uznali svoje chyby a cítili skutočnú ľútosť, ako by ich cirkev mohla charakterizovať ako antikristov? To by bolo nemožné. Bez ohľadu na to, o koho ide, koľko zla spáchal alebo aké vážne boli jeho chyby, to, či sa určí, že je človek antikrist alebo má jeho povahu, závisí od toho, či je schopný prijať pravdu a orezávanie a či cíti skutočnú ľútosť. Ak dokáže prijať pravdu a orezávanie, cíti skutočnú ľútosť a je ochotný stráviť celý život prácou pre Boha, skutočne to svedčí o istom pokání. Takýto človek nemôže byť charakterizovaný ako antikrist. Môžu skutoční antikristi naozaj prijať pravdu? Rozhodne nie. Práve preto, že nemilujú pravdu a majú k nej odpor, sa nikdy nebudú môcť vzdať povesti a postavenia, ktoré sú tak úzko späté s celým ich životom. Antikristi vo svojich srdciach pevne veria, že len s povesťou a postavením majú dôstojnosť a sú skutočnými stvorenými bytosťami a že len s postavením budú odmenení a korunovaní, splnia podmienky na Božie schválenie, získajú všetko a budú skutočným človekom. Ako antikristi vnímajú postavenie? Vnímajú ho ako pravdu; považujú ho za najvyšší cieľ, o ktorý sa ľudia majú usilovať. Nie je to problém? Ľudia, ktorí sú takto posadnutí postavením, sú skutoční antikristi. Sú rovnakým druhom ľudí ako Pavol. Veria, že úsilie o pravdu, hľadanie podriadenosti Bohu a hľadanie čestnosti sú len procesy, ktoré vedú človeka k najvyššiemu možnému postaveniu; že sú to len procesy, nie cieľ a štandard počínania si, a že sa robia výlučne preto, aby to Boh videl. Toto chápanie je nezmyselné a smiešne! Takúto smiešnu myšlienku mohli splodiť len tí absurdní ľudia, ktorí nenávidia pravdu.

Pokiaľ ide o antikristov, bez ohľadu na to, o akom aspekte pravdy hovoríte v duchovnom spoločenstve, majú iný spôsob chápania a porozumenia než ľudia, ktorí sa usilujú o pravdu. Ľudia, ktorí sa usilujú o pravdu, si po jej vypočutí pomyslia: „Tento aspekt pravdy ešte nemám a tento stav, ktorý Boh odhalil, si viem spojiť so samým sebou. Prečo sa po vypočutí týchto vecí cítim taký plný ľútosti a taký dlžný Bohu? Ešte stále zaostávam v úsilí o pravdu a k skutočnej podriadenosti mám ďaleko. Cítim veľký strach; toto mi poslúžilo ako varovanie. Myslel som si, že sa mi v poslednom čase darí celkom dobre, a netušil som, že vlastne nie som niekým, kto praktizuje pravdu alebo kto sa páči Bohu. Odteraz musím byť opatrný a prezieravý, zamerať sa na modlitbu pred Bohom aúpenlivo Ho prosiť o vedenie a osvietenie. Nesmiem ísť vlastnou cestou. Vstúpim do hĺbky tohto aspektu pravdy a stále mám priestor na napredovanie. Dúfam, že mi Boh pripraví prostredie, ktoré mi umožní mať lepšie výsledky a odovzdať svoju úprimnosť a vernosť.“ Takto uvažujú ľudia, ktorí sa usilujú o pravdu. Ako teda antikristi chápu rôzne druhy právd? Čo si myslia, keď si vypočujú Božie slová, ktoré človeka karhajú? „Toto som neurobil veľmi dobre. Niečo mi pri mojom konaní uniklo a objavili sa chyby. Koľko ľudí o tom vie? Božie slová boli povedané celkom jasne; znamená to, že ma prekukol? To teda nie je dobrý výsledok; to nechcem. Ak ma boh prekukol, vie o tom ešte niekto iný? Ak by to niekto zistil, bolo by to ešte horšie. No ak to vie len boh a nikto iný, tak je to v poriadku. Ak by si niektorí ľudia vypočuli tieto božie slová, ktoré odhaľujú človeka, spojili by si ich so mnou avztiahli by ich na mňa, bolo by to zlé pre moju povesť. Budem musieť vymyslieť spôsob, ako to napraviť. Ako to môžem napraviť?“ Takto antikristi uvažujú. Napríklad po tom, čo si antikrist vypočuje duchovné spoločenstvo o tom, ako ľudia musia byť čestní, okamžite si pomyslí: „Len hlupáci sa snažia byť čestnými ľuďmi. Ako by mohol byť niekto taký bystrý ako ja čestným človekom? Čestní ľudia sú tupci a idioti, čo povedia všetko, čo im napadne, všetko vyzdradia iným ľuďom a dovolia im všetkému rozumieť. Ja by som to nikdy neurobil! To, že boh hovorí, že by sme mali byť čestnými ľuďmi, je relatívne, takže ja skrátka budem len múdrym a hotovo. A pokiaľ ide o bytie čestným človekom, budem ním vtedy, keď si to zvolím. S niektorými vecami sa zdôverím, no nebudem hovoriť o všetkých tých tajomstvách a skrytých veciach, ktoré prechovávam hlboko vo svojom srdci a ktoré by mohli spôsobiť, že sa na mňa ľudia vprípade, že ich spomeniem, budú pozerať zvrchu. V čom je výhodné byť čestným človekom? Myslím, že to nemá žiadne výhody. Niektorí ľudia sa stále rozoberajú, snažia sa byť čestnými a čestne hovoriť a vynášajú svoje skazené povahy na svetlo, no nezískali božiu milosť, a keď by mali byť orezaní, stále sú orezaní; boh im neudeľuje žiadne dodatočné povýšenie.“ Premýšľajú ďalej a ďalej: „Budem si musieť zvoliť inú cestu. Toto nie je cesta, na ktorej by som mal byť; nechám to na iných. Ako by mohol taký bystrý človek ako ja takto žiť?“ Nech už antikrist počuje akýkoľvek aspekt pravdy, aké kalkulácie robí vo svojom srdci? Dokáže tú pravdu prijať čisto? Je ju schopný v hĺbke svojho srdca prijať ako pravdu? Rozhodne nie. Neustále kalkuluje, plánuje a pozoruje. Ako nakoniec reaguje? Mení sa podľa situácie, prispôsobuje sa podmienkam, správa sa kiným ľuďom obratne a úlisne a koná v úplnom utajení. Bez ohľadu na to, čo robí, čo si myslí alebo čo si v hĺbke duše spočítava, nemôže dovoliť, aby to vedeli ostatní ani aby to vedel Boh. Nemôže tieto veci odhaliť Bohu, a už vôbec onich nemôže jasne komunikovať s ľuďmi – verí, že sú jeho osobnou záležitosťou. Antikristi sú teda typom ľudí, ktorí sú úplne neschopní praktizovať pravdu. Okrem toho, že sami nepraktizujú pravdu, tiež pohŕdajú ľuďmi, ktorí ju praktizujú, a ešte viac sa vysmievajú azúzadia smejú tým, ktorí sú orezávaní, pretože sa pri praktizovaní pravdy odchýlili, vydali nesprávnym smerom alebo urobili nejaké chyby. Neveria v Božiu spravodlivosť, a už vôbec neveria tomu, že v sebe rôzne spôsoby, akými Boh zaobchádza s ľuďmi, majú pravdu a Jeho lásku; antikristi týmto veciam neveria. Z ich pohľadu veria, že sú to všetko lži, ktoré majú oklamať ľudí; myslia si, že sú to len akési výhovorky či hŕba výrokov, ktoré znejú pekne. A z čoho majú často tajnú radosť? „Našťastie nie som taký hlúpy, aby som všetko obetoval; našťastie som nehovoril o tých špinavých, škaredých veciach, ktoré prechovávam hlboko vnútri; našťastie sa stále držím svojho postavenia apovesti, robím, čo môžem, aby som sa o ne usiloval, a naháňam sa kvôli nim. Keby som sa kvôli sebe nenaháňal, kto by na mňa myslel?“ Antikristi nie sú len nečestní, ale aj podlí, majú odpor k pravde a majú zákernú povahu, čo znamená, že všetky aspekty skazených pováh, ktoré sa prejavujú u skazených ľudí, sa u antikristov potvrdzujú a „povyšujú“ o krok ďalej. Ak sa chcete pozrieť na skazené povahy ľudstva, nájdite si antikrista, ktorého rozoberiete a s ktorým budete interagovať. Je to ten najlepší spôsob, ako ilustrovať tento problém a ako prekuknúť skazenú podstatu skazeného ľudstva a tvár satana. Ak si vezmeš antikrista ako typický príklad apotom ho rozoberieš a spoznáš, budeš týmto veciam schopný porozumieť jasnejšie.

Úsilie antikristov o postavenie a povesť ďaleko presahuje úsilie bežných ľudí, arovnako je to aj s ich túžbou po postavení a povesti. Bežní ľudia nemajú takú obrovskú túžbu po postavení a povesti, zatiaľ čo u antikristov je táto túžba extrémne silná a zjavná. Len čo prídeš do styku s antikristom, porozprávaš sa s ním a stráviš sním istý čas, pred očami sa ti odhalí jeho prirodzenosť-podstata aty ho okamžite prekukneš. Taká veľká je ich túžba. Keď sa tvoj vzťah s nimi prehĺbi, budeš k nim cítiť odpor a zavrhneš ich. A nakoniec ich nielenže zavrhneš, no budeš ich aj odsudzovať a preklínať. Antikristi nie sú nič dobrého; sú to Boží nepriatelia, ako aj nepriatelia každého, kto sa usiluje o pravdu. Majú odpor k pravde a kvôli postaveniu a povesti sú schopní urobiť všelijaké zlé veci. Vo všetkom, čo robia, sa budú pretvarovať, napodobňovať iných a hrať divadlo podľa situácie avzáujme postavenia a povesti budú robiť kompromisy. Samotné duše a podstata takýchto ľudí sú špinavé; sú odporné. Nemajú ani štipku lásky k pravde alebo pozitívnym veciam. No zároveň týmito pozitívnymi vecami akázaním tých správnych slov a učení zavádzajú ľudí, aby tak mohli získať povesť a postavenie a uspokojiť svoje túžby a ambície. Toto je správanie a podstata antikristov. Nevidíš, ako satan vyzerá, ako si počína vo svete a zaobchádza s ľuďmi a aký druh prirodzenosti-podstaty má; nevieš, čo presne je satan v Božích očiach. To nie je problém; stačí, ak budeš pozorovať a rozoberieš antikrista, a uvidíš všetky tieto veci – satanovu prirodzenosť-podstatu, satanovu škaredú tvár aj satanovu podlosť a zákernosť – tie všetky uvidíš. Antikristi sú živí satani a živí démoni.

1. Ako antikristi zaobchádzajú s tým, keď sú orezávaní

Antikristi vsebe zhľadiska postavenia a povesti prechovávajú obrovské ambície a túžby, čo ostatní považujú za neuveriteľne znechucujúce a odporné. Je to dostatočná ukážka toho, že prirodzenosť-podstata antikrista je veľmi ohavná a podlá. Ktoré konkrétne prejavy teda odhaľujú prirodzenosť-podstatu antikrista? Najprv sa zamyslime nad tým, ako antikristi zaobchádzajú stým, že sú orezávaní. (Nenávidia ho a neprijímajú ho.) Akým spôsobom ho nenávidia? Buďte podrobní. (Bol jeden antikrist, ktorý napáchal dosť zla, akeď bratia a sestry odhalili niektoré jeho prejavy, vôbec sa nekajal, bol veľmi neoblomný a necítil ani najmenšie výčitky svedomia. Dokonca mal pocit, že mu bolo ukrivdené. Takýto prejav som videl ja.) To je klasický prejav antikrista. Typickým postojom antikristov k orezávaniu je, že ho zaryto odmietajú prijať alebo uznať. Bez ohľadu na to, koľko zla napáchajú alebo nakoľko uškodia práci Božieho domu a vstupu Božieho vyvoleného ľudu do života, necítia ani najmenšie výčitky svedomia alebo že by niečo dlhovali. Majú z tohto hľadiska antikristi ľudskú prirodzenosť? Rozhodne nie. Spôsobujú všemožné škody Božiemu vyvolenému ľudu a škodia práci cirkvi – Boží vyvolený ľud to vidí úplne jasne a vidí aj ich rad zlých skutkov. No antikristi tento fakt neprijímajú ani neuznávajú a tvrdohlavo odmietajú priznať, že urobili chybu alebo že sú zodpovední. Nie je to náznak toho, že majú odpor k pravde? Antikristi majú taký veľký odpor kpravde, že bez ohľadu na to, koľko zlých vecí urobia, to tvrdohlavo odmietajú priznať a zostávajú neoblomní až do konca. Je to dostatočný dôkaz toho, že antikristi nikdy neberú prácu Božieho domu vážne ani neprijímajú pravdu. Neprišli veriť v Boha – sú to sluhovia satana, ktorí prišli vyrušiť a narušiť prácu Božieho domu. V srdciach antikristov je len povesť a postavenie. Veria, že keby uznali svoju chybu, museli by prijať zodpovednosť, čo by vážne ohrozilo ich postavenie apovesť, a tak vzdorujú s postojom „zapierať až do smrti“. Akokoľvek ich ľudia odhaľujú alebo rozoberajú, robia všetko pre to, aby to popreli. A či už je ich popieranie úmyselné, alebo nie, toto správanie skrátka v jednom ohľade odhaľuje prirodzenosť-podstatu antikristov, ktorá spočíva v odpore k pravde a v nenávisti voči nej, a v inom ohľade ukazuje, ako veľmi si antikristi cenia svoje vlastné postavenie, povesť a záujmy. Aký je však ich postoj k práci a záujmom cirkvi? Je to postoj pohŕdania a nezodpovednosti. Chýba im akékoľvek svedomie a rozum. Nie je vyhýbanie sa zodpovednosti na strane antikristov ukážkou týchto problémov? Z jedného hľadiska je toto vyhýbanie sa zodpovednosti dôkazom ich prirodzenosti-podstaty, ktorá spočíva vodpore a nenávisti k pravde, zatiaľ čo z druhého to poukazuje na ich nedostatok svedomia, rozumu aľudskej prirodzenosti. Bez ohľadu na to, ako veľmi ich vyrušovanie apáchanie zla uškodí vstupu bratov a sestier do života, necítia žiadne výčitky a nikdy by ich to netrápilo. Čo sú to za stvorenia? Aj priznanie čo i len malej časti ich chyby by sa u nich dalo považovať za trochu svedomia a rozumu, ale antikristi nemajú ani štipku ľudskej prirodzenosti. Čo by ste teda povedali, že sú? Antikristi sú vo svojej podstate diabli. Bez ohľadu na to, koľko škody spôsobia záujmom Božieho domu, to nevidia. V srdci ich to ani trochu nezarmucuje, nič si nevyčítajú, a už vôbec sa necítia zadlžení. To rozhodne nie je to, čo by sa malo vidieť u normálnych ľudí. Sú to diabli a diabli nemajú žiadne svedomie ani rozum. Bez ohľadu na to, koľko zlých vecí urobia a aké veľké straty prinesú práci cirkvi, to zaryto odmietajú uznať. Veria, že uznať to by znamenalo, že urobili niečo zlé. Myslia si: „Mohol by som urobiť niečo zlé? Nikdy by som nič zlé neurobil! Keby ma prinútili uznať svoju chybu, nebola by to urážka môjho charakteru? Napriek mojej účasti na tomto incidente som ho nespôsobil a nebol som ani hlavnou zodpovednou osobou. Hľadaj si, koho chceš, no mňa by si hľadať nemal. V žiadnom prípade tú chybu nemôžem uznať. Nemôžem za to niesť zodpovednosť!“ Myslia si, že ak uznajú svoju chybu, budú odsúdení, dostanú trest smrti abudú poslaní do pekla a jazera ohňa a síry. Povedzte Mi, môžu takíto ľudia prijať pravdu? Možno od nich očakávať skutočné pokánie? Akokoľvek ostatní hovoria v duchovnom spoločenstve o pravde, antikristi jej v hĺbke srdca stále odporujú, stavajú sa proti nej a vzdorujú jej. Dokonca aj po tom, čo ich prepustia, si stále nepriznávajú chyby a nevykazujú vôbec žiadne známky pokánia. Keď sa tá vec spomenie o 10 rokov neskôr, stále sa nepoznajú a nepriznávajú, že urobili chybu. Keď sa tá vec nadhodí o 20 rokov neskôr, stále im chýba sebapoznanie a stále sa snažia obhajovať a brániť. A čo je ešte odpornejšie, keď sa tá vec spomenie o 30 rokov neskôr, stále do seba nevidia a ďalej sa snažia hádať aobhajovať seba samých. Hovoria: „Neurobil som chybu, takže si ju nemôžem priznať. Nebola to moja zodpovednosť; nemal by som ju niesť.“ Títo antikristi na prekvapenie všetkých naokolo aj 30 rokov po tom, čo ich prepustili, stále prechovávajú postoj odporu voči spôsobu, akým s nimi cirkev zaobchádzala. Ani po 30 rokoch sa vôbec nezmenili. Ako teda strávili tých 30 rokov? Nebodaj tým, že nečítali Božie slovo a neuvažovali nad sebou? Alebo tým, že sa nemodlili k Bohu a nezverovali sa Mu? Alebo tým, že nepočúvali kázne a duchovné spoločenstvo? Alebo je to tým, že sú bezduchí a chýba im zmýšľanie, aké patrí k normálnej ľudskej prirodzenosti? To, ako strávili tých 30 rokov, je skutočnou záhadou. 30 rokov po tom, čo sa ten incident stal, sú stále plní zlosti a myslia si, že im bratia a sestry ukrivdili, že im Boh nerozumie a že s nimi Boží dom zaobchádzal zle, robil im problémy, sťažoval im život a nespravodlivo ich obviňoval. Povedzte Mi, môžu sa takíto ľudia zmeniť? Rozhodne sa nemôžu zmeniť. Ich srdcia sú plné nepriateľstva voči pozitívnym veciam, odporu a námietok. Veria, že tým, že ich iní ľudia orezali a odhalili ich zlé skutky, tiež poškodili ich charakter, zneuctili ich povesť a ohromne uškodili ich povesti a postaveniu. Nikdy nepredstúpia pred Boha, aby sa modlili, hľadali a uznali vlastné chyby v tejto veci, nikdy nebudú mať postoj pokánia alebo uznania svojich omylov, a už vôbec neprijmú súd anapomínanie Božích slov. Aj dnes ešte stále prechovávajú neposlušnosť, nespokojnosť a pocit krivdy, obhajujú sa pred Bohom a žiadajú Ho, aby napravil tieto krivdy, odhalil túto vec a vyniesol rozsudok o tom, kto presne mal pravdu a kto sa mýlil. A to všetko až do takej miery, že pre túto vec dokonca spochybňujú a popierajú Božiu spravodlivosť a spochybňujú a popierajú skutočnosť, že v Božom dome vládne pravda a Boh. Toto je konečný výsledok orezávania antikristov – prijímajú pravdu? Vôbec ju neprijímajú a zaryto ju odmietajú prijať. Z toho môžeme vidieť, že prirodzenosť-podstata antikrista má odpor k pravde a nenávidí ju.

Keďže antikristi neprijímajú orezávanie, majú o ňom nejaké vedomosti? Keď v duchovnom spoločenstve hovoria o tomto aspekte pravdy, čo hovoria? Čo učia ostatných? Hovoria: „Orezávanie ľudí je jednou z metód, ktoré boh používa na ich zdokonalenie. Umožňuje ľuďom lepšie spoznať samých seba. Keď sú ľudia orezávaní, mali by to prijať a bezvýhradne sa tomu podriadiť. Tí, ktorí to neprijímajú, sú ľuďmi, ktorí vzdorujú bohu a nemilujú pravdu. Ak chceš praktizovať pravdu, musíš najprv prijať orezávanie; boh takto zdokonaľuje ľudí a každý si to musí zažiť. Dá sa povedať, že prijatie orezávania je pre ľudí jednou z najlepších ciest, ako praktizovať, aby porozumeli pravde a tým dosiahli sebapoznanie a uspokojili Boha. Bez ohľadu na to, kto si – či vodca, alebo bežný veriaci –, a bez ohľadu na to, akú povinnosť vykonávaš, sa musíš sa pripraviť na orezávanie. Ak ho nedokážeš prijať, dokazuje to, že si niekto bez duchovného postavenia – si dieťa. Každý, kto dokáže prijať orezávanie, je zrelým dospelým, ktorý vlastní svoj život a je schopný byť zdokonalený.“ Tieto veľké slová vychádzajú z úst antikristov ako údery kladiva a znejú skvele! No čo sú to za slová? Je čo i len jedna veta, ktorú vyslovia, pravdivá? Dokážete to rozlíšiť? Aj vy často hovoríte takéto veci, však? (Áno.) Povedzte Mi, čo sú to za slová? (Učenia.) Zhrňte a definujte, čo sú to učenia, nejakou bežnou frázou. (Heslá.) Napadajú vám nejaké iné frázy? (Zbytočné teoretické reči.) Ešte nejaké? (Sú to všetko nezmysly a táraniny.) Správne, táto definícia je výstižná a je zo života. To je bežná reč: Učenia sú samé táraniny. Čo sa myslí pod slovom „táraniny“? Prázdne slová. Ako ich v skutočnosti označujeme? Ako slová a učenia. Tieto slová, ktoré antikristi hovoria, sú len slová a učenia. Keď príde na tému orezávania, dokážu takéto učenia odriekať často, no dokazuje to, že tomu skutočne rozumejú achápu to? Len čo ich začujete hovoriť tieto slová, viete, že nemajú žiadne skutočné porozumenie otom, čo je to orezávanie. Ich schopnosť vysloviť takú kopu nezmyslov ukazuje, že sa neusilujú o pravdu. Keby boli naozaj orezávaní, v žiadnom prípade by to neprijali. Postoj antikrista k orezávaniu je postojom nepriateľstva a odporu; vôbec ho neprijímajú ani sa mu nepodriaďujú ako pravde. Bola by to pre nich urážka ich charakteru a dôstojnosti.

Máte nejaké ďalšie príklady toho, ako antikristi zaobchádzajú stým, že sú orezávaní? (Keď niektorí antikristi čelia orezávaniu, navonok sa môže zdať, že spoznávajú samých seba, no medzi riadkami budú sofizmy a snaha zavádzať ľudí. Ak urobili chybu, niekedy povedia: „Boh dovolil, aby sa to stalo. Každý by sa mal podriadiť božej zvrchovanosti.“ Antikristi občas dokonca vznesú falošné proti-obvinenia a povedia: „Nesmiete sa snažiť nachytať vodcov a pracovníkov ani na nich mať prehnane vysoké nároky.“ Hovoria také veci v snahe zavádzať ľudí a zabrániť im, aby ich rozlíšili.) Toto je jeden prejav – antikristi prekrúcajú zlé na dobré a robia z bieleho čierne. Antikristi sa v hrôze z toho, že raz ľudia prekuknú ich problémy, unáhlene uchyľujú k sofizmom a používajú všemožné slovné triky, aby ľudí zavádzali, vyrušovali ich mysle a zahmlievali im zrak a aby im tak zabránili mať akékoľvek poznanie alebo schopnosť rozlíšiť veci, ktoré urobili, čím si vich mysliach zachovajú svoje vysoké postavenie a dobrú povesť. Je to ten istý druh postoja, o ktorom sme hovorili pred chvíľou v súvislosti s tým, ako sa antikristi rozhodne neobrátia, keď sú orezávaní, urobili chybu alebo sa vydali nesprávnou cestou. Aké sú ďalšie príklady? (Antikristi prechovávajú nevraživosť voči každému, kto ich orezáva, a neskôr môžu dokonca hľadať príležitosti, ako mu to odplatiť a zaútočiť naňho.) Útočenie a odplata sú ďalším prejavom. Ako to súvisí s tým, že si antikristi chránia vlastné postavenie a povesť? Prečo chcú útočiť a odplácať sa? (Ten, kto ich orezal, odhalil všetko zlo, ktoré spáchali, ako aj skutočné fakty o danej veci; poškodil ich postavenie a povesť a zničil ich obraz, ktorý existoval v srdciach ľudí, takže voči nemu prechovávajú nevraživosť.) Správne, v tom spočíva tá súvislosť. Myslia si, že ľudia, ktorí ich orezali, zranili ich pýchu, dostali ich do trápnej situácie, zničili ich povesť azávažne tiež ohrozili ich postavenie v mysliach iných, pretože ich odhalili pred toľkými ľuďmi. To je dôvod ich odplaty. V tej situácii bola poškodená ich povesť a postavenie a oni vsnahe vyventilovať tú zlosť anenávisť, čo majú v srdci, hľadajú príležitosti na útok a odplatu ľuďom, ktorí ich odhalili a orezali. Aké ďalšie prejavy antikristi vykazujú? (Niektorí antikristi sú aj obzvlášť prefíkaní. Keď ich niekto orezáva, navonok mu nemusia odporovať ani nič vyhlasovať a vlastne sa môže zdať, že o sebe niečo pochopili, no neskôr budú pokračovať v páchaní tých istých zlých skutkov ako predtým a nikdy sa nebudú skutočne kajať. Používajú takéto pretvárky, aby zavádzali ľudí.) To je ďalší prejav. Určitý typ antikrista robí presne toto. Myslí si: „Tam, kde je život, je aj nádej. Zatiaľ budem trpezlivý a nedovolím, aby si ma prekukol. Ak ti budem očividne odporovať a nebudem chcieť prijať, že som orezávaný, povieš, že som niekým, kto nemiluje ani nepraktizuje pravdu, a keby sa to dostalo von, malo by to vplyv na moju povesť. Keby to zistili naši bratia a sestry, určite by odmietli prijať vedenie niekoho, kto nemá vôbec žiadnu lásku k pravde. Musím si najprv vytvoriť dobrý imidž. Keď budem čeliť orezávaniu a niekto bude odhaľovať akékoľvek chyby či priestupky, ktoré som urobil, budem to znášať s úsmevom a predstierať, že to prijímam. Prikývnem na znak súhlasu, nikomu nedovolím, aby ma prekukol alebo vedel, čo si v skutočnosti myslím, a potom môžem zahrať divadlo, vyroniť pár sĺz, povedať nejaké veci o tom, že som Božím dlžníkom, a mať tú vec za sebou. Tak si bratia a sestry budú myslieť, že som niekým, kto prijíma pravdu, a ja budem môcť právoplatne naďalej byť vodcom – vtedy si svoju povesť a postavenie zachovám, však?“ Všetko, čo robia, je len divadlo. Povedali by ste, že sa takíto ľudia dajú ľahko prekuknúť? (Nedajú sa ľahko prekuknúť.) Vyžaduje si to, aby ste ich isté obdobie pozorovali a interagovali snimi a aby ste tak videli, či pri stretnutí s problémami chránia záujmy Božieho domu a skutočne praktizujú v súlade s pravdou-princípmi. Bez ohľadu na to, ako dobre či správne môžu hovoriť navonok, je to len dočasné; skôr či neskôr vyjde najavo, ako v skutočnosti zmýšľajú. Aj keby ich Boh neodhalil, dokážu antikristi tak dôkladne utajiť svoje skutočné myšlienky a svoju prirodzenosť-podstatu? Dokážu ich skrývať celý život? To by bolo nemožné; skôr či neskôr tieto veci vyjdú najavo. Nech už sú teda antikristi akíkoľvek podlí alebo prefíkaní, pokiaľ prechovávajú isté úmysly a motívy a konajú proti pravde, nakoniec ich ľudia, ktorí rozumejú pravde, rozlíšia a prekuknú. Takíto antikristi sú najprefíkanejší zo všetkých; navonok sa zdá, že prijímajú pravdu a pozitívne veci, no v skutočnosti v hĺbke svojho srdca a vo svojej podstate nemilujú pravdu a dokonca k nej a k pozitívnym veciam majú odpor. Keďže sú výreční, väčšina ľudí ich nedokáže rozlíšiť. Len ľudia, ktorí rozumejú pravde, sú schopní rozlíšiť a prekuknúť tento druh človeka. Sú nejaké ďalšie príklady? (Bol jeden antikrist, ktorý videl, že jeho spolupracovníci majú lepšiu kvalitu ako on a v práci sa im darí lepšie ako jemu. Aby si upevnil postavenie, tajne o svojich spolupracovníkoch a partneroch prekrúcal fakty a vynášal súdy, čím zavádzal ľudí, priťahoval si ich k sebe a nútil ich, aby ho počúvali. Viedlo to k vzájomnej nedôvere medzi jeho spolupracovníkmi, ktorí už spolu harmonicky nespolupracovali, a v žiadnom aspekte práce sa nedosiahli výsledky. Keď boli zlé skutky tohto antikrista odhalené, nielenže to odmietol prijať, no dokonca sa aj vyhováral a snažil vyhnúť zodpovednosti. Bolo zrejmé, že pre svoju povesť a postavenie urobí čokoľvek; bez ohľadu na to, koľkým bratom a sestrám ublížil a ako vážne vyrušil a narušil prácu Božieho domu, mu to skrátka bolo jedno, ani nevraviac otom, že sa necítil rozrušený alebo vinný. Nemal ani kúsok ľudskej prirodzenosti či rozumu.) Antikristi skrátka nemajú žiadne zábrany obetovať kohokoľvek záujmy, aby ochránili svoju vlastnú povesť a postavenie. Aj keby kvôli udržaniu si vlastného postavenia museli všetkých pošliapať, neváhali by to urobiť. Pokiaľ ide o ochranu ich povesti a postavenia, je im jedno, či ostatní žijú alebo zomierajú, a práca Božieho domu a záujmy cirkvi v ich mysliach jednoducho ani neexistujú a vôbec v ich úvahách nefigurujú. Na základe týchto činov môžeme vidieť, že antikristi nie sú ľudia z Božieho domu; sú to neverci, ktorí sa votreli dnu. Boží dom nie je ich domovom, takže s nimi žiadne z jeho záujmov nemajú nič spoločné. Chcú v ňom len dosiahnuť svoj cieľ byť pri moci, ovládať ľudí a uspokojiť svoje osobné ambície a túžby. Pretože antikristi majú takúto prirodzenosť-podstatu, rozhodne neprijmú orezávanie ani žiadny aspekt pravdy.

Z práve uvedených príkladov môžete vidieť, že ambície a túžba antikristov usilovať sa o povesť a postavenie sú vrodené. Antikristi sa s takým druhom prirodzenosti-podstaty rodia. Rozhodne sa to neučia po narodení a nie je to ani dôsledok ich prostredia. Je to ako keď niektorí chorí ľudia neochorejú po narodení, ale svoje choroby zdedia. Tieto druhy chorôb sa nedajú vyliečiť. Antikristi sa rodia s ambíciou usilovať sa o povesť a postavenie a nelíšia sa od reinkarnácií kráľov diablov. Majú odpor kpravde, nenávidia ju a vôbec neprijímajú Boží súd anapomínanie, takže bez ohľadu na to, s akým druhom orezávania sa stretnú, ho neprijmú. Ak ich pritom orezáva obyčajný brat alebo sestra, budú sa to zdráhať prijať ešte viac. Veria: „Nie si spôsobilý orezávať ma – nie si toho hodný! Koľko dní si veriacim? Keď som sa stal veriacim, ty si ešte nebol na svete! A keď som sa stal vodcom, ty si ešte ani nezačal veriť v Boha!“ Takýto postoj prechovávajú k bratom a sestrám, ktorí ich orezávajú. Zameriavajú sa na predpoklady a na služobný vek a na základe toho odmietajú orezávanie. Môžu teda prijať, keď ich orezávajú Zhora? Vzhľadom na ich prirodzenosť-podstatu neprijmú ani to. Hoci navonok nemusia nič povedať, ich srdcia tomu určite budú odporovať a odmietať to. O tom niet pochýb. Keď antikristi skutočne čelia orezávaniu Zhora, najčastejšie sa prejavujú zúfalým hašterením a argumentovaním vo vlastný prospech, aby sa vyhli zodpovednosti. Dokonca Zhora klamú a skrývajú veci pred svojimi podriadenými, aby z toho vyviazli beztrestne. Antikristi tento prístup klamania Zhora a skrývania vecí pred svojimi podriadenými, aby sa vyhli orezávaniu Zhora, používajú často. Napríklad ak je v cirkvi veľa problémov, nikdy ich nenahlásia. Ak ich bratia a sestry chcú nahlásiť, antikristi im to nedovolia, akaždý, kto to urobí, sa stretne s ich potláčaním a vylučovaním. Výsledkom je, že väčšina ľudí sa musí držať sa bokom, nechať problémy nevyriešené a správať sa, akoby boli pochlebovačmi. Antikristi uzatvoria všetky problémy cirkvi, udržiavajú ich v úplnej tajnosti a nedovolia Zhora zasiahnuť ani pýtať sa. Navyše čo najviac zatajujú pracovné opatrenia, ktoré prišli od Zhora, neposúvajú ich ďalej a neuskutočňujú ich. Ak pracovné opatrenia Zhora nijako neovplyvňujú ich osobnú povesť alebo postavenie, môžu vydať niekoľko povrchných oznámení a formálne ich vykonať, ale určite ich v skutočnosti nezrealizujú. No ak pracovné opatrenia Zhora predstavujú hrozbu pre ich povesť a postavenie alebo na ne majú určitý vplyv, antikristi musia premýšľať. Musia zvážiť, ako konať, proti komu konať a kedy konať. V týchto veciach musia balansovať na tenkom ľade a v mysli si to znova a znova prepočítavať. Ak sa v práci cirkvi objavia nejaké problémy, antikristi vedia, že keď sa o nich Zhora dozvedia, určite ich orežú alebo dokonca prepustia, a tak problémy zatajujú a nehlásia ich Zhora. Vôbec ich nezaujíma, ako tieto problémy ovplyvnia alebo poškodia prácu Božieho domu, ak sa nevyriešia; sú ľahostajní k akýmkoľvek stratám, ktoré práca Božieho domu utrpí. Nemyslia na to, aký postup pre ňu bude prospešný alebo uspokojí Boha. Berú ohľad len na svoju vlastnú povesť, na postavenie ana to, ako sa na nich Zhora bude pozerať, ako s nimi bude zaobchádzať a ako si ochrániť svoju povesť a postavenie, aby neboli ovplyvnené. Takto sa antikristi pozerajú na veci a premýšľajú oproblémoch, čo úplne reprezentuje ich povahu. Preto rozhodne nebudú pravdivo hlásiť problémy, ktoré existujú v cirkvi alebo ktoré vznikajú pri ich práci. Bez ohľadu na to, akú prácu robia, akým ťažkostiam čelia alebo či sa pri vykonávaní tejto práce stretnú so situáciami, vktorých si nevedia dať rady či vybrať, to ututlajú a skryjú, pretože sa boja, že Zhora povedia, že majú prislabú kvalitu, zistia ich skutočnú situáciu alebo ich budú orezávať, pretože tieto ťažkosti alebo situácie neriešili a nevyriešili včas. Antikristi neberú ohľad na záujmy Božieho domu a prácu cirkvi, aby sa vyhli orezávaniu Zhora. Neváhajú obetovať prácu a záujmy cirkvi, aby si udržali svoje postavenie a živobytie a zabezpečili, že o nich Zhora bude mať dobrý dojem. Nezaujíma ich zdržiavanie či ovplyvňovanie pracovného postupu cirkvi, a už vôbec ich nezaujíma vstup Božieho vyvoleného ľudu do života. Bez ohľadu na to, s akými ťažkosťami sa bratia a sestry stretávajú alebo aké problémy existujú v súvislosti s ich vstupom do života, ich antikristi nedokážu vyriešiť a nebudú hľadať u Zhora. Dobre vedia, že zatajovanie problémov a ich ponechávanie bez riešenia zdrží a ovplyvní postup práce cirkvi a spôsobí straty životom bratov a sestier, no predsa tieto veci ignorujú a nezaujímajú sa o ne. Nech už vcirkvi vzniknú akékoľvek veľké problémy, nikdy ich nehlásia a miesto toho robia všetko pre to, aby ich zatajili a uzatvorili. Ak bratia a sestry odhalia ich zlé skutky a napíšu listy, v ktorých ich nahlásia, antikristi sa tieto listy oto viac budú snažiť zadržať a zapečatiť. Aký je ich cieľ pri zadržiavaní a zapečaťovaní týchto listov? Je ním udržať si postavenie, chrániť svoju povesť a prestíž a ponechať si všetko, čo v tej chvíli vlastnia. Prepustenie alebo to, že ich Zhora vyhodnotí ako neschopných práce, je pre nich ako strata života a odsúdenie na smrť – je to ako prísť na koniec cesty vo viere v Boha. Za žiadnych okolností teda nikdy nehľadajú u Zhora a namiesto toho vymýšľajú spôsoby, ako zatajiť všetky problémy, ktoré sú v ich práci, a zabrániť tomu, aby ich Zhora odhalili. Nie je táto ich praktika veľmi opovrhnutiahodná? Veria, že dobrý vodca v očiach Boha a Zhora musí byť niekto, kto nikdy nemá žiadne problémy ani ťažkosti, dokáže si s každou záležitosťou dobre poradiť a hodí sa na každú prácu. Myslia si, že dobrý vodca sa nikdy nesťažuje na ťažkosti ani nehľadá pravdu pri problémoch a že to v mysli Boha a Zhora musí byť úplne dokonalý, bezchybný človek, ktorý dokáže prácu urobiť dobre bez toho, aby ho Zhora museli orezávať. V dôsledku toho si zúrivo chránia postavenie v nádeji, že na Zhora urobia dobrý dojem a že Zhora mylne uveria, že sa na svoju prácu hodia, že ju zvládnu a že sa nevyskytnú žiadne veľké problémy. Dúfajú, že si tak Zhora bude myslieť, že sa netreba priamo pýtať na ich prácu alebo im dávať usmernenia, a že už vôbec ich netreba orezávať. Antikristi si chcú vytvoriť takýto imidž, aby ostatní mylne verili, že im Boh verí a všetko im zveruje, že ich poveruje dôležitými úlohami a že v nich má takú veľkú dôveru, až sa ich zdráha orezať zo strachu, že by ich podľahnutie negativite a ulievanie sa ovplyvnilo prácu. Antikristi presviedčajú bratov a sestry o tom, že sú obľúbenými ľuďmi v Božom dome a v cirkvi a dôležitými postavami v Božom dome. Prečo im chcú vnútiť túto ilúziu a pretvárku? Je to preto, aby ich ľudia uznávali a uctievali, aby si tak v cirkvi mohli užívať výhody postavenia, ako aj vysoké postavenie a priaznivé zaobchádzanie aaby sa to dialo až do takej miery, že by mohli nahradiť Boha. Často bratom a sestrám hovoria: „Boh k vám nemôže hovoriť osobne. Nemôže zostúpiť na vašu úroveň, aby osobne vykonával prácu, a nemohol by žiť po vašom boku a viesť vás vo všetkých tých rôznych veciach, s ktorými sa stretávate vo svojom každodennom živote. Kto teda vykoná tieto konkrétne úlohy? Nebudú to vari vodcovia a pracovníci ako my?“ Zatiaľ čo si zo všetkých síl ochraňujú svoje postavenie, často hovoria takéto veci a vyjadrujú takéto myšlienky, aby im bratia a sestry úplne a bez pochybností verili a dôverovali. Čo je podstatou tejto ich praktiky? Nie je ňou klamanie Zhora a skrývanie vecí pred svojimi podriadenými? (Je.) V tom spočíva tá šikovná časť ich prístupu. Väčšina ľudí má slabú kvalitu, nerozumie pravde, nedokáže antikristov rozlíšiť a antikristi ich môžu len zavádzať a využívať. Keby sa antikristi priamo snažili zavádzať ľudí slovami: „Zhora mi naozaj verí a vo všetkom ma počúva,“ ľudia by mohli byť trochu ostražití a trochu ich rozlíšiť, no antikristi nehovoria takýmto priamym spôsobom. Používajú určitý spôsob vyjadrovania, aby zavádzali ľudí a prinútili ich mylne veriť, že im Zhora musia veriť a dôverovať im, aby im zverili vodcovskú prácu. Popletení ľudia, ktorým chýba schopnosť rozlišovať aktorí sa neusilujú o pravdu, na to naletia a nasledujú ich. A keď sa niečo stane, títo popletení ľudia sa nemodlia k Bohu ani nehľadajú pravdu v Božích slovách, no namiesto toho prichádzajú pred antikristov a žiadajú ich, aby im ukázali smer a vybrali cestu. Toto je cieľ, ktorý chcú antikristi dosiahnuť svojím konaním. Ak v cirkvi nie je pár ľudí, ktorí rozumejú pravde a ktorí antikristov rozlíšia a odhalia, väčšina ľudí im bude slepo veriť, uctievať ich, nasledovať ich a žiť pod ich kontrolou. Je to také nebezpečné! Ak je niekto tri alebo päť rokov zavádzaný a ovládaný antikristom, jeho život utrpí veľkú stratu. A ak je ním zavádzaný a ovládaný osem alebo desať rokov, bude úplne zničený anebude mať šancu, aj keby sa chcel vykúpiť.

Antikristi často zavádzajú ľudí, získavajú si ich podporu a ovládajú ich tvrdeniami, že sú v Božom dome obľúbení, že ich Boh dosadil na dôležité pozície a že si ich váži a dôveruje im, v snahe dosiahnuť svoj cieľ navždy si užívať postavenie a mať vždy posledné slovo. Čoho sa antikristi najviac boja? Najviac sa desia straty svojho postavenia a zlej povesti. Boja sa, že si bratia a sestry budú myslieť, že sa neusilujú o pravdu, majú veľmi slabú kvalitu, nemajú duchovné porozumenie ani nerobia žiadnu skutočnú prácu a nie sú ju schopní robiť. Toto sú veci, ktoré sa antikristi najviac desia počuť. Keď počujú takéto vyjadrenia a tvrdenia, prepadnú panike a dokonca sa aj nahnevajú, pričom niekedy zájdu až tak ďaleko, že ich chytí záchvat zlosti a hovoria: „Mám slabú kvalitu, tak si použi, koho môžeš; ja túto prácu aj tak nemôžem robiť! Nie je boh spravodlivý? Veril som v neho celé tie roky, vzdal som sa pre neho rodiny aj kariéry a toľko som sa pre vás všetkých – svojich bratov a sestry – snažil. Prečo o mne nemôžete povedať jediné spravodlivé slovo?“ Nedokážu ďalej dbať na svoju povesť a postavenie a nesnažia sa už ani skrývať alebo pretvarovať; ich odpornosť je plne odhalená. Keď si vyventilujú zlosť, utrú si slzy a pomyslia si: „Ale nie, strápnil som sa. Musím sa znova postaviť na nohy!“ A potom sa ďalej pretvarujú, učia sa dobré heslá a učenia, počúvajú, čítajú, kážu a zavádzajú ľudí. Cítia, že si musia napraviť povesť a postavenie, a dúfajú, že keď jedného dňa nadíde čas volieb, bratia a sestry si na nich spomenú, vybavia si dobré veci, ktoré urobili, a nezabudnú na obete, ktoré priniesli, ani na veci, ktoré povedali. Nie je to úplne nehanebné? Tá ich stará prirodzenosť sa vôbec nezmenila, však? Prečo sa antikristi nikdy nemenia? Je to dané ich prirodzenosťou-podstatou, nemôžu sa zmeniť; jednoducho sú takí. Keď sa ich ambície a túžby úplne rozplynú, dostávajú záchvaty hnevu a potom sa začnú správať oveľa lepšie. Nedávno som sa pýtal, ako sa darí jednému človeku, a niektorí bratia a sestry povedali, že sa správa veľmi slušne. Čo znamenalo to „správa sa slušne“? Znamenalo to, že sa v poslednom čase správal omnoho lepšie a konal oveľa lepšie ako predtým; už nerobil problémy, neútočil na ľudí ani nebojoval o postavenie a učil sa s ľuďmi hovoriť jemnejšie, skromnejšie a tichšie. Používal správne slová, aby pomohol druhým, a v každodennom živote o nich prejavoval osobitný záujem a starostlivosť. Bolo to, akoby sa zmenil na úplne nového človeka. No naozaj sa zmenil? Nie. Čím teda boli tieto praktiky? (Vonkajším dobrým správaním.)

Keď sú niektorí antikristi odhalení a vyjdú najavo všetky ich zlé skutky, pri stretnutí s bratmi a sestrami hovoria: „Cítim, že ma Boh v poslednom čase osvietil a osvetlil, a som vo veľmi dobrom stave. Cítim hlbokú nenávisť ku svojim predošlým skutkom a nikdy nebudem môcť zabudnúť na straty, ktoré som spôsobil bratom a sestrám, ani sa cez ne preniesť. Je mi veľmi smutno.“ Keď to hovoria, rozplačú sa a dokonca iniciatívne žiadajú bratov a sestry, aby ich orezali. Hovoria: „Nebojte sa, že budem slabý. Ak ma zbadáte robiť niečo zlé, tak ma orežte, dokážem to prijať – dokážem to od boha prijať a nebudem k vám prechovávať nevraživosť.“ Prešli od tvrdohlavého vzdorovania a odporovania orezávaniu zo strany bratov a sestier a od jeho odmietania, ospravedlňovania sa, obhajovania sa a kypenia zlosťou k aktívnemu vyhľadávaniu orezávania. To je dosť rýchla zmena postoja, však? Znamená to, že cítia ľútosť? Súdiac podľa tohto postoja to vyzerá, že sa obrátili, takže by si ich mal orezať. Vie im to umožniť uvedomiť si krivdy, ktorých sa v minulosti dopustili, a pomôcť im spoznať samých seba. V tej chvíli by si im mal pomôcť tým, že prejavíš trochu úprimnosti, a povedať: „Vidím, že sa v poslednom čase správaš celkom dobre. Budem s tebou hovoriť od srdca. Ak poviem niečo nesprávne a ty to nedokážeš prijať, nevšímaj si to, no ak veríš, že hovorím správne, tak to od Boha prijmi. Mojím úmyslom je pomôcť ti, nie sypať soľ do rany alebo na teba útočiť. Vylejme si navzájom srdcia a hovorme v duchovnom spoločenstve. Keď si v minulosti slúžil ako vodca, naparoval si sa a odmietal si priznať svoje chyby. Hoci si navonok niektoré priznal, v hĺbke duše si vinu v skutočnosti neprijal – a keď si potom narazil na rovnaký druh problému, stále si konal tak isto ako predtým. Hovorme napríklad o tom poslednom incidente. V dôsledku tvojej nezodpovednosti sa voľačo pokazilo a majetku Božieho domu bola spôsobená veľká strata. Tvoja nezodpovednosť navyše viedla aj k tomu, že mnohí bratia a sestry boli zatknutí a uväznení a zaplatili za to cenu. Nemyslíš, že by si za to mal prevziať zodpovednosť? Bol si osobou, ktorá za tento incident priamo zodpovedala, takže by si mal prísť pred Boha, vyznať svoje hriechy a kajať sa. Ak si priznáš chybu, Boh to vlastne bude v najhoršom prípade považovať za priestupok a neovplyvní to tvoje budúce usilovanie sa o pravdu. Aj bratia a sestry sa k tebe budú môcť správať správne a vnímať ťa ako člena Božieho domu; nebudú ťa vyčleňovať ani na teba útočiť. Je pravda, že všetko, čo súvisí s človekom, je v Božích rukách, no ak sa nikdy nebudeš usilovať o pravdu, tak ťa Boh určite znenávidí a opustí a ty vtedy budeš terčom na zničenie. Ak prijmeš Božie dielo, podriadiš sa mu a dokážeš sa úprimne kajať, Boh si nebude pamätať tvoje minulé priestupky a ty pred Ním aj ďalej budeš človekom, ktorý sa usiluje o pravdu. Nežiadame o Jeho milosť alebo odpustenie, no musíme robiť aspoň to, čo by mali robiť ľudia; toto je zodpovednosť a povinnosť každej stvorenej bytosti a je to cesta, ktorou by sme všetci mali kráčať.“ Sú to pravdivé slová, však? Je v nich nejaký výsmech alebo podvod? Je v nich nejaký sarkazmus alebo posmech? (Nie.) Sú to len úprimné slová, ktoré boli vyslovené pokojne a v súlade s princípom pomoci ľuďom a ich poúčania. Tieto slová sú správne; je v nich cesta praktizovania, ako aj pravda, ktorú treba hľadať. Dokážu však antikristi prijať tieto slová? Dokážu ich pochopiť a praktizovať ako pravdu? (Nedokážu.) Ako na tieto slová zareagujú? „Ešte aj teraz sa všetci chytáte mojej chyby a odmietate ju nechať tak, čo? Ani boh si nepamätá priestupky ľudí, tak prečo vy stále skúmate tie moje? Hovoríte, že sa so mnou chcete od srdca porozprávať a že mi pomáhate. Čo je to za pomoc? Je to zjavný pokus vŕtať sa v minulosti a brať ma na zodpovednosť. Len sa ma snažíte prinútiť prevziať zodpovednosť, však? Som za ten incident zodpovedný len ja sám? Všetko je v božích rukách, čo znamená, že to on je ten zodpovedný. Keď sa ten incident stal, prečo nám to boh nijako nenaznačil? Nepripravil ho on? Ako ma teda môžete obviňovať?“ Takto hovoria to, čo si myslia, však? V čom spočíva ich problém? Navonok sa zdalo, že sa obrátili a že sa stali pokornejšími; javili sa oveľa slušnejší ako predtým, akoby sa už neusilovali o postavenie a povesť a dokázali si pokojne sadnúť, porozprávať sa s niekým a viesť úprimný rozhovor. Tak ako sú stále schopní povedať niečo také? Aký problém v tom možno vidieť? (Spôsob, akým konali, bol len klamom, ktorý vytvorili, aby sa mohli vrátiť na výslnie.) Čo ešte? (Vôbec sa skutočne nepoznajú a nejde o prejavy reálneho pokánia. Je to len druh pokryteckého praktizovania. Keď s nimi iní hovoria v duchovnom spoločenstve o ich problémoch, stále nie sú schopní prijať pravdu. Je jasné, že ich prirodzenosť-podstata je nepriateľská voči pravde.) Z tohto veľmi jasne vyplývajú dva body. Po prvé, keď antikrist stratí svoje postavenie, jedným z jeho stavov je: „Tam, kde je život, je aj nádej“ – vždy je pripravený vrátiť sa na výslnie. A druhým bodom je, že pokiaľ ide o mylnú cestu, po ktorej predtým antikristi kráčali, a o priestupky, ktorých sa dopustili, nikdy o sebe nebudú skutočne uvažovať. Nepriznajú si chyby ani neprijmú pravdu, a už vôbec neporozumejú svojej podstate na základe faktov o ich zlom konaní ani si nezhrnú, ako praktizovať v súlade s pravdou. Keď ich prepustia a stratia svoje postavenie, nerozmýšľajú takto: „Čo presne som urobil zle? Ako by som sa mal kajať? Ak sa niečo také stane znova, ako by som mal konať, aby som bol v súlade s Božím úmyslom?“ Nemajú tento postoj obrátenia sa. Aj keď ich orežú a prepustia, stále sa neobrátia a nebudú sa usilovať o pravdu, hľadať cestu praktizovania alebo meniť smer svojho úsilia. Bez ohľadu na to, aké veľké straty prinesú Božiemu domu a aký veľký pád zažijú, si nikdy nepriznajú svoje hriechy. Ich zlyhania ich neprinútia, aby sa v nasledujúcom období usilovali o pravdu a hľadali ju; radšej budú kalkulovať, čo presne môžu urobiť, aby všetko zachránili a získali späť postavenie, ktoré stratili. Toto sú tie dva body. Prvým je istý stav, v ktorom sú po strate svojho postavenia, a to neustála pripravenosť vrátiť sa na výslnie. A druhým bodom je ich odmietanie priznať mylnú cestu, po ktorej kráčali, alebo jej porozumieť. V rámci tohto druhého bodu je nepochopenie mylnej cesty, po ktorej kráčali, len jednou jeho časťou; okrem toho sa rozhodne nebudú úprimne kajať ani neprijmú pravdu a určite s ľútosťou v srdci nenahradia škodu, ktorú spôsobili Božiemu domu. Vonkoncom nebudú premýšľať o tom, ako sa zmeniť a ako sa premeniť z ľudí, ktorí sa neusilujú o pravdu, na ľudí, ktorí sa o ňu usilujú a praktizujú ju. Z týchto dvoch bodov je zrejmé, že antikristi majú odpor k pravde a sú vo svojej podstate podlí; sú obzvlášť dobrí v pretvárke a prispôsobovaní sa svojmu prostrediu – ako chameleóny. Majú premenlivú podstatu a ich ambície, túžby a úsilie o postavenie sa v hĺbke ich srdca nikdy nezmiernia ani nezmenia. Nikto týchto ľudí nemôže zmeniť. Keď sa pozrieme na tieto prejavy, akú ma tento druh človeka prirodzenosť-podstatu? Je antikrist brat alebo sestra? Je to skutočný človek? (Nie.) Ak týchto ľudí vnímate ako bratov a sestry, neznamená to, že ste vážne hlúpi? Tieto prejavy sú zjaveniami podstaty antikrista. Keď antikristi nemajú postavenie, toto je druh stavu, v ktorom sa nachádzajú. To kalkulovanie v ich srdciach, to, čo odhaľujú, to, ako navonok konajú, a druh postoja, ktorý majú v hĺbke srdca k pravde a k svojim priestupkom, sú práve takéto a ich uhol pohľadu sa nezmení. Bez ohľadu na to, ako veľmi hovoríte v duchovnom spoločenstve o pravde alebo koľko rozprávate o správnych a pozitívnych cestách praktizovania, to v hĺbke duše nikdy skutočne neprijmú a radšej tomu budú vzdorovať. Dokonca si budú myslieť: „Nuž, už nemám postavenie, takže to, čo poviem, sa nepočíta. Už ma nikto nepodporuje; chcete sa mi len vysmievať a dať mi lekciu. Si spôsobilý dať mi lekciu? Za koho sa to považuješ? Keď som sa stal vodcom ja, ty si sa ešte len učil chodiť! Nenaučil si sa tých pár vecí, o ktorých hovoríš, odo mňa? A ty sa ma snažíš poučovať. Naozaj nepoznáš svoje miesto vo svete!“ Myslia si, že ľudia potrebujú istý služobný vek, aby ich mohli orezávať, hovoriť s nimi, rozprávať sa s nimi alebo im prehovoriť do duše. Čo sú títo ľudia za stvorenia? Len antikristi sú schopní povedať takéto veci; normálni ľudia a ľudia, ktorí majú istý pocit hanby a trochu rozumnosti, by tieto veci nikdy nepovedali. Ak by vám niekto kázal, pokojne by s vami viedol úprimný rozhovor, poukazoval by na problémy, ktoré máte, a dával by vám nejaké návrhy, dokázali by ste to prijať? Alebo by ste zmýšľali rovnako ako antikrist? Povedzme napríklad, že si veriacim 10 rokov, ale nikdy si neslúžil ako vodca. Iný človek verí len dva roky, no má oproti tebe vyššie postavenie, a teba to škrie. Povedzme, že si veril v Boha 20 rokov, kým si sa konečne stal vodcom okrsku. Niekto iný sa stane oblastným vodcom po tom, čo veril len päť rokov, a začne ťa viesť, a ty to ťažko prijímaš. Ak ťa orezáva, cítiš sa nepríjemne, a aj keď ťa orezáva právom, stále to nechceš prijať. Mali ste niekedy takýto postoj či prejavy? (Áno.) Toto je povaha antikrista. Myslíš si, že len antikristi majú povahu antikrista? Každý, kto má povahu antikrista, je v nebezpečenstve, môže sa vydať na cestu antikrista a táto povaha ho môže zničiť. Takto sa veci majú. Keď v duchovnom spoločenstve hovoríme o podstate antikrista a rozoberáme ju, zahŕňa to aj ľudí, ktorí majú jeho povahu. Povedali by ste, že ľudia, ktorých to zahŕňa, sú menšina alebo väčšina? Alebo sa to týka všetkých? (Týka sa to všetkých.) Správne, pretože povaha antikrista je povahou satana a všetci skazení ľudia majú satanovu povahu. Teraz sme si v duchovnom spoločenstve trochu pohovorili o téme, ako antikristi zaobchádzajú s tým, keď sú orezávaní. Aby sme išli do väčších podrobností, môžeme uviesť niekoľko konkrétnych príkladov. To už nechám na vás, aby ste o tom hovorili v duchovnom spoločenstve na svojich stretnutiach. A keď v ňom budete, nehovorte vždy o tom, akí sú iní ľudia. Samozrejme, hovoriť v duchovnom spoločenstve o prejavoch iných je nevyhnutné, no mali by ste hovoriť hlavne o svojich vlastných prejavoch. Ak v sebe dokážete nájsť nejaké prejavy alebo zjavenia spojené s povahou antikrista, bude to užitočné a prospešné pre vaše sebapoznanie a pomôže vám to zbaviť sa tejto povahy.

Predtým sme v duchovnom spoločenstve hovorili o téme rôznych prejavov povahy antikrista – dokážete ich teraz vztiahnuť na seba? Dokázali ste získať nejaké porozumenie? Dokážete vyriešiť nejaké skutočné problémy? Bez ohľadu na to, ktorý aspekt svojich skazených pováh meníte, sa všetko dosahuje na základe porozumenia pravde, vztiahnutia tejto pravdy na seba a následného spoznania seba samého. Preto je schopnosť rozlišovať a rozoberať rôzne prejavy skazenej povahy cestou, ktorou musíte kráčať, pokiaľ ide o sebapoznanie a dosiahnutie zmeny povahy. Už ste tomuto bodu porozumeli? Niektorí z vás možno nie a myslíte si: „Tvoje duchovné spoločenstvá sú stále o týchto banálnych témach a veciach; nikdy nehovoríš o nejakých hlbokých pravdách ani neodhaľuješ žiadne hlboké tajomstvá. Je to také nudné a suchopárne! Čo majú tieto veci, o ktorých hovoríš v duchovnom spoločenstve, spoločné s naším vstupom do nebeského kráľovstva, získaním veľkých požehnaní a budúcim zdokonalením?“ Títo ľudia nikdy nerozumejú, a keď tieto veci počúvajú, začnú byť ospalí. Ľudia, ktorí nemajú duchovné porozumenie, to nechápu; nerozumejú rôznym ľudským stavom, ktorých sa každá pravda dotýka, ani vzťahom medzi týmito rôznymi pravdami. Týmto veciam nerozumejú. Čím podrobnejšie im to vysvetľuješ, tým sú zmätenejší a tým menej toho pochopia, takže sú stále ospalí. Keď sa stretnutie začne, spievajú, tancujú a nezačnú byť ospalí, nech už sú pravidlá a obrady akékoľvek nudné či monotónne. No len čo hovoríš v duchovnom spoločenstve o pravde a o rôznych stavoch ľudí, začnú driemať. Čo sa to deje s ľuďmi, ktorí sú vždy takí ospalí? Neboli odhalení? Ide o prejav toho, že nemilujú pravdu, však? Pokiaľ ide o podrobnosti o rôznych pravdách týkajúcich sa vstupu do života, ľudia, ktorí sa skutočne usilujú o pravdu a majú určitú kvalitu, im rozumejú tým lepšie, čím viac o nich počujú, zatiaľ čo tí, ktorí nemilujú pravdu a nemajú duchovné porozumenie, sú s každým ďalším slovom čoraz zmätenejší. Čím viac počúvajú, tým sa im zdajú nudnejšie, a bez ohľadu na to, koľko počúvajú, sa stále cítia rovnako; nepočujú v nich cestu. Cítia, že veci týkajúce sa vstupu do života v skutočnosti nie sú také zložité, takže o nich netreba toľko hovoriť v duchovnom spoločenstve. Takí sú ľudia, ktorí nemajú duchovné porozumenie. Zmena povahy zahŕňa veľmi veľa právd. Ak ľudia na ceste hľadania zmeny vo svojej povahe nebudú venovať čas a úsilie každej pravde, nedosiahnu porozumenie, pochopenie a poznanie každej pravdy a nenájdu cestu praktizovania, rozhodne do žiadnej pravdy nebudú schopní vstúpiť. Akým spôsobom môžu ľudia spoznať Boha? Prostredníctvom porozumenia a vstupu do všetkých rôznych právd; to je tá jediná cesta. Okrem toho, žiadna z právd nie je nejakým druhom teórie alebo typom poznania či filozofie; súvisia so životmi ľudí a stavom ich existencie, so stavmi, v ktorých sa nachádzajú, a s vecami, o ktorých každý deň premýšľajú, ako aj s rôznymi myšlienkami, nápadmi, úmyslami a postojmi, ktoré si vytvárajú pod nadvládou svojich skazených podstát. Takže toto sú témy, o ktorých hovoríme. Keď týmto témam prídeš na koreň, vztiahneš ich na seba, nájdeš princípy praktizovania a spoznáš rôzne stavy a názory, ktoré vytvárajú tvoje rôzne povahy, skutočne porozumieš pravdám, ktoré s nimi súvisia, a až potom budeš môcť presne praktizovať podľa pravdy-princípov. Ak týmto slovám rozumieš len doslovne a pri pohľade na Božie odhalenie sebeckosti a opovrhnutiahodnosti antikristov si myslíš: „Antikristi sú sebeckí a opovrhnutiahodní, ale ja sám som celkom nesebecký; mám plno lásky na rozdávanie, som tolerantný, narodil som sa v intelektuálskej rodine, získal som vysokoškolské vzdelanie a ovplyvnili ma slávne osobnosti a majstrovské diela. Nie som sebecký človek“ – je tvrdenie týchto vecí prijímaním pravdy? Je to poznaním seba samého? Je celkom zrejmé, že tejto konkrétnej pravde ani rôznym stavom, ktoré táto konkrétna pravda zahŕňa, nerozumieš. Keď porozumieš rôznym stavom, o ktorých Boh hovorí, ktoré odhaľuje a ktoré sú zahrnuté v určitej pravde, a dokážeš sa s nimi porovnať a nájsť presné princípy praktizovania, vydáš sa na cestu praktizovania pravdy a vstúpiš do pravdy-reality. Ak si to však neurobil, porozumel si len učeniu a nepochopil si pravdu. Je to ako téma, o ktorej sme práve hovorili, o tom, ako antikristi zaobchádzajú s tým, keď sú orezávaní. Rôzne stavy, prejavy a zjavenia, o ktorých sme si hovorili v duchovnom spoločenstve, súvisia s prirodzenosťou-podstatou a povahou antikrista. Koľkým z nich rozumieš? Koľko z nich si si porovnal so sebou samým? Týkajú sa vyjadrenia, podrobnosti a stavy obsiahnuté v tejto téme, ktoré si pochopil, iných ľudí alebo teba? Máš s týmito stavmi sám nejakú spojitosť? Skutočne si si ich vztiahol na seba, alebo si ich len neochotne uznal a súhlasil s nimi? To závisí od tvojho chápania a od tvojho postoja k pravde. Vztiahnutie týchto stavov na seba je len predpokladom tvojej schopnosti praktizovať pravdu; neznamená to, že si ju už začal praktizovať. Ak však tieto stavy nedokážeš vztiahnuť na seba, nebudeš mať s praktizovaním pravdy vôbec nič spoločné. Keď v takom prípade budeš počúvať kázne, čo budeš počuť? Budeš sa len pretvarovať – bude sa zdať, že veríš v Boha, ale v skutočnosti nebudeš praktizovať podľa Jeho slov a nebudeš schopný vstúpiť do ich reality. Budeš len laikom, predmetom služby, protipólom. Pokiaľ ide o to, ako by ste sa mali porovnávať s týmito stavmi a rozoberať rôzne stavy spojené s vecami, o ktorých som hovoril, závisí to od vášho vlastného poznania. Ja vám môžem len povedať tieto slová a zaopatriť vás nimi, no pokiaľ ide o zvyšok, budete naň musieť vynaložiť úsilie sami. To, či tieto slová dokážete prijať alebo nie, závisí od vášho postoja. Niektorí ľudia sú v srdci zatvrdnutí; neustále sa pretvarujú a snažia sa chrániť svoje postavenie a povesť. Očividne majú problémy, ale nevidia a nepriznávajú si ich a dokonca sa ujímajú úlohy odhaľovať a rozoberať iných. Výsledkom je, že tí druhí z toho majú úžitok, zatiaľ čo oni sami nezískajú nič. Títo ľudia sú hlupáci, však? Je to hlúpe správanie. Zmyslom počúvania kázní nie je naučiť sa rozlišovať iných ľudí ani v ich mene počúvať; je ním to, aby si ty sám mohol počuť, čo sa hovorí, a získať to. Počúvaš Božie slová, pravdu a kázne a vďaka tomuto všetkému porozumieš pravde, získaš život a dosiahneš premenu povahy. Má to niečo spoločné s inými ľuďmi? Tieto slová sa týkajú teba. Ak si osvojíš tento druh postoja, tak ťa tieto slová možno dokážu zmeniť, stať sa tvojou realitou a umožniť ti dosiahnuť zmenu povahy.

V tejto prvej téme sme hovorili o rôznych prejavoch toho, ako antikristi zaobchádzajú s tým, že sú orezávaní. V jednom ohľade vám duchovné spoločenstvo o tejto téme pomáha porozumieť tomu, aký postoj majú antikristi a aké sú v tejto veci zjavenia ich prirodzenosti-podstaty; a v inom ohľade vám to dáva určité pozitívne usmernenie a varovania. O zvyšných problémoch môžete hovoriť v duchovnom spoločenstve a vyriešiť ich sami; sú to vaše vlastné záležitosti.

2. Ako antikristi zaobchádzajú s tými, ktorí sú silnejší ako oni

Pokiaľ ide o túžbu antikristov chrániť vlastnú povesť a postavenie, neprejavujú a neodhaľujú svoju prirodzenosť-podstatu len pri orezávaní – stretávajú sa s mnohými inými druhmi situácií a záležitostí. Druhou témou, o ktorej budeme hovoriť v duchovnom spoločenstve, je teda to, ako si antikristi udržiavajú svoje postavenie a povesť v skupinách ľudí. Ktoré ich prejavy správania v skupine ľudí môžu ilustrovať, že sa vo všetkom, čo robia, snažia chrániť svoju vlastnú povesť a postavenie? Je táto téma jasná alebo nie? Je jej rozsah veľký alebo malý? Je reprezentatívna alebo nie? (Je reprezentatívna.) Táto téma priamo súvisí s prirodzenosťou-podstatou antikristov. Aké prejavy vykazujú antikristi, keď žijú v skupinách ľudí? Aký druh postoja a aké činy používajú na ochranu svojej povesti a postavenia? A najmä – ak antikristi nemajú žiadne postavenie, sú stále antikristami? (Áno.) Tomuto pojmu musíte jasne rozumieť. Nemyslite si, že len ľudia s postavením môžu byť antikristami a mať ich podstatu alebo že nimi nie sú obyčajní ľudia bez postavenia. Rozsah je v skutočnosti dosť veľký. Každý človek, ktorý má podstatu antikristov, je stále antikristom. Nezáleží na tom, či má alebo nemá postavenie a či je vodcom alebo bežným veriacim; je to určené jeho podstatou. Aké prejavy teda vykazujú ľudia s podstatou antikristov, kým sú bežnými nasledovníkmi? Ktoré odhalenia ich prirodzenosti-podstaty slúžia ako dostatočný dôkaz toho, že sú v skutočnosti antikristami? Po prvé sa pozrime na to, ako žijú v skupinách ľudí, ako zaobchádzajú s ostatnými, ako riešia veci a aký postoj prechovávajú k pravde. To, o čom by sme v duchovnom spoločenstve mali hovoriť najviac, nie je to, čo antikristi jedia, čo si obliekajú, kde bývajú alebo ako cestujú, ale ako si chránia svoju povesť a postavenie, kým sú v skupinách. Hoci sú to bežní veriaci, aj tak sa stále snažia chrániť svoju povesť a postavenie, neustále odhaľujú tento druh povahy a podstaty a robia takéto veci Umožňuje nám to teda postúpiť našom chápaní povahy a podstaty antikristov o krok ďalej. Či už antikristi majú postavenie, alebo nie, a bez ohľadu na to, kedy alebo kde sa nachádzajú, sa v nich neustále odhaľuje a prejavuje ich povaha a podstata. Nie je to obmedzené na žiadny priestor, žiadnu geografiu ani na žiadne osoby, udalosti a veci.

Keď antikristi konajú povinnosť, bez ohľadu na to, aká je a v ktorej skupine sú, prejavujú osobitnú formu počínania si, ktorá spočíva v tom, že vo všetkom chcú neustále vyniknúť a predvádzať sa, vždy majú sklon obmedzovať a ovládať ľudí, vždy ich chcú viesť a rozkazovať, vždy chcú byť v centre pozornosti, vždy na seba chcú pútať zrak a pozornosť ľudí a chcú, aby ich všetci obdivovali. Kedykoľvek sa antikristi pripoja k istej skupine, bez ohľadu na to, koľko členov má, kým jej členovia sú alebo aká je ich profesia či identita, najprv zhodnotia situáciu, aby videli, kto je impozantný a vynikajúci, kto je výrečný a pôsobivý a kto je spôsobilý alebo má prestíž. Vyhodnocujú, koho môžu poraziť a koho nie, ako aj to, kto ich prevyšuje a kto je podradný. Toto sú tie prvé veci, na ktoré sa pozerajú. Po rýchlom zhodnotení situácie začnú konať, pričom zatiaľ odsunú bokom a ignorujú tých, ktorí sú pod ich úroveň. Zamerajú sa najprv na tých, ktorých považujú na nadradených a ktorí majú určitú prestíž a postavenie, alebo na tých, ktorí majú dary a talent. To sú ľudia, s ktorými si najprv merajú sily. Ak si niekoho z týchto ľudí bratia a sestry vážia alebo ak je dlhoročným veriacim v Boha a má dobrú povesť, stáva terčom závisti antikristov a je, samozrejme, vnímaný ako konkurencia. Antikristi sa potom s týmito ľuďmi, ktorí majú prestíž, postavenie a obdiv bratov a sestier, v tichosti porovnávajú. Začnú o takýchto ľuďoch premýšľať a skúmajú, čo dokážu, čo ovládajú a prečo si ich niektorí ľudia vážia. Sledovaním a pozorovaním si antikristi uvedomia, že títo ľudia sú odborníkmi v určitej profesii, ako aj, že si ich všetci vysoko vážia, pretože dlhšie veria v Boha a môžu sa podeliť o nejaké skúsenostné svedectvo. Antikristi považujú takýchto ľudí za „korisť“, vidia v nich protivníkov a potom si vytvoria plán postupu. Aký plán postupu? Pozrú sa na aspekty, v ktorých sa svojim protivníkom nevyrovnajú, a potom na týchto aspektoch začnú pracovať. Napríklad ak v určitej profesii nie sú takí dobrí ako oni, budú sa v nej vzdelávať, viac čítať knihy, viac si vyhľadávať všetky možné informácie a častejšie s pokorou žiadať ostatných o usmernenie. Budú sa zapájať do každého druhu práce, ktorá s touto profesiou súvisí, postupne zbierať skúsenosti a budovať si vlastnú moc. A keď uveria, že už majú dostatočný kapitál na to, aby so svojimi protivníkmi súperili, často vystupujú do popredia, aby vyjadrili svoje vlastné „brilantné názory“, a zámerne svojich protivníkov spochybňujú a znevažujú, aby ich strápnili, pošpinili ich mená, vyzdvihli tým, akí sú múdri a výnimoční, a potlačili ich. Prezieraví ľudia to všetko môžu vidieť. Len tí, ktorí sú hlúpi a nevedomí a nemajú schopnosť rozlišovať, to nedokážu. Väčšina ľudí si u antikristov všíma len ich nadšenie, snahu, utrpenie, platenie ceny a vonkajšie dobré správanie, no skutočná situácia je skrytá v ich hĺbke sŕdc. Čo je ich hlavným cieľom? Je ním získanie postavenia. Cieľom, na ktorý sa sústreďuje všetka ich práca, všetka ich námaha a všetky obete, ktoré prinášajú, je to, čo vo svojich srdciach uctievajú najviac: postavenie a moc.

Aby antikristi získali moc a postavenie, prvé, čo v cirkvi urobia, je, že sa snažia získať si dôveru a úctu ľudí, aby mohli presvedčiť viac ľudí a aby k nim viac ľudí vzhliadalo a uctievalo ich, čím dosiahnu svoj cieľ mať posledné slovo a držať moc v cirkvi. Pokiaľ ide o získanie moci, sú najzručnejší v súperení a v boji s inými ľuďmi. Tí, ktorí sa usilujú o pravdu, tí, ktorí majú v cirkvi prestíž, a tí, ktorých bratia a sestry milujú, sú ich hlavnými oponentmi. Každý, kto predstavuje hrozbu pre ich postavenie, je ich oponentom. Neochvejne súťažia s tými, ktorí sú od nich silnejší, a bez akejkoľvek ľútosti súperia aj s tými, ktorí sú od nich slabší. Ich srdcia sú naplnené filozofiami súperenia a bojovania. Veria, že ak ľudia nesúťažia a nebojujú, nedokážu získať žiadne výhody, a že veci, ktoré chcú, môžu získať len súperením a bojom. Aby získali postavenie a dostali sa v skupine ľudí na čelo, urobia čokoľvek, aby súperili s kýmkoľvek, a neušetria jediného človeka, ktorý ohrozuje ich postavenie. Bez ohľadu na to, s kým sú v interakciách, tieto interakcie sú plné súperenia a bojovania a pokračujú v súperení a bojovaní do vysokého veku. Často hovoria: „Dokázal by som toho človeka poraziť, keby som s ním bojoval?“ Každý, kto je výrečný a dokáže hovoriť logicky, štruktúrovane a metodicky, sa stáva cieľom ich závisti a napodobňovania. Ba čo viac, stáva sa ich protivníkom. Ktokoľvek sa usiluje o pravdu a má vieru, je schopný často pomáhať bratom a sestrám a podporovať ich a umožňuje im vymaniť sa z negativity a slabosti, sa tiež stáva ich protivníkom, rovnako ako každý, kto je zdatný v určitej profesii a koho si bratia a sestry trochu vážia. Ktokoľvek dosahuje vo svojej práci výsledky a získa uznanie Zhora, sa pre nich prirodzene stáva ešte väčším oponentom. Aké sú mottá antikristov, bez ohľadu na to, v akej skupine sa nachádzajú? Podeľte sa o svoje myšlienky. (Boj s inými ľuďmi a s Nebom je zdrojom nekonečnej zábavy.) Nie je to šialené? Je to šialené. Sú aj nejaké iné? (Bože, nemyslia si, že: „V celom vesmíre vládnem iba ja?“ Teda, chcú byť najvyšší, a bez ohľadu na to, s kým sú, vždy ich chcú predčiť.) To je jedna z ich ideí. Nejaké ďalšie? (Bože, napadli mi tri slová: „Víťaz berie všetko.“ Myslím si, že vždy chcú byť nadradení nad ostatnými a vyniknúť, bez ohľadu na to, kde sú, a usilujú sa byť najvyššími.) Väčšina toho, o čom ste hovorili, sú skôr idey; skúste ich opísať nejakým správaním. Antikristi nemusia nevyhnutne chcieť zaujať najvyššie postavenie bez ohľadu na to, kde sa nachádzajú. Vždy, keď niekam prídu, majú povahu a mentalitu, ktorá ich núti konať. Aká je to mentalita? Je to: „Musím súperiť! Súperiť! Súperiť!“ Prečo trikrát „súperiť“, prečo nie len raz? (Súperenie sa stalo ich životom, je to to, pre čo žijú.) Je to ich povaha. Narodili sa s povahou, ktorá je mimoriadne arogantná a nezvládnuteľná; to znamená, že sa považujú za najlepších a sú extrémne egoistickí. Nikto nedokáže skrotiť túto ich neuveriteľne arogantnú povahu; ani oni sami ju nedokážu ovládať. Takže ich život je len o boji a súperení. O čo bojujú a súperia? Prirodzene, súperia o slávu, zisk, postavenie, dobré meno a svoje vlastné záujmy. Bez ohľadu na to, aké metódy musia použiť, pokiaľ sa im všetci podriadia a pokiaľ získajú pre seba výhody a postavenie, dosiahli svoj cieľ. Ich túžba súperiť nie je len chvíľková záľuba; je to druh povahy, ktorá pochádza zo satanskej prirodzenosti. Je to ako povaha veľkého červeného draka, ktorý bojuje s Nebom, bojuje so zemou a bojuje s ľuďmi. Keď teda antikristi v cirkvi bojujú a súperia s ostatnými, čo chcú? Nepochybne bojujú o reputáciu a postavenie. Ak ale získajú postavenie, na čo im je? Čo z toho majú, ak ich ostatní počúvajú, obdivujú a uctievajú? Ani sami antikristi to nedokážu vysvetliť. V skutočnosti si radi užívajú povesť a postavenie, aby sa na nich všetci usmievali a aby ich vítali s lichotením a podlizovaním. Takže keď sa antikrist vyberie do cirkvi, zakaždým robí jednu vec: bojuje a súperí s ostatnými. Neskončí, ani keď získa moc a postavenie. A aby si ochránil postavenie a zabezpečili svoju moc, pokračuje v boji a súperení s ostatnými. Bude to robiť, až kým nezomrie. Takže filozofia antikristov znie: „Kým žiješ, neprestávaj bojovať.“ Ak takýto zlý človek existuje v cirkvi, bude to vyrušovať bratov a sestry? Povedzme napríklad, že všetci v tichosti jedia a pijú Božie slová, hovoria v duchovnom spoločenstve o pravde, atmosféra je pokojná a nálada príjemná. Antikrist vtedy bude prekypovať nespokojnosťou. Začne žiarliť na tých, ktorí v duchovnom spoločenstve hovoria o pravde, a začne ich nenávidieť, útočiť na nich a súdiť ich. Naruší to túto pokojnú atmosféru? Je to zlý človek, ktorý prišiel vyrušovať a znechucovať ostatných. Takí sú antikristi. Niekedy sa nesnažia zničiť alebo poraziť tých, s ktorými súperia a ktorých potláčajú; pokiaľ získajú povesť a postavenie, uspokoja svoju márnivosť a pýchu a prinútia ľudí obdivovať ich, tak svoj cieľ dosiahli. Kým súperia, odhaľujú istý druh zjavnej satanskej povahy. Aká je to povaha? Taká, že bez ohľadu na to, v akej cirkvi sa objavia, chcú neustále súperiť a bojovať s inými ľuďmi, vždy sa chcú pretekať v sláve, zisku a postavení a cítia, že dosiahli svoj cieľ, až keď v cirkvi zavládne zmätok a nepokoj, keď získajú postavenie a keď sa im všetci podvolia. Toto je prirodzenosť antikristov, a to, že na dosiahnutie svojich cieľov používajú súperenie a boj.

Aké je motto antikristov, v akejkoľvek skupine sú? „Musím súperiť! Súperiť! Súperiť! Musím súperiť, aby som bol najvyšší a najväčší!“ Toto je povaha antikristov; všade, kam idú, súperia a snažia sa dosiahnuť svoje ciele. Sú služobníkmi satana a vyrušujú prácu cirkvi. Povaha antikristov je nasledovná: Najprv sa rozhliadajú po cirkvi, aby videli, kto už verí v Boha mnoho rokov a má kapitál, kto má nejaké dary alebo talenty, kto bratom a sestrám prospel v ich vstupe do života, kto má väčšiu prestíž, kto je služobne starší, o kom bratia a sestry hovoria v dobrom a kto má viac pozitívnych vecí. Títo ľudia majú byť ich konkurenciou. Stručne povedané, vždy, keď sú antikristi v skupine ľudí, robia toto: súperia o postavenie, súperia o dobrú povesť a súperia o to, aby mali vo veciach posledné slovo a mali právo rozhodovať v skupine, čo ich robí šťastnými, len čo to získajú. Dokážu vykonávať skutočnú prácu až po tom, čo získajú tieto veci? Rozhodne nie. Nesúperia a nebojujú preto, aby vykonávali skutočnú prácu; ich cieľom je premôcť všetkých ostatných. „Je mi jedno, či si ochotný podvoliť sa mi alebo nie; pokiaľ ide o kapitál, som najväčší, pokiaľ ide o rečnícke schopnosti, som najlepší, a pokiaľ ide o dary a talenty, mám ich najviac.“ Bez ohľadu na oblasť chcú neustále súperiť o prvé miesto. Ak ich bratia a sestry vyberú za dozorcov, budú súperiť so svojimi spolupracovníkmi o posledné slovo a právo rozhodovať. Ak ich cirkev poverí určitou prácou, budú trvať na tom, že budú rozkazovať, ako sa bude vykonávať. Budú sa chcieť snažiť o to, aby všetko, čo povedia, a všetko, o čom rozhodnú, uspelo a stalo sa realitou. Ak si bratia a sestry osvoja nápad niekoho iného, prejde to u nich? (Nie.) To neveští nič dobré. Ak ich nebudeš počúvať, dajú ti lekciu, dajú ti pocítiť, že by si sa bez nich nezaobišiel, a ukážu ti, aké následky bude mať, ak ich nebudeš poslúchať. Takáto namyslená, odporná a nerozumná je povaha antikristov. Nemajú ani svedomie, ani rozum, a dokonca ani štipku pravdy. Na činoch a skutkoch antikrista možno vidieť, že im v tom, čo robia, úplne chýba rozum normálneho človeka, a hoci s nimi človek môže hovoriť v duchovnom spoločenstve o pravde, neprijímajú ju. Nech je to, čo hovoríš, akokoľvek správne, neobstojí to u nich. Jedinými vecami, o ktorú sa radi usilujú, sú povesť a postavenie, ktoré uctievajú. Pokiaľ si môžu užívať výhody postavenia, sú spokojní, a veria, že práve to je hodnota ich existencie. V akejkoľvek skupine ľudí sa nachádzajú, musia im ukázať „svetlo“ a „teplo“, ktoré poskytujú, ako aj svoje talenty a svoju jedinečnosť. A keďže sa považujú za výnimočných, prirodzene si myslia, že by sa s nimi malo zaobchádzať lepšie ako s obyčajnými ľuďmi, že by od ľudí mali dostávať podporu a obdiv a že by k nim ľudia mali vzhliadať, uctievať ich – myslia si, že im toto všetko patrí. Nie sú takíto ľudia bezočiví a nehanební? Nie je problém mať takýchto ľudí v cirkvi? Keď sa niečo stane, zdravý rozum hovorí, aby ľudia mali počúvali toho, kto hovorí správne, aby sa podriadili tomu, kto podáva návrh prospešný pre dielo Božieho domu, a aby prijali návrh toho, ktorý je v súlade s pravdou-princípmi. Ak antikristi povedia niečo, čo nie je v súlade s princípmi, možno ich všetci ostatní nebudú počúvať alebo neprijmú ich návrh. Čo v takom prípade urobia antikristi? Stále sa budú snažiť obhajovať, ospravedlňovať a vymýšľať spôsoby, ako presvedčiť ostatných a prinútiť bratov a sestry, aby ich počúvali a návrh prijali. Nebudú zvažovať, aký vplyv by to prijatie ich návrhu mohlo mať na prácu cirkvi. Toto do ich úvah nespadá. Čo je tá jediná vec, ktorú budú zvažovať? „Ak sa môj návrh neprijme, ako sa budem môcť ľuďom pozrieť do očí? Musím teda súperiť a usilovať sa o to, aby môj návrh prijali.“ Kedykoľvek sa niečo stane, takto zmýšľajú a konajú. Nikdy neuvažujú o tom, či je to v súlade s princípmi alebo nie, a nikdy neprijímajú pravdu. Toto je povaha antikristov.

Aký je hlavný prejav toho, že antikristom celkom chýba rozum? Veria, že majú dary, že sú schopní, že majú dobrú kvalitu a že by ich ostatní ľudia mali uctievať a podporovať a Boží dom zasa dosadiť na dôležité miesto. Navyše veria, že Boží dom by mal prijať a presadzovať všetky návrhy a nápady, ktoré predložia, a ak ich Boží dom neprijme, veľmi sa nahnevajú, postavia sa proti nemu a založia si vlastné nezávislé kráľovstvá. Nespôsobuje toto odhalenie povahy a podstaty antikristov narušenia a vyrušenia v cirkvi? Dá sa povedať, že všetky ich činy spôsobujú obrovské narušenia a vyrušenia práce cirkvi a vstupu Božieho vyvoleného ľudu do života. Keď antikristi súperia o vodcovské pozície v cirkvi a o prestíž medzi členmi Božieho vyvoleného ľudu, používajú všetky možné prostriedky, aby útočili na iných a vyvyšovali sa. Nezvažujú, ako vážne môžu poškodiť prácu Božieho domu a vstup Božieho vyvoleného ľudu do života, ale len to, či sa dajú uspokojiť ich ambície a túžby a či si môžu upevniť vlastné postavenie a povesť. V cirkvách a medzi členmi Božieho vyvoleného národa pôsobia ako démoni, zlo a služobníci satana. Rozhodne to nie sú ľudia, ktorí úprimne veria v Boha, ani Jeho nasledovníci, a už vôbec to nie sú ľudia, ktorí milujú a prijímajú pravdu. Keď sa ich úmysly a ciele ešte nenaplnili, nikdy nad sebou neuvažujú, nikdy sa nespoznávajú, nikdy neuvažujú o tom, či sú ich úmysly a ciele v súlade s pravdou, a nikdy nehľadajú spôsob, ako kráčať po ceste usilovania sa o pravdu, aby dosiahli spásu. Neveria v Boha a nevyberajú si cestu, ktorou by mali ísť, s podriadeným stavom mysle. Radšej si lámu hlavu a premýšľajú: „Ako sa môžem dostať na pozíciu vodcu alebo pracovníka? Ako môžem súperiť s vodcami a pracovníkmi cirkvi? Ako môžem zavádzať a ovládať boží vyvolený ľud a urobiť z krista len figúrku? Ako si môžem upevniť miesto v cirkvi? Ako si v nej môžem zaistiť pevnú pôdu pod nohami, získať postavenie, zaručiť, že uspejem a nezlyhám, a nakoniec dosiahnuť svoj cieľ ovládnuť boží vyvolený ľud a založiť si vlastné kráľovstvo?“ Toto sú veci, o ktorých antikristi premýšľajú dňom i nocou. Čo je to za povahu a prirodzenosť? Napríklad keď bežní bratia a sestry píšu články so svedectvami, premýšľajú o tom, ako verne napísať o svojich skúsenostiach a pochopení, takže sa modlia pred Bohom v nádeji, že im v súvislosti s pravdou udelí viac osvietenia a umožní im, aby jej viac a hlbšie porozumeli. Zatiaľ čo keď píšu články antikristi, lámu si hlavu nad tým, ako písať tak, aby im porozumelo viac ľudí, aby ich poznali a obdivovali a aby tým získali postavenie v mysliach ďalších z nich. Chcú využiť túto najobyčajnejšiu drobnú vec, aby si pridali na sláve. Ani len takúto príležitosť si nedokážu nechať ujsť. Čo sú to za ľudia? Keď si niektorí antikristi všimnú, že iní dokážu písať články so skúsenostnými svedectvami, chcú napísať niečo ešte výnimočnejšie než skúsenostné svedectvá kohokoľvek iného, aby s nimi súperili o postavenie a prestíž. A tak si vymýšľajú a kopírujú príbehy. Dokonca sa odvážia robiť veci, ako je vydávanie falošného svedectva. Aby si antikristi urobili meno, aby sa o nich dozvedelo viac ľudí a aby sa ich meno šírilo ďalej, neváhajú robiť všemožné hanebné veci. Nenechajú si ujsť ani tú najmenšiu príležitosť stať sa známymi, získať postavenie a byť váženými v skupine ľudí, ktorá na nich bude hľadieť s osobitnou úctou. Čo je účelom toho, že k nim ľudia vzhliadajú s osobitnou úctou? Aké následky a ciele chcú antikristi dosiahnuť? Antikristi chcú, aby ich ostatní vnímali ako výnimočných ľudí, ktorí sú vznešenejší než ktokoľvek iný a ktorí vynikajú v určitých oblastiach; chcú v mysliach druhých zanechať dobrý a hlboký dojem a dokonca postupne dosiahnuť, aby im ostatní závideli, obdivovali ich a vzhliadali k nim. A zatiaľ čo sa zo všetkých síl usilujú dosiahnuť tento cieľ, naďalej kráčajú po tej istej ceste ako predtým.

Bez ohľadu na to, v akej skupine ľudí antikristi sú a či predstierajú alebo drú, to, čo je skryté v hĺbke ich sŕdc, nie je nič iné ako túžba po postavení. Podstata, ktorú odhaľujú a prejavujú, nie je ničím iným než bojom a súperením. Nech už antikristi robia čokoľvek, súperia pri tom s ostatnými o postavenie, imidž a záujmy. Najčastejšie sa to prejavuje súperením o dobré meno, dobré hodnotenie a postavenie v mysliach ľudí, aby si ich ľudia vážili a uctievali ich a aby sa okolo nich točili a sústreďovali. Toto je cesta, po ktorej antikristi kráčajú; toto je to, o čo súperia. Bez ohľadu na to, ako Božie slová odsudzujú a rozoberajú tieto veci, antikristi neprijmú pravdu ani súd a napomínanie Božími slovami a nevzdajú sa týchto vecí, ktoré Boh súdi a odsudzuje. Naopak, čím viac Boh tieto veci odhaľuje, tým sú antikristi prefíkanejší. Volia skrytejšie a úlisnejšie prostriedky, ako sa o tieto veci usilovať, aby ľudia nevideli, čo robia, a mylne verili, že sa týchto vecí vzdali. Čím viac Boh tieto veci odhaľuje, tým viac si antikristi nachádzajú spôsoby, ako používať úskočnejšie a chytrejšie metódy na ich dosiahnutie a získanie. Navyše používajú príjemné slová na zakrytie svojich postranných úmyslov. Stručne povedané, antikristi vonkoncom neprijímajú pravdu, neuvažujú o svojom správaní ani v modlitbe nepredstupujú pred Boha, aby hľadali pravdu. V srdciach sú naopak ešte nespokojnejší s Božím odhaľovaním a súdením, a to až do takej miery, že voči týmto veciam zaujímajú nepriateľský postoj. Nielenže sa nevzdávajú svojho úsilia o povesť a postavenie, no navyše si tieto veci ešte viac cenia a vymýšľajú spôsoby, ako toto úsilie ukryť a zatajiť a zabrániť ľuďom, aby ho prekukli a spozorovali. Antikristi bez ohľadu na situáciu nielenže nepraktizujú pravdu, ale aj majú väčšie obavy, keď sa odhalí ich pravá tvár, čo znamená, že náhodou odhalia tieto svoje ambície a túžby. Obávajú sa, že ostatným sa na základe Božích slov a pravdy podarí prekuknúť ich podstatu a pravú tvár, a tak sa to snažia zatajiť a robia všetko pre to, aby sa obhájili. Aký je účel toho, že to zatajujú? Je ním ochrana ich postavenia a povesti pred ujmou a šetrenie si síl na ďalší boj. Toto je podstata antikristov. Bez ohľadu na čas alebo na situáciu sa ich ciele a smerovanie ich počínania si nezmenia. A rovnako je to aj s ich životnými cieľmi, princípmi konania alebo túžbou, ambíciou a cieľom v hĺbke ich sŕdc usilovať sa o postavenie. Nielenže urobia všetko pre to, aby sa usilovali získať postavenie, no ešte aj svoje úsilie získať ho vystupňujú. Čím viac Boží dom hovorí v duchovnom spoločenstve o pravde, tým chytrejšie sa budú vyhýbať niektorým zjavným formám správania a prejavom, ktoré iní ľudia dokážu prekuknúť a rozlíšiť. Prejdú na iný druh metódy a budú horko plakať, zatiaľ čo si budú priznávať chyby a odsudzovať samých seba, čím si získajú súcit ľudí, vyvolajú v nich mylný dojem, že sa kajali a zmenili, a spôsobia, že to ľudia budú mať ťažšie s ich rozlišovaním. Aká je táto podstata antikristov? Nie je trochu úskočná? (Je.) Keď sú ľudia takíto úskoční, sú to diabli. Môžu sa diabli skutočne kajať? Môžu skutočne odložiť svoje ambície a túžbu usilovať sa o postavenie? Diabli by radšej zomreli, než aby odložili túto ambíciu. Bez ohľadu na to, ako s nimi budeš hovoriť v duchovnom spoločenstve o pravde, to bude zbytočné – oni túto ambíciu neodložia. Ak v tejto situácii prehrajú a bratia a sestry ich odhalia, budú vo svojom boji a súperení o postavenie, imidž, posledné slovo a právo rozhodovať pokračovať aj po prechode do ďalšej skupiny. Budú o tieto veci súperiť. V akejkoľvek situácii alebo skupine ľudí sa nachádzajú, vždy dodržiavajú jeden princíp, a tým je súperiť: „Len ja môžem viesť; mňa nesmie viesť nikto iný!“ Sú úplne neochotní byť obyčajnými nasledovníkmi alebo prijať vedenie či pomoc iných ľudí. Toto je podstata antikristov.

Sú v cirkvi takí, ktorí veria v Boha už mnoho rokov, no aj tak sa vôbec neusilujú o pravdu a stále sa usilujú o postavenie a povesť? Ako sa takíto ľudia prejavujú? Povedali by ste, že nimi sú ľudia, ktorí sa neustále vystavujú na obdiv a ktorí radi prichádzajú s originálnymi myšlienkami a chrlia nadnesené nápady? Aké veci často robia? (Niekto vyjadrí svoj názor, ktorý sa všetkým ostatným zdá správny, ale aby tento človek ukázal, aký je brilantný, príde s iným názorom, ktorý sa ľuďom bude zdať ešte správnejší a poprie názor prvého človeka, čím ukáže, aký je brilantný.) Toto sa nazýva predvádzaním. Odmietnu názory iných ľudí a potom prídu s vlastným jedinečným pohľadom. A hoci ani oni sami nemajú pocit, že je realistický alebo platný – je to len heslo –, musia ľuďom ukázať, akí sú brilantní, a musia všetkých prinútiť, aby ich počúvali. Vždy musia byť iní, stále musia prichádzať s originálnymi myšlienkami, neustále chrlia nadnesené nápady a bez ohľadu na to, aké uskutočniteľné a praktické sú ostatných slová, sa proti tomu musia postaviť a nájsť rôzne dôvody a výhovorky, aby popreli názory iných ľudí. Toto sú najčastejšie formy správania ľudí, ktorí sa snažia prichádzať s originálnymi myšlienkami a chrlia nadnesené nápady. Bez ohľadu na to, aké správne či vhodné boli niečie činy, ich zavrhnú a odignorujú. A hoci dobre vedia, že tento človek konal vhodne, stále jeho činy označujú nevhodné a hovoria to tak, akoby mohli odviesť lepšiu prácu a rozhodne neboli horší než on. Takíto ľudia si myslia, že nikto nie je taký dobrý ako oni a že sú vo všetkých ohľadoch lepší než ostatní. Pre nich je všetko, čo hovoria iní, nesprávne; ostatní ľudia sú bezcenní a oni sami sú dobrí v každom ohľade. Aj keď urobia niečo zlé a budú orezávaní, nebudú ochotní podriadiť sa, vôbec neprijmú pravdu a možno tiež prídu s kopou výhovoriek, vďaka ktorým si ostatní budú myslieť, že neurobili chybu a nemali byť orezávaní. Ľudia, ktorí radi prichádzajú s originálnymi myšlienkami a chrlia nadnesené nápady, sú takíto arogantní a samospravodliví. V skutočnosti väčšine z týchto ľudí chýba skutočný talent a nedokážu nič urobiť dobre. Všetko, čo urobia, skončí úplným chaosom, no nemajú žiadne sebauvedomenie a myslia si, že sú lepší ako ostatní ľudia. Odvážia sa zasahovať a zapájať do čohokoľvek, čo robia iní, stále chrlia nadnesené nápady a neustále chcú, aby si ich ostatní vážili a počúvali ich. V akejkoľvek situácii alebo skupine sú, chcú iba to, aby im ostatní slúžili a počúvali ich; oni sami nechcú slúžiť nikomu inému ani nikoho iného počúvať. Nie sú to antikristi? Takíto arogantní a samospravodliví sú antikristi a takto veľmi im chýba rozum. Hovoria len o zdanlivo správnych učeniach, a ak iní poukážu na ich chyby, musia prekrúcať slová a logiku a hovoriť falošným príjemným spôsobom, aby ľudia mali pocit, že majú pravdu. Nezáleží na tom, aký správny je názor niekoho iného – antikristi použijú svoju výrečnosť, aby znel nesprávne, a prinútia všetkých prijať ich vlastný názor. Takíto ľudia sú antikristi – sú mimoriadne schopní zavádzať ostatných a dokážu ich zavádzať až do takej miery, že ostanú zmätení a dezorientovaní a už ďalej nevedia rozoznať dobré od zlého. Nakoniec budú všetci tí, ktorým chýba schopnosť rozlišovať, úplne zavedení a zajatí týmito antikristami. Ľudia, ktorí takto zavádzajú ostatných, sú vo väčšine cirkví. Keď Boží vyvolený ľud hovorí v duchovnom spoločenstve o pravde alebo zdieľa svoje skúsenostné svedectvá, antikristi sa vždy postavia a vyjadria vlastné názory. Neotvárajú svoje srdcia, aby v duchovnom spoločenstve úprimne hovorili o svojom skúsenostnom poznaní; radšej stále na niečo poukazujú a majú kritické, nezodpovedné poznámky o skúsenostnom poznaní iných ľudí, aby predviedli, akí sú múdri, a dosiahli svoj cieľ získať si úctu ostatných. Antikristi sú najzručnejší v rozprávaní o slovách a učeniach; nikdy sa nedokážu podeliť o skutočné skúsenostné svedectvo ani nikdy nehovoria o sebapoznaní. Namiesto toho vždy hľadajú problémy u iných ľudí a robia z toho veľkú vedu. Nikdy neuvidíte, že by antikristi s otvorenou mysľou prijímali názory iných ľudí alebo sami od seba hovorili v duchovnom spoločenstve o svojich vlastných skazených povahách a odhaľovali svoje vnútro pred ostatnými. Určite ich neuvidíte hovoriť v duchovnom spoločenstve o tom, aké mylné a absurdné názory prechovávali a ako ich zmenili, a už vôbec ich nezačujete priznávať chyby, čo urobili, alebo svoje nedostatky… Bez ohľadu na to, ako dlho antikristi komunikujú s ostatnými, v nich vždy vyvolávajú pocit, že nie sú ani trochu skazení, že sa narodili ako svätí a dokonalí ľudia a že by ich ostatní mali uctievať. Ľudia, ktorí skutočne majú rozum, sa zdráhajú byť obdivovaní či uctievaní inými. Ak ich iní ľudia naozaj obdivujú a uctievajú, považujú to za zahanbujúce, pretože vedia, že sú skazení ľudia so skazenými povahami a že nevlastnia pravdu-realitu. Vedia, na čom sú, takže akúkoľvek skazenosť odhalia a akékoľvek mylné názory vyjadria, dokážu o týchto veciach úprimne hovoriť v duchovnom spoločenstve a dať o nich vedieť ostatným, vďaka čomu sa cítia veľmi uvoľnene, oslobodene a šťastne. Vôbec nemajú pocit, že je to ťažké. A necítia sa veľmi rozrušení, ani keď ich iní ľudia súdia, pozerajú sa na nich zvrchu, nazývajú ich hlúpymi alebo nimi opovrhujú. Naopak, majú pocit, že je to veľmi normálne, a dokážu k tomu pristupovať správne. Keďže majú ľudia skazené povahy, prirodzene budú odhaľovať skazenosť. Bez ohľadu na to, či to uznáš alebo nie, je to fakt. Ak dokážeš rozpoznať svoju vlastnú skazenosť, je to dobrá vec, a ak ju ostatní jasne vidia, takže ťa nebudú uctievať ani obdivovať, je to ešte lepšie. Ľudia, ktorí rozumejú pravde a majú trochu rozumu, si dokážu otvoriť srdcia a hovoriť v duchovnom spoločenstve o sebapoznaní; nepovažujú to za ťažké. Pre antikristov je to však veľmi ťažké. Tých, ktorí sa čistým spôsobom otvárajú, považujú za idiotov a tých, ktorí hovoria o sebapoznaní a hovoria čestne, považujú za hlúpych. Antikristi teda týmito ľuďmi úplne pohŕdajú. Ak niekto dokáže porozumieť pravde a všetci ho obzvlášť schvaľujú, antikristi tohto človeka budú vnímať ako tŕň v oku a budú ho súdiť a odsudzovať. Budú vyvracať správne praktiky a pozitívne veci, ktoré tento človek má, a urobia z nich nesprávne a skreslené chápanie. Nezáleží na tom, kto urobí niečo prospešné pre cirkev alebo pre bratov a sestry – antikristi budú vymýšľať spôsoby, ako ho znevážiť, vysmiať a zosmiešniť, a bez ohľadu na to, akú dobrú vec urobí alebo ako veľmi prospeje ľuďom, si nebudú myslieť, že stojí za zmienku, a budú ju bagatelizovať, minimalizovať a znižovať až do takej miery, že sa bude javiť ako úplne bezcenná. Zatiaľ čo ak antikristi urobia nejakú dobrú maličkosť, urobia všetko pre to, aby to zveličili a nafúkli, aby to všetci videli a vedeli, že to urobili oni a že to bola ich zásluha, a aby na nich bratia a sestry hľadeli s osobitnou úctou, neustále ich mali na pamäti, cítili sa im veľmi vďační a pamätali si na nich to dobré. Takto sú schopní všetci antikristi, ako aj tí, ktorí majú povahu antikristov. V tomto ohľade sa antikristi nelíšia od pokryteckých farizejov; vlastne sú horší ako oni. Toto sú najčastejšie a najzjavnejšie typické prejavy antikristov.

Aký postoj prechovávajú antikristi, keď niečo robia? Chcú robiť dobré veci pred ostatnými a zlé veci v tajnosti. Chcú, aby všetci vedeli o dobrých veciach, ktoré robia, a zakryť všetky zlé veci, aby sa o nich nikto nedozvedel, a to až natoľko, že o tom neunikne ani jediné slovo a oni sa cítia nútení urobiť všetko, čo je v ich silách, aby ich skryli. Táto povaha antikristov je odporná, však? Za akým účelom takto konajú? (Je ním ochrana ich povesti a postavenia.) Správne. Navonok sa zdá, že nesúperia o postavenie a že kvôli nemu nič nehovoria, no všetko, čo robia a hovoria, slúži na to, aby si svoje postavenie ochránili a udržali a aby mali vysokú prestíž a dobré meno. Niekedy sa dokonca v skupine usilujú o postavenie bez toho, aby niekomu umožnili vidieť, že to robia. Aj keď niekoho odporučia, čo znamená, že vykonajú zopár vecí, ktoré by mali robiť, chcú dosiahnuť, aby im osoba, ktorú odporučili, bola veľmi vďačná a aby vedela, že sa k tejto možnosti vykonávať danú povinnosť dostala len vďaka ich odporúčaniu. Antikristi si nikdy nenechajú ujsť takúto príležitosť. Myslia si: „Hoci som ťa odporučil, stále som tvojím vodcom, takže ma nemôžeš prevýšiť.“ Vášeň antikristov pre postavenie a povesť je celkom zjavná. Aby súperili o postavenie a chránili si ho, u nikoho neprehliadnu jediný pohľad ani jediné neúmyselné slovo, a už vôbec im neujde, čo sa kde šuchne. Antikristi si všímajú všetky tieto veľké či malé veci a v mysli sa im dookola prehrávajú slová, ktoré iní ľudia povedali. S akým cieľom to robia? Baví ich klebetiť? Nie; ide o to, že v tom všetkom chcú nájsť spôsob a príležitosť, ako ochrániť vlastné postavenie. Nechcú, aby ich postavenie alebo meno utrpelo ujmu kvôli nejakej chvíľkovej nedbanlivosti alebo nepozornosti. Kvôli postaveniu sa naučili, ako do všetkého „preniknúť“. Kedykoľvek brat alebo sestra povie niečo, čo považujú za neúctivé, alebo vyjadrí názor, ktorý je v rozpore s ich vlastným, nepustia sa toho; berú to vážne, podrobne to skúmajú, do hĺbky to analyzujú a potom nájdu zodpovedajúcu reakciu, aby sa vyrovnali s tým, čo bolo povedané, až kým je ich postavenie v mysliach všetkých pevne zakotvené a absolútne neotrasiteľné. Vo chvíli, keď niečo spôsobí ujmu ich menu alebo keď počujú nejaké slová, ktoré mu škodia, rýchlo vypátrajú zdroj a snažia sa nájsť výhovorky a odôvodnenia, ktorými by sa očistili. Bez ohľadu na to, aké povinnosti antikristi konajú, a či už pôsobia ako vodcovia a pracovníci, alebo nie, tak každá jedna vec, ktorou sa zaoberajú, a každé jedno slovo, ktoré vyslovia, slúži ich postaveniu a nemožno ich oddeliť od ich túžby chrániť svoje záujmy. Antikristi v hĺbke svojich sŕdc nemajú vôbec žiadny pojem o praktizovaní pravdy alebo ochrane záujmov Božieho domu. Preto možno ich podstatu definovať presne takto: Sú nepriateľmi Boha a svorkou diablov a satanov, ktorí prišli vyrušovať, narúšať a ničiť dielo Božieho domu. Sú satanovými služobníkmi; nie sú to ľudia, ktorí nasledujú Boha, ani členovia Božieho domu a nie sú ani predmetom Božej spásy.

Dotklo sa vás niečo z vecí, o ktorých sme dnes hovorili v duchovnom spoločenstve? Ktorá časť sa vás dotkla? (Posledná časť, teda tá, kde Boh rozobral súperivú prirodzenosť antikristov.) Nie je dobré stále súperiť. Toto správanie súvisí s antikristami a so zničením. Nie je to dobrá cesta. Čo by ľudia mali robiť, keď sa takto prejavujú a odhaľujú? Aké rozhodnutie by mali spraviť? Ako by sa týmto veciam mali vyhnúť? Toto sú problémy, o ktorých by teraz ľudia mali premýšľať a uvažovať najviac, a sú to tiež problémy, s ktorými sa stretávajú každý deň. Ako sa môžu zdržať súperenia, keď sa niečo stane, a ako by mali vyriešiť bolesť a nepríjemný pocit vo svojom srdci po tom, čo súperili – to je problém, ktorému musí čeliť každý človek. Ľudia majú skazené povahy, takže všetci súperia o prestíž, zisk a imidž, a je pre nich ťažké zdržať sa toho. Ak teda človek nesúperí, znamená to, že sa zbavil povahy a podstaty antikristov? (Nie, to sa deje len na povrchu. Ak sa nevyrieši jeho vnútorná povaha, nedá sa vyriešiť ani problém kráčania po ceste antikristov.) Ako sa teda dá vyriešiť problém kráčania po ceste antikristov? (V jednom ohľade musí mať človek o tejto veci poznanie a prísť pred Boha modliť sa, keď odhalí myšlienky a nápady týkajúce sa súperenia o postavenie. Okrem toho sa musí otvoriť a odkryť bratom a sestrám, a potom vedome vzdorovať týmto nesprávnym myšlienkam a nápadom. Musí tiež prosiť Boha, aby ho súdil, napomínal, orezával a disciplinoval. Potom sa bude môcť vydať na správnu cestu.) To je celkom dobrá odpoveď. Nie je to však ľahké dosiahnuť; najmä pre tých, ktorí príliš milujú povesť a postavenie, je to ešte ťažšie dosiahnuť. Vzdať sa povesti a postavenia nie je ľahké – ľudia to môžu dosiahnuť len usilovaním sa o pravdu. Iba vďaka porozumeniu pravde môžu spoznať samých seba, jasne vidieť prázdnotu usilovania sa o slávu, zisk a postavenie a jasne vidieť pravdu o skazenosti ľudstva. Iba keď ľudia skutočne spoznajú samých seba, môžu opustiť postavenie a povesť. Nie je ľahké odvrhnúť svoju skazenú povahu. Ak si priznal, že nevlastníš pravdu, že máš príliš veľa nedostatkov a že odhaľuješ príliš veľa skazenosti, a napriek tomu nevynakladáš žiadne úsilie na to, aby si sa usiloval o pravdu, maskuješ sa a dopúšťaš sa pokrytectva, čím vedieš ľudí k mylnej domnienke, že dokážeš čokoľvek, potom ťa to vystaví nebezpečenstvu – a skôr či neskôr príde čas, keď narazíš na múr a padneš. Musíš priznať, že nevlastníš pravdu, a byť dosť odvážny na to, aby si čelil realite. Máš slabosti, odhaľuješ skazenosť a máš všemožné nedostatky. Je to normálne, pretože si obyčajný človek, nie si nadčlovek ani nie si všemocný, a musíš to uznať. Keď tebou iní ľudia opovrhujú alebo ťa zosmiešňujú, nereaguj hneď s odporom, pretože ti je to, čo hovoria, nepríjemné, ani hneď nevzdoruj, pretože sa považuješ za schopného a dokonalého – to by nemal byť tvoj postoj k takýmto slovám. Aký by si mal mať postoj? Mal by si si povedať: „Mám svoje chyby, som celý skazený a chybný a som len obyčajný človek. Je na tom navzdory tomu, že mnou opovrhujú a zosmiešňujú ma, niečo pravdy? Ak je časť toho, čo hovoria, pravdivá, musím to od Boha prijať.“ Ak máš tento postoj, je to dôkaz toho, že si schopný správne zaobchádzať s postavením, povesťou a tým, čo o tebe hovoria iní ľudia. Postavenie a povesť sa nedajú ľahko odložiť bokom. A pre tých, ktorí sú trochu obdarovaní, majú istú mieru kvality alebo majú nejaké pracovné skúsenosti, je odkladanie týchto vecí ešte ťažšie. Hoci môžu niekedy tvrdiť, že ich odložili, vo svojich srdciach to nedokážu. Len čo to situácia dovolí a majú príležitosť, budú sa ďalej usilovať o slávu, zisk a postavenie tak ako predtým, pretože všetci skazení ľudia tieto veci milujú. Len tí, ktorí nemajú dary alebo talenty, majú o niečo slabšiu túžbu usilovať sa o postavenie. Tí, ktorí majú vedomosti, talent, krásu a mimoriadny kapitál, majú obzvlášť silnú túžbu po povesti a postavení, a to až takú, že sú tejto ambície a túžby plní. Je to pre nich vec, ktorá sa im odkladá najťažšie. Keď nemajú žiadne postavenie, ich túžba je v počiatočnom štádiu. No keď získajú postavenie, keď ich Boží dom poverí nejakou dôležitou úlohou, a najmä ak pracovali mnoho rokov a majú veľa skúseností a kapitálu, už tá túžba nie je v počiatočnom štádiu, ale zapustila korene, rozkvitla a chystá sa priniesť ovocie. Ak má človek neustálu túžbu a ambíciu robiť veľké veci, stať sa slávnym a stať sa nejakou veľkou osobnosťou, bude s ním úplný koniec a bude vyradený, len čo spácha nejaké veľké zlo a dostavia sa jeho následky. Skôr než to povedie k veľkej pohrome, teda musí rýchlo zvrátiť situáciu, kým je ešte čas. Vždy keď niečo robíš a nech je to v akomkoľvek kontexte, musíš hľadať pravdu, praktizovať čestnosť a poslušnosť voči Bohu a odložiť usilovanie sa o postavenie a povesť bokom. Keď vo svojich myšlienkach a túžbach neustále súperíš o postavenie, potom si musíš uvedomiť, k akým nepriaznivým dôsledkom takýto stav povedie, ak zostane nevyriešený. Tak nestrácaj čas a hľadaj pravdu, prekonaj svoju túžbu súperiť o postavenie, kým je v počiatočnom štádiu, a nahraď ju praktizovaním pravdy. Keď budeš praktizovať pravdu, tvoja túžba a ambícia súťažiť o postavenie zoslabne a nebudeš vyrušovať dielo cirkvi. Takto si Boh tvoje činy zapamätá a schváli. Čo sa teda snažím zdôrazniť? Práve toto: musíš sa zbaviť svojich túžob a ambícií skôr, než rozkvitnú, prinesú ovocie a povedú k veľkej pohrome. Ak ich nebudeš riešiť, kým sú ešte v plienkach, zmeškáš veľkú príležitosť; a keď už povedú k veľkej pohrome, bude príliš neskoro ich vyriešiť. Ak ti chýba čo i len odhodlanie vzdorovať telu, bude pre teba veľmi ťažké vykročiť na cestu usilovania sa o pravdu; ak narazíš na prekážky a neúspechy vo svojom úsilí o slávu, zisk a postavenie, a neprídeš k rozumu, potom je to nebezpečné: existuje možnosť, že budeš vyradený. Keď tí, ktorí milujú pravdu, narazia na jedno či dve zlyhania a nezdary v súvislosti so svojou povesťou a postavením, dokážu jasne vidieť, že sláva, zisk a postavenie nemajú vôbec žiadnu hodnotu. Dokážu úplne zanechať postavenie a povesť a rozhodnúť sa, že aj keď nikdy nebudú mať postavenie, budú sa ďalej usilovať o pravdu, poriadne vykonávať svoju povinnosť a zdieľaním svojho skúsenostného svedectva dosiahnuť výsledok vydávania svedectva o Bohu. Aj keď sú obyčajnými nasledovníkmi, stále sú schopní nasledovať až do úplného konca a to jediné, čo chcú, je získať Božie schválenie. Iba to sú ľudia, ktorí skutočne milujú pravdu a majú odhodlanie. Boží dom vyradil mnohých antikristov a zlých ľudí a niektorí, ktorí hľadajú pravdu, sa po tom, čo videli zlyhanie antikristov, zamýšľajú nad cestou, ktorou sa títo ľudia vydali, a zamýšľajú sa aj nad sebou a spoznávajú samých seba. Na základe toho porozumejú Božiemu úmyslu, zaumienia si, že budú obyčajnými nasledovníkmi a zamerajú sa na hľadanie pravdy a na to, aby dobre plnili svoju povinnosť. Aj keď Boh hovorí, že sú vykonávateľmi služby alebo niktošmi s nízkym postavením, nevadí im to. Budú sa snažiť iba o to, aby boli ľuďmi nízkeho postavenia a malými, bezvýznamnými nasledovníkmi v Božích očiach, ktorých Boh napokon nazve stvorenými bytosťami na požadovanej úrovni. Takíto ľudia sú dobrí a Boh ich schvaľuje.

Boh má rád ľudí, ktorí sa usilujú o pravdu, a to, čo sa Mu z ľudských činností najviac hnusí, je usilovanie sa o slávu, zisk a postavenie. Niektorí ľudia si skutočne cenia postavenie a povesť, sú na ne hlboko naviazaní a nedokážu sa ich vzdať. Vždy majú pocit, že bez nich v živote niet žiadnej radosti ani nádeje – že v tomto živote majú nádej len vtedy, keď žijú pre postavenie a povesť –, a aj keď majú trochu slávy, budú bojovať ďalej a nikdy sa nevzdajú. Ak takto zmýšľaš a máš takýto názor a ak je tvoje srdce plné takýchto vecí, potom nie si schopný milovať pravdu a usilovať sa o ňu. Nemáš správne smerovanie a ciele vo viere v Boha a nedokážeš sa usilovať o spoznávanie seba samého, odvrhnutie skazenosti a žitie obrazu človeka; pri konaní svojej povinnosti zanedbávaš veci, nemáš žiadny zmysel pre zodpovednosť a uspokojíš sa len s tým, že nepáchaš zlo, nevyrušuješ a nie si vyčistený. Mohli by takíto ľudia konať svoju povinnosť na požadovanej úrovni? A mohli by byť Bohom spasení? Nemožné, keď konáš kvôli povesti a postaveniu, a dokonca si myslíš: „Pokiaľ to, čo robím, nie je zlý skutok a nepredstavuje vyrušenie, napriek môjmu nesprávnemu motívu to nikto nemôže vidieť ani ma odsúdiť.“ Nevieš, že Boh všetko podrobne skúma. Ak neprijímaš ani nepraktizuješ pravdu a Boh ťa zavrhne, je s tebou koniec. Všetci, ktorí nemajú bohabojné srdcia, si myslia, že sú múdri, no v skutočnosti ani nevedia, kedy Ho urazili. Niektorí ľudia tieto veci nevidia jasne; myslia si: „Usilujem sa o povesť a postavenie len preto, aby som urobil viac a aby som prevzal viac zodpovednosti. Nepredstavuje to narušenie ani vyrušenie práce cirkvi a určite to nepoškodzuje záujmy Božieho domu. Nie je to veľký problém. Jednoducho milujem postavenie a chránim si to svoje, ale to nie je zlý skutok.“ Navonok sa takéto usilovanie nemusí zdať ako zlý skutok, ale k čomu to nakoniec vedie? Získajú takíto ľudia pravdu? Dosiahnu spásu? Rozhodne nie. Usilovanie sa o povesť a postavenie teda nie je tá správna cesta – ide presne opačným smerom ako cesta usilovania sa o pravdu. Súhrnne povedané, bez ohľadu na to, akým smerom sa uberá vaše úsilie alebo aký je jeho cieľ, ak neuvažujete o úsilí o postavenie a povesť a ak je pre vás veľmi ťažké odložiť to bokom, potom to ovplyvní váš vstup do života. Pokiaľ má postavenie miesto vo vašom srdci, bude plne schopné ovládať a ovplyvňovať smerovanie vášho života a cieľ vášho úsilia, a v takom prípade bude pre vás veľmi ťažké vstúpiť do pravdy-reality, nehovoriac o dosiahnutí zmien vo vašej povahe; o tom, či ste nakoniec schopní získať Božie schválenie, samozrejme, nie je potrebné ani hovoriť. Ba čo viac, ak nikdy nebudete schopní vzdať sa svojho úsilia o získanie postavenia, ovplyvní to vašu schopnosť konať svoju povinnosť spôsobom, aby to bolo podľa normy, čo vám veľmi sťaží možnosť stať sa stvorenou bytosťou podľa normy. Prečo to hovorím? Nie je nič, čo Boh neznáša viac, ako to, keď sa ľudia usilujú o postavenie, pretože úsilie o postavenie je satanskou povahou, je to zlá cesta, ktorá má pôvod v skazenosti satana, je to niečo, čo Boh odsudzuje, a je to presne to, čo Boh súdi a očisťuje. Boh neznáša nič väčšmi, ako keď sa ľudia usilujú o postavenie, a vy oň napriek tomu stále zaťato súperíte, neochvejne si ho ctíte a chránite a vždy sa ho snažíte získať pre seba. Vari nie je v tomto všetkom akýsi druh nepriateľstva voči Bohu? Postavenie ľuďom neurčuje Boh; Boh poskytuje ľuďom pravdu, cestu a život, tak aby sa nakoniec stali stvorenými bytosťami podľa normy, malé a bezvýznamné stvorené bytosti – nie niekto, kto má postavenie a prestíž a koho uctievajú tisíce ľudí. A tak nezáleží na tom, z akej perspektívy sa na to pozeráme, hľadanie postavenia je slepá ulička. Je jedno, aké rozumné ospravedlnenie máš pre svoje usilovanie sa o postavenie, táto cesta je aj tak nesprávna a Boh ju neschvaľuje. Nezáleží na tom, ako veľmi sa snažíš alebo akú vysokú cenu platíš, ak túžiš po postavení, Boh ti ho nedá; ak ti ho Boh nedá, nepodarí sa ti vybojovať si ho a ak budeš v boji pokračovať, výsledok bude len jeden: budeš zjavený a vyradený a ocitneš sa v slepej uličke. Rozumieš tomu, však?

7. marca 2020