Deviaty bod: Svoju povinnosť konajú, len aby sa odlíšili a uspokojili svoje vlastné záujmy a ambície; nikdy neberú ohľad na záujmy Božieho domu a dokonca tieto záujmy zrádzajú a zamieňajú za osobnú slávu (Štvrtá časť)

II. Záujmy antikristov

Dnes budeme pokračovať duchovným spoločenstvom o téme z nášho posledného stretnutia. Minule sme v ňom v rámci deviateho bodu rôznych prejavov antikristov hovorili o druhej časti ich záujmov. A v tejto časti sme hovorili o ich vlastnej povesti a postavení, však? (Áno.) Zaspomínajte si a urobte Mi približné zhrnutie. O koľkých bodoch sme primárne hovorili v duchovnom spoločenstve o osobnej povesti a postavení antikristov? (Boh v ňom minule hovoril o dvoch bodoch. Prvý sa týkal postoja antikristov k orezávaniu. Antikristi nikdy nedokážu prijať orezávanie ani sa mu podriadiť či prijať ho ako pravdu. A druhý bod bol o tom, ako si antikristi chránia svoju povesť a postavenie v skupine ľudí a aké majú prejavy. Podstatou antikristov je súperenie a musia súperiť o svoju povesť a postavenie.) Dnes o tom teda pokračujme ďalším duchovným spoločenstvom. Akú domácu úlohu som vám minule dal? O čom som vám kázal uvažovať a hovoriť v duchovnom spoločenstve po našom stretnutí? Pamätáte si? (Boh od nás žiadal, aby sme sa porovnali s tým, čo odznelo v duchovnom spoločenstve a v rozbore prejavov antikristov, aby sme videli, ktoré z ich pováh máme a na ktoré z ich prirodzeností sa spoliehame v našom konaní.) To bola hlavná téma. O čom bola podtéma? (Išlo o to, ktoré súperivé prirodzenosti prejavujú antikristi pri ochrane svojej povesti a postavenia, a o to, aby sme sa s nimi porovnali a videli, ako ich odhaľujeme v našom reálnom živote, ako konáme, čo kvôli povesti a postaveniu hovoríme a robíme a aké prejavy súperenia o slávu a zisk s bratmi a sestrami vykazujeme s cieľom ochrániť svoje postavenie.) Má k tomu niekto čo dodať? (Boh nám povedal, aby sme v našom duchovnom spoločenstve o týchto prejavoch antikristov nehovorili stále o tom, akí sú iní ľudia, no aby sme sa radšej porovnali s antikristami a hovorili v ňom o tom, ktoré povahy a prejavy máme rovnaké ako oni.) To je asi všetko. Aké bolo motto toho, podľa ktorého sa antikristi správajú v skupine ľudí, o ktorom sme minule hovorili? Nespravilo to na vás dojem? (Ich motto znie: „Musím súperiť! Súperiť! Súperiť!“) Toto si pamätáte. Ako to, že ste si to dokázali zapamätať? (Pretože toto motto antikristov, o ktorom Boh hovoril: „Musím súperiť! Súperiť! Súperiť!“, zvyčajne prejavujem a neraz odhaľujem ja sám. Tón Božieho duchovného spoločenstva bol navyše vcelku živý a spôsob, akým Boh vyjadril tieto slová, zodpovedal stavu môjho vlastného srdca, takže to vo mne zanechalo dosť hlboký dojem.) Keď hovorím v duchovnom spoločenstve a rozoberám v ňom rôzne prejavy a rôzne druhy prirodzenosti-podstaty antikristov, niekedy pri tom používam bežný jazyk a určité tóny a metódy, ktoré ľudia ľahko prijímajú a ktoré v nich zanechávajú hlboký dojem, ako aj príklady, ktoré sú celkom blízke reálnemu životu. To ľuďom naozaj pomáha spoznať podstatu antikristov a samých seba. Je to prospešné aj pre ich spoznávame samých seba a zažívanie Božích slov v ich reálnom živote, a ešte viac to napomáha tomu, aby tento druh povahy antikristov zmenili, však? (Áno.) Približne ste si rozpamätali na posledné duchovné spoločenstvo, ale detaily siahajú ďalej – je ich oveľa viac. Keď si nejaké duchovné spoločenstvo vypočujete, mali by ste vypracovať zhrnutie. Prinajmenšom by ste sa po jeho vypočutí mali zísť a vypočuť si ho ešte niekoľkokrát, aby ste si ho potom mohli všetci spoločne zhrnúť. Po vypočutí vašich spomienok a zhrnutí nášho posledného duchovného spoločenstva vidím, že je pre vás dosť vzdialené, akoby ste to ho počúvali pred rokom alebo dvoma a ono na vás nespravilo žiadny dojem. Možno vám z nejakej časti, z jednej-dvoch viet alebo z jednej-dvoch záležitostí v mysli utkvel nejaký pojem či dojem, ale zdá sa, že väčšina ľudí nemá žiadny pojem ani dojem z podstatnejšieho poznania a rozboru odhaľovania antikristov. Takže medzi sebou musíte viac uvažovať a viac o týchto záležitostiach, ktoré sme preberali, hovoriť v duchovnom spoločenstve. Nestačí si ich len vypočuť a potom ich odložiť bokom a nebrať vážne. Ak to urobíte, váš vstup do pravdy bude príliš pomalý – bez uvažovania o týchto kázňach to nepôjde! Ako teda spoločne pracujete s týmito kázňami vo svojom cirkevnom živote? Hovoríte o nich v duchovnom spoločenstve na svojich stretnutiach každý týždeň? Alebo počúvate najnovšie kázne a duchovné spoločenstvá viackrát, aby o nich väčšina z vás získala obraz a hlboké poznanie a potom prostredníctvom nich porozumela pravde? Robíte to? (Bože, na našich stretnutiach najprv každý týždeň jeme a pijeme najnovšie Božie duchovné spoločenstvá.) Cirkevní vodcovia, kazatelia a tí, ktorí majú na starosti cirkevný život v rozhodovacích skupinách, za to musia prevziať zodpovednosť; len tak sa dá práca cirkvi robiť dobre.

C. Intrigovanie pre vlastný prospech

1. Spreneverovanie majetku Božieho domu

V dnešnom duchovnom spoločenstve budeme hovoriť o tretej časti záujmov antikristov – o výhodách. Čo sú to výhody? (Dostávanie požehnaní a záujmov.) To je veľmi jednoduché vysvetlenie; je to doslovný význam. Doplňte to trochu – čo sú to výhody? (Sú to materiálne a nemateriálne výhody a žiaduce veci a vymoženosti, ktoré ľudia môžu získať konaním svojej povinnosti alebo prácou vo svete.) Toto vysvetlenie je správne. Výhody sú istým druhom dobrého zaobchádzania, ktorého sa ľuďom dostáva popri plate, a zahŕňajú veci ako predmety dennej potreby, jedlo alebo poukážky. Vzťahujú sa aj na vymoženosti a materiálne či nemateriálne zaobchádzanie, ktorého sa človeku dostáva popri konaní povinnosti; všetky tieto veci sú výhody. Keď som to teraz vysvetlil, čo tento pojem znamená? Viete všetci, o akých oblastiach, príkladoch a prejavoch budeme v tejto časti hovoriť v duchovnom spoločenstve? Práve vám mysľou prebleskujú formy správania a činy určitých ľudí, ako aj ľudia, ktorí tieto veci dokážu robiť, však? Kto sú tí prví ľudia, na ktorých si spomeniete? (Ľudia, ktorí využívajú svoje postavenie, aby žili na úkor cirkvi.) To je jeden typ človeka. Aj títo ľudia konajú svoje povinnosti. Niektorí z nich majú postavenie a sú to vodcovia a pracovníci na rôznych úrovniach alebo nadriadení, zatiaľ čo iní konajú bežné povinnosti. Aký prejav majú všetci spoločný? Pri konaní svojich povinností neustále robia nejakú prácu a určité veci pre svoje vlastné telo, rodiny a svoj vlastný pôžitok. Každý deň sa naháňajú a platia cenu a to, čo majú neustále na pamäti, je, aké žiaduce veci získajú plnením tejto úlohy alebo konaním tejto povinnosti. Neustále plánujú a kalkulujú, aké vymoženosti a uprednostňovanie z toho môžu získať. Len čo to vedia, urobia čokoľvek, aby tieto veci získali, a čo viac, určite si nenechajú ujsť žiadnu príležitosť, aby tieto vymoženosti a záujmy získali iba pre seba. Keď ide o túto záležitosť, dalo by sa povedať, že sú bezohľadní a bezcitní a určite neberú ohľad na svoju vlastnú integritu ani dôstojnosť. Neboja sa, že by ich bratia a sestry mohli vnímať negatívne, a rozhodne sa netrápia tým, ako by ich pre to mohol hodnotiť Boh. Nerobia nič iné, len tajne premýšľajú a intrigujú, ako využiť povinnosti, ktoré konajú, aby si mohli užívať všetko výhodné zaobchádzanie, aké len môžu. Takíto ľudia teda majú istý druh zmýšľania a argumentovania, ktorý sa na prvý pohľad nedá považovať za nesprávny, a to: „Boží dom je moja rodina a moja rodina je zas boží dom; čo je moje, je božie, a čo je božie, je moje. Povinnosti ľudí sú ich zodpovednosťou a všetky výhody, ktoré si vďaka nim môžu užívať, sú milosti udelené bohom; ľudia ich nemôžu odmietnuť a mali by ich od neho prijať. Ak ich nezískam ja, získa ich niekto iný, takže si tieto výhody môžem rovno užiť. Nemal by som predstierať, že som pokorný, a určite by som nemal nič skromne odmietať. Stačí, ak sa o tieto výhody budem usilovať a natiahnem ruku, aby som ich s podriadeným srdcom a otvoreným postojom prijal.“ Takéto výhody vnímajú ako druh zaobchádzania, ktoré si prirodzene zaslúžia a ktoré by si mali privlastniť; je to ako keď človek pracuje a vkladá do toho čas a drinu, takže má pocit, že sú plat a odmena, ktoré za to dostáva, jeho spravodlivým podielom. A tak aj keď tieto veci spreneveria a získajú tieto výhody tým, že sa o ne snažili, nepovažujú to za nesprávne ani za niečo, čo by sa Bohu hnusilo, a už vôbec ich nezaujíma, či na nich majú bratia a sestry nejaký názor. Antikristi si užívajú všetky tieto veci a snažia sa o ne, akoby to bolo úplne správne a prirodzené, a čo viac, každý deň v srdci intrigujú, aby všetky tieto veci získali. Toto je bežný stav antikristov, ktorí si konajú svoje povinnosti, a je to aj bežný stav antikristov, ktorí pri konaní svojich povinností intrigujú pre svoje osobné záujmy. Ako teda antikristi zmýšľajú? „Kým ľudia konajú svoju povinnosť, musia sa snažiť dostať niečo na oplátku. Keďže som kvôli konaniu tejto povinnosti opustil svoju rodinu a keďže som pre boha a pre jeho dom obetoval svoju tvrdú prácu, energiu a čas, mal by som si užívať všetko dobré zaobchádzanie, ktoré chcem.“ Antikristi to všetko vnímajú ako veci, ktoré si prirodzene zaslúžia a ktoré by mal Boh udeliť ľuďom bez toho, aby sa o ne museli snažiť. Takýto názor majú antikristi. A tak popri konaní svojej povinnosti neustále tvrdo pracujú pre výhody a stále sa boja, že by im niekto iný mohol niektorú z týchto výhod vziať a im by zostalo menej. Toto je stav antikristov pri konaní ich povinností. K čomu nakoniec smerujú všetky ich úmysly, pohnútky a ciele pri konaní povinnosti? Všetko to smeruje k tomu, že intrigujú, aby všetky výhody získali len pre seba, a myslia si, že inak budú len veľkí hlupáci a život nebude mať zmysel. Toto je zmýšľanie antikristov.

Akokoľvek Boh odhaľuje prirodzenosť antikristov alebo ich prejavy nemilovania pravdy, oni sa týchto svojich úmyslov a snáh nevzdajú a naďalej sa usilujú o výhody. Napríklad keď niektorí ľudia začnú konať hostiteľskú povinnosť, cirkev alebo bratia a sestry nakúpia nejaké jedlo či spotrebiče, alebo dokonca poskytnú nejaké peniaze hostiteľským rodinám. Ak je však osoba, ktorá koná túto povinnosť, antikrist, žiadané veci, ktoré sa snaží získať sama pre seba, nie sú také maličkosti ako obyčajná zápalka alebo malá lyžička. Hovoria: „Poskytujem svoj dom na ubytovanie týchto bratov a sestier a ponúkam im službu, kým konajú svoje povinnosti, takže je samozrejmé, že by boží dom mal zaistiť všetok materiál a peniaze. Poskytujem svoj dom, všetkým vám varím a zaručujem vašu bezpečnosť; len to je už dosť dobré. A čo sa týka zvyšku – toho, čo jete, pijete a používate –, to by mala zabezpečiť cirkev.“ Naozaj nie je nesprávne, že tieto veci zaistí cirkev, no chcem tu v duchovnom spoločenstve hovoriť o rozdiele medzi tým, ako si svoju hostiteľskú povinnosť konajú antikristi a ako ju úprimne konajú iní ľudia. Keď antikristi konajú hostiteľskú povinnosť, nemožno toto konanie brať len tak povrchne; majú postranné úmysly. Myslia si: „Konám túto hostiteľskú povinnosť, takže musím intrigovať, aby som z toho niečo mal. Cirkev poskytuje nejaké jedlo a iné nevyhnutnosti, takže aj členovia mojej rodiny musia jesť toto jedlo spolu s bratmi a sestrami a používať všetky tie veci, ako sa im zachce. Moja rodina patrí do božieho domu, takže to, čo patrí božiemu domu, patrí aj mojej rodine.“ Toto je postoj, s akým si antikristi konajú svoje povinnosti, však? (Áno.) Len čo teda niektorí ľudia začnú konať hostiteľskú povinnosť, ich srdcia sa začnú meniť, neustále premýšľajú o materiálnych veciach a peniazoch, ktoré sa používajú na ubytovanie bratov a sestier, a ak tieto veci nikto dôkladne neskúma, tak sa týmto antikristom otvára príležitosť získať nejaké výhody. Aká je to príležitosť? Budú si tajne počítať: „Toľkoto minie jeden človek za deň, takže cirkvi nevrátim peniaze, ktoré zvýšia, a jednoducho si ich nechám pre seba. Aspoň sú to peniaze, ktoré som si zarobil, takže mi nikto nemôže vyčítať, že si ich nechám; je to, samozrejme, len to, čo si zaslúžim!“ Zvyšné peniaze si potom strčia do vrecka. Niektorí antikristi budú hľadať všemožné výhovorky, aby si nechali isté materiálne veci, ktoré im darovali bratia a sestry alebo poskytol Boží dom. Keď sa bratia a sestry vrátia bývať na niektoré miesta, matrac na posteli je preč, vankúše a prikrývky sú preč a zmizlo aj mäso so zeleninou, pričom keď sa na to pýtajú svojich hostiteľov, tak im títo antikristi povedia: „Ak už jedlo skladujete dlho, nebude chutiť tak dobre, tak sme ho zjedli.“ Nie sú to chamtiví ľudia? (Áno.) Len čo sa materiálne veci, ktoré poskytol Boží dom, ako aj veci, ktoré hostiteľským rodinám kúpili bratia a sestry, dostanú do domény týchto antikristov, stávajú sa ich vlastnými; podľa vlastnej ľubovôle ich používajú alebo jedia, alebo s nimi dokonca priamo zaobchádzajú ako s vlastným majetkom a skrývajú ich. Keď tam bratia a sestry prídu znova, tak po týchto veciach nie je už ani stopy. A ak cirkev znova potrebuje znova použiť bydliská týchto antikristov, znova musí minúť peniaze na nákup týchto vecí a bratia a sestry ich znova musia priniesť do ich domov. Keď to antikristi vidia, tešia sa a myslia si: „Veriť v boha je naozaj skvelé! Pri ničom inom nemôžem tak rýchlo zbohatnúť; toto je zďaleka najpohodlnejší spôsob, ako získať veci. Navyše by sa nikto neodvážil nahlásiť polícii, že tento cirkevný majetok zmizol. Keby si sa ma naozaj pokúsil nahlásiť, nahlásil by som ťa ako prvý! Takže môžeš akurát tak mlčať a zniesť to, nemáš sa kde sťažovať. Zmocnil som sa týchto vecí a zjedol som toto jedlo. Čo mi môžeš urobiť? Boh nikoho neuprednostňuje. Poskytujem svoj dom na ubytovanie bratov a sestier, takže to je to, čím som prispel, a boh si ma za to bude pamätať. Čoho sa mám báť, ak si trochu vezmem? Je to len to, čo si zaslúžim! Čoho sa treba báť pri jedení tohto jedla? Čo, vy to jesť môžete, ale ja nie? Ste členmi božieho domu, no vari ním nie som aj ja? Nielenže budem ťažiť zo situácie, no budem tiež tieto veci jesť sám a pochutnávať si na nich osamote!“ Toto je postoj antikristov k ich povinnostiam. Keď ich konajú, ich cieľom je získať tieto veci, ktoré považujú za najväčšie výhody, a hovoria: „Toto je najväčšia milosť, akú mi boh udelil; nie je nič hmatateľnejšie ako táto milosť a nie je nič reálnejšie a hmatateľne prospešnejšie ako toto požehnanie. Je to jednoducho skvelé! Všetci hovoria, že veriť v boha znamená ‚získať stonásobok v tomto živote a večný život vo svete, ktorý príde‘, a týmto sa tento výrok napĺňa. Práve zakúšam predchuť tohto požehnania. Toto je skutočne božia milosť!“ Antikristi teda nemajú žiadne zábrany zmocniť sa vecí, ktoré patria Božiemu domu, a bezohľadne si ich nechávajú pre seba. Ako antikristi vnímajú tento majetok Božieho domu? Zaobchádzajú s ním ako s verejným majetkom vo svete nevercov; všetci sú chamtiví a chcú si privlastniť veci Božieho domu, no predsa stále veria, že ide o milosť a požehnania, ktoré si zaslúžia užívať za konanie svojich povinností. Navyše nikdy necítia žiadnu ľútosť či hanbu, ani si neuvedomujú svoju vlastnú podlosť či nízky charakter. Niektorí z týchto antikristov sa dokonca stávajú čoraz chamtivejšími a ambicióznejšími. Pri konaní svojej hostiteľskej povinnosti nikdy nemajú pocit, že by sa ich činy Bohu hnusili alebo že by Ho urazili. Namiesto toho v mysli neustále kalkulujú, porovnávajú a myslia si: „V tamtej rodine slúžili ako hostitelia a oni tie veci dostali. Keby som hostil tých istých ľudí, mali by tie veci právom patriť mne. Ten hostiteľ si žije vo väčšom pohodlí ako ja a ešte aj je lepšie jedlo. Ako to, že som to takto nevyužil aj ja?“ Kalkulujú a súperia aj o tieto veci. Len čo sa naskytne príležitosť, sú bezohľadní a rozhodne si ju nenechajú ujsť. Takže keď antikristi konajú hostiteľskú povinnosť, bažia po všetkom, čo môžu mať, a snažia sa toho zmocniť – od takých malých predmetov, ako je pár vložiek do topánok, až po niečo také veľké, ako je zariadenie zakúpené Božím domom. Využívajú príležitosť konať svoje povinností, aby našli všemožné výhovorky a spôsoby, ako si privlastnili veci, spreneverujú majetok Božieho domu a nehanebne tvrdia, že to robia len preto, aby tento majetok chránili, a že sú to len veci, čo si zaslúžia za konanie svojich povinností. Tieto veci sa stávajú medzi ľuďmi, ktorí veria v Boha a nasledujú Ho.

Antikristi sa pri konaní hostiteľskej povinnosti navonok môžu prezentovať tak, akoby netúžili po veciach, nesnažili sa ich získať a odmietali prijať akúkoľvek platbu za ubytovanie bratov a sestier, a keď vidia určité bezcenné predmety, ponáhľajú sa ich bezpečne uschovať. Pokiaľ však ide o cennosti patriace Božiemu domu, rozhodne ich takto nepustia z rúk. Možno odovzdajú niečo v hodnote jedného jüanu, no čokoľvek v hodnote sto jüanov, tisíc jüanov, desaťtisíc jüanov alebo ešte cennejšie si pevne založia do peňaženky a nechajú si to pre seba. Niektorých ľudí zastihne nebezpečná situácia na mieste, kde sa starajú o majetok Božieho domu, a ľudia, ktorí o ich činnosti vedia, možno utečú inam alebo ich zatknú, takže o tomto majetku, ktorý strážia, nevie nikto okrem nich – práve v takýchto situáciách sú ľudia skúšaní. Tí, ktorí skutočne veria v Boha, milujú pravdu a majú bohabojné srdce, sa vždy dokážu držať svojej povinnosti a nebudú mať žiadnu predstavu ani myšlienku na spreneveru tohto majetku. Antikristi však takí nie sú a budú si lámať hlavu a vymýšľať všetky možné spôsoby, ako si tento majetok privlastniť. Len čo sa niečo stane ľuďom, ktorí vedia, že strážia majetok, antikristi sa v srdci tajne tešia a dokonca skáču od radosti. Okamžite si majetok privlastnia a necítia pri tom žiaden strach, nieto ešte nejaké výčitky svedomia alebo vinu. Niektorí antikristi používajú tento majetok na pokrytie výdavkov svojej domácnosti a nakladajú s ním podľa vlastnej vôle, niektorí peniaze okamžite použijú na nákup vecí, ktoré chcú do svojho domu, a niektorí ich dokonca vložia priamo na svoj bankový účet a nechajú si ich len pre seba. A sú potom antikristi schopní priznať, čo urobili, keď si po tento majetok prídu bratia a sestry? Antikristi to rozhodne nikdy nepriznajú. Ich cieľom vo viere v Boha a pri konaní svojej povinnosti je získať žiaduce veci, medzi ktoré patria Božie obety, majetok Božieho domu a dokonca aj osobné veci bratov a sestier. Antikristi teda konajú svoju povinnosť s chamtivosťou, túžbou a osobnými ambíciami; nie sú tu preto, aby sa usilovali o pravdu, prijali Boží súd a napomínanie alebo prijali Božiu spásu, no prišli sem preto, aby získali každú výhodu, všetko pohodlie a všetok majetok. O týchto ľuďoch sa dá povedať, že sú plní chamtivosti a túžby. Na čo upriamujú svoje srdcia? Upriamujú ich na majetok Božieho domu. Preto sa pri konaní hostiteľskej povinnosti zameriavajú na to, čo Boží dom pre koho kupuje, koľko peňazí komu vydáva a aké veľké výhody a žiaduce veci získavajú určití ľudia od Božieho domu a od bratov a sestier za konanie hostiteľskej povinnosti – to sú veci, ktoré sledujú. Ak ich niekto požiada, aby hostili obyčajných bratov a sestry, a nemôžu vďaka tomu získať nič žiaduce, vymyslia si všemožné výhovorky, aby to nemuseli robiť. No vo chvíli, keď ich niekto požiada, aby hostili vodcu na vyššej úrovni, sa ich postoj zmení a otočí o 180 stupňov. Sú samý úsmev a dychtivo očakávajú vodcu; nevedia sa dočkať, až toto „veľké zviera“, ktoré majú hostiť, pozvú do svojho domu a budú tohto vodcu uctievať ako boha. Myslia si, že sa na nich usmialo šťastie, že je to ich dojná krava, a že ak túto príležitosť premeškajú, stratí sa ich šanca zbohatnúť, tak ako by si ju mohli nechať ujsť? S chamtivosťou, túžbou, motiváciou a úmyslom spreneveriť majetok Božieho domu prijímajú túto povinnosť, ktorá im môže priniesť žiadané veci – čo je ich konečným cieľom? Je ním dobré konanie povinnosti? Je ním dobré hostenie bratov a sestier? Je ním preukázanie vernosti? Je ním získanie pravdy? Nie, nie je ním nič z toho; chcú využiť túto príležitosť na získanie žiadaných vecí. Nebudú hostiť obyčajných ľudí, ale keď počujú, že majú hostiť vodcu alebo pracovníka s postavením, idú sa o to až pretrhnúť a potom prídu s rôznymi výhovorkami, aby im Boží dom kúpil všemožné veci dennej potreby a vybavenie do domácnosti. Hovoria: „Vodcovia sem nemôžu prísť bývať v zlých podmienkach. Nemalo by byť všetko pripravené tak, aby bolo ubytovanie pohodlné? My si neužívame veci, ktoré poskytuje boží dom, a ak áno, tak sa len vyhrievame na výslní popri vodcoch. Ak navyše príde vodca, obávam sa, že nebude zvyknutý na jedlo, ktoré tu každý deň jeme. Vodcovia musia každý deň riadiť veľa vecí, a ak by im prišlo zle, nezanedbali by sme svoju povinnosť hostiteľov? Cirkev by im teda mala pripraviť tri jedlá denne. Musíme pre nich mať pripravené mlieko, chlieb, vajcia a všetky druhy zeleniny, ovocia, mäsa a výživových doplnkov.“ Nie je to skvelá a ohľaduplná myšlienka? Antikristi hovoria jazykom, ktorý navonok znie ľudsky, no myslia v srdci naozaj na vodcov? Čo presne je ich skrytým cieľom? Ich cieľ nie je taký prostý. Možno sú chudobní, nikdy predtým nejedli ani nevideli pekné veci a chcú využiť túto príležitosť, aby získali skúsenosti, žili si ako boháči a žili život, v ktorom je postarané o všetky ich základné potreby. Chcú využiť túto príležitosť na starostlivosť o svoje zdravie a na jedenie vecí, ktoré obyčajní ľudia nemôžu jesť, a užívanie si zaobchádzania, ktoré si obyčajní ľudia nemôžu užívať. Preto sa ich myšlienky zdajú také ohľaduplné. Čo sa však skrýva za ich ohľaduplnosťou? Chcú intrigovať vo svoj vlastný prospech, získať tieto veci a zmocniť sa ich a určite premýšľajú o každom aspekte svojich intríg – pre nikoho iného by to neurobili. Keď títo antikristi hostia vodcu, naozaj si žijú na vysokej nohe a potom uvažujú: „Žiť takto je skvelé, ale tieto veci mi v skutočnosti nepatria. Kedy budú moje? Ak sa tohto vodcu zbavím, nebudem si môcť ďalej užívať tieto veci, ale ak sa ho nezbavím, naozaj už ho nebudem ochotný hostiť. Nebyť týchto žiaducich vecí, v žiadnom prípade by som túto povinnosť nerobil. Každý deň musím skoro vstávať a neskoro chodiť spať, som v stave neustáleho strachu a musím ho obsluhovať. Momentálne si stále myslím, že pri tejto povinnosti viac strácam, ako získavam, a že výhody a potešenia, ktoré z nej mám, nestačia. Čo budem robiť, ak tu vodca bude bývať dlhodobo? Budem musieť vymyslieť spôsob, ako ho prinútiť odísť, a opäť budem mať doma pokoj a ticho.“ Zmýšľajú takto ľudia? Zmýšľali by tak ľudia, ktorí majú normálnu ľudskú prirodzenosť a ktorí úprimne konajú svoju povinnosť? (Nie.) Takto zmýšľajú antikristi. Bez ohľadu na to, aké veľké sú žiaduce veci či výhody, ktoré získajú, nikdy nemožno nasýtiť ich chamtivosť a túžbu; sú nenásytní, myslia si, že nič nezískali, a nepokladajú konanie tejto povinnosti za prácu, ktorú by mali robiť. Naopak, pokladajú ju za dodatočnú obetu a cenu. Bez ohľadu na to, koľko vecí dosiahnu alebo aké veľké výhody získajú, majú pocit, že prehrali, a myslia si, že Boží dom a bratia a sestry ťažia na ich úkor a že oni sami z toho nemajú nič žiaduce. Postupom času majú pocit, že ich tieto žiaduce veci nemôžu uspokojiť a ich chamtivosť sa nedá nasýtiť. Povedzte Mi, akú ľudskú prirodzenosť majú antikristi? Majú nejakú ľudskú prirodzenosť? (Nie.) A majú ľudia bez ľudskej prirodzenosti svedomie? Môžu konať svoju povinnosť a zároveň v sebe prechovávať túžbu vykonávať ju úprimne, ako aj túžbu byť pokorní, úprimní a skutočne sa vydávať? Môžu si svoju povinnosť konať bez toho, aby za to vyžadovali poplatok, bez toho, aby hľadali akúkoľvek odmenu, a bez toho, aby hľadali nejakú odplatu? (Nie.) Prečo nie? Nemajú žiadne povedomie o svedomí a bez ohľadu na to, aké veľké výhody získajú, ich považujú za zaslúžené. Nie je toto „zaslúžené“ niečo, na čo normálni ľudia nemôžu ani pomyslieť a na čo by nikdy nepomysleli? Je v takomto zmýšľaní a postoji prítomný nejaký pocit hanby? (Nie.) Majú ľudia bez pocitu hanby nejakú ľudskú prirodzenosť? Táto záležitosť odhaľuje prirodzenosť, ktorú majú antikristi, a to, že nemajú hanbu a svedomie.

Akí ľudia nemajú hanbu? Aký druh ľudí spomedzi ľudstva ju nemá? (Schizofrenici.) Duševne chorí ľudia nemajú hanbu. Behajú nahí po uliciach, neuvedomujú si tých všetkých ľudí, ktorí sa na nich pozerajú, a možno sa dokonca smejú ľuďom, ktorí sú oblečení, a hovoria: „Pozrite sa, aká je to pre vás otrava nosiť oblečenie. Ja tu behám po ulici nahý a bez oblečenia a cítim sa tak slobodne a nespútane!“ Neznamená práve toto byť bez hanby? (Áno, znamená.) To znamená byť bez hanby. Ľudia bez hanby nemajú žiadne povedomie o svedomí a sú duševne chorí, pričom ťažia na úkor všetkých ostatných a chcú si vziať čokoľvek, čo patrí komukoľvek inému. Ich chamtivosť a túžba prekročili rámec normálnej ľudskej racionality a dospeli do bodu, v ktorom sa nedokážu ovládať a nemajú žiadne povedomie o svedomí. Môžu takíto ľudia získať pravdu? Určite nie. Usilujú sa len o slávu, zisk, postavenie a materiálne záujmy a nikdy nezískajú pravdu. Budú mať teda miesto v nebeskom kráľovstve? Boh takýchto ľudí nespasí ani nezdokonalí. Treba takýchto ľudí ľutovať? (Nie.) Týchto ľudí treba nenávidieť; sú odporní, hnusní a opovrhnutiahodní. Majú opovrhnutiahodný a prízemný charakter a nemajú dôstojnosť ani hanbu. Ich srdcia sú plné chamtivosti, ambícií a túžby a chcú len využiť príležitosť konať svoju povinnosť, aby sa snažili získať si záujmy pre seba. Vôbec neprijímajú pravdu ani nerobia veci podľa pravdy-princípov. Keď sa modlia k Bohu, žiadajú aj o žiaduce veci, o záujmy a o Jeho požehnania. Opisujú Bohu, ako sa trápili a obetovali, a predstupujú pred Neho, aby sa o týchto veciach modlili len preto, aby s Ním obchodovali s utrpením, ktoré znášali, a cenou, ktorú zaplatili, aby od Neho žiadali požehnania a odmeny a dokonca aby k Nemu otvorene vystierali ruky a žiadali o materiálne zaobchádzanie, ktoré chcú. To, čo chcú vyjadriť, keď predstupujú pred Boha, sú ich sťažnosti, vzdor, nespokojnosť, krivdy a rozhorčenie, ako aj ich sklamanie z toho, že ich chamtivosť a túžby nie sú uspokojené. Keď Boh vidí tieto prejavy, miluje ich, alebo ich neznáša? (Neznáša ich.) Keď kvôli cirkvi vynaložia nejaké malé úsilie, okamžite predstupujú pred Boha, aby to vyhlásili a pripísali si zásluhy a aby Mu povedali o svojich obetách a o tom, čo venovali pri konaní rôznych povinností alebo pri vykonávaní rôznych prác. Sú vydesení, že Boh o týchto veciach nebude vedieť, že tieto veci nevidí a že zabudne na cenu, ktorú zaplatili. Preto sú títo ľudia pred Bohom vnímaní ako zlí a bez akejkoľvek hanby. Keď pred Neho predstupujú, aby načrtli a zahlásili cenu, ktorú zaplatili, aby Mu opísali, aké veci chcú získať, a aby k Nemu vystierali ruky a žiadali o odmeny, ktoré chcú, Boh hovorí: „Odíďte odo Mňa vy, ktorí páchate neprávosť.“ Aký je Boží postoj? „Ľudia ako ty si predo Mňa nezaslúžia predstúpiť. Hnusíš sa Mi a cítim k tebe odpor. Dal som ti všetko, čo chceš; už si dostal stonásobok, ktorý si želáš získať v tomto živote. Čo ešte chceš?“ To, čo Boh chce darovať ľudstvu, nie je primárne materiálne. Chce mu radšej udeliť pravdu, aby prostredníctvom nej mohlo dosiahnuť spásu. Antikristi však bezostyšne odporujú Božiemu dielu, nehľadajú pravdu a nepraktizujú ju. Skôr chcú využiť príležitosť na konanie svojej povinnosti počas Božieho diela, aby si neoprávnene získali žiaduce veci. Využívajú medzery a vo všetkom ťažia na úkor iných, no predsa sa im často zdá, že strácajú a že z toho veľa nevyťažili. Často tiež majú pocit, že sa obetovali a venovali až príliš veľa a že ich straty prevažujú nad ziskami, a ešte častejšie ľutujú svoje obete a myslia si, že to dostatočne nepremysleli alebo nemysleli na vlastnú únikovú cestu. Často sa teda v duchu hnevajú, že za svoje obete nedostali včasnú odmenu, a sú tiež plní sťažností na Boha. V srdci často kalkulujú a myslia si: „Nie je boh spravodlivý? Boh nikoho neuprednostňuje, však? Nie je boh bohom, ktorý žehná ľudí? Nepamätá si všetky dobré ľudské skutky a všetko, čo človek venoval a čo zo seba vydal? Opustil som svoju rodinu pre božie dielo a zaplatil som cenu, no čo mi boh dal?“ Ak ich chamtivosť a túžba nie sú za krátky čas uspokojené, stávajú sa negatívnymi a začínajú sa sťažovať. A ak ich chamtivosť a túžba nie sú uspokojené dlhodobo, ich najhlbšie vnútro sa naplní nahromadenou nevraživosťou. Aké sú dôsledky tejto nahromadenej nevraživosti? V srdci začnú pochybovať o Bohu a spochybňovať Ho, začnú súdiť Jeho spravodlivú povahu a dokonca začnú pochybovať o Jeho láske a podstate. Ak sa táto nevraživosť hromadí dlhší čas, tak sa tieto veci zmenia na zhubné nádory a začnú šíriť a oni budú schopní kedykoľvek zradiť Boha. Najmä medzi niektorými ľuďmi, ktorí sú negatívni a slabí, majú relatívne nezrelé duchovné postavenie sú vo viere noví, z času na čas odhalia a rozšíria tieto negatívne emócie. Budú šíriť svoju nespokojnosť s Bohom a rúhanie sa Mu a dokonca zvedú niektorých ľudí, ktorým chýba schopnosť rozlišovať, aby mali pochybnosti o Božej spravodlivej povahe a podstate. Nerobia toto antikristi? Keďže ich ambície, túžby, snahy a úmysly nie sú uspokojené, dokážu robiť tieto veci a môžu si vytvoriť takýto postoj k Bohu – aká je to povaha? Zjavne je to povaha antikrista a satanská povaha.

Bez ohľadu na to, aké utrpenie antikrist v cirkvi zažíva alebo akú cenu platí, to nepovažuje za súčasť svojho záväzku ani za povinnosť, ktorú by mala stvorená bytosť konať, ale za svoj prínos, na ktorý by mal Boh pamätať. Myslí si, že ak Boh pamätá na jeho prínos, mal by ho okamžite odmeniť, dať mu požehnania a sľuby, preukázať mu špeciálne materiálne službičky a umožniť mu získať prednosti a určité špeciálne výhody. Až potom bude antikrist spokojný. Ako antikrist chápe povinnosť? Nemá pocit, že je to záväzok, ktorého by sa mali stvorené bytosti ujať, ani že je to zodpovednosť, ktorú sú Boží nasledovníci povinní plniť. Má skôr pocit, že vykonávanie povinnosti je pákou pri vyjednávaní s Bohom, niečím, čo sa dá vymeniť za Jeho odmeny, a spôsobom, ako uspokojiť vlastné ambície a túžby a získať požehnania výmenou za vieru v Boha. Myslí si, že Jeho milosť a požehnanie by mali byť predpokladom jeho konania povinnosti, že práve to dáva ľuďom pravú vieru v Boha a že ľudia môžu byť pokojní pri konaní svojich povinností, len ak im Boh zaručí, že budú oslobodení od budúcich starostí. Navyše si myslí, že Boh by mal poskytnúť maximálne pohodlie a uprednostňovanie tým, ktorí konajú svoje povinnosti, a ľudia by mali počas vykonávania povinností využívať všetky výhody, ktoré im Boží dom poskytne. Toto sú veci, ktoré by ľudia mali dostávať. Takto antikristi zmýšľajú vo svojom vnútri. Práve tieto spôsoby myslenia sú ich perspektívou a maximou a predstavujú ich postoj k povinnosti. Akokoľvek Boží dom hovorí v duchovnom spoločenstve o pravde týkajúcej sa konania povinnosti, veci, ktoré antikristi prechovávajú vo svojom srdci, sa nikdy nezmenia. Navždy sa budú držať svojho pohľadu na konanie svojej povinnosti. V súvislosti s týmto prejavom môžeme použiť jednu frázu – akú? Je ňou „kladenie materiálnych vecí nad všetko ostatné“, čo znamená, že skutočné sú len veci, ktoré môžu držať v rukách, a dávanie sľubov nemá zmysel. Podstata prejavov týchto ľudí je materialistická, však? (Áno.) Materializmus je ateizmus; riadia sa len tým, čo vidia a čoho sa môžu dotknúť, počíta sa u nich len to viditeľné a popierajú existenciu všetkého, čo nevidia. Možno teda určiť, že poznanie a chápanie povinnosti u antikrista je určite v rozpore s pravdou-princípmi a že je úplne rovnaké ako názor nevercov; skutočne sú to pochybovači. Neveria v existenciu Boha a neveria, že všetky Jeho slová sú pravda a pravá cesta. Veria, že jedine sláva, zisk a postavenie sú skutočné a že všetko, o čo sa usilujú a čo si užívajú, možno získať len ľudským úsilím, bojom a prostredníctvom ceny, ktorú zaplatia. V čom sa to líši od názoru, že: „Ľudia si musia šťastie vytvoriť vlastnými rukami?“ Nie je v tom žiadny rozdiel. Neveria, že ľudia nakoniec získajú pravdu a život tým, že sa budú vydávať a zaplatia cenu, aby si kvôli Bohu dobre konali svoje povinnosti. A neveria ani tomu, že ľudia, ktorí konajú v súlade s Božími požiadavkami a ktorí tak dospejú ku konaniu svojej povinnosti na požadovanej úrovni, môžu získať schválenie a požehnania Stvoriteľa. Ukazuje to, že neveria Božiemu sľubu ľudstvu ani Jeho požehnaniam. Neveria v skutočnosť Božej zvrchovanosti nad všetkým, takže nemajú pravú vieru. Veria len takto: „Konám si svoju povinnosť, takže by som si od božieho domu mal užívať osobitný prístup a materiálne požehnania. Boží dom by mi mal poskytnúť každé materiálne privilégium a potešenie. To by bolo realistické.“ To je zmýšľanie a pohľad antikrista. Neverí, že Božie sľuby sú verné ani že získaním pravdy človek získa život a Boh ho požehná. Keď ide o konanie jeho povinnosti, jednoducho nehľadá pravdu, neprijíma ju, a už vôbec neuznáva túto pravdu: To, že človek môže vykonávať povinnosť stvorenej bytosti, je najväčšie Božie požehnanie. Je to niečo, na čo Boh bude pamätať, a človek počas tohto procesu môže získať pravdu a nakoniec byť Bohom spasený – to je najväčší sľub, ktorý Boh dal človeku. Ak veríš sľubom, ktoré ti Boh dal, a dokážeš ich prijať, tak máš pravú vieru v Boha. Ako sa cítia antikristi a pochybovači, keď počujú tieto slová? (Neveria tomu, čo Boh hovorí, a myslia si, že je to podvod.) Myslia si, že tieto slová, ktoré Boh hovorí, sú len kŕmením ľudí ilúziami, aby prinútil nejakých hlúpych a prostoduchých idiotov slúžiť Mu a potom ich vykopol, keď doslúžia. Myslia si: „Získať pravdu? Ha! Kto môže vidieť, čo je pravda? Kto sa môže dotknúť toho, čo sú božie sľuby? Kto ich dostal? Božie sľuby nie sú realistické; len získanie slávy a zisku a užívanie si výhod postavenia je realistické a jedine úsilie o slávu a zisk a užívanie si výhod postavenia je skutočné. Už roky počúvam o sľuboch, ktoré boh dáva človeku, a o pravde, ktorú mu poskytuje, no vôbec som sa nezmenil, nezískal som žiadnu výhodu, a už vôbec mi tieto veci neumožnili žiť vznešený život s postavením. Hoci niektorí ľudia svedčia o tom, že získali pravdu a že sa zmenili a dostali božie požehnania, stále vyzerajú veľmi obyčajne a všetci sú to normálni ľudia, tak ako môžu získať božie požehnania a vstúpiť do nebeského kráľovstva?“ Myslia si, že len veci, ktoré môžu uchopiť a získať vlastnými rukami, sú najreálnejšie. Nie je to názor pochybovačov? Rozhodne áno. Keď sa teda títo antikristi dostanú do cirkvi, pozerajú sa na všetko s podozrením a neustále hútajú, kde môžu získať nejakú výhodu a akú príležitosť využiť, aby si uchmatli nejakú výsadu a získali väčšie praktické výhody zo svojej viery v Boha – o týchto veciach v mysli kalkulujú často. Majú pocit, že len získaním slávy, zisku a postavenia môžu získať každú výhodu, a tak sa rozhodnú usilovať o postavenie a venovať sa výlučne snahám o tieto veci. Nikdy nepremýšľajú o pravde ani nehľadajú Božie úmysly, a keď jedia a pijú Božie slová, robia to len preto, aby utešili svoje srdcia a zaplnili tú prázdnotu, nie aby sa usilovali o pravdu. Ak v akomkoľvek bode požiadaš antikrista, aby sa vzdal svojej chamtivosti a túžob, aby úplne upustil od svojho úsilia o slávu, o zisk a o postavenie a aby sa vzdal týchto výhod, ktoré chce mať zo svojej viery v Boha, nebude to schopný urobiť. Keď ho nútiš vzdať sa týchto vecí, cíti sa, akoby si sa mu snažil stiahnuť kožu alebo vytrhnúť šľachy; bez týchto vecí má pocit, akoby mu niekto vzal srdce a on stratil dušu, a bez týchto ambícií a túžob sa mu zdá, že pre jeho vieru v Boha neexistuje žiadna nádej a život stráca zmysel. Všetci, čo sa bez hľadania osobných výhod vydávajú, obetujú a platia cenu len kvôli svojej povinnosti, sú v jeho očiach idioti. Princíp pre svetské záležitosti, ktorý si antikristi osvojujú, znie: „Každý sám za seba a ostatných nech vezme čert.“ Myslia si: „Ako môžu ľudia nemyslieť na seba? Ako sa môžu neusilovať o vlastný prospech?“ V srdci pohŕdajú tými, ktorí sa všetkého vzdajú a úprimne vydajú Bohu, ktorí verne konajú svoju povinnosť, ktorí z pohľadu svojho materiálneho života žijú veľmi skromne a jednoducho a ktorých pre ich vieru v Boha a vykonávanie povinnosti prenasledujú, takže sa nemôžu vrátiť domov. Často sa týmto ľuďom v srdci vysmievajú a hovoria: „Stratili ste domov pre svoju vieru v boha. Nemôžete byť so svojou rodinou a žijete z mála – ste takí hlúpi! Nech už človek robí čokoľvek vrátane viery v boha, musí si osvojiť princíp pre svetské záležitosti: v žiadnom prípade nesmie utrpieť stratu. Musí byť schopný vidieť božie sľuby a požehnania a dotknúť sa ich a jediný vhodný postoj, ktorý môže zaujať, je nevypustiť jastraba, kým nevidno zajaca. Ste takí hlúpi! Pozrite sa na mňa. Verím v boha a zároveň sa usilujem o slávu, zisk a postavenie. Užívam si všetko dobré zaobchádzanie božieho domu a v budúcnosti môžem získať aj požehnania. Nemusím znášať žiadne utrpenie a požehnania, ktoré dostanem, budú väčšie ako vaše. Neplatím cenu tak ako vy a nevzdávam sa rodiny a práce bez akejkoľvek istoty, či budem môcť v budúcnosti získať nejaké požehnania.“ Čo sú títo ľudia zač? Neusilujú sa o pravdu a nekonajú si svoju povinnosť úprimne, no predsa pohŕdajú tými, ktorí sa kvôli konaniu svojej povinnosti, plneniu Božieho poverenia a nasledovaniu Jeho vôle usilujú o pravdu, vzdávajú svojich rodín a práce, znášajú utrpenie a platia cenu. Je takýchto ľudí veľa? (Áno.) V každej cirkvi sú nejakí. Sú títo ľudia pravými veriacimi v Boha? Môžu byť spasení? (Nie.) Nie sú pravými veriacimi v Boha a už vôbec nie je možné, aby boli spasení.

Bez ohľadu na to, s akým problémom sa antikristi stretnú alebo čo robia, nemyslia ako prvé na to, či môžu získať pravdu a dosiahnuť spásu, ale skôr na všetky svoje telesné výhody. V ich srdciach majú všetky výhody spojené s ich telom najdôležitejšie, najvyššie a zvrchované miesto. Nikdy vo svojich srdciach neuvažujú o Božích úmysloch, nikdy neuvažujú o Božom diele, a už vôbec nikdy neuvažujú o tom, akú povinnosť by mal človek vykonávať. Nezáleží na tom, ako Boh vyžaduje, aby ľudia vykonávali svoju povinnosť na požadovanej úrovni a aby boli stvorenými bytosťami na požadovanej úrovni – antikristi sú úplne ľahostajní. Bez ohľadu na to, aké metódy Boh použije alebo aké slová povie, týmito ľuďmi nedokáže pohnúť a nedokáže ich tým ani prinútiť zmeniť svoje plány a vzdať sa svojej chamtivosti a túžob. Títo ľudia sú formálne aj v skutočnosti materialistami a pochybovačmi spomedzi antikristov. Možno ich teda považovať za spodinu v radoch antikristov? (Áno, pretože niektorí antikristi môžu kvôli postaveniu stále poskytovať nejakú službu, zatiaľ čo títo ľudia nie sú ochotní ani len poskytovať službu.) Správne. Títo ľudia chcú výhody, celé dni upierajú zrak a myslia len na výhody a všetko, čo robia, sa točí okolo výhod. Niektorí ľudia konajú hostiteľskú povinnosť, a keď sa im minú vajcia, ryža alebo múka, okamžite povedia cirkvi, aby niekoho poslala kúpiť ich. Sami nič nekupujú; akoby tieto veci vo svojom dome nikdy nejedli, kým nezačali konať hostiteľskú povinnosť. Predtým si všetky tieto veci kupovali sami, no len čo začali konať túto povinnosť, začali prichádzať s výhovorkami, začali sa cítiť v práve a sebaisto a stali sa vymáhačmi dlhov a veriteľmi Božieho domu, akoby im Boží dom niečo dlhoval – takíto ľudia nie sú dobrí.

Býval som v niektorých hostiteľských domoch v pevninskej Číne a niektorí bratia a sestry mali fantastickú ľudskú prirodzenosť. Aj keď verili len dva alebo tri roky a nerozumeli toľkej pravde, predsa si svoju hostiteľskú povinnosť konali úprimne. Ak sa im Boží dom pokúsil dať peniaze, odmietli ich; finančne sa odvďačili za čokoľvek, čo im bratia a sestry dali, a pozorne strážili všetko, čo patrilo Božiemu domu. Ak sa niečo, čo Boží dom kúpil, nespotrebovalo, dokonca mu dali ekvivalentnú hodnotu v peniazoch. Niektorí, ktorí na tom boli finančne lepšie, boli ochotnými hostiteľmi a nevzali ani cent z toho, čo im dal Boží dom. A niektorí ľudia na tom neboli dobre, no ani oni nevzali žiadne peniaze, ktoré im Boží dom dal. Čokoľvek im cirkev alebo bratia a sestry dali domov na použitie pri hostení, nič z toho nespreneverili. Bolo to preto, že rozumeli pravde? Nie, bola to záležitosť charakteru. Navyše, a čo je dôležitejšie, boli to praví veriaci a dokázali to urobiť aj vďaka svojmu dobrému charakteru, inak by to nedokázali. Bol som v niektorých hostiteľských domoch, kde pre Mňa hostitelia vytiahli svoje najlepšie prikrývky a deky, a Ja som povedal: „Tieto sú úplne nové a nepoužité. Dajte ich späť do obalu, nebudem ich používať.“ Trvali na tom, aby som ich použil. A potom boli niektorí hostitelia, ktorí pre Moju potrebu kúpili nové všetko, a Ja som povedal: „Nekupujte nové veci, je to také plytvanie peniazmi. Použijem len to, čo tu máte. Nemíňajte žiadne peniaze. Nenavrhujem, aby ľudia kupovali to a ono všade, kam prídem. Netreba vždy používať nové veci.“ Niektorí ľudia stále trvali na tom, aby tieto peniaze minuli. Boli aj takí hostitelia, ktorí pri jedle pripravili veľa chodov. Keďže nevedeli, čo rád jem, nachystali veľa jedál, aby som mal na výber, lebo keby ich nachystali len pár, báli by sa, že sa dobre nenajem. Aj takýchto ľudí je veľa. Niektorí hostitelia sú však iní. Keď som u nich býval, náhodne zohnali nejaké veci dennej potreby, aby som si s nimi vystačil, suroviny, ktoré používali pri varení, boli len veci, ktoré im priniesli bratia a sestry, a keď potrebovali ísť nakúpiť ďalšie, naťahovali ku Mne ruky kvôli peniazom. A potom sú ešte hostitelia, u ktorých som si nechal nejaké veci v úschove. Keď som sa tam nejaký čas nevrátil, hostitelia vypáčili zásuvku a niektoré veci zmizli. Všetci z nich veria v Boha a všetci konajú hostiteľskú povinnosť, no je ten-5 rozdiel medzi nimi podstatný? Niektorí, ktorí veria v Boha, sú takýchto vecí schopní – je to niečo, čo robia ľudia? Toto robia lupiči, banditi, zloduchovia a darebáci. Dokážu praví veriaci robiť takéto veci? Ak pre teba pravý veriaci čosi opatruje, bez ohľadu na to, ako dlho si preč, to vždy uchová v bezpečí, aj keby to bolo na osem či desať rokov; nedotkne sa toho, nepozrie sa na to ani sa v tom nebude hrabať. U niektorých hostiteľov je to však tak, že ak si u nich niečo necháš, otvoria to a pozrú sa dnu, len čo vyjdeš z dverí. V čom sa hrabú? Budú sa hrabať v tvojej taške, aby zistili, či tam nie je niečo cenné, ako napríklad šperky, mobil alebo peniaze – hrabú sa vo všetkých týchto veciach. V čom sa zvyknú hrabať niektoré ženy? Chcú vidieť, či máš nejaké pekné oblečenie, a len čo sa v ňom pohrabú, pomyslia si: „Ó, tieto šaty sú také pekné. Vyskúšam si ich.“ Povedzte Mi, nedejú sa tieto veci? (Áno.) Ako to viete? Boli ste toho svedkom? Mám pevný dôkaz, s ktorým môžem povedať, že sa tieto veci dejú. Jeden rok, koncom jesene, som si nechal nejaké oblečenie v hostiteľskom dome. Jedného dňa som si zrazu spomenul na niektoré z týchto šiat, ktoré by som mal nosiť, a plánoval som si po ne ísť, tak som sa do tohto hostiteľského domu vybral. Hádajte, čo sa stalo. Keď som vošiel dnu, stará pani hostiteľka si tam skúšala Môj vlnený kabát. Videl som to len náhodou. Povedal som: „Čo robíš?“ Bola zaskočená. Nikdy jej ani nenapadla taká náhoda, že uvidím, čo robí, a bola taká zahanbená. Ľudia ako ona však majú hrošiu kožu a okamžite povedala: „Ó, nemyslíš si, že mi tvoj vlnený kabát dokonale pristane?“ Povedal som: „To je Môj kabát. Nemôžem ho nosiť, ak ho máš na sebe ty.“ Povedala: „Tu ho máš, nechcem ho.“ Odpovedal som: „Načo si ho skúšaš, ak ho nechceš? Neboli dvere na skrini zamknuté?“ Povedala: „Proste sa stalo, že som dnes nemala čo robiť, tak som ho vytiahla, aby som si ho obzrela.“ Povedal som: „Nie je tvoj, takže si sa ho nemala dotýkať.“ Toto je príklad niečoho, čo sa skutočne stalo. Neviem, aký bol jej úmysel, keď to robila. Povedzte Mi, je niekto takýto človekom, ktorý verí v Boha? Mal by som ho považovať za veriaceho v Boha a za člena Jeho rodiny? (Nie.) Nie je hodný byť Božím nasledovníkom a je členom satanovej bandy – bez hanby, bez svedomia či rozumnosti a bez akejkoľvek ľudskej prirodzenosti – je to darebák. Spasí Boh takýchto ľudí? Takíto ľudia nemajú ani tú najzákladnejšiu integritu a dôstojnosť alebo tú najzákladnejšiu úctu k Bohu – Boh ich nemôže spasiť. Pravda, ktorú Boh hovorí, a život, ktorý človeku dáva, nie sú poskytované takýmto ľuďom; títo ľudia nie sú členmi Božej rodiny, ale skôr pochybovačmi mimo Božieho domu a z diabla. Okrem toho, že prirodzenosť-podstata antikristov nemiluje pravdu a má k nej odpor, tiež majú neuveriteľne prízemný a opovrhnutiahodný charakter, a takíto ľudia sú odporní, hnusní a hodní opovrhnutia. Z prejavov týchto ľudí, čo spreneverujú majetok Božieho domu, o ktorých sme práve hovorili, je dostatočne zrejmé, že sa bez ohľadu na to, akú povinnosť vykonávajú, nikdy skutočne nevydávajú a nikdy to nerobia úprimne. Namiesto toho prichádzajú s vlastnými plánmi, túžbami a chamtivosťou a prichádzajú bežiac za výhodami, nie aby získali pravdu. Takže nech sa na to pozeráte akokoľvek, v Božích očiach ľudská prirodzenosť takýchto ľudí nie je na požadovanej úrovni. Povedzte Mi teda, považujete ľudskú prirodzenosť takýchto ľudí za niečo na požadovanej úrovni a považujete ich za dobrých ľudí? (Nie.) Aj vy nimi opovrhujete, však? (Áno.) Keď niektorí ľudia počujú, že Boží dom niečo kúpil, chcú z toho svoj podiel, a keď vidia, že bratia a sestry darujú oblečenie, bez ohľadu na to, či si ho zaslúžia alebo či by ho mali mať, sa ho idú pokúsiť získať a dajú sa do toho iniciatívnejšie než ktokoľvek iný. Keď však počujú, že Boží dom má prácu, ktorú treba urobiť, alebo že sú nejaké špinavé či únavné práce, ktoré treba vykonať, okamžite sa skryjú a nikde ich nemôžete nájsť. Takíto ľudia sú prefíkaní a ľstiví a majú prízemný charakter – sú hodní opovrhnutia, hnusní a odporní!

Použitie rôznych prejavov antikristov pri spreneverovaní majetku Božieho domu na rozbor toho, ako sa v každom ohľade zaujímajú o vlastné výhody, nám umožňuje vidieť, že sú to pochybovači, materialisti a ľudia s opovrhnutiahodným, prízemným a podradným charakterom, ktorí sú odporní a nie sú tými, ktorých Boh spasí. Pri definovaní takýchto ľudí netreba zachádzať až k tomu, že majú odpor k pravde; môžeme ich prezrieť už z hľadiska ich ľudskej prirodzenosti a charakteru, takže to netreba posúvať až na takú vysokú úroveň, akou je vzťah k pravde. Či už sú teda takíto ľudia v Božom dome alebo v nejakej skupine ľudí, vždy by mali byť tými najprízemnejšími s najväčším nedostatkom charakteru. Samozrejme, ak sa majú v Božom dome merať pomocou pravdy, javia sa ešte opovrhnutiahodnejší a prízemnejší. Máte ešte nejaké príklady tohto prejavu, ktorý antikristi vykazujú? (Jeden antikrist mal na starosti tlač kníh pre Boží dom a prostredníctvom podvodného účtovníctva spreneveril státisíce jüanov z Božích obiet. Po vyšetrovaní sa zistilo, že predtým, než začal konať túto povinnosť, mala jeho rodina veľmi málo peňazí, no po tom, čo ju začal konať, kúpil dom a auto, čo sa však nedalo zistiť z účtov. Jeho rodina bola veľmi zákerná, a tak sa obety nedali získať späť.) Neboli za túto udalosť priamo zodpovední vodcovia a pracovníci? (Áno. Keď neskôr vyšlo najavo viac podrobností, zistilo sa, že vodcovia a pracovníci, ktorí za to v tom čase niesli zodpovednosť, nikdy nekontrolovali účty, ktoré tento antikrist spravoval. Zanedbali svoju povinnosť a situáciu spôsobili tým, že neboli zodpovední. Určite niesli priamu zodpovednosť.) Mali by sa teda ich priestupky zaznamenať v Božej zápisnici? (Áno.) Ako sa potom s týmito ľuďmi naložilo? (Niektorí boli vyčistení a vylúčení a niektorí splácajú obety.) To je primeraný spôsob, ako s nimi naložiť. Vodcovia a pracovníci zanedbali svoju povinnosť a nesplnili si v tejto veci svoje dozorné povinnosti. Konkrétne použili nesprávnu osobu, nevyvinuli žiadne úsilie, aby na ňu dohliadali alebo ju kontrolovali, a nedokázali u tejto osoby, ktorú používali, včas odhaliť problémy, takže vznikli vážne následky, v dôsledku ktorých Božie obety a majetok Božieho domu utrpeli značnú stratu. Bola to zodpovednosť všetkých týchto ľudí, ktorí za to niesli priamu vinu, a všetky ich priestupky by mali byť zaznamenané. Bol to nepriaznivý následok, ktorý si na seba privolali tým, že na túto prácu nepoužili správnu osobu. Spôsobili, že Boží dom utrpel stratu, a daňou za to boli nakoniec Božie obety. Povedzte Mi, sú antikristi vždy chamtiví, alebo im tieto zlé myšlienky napadnú len vtedy, keď vidia niečo cenné? (Sú vždy chamtiví.) Keď sa teda stýkate a komunikujete s takýmito ľuďmi, určite môžete odhaliť ich chamtivosť a túžby. Tento následok bol spôsobený tým, že vodcovia a pracovníci neboli zodpovední, nerozlišovali ľudí, nevideli ich jasne a nepoužívali ich správne, a tak na nich ťažko dopadla zodpovednosť a zaslúžili si byť vypudení.

V predošlom duchovnom spoločenstve sme hovorili o hlavných aspektoch prirodzenosti, podstaty a povahy antikristov a o ceste, ktorou kráčajú. A to, o čom hovoríme a čo rozoberáme v dnešnom duchovnom spoločenstve, sú prejavy v oblasti ľudskej prirodzenosti antikristov vo vzťahu k reálnemu životu. Hoci ide o menej významný aspekt, stále môže ľuďom pomôcť identifikovať určité prejavy antikristov; aj toto sú niektoré ich zjavné charakteristiky, znaky a symboly. Antikrist napríklad miluje postavenie, slávu, zisk a vplyv, je veľmi sebecký, opovrhnutiahodný a zlý a nemiluje pravdu, tak akú má ľudskú prirodzenosť a charakter? Niektorí hovoria: „Hoci niektorí antikristi milujú povesť a postavenie, stále majú čestný a ušľachtilý charakter a majú svedomie a rozum.“ Je to správne? (Nie, nie je.) Prečo nie? Nehovorme o tom, akú povahu-podstatu majú antikristi; najprv sa pozrime na ich ľudskú prirodzenosť a charakter. Určite to nie sú dobrí ľudia, nie sú to ľudia s dôstojnosťou, svedomím alebo ušľachtilou integritou, a už vôbec to nie sú ľudia, ktorí milujú pravdu. Môžu ľudia s takouto ľudskou prirodzenosťou kráčať po správnej ceste? Určite nie, pretože ich charakteru chýba podstata, ktorá nasleduje správnu cestu, a tak títo ľudia nemôžu milovať pravdu, nieto ju ešte prijať. Ak sa pozrieme na úmysel a postoj, s akým antikristi konajú svoju povinnosť, ich charakter a ľudská prirodzenosť spôsobujú, že ich ľudia odmietajú a cítia k nim odpor, a ešte viac nimi opovrhuje Boh. Bez ohľadu na to, akú povinnosť konajú, chcú neustále spreneverovať majetok Božieho domu a žiadajú Ho o odmeny, peniaze, predmety a výhody. A za akých ľudí ich považuje Boh? Títo ľudia rozhodne nie sú dobrí ľudia. Ako presne teda Boh v svojich očiach definuje takýchto ľudí? Aké meno im dáva? V Biblii je zaznamenaný jeden príbeh z Veku milosti: Judáš často kradol z mešca s peniazmi a Boh ho nakoniec použil na vykonanie služby, ktorou bolo zapredanie Pána Ježiša. Pán Ježiš bol pribitý na kríž a Judáš, ktorý zohral úlohu zradcu svojho Pána a priateľov, zomrel tak, že mu prasklo brucho. Všetci títo ľudia, ktorí spreneverujú majetok Božieho domu a kradnú obety určené Bohu, sú teda v Božích očiach Judášmi, čo znamená, že ich Judášmi nazýva Boh. Hoci títo antikristi, ktorí sú teraz odsúdení ako Judášovia, nerobia veci, ako je zapredanie svojho Pána a priateľov, ako to urobil Judáš, ich prirodzenosť-podstata je rovnaká. Čo majú spoločné? Využívajú svoje postavenie a príležitosť konať svoju povinnosť, aby kradli a spreneverovali majetok Božieho domu. Preto Boh týchto ľudí nazýva Judášmi a sú porovnateľní s tým, ktorý zapredal svojho Pána a priateľov. Znamená to, že títo antikristi, ktorí spreneverujú majetok Božieho domu a zmocňujú sa ho, sú ekvivalentom Judáša, ktorý zapredal svojho Pána a priateľov, a netreba veľa premýšľať, aby sme zistili, aký výsledok takýchto ľudí čaká.

2. Využívanie bratov a sestier, aby im slúžili a pracovali pre nich

Výhody, o ktoré sa antikristi usilujú pri konaní svojej povinnosti, sa neobmedzujú len na to, o čom sme už hovorili – peniaze, materiálne predmety, jedlo a užitočné veci –, rozsah týchto výhod je veľmi veľký. Napríklad keď antikristi konajú povinnosť, zneužívajú v mene jej konania bratov a sestry, nútia ich, aby im slúžili a pracovali pre nich, a rozkazujú im – nie je to výhoda, o ktorú sa antikristi usilujú? (Je.) Kým sa niektorí ľudia nestanú cirkevnými vodcami, tak si doma vždy všetko robia sami a zdá sa, že nemajú žiadne ambície ani zlé úmysly. Robia si však stále všetko sami, aj keď ich zvolia za cirkevných vodcov a získajú postavenie? Myslia si, že keď získajú postavenie, sú iní, že by k nim v Božom dome mali pristupovať osobitne a že musia sa naučiť mobilizovať „silu más“, aby spoločne plnili ich vlastnú „povinnosť“; každá práca v ich dome sa stáva prácou, ktorá spadá do kompetencie cirkvi, a svoje domáce práce a každodenné úlohy rozdeľujú medzi bratov a sestry. Napríklad keď majú doma nejakú prácu, ktorú treba urobiť, povedia bratom a sestrám: „Posledné dva dni som bol zaneprázdnený prácou v cirkvi. Má niekto z vás čas pomôcť mi s jednou úlohou?“ Traja či piati ľudia sa prihlásia, po chvíli je úloha hotová a títo vodcovia si pomyslia: „Viac rúk urobí prácu ľahšou. Je dobré byť vodcom. Stačí niečo povedať a stane sa to. Kedykoľvek budem mať v budúcnosti doma niečo na práci, požiadam bratov a sestry, aby mi pomohli.“ Ako to tak pokračuje, nespravia veľa práce cirkevných vodcov, no zato sa nesmierne činia pri posielaní ľudí, aby išli pracovať pre ich vlastný domov, a dokonca to zaradia do harmonogramu – akí „zaneprázdnení“ cirkevní vodcovia to sú! Predtým, ako sa stali vodcami, doma nemali toľko práce, ale potom, čo sa nimi stali, jej tam treba vykonať oveľa viac. Niektorí bratia a sestry im sadia plodiny, niektorí polievajú pôdu, niektorí sadia zeleninu, niektorí plejú, niektorí hnoja a ďalší im pomáhajú predávať zeleninu a potom im dajú všetky peniaze, ktoré utŕžia, bez toho, aby si nechali čo i len cent. Keď sa stanú cirkevnými vodcami, ich domáci život prekvitá; bez ohľadu na to, čo robia, ich ľudia vždy podporujú, pomáhajú im a každé ich slovo je veľmi účinné. Cítia sa takí šťastní a spokojní a čoraz viac si myslia: „Tento titul cirkevného vodcu je skvelý a mať postavenie je fantastické. Ak mi občas doma chýba jedlo, stačí povedať a ľudia mi ho dajú – a ani za to nechcú peniaze. Aký je to pohodlný život! Naozaj som vďaka svojej viere požehnaný bohom. Je to veľké požehnanie a naozaj je to božia milosť! Boh je taký veľký; vďaka bohu!“ Vždy, keď im niekto prestane slúžiť alebo prestane plniť ich rozkazy, „ďakujú bohu“ a „prijímajú to od neho“. Až natoľko môžu títo bezvýznamní cirkevní vodcovia využívať svoje postavenie – dokázali by ste to robiť? Boli by ste schopní robiť niečo také? Prečo ľudia súperia o to, aby sa stali vodcami? Prečo súperia o postavenie? Keby sa tým nedala získať žiadna výhoda, súperil by oň niekto? Keby mať postavenie, o ktoré súperia, znamenalo drieť a pracovať ako ťažný kôň, nikto by sa neobťažoval. To preto, že z postavenia plynie toľko výhod, sa ľudia idú pretrhnúť, aby si ho uchmatli a súperili oň. Byť bezvýznamným cirkevným vodcom im poskytuje také veľké výhody a prináša im to do života také veľké pohodlie a toľko výhod – čo za človeka sa takto správa? Je to niekto, kto sa usiluje o pravdu? Je to niekto s ľudskou prirodzenosťou a svedomím? Je to niekto s bohabojným srdcom? (Nie.) Veria, že ako cirkevní vodcovia konajú pre všetkých a pre Boží dom, čo ani nepovažujú povinnosť. A veria, že akákoľvek práca, ktorú robia ako cirkevní vodcovia, sa zakladá na ich obetovaní svojho domáceho života, takže by ich bratia a sestry mali odškodniť za cenu, ktorú platia. Ak nemajú čas na domáce práce, bratia a sestry by im mali pomôcť; a ak nemajú čas pracovať na poli, bratia a sestry by sa tam mali objaviť a urobiť prácu za nich, akoby to bola ich povinnosť. Bez ohľadu na to, čoho sa vzdali, aby boli cirkevnými vodcami, by im to bratia a sestry mali vynahradiť dvojnásobne. To sú niektoré z vecí, pri ktorých antikristi využívajú bratov a sestry, aby im slúžili, a prikazujú im, aby sa starali o ich osobný život, zatiaľ čo si oni konajú svoju povinnosť. Len čo sa antikrist stane vodcom, rozhodne si nenechá ujsť takúto príležitosť a vonkoncom nebude stáť bokom a pozerať sa, ako mu tieto výhody prekĺzavajú pomedzi prsty. Namiesto toho urobí presný opak: využije každú chvíľu a chopí sa každej príležitosti, aby bratov a sestry zapriahol do vlastných služieb a prinútil ich pracovať pre neho ako ťažné zvieratá. Zneužíva hlúposť a čestnosť bratov a sestier a dokonca zneužíva mentalitu tých z nich, ktorí ochotne konajú svoje povinnosti a platia cenu pre Boha, aby ich prinútili slúžiť mu. Medzitým navyše predstiera, že niektoré slová sú pravda, a používa ich pri školení bratov a sestier, aby sa naučili túto myšlienku: Vodcovia sú tiež ľudia, tiež majú rodiny a tiež musia žiť svoje životy, a ak istý vodca nemá čas riešiť svoje domáce záležitosti, bratia a sestry by tieto záležitosti mali považovať za svoje vlastné povinnosti; nemalo by byť potrebné, aby ich vodca o tieto veci žiadal, no mali by tieto veci, ktoré nie je schopný urobiť, robiť aktívne a dobrovoľne. Mnohí bratia a sestry pod vplyvom takéhoto očarenia a navádzania ochotne slúžia týmto vodcom. Toto je cieľ, ktorý chcú antikristi dosiahnuť uchopením moci a postavenia, a je to aj jedna z úloh, ktoré chcú vykonať, a jedna z výhod, o ktoré sa chcú týmto uchopením moci a postavenia usilovať. Je takýchto ľudí veľa? (Áno.) Títo ľudia sú satani. Ľudia, ktorí nemajú pravdu a nenasledujú správnu cestu, sú schopní takýchto vecí, aj keď majú len nepatrné postavenie – sú títo ľudia úbohí? Čo si myslíte o ich charaktere? Majú nejaké svedomie alebo rozum?

V niektorých cirkvách sú bratia a sestry, ktorí zvyčajne nebývajú vo vlastných domovoch, ale miesto toho dlhodobo prebývajú v dome svojho cirkevného vodcu. Prečo často prebývajú v dome svojho vodcu? Lebo odkedy vodca prevzal pozíciu „vodcu“, jeho dom si vyžaduje dlhodobú gazdinú. Vodca si vyberie sestru, ktorá sa stane oddanou gazdinou v jeho dome. A keďže sa táto sestra stane gazdinou, čo sa stane s jej povinnosťou? Nerobí prácu, ktorá jej prináleží alebo súvisí s cirkvou, no namiesto toho obsluhuje všetky generácie vodcovej rodiny v ich každodennom živote, má pocit, že je úplne oprávnené, aby sa pre vodcu starala o domáce práce, nijak sa na to nesťažuje a nemá v súvislosti s tým žiadne predstavy. Kto je tu problémom? Nech už má cirkevný vodca akokoľvek veľa práce alebo vedie koľkokoľvek ľudí, je naozaj taký zaneprázdnený? Naozaj si nedokáže poradiť v každodennom živote? Aj keby nemohol, je to jeho vec. Čo to má spoločné s niekým iným? Ak sú bratia a sestry nevšímaví alebo leniví, takíto vodcovia im dávajú najavo svoj postoj, využívajú to na to, aby s nimi „hovorili v duchovnom spoločenstve o pravde“ a bratia a sestry sú v dôsledku tejto záležitosti orezávaní – čo sa tu deje? Keď je v ich dome špinavá posteľná bielizeň, bratia a sestry ju musia vyprať, keď je ich dom neuprataný, bratia a sestry ho musia upratať, a keď je čas jedla, bratia a sestry musia variť; títo vodcovia sa stávajú povaľačmi a takto sa správajú vo funkcii vodcov. Keď sa takíto ľudia prejavujú týmto spôsobom a majú takúto ľudskú prirodzenosť, dokážu sa usilovať o pravdu? (Nie.) Prečo nie? (Takýmto ľuďom až príliš chýba ľudská prirodzenosť a sú príliš opovrhnutiahodní. Jednoducho sa nebudú zaujímať o pravdu.) Ak sa nebudú zaujímať o pravdu, prečo sa stávajú vodcami? (Robia to preto, aby sa usilovali o povesť a postavenie a aby sa predvádzali.) Neviete to jasne vysvetliť, však? Akí ľudia dokážu zneužívať bratov a sestry, aby ich prinútili pracovať pre nich a slúžiť im? Nejde o jednu zo zjavných charakteristík antikristov? Vo všetkom hľadajú len vlastný prospech, zaujímajú sa len o vlastný zisk a stratu a neuvažujú o tom, či je takéto konanie v súlade s pravdou, či je v ňom ľudská prirodzenosť, či sa páči Bohu a či z neho bratia a sestry môžu mať nejaký úžitok alebo poučenie – o týchto veciach neuvažujú, no myslia len na vlastný zisk a stratu a na to, či môžu získať hmatateľné výhody. Toto je cesta, ktorou kráčajú antikristi, a toto je ich charakter. Toto je jeden typ človeka, ktorý má postavenie. Niektorí ľudia nemajú postavenie a konajú bežné povinnosti, no keď získajú nejaké kvalifikácie, chcú, aby ostatní slúžili aj im. A aj niektorí ľudia, konajú zopár riskantných povinností, chcú rozkazovať iným, aby im slúžili. Sú aj takí, ktorí konajú špeciálne povinnosti a ktorí svoje povinnosti považujú za základnú podmienku, páku pri vyjednávaní a určitý druh kapitálu, pomocou ktorého môžu prinútiť bratov a sestry, aby im slúžili. Niektorí ľudia napríklad ovládajú špeciálne odborné zručnosti, ktoré sa iní nenaučili alebo si ich neosvojili. Keď sa v Božom dome dajú do konania povinnosti, ktorá s týmito odbornými zručnosťami súvisí, myslia si, že sú iní než ostatní ľudia, že ich v Božom dome dosadili na dôležité miesto a že teraz patria do vyšších vrstiev, a najmä cítia, že ich hodnota sa zdvojnásobila a že sú vážení, v dôsledku čoho si myslia, že sú určité úlohy, ktoré nemusia robiť sami, a že je úplne prirodzené rozkazovať iným, aby im bez odmeny slúžili, pokiaľ ide o také každodenné úlohy, ako je nosenie jedla alebo pranie bielizne. Sú dokonca aj takí, ktorí používajú výhovorku, že sú zaneprázdnení svojou povinnosťou, aby prinútili bratov a sestry urobiť pre nich to či ono. S výnimkou vecí, ktoré bezpodmienečne musia urobiť sami, nechajú všetko ostatné, v čom si môžu vynútiť službu iných alebo čo im môžu prikázať vykonať, robiť iných ľudí. Prečo je to tak? Myslia si: „Mám kapitál, som vážený, mám v božom dome vzácny talent, vykonávam špeciálnu povinnosť a dostáva sa mi najviac rozvíjania od božieho domu. Nikto z vás nie je taký dobrý ako ja a všetci ste popri mne na nižšej úrovni. Ja môžem byť pre boží dom špeciálnym prínosom, a vy nie. Preto by ste mi mali slúžiť.“ Nie sú to prehnané a nehanebné požiadavky? Každý v srdci prechováva tieto požiadavky, no je samozrejmé, že antikristi tieto veci bezohľadne a nehanebne vyžadujú ešte viac, a akokoľvek s nimi hovoríte v duchovnom spoločenstve o pravde, nevzdajú sa ich. Aj obyčajní ľudia majú tieto prejavy antikristov, a ak majú trochu talentu a kapitálu alebo čímsi málo prispejú, veria, že majú nárok užívať si istý osobitný prístup. Neperú si vlastné oblečenie a ponožky, nechávajú to robiť iných a kladú si neprimerané požiadavky, ktoré sú v rozpore s ľudskou prirodzenosťou – tak veľmi im chýba rozum! Tieto myšlienky a požiadavky, ktoré ľudia majú, nespadajú do oblasti racionality; ak sa pozrieme na spodnú hranicu stupnice, nie sú v súlade so štandardmi ľudskej prirodzenosti a svedomia, a na hornej hranici stupnice zas nie sú v súlade s pravdou. Všetky tieto prejavy možno zaradiť do kategórie prejavov antikristov, ktorí sa usilujú o vlastné výhody. Každý, kto má skazenú povahu, je takýchto vecí schopný a odváži sa ich robiť tiež. Ak má niekto trochu talentu a kapitálu a niečím prispeje, hneď chce zneužívať iných, chce využiť príležitosť konať svoju povinnosť, aby sa usiloval o vlastné výhody, a chce mať všetko pripravené a užívať si šťastie a zaobchádzanie, ktoré plynú z rozkazovania iným, aby mu slúžili. Sú dokonca aj takí, ktorí sa kvôli konaniu svojej povinnosti vzdajú svojich rodín a práce a dostanú v tom istom období nejakú ľahkú chorobu, takže sú precitlivení a sťažujú sa, že sa o nich nikto nezaujíma ani nestará. Konáš svoju povinnosť pre seba, konáš svoju vlastnú povinnosť a plníš si vlastnú zodpovednosť – čo to má spoločné s inými ľuďmi? Nech už človek vykonáva akúkoľvek povinnosť, nikdy ju nerobí pre niekoho iného ani v službe niekomu inému a nikto preto nie je povinný slúžiť iným ľuďom bez odmeny alebo sa nimi nechať komandovať. Nie je to pravda? (Je.) Hoci Boh vyžaduje, aby boli ľudia milujúci a aby boli trpezliví a tolerantní voči iným, človek nemôže subjektívne vyžadovať, aby takí boli iní, a robiť to je nerozumné. Ak k tebe niekto dokáže byť tolerantný a trpezlivý a prejavovať ti lásku bez toho, aby si to vyžadoval, tak je to na ňom. Ak ti však bratia a sestry slúžia preto, že to od nich vyžaduješ, ak ich násilne komanduješ a zneužívaš alebo ak ti slúžia na základe toho, že si ich oklamal, tak je problém v tebe. Niektorí dokonca zneužívajú príležitosť konať svoju povinnosť a často ju používajú ako zámienku na vydieranie určitých bohatých bratov a sestier, aby ich prinútili kúpiť to či ono a poskytnúť im služby. Napríklad ak potrebujú nejaké oblečenie, povedia istému bratovi alebo sestre: „Ty vieš šiť oblečenie, však? Choď a uši mi niečo na seba.“ Brat alebo sestra povie: „Tak vytiahni peňaženku. Ty kúpiš látku a ja ti niečo ušijem.“ Nevytiahnu peniaze, ale namiesto toho donútia ku kúpe látky brata alebo sestru – nie je tento čin podvodný? Zneužívanie vzťahov medzi bratmi a sestrami, zneužívanie vlastného kapitálu, zneužívanie príležitosti konať svoju povinnosť, aby od bratov a sestier vyžadovali všetky možné formy služieb a zaobchádzania, a rozkazovanie bratom a sestrám, aby pre nich pracovali, sú všetko prejavy prízemného charakteru antikristov. Môžu sa takíto ľudia usilovať o pravdu? Môžu sa vôbec zmeniť? (Nie.) Keď Ma takto niektorí ľudia začujú hovoriť v duchovnom spoločenstve, možno si uvedomia, že robiť tieto veci je zlé, a budú sa vedieť trochu krotiť, no zodpovedá krotenie sa schopnosti hľadať a praktizovať pravdu? Krotenie sa je len uvedomenie si a branie ohľadu na svoj imidž a márnivosť. Keď títo ľudia počujú tento Môj rozbor, vidia závažnosť problému a uvedomujú si, že už nemôžu urobiť chybu, a že ak dovolia bratom a sestrám, aby ich prekukli, budú odhalení a odmietnutí. Ich uvedomenie siaha len potiaľto, ale ich túžby a chamtivosť nemožno odstrániť z ich sŕdc.

Niektorí ľudia si myslia: „Vynakladám úsilie pre boží dom, už toľko som mu prispel a konám povinnosť, v ktorej ma nikto nemôže nahradiť. Keď niečo potrebujem, bratia so sestrami a boží dom sú povinní podať mi pomocnú ruku, aby splnili moje požiadavky. Vždy by mi mali slúžiť bezpodmienečne a bez odmeny.“ Nie je to hanebný spôsob myslenia? Nie je to prejav prízemného charakteru? Napríklad každý niekedy ochorie, ale keď ochorejú niektorí ľudia, nikdy o tom nehovoria ostatným a namiesto toho pokračujú v konaní svojich povinností tak, ako by mali. Nikto o nich nevie ani sa o nich nestará a oni sa v súkromí nesťažujú a neodkladajú svoje povinnosti. Niektorí ľudia však predstierajú, že sú chorí, aj keď nie sú, správajú sa ako cisárovné alebo šľachtici, snažia sa všemožne prinútiť ľudí, aby ich obsluhovali, a robia všetko možné, aby si získali špeciálne zaobchádzanie. Predstierajú, že sú chorí, keď nie sú, a ak skutočne ochorejú, je to ešte nepríjemnejšie, lebo ktovie, koľko ľudí bude trpieť v ich rukách a koľkých budú komandovať. Keď takýto človek ochorie, je to nešťastie, ktoré postihne každého; niektorí mu varia kuraciu polievku, niektorí ho masírujú, niektorí ho kŕmia a ďalší mu pomáhajú chodiť – netrpí tak veľa ľudí? (Áno.) Pôvodne to bola len obyčajná ľahká choroba, ale oni musia predstierať, že je vážna a smrteľná – prečo musia predstierať? Robia to preto, aby oklamali bratov a sestry, aby im slúžili, obsluhovali ich a posluhovali im. Nie sú títo ľudia hanební? (Áno.) Je takýchto ľudí veľa? Nie ste takí všetci? (Ešte som to v sebe nerozpoznal.) Ak ste to nerozpoznali, dokazuje to, že zvyčajne neskúmate svoje správanie v každodennom živote, nerozoberajú svoje myšlienky ani svoju prirodzenosť-podstatu a neprijímate Božie podrobné skúmanie. Niektorí ľudia sa pri konaní svojich povinností trochu viac unavia, v noci sa trochu nevyspia a tvária sa, že je to hrozná situácia. Keď na druhý deň ráno vstanú, nariekajú: „Včera v noci som nezažmúril ani oka. Posledné dva dni som bol taký zaneprázdnený svojou povinnosťou, že som bol príliš unavený na to, aby som spal. Rýchlo zožeňte niekoho, kto ma pomasíruje!“ V skutočnosti spali šesť hodín. Nech už majú akékoľvek problémy, vždy z nich vinia svoju povinnosť – či už sú unavení, trpia, alebo sú chorí a cítia sa nepohodlne, vždy z týchto vecí obviňujú svoju povinnosť. Prečo obviňujú svoju povinnosť? Ide len o to, aby získali nejaké výhody, aby s nimi všetci súcitili a aby potom mohli oprávnene žiadať ľudí, aby im slúžili a obsluhovali ich. Čo sú to za ľudia, ktorí sa vždy chcú správať ako cisári a cisárovné a chcú, aby ich druhí obsluhovali? Títo ľudia majú podradný charakter a sú odporní. Keď sa niektorí ľudia cítia trochu zle a občas nič nemôžu zjesť, tvária sa, že je to zúfalo vážne, robia okolo toho obrovský rozruch a okamžite si nájdu niekoho, kto ich pomasíruje. A keď ich masáž čo i len trochu zabolí, kričia a nahlas jačia, čo znamená: „Ešte aj pri masáži trpím. Ak mi boh nedá odmenu a nezdokonalí ma, naozaj budem prichádzať o veľa!“ Keď znesú trochu utrpenia a zaplatia malú cenu, chcú to oznámiť celému svetu, aby to vedel každý na zemi. Nekonáš svoju povinnosť pre seba? Nekonáš ju pred Bohom? Prečo svoje utrpenie oznamuješ ľuďom? Nie je to povrchné? Takíto ľudia majú prízemný charakter a sú takí odporní! V akých iných ohľadoch sú títo ľudia prízemní? Prejavujú aj určité zvláštne zvyky a vrtochy v nádeji, že tým ľuďom dajú najavo, že sú veľmi vzácni, líšia sa od všetkých ostatných a vyžadujú si mimoriadnu starostlivosť a ochranu. Napríklad keď niekto povie, že nemá chuť do jedla a nemôže nič zjesť, takýto človek sa chytí za brucho a povie, že aj jeho bolí žalúdok, no stále trvá na tom, že si bude konať svoju povinnosť, a prikáže niekomu, aby sa poponáhľal a priniesol mu nejaké lieky na žalúdok. Bol aj niekto, komu som povedal: „Vidíš, môžem jesť len malé porcie a Môj žalúdok neznáša studené jedlá a nápoje.“ Keď ma to ten človek počul povedať, odpovedal: „Tvoj žalúdok neznáša studené veci? Môj tiež.“ Povedal som: „Ako tvoj žalúdok neznáša studené veci?“ Povedal: „Len čo mi je zima, bolí ma brucho; neznáša studené veci.“ Ako to hovoril, ošúpal banán a zhltol ho na pár hltov. Povedal som: „Tvoj žalúdok musí naozaj nesmierne neznášať studené veci, keď si ten banán zhltol na pár hltov. Naozaj ten tvoj žalúdok neznáša studené veci?“ Nie sú takíto ľudia nehanební a iracionálni? Ak človeku chýba racionálnosť a pocit hanby v jeho normálnej ľudskej prirodzenosti, nie je vôbec človekom, ale je zvieraťom. Zvieratá nemôžu rozumieť pravde a nemajú integritu, dôstojnosť, svedomie ani rozum normálnej ľudskej prirodzenosti. Keďže títo ľudia nemajú hanbu ani dôstojnosť, stačí, že vykonajú trochu povinnosti a znesú trochu ťažkostí, a už to chcú oznámiť celému svetu, aby všetci uznali ich úsilie, aby k nim vzhliadali s novým obdivom a aby s nimi Boh špeciálne zaobchádzal, správal sa k nim láskavo a požehnal ich. Zároveň ich musí niekto okamžite obslúžiť, reagovať na ich požiadavky a byť im k dispozícii. Keď sú smädní, niekto im musí naliať čaj, a keď sú hladní, niekto im musí naservírovať jedlo. Vždy musia mať niekoho, kto im slúži, robí to, čo povedia, a napĺňa ich potreby. Je to, akoby sa ich telo zrodilo pre niekoho iného a oni prirodzene potrebovali niekoho, kto by ich obsluhoval; akoby nemali schopnosť postarať sa o seba, ak ich nikto neobsluhuje, a boli invalidmi. Keď nemajú nikoho, komu by hovorili, čo má robiť, alebo komu by mohli prikázať, aby pre nich pracoval a slúžil im, cítia sa osamelí a prázdni a majú pocit, že im v živote chýba zmysel a nádej. A keď si nájdu príležitosť a zámienku, aby druhých prinútili slúžiť im a obsluhovať ich, cítia sa takí spokojní a šťastní, akoby žili v siedmom nebi. Myslia si, že takýto úžasný je život, takáto úžasná je viera v Boha, toto je zmysel viery v Boha a takto by v Neho mal veriaci veriť. Povinnosť chápu ako vynakladanie úsilia a plnenie si zodpovednosti na základe toho, že im iní slúžia a že im môžu slobodne rozkazovať – toto je ich povinnosť. Veria, že by za svoju povinnosť vždy mali dostať odmenu a vždy musia niečo získavať a snažiť sa niečo dostať. Ak sa nesnažia získať peniaze alebo materiálne veci, snažia sa získať telesné potešenia a radosti, s ktorými by aspoň ich telo malo byť v stave rozkoše a pohodlia, a až potom sa budú cítiť šťastní, potom budú mať energiu na konanie svojej povinnosti a potom ju budú môcť konať s určitou vernosťou. Majú takíto ľudia skreslené chápanie pravdy, alebo ju len neprijímajú v dôsledku svojho podradného charakteru? (Majú podradný charakter, takže neprijímajú pravdu.) Títo ľudia sú skrz-naskrz pochybovači, verní potomkovia antikristov a stelesnenie antikristov.

V Božom dome sú niektorí herci, ktorí radi vystupovali a ktorým sa počas ich pobytu vo svete páčilo herecké povolanie, no nepodarilo sa im tam dosiahnuť svoje ambície. Teraz prišli do Božieho domu a konečne sa im splnili ich želania: môžu pracovať v odvetví, ktoré majú radi, ich srdcia sú plné neopísateľnej radosti a zároveň ďakujú Bohu, že im dal túto príležitosť. Jeden z týchto ľudí mal to šťastie, že získal hlavnú úlohu, a potom mal pocit, že je človekom s postavením a hodnotou a že by pre svoje postavenie a hodnotu mal niečo urobiť. Pozeral sa na to, čo robia hviezdy a celebrity vo svete, ako sa správajú, aký majú štýl a aký životný štýl vedú, a kopíroval a napodobňoval ich v presvedčení, že toto je život plný kvality a vznešenosti. Od chvíle, keď dostal hlavnú úlohu a stal sa „hviezdou“, sa teda začal robiť dôležitým. Nakoľko sa robil dôležitým? Raz sa stala malá príhoda, ktorá tento problém môže vysvetliť. Keď už boli všetci v štábe pripravení začať natáčať, táto konkrétna „hviezda“ nemala dobre nakreslené jedno obočie a všetci na ňu museli čakať, točiť sa okolo nej a slúžiť jej. Prešlo desať minút, potom dvadsať, a keďže tá hviezda stále mala pocit, že jej obočie nie je nakreslené veľmi dobre, prinútila maskérku, aby ho zotrela a nakreslila znova. Prešla hodina a všetci herci aj celý štáb čakali, kým bude mať táto „hviezda“ dobre nakreslené obočie, aby mohli začať natáčať – všetci tejto osobe museli slúžiť a točiť sa okolo nej. Čo je to za človeka? Je to normálny človek? Je to niekto s ľudskou prirodzenosťou? Nie. Je to človek zo satanovho tábora, je zo satana a nie je to niekto z Božieho domu. Sú v Božom dome hviezdy? V Božom dome nie sú hviezdy, ale len bratia a sestry; sú len rôzne povinnosti a neexistuje rozdiel medzi vysokým a nízkym postavením. Na základe čoho teda tento jeden človek prinútil bratov a sestry čakať na neho? Jedna vec je istá, a to, že si myslel, že je dôležitejší než ostatní ľudia, že má závažnejšiu povinnosť ako oni, že predstavenie sa bez neho nedá natočiť a že bez neho by si ostatní ľudia konali svoje povinnosti zbytočne. Preto mu všetci ostatní museli slúžiť, platiť cenu, prejavovať trpezlivosť a čakať na neho a nikto sa nemal sťažovať. Okrem toho, že takýmto ľuďom chýba ľudská prirodzenosť, kam chodia na princípy takéhoto konania? Vychádzajú ich princípy z pravdy a z Božích slov, alebo z ľudských skazených pováh? (Z ľudských skazených pováh.) Tí, ktorí pochádzajú zo satanovho tábora, sa nevyznačujú iba skazenými povahami satana, ale aj odpornými činmi, formami správania a prejavmi v skupinách ľudí. Prečo odpornými? Vždy chcú ovládnuť situáciu, manipulovať inými ľuďmi a prinútiť ostatných, aby sa okolo nich točili a urobili z nich ústrednú postavu. Týmto sa jasne stavajú do vyššej pozície, než akú zastávajú všetci ostatní; chcú nad nimi vyčnievať a ovládať ich. Je to niečo, čo by ľudia mali robiť? (Nie.) Kto to robí? (Satan.) Je to niečo, čo robí satan. Nachádza sa medzi pravdami, ktorými Boh žiada ľudí, aby konali svoje povinnosti, nejaká požiadavka, aby pri ich konaní ovládli situáciu a riadili každého myšlienky a správanie? (Nie.) Z čoho to teda vychádza? Je to satanská prirodzenosť, s ktorou sa ľudia rodia. Ľudia sú satani a majú túto prirodzenosť od narodenia. Nemusia sa ju učiť, nepotrebujú nikoho, kto by ich ju naučil, a bez ohľadu na to, ako s nimi hovoríš v duchovnom spoločenstve o pravde, sa tejto veci nevzdajú. Bol aj niekto s niekoľkými neposlušnými vlasmi, ktoré mu nik neuhladil predtým, ako vyšiel na pódium podať svoj výkon. Čo sa týkalo vzhľadu, vyzeral dobre, no predsa nechcel ísť na pódium, aby vystúpil načas; akokoľvek veľmi ho bratia a sestry nabádali, bolo to všetko márne. Považoval sa za hviezdu, za poprednú osobnosť, a každého nútil zaplatiť cenu a strácať svoj čas kvôli týmto pár prameňom vlasov. Všetci museli slúžiť len jemu. Je toto prejav, ktorý by mal mať niekto s normálnou ľudskou prirodzenosťou? Aká je povaha tohto činu? Nesprával sa ten človek povýšenecky? Bol nezodpovedný a priečil sa akémukoľvek rozumu. Z jeho pohľadu nemal nikto takú dôležitú povinnosť ako on a všetci mu museli slúžiť. Myslel si: „Ak potrvá celý deň, kým sa tieto dva pramene vlasov vyfúkajú na miesto, budete na mňa musieť čakať celý deň; ak to potrvá dva dni, budete musieť čakať dva dni; a ak to potrvá celý život, budete na mňa musieť čakať celý život. Čo tam po práci a záujmoch božieho domu – moje záujmy majú prednosť! Ak si nemôžem vyfúkať vlasy do požadovaného tvaru, neutrpí môj imidž, keď pôjdem pred kameru? Môj imidž je taký dôležitý. Záujmy božieho domu nič neznamenajú!“ Čo je tento človek zač? Tento druh človeka by tiež povedal: „Milujem boha, vydávam o ňom svedectvo, konám pre neho svoju povinnosť a všetko zanechávam.“ Nie je to všetko lož? Nedokážu sa vzdať ani niečoho takého, ako je vyfúkanie jedného či dvoch vlasov, tak čoho sa dokážu vzdať? Čo dokážu zanechať? Všetko ich zanechávanie je falošné! Takíto ľudia sú úplne iracionálni, majú podradný charakter, chýba im svedomie a ešte viac im chýba láska k pravde. Keďže ich ľudská prirodzenosť nie je na úrovni, nikto s nimi nebude hovoriť o pravde, nie sú jej hodní a majú nedostatočný charakter. A keďže majú takú podlú ľudskú prirodzenosť, nebolo by hovoriť s nimi o pravde ako hovoriť o pravde s prasaťom alebo so psom? Ľudia s nimi budú hovoriť o pravde, až keď budú mať nejakú ľudskú podobu a budú vedieť hovoriť ako ľudská bytosť, ale teraz si to nezaslúžia. Takýchto ľudí je veľa. Dosť veľa. Prečo teda niektorí ľudia neprejavujú tieto veci? Je to preto, lebo sa ešte nechopili príležitosti; je za tým len to, že ich kvalita a talent sú veľmi obyčajné a oni ešte nemali šancu dostať sa do centra pozornosti a nezískali žiadny kapitál, no v srdci intrigujú a ich plány sú zatiaľ v štádiu zrodu. Preto sa u nich ešte neukázalo takéto odhalenie. To, že u nich chýba toto odhalenie, však neznamená, že nemajú túto prirodzenosť. Ak sa neusiluješ o pravdu a nasleduješ cestu antikristov, skôr či neskôr príde deň, keď ti toto odhalenie vykĺzne. Ty si ty a byť bez ľudskej prirodzenosti znamená byť bez ľudskej prirodzenosti; nemôžeš sa stať niekým s ľudskou prirodzenosťou tým, že budeš predstierať alebo preto, že nemáš talent a máš slabú kvalitu. Existuje teda len jedna cesta: Keď človek dokáže prijať pravdu a orezávanie, jeho charakter sa môže trochu zlepšiť. A keď dokáže čeliť týmto skutočnostiam, pristupovať k nim správne a potom často skúmať a kontrolovať svoje správanie a najhlbšie vnútro, môže sa stať lepším a trochu sa krotiť. Aký účel možno dosiahnuť tým, že sa človek bude trochu krotiť? Nebudeš sa tak strápňovať, trochu si zlepšíš povesť, ľudia k tebe nebudú cítiť odpor, Boh ťa nebude nenávidieť a ty takto možno stále budeš mať šancu byť Bohom spasený. Nie je to to holé minimum rozumu, ktoré by ľudská bytosť mala mať? Nie je pre niekoho so štipkou svedomia a rozumu ľahké takto praktizovať a vstupovať?

Keď Ma počujete hovoriť o takýchto ľuďoch, cítite sa celkom pokojne, ale ako by ste sa cítili, keby som hovoril o určitých ľuďoch spomedzi vás? Reagovali by ste normálne? Hovorím ti, ak chceš dosiahnuť zmenu povahy a vstúpiť do pravdy-reality, musíš si prejsť jednou skúškou za druhou. Nepodceňuj tieto záležitosti; ak tvoja ľudská prirodzenosť nie je na úrovni, nielenže k tebe bratia a sestry budú cítiť odpor, ale ani Boh ťa nezdokonalí a nespasí. Najzákladnejšími podmienkami na to, aby Boh niekoho spasil, je to, aby mal ľudskú prirodzenosť, rozum a svedomie, a musí aj poznať hanbu. Keď niekto taký predstúpi pred Boha a začuje Jeho slová, Boh ho osvieti, povedie a usmerní. Ľudia bez ľudskej prirodzenosti, svedomia, rozumu alebo pocitu hanby nikdy nebudú spôsobilí predstúpiť pred Boha. Nebudeš osvietený, ani keď počúvaš kázne a poznáš nejaké učenia, a tak sa ti nikdy nepodarí vstúpiť do pravdy-reality. Ak nie si schopný vstúpiť do pravdy-reality, netreba veľa, aby si si uvedomil, že tvoje nádeje na dosiahnutie spásy sú nulové. Ak máš len tieto prejavy antikristov a túto ich povahu a podstatu a nemáš žiadny z prejavov normálnej ľudskej prirodzenosti, ktoré od teba Boh vyžaduje, tak si vo veľkom nebezpečenstve. Ak sa dokážeš stotožniť s každým jedným z týchto prejavov a z každou jednou z podstát antikristov, ktoré odhaľujem, spolu s ich činmi a odhaleniami, a ak sú v tebe všetky do väčšej či menšej miery prítomné, je to pre teba veľmi nebezpečné. Ak sa stále neusiluješ o pravdu a čakáš, kým ťa označia za antikrista, bude s tebou úplný koniec. Čo je smrteľnou chorobou: mať podstatu antikrista, alebo mať jeho povahu? (Mať podstatu antikrista.) Je to tak? (Áno.) Dobre si to premyslite a potom odpovedzte znova. (Mať podstatu antikrista a mať jeho povahu sú obe smrteľné choroby.) Prečo je to tak? (Pretože ľudia s podstatou antikrista sa nebudú usilovať o pravdu a to isté platí aj pre ľudí s jeho povahou. S akýmkoľvek problémom sa ľudia s povahou antikrista stretnú, nikdy sa nezameriavajú na úsilie o pravdu a nemajú ani len minimum ľudskej prirodzenosti a rozumu; takíto ľudia nie sú schopní získať pravdu a nemôžu ani dosiahnuť spásu – aj to je smrteľná choroba.) Kto ďalší by chcel hovoriť? (Ja tomu rozumiem tak, že ani jedno z týchto dvoch nie je smrteľnou chorobou, no že je ňou to, ak sa niekto neusiluje o pravdu.) To je dobrý pohľad na vec. Existuje však predpoklad, ktorým je podstata antikrista – ľudia, ktorí majú podstatu antikrista, sa jednoducho neusilujú o pravdu a sú to pochybovači – mať podstatu antikrista je tá najnebezpečnejšia vec. Čo sa myslí pod podstatou antikrista? Znamená to, že títo ľudia sa skrátka neusilujú o pravdu; usilujú sa len o postavenie, sú vo svojej podstate Božími nepriateľmi, sú to antikristi, sú stelesnením satana, sú už od narodenia diablami, chýba im ľudská prirodzenosť a sú to materialisti a štandardní pochybovači. Takíto ľudia majú odpor k pravde. Čo znamená „mať odpor k pravde“? Znamená to, že neveria, že Boh je pravda, neuznávajú skutočnosť, že Boh je Stvoriteľ, a už vôbec neuznávajú, že má zvrchovanosť nad všetkými vecami a nad všetkým. Keď teda takíto ľudia dostanú príležitosť usilovať sa o pravdu, dokážu to? (Nie.) Keďže sa nedokážu usilovať o pravdu a sú večnými nepriateľmi pravdy aj Boha, nikdy nebudú schopní získať pravdu. Byť navždy neschopný získať pravdu je smrteľná choroba. A všetci tí, ktorí majú povahu antikrista, sú si z hľadiska povahy podobní s tými, ktorí majú jeho podstatu: majú rovnaké prejavy, rovnaké odhalenia a dokonca aj spôsob, akým tieto prejavy a odhalenia ukazujú, a ich spôsoby zmýšľania, predstavy a výmysly o Bohu sú rovnaké. Pokiaľ sa však ľudia, ktorí majú povahu antikrista, neusilujú o pravdu, nezáleží na tom, či ju dokážu prijať a či dokážu uznať skutočnosť, že Boh je Stvoriteľ – ich povaha antikrista sa stáva smrteľnou chorobou a ich výsledok tak bude rovnaký ako u tých s jeho podstatou. No našťastie sú medzi tými s povahou antikrista aj niektorí, ktorí majú ľudskú prirodzenosť, rozum, svedomie a pocit hanby, ktorí milujú pozitívne veci a ktorí majú predpoklady na to, aby ich Boh spasil. Tým, že sa títo ľudia usilujú o pravdu, dosahujú zmenu povahy, odvrhujú svoje skazené povahy a odvrhujú aj svoju povahu antikrista, takže už pre nich ich povaha antikrista nie je smrteľnou chorobou a existuje možnosť, že budú spasení. Za akých okolností možno povedať, že je povaha antikrista smrteľnou chorobou? Je jeden predpoklad, a to ten, že hoci títo ľudia uznávajú Božiu existenciu, veria v Božiu zvrchovanosť, veria a uznávajú všetko, čo Boh hovorí, a dokážu si konať svoje povinnosti, jedna vec je v neporiadku: nikdy nepraktizujú pravdu ani sa o ňu neusilujú, takže sa pre nich ich povaha antikrista stáva osudnou a môže ich pripraviť o život. Pokiaľ ide o ľudí s podstatou antikrista, za žiadnych okolností nie je možné, aby milovali či prijali pravdu, a nikdy ju nemôžu získať. Rozumiete? (Áno.) Rozumiete. Zopakujte Mi to. (Ľudia s podstatou antikrista sú už vo svojej podstate Božími nepriateľmi. Rozhodne to nie sú ľudia, ktorí milujú a dokážu prijať pravdu, a nie je možné, aby ju niekedy získali, takže je pre nich ich povaha antikrista smrteľnou chorobou. Zatiaľ čo ak u určitých ľudí, ktorí majú povahu antikrista, existuje predpoklad, že majú ľudskú prirodzenosť, rozum, svedomie a pocit hanby, milujú pozitívne veci, usilujú sa o pravdu a potom týmto úsilím o pravdu dosiahnu zmenu povahy, nasledujú správnu cestu a ich povaha antikrista pre nich nie je smrteľnou chorobou. O tom všetkom rozhoduje podstata týchto ľudí a cesta, ktorú nasledujú.) To znamená, že pre ľudí s podstatou antikrista je nemožné, aby sa niekedy usilovali o pravdu, a nikdy nemôžu dosiahnuť spásu, zatiaľ čo ľudí s povahou antikrista možno rozdeliť na dva druhy: jeden druh sa usiluje o pravdu a môže dosiahnuť spásu a ďalší druh sa zas vôbec neusiluje o pravdu a nemôže dosiahnuť spásu. Tí, ktorí nemôžu dosiahnuť spásu, sú všetci robotníci; určití verní robotníci môžu zostať a je možné, že sa stretnú s iným výsledkom.

Prečo nemôžu ľudia s podstatou antikrista dosiahnuť spásu? Je to preto, lebo títo ľudia neuznávajú pravdu a neuznávajú ani to, že Boh je pravda. Neuznávajú, že existujú pozitívne veci, a nemilujú ich a namiesto toho milujú tie podlé a negatívne. Sú stelesnením všetkých podlých a negatívnych vecí a všetky ich vyjadrujú, takže majú odpor k pravde, sú voči nej nepriateľskí a nenávidia ju. Môžu sa s takouto podstatou usilovať o pravdu? (Nie.) Preto je nemožné prinútiť týchto ľudí, aby sa usilovali o pravdu. Dá sa zmeniť zviera na iný druh zvieraťa? Dá sa napríklad mačka zmeniť na psa alebo myš? (Nie.) Myš bude vždy myšou, ktorá sa často skrýva v dierach a žije v tieni, a mačka vždy bude prirodzeným jej nepriateľom. To sa nedá zmeniť – to sa nikdy nedá zmeniť. Lenže medzi tými s povahou antikrista sú niektorí, ktorí milujú pravdu a pozitívne veci a ktorí sú ochotní vydať zo seba všetko, aby praktizovali pravdu a usilovali sa o ňu. Praktizujú všetko, čo Boh hovorí, nasledujú bez ohľadu na to, ako ich Boh vedie, robia všetko, o čo Boh žiada, kráčajú cestou, ktorá je úplne v súlade s tou, ktorú Boh vyžaduje, a usilujú sa v súlade so smerovaním a cieľmi, ktoré Boh určil. Pokiaľ ide o ostatných, okrem toho, že sa neusilujú o pravdu, tiež nasledujú cestu antikrista a netreba veľa, aby sme si uvedomili, aký bude výsledok takýchto ľudí. Nielenže nezískajú pravdu, ale aj stratia šancu byť spasení – akí poľutovaniahodní ľudia to sú! Boh im dáva príležitosti a navyše ich zaopatruje pravdou a životom, ale oni si tieto veci nevážia a nenasledujú cestu k zdokonaleniu. Nie je to tak, že by Boh uprednostňoval niektorých ľudí pred inými a že by týmto ľuďom nedával žiadne šance. Je to skôr preto, že si tieto šance nevážia ani nekonajú tak, ako Boh vyžaduje, že strácajú príležitosť byť spasení. Preto sa ich povaha antikrista stáva osudnou a spôsobuje, že prichádzajú o život. Myslia si, že porozumenie niektorým učeniam a predvádzanie určitých viditeľných skutkov a dobrého správania znamená, že Boh sa nebude zaoberať otázkou ich povahy antikrista a že ju môžu skryť, v dôsledku čoho prirodzene nemusia praktizovať pravdu, môžu si robiť, čo chcú, a môžu konať v súlade s vlastným chápaním a vlastnými metódami a želaniami. Bez ohľadu na to, aké šance im Boh dáva, nakoniec naďalej lipnú na vlastnom kurze, nasledujú cestu antikrista a stávajú sa Božími nepriateľmi. Nestávajú sa Jeho nepriateľmi preto, že by ich tak Boh definoval hneď od začiatku – Boh ich spočiatku nijak nedefinoval, pretože v Jeho očiach neboli Jeho nepriateľmi ani ľuďmi s podstatou antikrista, ale boli skôr len ľuďmi so satanskými, skazenými povahami. Bez ohľadu na to, koľko právd Boh vyjadrí, sa vo svojom úsilí stále nesnažia o pravdu. Nedokážu vykročiť na cestu spásy a namiesto toho nasledujú cestu antikrista, až nakoniec strácajú šancu byť spasení. Nie je to škoda? Je to taká škoda! Títo ľudia sú takí poľutovaniahodní. Prečo sú poľutovaniahodní? Porozumejú niekoľkým slovám a učeniam a myslia si, že rozumejú pravde; zaplatia nejakú malú cenu a predvedú trochu dobrého správania pri konaní svojej povinnosti a myslia si, že praktizujú pravdu; majú nejaký talent, kvalitu a dary a vedia povedať zopár slov a učení, robiť nejakú prácu a konať nejaké špeciálne povinnosti a myslia si, že získali život; dokážu zniesť trochu utrpenia a zaplatiť nejakú malú cenu a mylne si myslia, že sa môžu podriadiť Bohu a všetkého sa pre Neho vzdať. Používajú svoje viditeľné dobré správanie a dary, slová a učenia, ktorými sa vyzbrojili, aby nahradili praktizovanie pravdy – to je ich najväčší problém a ich osudová chyba. Spôsobuje to, že mylne veria, že už sa vydali cestou spásy a že už majú duchovné postavenie a život. Nech už je to akokoľvek, ak títo ľudia nakoniec nie sú schopní dosiahnuť spásu, nemôžu viniť nikoho iného než seba; je to preto, že sa sami nezameriavajú na pravdu, neusilujú sa o ňu a sú viac než ochotní nasledovať cestu antikristov.

Niektorí ľudia dnes ani po 30 rokoch počúvania kázní stále nevedia, čo je pravda alebo čo je učenie. Keď otvoria ústa, vychádzajú z nich len prázdne teórie, plané heslá a slová, ktorými poúčajú iných, a hovoria len o tom, ako v minulosti znášali utrpenie a platili cenu, čím predvádzajú svoj služobný vek. Nikdy nehovoria o svojom sebapoznaní a o tom, ako prijímajú orezávanie, ako odhaľujú skazené povahy, ako súperia o slávu a zisk alebo aké odhalenia povahy antikrista sa u nich vyskytujú. O týchto veciach nikdy nehovoria; hovoria len o svojich príspevkoch a nehovoria o svojich priestupkoch. Nie sú títo ľudia vo veľkom nebezpečenstve? Niektorí ľudia počúvajú kázne 20 alebo 30 rokov a stále nevedia, čo je to pravda-realita alebo čo znamená podriadiť sa Božím ovládaniam a opatreniam, takže mám podozrenie, že im možno chýba schopnosť porozumieť Božím slovám. Po 30 rokoch počúvania kázní si myslia, že majú duchovné postavenie, no keď im chýba postavenie, stále môžu byť negatívni a v súkromí budú plakať a sťažovať sa. Dokonca môžu zanechať svoju prácu. Keď sú po 30 rokoch počúvania kázní prepustení, stále môžu byť urážliví a nerozumní a stavať sa proti Bohu. Čomu po toľkých rokoch počúvania kázní porozumeli? Ak ani po vypočutí toľkých kázní neporozumeli tomu, čo je pravda, neverili nadarmo? Toto sa nazýva zmätenou vierou!

14. marca 2020