Deviaty bod: Svoju povinnosť konajú, len aby sa odlíšili a uspokojili svoje vlastné záujmy a ambície; nikdy neberú ohľad na záujmy Božieho domu a dokonca tieto záujmy zrádzajú a zamieňajú za osobnú slávu (Piata časť)

II. Záujmy antikristov

C. Intrigovanie pre vlastný prospech

Dnes budeme pokračovať naším duchovným spoločenstvom o deviatom bode rôznych prejavov antikristov a o časti tohto bodu, ktorá sa týka ich záujmov. V minulom duchovnom spoločenstve som hovoril o treťom bode záujmov antikristov: o prospechu. Vymenoval som v ňom konkrétne prejavy niekoľkých aspektov a venoval som sa najmä správaniu antikristov, ich myšlienkam a názorom a rôznym veciam, ktoré pod vplyvom týchto myšlienok a názorov robia. Minule som vám v duchovnom spoločenstve hovoril o dvoch aspektoch: prvým bolo spreneverovanie majetku Božieho domu a druhým zas využívanie bratov a sestier, aby im slúžili a pracovali pre nich. Toto sú dva konkrétne prejavy toho, ako antikristi intrigujú pre vlastný prospech. Keď som o tom teraz hovoril v duchovnom spoločenstve, rozumiete prirodzenosti-podstate antikristov? Skazení ľudia sa vlastne z hľadiska rôznych prejavov antikristov veľmi nelíšia, a to či už ide o ich povahu, alebo prirodzenosť-podstatu. Sú si viac podobní ako odlišní; líšia sa len v tom, či majú dobrú alebo zlú ľudskú prirodzenosť, a jediný výrazný rozdiel je v ich postoji k pravde. Hoci sú skazené povahy ľudí rovnaké, antikristi dokážu nenávidieť pravdu, odporovať Bohu, súdiť Ho a rúhať sa Mu a sú tiež schopní páchať zlo a vyrušovať prácu cirkvi. To sú oblasti, v ktorých sa antikristi a bežní skazení ľudia výrazne líšia. Každý človek má povahu antikrista, ale ak nepáchal zlo, nevyrušoval prácu cirkvi ani priamo neodporoval Bohu, nemožno ho označiť za antikrista. Hoci majú skazení ľudia rovnaké alebo podobné myšlienky, názory a skazené povahy, ak niečia ľudská prirodzenosť-podstata nie je podstatou zlého človeka, tak je medzi ním a antikristami výrazný rozdiel. Väčšina ľudí tento rozdiel nevidí a hádže ľudí s povahou antikrista a ľudí, ktorí kráčajú po ceste antikrista, do jedného vreca, pričom ich označuje za antikristov – takto sa dá ľahko ublížiť dobrým ľuďom! Ak dosť jasne nerozumiete podstate antikristov, je to veľká prekážka aj pri vašom spoznávaní seba samých. Ak budeš vidieť, že je tvoja skazená povaha rovnaká ako povaha antikrista, budeš si myslieť, že si antikrist, a ak budeš vidieť, že je cesta, na ktorej si, rovnaká ako cesta antikrista, tiež si budeš myslieť, že si antikrist. Ak budeš vidieť, že spôsob, akým robíš veci, a tvoje myšlienky a názory sú rovnaké ako u antikrista, stále sa za neho budeš označovať. A ak si v týchto troch ohľadoch budeš pripadať ako antikrist, tak sa ako antikrist budeš aj opisovať. Aké následky to prinesie? Určite do istej miery podľahneš negativite a vzdáš to so sebou. Takéto chápanie seba samého je trochu skreslené. Je teda zbytočné rozumieť svojej povahe antikrista? Nie, samozrejme, že je to potrebné. Účelom duchovného spoločenstva a rozboru povahy antikristov je, aby ste sa s tým dokázali porovnať a dospeli k skutočnému poznaniu seba samých. Ak iba rozumieš, že máš bežnú skazenú povahu, ale neuznávaš, že máš povahu antikrista, tak je tvoje sebapoznanie veľmi plytké a jednostranné; nie je také, aké by malo byť. Možno si to teraz ešte neuvedomujete. Väčšina ľudí si myslí: „Nekráčam po ceste antikrista, nie som antikrist a nemám ani jeho podstatu, takže nie je potrebné, aby som dospel do bodu, v ktorom pochopím, že mám povahu antikrista, že som schopný kráčať po jeho ceste a že by som sa ním mohol stať. Keby som sa takto chápal, neponižoval by som sa?“ Takže sa o tieto témy spojené s odhaľovaním antikristov veľmi nezaujímate. Ak si však niekto, kto sa usiluje o pravdu, bez ohľadu na to, či ťa to zaujíma alebo nie, nakoniec príde deň, keď týmto aspektom pravdy a slovám pstupne porozumieš. Počul som, ako niektorí ľudia hovoria v duchovnom spoločenstve o svojom skúsenostnom porozumení, no nehovoria vôbec nič o tom, že majú povahu antikrista alebo že kráčajú po jeho ceste. Je zrejmé, že ich myšlienky, názory a povaha sú presne také isté ako u antikrista – sú totožné –, ale oni tomu nerozumejú. Je to dostatočný dôkaz toho, ako veľmi plytko sa niektorí ľudia poznajú, pretože sú schopní pochopiť len to, že majú skazenú povahu, že odporujú a vzdorujú Bohu, že ich ľudská prirodzenosť nie je veľmi dobrá a že nemajú veľmi radi pravdu. To, čo prejavujú a odhaľujú, je vlastne povaha antikrista a cesta, po ktorej kráčajú, je cesta antikrista, ale oni tomu nerozumejú. Prečo tomu nerozumejú? Je to preto, lebo nerozumejú rôznym prejavom spojeným s povahou antikrista, a je dokonca veľa ľudí, ktorí sa boja povedať, že túto povahu majú alebo že sú na ceste antikrista. Aj keď tomu rozumejú, neodvážia sa to povedať, a ak to povedia nahlas, je to, akoby sa preklínali alebo odsudzovali. Nie si vlastne v rovnakej situácii, či to povieš, alebo nie? Môže to zmeniť skutočnosť, že máš povahu antikrista? Nie, nemôže. To, že tomu nerozumieš, dokazuje, že až príliš plytko chápeš pravdu a že sa skutočne nepoznáš.

3. Využívanie svojho postavenia na podvodné získavanie jedla, nápojov a iných žiadaných vecí

Ďalej budeme v duchovnom spoločenstve hovoriť o treťom prejave toho, ako antikristi intrigujú pre vlastný prospech – využívanie svojho postavenia na podvodné získavanie jedla, nápojov a iných žiadaných vecí. Samozrejme, „využívanie svojho postavenia“ možno nazvať aj podvodným získavaním jedla, nápojov a iných žiadaných vecí pod rúškom viery v Boha. Skúšali ste už o tomto bode niekedy uvažovať a premýšľali ste o ňom? (Nie, nepremýšľali.) Videli ste už niekedy takýto typ človeka? Máte na tento typ človeka nejaký názor? Cítite pri ňom nejaký odpor alebo znechutenie? Pohŕdate ním? (Áno.) Čo je to za človeka? Akú má ľudskú prirodzenosť? Prečo robí tieto veci? Aký je jeho pohľad na vieru v Boha? Je tento typ človeka niekým, koho Boh spasí? Čo je v konečnom dôsledku cieľom jeho viery v Boha? Zanechal svoju rodinu a kariéru a prejavili známky toho, že znáša ťažkosti a platí cenu, no čo je v konečnom dôsledku jeho cieľom pri využívaní svojho postavenia na podvodné získavanie jedla a nápojov? Vie, že keď to robí, tak sa to Bohu hnusí a nie je s tým spokojný? Premýšľali ste už niekedy o týchto otázkach? Väčšina z vás, popravde, nie. A prečo nie? Niektorí hovoria: „V spoločnosti je takýchto ľudí príliš veľa, takže o nič nejde, ak je ich zopár v Božom dome. Ani my sami navyše nutne nie sme takí čistí.“ Považuješ sa za niekoho, kto sa usiluje o pravdu, a predsa si nikdy nespájaš svoje vlastné skutky, myšlienky a nápady, ako aj skutky a spôsoby správania iných s pravdou a nepoužívaš perspektívu pravdy na to, aby si ich posudzoval a definoval. Si teda stále niekým, kto sa usiluje o pravdu? Majú pre teba pravdy, ktorým si porozumel vo svojej viere v Boha, stále nejakú hodnotu a význam? Nie, nemajú. Všetci tí, ktorí predstierajú, že sú duchovní, hoci nemajú duchovné porozumenie, sú duchovní len falošne a nestarajú sa o nič iné než o to, aby celý deň strnulo dodržiavali predpisy alebo hovorili slová a učenia, čo sa podobá tomu, čo robili starovekí učenci: „Ponor sa do klasických diel a ignoruj, čo sa deje mimo tvojho najbližšieho okolia.“ Ľudia, ktorí predstierajú, že sú duchovní, si myslia, že sa ich činy ostatných ľudí nijako netýkajú a že to, ako iní zmýšľajú, je vecou iných ľudí. Odmietajú sa naučiť, ako rozlišovať ľudí, prezrieť veci a rozumieť Božím úmyslom na základe Božích slov. Väčšina ľudí je taká; keď dopočúvajú kázeň alebo dočítajú Božie slová, poznačia si to na papier, uložia si to do srdca, zaobchádzajú s tým ako s učeniami alebo predpismi, ktoré symbolicky dodržiavajú, a tým to pre nich hasne. Pokiaľ ide o to, ako súvisia veci, ktoré sa okolo nich dejú, alebo rôzne spôsoby správania a prejavy, ktoré vidia u ľudí okolo seba, s týmito pravdami, nikdy o tom v duchu nepremýšľajú, nesnažia sa nad tým uvažovať a ani sa nemodlia či nehľadajú. Toto je stav duchovného života väčšiny ľudí. Preto sú mnohí ľudia pri vstupe do pravdy pomalí a povrchní; ich duchovný život je mimoriadne jednotvárny, oni iba dodržiavajú predpisy a spôsob, akým robia veci, sa neriadi žiadnymi princípmi. Dá sa povedať, že v prípade mnohých ľudí je ich duchovný život odtrhnutý od reálneho života a prázdny, takže nemajú vonkoncom žiadne predstavy, ani pokiaľ ide o očividné správanie a prejavy zlých ľudí a antikristov, a už vôbec nemajú definície ani akékoľvek nápady a neprejavujú žiadnu schopnosť rozlišovať. Pokiaľ ide o správanie, prejavy a výroky antikristov pri intrigovaní pre vlastný osobný prospech, možno ste toho videli dosť, no v duchu ste sa nikdy nesnažili uvažovať o tom, čo sú to vlastne za ľudia, či vo svojej viere v Boha môžu získať pravdu, či sú to ľudia, ktorí sa usilujú o pravdu, ani o ďalších podobných otázkach. Skôr sa celý deň bez skutočného zapájania vznášate nad svojimi povinnosťami, robíte všetko len mechanicky a nesnažíte sa získať pravdu alebo porozumieť pravde-realite a vstúpiť do nej. Antikristi využívajú svoje postavenie na to, aby intrigovali pre vlastný prospech, a používajú vieru v Boha ako zámienku, aby v Božom dome podvodom získali všelijaké žiadané veci. Tieto žiadané veci prirodzene zahŕňajú jedlo a nápoje, ako aj určité materiálne pôžitky a podobne. Podstata takýchto ľudí je rovnaká ako materialistická podstata antikristov, o ktorej sme hovorili predtým – ide o charakter rovnakého druhu človeka. Snažia sa len užívať si všetko možné materiálne zaobchádzanie; neusilujú sa o pravdu, a už vôbec si nepripravujú dobré skutky. Predstierajú, že sa usilujú o pravdu, a navonok sa zdá, že to robia. No to, o čo sa v hĺbke srdca usilujú, sú v podstate telesné pôžitky z jedla, pitia a dobrého zaobchádzania, ktoré majú neustále na mysli. Takýchto ľudí je okolo nás pomerne dosť; v každej cirkvi sa pravdepodobne nájde jeden alebo dvaja a je možné, že ich tam bude aj viac. Dnes nebudem hovoriť o prejavoch, správaní a podstate týchto ľudí v teoretickej rovine. Najprv porozprávam o niekoľkých konkrétnych reprezentatívnych prípadoch a nechám vás všetkých počúvať, hlbšie to pochopiť a vidieť, ako takíto ľudia súvisia s bodom, o ktorom hovoríme v duchovnom spoločenstve, a či využívajú svoje postavenie, aby pod rúškom viery v Boha podvodne získali jedlo, nápoje, peniaze a materiálne veci. Skúste tento typ človeka rozlíšiť a potom porozmýšľajte, či tieto prejavy, o ktorých hovoríme, majú aj ľudia, s ktorými prichádzate do kontaktu. Ak vám niekto napadne, môžete aj uviesť zopár príkladov. Povedzte Mi, je lepšie uviesť príklady, alebo len takto všeobecne hovoriť v duchovnom spoločenstve? (Uviesť príklady je lepšie.) V čom spočíva výhoda uvádzania príkladov? Po prvé v tom, že väčšina ľudí je tieto príbehy a prípady zo skutočného života ochotná počúvať. Majú postavy a zápletku a väčšina ľudí ich považuje za zaujímavé. Je to presne tak, ako keď hovoríš o svojej osobnej skúsenosti: Ak o tom napíšeš článok, ľudia si ho zvyčajne prečítajú raz alebo dvakrát a tým to hasne, ale ak o tom natočíš film alebo divadelnú hru, pozrie si to viac ľudí a nepozrú si to len raz. Takto sa ľudia pozrú na tento aspekt pravdy alebo na príslušné osoby, udalosti a veci dôkladnejšie a jasnejšie a zanechá to v nich hlbší dojem. Uvádzanie konkrétnych príkladov im navyše pomáha presnejšie porovnávať a spájať jednotlivé aspekty pravdy so sebou samými.

Prípad prvý: Predstieranie práce s cieľom vyžobrať si jedlo a pitie

Najprv uveďme niekoľko príkladov, ktoré sú medzi členmi Božieho vyvoleného ľudu bežné. Niektorí vodcovia a pracovníci prídu na nové pracovisko, kde sa stretnú s rôznymi bratmi a sestrami a objavia nejaké dobré veci, a pomyslia si: „To sú dobré veci. Prečo ich nemám ja?“ Nemajú vo svojom vnútri nevhodné myšlienky? Ozvala sa v nich ich chamtivosť. Len čo sa v týchto podlých a nehanebných naničhodníkoch ozve chamtivosť, ihneď sa zastavia a nájdu si akúkoľvek výhovorku, aby na tom mieste pracovali a neodišli. Aký je ich cieľ, keď nechcú odísť? (Aby jedného dňa mohli využiť situáciu.) Správne, chcú využiť situáciu. Ak túto situáciu nevyužijú, v noci nebudú dobre spať. Obávajú sa, že ak pôjdu niekam inam, tak túto situáciu využije niekto iný a oni už tú istú šancu nedostanú, takže si nájdu výhovorku, aby na tom mieste kázali a pracovali. V skutočnosti v duchu stále myslia na tieto žiadané veci a nikdy ich nespustia z očí. Nakoniec si na tom mieste spravia meno a väčšina bratov a sestier si ich obľúbi, vie, že sú kazatelia, uctieva ich a vzhliada k nim. Nastal ten správny čas, aby títo vodcovia a pracovníci spomenuli, že niečo chcú, a oni preto vymýšľajú všelijaké spôsoby, ako túto tému nadhodiť. Čím viac však hovoria, tým sú úzkostlivejší, a v duchu uvažujú: „Ako by som si tú vec mal vypýtať? Nemôžem dať bratom a sestrám vedieť, že sa mi páči a že ju chcem. Musím ich prinútiť, aby mi ju dali z vlastnej vôle; nesmiem v nich vyvolať dojem, že si ju pýtam, ale že mi ju ochotne dávajú a že si ju, samozrejme, zaslúžim.“ Potom sa pýtajú bratov a sestier: „Aký bol v poslednom čase váš vstup do života?“ Bratia a sestry odpovedajú: „Odkedy si prišiel, náš cirkevný život sa zlepšil a všetci sa cítia povzbudení.“ „To, že sa cítite povzbudení, znamená, že ste na tom duchovne lepšie. Aj vášmu podnikaniu sa darí. Ak Boh dá, v budúcnosti sa vášmu podnikaniu bude dariť ešte lepšie.“ Keď títo vodcovia a pracovníci hovoria, stočia rozhovor na vec, ktorú chcú. A keď bratom a sestrám začne byť jasné, že vodcovia a pracovníci túto vec chcú, povedia, že by si z nej na odchode mali trochu vziať. Vodcovia a pracovníci povedia: „Nie, nemôžem si nič vziať. Nie je to v súlade s princípmi a boh by z toho nemal radosť.“ „To je v poriadku. Zaslúžiš si to.“ „Aj keby som si to zaslúžil, nemôžem.“ Keď to povedia, obávajú sa, že im to bratia a sestry skutočne nedajú, a tak chodia okolo horúcej kaše, aby im bratia a sestry poďakovali za ich dobrotu, no zároveň iniciatívne nadhodia vec, ktorú chcú, aby im ju bratia a sestry nezabudli dať. Bratom a sestrám je vtedy jasné, čo majú vodcovia a pracovníci na mysli, a povedia: „Teraz o tom nehovorme. Môžeme sa o tom porozprávať, keď budeš odchádzať.“ Keď vodcovia a pracovníci začujú tieto slová bratov a sestier, ich srdcia sa zaradujú a pomyslia si: „Výborne. Konečne dostanem, čo chcem!“ A potom si pomyslia: „Ak odídem hneď zajtra, ľuďom bude príliš zrejmé, že tú vec chcem. Odídem radšej až o dva či tri dni.“ Keď konečne príde tretí deň, bratia a sestry im pri odchode dajú veľmi ťažký balík. Vodcovia a pracovníci vidia, že je v balíku vec, ktorú chceli, no tvária sa, že ju nevidia, a neodmietnu ju. Skrátka si balík bez slova vezmú. Čo sú to za ľudia? Sú to ľudia, ktorí vydierajú bratov a sestry a využívajú svoju prácu ako prostriedok – a svoju námahu ako platidlo – v rámci taktiky na získanie žiadaných vecí. Nie je to forma podvodu? Čo je účelom ich práce? Podvodne získať žiadané veci na úkor iných. Len čo objavia miesto, kde je niečo žiadané a niečo, čo chcú, ihneď sa zastavia a nechcú odísť. Každú dobrú vec si berú domov. Po niekoľkých rokoch vo funkcii vodcu alebo pracovníka majú doma mnoho vecí, ktoré podvodom získali od bratov a sestier. Niektorí z nich tak od bratov a sestier získali tajné rodinné recepty alebo rodinné pamiatky a niektorí z nich zas podvodom získali miestne špeciality. Viera týchto ľudí v Boha vyzerá tak, že chodia z miesta na miesto a robia prácu bez toho, aby za to niečo žiadali, ale v skutočnosti svojimi podvodmi získali od bratov a sestier až príliš veľa žiadaných vecí.

Keď vodca príde do istej cirkvi, vidí, že jujuby sú v tej oblasti známe po celej krajine, a pomyslí si: „Milujem jujuby. Keby som sa tu narodil, mohol by som jesť jujuby každý deň, no bohužiaľ sa tu nemôžem zdržať veľmi dlho a jujuby ešte nie sú zrelé. Kedy ich budem môcť jesť? Už viem – môžem si nájsť dôvod, aby som tu zostal, kým jujuby nedozrejú, a potom ich budem môcť jesť, nie?“ Potom sa vyhovorí, že väčšina miestnych bratov a sestier je v zlom stave a že vo svojej práci nič nedosahujú, takže sa tam musí dlhodobo usadiť a usilovne sa snažiť rozbehnúť každú pracovnú úlohu, kým odíde. Je to však to, čo si v skutočnosti v duchu myslí? (Nie.) Vo svojom srdci kalkuluje: „Odídem vtedy, keď jujuby dozrejú a budem si môcť nejaké vziať so sebou.“ Tá myšlienka zaujme všetko miesto v jeho srdci a on sa zrazu zastaví a usadí sa tam. Počas svojho pobytu tam káže nejaké slová a učenia a robí nejaké povrchné veci, ale v oblasti práce toho veľa nedosiahne. Jujuby konečne dozrejú a jeho srdce prekypuje šťastím: „Konečne môžem jesť jujuby. Deň, o ktorom som sníval, je konečne tu!“ Len čo jujuby dozrejú, začne ich jesť a v srdci zároveň dumá: „Nie je v poriadku, aby som tu každý deň len jedol jujuby. Nemôžem tu zostať len preto, aby som ich jedol. Čo ak si to bratia a sestry všimnú? Musím vymyslieť spôsob, ako ich prinútiť, aby mi nejaké dali na cestu. A ak mi ich nedajú, musím sa veľmi snažiť a povedať niečo viac, aby som túto záležitosť posunul ďalej.“ Len čo si miestni bratia a sestry všimnú, že má rád jujuby, povedia, že mu nejaké dajú na cestu, keď bude odchádzať. Keď to počuje, je šťastný, ale jeho ústa hovoria: „Nemohol by som. Nie je to v súlade s princípmi. Po tomto veriaci túžiť nemôžu. Nevyužíval by som vás? Nemôžem si ich vziať bez toho, aby som za ne zaplatil. Na odchode vám za ne zaplatím.“ Tieto slová, ktoré hovorí, sú len slová. Keď sa už celkom dosýta naje a nastane čas odísť, v duchu stále premýšľa: „Nedajú mi žiadne, alebo mi dajú len nejaké zlé? Chcem jesť veľké, dobré.“ Dva dni pred odchodom stále hovorí: „Všetky jujuby už sú asi pozbierané, však? Kedy budú zrelé na budúci rok?“ Chce tým bratom a sestrám pripomenúť, aby mu nejaké nezabudli dať na cestu. Bratia a sestry všetkému rozumejú, len čo to začujú: „Vyzerá to tak, že kým odíde, určite mu nejaké musíme dať na cestu a musíme mu vybrať a darovať tie dobré; inak by nám mohol robiť ťažkosti.“ Keď konečne nastane čas jeho odchodu, bratia a sestry mu dajú tri veľké škatule, aby si ich vzal so sebou. Sám ich neunesie a vezme si na pomoc ďalších ľudí pod sebou. Tesne pred odchodom ich zje toľko, koľko zvládze, a hoci mu z toho príde zle, má pocit, že to stojí za to. Bojí sa, že už ich po svojom odchode nebude môcť jesť. Keď odchádza, je to stále s nevôľou a myslí si: „Tentoraz som mal tak akurát. A na budúci rok sem o takomto čase prídem znova. Nemusím prísť príliš skoro, no nemôžem prísť ani príliš neskoro. Mal by som prísť práve vtedy, keď budú jujuby zrelé. Budem tak môcť zjesť nejaké čerstvé aj nejaké sušené, keď sa usušia. A na odchode si môžem vziať so sebou aj ďalšie.“ Nekalkuluje to veľmi podrobne? Jediné, na čo v srdci myslí, sú tieto veci. Stále myslí na využívanie situácie a vymýšľanie intríg na získanie žiadaných vecí, ako aj na to, ako od bratov a sestier podvodne získať veci, ktoré sú v jeho vlastnom záujme. Nenechá si ujsť žiadnu žiadanú vec, ktorú vidí. Aj keď je to nenápadné, pokiaľ mu to padne do oka a utkvie v pamäti, je zaručené, že to nakoniec padne aj do jeho rúk. Nie je to správanie antikrista? Nie sú ľudská prirodzenosť a charakter takýchto ľudí obzvlášť podlé? Bez ohľadu na to, ako dobre dokážu takíto ľudia navonok znášať ťažkosti a platiť cenu a ako dobre dokážu zanechať svoju rodinu a vzdať sa kariéry, možno ich označiť za ľudí, ktorí sa usilujú o pravdu? Rozhodne nie. Títo ľudia patria k ľuďom, ktorí podvodne získavajú jedlo a nápoje pod rúškom viery v Boha.

Niektorí ľudia chodia na rôzne miesta, aby tam kázali evanjelium a pracovali, a po návrate domov si z každého miesta prinesú rôzne miestne špeciality alebo dokonca veci, ktoré vymámili od bratov a sestier. Nezáleží na tom, či ide o značkové oblečenie alebo elektroniku. Pokiaľ im to padne do oka, nenechajú to tak a vypýtajú si to, a ak im to nedáš, vymyslia si všelijaké výhovorky, aby ťa orezali, dajú ti pocítiť, prečo ťa orezávajú, a neprestanú, kým im to nakoniec nedáš. Títo ľudia si pod zásterou konania svojej povinnosti podvodne privlastňujú všelijaké veci a sú vo svojej snahe získať tieto žiadané veci neoblomní. Niekedy im bratia a sestry dajú nejakú maličkosť, lenže títo ľudia si myslia, že to nemá veľkú hodnotu, a povedia: „Nie, ďakujem. Boh ma bohato požehnal. Nič mi nechýba.“ Pomocou takýchto slov odmietajú a klamú bratov a sestry, aby si ich obľúbili a vysoko vážili. Ak je však vec, ktorú im bratia a sestry dávajú, niečím, o čom snívali, čo potrebujú a na čo neustále myslia, pri pohľade na túto vec si ju chcú chamtivo privlastniť a rozhodne sa nebudú zdráhať. Niektoré ženy si od bratov a sestier chamtivo privlastňujú kozmetiku a dobré oblečenie a topánky, zatiaľ čo niektorí muži od nich podvodom získavajú spotrebiče, motorky alebo elektroniku. Snažia sa zmocniť každej žiadanej veci. Nezáleží na tom, aké dobré veci bratia a sestry majú – pokiaľ im padnú do oka, vymyslia všelijaké spôsoby, ako ich podvodom získať. Okrem toho títo ľudia prichádzajú s rôznymi zámienkami a hľadajú všelijaké výhovorky, aby sa stretli pri večeri a napchávali jedlom a pitím. Kam až pri tom zájdu? Všade, kam prídu, sa pozerajú na to, ktorá rodina má peniaze a ktorá sa dobre stravuje, a potom u tejto rodiny zostanú a neodídu. Následne si vymýšľajú všelijaké zámienky na organizovanie večerí a zhromaždení pre spolupracovníkov. Aké sú ich úvodné slová pri každej večeri? „Naše dnešné zhromaždenie je zhromaždením kráľovstva. Tento stôl plný jedla nám dáva predchuť kráľovskej hostiny.“ Ľudia, ktorí sa im vtierajú, rýchlo povedia: „Amen. Vďaka Bohu!“ Sú istí takzvaní vodcovia a pracovníci, ktorí sa napchávajú jedlom a pitím, kamkoľvek prídu. Každé jedlo musí byť výživné, musí obsahovať ryby a mäso a jedlá sa dokonca musia každý týždeň meniť; nemôžu sa opakovať. Po večeri musia piť kvalitný čaj a vyhovárajú sa slovami: „Bez čaju nemôžem fungovať. Každý deň mám veľa práce a večer musím ponocovať. Ak si nedám trochu čaju na povzbudenie, nebudem môcť v noci pracovať.“ Toto hovoria ich ústa, ale čo si myslia v duchu? „Nebolo ľahké zaistiť si postavenie, ktoré mám dnes. Nemal by som trochu ukázať svoju dôležitosť? Navyše som sníval o tom, že si budem užívať niektoré lepšie veci v živote. Nemal by som tak teraz vymýšľať všelijaké spôsoby, ako si tieto veci užiť? Ak svoju moc nevyužijem teraz, keď ju mám, a prídem o ňu, nebudem mať príležitosť urobiť to znova. Mal by som jesť a piť, koľko zvládzem. Kto vie, či príde deň, keď už toto postavenie nebudem mať a nebudem si môcť užívať tieto veci. Už sa mi táto príležitosť nenaskytne. Nebude potom celý môj život zbytočný?“ Takíto ľudia pod rúškom práce podvodne získavajú jedlo a nápoje. Urobia trochu práce a kážu zopár slov a učení a potom chcú podvodne získať žiadané veci a dobre sa najesť.

Na istom mieste raz pracoval jeden človek a bratia a sestry, ktorí tam žili, museli pre tohto človeka každý deň zabiť kura. Vypestoval si zvyk zjesť každý deň jedno kura, a to deň čo deň. Ako sa cítite, keď to počujete? (Znechutene.) Bratia a sestry tie sliepky chovali kvôli vajíčkam a kura zvykli zabiť na mäso len vtedy, keď bolo staré. Odkedy však prišiel tento človek, museli sa zabíjať aj sliepky, ktoré znášali vajcia, v dôsledku čoho bolo sliepok čoraz menej a bratia a sestry už boli v koncoch. Neskôr tohto človeka prepustili a vrátil sa domov, no stále nedokázal zmeniť tento problematický zlozvyk. Nútil svoju manželku, aby mu každý deň na mäso zabila kura, inak by sa s ňou hádal. Čo je to za človeka? Jedenie kurčiat sa stalo súčasťou jeho života. Jedol ich každý deň pri každom jedle. Musel ich naďalej jesť ešte aj po prepustení – stal sa od nich závislým. Nemá tento človek problém? Čo poviete, sú takíto ľudia dobrí? (Nie.) Nikto, kto pod rúškom viery v Boha využíva príležitosti, ktoré sa naskytnú v priebehu jeho konania povinností, aby od bratov a sestier na každom kroku vymámil majetok a podvodom získal jedlo a nápoje, skrátka nie je dobrý človek. Jeho podstata je podstatou antikrista. Bez ohľadu na to, kam ide pracovať alebo aký druh práce vykonáva, si najprv ako hostiteľov vyberie hostiteľské rodiny, ktoré sú relatívne majetné a žijú pomerne pohodlne. Aký je jeho cieľ pri hľadaní týchto miest? Dobre sa najesť a bývať v peknom dome – uspokojiť telo. Sú miesta, kde mu nepriaznivé prostredie nedovolí ostať, no vzdá sa svojej chamtivosti a týchto svojich myšlienok? Nie, nevzdá. Bude hľadať iné podobné miesta, kde by ho hostili. Výsledkom je, že po niekoľkých rokoch práce v cudzine budú títo ľudia vyzerať úplne inak, a keď sa vrátia domov, bratia a sestry ich nespoznajú – ich tváre budú plnšie, ich bruchá guľatejšie, budú lepšie oblečení, budú prieberčivejší a budú sa predvádzať. Ako bude prebiehať ich životný rast? Vôbec vo svojom živote nebudú rásť; budú len dobre jesť a obliekať sa, priberú a budú sa natoľko prejedať, že budú mať dvojité brady a veľké bruchá. V takom hroznom prostredí, akým je pevninská Čína, je konanie povinnosti bez ohľadu na to, o akú povinnosť ide, nervydrásajúcou záležitosťou. Hoci sa človek niekedy môže dobre najesť a bývať v pohodlných hostiteľských domoch, nebude môcť pribrať. Čo sú to teda za ľudia, ktorí dokážu jesť, až kým nemajú dvojité brady a veľké bruchá? (Ľudia, ktorí sa oddávajú výhodám postavenia.) Sú to tí, ktorí večne myslia na to, čo budú jesť a piť a čo si užijú pri svojich troch jedlách denne. Ak takíto ľudia nemajú dobré jedlo, nemajú náladu pracovať ani konať svoje povinnosti. Ak nemajú spokojný žalúdok, nemajú ani vyrovnanú myseľ: „Dnes som jedol tak zle. Nebolo tam vôbec žiadne mäso a po jedle ste mi neponúkli čaj, takže vás budem ignorovať. Keď budete hovoriť v duchovnom spoločenstve o práci cirkvi, budem ticho. Pomstím sa vám. Kto povedal, že je v poriadku, aby ste mi nedávali dobré jedlá? Musím jesť takéto jedlo, a vy napriek tomu chcete, aby som s vami hovoril v duchovnom spoločenstve. V žiadnom prípade!“ Toto si v duchu myslia, no nemôžu to povedať nahlas. Povedia len: „Včera v noci som príliš dlho pracoval, takže si dnes popoludní musím zdriemnuť.“ No nie sú to veľkí podvodníci? Spia do štvrtej či piatej popoludní a čaká tam na nich veľa ľudí, ale im sa nechce vstať. Zrazu zacítia jablká a vyskočia z postele v obave, že sa im neujde ani kúsok. Takto pracujú a takto si konajú svoje povinnosti. Bez ohľadu na to, kam títo ľudia idú a ako jedia a pijú Božie slová alebo počúvajú kázne, nezmenia svoje úmysly a ciele a nevzdajú sa svojich ambícií a túžob. Cieľom ich úsilia sú v tomto živote všetky materiálne veci a cieľom ich viery v Boha je v tomto živote dobré jedlo, dobré oblečenie a užívanie si dobrého zaobchádzania. Myslia si, že ak im viera v Boha v tomto živote umožní neustále jesť dobré veci, nosiť pekné oblečenie a bývať v pekných domoch, ako aj mať podporu bratov a sestier – ak sa im tieto veci podarí získať podvodom –, budú v tomto živote spokojní. Človek si tomto svete tvrdou prácou v bežnom zamestnaní veľa nezarobí a zarobiť peniaze podnikaním nie je ľahké – takýmto štýlom si nič nebude môcť užívať. Po tom, čo si to v mysli premyslia, si teda naďalej myslia, že je aj tak najlepšie veriť v Boha, pretože nemusia vynakladať veľa úsilia. Stačí im povedať zopár slov, trochu si pobehať, zniesť trochu rizika, a už sa môžu dobre najesť a obliekať. Dokonca sa môžu nechať obsluhovať mnohými ľuďmi a užívať si zaobchádzanie ako s nejakou smotánkou. Myslia si, že takýto život je úžasný a že boli za vieru v Boha bohato požehnaní. Preto pred bratmi a sestrami často hovoria neúprimné veci, ako napríklad: „Boh nás obdaroval až príliš a až priveľmi štedro. Dal nám viac, než si človek kedy prosil alebo želal.“ Tieto slová sú správne, no sú v úplnom rozpore s ich osobným úsilím a charakterom a s ich myšlienkami, úmyslami a cieľmi. Všetko, čo hovoria, klame ľudí. Aj to, ako navonok vyzerajú, keď pobehujú sem a tam a vydávajú sa, slúži len na oklamanie ľudí. Jediné pravdivé sú kalkulácie, úmysly a chamtivosť v ich srdciach. Taký je charakter týchto ľudí. Bez ohľadu na to, čo robia alebo kam idú, tieto materiálne pôžitky zaujímajú prvotné miesto v ich srdciach a oni sa ich nikdy nevzdajú a nikdy na ne nezabudnú. Akokoľvek im budeš hovoriť v duchovnom spoločenstve o pravde a akokoľvek im budeš hovoriť v duchovnom spoločenstve o Božích úmysloch, budú pri vykonávaní svojich povinností tvrdohlavo lipnúť na tejto chamtivosti a týchto túžbach a prechovávať tieto úmysly a ciele, a či už budú alebo nebudú mať postavenie, ich úmysly sa nezmenia.

Prípad druhý: Roztrpčenie z nemožnosti vycestovať do zahraničia

Keď som pracoval v pevninskej Číne, bol tam jeden vodca, ktorý si myslel, že s nami môže ísť do zahraničia, a veľmi sa z toho tešil. Myslel si: „Konečne som to dokázal. Konečne si s bohom môžem užívať veľké požehnania! Predtým som s ním znášal ťažkosti, no dnes som bol konečne odmenený. Zaslúžim si to. Aspoň som vodca a zažil som veľa súženia, takže keď mi do cesty príde táto dobrá vec, mal by som sa na nej podieľať – mal by som si túto žiadanú vec užiť.“ Toto si myslel. Po tom, čo som s ním strávil nejaký čas v tesnej blízkosti, som si však všimol, že nie je zásadový v tom, čo hovorí a robí, nemá dobrú ľudskú prirodzenosť, jeho zámer a túžba byť požehnaný sú dosť silné a niekedy ho treba orezať. Po tom, čo bol niekoľkokrát orezaný, si pomyslel: „Zatiaľ som s tým skončil. Zhora ma prekukli a o ceste do zahraničia sa už nezmienili. Vyzerá to tak, že je moja cesta do zahraničia stratená.“ Neustále o týchto veciach v duchu uvažoval. V skutočnosti sme videli, že nie je niekým, kto sa usiluje o pravdu, že sa na cestu do zahraničia ani trochu nehodí a že aj keby tam išiel, nedokázal by spraviť žiadnu prácu, takže sme sa s ním o tom nerozprávali. Cítil, že mu na jeho cestu do zahraničia neostáva žiadna nádej, a tak si začal robiť iné plány. Jedného dňa odišiel a už sa nevrátil. Nechal len list, v ktorom stálo: „Veril som v Boha toľko rokov, spravil som nejakú prácu a vy teraz idete do zahraničia, no ja sa nehodím na to, aby som išiel s vami. V dňoch, ktoré budú nasledovať, budem tráviť čas tým, že si to budem vynahrádzať. Boh ma neznáša, tak Ho opustím. Nebudem Ho vystavovať pohľadu na niekoho, koho neznáša. Skryjem sa.“ Tieto slová zneli, akoby dávali zmysel, a nepredstavovali veľký problém. Ďalej povedal: „Je to tak, odkedy som sa narodil. Bez ohľadu na to, s kým som, som len využívaný. Môžem spolu s ostatnými znášať ťažkosti, no nie si s nimi užívať požehnania.“ Čo tým myslel? (Myslel si, že ho Boh využil.) Presne to tým myslel. Najmä keď povedal: „Bez ohľadu na to, s kým som, s nimi môžem vždy len trpieť a nemôžem si s nimi užívať požehnania,“ myslel tým: „Znášal som s vami toľko ťažkostí a vzdal na seba toľko rizika, no keď prišiel čas užívať si s vami požehnania, aj tak nie ste ochotní.“ Používal tieto slová, aby sa sťažoval, a v dôsledku tejto záležitosti v ňom vzplanula nevraživosť. Ústami hovoril: „Boh ma neznáša. Opustím Ho. Nebudem v Ňom vyvolávať pocit odporu,“ no v srdci bol v skutočnosti nevraživý: „Idete do zahraničia užívať si tam požehnania a chcete sa ma zbaviť!“ Stalo sa to naozaj takto? (Nie.) Čo sa teda stalo? Myslel si, že sme ho orezali, pretože sme sa ho chceli zbaviť, a nie preto, lebo sa neusiloval o pravdu alebo nebol zásadový v tom, čo hovoril a robil. Nechápal, že má problém, a namiesto toho si myslel: „Znášal som s tebou ťažkosti, takže by som si s tebou mal užívať požehnania. Rozhodne ma musíš nechať vstúpiť do kráľovstva a stať sa jedným z jeho ľudí. Bez ohľadu na to, čo urobím, by si ma nikdy nemal opustiť.“ Nemyslel si práve toto? (Áno.) Čo je podstatou takéhoto zmýšľania? (Je to tá istá podstata, aká bola prítomná u Pavla, keď sa s Bohom snažil uzavrieť obchod výmenou za korunu.) Správne, je to Pavlova podstata. Veril v Boha, nasledoval Ho, znášal ťažkosti a platil cenu, aby získal korunu a bol požehnaný. Nemal pravú vieru ani sa neusiloval o pravdu. Len sa s Bohom snažil robiť obchody. Ak mu obchod nevyšiel, ak nebol požehnaný a ak sa mu zdalo, že ťahá za kratší koniec, zúril, mal pocit, že je to celé stratené, hodil svoju opatrnosť za hlavu a v jeho srdci vzplanula nevraživosť. To sú veci, ktoré prejavoval, keď hovoril. Čo tento človek urobil potom? Neskôr začal podnikať a krútilo sa okolo neho niekoľko mladých dám. Hoci nepovedal, že neverí v Boha, nekonal si svoju povinnosť a nebol Božím nasledovníkom. Nikto si nikdy nemyslel, že sa vzdá svojej šance nasledovať Boha a potom pôjde podnikať len preto, lebo bol trochu orezaný. Medzi jeho zúrivým vystupovaním a tým, ako sa prejavoval predtým, bol taký rozdiel, akoby išlo o dvoch rôznych ľudí. Odhaľovala sa v tom jeho prirodzenosť. Predtým to nerobil len preto, lebo ešte nenastala tá správna situácia. To je jeden aspekt. Ďalším aspektom je, že skrýval, kým je, predstieral, že taký nie je, a bránil sa tomu, aby to robil. Ak si skutočne dobrý človek, musíš v každej situácii, s ktorou sa sa stretneš, najprv pevne stáť na svojom mieste a vedieť, kto si. Môžu navyše ľudia, ktorí skutočne majú nejakú ľudskú prirodzenosť, robiť veci a zlé skutky, v ktorých ľudská prirodzenosť chýba? (Nie.) Rozhodne nie. Táto záležitosť jasne ukazuje, že keď ľudia nedokážu prijať pravdu, je to tá najvzdorovitejšia vec a sú v najväčšom nebezpečenstve. Ak nikdy nedokážu prijať pravdu, sú to pochybovači. Ak je túžba takéhoto človeka po požehnaní zmarená, opustí Boha. Prečo je to tak? (Pretože to, o čo sa usiluje, je byť požehnaný a užívať si milosť.) Verí v Boha, no neusiluje sa o pravdu. Spása je pre neho ozdobou a pekne znejúcim slovom. To, o čo sa usiluje vo svojom srdci, sú odmeny, koruna a žiadané veci – chce v tomto živote dostať stonásobok a v budúcom svete zas získať večný život. Ak tieto veci nemôže získať, nebude veriť; objaví sa jeho pravá tvár a opustí Boha. Vo svojom srdci neverí v Božie dielo ani v pravdy, ktoré Boh vyjadruje, neusiluje sa o spásu, a už vôbec sa neusiluje o dobré konanie povinnosti stvorenej bytosti. Je to u nich skôr rovnaké ako u Pavla – byť bohato požehnaný, mať veľkú moc, nosiť veľkú korunu a byť na rovnakej úrovni ako Boh. To sú ich ambície a túžby. Vždy, keď sa v Božom dome nájde nejaká výhoda alebo žiadaná vec, teda bojujú o to, aby to získali, začnú hodnotiť ľudí podľa ich kvalifikácie a odpracovaných rokov a uvažujú: „Som kvalifikovaný. Mal by som z toho mať podiel. Musím bojovať, aby som to získal.“ Stavajú sa v Božom dome na popredné miesto a potom si myslia, že je len vhodné, aby si tieto výhody Božieho domu užívali. Napríklad v prípade cesty do zahraničia si tento človek najprv myslel, že by sa na nej mal zúčastniť a že väčšina ľudí nie je taká dobrá ako on, neprekonala toľko ťažkostí ako on, nie je taká kvalifikovaná ako on, neverila v Boha toľko rokov ako on a nebola vodcom tak dlho ako on. Použil každú výhovorku a metódu hodnotenia, aby sa zaradil. A bez ohľadu na to, ako zaradil ľudí, vždy zaradil seba samého na prvé miesto a do radov tých, ktorí sú kvalifikovaní. Nakoniec mal pocit, že je len vhodné, aby si užíval toto zaobchádzanie, a vo chvíli, keď to nedostal a keď sa jeho fantázia o tom, že bude požehnaný a získa veci vo svoj prospech, rozplynula, s tým zvykol niečo urobiť, rozzúriť sa a hádať sa s Bohom namiesto toho, aby sa podriadil a hľadal pravdu. Je jasné, že jeho srdce už bolo plné vecí, o ktoré sa usiloval, a dostatočne to poukazuje na to, že veci, o ktoré sa usiloval, boli úplne nezlučiteľné s pravdou. Akékoľvek množstvo práce vykonal, jeho cieľom a úmyslom – rovnako ako u Pavla – nebolo nič iné ako získať korunu, čoho sa pevne držal a nikdy nevzdal. Nech už sa mu akokoľvek hovorilo v duchovnom spoločenstve o pravde a bez ohľadu na to, ako bol orezávaný, odhaľovaný a rozoberaný, stále tvrdohlavo lipol na úmysle byť požehnaný a nechcel sa ho vzdať. Keď nedostal Božie schválenie a videl, že jeho túžba po požehnaní je zmarená, začal byť negatívny, stiahol sa, zanechal svoju povinnosť a utiekol. Naozaj si nesplnil svoju povinnosť ani neposkytol dobrú službu pri šírení evanjelia o kráľovstve, a to plne odhaľuje, že nemal pravú vieru v Boha, nebol skutočne podriadený a nemal ani kúsok pravého skúsenostného svedectva – bol len vlkom v ovčom rúchu, ktorý číha v stáde oviec. Nakoniec to bol človek, ktorý bol do špiku kostí pochybovačom, bol dôkladne odhalený a vyradený a jeho život ako veriaceho sa skončil. Toto je jeden prípad.

Toto nebol ojedinelý prípad. Nebola to tá jediná osoba, ktorá sa potkla a bola odhalená v súvislosti s cestou do zahraničia. Príklad, ktorý sme práve uviedli, sa týkal muža, ale bola tu aj iná osoba – žena. Pôvodne sa plánovalo, že s nami táto žena pôjde do zahraničia. Keď sa to stalo, v duchu sa veľmi tešila a začala túto záležitosť plánovať a pripravovať sa na ňu, no nakoniec z rôznych dôvodov nemohla ísť. V tom čase o tom nebola informovaná, pretože situácia bola príliš nebezpečná. Až sa raz o tomto rozhodnutí dozvedela na stretnutí spolupracovníkov. Zanalyzujte to: Aký mohol byť výsledok, keď sa to táto žena dozvedela? (Ak by človek zmýšľal ako normálny človek, pravdepodobne by po tomto zistení veľmi silno nereagoval. Uvážil by, že nemôže ísť do zahraničia v dôsledku nebezpečnej situácie, a dokázal by túto záležitosť riešiť správne. Keby sa to však dozvedela táto žena, možno by sa rozzúrila a snažila by sa hádať s Bohom.) Správne, do istej miery ste charakter ľudí tohto druhu pochopili. Takíto sú ľudia tohto druhu – bez ohľadu na to, o čo ide, nebudú ťahať za kratší koniec, ale skôr využijú situáciu. Vo všetkom musia prevyšovať všetkých ostatných a byť lepší ako oni. Vo všetkom musia byť najlepší – musia získať každú žiadanú vec a je pre nich neprijateľné, aby na niečom nemali podiel. Keď sa o tom táto žena dozvedela, v tej chvíli sa nahnevala, váľala sa po zemi a mala záchvat hnevu. Prejavila sa jej démonická stránka, poučovala svojich spolupracovníkov a vylievala si na nich zlosť. Odkiaľ pramenil jej hnev? Zdalo sa, že sa hnevá na bratov a sestry, ale na koho sa v skutočnosti hnevala? (Hnevala sa na Boha.) O to išlo. Čo bolo teda príčinou jej hnevu? Odkiaľ pramenil? (Z toho, že neboli uspokojené jej túžby.) Išlo o to, že nezískala žiadanú vec a nedosiahla svoj cieľ. Nepodarilo sa jej získať výhodu, ktorú tentoraz získali iní ľudia, a keďže sa na nej nemohla podieľať, zúrila; už sa ďalej nemohla pretvarovať a ventilovala a vylievala si všetku nespokojnosť a nevraživosť svojho srdca. Kedysi musela vždy ako prvá vedieť, čo robia Zhora. Vždy s nimi chcela byť v kontakte a nestýkala sa s bratmi a sestrami. A vždy sa považovala za vysokopostavenú osobnosť a nie za priemerného člena, takže si myslela, že by tentoraz mala ísť do zahraničia aj ona – ak by aj nemal ísť nikto iný, ona by mala. Bola tou hlavnou kandidátkou a mala by mať to potešenie, aby sa s ňou tak zaobchádzalo. To si v duchu skutočne myslela. Teraz videla, že sa jej tohto potešenia v podobe takého zaobchádzania nedostane a všetko to utrpenie, ktoré tie roky znášala, bolo zbytočné; nemala nič z postavenia, ktoré si prácne budovala, ani zo zaobchádzania, ktoré chcela. Všetky tieto veci sa v tom okamihu rozpadli na nič. Bolo neuveriteľné, že sa jej nepodarilo podvodne získať takú veľkú žiadanú vec, a bolo neuveriteľné, že bola vyradená, takže si myslela, že v Božom srdci nezaujíma vysoké miesto a je priemerným človekom. Obranná línia v jej srdci sa úplne zrútila a ona sa už nepretvarovala a neskrývala veci. Začala mať záchvaty hnevu, kričať na ľudí, ventilovať sa, hnevať sa a odhaľovať to, čo jej bolo prirodzené, bez toho, aby sa starala o to, čo hovoria ostatní alebo ako to vidia. Neskôr ju vyslali, aby konala povinnosť v tíme. A ona počas vykonávania svojej povinnosti urobila veľa zlých vecí a bratia a sestry v tíme nakoniec spoločne napísali list, v ktorom žiadali o jej vypudenie. Čo bolo príčinou jej vypudenia? Bratia a sestry oznámili, že zlo, ktoré páchala, možno opísať jednou vetou: bolo ho toľko, že sa to všetko nedá zapísať! Inými slovami, napáchala príliš veľa zla a povaha toho, čo robila, bola príliš závažná – nedalo sa to jasne vyjadriť len jednou či dvoma vetami a nedalo sa to ani vyrozprávať len jedným či dvoma príbehmi. Urobila nespočetné množstvo zlých vecí a to ľudí rozhnevalo, takže ju cirkev vypudila. Predtým než vyvstala otázka cesty do zahraničia tieto zlé veci nerobila, tak prečo ich bola schopná robiť po tom, ako sa tak stalo? Pretože otázka cesty do zahraničia nedopadla podľa jej želania. Je jasné, že zlé veci, ktoré robila, a ohavnosť, ktorú odhalila, boli istým druhom pomsty a ventilovania, ktorý spôsobilo len to, že nedostala túto žiadanú vec. Povedzte Mi, keď sa človek, ktorý sa skutočne usiluje o pravdu a ktorý má ľudskú prirodzenosť, stretne s takouto situáciou, hoci nerozumie mnohým pravdám, je schopný dať priechod týmto prejavom? Je schopný odhaliť tieto veci? Každý, kto má aspoň trochu ľudskej prirodzenosti, trochu svedomia a istý pocit hanby, tieto veci neurobí, no ovládne sa. Hoci v srdci nie je šťastný, je nespokojný a trochu ho to bolí, myslí na to, že je len priemerný človek, že by nemal bojovať, aby túto vec získal, že tí, ktorí veria v Boha, by sa mali usilovať o pravdu a vo všetkom sa podriaďovať Božím ovládaniam, že by nemal mať na výber a že ľudia sú stvorené bytosti a nie sú v žiadnom ohľade pôsobiví. Pár dní budú nešťastní, ale potom to už bude minulosť. Budú stále veriť, ako majú, a nebudú v dôsledku tejto záležitosti páchať zlo, mstiť sa ani si cez ňu ventilovať svoje pocity. A naopak, ľudia, ktorí sa neusilujú o pravdu a majú otrasný charakter, dokážu predviesť všetky tieto zlé skutky, ktoré nikdy predtým nepredviedli, len pre jednu malú záležitosť. To vysvetľuje problém. Vysvetľuje to ľudskú prirodzenosť-podstatu takýchto ľudí a vysvetľuje to ich skutočné úsilie. Konkrétne to, že odhalenie tejto otázky vrhá veľmi jasné svetlo na ich pravú tvár. Po prvé je ich podstata skrz-naskrz podstatou antikrista. Po druhé sa nikdy neusilovali o pravdu ani sa k sebe nikdy nesprávali ako k objektu spásy a nepodriadili sa Božím ovládaniam a opatreniam. Neusilujú sa o podriadenosť Bohu; usilujú sa len o postavenie a o pôžitok; usilujú sa len o dobré zaobchádzanie a usilujú sa len o to, aby boli na rovnakej úrovni ako Boh. Čokoľvek si Boh užíva, užívajú si aj oni. Takto nenasledujú Boha nadarmo. To sú veci, o ktoré sa usilujú. A toto je prirodzenosť-podstata takýchto ľudí; je to ich pravá tvár a vnútorný obraz ich sŕdc. Táto záležitosť ukončila dvadsať rokov viery tejto ženy – všetko to vyšlo navnivoč.

Povedzte Mi, kde by mali byť títo dvaja ľudia teraz? V cirkvi, alebo niekde inde? (Vo svete nevercov.) Prečo to hovoríte? Ako ste o tom rozhodli? Na čom sa vaše slová zakladajú? (Pretože sú to pochybovači a neveria v Boha s cieľom usilovať sa o konanie povinností stvorených bytostí. Nakoniec takíto ľudia nedokážu pevne stáť vo svojej viere a môžu sa len vrátiť do sveta.) Nakoniec nedokážu pevne stáť vo svojej viere, no to ešte nie je koniec, tak ako to, že zmizli? Musíš sa pozrieť na to, čo si mysleli v duchu. Mohli robiť takéto veci a prijímať takéto rozhodnutia len vtedy, keď sa v ich srdciach odohrávala nejaká aktivita. Akým spôsobom analyzovali a posudzovali túto záležitosť, že si vybrali takúto cestu? V duchu si mysleli: „Veril som v boha celé tie roky a zniesol som veľa ťažkostí. Vždy som túžil po dni, keď budem môcť vyniknúť. Tým, že budem so zhora, môžem vyniknúť a ukázať svoju tvár. Teraz mám konečne šancu ísť do zahraničia. To je obrovská vec! Je to niečo, na čo som sa pred tým, než som uveril v boha, nikdy neodvážil pomyslieť. Je to to isté, ako keby som vierou v boha získal korunu, ale ukazuje sa, že nebudem súčasťou takej veľkej žiadanej veci. Nemôžem ju získať. Predtým som si myslel, že mám v božom srdci isté miesto, ale teraz vidím, že to tak nie je. Zdá sa, že nasledovaním boha nemôžem získať žiadnu žiadanú vec. Nemysleli na mňa, keď išlo o takú veľkú vec, ako je cesta do zahraničia. Nie je teda ešte menšia šanca, že v budúcnosti získam korunu? Nie je isté, kto ju získa, a vyzerá to tak, že neexistuje nádej, že to budem ja.“ Boli stále ochotní nasledovať Boha, keď si mysleli, že nemajú nádej? Aký bol predtým ich cieľ pri znášaní ťažkostí a platení ceny? Len kvôli tej troche nádeje a kvôli tým bezvýznamným myšlienkam, ktoré prechovávali vo svojich srdciach, konali takýmto spôsobom a takto sa prejavovali. Keď sa teraz ich nádeje rozplynuli a ich myšlienky vyšli navnivoč, môžu naďalej veriť? Môžu byť naďalej spokojní s tým, že zostanú v Božom dome a budú tam konať svoju povinnosť? Môžu byť ochotní nič nezískať a podriadiť sa Božím ovládaniam a opatreniam? Ambície a túžby antikristov sú také veľké, že rozhodne nebudú ochotní dovoliť, aby ich úsilie a cena, ktorú zaplatili, viedli k takémuto výsledku. Snívajú o tom, že dokážu vymeniť svoje úsilie a cenu, ktorú zaplatia, za korunu a žiadané veci a bez ohľadu na to, akú žiadanú vec Boží dom má, dostanú svoj podiel – je v poriadku, ak ho nedostanú iní ľudia, ale oni musia. Môžu ľudia s takými silnými ambíciami a takouto chamtivosťou konať svoju povinnosť bez toho, aby za to niečo dostali, a vynakladať úsilie bez toho, aby za to niečo dostali? To rozhodne nedokážu. Niektorí ľudia hovoria: „Nech sa usilujú o pravdu. Keď si vypočujú mnoho právd, nebudú to schopní dosiahnuť?“ Sú aj iní ľudia, ktorí hovoria: „Ak ich Boh bude napomínať a súdiť, nezmení ich to?“ Je to tak? Boh takýchto ľudí nenapomína a nesúdi a ani takýchto ľudí nespasí. Práve toto je druh ľudí, ktorých vyradí. V čom sa líši to, čo som povedal, od toho, čo ste práve povedali vy? Je to, čo ste povedali, to, čo sa skutočne deje v ich srdciach? Je to prejav podstaty takýchto ľudí? (Nie.) Tak čo ste to vyjadrili? (Pocity a prázdne teórie.) Povaha toho, čo ste povedali, sa trochu prikláňa k analýze a hodnoteniu a ide o ich hodnotenie a definovanie na základe teórie. Nie sú to ich skutočné myšlienky a odhalenia ani ich skutočné názory. Toto je prejav ľudí tohto druhu, ktorí majú podstatu antikrista. Ak existuje nejaká žiadaná vec, ktorú nezískali, výhoda, ktorú si neužili, alebo prospech, ktorý nedosiahli, zúria, strácajú vieru v Boha, prestávajú sa usilovať o pravdu, nie sú ochotní veriť v Boha a chcú utiecť a robiť zlé veci. Robia zlé veci, aby si ventilovali svoje pocity a pomstili sa – aby si ventilovali svoje nepochopenie Boha a svoju nevraživosť voči Nemu. Malo by sa s týmito ľuďmi niečo robiť? Malo by sa im dovoliť, aby naďalej konali svoju povinnosť v cirkvi? (Nie.) Ako by sa to s nimi teda malo riešiť? (Mali by byť vypudení.) Je niekto, kto prestal veriť, pretože nemohol ísť do zahraničia? (Áno.) Čo sú to za ľudia? (Pochybovači. Veria v Boha len preto, aby sa usilovali o požehnanie, a keď ich ambície a túžby nie sú uspokojené, zradia Ho.) Sú schopní prestať veriť v Boha len pre takú maličkosť. O takýchto ľuďoch sa nedá povedať, že by mali pravú alebo falošnú vieru – ich charakter je taký prízemný!

Prípad tretí: Pocit, že žiť na vidieku je po návrate domov nemožné

Niektorí ľudia sa narodili na vidieku a ich rodiny nemajú veľa peňazí na živobytie. Veci, ktoré používajú v každodennom živote, sú jednoduché a okrem tvrdej postele, skrine a písacieho stola sa v ich dome nenachádza žiadny iný nábytok. Podlahu majú z tehál alebo hliny – nemajú ani len betónové podlahy. Sú to veľmi skromné podmienky. Keď uveria v Boha, konajú si svoju povinnosť kázať evanjelium a cestujú do niektorých bohatých oblastí. Bola jedna taká žena, ktorá sa rozhliadla a videla, že väčšina bratov a sestier má doma buď drevené podlahy, alebo dlažbu. Na stenách mali tapety, mohli sa kúpať každý deň, ich domy boli veľmi čisté a mali tam aj veľa nábytku: televízne stolíky a veľké skrine, ako aj pohovky a klimatizáciu. V spálňach mali pružinové postele a v kuchyniach všetky možné druhy spotrebičov: chladničky, mikrovlnky, rúry, sporáky, digestory atď. Bol to pohľad, z ktorého sa až točila hlava. Okrem toho boli v takýchto veľkých mestách miesta, kde sa táto žena mohla vyviezť výťahom hore a dole medzi poschodiami. To miesto jej otvorilo oči a po tom, čo tam chvíľu pracovala a kázala evanjelium, sa už nechcela vrátiť. Prečo to tak bolo? Myslela si: „Môj hlinený rodinný dom sa s týmto miestom v ničom nedá porovnať. Všetci veríme v boha, tak ako to, že títo ľudia žijú oveľa lepšie ako moja rodina? Život týchto ľudí je ako nebo, a moja rodina žije v chlieviku – je to tam oveľa horšie ako u týchto ľudí!“ Po tomto porovnaní sa cítila rozrušená, priľnula k tomuto miestu ešte viac a ešte menej sa jej chcelo vrátiť. Myslela si: „Ak tu budem môcť pracovať dlhodobo, nebudem musieť ísť domov, však? Tá hlinená diera je nevhodná na to, aby v nej bývali ľudia.“ Na istý čas zostala vo veľkom meste a naučila sa jesť, obliekať, užívať si život a žiť ako ľudia z mesta. Mala pocit, že život bol v tom čase taký dobrý. Bolo dobré mať peniaze. Byť chudobným znamenalo nemať žiadnu budúcnosť. Ostatní sa na chudobných ľudí pozerali zvrchu a dokonca aj oni sami sa na seba pozerali zvrchu. Čím viac o tom premýšľala, tým menej sa chcela vrátiť, no nemohla nič robiť – musela ísť domov. Po príchode domov mala v srdci zmiešané pocity a veľmi ťažko to znášala. Len čo vošla do domu, videla, že podlaha je z hliny, a keď si sadla na pec, zdala sa jej taká tvrdá a nepohodlná. Keď sa dotkla stien, ruku mala celú od hliny, keď spomenula niečo chutné, na čo mala chuť, nikto nerozumel tým názvom, a keď sa chcela pred spaním umyť, nemala sa kde okúpať. Považovala takýto život za príliš úbohý, prechovávala nevraživosť voči svojim rodičom za to, že boli takí chudobní a nemohli si dovoliť nič, čo chcela, a vždy na nich strácala nervy. Odkedy sa vrátila, bolo to, akoby sa stala iným človekom. Na členov rodiny aj na všetko v dome sa pozerala s nevôľou a myslela si, že je to tam také zaostalé, že tam už nemôže žiť, a že keby tam mala žiť ďalej, utrápila by sa k smrti. Odchod z domu jej otvoril oči, no stalo sa to zlou vecou, pre ktorú sa na ňu rodičia veľmi hnevali. V tej chvíli jej v hlave skrsla myšlienka: „Keby moji rodičia neverili v boha a keby som v neho neverila ani ja, náš život by bol určite lepší ako teraz. Aj keby sme nemohli spať na pružinových posteliach, aspoň by sme sa mohli lepšie stravovať a vydláždiť našu podlahu.“ Myslela si, že ide o dôsledok viery v Boha, že viera v Boha znamená, že človek musí byť chudobný, a že ak v Neho človek verí, nemôže mať dobrý život a nemôže jesť dobré veci ani nosiť pekné oblečenie. Odvtedy sa táto vynikajúca hrdinka, ktorá niečo dokázala v niekoľkých provinciách, nedokázala postaviť na nohy a celý deň sa cítila ospalá. Ráno mala problém vstať, prvé, čo urobila, bolo, že sa upravila a nalíčila, potom si obliekla šaty, aké často nosia mešťania, a potom sa zamračila a uvažovala, kedy sa bude môcť zbaviť tohto vidieckeho života a žiť tak, ako žijú ľudia v meste. Kázne, ktoré kázala, a odhodlanie, ktoré mala, boli preč – na všetko zabudla. Ani nevedela, či je veriaca. Takto rýchlo sa zmenila. Keďže sa jej trochu otvorili oči a zmenilo sa jej kvalita života aj prostredie, v ktorom žila, bola odhalená.

Predtým táto žena všade možne kázala a pracovala. Mala pevné odhodlanie a veľkú silu, no len navonok, a ani ona sama nevedela, o čo sa v hĺbke duše usiluje, čo sa jej páči a aký je človek. Jediná skúsenosť s cestou do mesta od základov zmenila stav jej života a jediné obdobie, v ktorom zažila blahobyt, úplne zmenilo smerovanie jej života. Čo presne bolo dôvodom? Kto ju zmenil? Nemohol to byť Boh, však? Samozrejme, že nie. Čo bolo teda dôvodom? Bolo ním to, že ju to prostredie odhalilo, odhalilo jej prirodzenosť-podstatu a odhalilo jej úsilie a cestu, na ktorej bola. Na akej ceste bola? Nebola to cesta usilovania sa o pravdu, nebola to cesta Petra ani tých, ktorí sú spasení a zdokonalení, a nebola to ani cesta snahy o plnenie si povinnosti stvorenej bytosti; bola to skôr cesta antikrista. Presnejšie povedané, cesta antikrista je cestou úsilia o povesť, úsilia o postavenie a úsilia o materiálne pôžitky. To je podstata takýchto ľudí. Keby toto neboli veci, o ktoré sa usilovala, a keby bola človekom, ktorý sa usiluje o pravdu, tak by ju takáto malá zmena prostredia rozhodne neodhalila. Nanajvýš by mala trochu slabé srdce, cítila by sa trochu rozrušená, bolo by to pre ňu trochu bolestivé alebo by sa nejako hlúpo prejavovala, ale nie do takej miery, že by bola odhalená takýmto drsným spôsobom. Čo je podstatou úsilia takýchto ľudí? Usilujú sa o tie isté veci ako neverci a ako každý človek na tomto svete, ktorý sa usiluje o slávu, zisk a zlé trendy. Páči sa im módne oblečenie nevercov, páči sa im, ako neverci nasledujú zlé trendy, a ešte viac sa im páči ich posadnutosť extravagantným životným štýlom tela. Preto táto žena len pri jednej zmene prostredia úplne zmenila pohľad na život a svoj postoj k tomuto svetu a k životu. Myslela si, že viera v Boha a úsilie o pravdu nie je to najdôležitejšie a že keď ľudia žijú na tomto svete, mali by si užívať telo a život, mali by sledovať trendy a mali by v spoločnosti vystupovať ako charizmatické a elegantné osobnosti, za ktorými sa ľudia otáčajú, keď idú okolo, ktorých zbožňujú a ktorým iní závidia. Sú ľudia, ktorí sú po tom, čo sa stretli s viacerými prostrediami, narazili na rôznych ľudí a rozšírili si obzory, schopní lepšie prezrieť tieto zlé trendy a ľudstvo, pretože sa usilujú o pravdu a rozumejú Božím úmyslom. Ich srdcia sú schopnejšie nenávidieť cestu, na ktorej sú svetskí ľudia, ako aj ju rozlíšiť a úplne ju opustiť v snahe kráčať po ceste, po ktorej ich vedie Boh. Pokiaľ však ide o ľudí, ktorí sa neusilujú o pravdu a majú podstatu antikrista, ich ambície a túžby sa bezprostredne po tom, čo sa im otvoria oči a stretnú sa s iným prostredím, nielenže nezmenšia, ale skôr rastú a zväčšujú sa. Keď sa ich ambície a túžby zväčšia, títo ľudia ešte viac závidia život tým ľuďom vo svete, ktorí si užívajú dobré veci a majú peniaze a vplyv, a v hĺbke srdca začnú pohŕdať životom veriacich. Myslia si, že väčšina veriacich sa neusiluje o svet, nemá peniaze, postavenie ani vplyv a nevidela veľa zo sveta. A myslia si, že nie sú takí charizmatickí ako neverci, nerozumejú tomu, ako si užívať život tak dobre ako oni, a ani sa tak veľmi ako oni nepredvádzajú. Výsledkom je, že v hĺbke ich sŕdc rastie odpor a nevraživosť voči viere v Boha. U mnohých ľudí s podstatou antikrista teda od chvíle, čo začnú veriť v Boha, až doteraz nemožno určiť, či sú skutočne niekým s podstatou antikrista, no keď jedného dňa príde to správne prostredie, odhalí ich to. Predtým, keď ľudia, ktorí boli odhalení, ešte neboli odhalení, tiež dodržiavali pravidlá a robili to, čo mali. Urobili čokoľvek, čo od nich Boží dom žiadal, a dokázali znášať utrpenie aj platiť cenu. Zdalo sa, že sú poslušní, že sú to ľudia, ktorí sú na správnej ceste, a že majú podobu a vystupovanie ľudí, ktorí veria v Boha. Bez ohľadu na to, čo robili navonok, však ich podstata a cesta, na ktorej boli, neobstáli v skúške času ani v skúške rôznych prostredí. Nezáleží na tom, koľko rokov človek verí v Boha a aký silný základ má jeho viera – ak má podstatu antikrista a je na ceste antikrista, nevyhnutne sa bude usilovať o materiálne pôžitky, extravagantný životný štýl, bohaté materiálne zabezpečenie a navyše aj všetky možné žiadané veci, pričom bude zároveň závidieť postoj a prístup svetských ľudí k životu. To je isté. Hoci teda teraz všetci počúvajú kázne, jedia a pijú Božie slová a konajú svoje povinnosti, ľudia, ktorí robia tieto veci, no neusilujú sa o pravdu, sa nevyhnutne budú usilovať o materiálne veci. Tieto veci sa v ich srdciach stanú prvoradými, a len čo príde vhodné prostredie alebo okolnosť, ich túžby narastú a prejavia sa. Hneď ako to dospeje do tohto bodu, budú odhalení. Ak sa ľudia neusilujú o pravdu, skôr či neskôr pre nich tento deň príde. Keď sa však tieto pokušenia a prostredia dostavia u ľudí, ktorí sa usilujú o pravdu a rozumejú jej a pre ktorých je pravda základom, dokážu k nim pristupovať správne, odmietnuť ich a pevne si stáť za svojím svedectvom o Bohu. Keď prídu tieto pokušenia, dokážu tiež rozlíšiť, čo je pozitívne a čo negatívne, a vedia, či je to niečo, čo chcú. Je to presne tak, ako keď niektoré ženy nemajú záujem o mužov, ktorí sa o ne uchádzajú, nech už majú akokoľvek veľa peňazí. Prečo nemajú záujem? Pretože tí muži nemajú dobrý charakter. Niektoré ženy si nehľadajú partnera, pretože sa o ne neuchádzajú žiadni bohatí muži. Keby sa o ne uchádzal majetný muž a kúpil by im značkové šaty za 20 000 jüanov, priťahoval by ich, a keby im potom kúpil norkový kožuch v hodnote 100 000 jüanov alebo veľký diamant, krásny veľký dom a auto, okamžite by boli ochotné vydať sa za neho. Takže keď tie ženy predtým hovorili, že sa nevydajú, bola to pravda alebo lož? Bolo to klamstvo. Je teda veľa ľudí, ktorí tvrdia, že sa neusilujú o svet ani o svetské vyhliadky a pôžitky, no to len vtedy, keď pred nimi nie sú žiadne pokušenia; prostredie tomu nepraje. Len čo príde priaznivé prostredie, hlboko do toho spadnú a nebudú sa z toho vedieť dostať. Je to presne ako v príklade, ktorý sme práve uviedli. Tá žena sa z tej situácie nedostala. Po tom, čo si chvíľu užívala mestský život, nevedela, kým je, a stratila smer. Keby ju umiestnili do paláca, mali by jej rodičia čo najskôr spáchať samovraždu, aby jej nepošpinili meno? Takíto ľudia sú schopní urobiť akúkoľvek hlúposť kvôli svojmu pôžitku, extravagantnému životnému štýlu a svojej povesti a vysokej kvalite života. Sú bezcenní a majú podlý charakter. Usilovali sa niekedy takíto ľudia o pravdu? (Nie.) Z čoho teda vychádzali kázne, ktoré kázala? Boli nejaké kázne, ktoré by mohla kázať? To, čo kázala, neboli kázne. Bolo to učenie. Predvádzala sa a zavádzala ľudí, nekázala kázne. Kázala toľko kázní, tak ako to, že nedokázala vyriešiť ani len svoje vlastné problémy? Vedela, že sa môže dostať až do tohto bodu? Videla veci jasne? Kázala toľko kázní, a predsa po tom, čo si chvíľu užívala život v meste, nedokázala prekonať pokušenia, ako sú tieto, ani si pevne stáť za svojím svedectvom. Kázala teda kázne? Je zrejmé, že nie. Toto je tretí prípad.

Prípad štvrtý: Podvodné použitie obiet na splatenie dlhov

Keď som bol kedysi v pevninskej Číne, potrebovali sme nájsť relatívne bezpečné miesto na stretnutia spolupracovníkov, a tak sme našli hostiteľskú rodinu. Táto rodina nás bola ochotná prijať a pomáhala nám to miesto chrániť. Po nejakom čase však začala uvažovať: „Zdá sa, že sa tu plánujete stretávať dlhodobo. Nemôžete sa stretávať nikde inde ako v mojom dome, takže by som mal využiť príležitosť a vyťažiť zo situácie. Nebol by som hlupák, keby som to neurobil?“ Keď sme sa raz zhromaždili na stretnutie spolupracovníkov a ešte neprišli všetci účastníci, z ničoho nič vošiel do domu hostiteľskej rodiny nejaký človek, sadol si do obývačky a neodchádzal. Hostiteľ k nám podišiel a povedal, že tento človek prišiel vymáhať dlh a že jeho rodina si od neho pred niekoľkými rokmi požičala peniaze a nevrátila ich. Čo si myslíte, že sa tu dialo? Tento človek mohol prísť aj predtým alebo neskôr, no prišiel vymáhať dlh práve vtedy. Bola to len náhoda, alebo to tak niekto úmyselne naplánoval? Človek sa nemohol ubrániť podozreniu. Dialo sa tam niečo nekalé. O čo išlo? Nebolo to tak, že táto rodina mala zlé úmysly a zámerne toho človeka zavolala, aby prišiel? (Áno.) Povedal som: „Okamžite ho odtiaľto dostaň.“ Hostiteľ povedal: „Neodíde, kým nedostane zaplatené.“ Odvetil som: „Prečo mu tie peniaze nevrátiš?“ Hostiteľ sa vykrúcal a habkal, čím naznačoval, že dlh nesplatia, ani keby tie peniaze mali – chceli ich mať zadarmo. Veriteľ tam čakal a neodišiel ani vtedy, keď už mali prísť niektorí ďalší spolupracovníci. Čo mal hostiteľ v pláne? Nebol to vopred premyslený úskok? (Áno.) Neskôr som niekomu povedal, aby dal hostiteľovi peniaze a prinútil ho okamžite sa veriteľa zbaviť. Po tom, čo hostiteľa vyplatil, veriteľ do pol hodiny odišiel. Zdravý rozum nám hovorí, že by sa už veriteľ nemal vrátiť, lenže táto záležitosť sa ešte neskončila. O mesiac neskôr sa veriteľ pred stretnutím spolupracovníkov vrátil. Hostiteľ povedal, že minule nebol splatený celý dlh, ale len jeho čiastka. Aký bol jeho cieľ, keď to hovoril? Prinútiť Boží dom, aby za neho znova splatil dlh. Bolo to to isté ako posledne a veriteľ po odovzdaní peňazí hostiteľovi odišiel. Odvtedy už veriteľ neprišiel nikdy, keď sme sa tam išli stretnúť, pretože sme už hostiteľov dlh splatili v dvoch splátkach. Hostiteľ sa obával, že keby si pýtal toľko peňazí naraz, nesúhlasili by sme so zaplatením, a tak si ich vypýtal na dve časti. Ako by sme tieto peniaze mali vnímať? Požičal mu ich Boží dom, alebo bol k ich darovaniu zmanipulovaný? (Boží dom bol zmanipulovaný.) V skutočnosti tie peniaze od Božieho domu vylákal podvodom. Prečo mu ich teda Boží dom dal? Nemohli sme mu tie peniaze nedať? Koniec koncov, nedať mu ich by bolo rozumné a legitímne, lenže to by znamenalo, že by sa už spolupracovníci nemohli stretávať. Aký sme teda mali dôvod na to, že sme mu ich dali? V tom čase som uvažoval tak, že budem tieto peniaze považovať za nájomné. Keby sme si prenajali ubytovňu alebo športovú halu, nestálo by nás peniaze aj to? Na daných miestach sa nemôžeme stretávať a nie je to ani bezpečné. A tu nám hostiteľ pomáha chrániť toto miesto a naša bezpečnosť je zaručená. Je teda rozumné, aby Boží dom minul nejaké peniaze na splatenie jeho dlhov? (Áno.) Ide len o to, že tieto peniaze neboli dané z celkom poctivých dôvodov, lenže v prostredí, ako je krajina veľkého červeného draka, je robenie takýchto vecí často nevyhnutné.

Niektorí ľudia majú zlú ľudskú prirodzenosť a nekonajú hostiteľskú povinnosť celkom dobrovoľne. A keďže ich využívame na ochranu prostredia, musíme im dovoliť, aby z toho niečo vyťažili. Môžu však byť po tom, čo sa takto obohatia, stále spasení? To už nie. Nie že by ich Boh nechcel spasiť, ale takýto človek nemôže dosiahnuť spásu. Každého oklame a každého využije. Keď si koná nejakú povinnosť alebo si pripravuje nejaké dobré skutky, vždy z toho chce vytĺcť nejaké výhody, a nech už komunikuje s kýmkoľvek, riadi sa princípom: vždy len získavať výhody a nikdy nebyť stratový. Na základe tohto princípu koná povinnosť v Božom dome. Odkiaľ teda pochádzajú tieto „dobré skutky“? Boží dom si ich kúpil a zaplatil za ne. Nie je to tak, že by si ich pripravili títo ľudia – oni si dobré skutky nepripravujú. Oni poskytujú miesto a Boží dom míňa peniaze, akoby to bolo nájomné. To nemá nič spoločné s dobrými skutkami a nie je to ich dobrý skutok. Čo je to za správanie, keď človek pod rúškom poskytovania miesta pre bratov a sestry v mene Božieho domu podvodne získava jeho majetok? Aký charakter má takýto človek? Môže Boh pamätať na jeho správanie? Aké miesto zaujíma jeho charakter v srdciach ľudí a v Božom srdci? Príprava dobrých skutkov je niečo, čo máš robiť ty sám – pripravuješ si ich kvôli svojmu konečnému osudu a všetko, čo robíš, nerobíš pre iných, ale pre seba. Za to, že si urobil to, čo si mal, si už dostal odmenu a získal si výhody, ktoré si chcel, tak ako sa na teba bude pozerať Boh vo svojom srdci? Robíš dobré skutky, aby si pre seba niečo získal. Nie preto, aby si získal pravdu alebo život, a už vôbec nie preto, aby si uspokojil Boha. Môže Boh ešte spasiť takýchto ľudí? Nie, nemôže. Pripravia si len malý dobrý skutok a splnia si malú povinnosť a záväzok, no predsa naťahujú ruky a žiadajú odmenu od Božieho domu. Sú malicherní, vymýšľajú všelijaké spôsoby, ako oklamať Boží dom a získať výhody, a dbajú na to, aby nikdy neboli stratoví, akoby robili obchod. Tento dobrý skutok teda nie je dobrým skutkom – zmenil sa na zlý skutok. Boh si ho nielenže nebude pamätať, no ešte aj týmto ľuďom zruší a odoberie právo na spásu. Keď tento hostiteľ nechal Boží dom, aby za neho splatil dlh, nemalo to trochu podvodný charakter? Presne toto robia antikristi. Keď chcú peniaze, nerobia to poctivo, ale podvodným spôsobom, a využívajú príležitosť na vydieranie. Spasí Boh tých, ktorí vydierajú Božie obety? (Nie, nespasí.) A mali by byť takíto ľudia spasení, ak sa kajajú a majú pravú vieru? (Nie.) Prečo? (To, že takíto ľudia dokážu podvádzať Boží dom, znamená, že v srdci nemajú žiadne miesto pre Boha – sú to typickí pochybovači.) Budú sa pochybovači kajať? Takí pochybovači, ako sú antikristi, sa kajať nebudú. Stredobodom všetkého, čo robia, sú ich vlastné záujmy a nebudú sa kajať, ani keby mali zomrieť. Nepriznávajú, že urobili chybu ani že páchali zlo, tak z čoho by sa kajali? Pokánie je pre ľudí, ktorí majú ľudskú prirodzenosť, svedomie a rozum a ktorí dokážu jasne vidieť svoju skazenosť a priznať ju. Keď títo hostitelia konali malú povinnosť, museli z toho vytĺcť nejaké výhody a nenechal si ujsť ani takúto príležitosť. Sú to veľkí podvodníci. Toto je štvrtý prípad.

Prípad piaty: Požadovanie mzdy za prácu pre Boží dom

V pevninskej Číne existuje práca, ktorá je pomerne nebezpečná a riskantná a ktorú musia vykonávať ľudia s trochou rozumu a istými predpokladmi. V tom čase tam bol človek, ktorý tieto predpoklady spĺňal, a Zhora teda zariadili, aby vykonal nejakú prácu. Počas jej vykonávania však prišiel s prosbou a tvrdil, že len čo začal robiť túto prácu, nemohol už viac každý deň chodiť do svojho riadneho zamestnania a jeho rodina mala trochu ťažkosti s vyžitím. Boží dom mu dal nejaké peniaze na živobytie a on bol z toho veľmi šťastný a ujal sa práce, ktorá mu bola zverená, no jeho pracovný výkon bol len priemerný. Po určitom čase už jeho rodina nemala problémy s vyžitím, ale vyskytlo sa niečo iné, s čím sa obrátil na Boží dom, a ten mu opäť prispel na životné náklady, aby zaistil, že vyžijú. Neochotne súhlasil, že bude pokračovať vo svojej práci, ale ako dobre ju robil? Bola to jedna veľká katastrofa. Ak sa mu niečo chcelo robiť, urobil trochu, a ak sa mu nechcelo, neurobil vôbec nič. Zdržalo to prácu a spôsobilo to, že práca cirkvi utrpela určité straty a museli to ísť napraviť iní ľudia. Neskôr sa s ním Boží dom spojil, aby mu povedal, nech vkladá úsilie do svojej práce a že mu Boží dom bude naďalej pomáhať riešiť akékoľvek ťažkosti, ktoré má. A hoci to Božiemu domu nepovedal priamo do očí, v súkromí sa zveril niekoľkým bratom a sestrám: „Chýbajú mi vari peniaze na živobytie? Aký veľký problém môže vyriešiť táto malá suma peňazí? Robením tejto práce riešim pre boží dom taký obrovský problém. Aj on by za mňa mal riešiť veľké problémy. Môj syn teraz nemá peniaze na školné a tento problém sa ešte nevyriešil. Tá trocha peňazí nie je to, čo mi chýba.“ Tieto slová boli tým, čo si skutočne myslel, ale nedokázal sa prinútiť povedať to Božiemu domu do očí a namiesto toho to odhalil, keď si uľavil v súkromí. Ako by sa mala táto situácia riešiť? Mal by ho Boží dom naďalej používať, alebo by mal nájsť niekoho iného? (Mal by nájsť niekoho iného.) Prečo? Jeho charakter a podstata už boli odhalené. Nechcel iba to, aby Boží dom prispieval na živobytie jeho rodiny, ale aj to, aby platil školné jeho syna, a neskôr tvrdil, že má chorú manželku, a chcel, aby Boží dom zaplatil za jej liečbu. Nežiadal toho stále viac a viac? Myslel si, že tým, že pre Boží dom urobil túto malú vec, vo veľkej miere prispel a Boží dom by mu mal bezpodmienečne poskytnúť všetko, čo potrebuje. Keby pracoval v bežnom zamestnaní, mohol by si dovoliť poslať syna na univerzitu? Mohol by si dovoliť liečbu svojej manželky? Nie nutne. Prečo teda od Božieho domu stále pýtal peniaze, keď v ňom robil túto trochu práce? Čo si myslel? Aký bol jeho pohľad na vec? Myslel si, že bez neho by Boží dom nemal nikoho iného, kto by tú prácu urobil, takže musí využiť túto príležitosť a nájsť dôvody, aby Boží dom požiadal o viac peňazí. Myslel si, že by sa toho nemal vzdať len tak pre nič za nič a že ak túto šancu prepasie, bude preč. Nemyslel to presne takto? Myslel si, že robenie tejto práce je ako chodenie do zamestnania a zarábanie peňazí, takže by ich mal z Božieho domu vytĺcť. Keď si neskôr uvedomil, že z Božieho domu nemôže vytĺcť peniaze, už si svoju prácu nerobil. Je to človek, ktorý skutočne verí v Boha? (Nie.)

Ľudia, ktorí skutočne veria v Boha, sa pri konaní svojej povinnosti neboja znášať útrapy. Niektorí ľudia nespomínajú ťažkosti, ktoré má ich rodina, keď konajú svoju povinnosť. Niektorí ľudia v chudobných oblastiach konajú hostiteľskú povinnosť, a keď prídu bratia a sestry a oni nemajú ani ryžu do hrnca, idú si požičať, ale nič nepovedia. Keby niečo povedali, mohol by im Boží dom dať peniaze? (Áno.) Boží dom si môže dovoliť veci, ktoré potrebujú na pohostenie bratov a sestier. Prečo teda nič nepovedia? Keby si im to ponúkol, odmietli by to, a keď si požičajú peniaze, postupne ich sami splatia. Nechcú peniaze Božieho domu. A antikristi sú presný opak. Kladú si podmienky, naťahujú ruky a majú určité požiadavky ešte predtým, ako urobia nejakú prácu. Ako to, že je pre nich také ľahké naťahovať ruky? Ako to, že ich dokážu naťahovať tak „suverénne“? Takíto ľudia nemajú žiadnu hanbu, však? Po tom, čo si vypýtajú nejaké peniaze, chcú ďalšie, a ak nedostanú peniaze, nebudú robiť žiadnu prácu – nevypustia jastraba, kým neuvidia zajaca: „Urobím toľko práce, za koľko mi zaplatíš. A ak mi nezaplatíš, zabudni na to, že pre teba spravím nejakú ďalšiu prácu. Beriem to ako zamestnanie a nebudem to robiť, ak z toho nijak neťažím. Pri konaní svojej povinnosti sa vystavujem riziku, takže z toho musím niečo mať a musí to byť úmerné tomu, čo som do toho vložil. Nemôžem byť stratový!“ A tak si musia pýtať veci, ktoré považujú za zaslúžené, a hľadať výhovorky, aby si ich mohli vypýtať – musia si lámať hlavu, aby o ne mohli požiadať, a vymýšľať všelijaké spôsoby, ako si ich pýtať. Ak im tieto veci dajú, tým lepšie, a ak nie, tak všetko nechajú a odídu bez akejkoľvek straty. Okrem toho si myslia, že všetka táto práca, ktorú robí Boží dom, zahŕňa riziko, a že ak im Boží dom nedaruje veci, ktoré žiadajú, bude sa báť, že ho udajú. Myslia si, že nemá nikoho iného, kto by bol vhodný, takže musí použiť ich, a že ak ich použije, musí im aj zaplatiť. Nie je to trochu podvodné? A nie je to trochu vykorisťovateľské? Môžu sa takíto ľudia považovať za veriacich? Sú to pochybovači, ktorí nie sú súčasťou Božieho domu – nie sú ani priateľmi cirkvi. Keď priatelia cirkvi vidia, že veriaci sú skvelí ľudia, pomáhajú s ich skrývaním a pomáhajú im robiť niektoré veci. Takíto ľudia môžu byť trochu požehnaní. Naproti tomu antikristi veria v Boha čisto preto, aby získali žiaduce veci. Ak nemôžu získať žiaduce veci, nebudú konať žiadnu povinnosť ani si plniť žiadny záväzok a vôbec nebudú vynakladať úsilie. Keď Boží dom zariadi, aby vykonávali povinnosť, najprv sa pýtajú, aké žiaduce veci z toho budú mať, a ak to neponúka nič žiaduce, neurobia to. Aký je rozdiel medzi nimi a podvodníkmi zo sveta nevercov? Títo ľudia chcú byť stále spasení a požehnaní Bohom. Nežiadajú nemožné? Keby títo ľudia nemali prízemný charakter a neboli celkom zbavení hanby, ako by vo svojich srdciach dokázali prísť na také zvrátené spôsoby konania? Ako môžu mať takýto postoj ku konaniu svojej povinnosti? Dokážete robiť tieto veci? (Áno, aj my to dokážeme.) Do akej miery? Existuje nejaká hranica? V ktorom bode by ste si mysleli, že je to veľmi vážne a že už ďalej nemôžete robiť tieto veci? (Niekedy mám v srdci výčitky a svedomie je plné obvinení. A sú aj chvíle, keď sa bojím, že ostatní odhalia veci, ktoré som urobil, takže ich už nerobím.) Bez ohľadu na to, čo ľudia robia, je mimoriadne dôležitý ich charakter. Človek, ktorý nemá vôbec žiadnu hanbu, dokáže urobiť akúkoľvek zlú vec. Je to skrz-naskrz zlý človek. V ničom, čo robí, nepozná hranice a nekoná podľa svojho svedomia. Čo sú to za ľudia, ktorých ľudská prirodzenosť nemá svedomie? Sú to zvery a démoni a Boh ich nespasí. Ľudia, ktorí sú schopní podvodne získavať a vydierať Božie obety, zatiaľ čo Boh koná svoje dielo, a ktorí sa od Božieho domu dožadujú úhrady, nie sú dobrí ľudia. Myslia si, že Boží dom sa dá ľahko oklamať, že nikto nie je zodpovedný za dohľad nad vecami, ktoré v ňom sú, a že ich nikto nevlastní, takže ich môžu vlastniť a podvodne si ich brať, ako sa im zachce. Myslia si, že tým získali výhodu. Je naozaj také ľahké získať túto výhodu? Výhoda, ktorú si získal, nebola veľká, ale aký je následok jej získania? Strata tvojho života.

Keby mal človek skutočne trochu ľudskej prirodzenosti a kúsok svedomia, bol by schopný robiť tieto veci? Veríš v Boha, a predsa si schopný podvádzať Ho a vydierať Ho o obety, ktoré Mu patria. Čo si to za človeka? Si vôbec človek? Len démoni robia takéto veci. Zvieratá tieto veci nerobia. Len sa pozri na psa. Pán toho psa vychoval a on pre svojho pána stráži dom. Keď príde zlý človek, ohlási to a zaútočí na neho. Prenasleduje každého, kto jeho pánovi zoberie veci. Keď z domu jeho pána utečú sliepky, kačice a husi, pomáha ich hľadať. A keď sa v dome jeho pána bijú ošípané, snaží sa ich rozdeliť. Pes vie, že pán chce, aby dával pozor na ošípané, takže si túto zodpovednosť dokáže plniť. Pes sa so svojím pánom neháda a nehovorí: „Dával som ti pozor na ošípané, tak prečo mi nedáš nejaké kura alebo niečo pod zub?“ To nikdy nehovorí. Ešte aj pes dokáže chrániť dom svojho pána a zadarmo si voči nemu plniť svoje záväzky, ale títo ľudia sa nevyrovnajú ani zvieratám. Po vykonaní malej úlohy si myslia, že boli ukrátení, a po splnení nejakých zodpovedností a troche snahy sa cítia nepríjemne. Majú pocit, že to bolo usporiadané nevyvážene a že boli využití, a tak vymýšľať všelijaké spôsoby, ako to vyrovnať. Keď veríš v Boha, Boh ťa chráni a vedie a udeľuje ti toľko právd. Ako môžeš nemyslieť na to, že Mu to odplatíš? Nemyslíš na to, že Mu to odplatíš, a Boh to nerieši. Lenže keď vykonáš nejakú malú úlohu, ideš za Bohom a snažíš sa to vyrovnať. Stačí, že vykonáš malú úlohu, a chceš vydierať veci a podvodne niečo získať – vymýšľaš všelijaké spôsoby, ako si to vynahradiť. Nekoleduješ si o smrť? Je to, čo ti Boh dal, málo? Čo si ľudia zaslúžia z hľadiska svojich prejavov? Majú veci, ktoré si dnes užívajú a ktoré majú, preto, že si ich zaslúžili? Nie. Sú to veci, ktoré ti Boh udelil, a veci, ktorými ťa požehnal. Bolo ti dopriate veľmi veľa. Boh ti udelil život, pravdu a cestu a nežiadal za to nič na oplátku. Ako si sa Mu odplatil? Keď si plníš trochu svojich záväzkov a povinností, vnútri cítiš, že sa to ťažko znáša a že si utrpel stratu, a vymýšľaš všelijaké spôsoby, ako sa vyrovnať. Ak sa chceš vyrovnať, Boh ti za to môže niečo dať, ale keď to dostaneš, budeš môcť byť stále spasený? Príde deň, keď títo ľudia budú presne vedieť, čo je najdôležitejšie a čo je najcennejšie. Ľudia, ktorí majú podstatu antikrista, nikdy nespoznajú hodnotu pravdy. Budú to vedieť až s príchodom dňa, keď sa zjaví ich výsledok a všetko bude odhalené a zverejnené. Nebude vtedy už neskoro? Výsledok všetkých vecí je blízko a všetky veci sa pominú. Jedine Božie slová a Jeho pravda zostanú naveky. Tí, ktorí majú pravdu a praktizujú Božie slová, zostanú spolu s Jeho slovami a s Jeho pravdou. Toto je hodnota a moc Božích slov. Antikristi však v tejto veci nikdy nebudú mať v jasno, a tak si lámu hlavu, vymýšľajú všelijaké spôsoby a používajú všetky dostupné prostriedky, aby pod rúškom viery v Boha intrigovali pre rôzne výhody. Ešte neohrabanejšie podvodné prostriedky pritom používajú na to, aby získali, spreneverili a zhabali Božie obety. Všetky činy a spôsoby správania týchto ľudí sú do bodky zaznamenané v Božom zápisníku. Keď príde deň zjavenia ich výsledkov, Boh určí výsledok každého človeka na základe týchto záznamov. Všetky tieto veci sú pravda. Bez ohľadu na to, či tomu veríš alebo nie, budú všetky tieto veci zjavené. Toto je piaty prípad. Čo je to za človeka? Je jeho charakter vznešený, alebo prízemný? (Prízemný.) V Božích očiach nie je ctihodným človekom; je prízemný. Skrátene sa označuje ako „naničhodník“.

Prípad šiesty: Vynakladanie namáhavého úsilia na získanie funkcie pre jedlo a oblečenie

Mnohí ľudia sa po tom, čo uverili v Boha, neustále usilujú o postavenie a o to, aby o nich druhí ľudia mali vysokú mienku. V Božom dome chcú stále vyčnievať z davu a byť na čele stáda a kvôli týmto veciam zanechávajú svoje rodiny, vzdávajú sa svojich kariér, znášajú útrapy a platia cenu, až sa im nakoniec splní želanie a stanú sa vodcami. Keď sa títo ľudia stanú vodcami, ich život je naozaj iný. Od spôsobu obliekania a líčenia sa až po spôsob rozprávania a konania prejavujú každý aspekt imidžu a štýlu, ktoré mali v hlave v súvislosti s ľuďmi vo funkcii. Učia sa, ako hovoriť ako úradníci, učia sa, ako rozkazovať ľuďom, a učia sa, ako ľudí prinútiť, aby za nich vybavovali ich súkromné záležitosti. Jednoducho povedané, učia sa, ako byť úradníkmi. Keď niekam cestujú, aby tam boli vodcami, znamená to, že tam idú byť úradníkmi. Čo znamená byť úradníkom? Že „vyvíjajú ohromné úsilie, aby získali funkciu kvôli jedlu a oblečeniu“. Je to záležitosť, ktorá sa týka telesných pôžitkov. Čo je na ich živote iné, keď sa stanú vodcami? Iné je to, čo jedia a čo si obliekajú, a iné sú aj veci, ktoré používajú. Keď jedia, potrpia si na to, aby to bolo výživné a chutné, a potrpia si na značku a štýl oblečenia, ktoré nosia. Po jednom roku vo funkcii vodcov na určitom mieste sú mľandraví a tuční, sú od hlavy po päty oblečení v značkovom oblečení a ich mobilný telefón, počítač a domáce spotrebiče pochádzajú od špičkových značiek. Mali tieto podmienky predtým, než sa stali vodcami? (Nie.) Keď sa stali vodcami, nesnažili sa zarábať, tak odkiaľ vzali peniaze na kúpu všetkých týchto vecí? Darovali im ich bratia a sestry, alebo im ich pridelil Boží dom? Počuli ste niekedy o tom, že by Boží dom prideľoval tieto veci každému vodcovi a pracovníkovi? (Nie.) Ako ich teda získali? V žiadnom prípade to neboli veci, ktoré získali vlastnou tvrdou prácou, ale skôr veci, ktoré dostali po tom, čo získali postavenie a stali sa „úradníkmi“, ktorí si užívajú výhody postavenia, prostredníctvom vydierania iných, podvodov a zmocňovania sa vecí. Našli sa medzi všetkými tými rôznymi radmi vodcov a pracovníkov v cirkvách všade naokolo nejakí takíto ľudia, s ktorými ste prišli do kontaktu? Keď sa prvýkrát stanú vodcami, nemajú nič, ale za menej než tri mesiace majú špičkové značkové počítače a mobilné telefóny. Niektorí ľudia si po tom, čo sa stanú vodcami, myslia, že by si mali užívať špeciálne zaobchádzanie – keď idú von, mali by sa viezť v aute; počítače a mobily, ktoré používajú, by mali byť lepšie ako tie, ktoré používajú priemerní ľudia, musia byť špičkovej značky, a keď je model starý, musia ho vymeniť za nový. Má Boží dom tieto pravidlá? Boží dom tieto pravidlá nikdy nemal a ani jeden brat alebo sestra si to nemyslí. Odkiaľ teda pochádzajú tieto veci, ktoré si títo vodcovia užívajú? Jednak ich získali vydieraním bratov a sestier a tým, že prinútili bohatých ľudí, aby im tieto veci kúpili, pod rúškom konania práce Božieho domu. A okrem toho si tieto veci kúpili sami spreneverou a kradnutím obiet. Nie je to spodina, ktorá podvodne získava jedlo a pitie? Líši sa nejako od ľudí v predchádzajúcich prípadoch, o ktoré som sa podelil? (Nie.) Čo majú spoločné? Všetci využili svoje postavenie na spreneveru obiet a získanie obiet vydieraním. Niektorí ľudia hovoria: „Nie sú vďaka tomu, že pracujú v Božom dome a sú vodcami či pracovníkmi, spôsobilí užívať si tieto veci? Nemajú právo podieľať sa na Božích obetách spolu s Ním?“ Povedzte Mi, sú? (Nie.) Ak potrebujú kúpiť nejaké veci na robenie práce Božieho domu, pravidlá Božieho domu v tomto prípade hovoria, že si tieto veci môžu kúpiť, no nakupujú títo ľudia podľa predpísaných pravidiel? (Nie.) Čo z toho, čo vidíte, vám ukazuje, že nie? (Keby niečo naozaj potrebovali na prácu, mysleli by si, že je to v poriadku, pokiaľ by sa to dalo použiť, ale to, o čo sa usilujú antikristi, sú luxusné značkové veci a zo všetkého používajú to najlepšie. Na základe toho vidíme, že využívajú svoje postavenie, aby si užívali tieto materiálne veci.) Správne. Keby niečo potrebovali na prácu, bolo by to v poriadku, pokiaľ by sa to dalo použiť. Prečo potrebujú používať také luxusné a drahé veci? Podieľali sa navyše na rozhodovaní aj iní ľudia a súhlasili, keď si tieto veci kupovali? Nie je to problém? Keby sa na rozhodovaní podieľali iní ľudia, mohli by všetci súhlasiť s ich kúpou týchto špičkových vecí? Rozhodne nie. Je veľmi zrejmé, že tieto veci získali kradnutím obiet. To je jasné ako facka. Boží dom má okrem toho pravidlo – v žiadnej cirkvi nie je ochrana obiet ani spolupráca pri vykonávaní práce nikdy prácou len jedného človeka. Prečo teda mohli títo ľudia ako jednotlivci využívať a míňať obety, ako sa im zachcelo? To nie je v súlade s princípmi. Nemajú tieto veci, ktoré robia, rovnakú povahu ako kradnutie obiet? Pri kúpe a získavaní týchto vecí nemali súhlas a schválenie iných vodcov a pracovníkov, a už vôbec o tom neinformovali iných ľudí. Nikto iný nevedel, čo robia. Nie je to trochu ako krádež? Toto sa nazýva kradnutím obiet. A kradnutie je podvádzanie. Prečo sa to nazýva podvádzaním? Pretože si kúpili a získali tieto luxusné veci pod rúškom konania práce Božieho domu. Takéto správanie sa nazýva podvodom a podvádzaním. Zašiel som takouto charakteristikou priďaleko? Robím z komára somára? (Nie.) Nielen to, ale po tom, čo títo takzvaní vodcovia zostanú nejaký čas na istom mieste, veľmi dobre vytušia, akú prácu robia bratia a sestry vo svete, aké majú spoločenské konexie, aké veci, po ktorých túžia, od nich môžu podvodne získať a aké konexie môžu využiť. Napríklad veľmi dobre vytušia, ktorí bratia a sestry pracujú v nemocnici, na vládnom úrade či v banke, alebo kto je podnikateľ, koho rodina vlastní obchod, auto alebo veľký dom a tak ďalej. Spadajú tieto veci do rozsahu práce týchto vodcov? Čo robia, keď si tieto veci zisťujú? Chcú využiť tieto konexie a týchto bratov a sestry, ktorí majú vo svete osobitné postavenie, aby im slúžili, obsluhovali ich a poskytovali im užitočné veci. Myslíš, že to robia preto, aby konali prácu cirkvi, hovorili v duchovnom spoločenstve o pravde a riešili tak ťažkosti Božieho vyvoleného ľudu? Je toto to, čo robia? Za všetkými týmito vecami, ktoré robia, je zámer a cieľ. Keď pracujú skutoční vodcovia a pracovníci, zameriavajú sa na riešenie problémov a na to, aby dobre vykonávali prácu cirkvi. Nevšímajú si veci, ktoré s ňou nemajú nič spoločné. Zameriavajú sa len na otázky o tom, kto si v cirkvi úprimne koná svoju povinnosť, kto je vo svojej povinnosti efektívny, kto dokáže prijať a praktizovať pravdu a kto si svoju povinnosť koná verne. Potom ich povýšia a oni vyšetrujú tých, ktorí spôsobujú narušenia a vyrušenia, a zaoberajú sa nimi podľa princípu. Len ľudia, ktorí takto praktizujú, sú skutočnými vodcami a pracovníkmi. Robia tieto veci antikristi? (Nie.) Čo robia? Robia veci a prípravy len preto, aby si uchmatli žiaduce veci, a kvôli vlastným záujmom, ale nevenujú sa práci cirkvi a neprikladajú jej dôležitosť. Po tom, čo na určitom mieste získajú pevnú pôdu pod nohami, teda majú celkom dobre zmapované, ktorí bratia a sestry im môžu poskytnúť aké služby. Napríklad niekto, kto pracuje vo farmaceutickej továrni, im môže zadarmo darovať lieky, keď sú chorí, a dať im kvalitné lieky z dovozu a niekto, kto pracuje v banke, môže im uľahčiť vklady alebo výbery a tak ďalej. Všetky tieto veci majú veľmi jasne zmapované. Zhromažďujú týchto ľudí pred sebou a nehľadia pri tom na to, či je ich ľudská prirodzenosť dobrá alebo nie. Pokiaľ ich títo ľudia nasledujú a sú ochotní byť ich pomocníkmi a prisluhovačmi, antikristi im dajú veci, po ktorých túžia, a budú si ich držať nablízku, živiť ich a chrániť ich, zatiaľ čo títo ľudia pracujú na upevnení ich postavenia v cirkvi a na udržaní ich síl. Takže keď chceš vidieť, či istý cirkevný vodca robí skutočnú prácu, opýtaj sa ho na skutočnú situáciu bratov a sestier v danej cirkvi a na to, ako prebieha práca cirkvi, a budeš môcť jasne vidieť, či je to skutočne niekto, kto robí skutočnú prácu. Niektorí ľudia majú rodinné záležitosti a životné podmienky bratov a sestier v cirkvi dobre zmapované. Ak sa ich opýtaš, kto pracuje vo farmaceutickej továrni, koho rodina vlastní obchod, koho rodina má auto, koho rodina vo veľkom podniká alebo kto pracuje na nejakom miestnom oddelení a môže robiť veci pre bratov a sestry, vedia ti to povedať presne. No ak sa ich opýtaš, kto sa usiluje o pravdu, kto je vo svojej povinnosti povrchný, kto je antikrist, kto sa snaží získať si ľudí, kto je efektívny v kázaní evanjelia alebo koľko je potenciálnych prijímateľov evanjelia, tak tieto veci nevedia. Čo sú to za ľudia? Chcú využiť všetky spoločenské konexie na mieste, kde sú, a spojiť ich, aby vytvorili malú spoločenskú skupinu. Preto sa miesto, kde sú títo vodcovia, nemôže nazývať cirkvou. Keď s ním skončia, stane sa z neho spoločenská skupina. Keď sa títo ľudia stretnú, neotvárajú si srdcia a nehovoria v duchovnom spoločenstve o svojom skúsenostnom poznaní, no namiesto toho sa pozerajú na to, kto má silnejšie konexie, kto má vysoké spoločenské postavenie a veľký úspech, kto je v spoločnosti známy, kto má v spoločnosti vplyv a kto môže vodcovi poskytnúť obzvlášť výhodné služby a žiaduce veci. Nech sú títo ľudia kýmkoľvek, majú v srdci vodcu postavenie. Nie je toto to, čo robia antikristi? (Áno.) Čo robia antikristi? Budujú cirkev? Búrajú a ničia cirkev a vyrušujú a narúšajú prácu Božieho domu. Vytvárajú si vlastné nezávislé kráľovstvo a vlastnú súkromnú skupinu a kliku. Toto robia antikristi.

Stýkam sa s vami už toľko rokov, no pýtam sa, čo robia vaše rodiny, ako dobre na tom sú a aké je vaše zázemie? (Nie.) Prečo sa na tieto veci nepýtam? Nemá zmysel pýtať sa na ne. Boží dom nie je spoločnosť. Netreba sa iným líškať alebo si vybavovať protekciu. Pýtanie sa na tieto veci nemá vôbec žiadnu spojitosť s vierou v Boha. Nerobte z Božieho domu spoločnosť. Bez ohľadu na to, aké máš rodinné zázemie, či je chudobné alebo bohaté, v akom prostredí žiješ a či je to mesto alebo vidiek, na tom nezáleží. Ak sa neusiluješ o pravdu, nezáleží na tom, aké vysoké postavenie si zastával v spoločnosti. Nebudem sa na to pozerať. Keď sa rozprávam s ľuďmi, nikdy sa ich nepýtam na ich rodinnú situáciu. Ak o tom sú ochotní hovoriť, tak počúvam, ale nikdy som tieto veci nepovažoval za dôležité informácie, na ktoré sa musím pýtať, a už vôbec som sa nesnažil získať nejaké informácie, pomocou ktorých by som ľudí využil. Keď sa však na tieto veci pýtajú antikristi, určite to nerobia len preto, aby sa porozprávali, ale skôr preto, aby získali nejaké žiaduce veci. Napríklad sa zblížia s akoukoľvek rodinu, ktorá vlastní obchod s doplnkami stravy a môže im nejaké predať za veľkoobchodnú cenu; alebo si zapamätajú ktoréhokoľvek priateľa, ktorého môžu využiť na pomoc s nákupom pekných vecí. Vedú si zoznam týchto „konexií“ a ľudí, ktorých považujú za výnimočné talenty, a využívajú ich v kľúčových momentoch. Myslia si, že všetci títo ľudia sú talentovaní a sú pre nich veľmi užitoční. Je tento názor správny? (Nie.) Ľudia, ktorí sa neusilujú o pravdu a ktorí sú zo sveta a od satana, považujú tieto veci za dôležitejšie než život a pravdu. Ak bol niekto predtým v spoločnosti bežným robotníkom a vodca mu ihneď po tom, ako sa to dopočuje, nechce venovať žiadnu pozornosť bez ohľadu na to, ako vážne sa usiluje vo viere, je to dobrý vodca? A ak sa vodca niekomu podlizuje, len čo vidí, že bol predtým kádrom, má dobre situovanú rodinu a nadštandardný životný štýl a žije na vysokej nohe, je to dobrý vodca? (Nie.) Boli ste niekedy vystavení takémuto zaobchádzaniu? Čo ste si v duchu mysleli po tom, čo ste boli vystavení takémuto zaobchádzaniu? Cítili ste, že v Božom dome nie je žiadna láska ani teplo? Zastupujú antikristi Boží dom? Nezastupujú Boží dom. Zastupujú satana. Spôsob, akým konajú, a ich podstata sú od satana a nemajú vôbec nič spoločné s pravdou. Zastupujú len sami seba. Sú aj niektorí antikristi, ktorí získajú tieto „známosti“, skontaktujú sa s nimi a potom ich využívajú na vybavovanie vlastných súkromných záležitostí alebo dokonca na dohadzovanie práce pre svojich rodinných príslušníkov. Povedzte Mi, dejú sa takéto veci? (Áno.) Antikristi sú až príliš schopní robiť tieto veci. Človek bez svedomia, ktorý nemá žiadnu hanbu a ktorý je sebecký a extrémne prízemný, dokáže urobiť čokoľvek – dokáže urobiť akúkoľvek vec, ktorá nie je v súlade s pravdou a prieči sa morálke aj ľudskému svedomiu. V očiach antikristov je teda využívanie svojho postavenia na vybavovanie vlastných súkromných záležitostí, získavanie výhod a podobne tou najnormálnejšou vecou na svete a nemalo by sa to vyťahovať, rozlišovať alebo chápať. Je to presne tak, ako hovoria neverci: „vyvíjajte ohromné úsilie, aby ste získali funkciu kvôli jedlu a oblečeniu.“ Aj toto je cieľ, o ktorý sa antikristi usilujú tým, že sú vodcami. V súlade so svojím úsilím a bez najmenších výčitiek svedomia tvrdo pracujú aj v tomto smere. Využívajú moc vo svojich rukách a svoje postavenie, aby sa vyhrážali bratom a sestrám a nútili ich robiť veci, akoby boli tie jediné rozumné, a predkladajú bratom a sestrám všelijaké praktiky a požiadavky, ktoré nie sú v súlade s princípmi. Niektorí popletení ľudia, ktorým chýba schopnosť rozlišovať, sú týmito vodcami využívaní a komandovaní proti svojej vôli a môžu byť dokonca aj takí, ktorí používajú svoje vlastné peniaze, aby pre nich robili veci, no nemôžu nič povedať a myslia si, že si tým konajú svoju povinnosť a pripravujú dobré skutky. Niečo ti poviem: V skutočnosti sa mýliš. Nepripravuješ si tým dobré skutky, no skôr pomáhaš zlému človeku robiť zlé veci a posilňuješ jeho moc. Prečo to hovorím? Keď tieto veci robíš, nie je to v súlade s princípmi. Nekonáš nimi svoju povinnosť. Pomáhaš antikristovi intrigovať pre jeho osobné výhody a vybavuješ pre neho jeho súkromné záležitosti. To nie je tvoja povinnosť ani zodpovednosť. Nie je to poverenie, ktoré ti Boh dal, a nie je to ani práca Božieho domu. Obsluhuješ tým satana a pracuješ pre neho. Bude si ťa Boh pamätať za to, že pracuješ pre satana? (Nie.) Čo si teda bude Boh pamätať? V Biblii je jedna veta. Pán Ježiš povedal: „Naozaj vám vravím: Ako ste urobili jednému z týchto Mojich najmenších bratov, tak ste Mne urobili“ (Mt 25, 40). Toto Boh stanovil. Čo tieto slová znamenajú? Ak si schopný urobiť niečo pre tých najmenších spomedzi bratov a sestier, určite si to urobil podľa princípov a Božích požiadaviek. Nepozeráš sa na to, aké vysoké má človek postavenie, ale skôr robíš veci podľa princípu. Niektorí ľudia robia veci, vyvíjajú úsilie a pracujú len pre tých, ktorí majú postavenie, a nadšene ich podporujú, ale ak ich o niečo požiada človek bez postavenia, nevšímajú si ho, ani keď je to povinnosť alebo zodpovednosť, ktorú by si mali plniť. Ako sa teda označujú veci, ktoré robia? Z Božieho pohľadu sa tieto veci označujú za prácu pre satana a vôbec si ich nebude pamätať. Toto je šiesty prípad. Videl niekto z vás takéto prípady? (Videl som jeden, Bože. Keď u nás predtým bola jedna vodkyňa, ktorá bola antikristom, využívala svoje postavenie na to, aby si nechávala dobré jedlo, užitočné predmety, kozmetiku a iné veci, ktoré darovali bratia a sestry. Niektoré veci už boli po záruke, no ona ich predsa nedala bratom a sestrám a všetky ich spreneverila. Taktiež si kúpila páperovú bundu, ale keď neskôr videla, že si jedna sestra kúpila páperovú bundu, ktorá nebola drahá a bola kvalitná, vymyslela si všelijaké reči, aby sestru o jej bundu podvodne pripravila, a prinútila ju minúť ďalšie peniaze na kúpu svojej vlastnej.) Dá sa povedať, že každý antikrist je zlý človek, nemá žiadnu ľudskú prirodzenosť ani žiadne svedomie a má obzvlášť prízemný charakter. Títo ľudia musia byť nakoniec odhalení a vyradení.

V minulosti prišla do zámoria jedna trojčlenná rodina, aby tam konala svoju povinnosť. Jej členovia po svojom príchode nútili bratov a sestry, aby ich každý deň brali von na nákupy – niektorí chceli páperové bundy, niektorí nohavice a iní topánky. Vyhovárali sa, že si nepriniesli toľko peňazí. Ak si nepriniesli toľko peňazí, nemali si kupovať veci, ale oni stále chceli, pričom nechceli priemerné veci, ale luxusné, ktoré bratia a sestry zaplatili z vlastných peňazí. Keď už táto rodina nejaký čas konala svoju povinnosť, ľudia prestali schvaľovať ich správanie – jedlo, ktoré jedli, miesto, kde bývali, a veci, ktoré používali, boli pridrahé! Otec rodiny dokonca nútil bratov a sestry, aby mu kupovali mlieko, a keď bol smädný, pil ho, akoby to bola voda. Koľko ľudí na tomto svete dokáže piť mlieko ako vodu? Čo to musí byť za ľudí? Otec neskôr prinútil bratov a sestry kúpiť mandarínky a pomaranče a oni kúpili jedno veľké vrece, ktoré rodina zjedla za dva dni. Neskôr povedal, že chcú nejaké dodatočné vitamíny, a tak nakázal bratom a sestrám, aby kúpili čerešne. Mňa pritom použil ako zámienku a povedal: „Musíš kúpiť čerešne pre boha!“ Povedal som: „Je zima. Nie je sezóna jedenia čerešní. Nebudem ich jesť; nekupujte Mi ich.“ Povedal: „Aj tak ich musíme kúpiť!“ Keď bratia a sestry kúpili jednu škatuľu čerešní, jeho rodina ju v okamihu zjedla. Nikdy som nevidel nikoho, kto by takto dokázal jesť – jedli ovocie, akoby to bola ryža, a pili mlieko, akoby to bola voda. A keď bol potom čas na poriadne jedlo a oni videli, že je ryba, hltavo ju zjedli. Spôsob, akým ju jedli, by sa vám hnusil – boli ako hladní duchovia, ktorí nikdy predtým nejedli nič dobré. Mysleli si, že túto šancu mať dobré veci treba využiť, a tak sa dychtivo predbiehali v napchávaní. Nakoniec ich dieťa zjedlo toľko, až mu prišlo zle, a potom povedalo niečo, čo malo pokrivenú logiku: „Keby som tú rybu nezjedol namiesto boha, neochorel by som!“ Ani som tam nebol, keď ju jedlo, a nič som o tom nevedel. Zjedlo ju z vlastnej vôle – ako to mohlo zvaliť na Mňa? Ale zvalilo to na Mňa. Ako by sa malo zaobchádzať s takýmito ľuďmi? (Mali by byť vyčistení.) Čo sú zač? (Diabli a satani.) Sú to diabli. Vtedy som povedal miestnym cirkevným vodcom: „Vyčistite ich a dostaňte ich odtiaľto čo najďalej. Už nikdy nechcem vidieť ich tváre!“

Navštívil som niekoľko cirkví a komunikoval som s nemalým počtom bratov a sestier. Videl som všelijakých zlých a podlých ľudí, ale počet ľudí, s ktorými sa môžem normálne stýkať, je dosť malý. S väčšinou ľudí sa naozaj nedá komunikovať a je príliš veľa takých, ktorí sú úplne nerozumní. Všetko, čo povedia, má pokrivenú a chybnú logiku a prezentujú lži, akoby to bola pravda – sú to len zvery, diabli a satani a nemajú ani štipku ľudskej prirodzenosti alebo rozumu. Takíto ľudia tvoria najmenej tretinu ľudí v každej cirkvi. Žiaden z nich za nič nestojí, žiaden z nich nemôže byť spasený a všetkých treba čo najskôr vyradiť Ľudia, s ktorými rád komunikujem, dokážu prijať pravdu, sú relatívne čestní a dokážu hovoriť od srdca. Nezáleží na tom, akú skazenosť odhaľujú alebo aké majú odchýlky – pokiaľ sú ochotní hovoriť v duchovnom spoločenstve o pravde a dokážu ju prijať, viem s nimi vychádzať. A čo sa týka nečestných ľudí a tých, ktorí radi využívajú iných, nevšímam si ich. Niektorí ľudia sa pri Mne chcú neustále predvádzať a chcú, aby som o nich mal vysokú mienku. Predo Mnou sa správajú jedným spôsobom a za Mojím chrbtom zas druhým, aby Ma oklamali. Takíto ľudia sú diabli a treba ich poslať čo najďalej; už ich nikdy nechcem vidieť. Keď majú ľudia slabosti a nedostatky, môžem ich podporiť a zaopatriť, a keď majú skazené povahy, môžem s nimi hovoriť v duchovnom spoločenstve o pravde, no nestýkam sa s diablami a nepočúvam, čo hovoria. Niektorí ľudia sú noví veriaci a niektorým pravdám nerozumejú, takže dokážu hovoriť a konať z nevedomosti. Môžeme hovoriť v duchovnom spoločenstve o pravde, ale ak rozumieš niektorým pravdám a potom zámerne robíš rozruch, správaš sa ku Mne nerozumne a hľadáš na Mne chyby, nebudem ťa tolerovať. Prečo ťa nebudem tolerovať? Nie si niekým, kto môže byť spasený, tak prečo by som ťa mal tolerovať? Tolerovať niekoho znamená, že ho dokážem zniesť a byť s ním trpezlivý. A Ja som trpezlivý s nevedomými a priemernými skazenými ľuďmi, ale nie s nepriateľmi alebo diablami. Ak diabli a nepriatelia predstierajú, že ti hovoria príjemné veci, a podplácajú ťa, klamú ti alebo ti dávajú chvíľkové šťastie, môžeš veriť tomu, čo hovoria? (Nie, nemôžeme.) Prečo? Pretože títo ľudia nedokážu prijať pravdu – to už si jasne videl – a pretože už boli odhalení. Nehovoria čestné veci, a keď hovoria v duchovnom spoločenstve o pravde, je to všetko pokrytecké a je ťažké rozlíšiť, či hovoria pravdu alebo lož. Ak tieto veci dokážeš vidieť presne, môžeš si byť istý, že sú to diabli a satani. Problém možno dôkladne vyriešiť iba ich vyčistením alebo vypudením. Niektorí ľudia hovoria: „Prečo sa im nedáva trochu priestoru?“ Títo ľudia nemajú šancu na pokánie; nemôžu sa kajať. Sú presne ako satan – bez ohľadu na to, aký je Boh všemohúci a múdry, to z jeho pohľadu nie je podstata, ktorú by mal Boh mať. Nezaobchádza s Ním ako s Bohom a myslí si, že to jeho prefíkané plány sú múdrosť, že jeho prirodzenosť-podstata je pravda a že Boh nie je pravda. Toto je čistý satan, ktorý je predurčený na to, aby bol voči Bohu až do konca nepriateľský. Zlí ľudia sú teda predurčení na to, aby neboli schopní milovať pravdu a usilovať sa o ňu, a Boh ich preto nespasí. Ich vyčistenie z cirkvi a vypudenie z Božieho domu je tým najsprávnejším rozhodnutím, ktoré nie je ani v najmenšom nesprávne.

Antikristi, o ktorých som dnes hovoril v duchovnom spoločenstve a ktorých som rozobral, nikdy nezmenia smerovanie ani ciele, o ktoré sa usilujú. Vo všetkom, o čo sa usilujú, uprednostňujú vlastné záujmy, pričom vynakladajú maximálne úsilie a lámu si hlavu, ako podvodne získať jedlo a pitie v Božom dome. Nikdy sa úprimne nevydali Bohu a chcú sa len podvodom dostať k jedlu a pitiu, výhodám a dobrému zaobchádzaniu. Myslia si, že Boh to nevidí, nevie o tom a nemôže to podrobne skúmať, takže sa o tieto veci usilujú s jediným cieľom. Samozrejme, taká je ich prirodzenosť-podstata – nemilujú pravdu a nemôžu ani kráčať po ceste usilovania sa o ňu, takže sú odsúdení na to, aby boli charakterizovaní ako antikristi. Toto je druh ľudí, ktorých Boh vyraďuje ktorých by mal Boží dom vypudiť, len čo sú odhalení. Od zistenia, že človek je na ceste antikrista, cez rad jeho činov, ktoré nie sú v súlade s pravdou, až po deň, keď je charakterizovaný ako antikrist – to všetko každému ukazuje, že antikristi sa nemenia. Ich konečným výsledkom je, že ich Boží dom vypudí a Boh vyradí – nie sú schopní zmeny. Ako vám teda pomôže, keď budete vedieť tieto veci? Niektorí ľudia hovoria: „Nezískavame jedlo a pitie podvodom. Usilujeme sa o pravdu a chceme konať svoju povinnosť stvorených bytostí. Nasledujeme Boha a podriaďujeme sa Jeho ovládaniam a opatreniam. Nesprávame sa ako antikristi a ani neplánujeme kráčať po ich ceste. Načo nám je vedieť o týchto prípadoch?“ Pre bežných bratov a sestry môžu tieto prejavy a odhalenia antikristov slúžiť ako všeobecné varovanie a dať im vedieť, ktorá cesta je správna a ktoré spôsoby správania a konania sú v súlade s Božími úmyslami. A pre cirkevných vodcov a pracovníkov na všetkých úrovniach je to živý dôkaz o rozlišovaní antikristov. V čom je dobré rozlišovanie antikristov pre prácu cirkvi? Pomáha vám presne identifikovať antikristov a v pravý čas ich vypudiť z cirkvi, čím sa cirkev očisťuje a zbavuje ich vyrušovania, narúšania a poškodzovania, aby tí, ktorí sa skutočne usilujú o pravdu a dokážu sa úprimne vydať Bohu, mali čisté a pokojné prostredie bez vyrušovania diablami a satanmi. Pokiaľ teda ide o pravdu o rozlišovaní antikristov, bez ohľadu na to, či ich rozlišujete z hľadiska faktov a prejavov, alebo na základe pravdy-princípov, musíte zvládnuť oba tieto aspekty. Je to prospešné pre váš vstup do života a pre prácu cirkvi – to je niečo, čomu by ste mali porozumieť.

Dnes som hovoril o niekoľkých prípadoch. Všetky tieto záležitosti sú určitými spôsobmi správania a konania a prejavmi surovosti, nehanebnosti a úplného nedostatku akéhokoľvek morálneho dna antikristov. Všetky takéto prípady by mali byť prípadmi, ktoré sa stali vo vašom okolí, a dá sa povedať, že prejavy a spôsoby konania antikristov do určitej miery existujú vo vás všetkých. Inými slovami, všetci máte nejaké povahy a praktiky antikristov. Pri rozlišovaní antikristov by ste teda mali aj kontrolovať a skúmať svoje vlastné správanie a uvažovať o ňom. Niektorí ľudia by mohli povedať: „Vždy hovoríš o takýchto prípadoch a klebetách a zachádzaš pri tom do takých podrobností. Ako to prospieva nášmu vstupu do pravdy? Sme teraz naozaj zaneprázdnení svojimi povinnosťami a nechceme si o týchto veciach robiť poznámky a počúvať ich. Pri vstupe do pravdy sa stačí držať dvoch vecí – jednou je podriadenie sa Bohu a druhou zas riadne konanie svojej povinnosti. Je to také jednoduché!“ Teoreticky to môže byť také jednoduché, ale ak máme hovoriť presne a konkrétne, tak to také jednoduché nie je. Ak rozumieš malému množstvu právd, tvoj vstup bude ťažký a plytký, a ak sú pravdy, ktorým rozumieš, všeobecné, bude málo aj podrobností, ktoré zažiješ, a nikdy nebudeš očistený v Božej prítomnosti. Boh žiada ľudí, aby sa usilovali o pravdu a vstúpili do právd-realít, a ľudia tak týmto podrobnostiam musia porozumieť. Čo vám to ukazuje? Boh sa vás rozhodol spasiť, takže to s vami musí myslieť vážne a rozhodne nesmie byť nedbanlivý, popletený ani spokojný s niečím, čo je dostatočné alebo viac-menej v poriadku. Pre Boha neexistuje „viac-menej v poriadku“, „ako-tak“, „snáď“ ani „možno“. Ak chceš byť spasený a kráčať po ceste spásy, musíš porozumieť všetkým týmto podrobnostiam pravdy. Ak na túto úlohu nestačíš, je to v poriadku – začať vstupovať do podrobností pravdy práve teraz ešte nie je neskoro. No ak si len spokojný s postojom, že si dobre konáš svoju povinnosť, nerobíš pri tom chyby a dokážeš sa podriadiť, keď sa ti niečo stane, nikdy nevstúpiš do právd-realít. Každá pravda, ktorú Boh poskytuje ľuďom, pozostáva z mnohých konkrétnych podrobností, a ak im ľudia nerozumejú, nikdy neporozumejú pravde ani Božím úmyslom. Je dobré, že to Boh s ľuďmi myslí vážne? (Áno.) Či už ide o ich konanie povinností, podriadenosť a medziľudské vzťahy, o to, ako pristupujú k otázke svojich vyhliadok a osudu, alebo dokonca o veci, o ktorých teraz hovorím, ako napríklad ako rozlišovať antikristov, ako nekráčať po ceste antikrista a ako odvrhnúť jeho povahu, mali by tieto veci jednu po druhej pochopiť. Len čo budete skutočne schopní rozlíšiť tieto podrobnosti a nebudete vedieť len kázať trochu jednoduchého a prázdneho učenia, vstúpite do právd-realít. Iba ľudia, ktorí vstupujú do právd-realít, majú šancu a nádej na spásu; obyčajné kázanie slov a učení je len práca. Ak chcú ľudia vstúpiť do právd-realít, musia začať týmito podrobnosťami. Inak nikdy nedosiahnu zmenu povahy.

4. apríla 2020