95. Ako sa správať k rodičom v súlade s Božím úmyslom
Keď som bola malá, často som svoju starú mamu počula hovoriť: „Pozri sa na to dieťa z tej a tej rodiny, aký bezcitný nevďačník, ktorý si nectí rodičov. Rodičia ho s takou námahou vychovali, a on si ich vôbec neváži. Stihne ho Boží trest!“ Učila ma, že keď vyrastiem, mám sa dobre správať k rodičom a ctiť si svokrovcov, a tiež hovorila, že úcta k rodičom je úplne prirodzená a oprávnená, a ak si ich dieťa nectí, je to veľká zrada a nemá svedomie. Vo svojom detskom srdci som tak verila, že si ich musím ctiť, nech už sa ku mne rodičia správajú akokoľvek, a že ak by som si ich nectila, bola by to veľká zrada a stihol by ma Boží trest. Odmalička som pozorne počúvala rodičov, a keď som začala pracovať a zarábať, robila som všetko preto, aby som si ich ctila. Keď boli chorí, bola som pri nich a starala sa o nich, kedykoľvek som mala čas, a počas sviatkov som im kupovala všelijaké darčeky. Vidieť rodičov šťastných a spokojných ma veľmi tešilo. V roku 2001 som prijala Božie dielo posledných dní. Po nejakom čase som začala konať svoju povinnosť v cirkvi, ale aj tak som si našla čas, aby som sa vrátila domov a navštívila rodičov. O niečo vyše desať rokov neskôr ma pre zradu Judáša prišla ku mne domov zatknúť polícia. Vďaka Božej ochrane sa mi podarilo utiecť, ale odišla som v takom zhone, že som rodičom veľa vecí nevysvetlila. Moja stará svokra sa ešte stále musela starať o moje dieťa a už len pomyslenie na to, že do toho boli zatiahnutí moji rodičia a svokra, vo mne vyvolávalo pocit, akoby som spôsobila problémy. Pomyslela som na všetko to úsilie, ktoré moji rodičia vynaložili na moju výchovu, a na to, aké ťažké bolo zabezpečiť mi jedlo, oblečenie a školu. Teraz, keď starli, potrebovali, aby sa o nich ich deti starali a boli po ich boku, no ja som si nielenže nesplnila svoje povinnosti ako dcéra, ale ich do toho ešte aj zaplietla a spôsobila, že si o mňa robili starosti a báli sa o mňa. Premýšľala som, či moji rodičia a susedia nepovedia, že mi chýba svedomie a ľudská prirodzenosť, a nenazvú ma neúctivou dcérou. V tom čase som sa pre sledovanie veľkým červeným drakom neodvážila zavolať domov. Vôbec som netušila, ako sa moji rodičia majú, čo ma znepokojovalo. Pri konaní svojej povinnosti som nedokázala upokojiť svoje srdce a z času na čas sa mi zatúlali myšlienky. Ovplyvnilo to postup mojej práce. Vedela som, že tento stav musím rýchlo zmeniť, a tak som sa modlila k Bohu, všetko som Mu zverila a prosila som o Jeho vedenie.
Počas svojich duchovných pobožností som si prečítala jeden úryvok z Božích slov: „Pod vplyvom čínskej tradičnej kultúry vychádzajú tradičné predstavy Číňanov z toho, že človek musí voči svojim rodičom prechovávať synovskú zbožnosť. Kto neprechováva synovskú zbožnosť, je dieťa, ktoré je neúctivé. Tieto predstavy sa ľuďom vštepujú od detstva a učia sa v podstate v každej domácnosti, ako aj v každej škole a v celej spoločnosti. Keď človeku do hlavy vštepili takéto myšlienky, povie si: ‚Synovská zbožnosť je dôležitejšia než čokoľvek iné. Keby som ju neprechovával, nebol by som dobrým človekom – bol by som neúctivým dieťaťom , a spoločnosť by ma odsúdila. Bol by som človekom, ktorému chýba svedomie.‘ Je tento názor správny? Ľudia videli toľko Bohom vyjadrených právd – vyžadoval Boh, aby človek prechovával synovskú zbožnosť voči svojim rodičom? Je to jedna z právd, ktoré musia veriaci v Boha pochopiť? Nie, nie je. Boh len v duchovnom spoločenstve zdieľal niektoré princípy. Na základe akého princípu by sa podľa Božích slov mali ľudia správať voči ostatným? Milujte to, čo Boh miluje, a nenáviďte to, čo Boh nenávidí. To je princíp, ktorým sa treba riadiť. Boh miluje tých, čo sa usilujú o pravdu a dokážu nasledovať Jeho vôľu; týmto ľuďom by sme aj my mali preukazovať lásku. Boh neznáša tých, ktorí nedokážu nasledovať Božiu vôľu, prejavujú nenávisť voči Bohu a vzdorujú Mu, a aj my by sme ich mali neznášať. To od človeka žiada Boh. … Satan používa tento druh tradičnej kultúry a predstavy o morálke, aby spútal tvoje myšlienky, tvoju myseľ a tvoje srdce, čím ti znemožní prijať Božie slová; si posadnutý týmito satanovými vecami a neschopný prijať Božie slová. Keď chceš praktizovať Božie slová, tieto veci ťa vyrušujú, spôsobujú, že sa staviaš proti pravde a Božím požiadavkám, a robia ťa bezmocným zbaviť sa jarma tradičnej kultúry. Po určitom čase zápasu urobíš kompromis: radšej veríš, že tradičné predstavy o morálke sú správne a v súlade s pravdou, a tak odmietaš alebo zanecháš Božie slová. Neprijímaš Božie slová ako pravdu a spáse neprikladáš žiadny význam. Máš pocit, že stále žiješ v tomto svete a môžeš prežiť len tak, že sa budeš spoliehať na tieto veci. Nedokážeš znášať odsúdenie spoločnosti a radšej sa rozhodneš vzdať sa pravdy a Božích slov, podľahneš tradičným predstavám o morálke a vplyvu satana, radšej urážaš Boha a nepraktizuješ pravdu. Povedzte Mi, nie je človek úbohý? Vari nepotrebuje Božiu spásu? Niektorí ľudia veria v Boha už mnoho rokov, ale stále nemajú prehľad o otázke synovskej zbožnosti. Skutočne nechápu pravdu. Nikdy nedokážu prekonať túto bariéru svetských vzťahov; nemajú odvahu ani vieru, nieto ešte odhodlanie, takže nemôžu milovať Boha a podriadiť sa Mu.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Človek sa môže skutočne zmeniť len vtedy, keď pozná svoje vlastné nesprávne názory) Pri premýšľaní nad Božími slovami som si zrazu uvedomila, že som stále žila v stave, v ktorom som sa voči rodičom cítila zadlžená a vinná, a že to bolo preto, lebo sa v mojom srdci hlboko zakorenili satanove tradičné myšlienky. Presne ako ma často učila moja stará mama: „musíš si ctiť svojich rodičov, a ak si ich nectíš, je to veľká zrada“ a „musíš svojim rodičom prejavovať úctu, inak ťa stihne Boží trest“. Tieto slová som vždy brala ako zásady, podľa ktorých som sa správala. Odmalička som sa snažila počúvať rodičov a nehnevať ich, keď som začala zarábať, robila som všetko pre to, aby som si ich ctila, cez sviatky som im kupovala všelijaké darčeky, a keď ochoreli, brávala som ich na liečenie do nemocnice. Keď som svojich rodičov videla šťastných, tešila som sa tiež. Keď ma začal prenasledovať veľký červený drak a ja som bola nútená utiecť z domu, nielenže som sa o rodičov nedokázala postarať, ale som ich do toho aj zatiahla a spôsobila, že si o mňa robili starosti a báli sa o mňa. Cítila som sa rodičom zaviazaná a nedokázala som sa sústrediť na svoju povinnosť, v dôsledku čoho sa moja práca oneskorila. Vedela som, že ako stvorená bytosť mám zodpovednosť plniť si svoju povinnosť a že sa jej nemôžem vyhnúť, ale stále som žila podľa mylných názorov ako „úcta voči rodičom je cnosť, ktorá má byť nadovšetko“ a „necestuj ďaleko, kým žijú tvoji rodičia“. Pretože som si nemohla ctiť rodičov, mala som nepokojné svedomie a pri konaní povinnosti mi neustále odbiehali myšlienky. Videla som, ako hlboko mi tradičná kultúra ublížila.
Pri svojom hľadaní som si prečítala niekoľko Božích slov: „Je prejavovanie synovskej úcty voči rodičom pravdou? (Nie, nie je.) Prejavovať synovskú úctu rodičom je správna a pozitívna vec, ale prečo hovoríme, že to nie je pravda? (Pretože ľudia neprejavujú svojim rodičom synovskú úctu s princípmi a nie sú schopní rozoznať, akí ľudia ich rodičia skutočne sú.) To, ako sa má človek správať k svojim rodičom, súvisí s pravdou. Ak tvoji rodičia veria v Boha a správajú sa k tebe dobre, mal by si byť voči nim úctivý? (Áno.) Ako si úctivý? Správaš sa k nim inak ako k bratom a sestrám. Robíš všetko, čo ti povedia, a ak sú starí, musíš zostať pri nich, aby si sa o nich staral, čo ti bráni ísť von a vykonávať svoju povinnosť. Je správne takto konať? (Nie.) Čo by si mal vtedy robiť? To závisí od okolností. Ak sa o nich stále dokážeš postarať, zatiaľ čo vykonávaš svoju povinnosť v blízkosti svojho domova, a tvoji rodičia nemajú námietky voči tvojej viere v Boha, potom by si si mal plniť svoju povinnosť syna alebo dcéry a pomôcť rodičom s nejakou prácou. Ak sú chorí, postaraj sa o nich; ak ich niečo trápi, uteš ich; ak ti to tvoja finančná situácia dovolí, kúp im výživové doplnky, ktoré si môžeš dovoliť. Čo by si však mal urobiť, ak si zaneprázdnený svojou povinnosťou, o tvojich rodičov sa nemá kto postarať a aj oni veria v Boha? Akú pravdu by si mal praktizovať? Keďže synovská úcta voči rodičom nie je pravda, ale len ľudská zodpovednosť a záväzok, čo by si mal teda robiť, ak sa tvoj záväzok dostane do rozporu s tvojou povinnosťou? (Uprednostniť svoju povinnosť; dať povinnosť na prvé miesto.) Niekoho záväzok nemusí byť nevyhnutne jeho povinnosťou. Rozhodnúť sa vykonávať svoju povinnosť znamená praktizovať pravdu, zatiaľ čo pri plnení záväzku to tak nie je. Ak máš tieto podmienky, môžeš si túto zodpovednosť alebo záväzok splniť, ale ak to súčasné prostredie neumožňuje, čo by si mal urobiť? Mal by si povedať: ‚Musím konať svoju povinnosť – to je praktizovanie pravdy. Prejavovať synovskú úctu rodičom znamená žiť podľa svojho svedomia a nedosahuje to praktizovanie pravdy.‘ Takže by si mal uprednostniť svoju povinnosť a dodržiavať ju. Ak teraz nemáš žiadnu povinnosť a nepracuješ ďaleko od domova a žiješ blízko svojich rodičov, nájdi si spôsob, ako sa o nich postarať. Urob všetko, čo je v tvojich silách, aby si im pomohol žiť o niečo lepšie a zmiernil ich utrpenie. Závisí to však aj od toho, akými ľuďmi sú tvoji rodičia. Čo máš robiť, ak majú tvoji rodičia biednu ľudskú prirodzenosť, ak ti neustále bránia vo viere v Boha a ak ťa neustále odrádzajú od viery v Boha a od vykonávania tvojej povinnosti? Akú pravdu by si mal praktizovať? (Odmietnutie.) V tejto chvíli ich musíš odmietnuť. Splnil si svoj záväzok. Tvoji rodičia neveria v Boha, takže nemáš záväzok preukázať im synovskú úctu. Ak veria v Boha, potom sú rodinou, tvojimi rodičmi. Ak nie, potom kráčate po rôznych cestách: veria v satana a uctievajú diabolského kráľa a kráčajú po satanovej ceste; sú to ľudia, ktorí kráčajú inými cestami ako tí, ktorí veria v Boha. Už nie ste rodina. Veriacich v Boha považujú za svojich protivníkov a nepriateľov, takže tvojím záväzkom už nie je starať sa o nich a musíš s nimi úplne prerušiť kontakt. Čo je pravdou: prejavovať synovskú úctu rodičom, alebo konať si povinnosť? Samozrejme, že konanie povinnosti je pravdou. Vykonávanie povinnosti v Božom dome nie je len o tom, že si človek plní svoj záväzok a robí to, čo má robiť. Ide o vykonávanie povinnosti stvorenej bytosti. V tom spočíva Božie poverenie; je to tvoj záväzok, tvoja zodpovednosť. Ide o skutočnú zodpovednosť, ktorá spočíva v plnení zodpovednosti a záväzku pred Stvoriteľom. Je to požiadavka Stvoriteľa voči ľuďom a veľká životná záležitosť. Preukazovanie synovskej úcty voči rodičom je však len zodpovednosťou a záväzkom syna alebo dcéry. Určite nejde o poverenie od Boha, a už vôbec to nie je v súlade s Božou požiadavkou. Preto medzi preukazovaním synovskej úcty voči rodičom a vykonávaním svojej povinnosti niet pochýb o tom, že jedine vykonávanie svojej povinnosti je praktizovaním pravdy. Vykonávanie svojej povinnosti ako stvorenej bytosti je pravdou a ide o záväznú povinnosť. Preukazovanie synovskej úcty voči rodičom spočíva v synovskom správaní sa k ľuďom. Neznamená to, že človek vykonáva svoju povinnosť, ani to, že praktizuje pravdu.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Čo je pravda-realita?) „To, ako by si mal zaobchádzať s Božím poverením, je mimoriadne dôležité. Je to veľmi vážna záležitosť. Ak nedokážeš splniť to, čo ti Boh zveril, potom nie si hoden, aby si žil v Jeho prítomnosti, a mal by si prijať svoj trest. Je úplne prirodzené a odôvodnené, že ľudia plnia poverenia, ktoré im Boh zverí. Je to najvyššia zodpovednosť človeka a je to rovnako dôležité ako samotný jeho život. Ak berieš Božie poverenia na ľahkú váhu, je to najvážnejšia zrada Boha. V tomto si úbohejší ako Judáš a mal by si byť prekliaty. Ľudia musia dôkladne porozumieť, ako zaobchádzať s Božími povereniami, a prinajmenšom musia pochopiť: keď Boh zveruje človeku poverenia, povyšuje ho tým, preukazuje mu osobitnú milosť, je to najslávnejšia z vecí a všetko ostatné možno opustiť – dokonca aj svoj vlastný život –, ale Božie poverenia sa musia dokončiť.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Ako spoznať prirodzenosť človeka) Po prečítaní Božích slov som pochopila princípy, ako sa správať k rodičom. Keď je úcta k rodičom v rozpore s povinnosťou, človek by mal uprednostniť svoju povinnosť, pretože jej plnenie je najdôležitejšou vecou v živote. Úcta k rodičom zahŕňa plnenie si zodpovednosti a záväzkov, ale bez ohľadu na to, ako dobre to človek robí, nepraktizuje tým pravdu. Iba plnenie si povinnosti stvorenej bytosti je praktizovanie pravdy, pretože povinnosti sú poverením Stvoriteľa stvoreným bytostiam. Je to najvyššia zodpovednosť a je úplne prirodzené a oprávnené ju splniť. Nerozumela som pravde a úctu k rodičom som považovala za princíp, podľa ktorého sa musím správať. Keď som bola zaneprázdnená svojou povinnosťou alebo keď ma prenasledovali a bola som na úteku a nemohla som sa starať o rodičov, cítila som sa rodičom zaviazaná a považovala som sa za neúctivú dcéru, a až keď som si prečítala Božie slová, uvedomila som si, že môj pohľad je nesprávny. Mala som to šťastie počuť Boží hlas. Prijala som Božiu spásu posledných dní, jedla a pila som mnohé z Jeho slov a pochopila som niektoré pravdy, no nikdy som nepomyslela na to, že by som Božiu lásku oplatila. Naozaj mi chýbala ľudská prirodzenosť a svedomie! Teraz som vedela, že plnenie si povinnosti stvorenej bytosti je najvyššou prioritou, že je to rovnako dôležité ako môj vlastný život a že musím urobiť všetko, čo je v mojich silách, aby som to dosiahla, pretože ak by som to nedosiahla, bola by to veľká zrada. Potom sa mi podarilo upokojiť svoje srdce a dokázala som sa sústrediť na svoju povinnosť.
V polovici mája 2020 som tajne išla k rodičom. Otec sa ku mne správal pekne, keď ma prvýkrát uvidel, ale o chvíľu sa mu zrazu zmenil výraz a začal mi nadávať. Spovedal ma, čo som robila posledných pár rokov, a tiež mi povedal, že pred dvoma rokmi vážne ochorel a takmer prišiel o život, ale po mne nebolo ani stopy. Bál sa, že ma s manželom chytia pri kázaní evanjelia, celé noci nemohol spať a veľmi sa duševne trápil. Dokonca ma nazval bezcitnou nevďačníčkou a zlou dcérou. Pôvodne dúfal, že sa o neho v starobe postarám, ale po všetkom, čo pre mňa urobil, som ho takmer rozhnevala na smrť… Keď som ho počúvala, cítila som sa, akoby mi do srdca bodali ihly. Mala som pocit, že otec tak tvrdo pracoval, aby ma vychoval, zabezpečil mi jedlo a oblečenie a podporoval moje vzdelanie, a ja som si ho nielenže nectila, ale aj nútila, aby sa o mňa bál. Nebola som pri ňom, aby som sa o neho starala, ani len keď bol vážne chorý! Naozaj som si ho nectila! Cítila som sa rodičom taká zaviazaná. Ako som počúvala, po tvári mi stekali slzy a naozaj som chcela zostať doma o niečo dlhšie, aby som sa mohla o rodičov poriadne postarať a splatiť tento dlh v mojom srdci. V tom čase som si dlho nemohla upokojiť srdce, a tak som sa potichu modlila k Bohu s prosbou, aby moje srdce ochránil od vyrušovania. Po modlitbe sa moje srdce veľmi upokojilo a spomenula som si na Božie slová, ktoré som jedla a pila. V srdci som jasne pochopila, že úcta k rodičom nie je praktizovanie pravdy, že plnenie si povinnosti stvorenej bytosti je to, čo znamená praktizovať pravdu, a že opustiť svoju povinnosť, aby som zostala s rodičmi a plnila si povinnosti dcéry, by znamenalo zradiť Boha, čo by bola veľká zrada. Potom som to otcovi pokojne zdôvodnila a jeho postoj sa postupne zmiernil, a keď som dokončila, čo som prišla urobiť, ponáhľala som sa preč.
Potom som pri každej spomienke na otcove slová pocítila ostrú bolesť v srdci. Vedela som prijať, že ma ostatní nechápu, ale prečo mi musel otec hovoriť také veci? V tom čase som síce každý deň konala svoju povinnosť, ale na srdci som mala ťažobu, akoby som niesla ťažké bremeno, a stále som mala pocit viny. Keď som žila v týchto negatívnych emóciách, v srdci som cítila temnotu a útlak a moja efektivita v mojej povinnosti výrazne klesla. Trvalo to asi mesiac alebo dva, kým sa môj stav postupne upravil. Neskôr, keď som si prečítala pravdu, ktorú Boh v duchovnom spoločenstve hovorí o tom, že rodičia nie sú tvoji veritelia, začala som jasnejšie vidieť vzťah medzi rodičmi a deťmi a vymanila som sa z týchto utláčajúcich emócií. Všemohúci Boh hovorí: „Navonok sa zdá, že ťa tvoji rodičia porodili a že to boli práve oni, ktorí ti dali tvoj telesný život. No z Božieho pohľadu a z jadra veci ti tvoj telesný život nedali rodičia, pretože ľudia nemôžu stvoriť život. Jednoducho povedané, žiadny človek nemôže stvoriť ľudský dych. Dôvodom, prečo sa telo každého človeka môže stať človekom, je to, že to telo má dych. Život človeka spočíva v tomto dychu, je znakom živého človeka. Ľudia majú tento dych a život a ich zdrojom a pôvodom nie sú ich rodičia. Ide len o to, že ľudia vznikli tak, že sa rodičom narodili – v podstate je to Božie usporiadanie, Božie predurčenie. Preto tvoji rodičia nie sú pánmi tvojho života, pánom tvojho života je Boh. Boh stvoril ľudstvo, stvoril životy ľudí a dal im dych života, ktorý je pôvodom ľudského života. Nie je teda ľahké pochopiť výrok ‚tvoji rodičia nie sú pánmi tvojho života‘? Tvoj dych ti nedali rodičia a už vôbec ti nedali jeho pokračovanie. Boh sa stará o každý deň tvojho života a jenad ním zvrchovaný. Tvoji rodičia nemôžu rozhodovať o tom, ako bude prebiehať každý deň tvojho života, či bude šťastný a bezproblémový, s kým sa budeš každý deň stretávať alebo v akom prostredí budeš žiť. Ide výlučne o to, že Boh sa o teba stará prostredníctvom tvojich rodičov – tvoji rodičia sú jednoducho ľudia, ktorých Boh poslal, aby sa o teba starali. … Jednoducho povedané, sú to len obyčajné stvorené bytosti. Lenže z tvojho pohľadu majú zvláštnu identitu – porodili ťa a vychovali, sú to tvoji šéfovia a tvoji rodičia. No z Božej perspektívy sú to len obyčajní ľudia, sú to len členovia skazeného ľudstva a nie je na nich nič zvláštne. Nie sú dokonca ani pánmi svojich vlastných životov, tak ako by mohli byť pánmi tvojho? Hoci ťa porodili, nevedia, odkiaľ sa vzal tvoj život, a nemohli rozhodnúť, v akom čase, v ktorú hodinu a na akom mieste tvoj život príde ani aký tvoj život bude. Nevedia žiadnu z týchto vecí. Pre nich je to len pasívne čakanie, čakanie na Božiu zvrchovanosť a na Jeho opatrenia. Bez ohľadu na to, či sa z toho tešia alebo nie, či tomu veria alebo nie, predsa len je to všetko ovládané a deje sa to v Božích rukách. Tvoji rodičia nie sú pánmi tvojho života – nie je ľahké pochopiť túto záležitosť? (Veru je.)“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (17)) „Tvoji rodičia si tým, že ťa vychovávali, len plnili svoju zodpovednosť a povinnosťa to by malo byť bezodplatné a nemalo by ísť o obchod. K rodičom a ku vzťahu s nimi teda nemusíš pristupovať s predstavou, že sa im musíš odvďačiť. Ak sa k rodičom správaš, odplácaš sa im a riešiš svoj vzťah s nimi podľa tejto predstavy, je to neľudské. Zároveň ťa to pravdepodobne spútava a zväzuje tvojimi telesnými pocitmi a bude pre teba ťažké vymaniť sa z týchto spletencov, a to až do takej miery, že môžeš dokonca zablúdiť. Tvoji rodičia nie sú tvojimi veriteľmi, takže nie si povinný splniť všetky ich očakávania. Nemáš povinnosť vyrovnať účet za ich očakávania. Môžu mať svoje vlastné očakávania, ale ty musíš urobiť svoje vlastné voľby. Boh pre teba určil životnú cestu, zariadil ti osud a tieto veci nemajú vôbec nič spoločné s tvojimi rodičmi. Takže keď jeden z tvojich rodičov povie: ‚Nesprávaš sa ako syn. Už toľko rokov si ma neprišiel navštíviť a už toľko dní si mi nezavolal. Som chorý a nemá sa o mňa kto postarať. Naozaj som ťa vychoval zbytočne. Naozaj si bezcitný nevďačník a nevďačný sopliak!‘ Ak nepochopíš pravdu obsiahnutú vo výroku ‚tvoji rodičia nie sú tvojimi veriteľmi‘, tieto slová ťa zabolia, akoby ti prebodli srdce nožom, a vo svojom svedomí sa budeš cítiť odsúdený. Každé z týchto slov sa ti vryje do srdca a spôsobí, že sa budeš hanbiť čeliť svojmu rodičovi, budeš mu zaviazaný a budeš sa voči nemu cítiť vinný. Keď tvoj rodič povie, že si bezcitný nevďačník, naozaj budeš mať pocit: ‚Rodičia majú úplnú pravdu. Vychovali ma do tohto veku a nemohli si ma ani trochu užiť. Teraz sú chorí a dúfali, že by som mohol zostať pri ich lôžku, slúžiť im a sprevádzať ich. Potrebovali, aby som sa im odvďačil za ich láskavosť, no ja som tam nebol. Naozaj som bezcitným nevďačníkom!‘ Označíš sa za bezcitného nevďačníka – je to rozumné? Si bezcitným nevďačníkom? Keby si nebol odišiel z domu, aby si vykonával svoju povinnosť inde, a bol by si zostal pri svojich rodičoch, zabránil by si tomu, aby ochoreli? (Nie.) Môžeš ovplyvniť, či tvoji rodičia budú žiť alebo zomrú? Môžeš ovplyvniť, či budú bohatí alebo chudobní? (Nie.) Nech už tvoji rodičia dostanú akúkoľvek chorobu, nebude to preto, lebo ich vyčerpala tvoja výchova, alebo preto, že by si im chýbal. Hlavne sa kvôli tebe nenakazia žiadnou z týchto závažných, ťažkých chorôb alebo smrteľných stavov. Je to ich osud a s tebou to nemá nič spoločné. Bez ohľadu na to, ako úctivo sa správaš alebo ako ohľaduplne sa o nich staráš, môžeš naviac len trochu zmierniť ich telesné utrpenie a bremeno. Čo sa však týka toho, kedy ochorejú, akú chorobu dostanú, kedy a kde zomrú – majú tieto veci niečo spoločné s tým, či si alebo nie si pri nich a staráš sa o nich? Nie, nemajú. Ak sa správaš ako syn, ak nie si bezcitným nevďačníkom a tráviš pri nich celé dni a staráš sa o nich, neochorejú? Neumrú? Ak majú ochorieť, neochorejú aj tak? Ak majú zomrieť, či aj tak nezomrú? Nie je to tak? … Bez ohľadu na to, či ťa rodičia nazvú bezcitným nevďačníkom, aspoň konáš svoju povinnosť stvorenej bytosti pred Stvoriteľom. Pokiaľ nie si bezcitným nevďačníkom v Božích očiach, stačí to. Nezáleží na tom, čo hovoria ľudia. To, čo o tebe hovoria rodičia, nemusí byť nevyhnutne pravda a to, čo hovoria, nie je užitočné. Musíš vychádzať z Božích slov. Ak Boh hovorí, že si stvorená bytosť, ktorá je na požadovanej úrovni, potom nezáleží na tom, či ťa ľudia nazývajú bezcitným nevďačníkom; akokoľvek ťa ostatní urážajú, neovplyvní to tvoj výsledok. Ide len o to, že tieto urážky ťa ovplyvnia v dôsledku pôsobenia tvojho svedomia, alebo keď nerozumieš pravde a tvoje duchovné postavenie je malé; ovplyvnia tvoju náladu a budeš sa cítiť skľúčene. Ale keď predstúpiš pred Boha, aby si hľadal pravdu, a dokážeš sa k týmto záležitostiam postaviť podľa Božích slov, všetky tieto problémy sa vyriešia a už ťa viac nebudú ovplyvňovať.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (17)) „Ako dieťa by si mal pochopiť, že tvoji rodičia nie sú tvojimi veriteľmi. Ak budeš dbať len na to, aby si sa odplatil za láskavosť svojich rodičov, bude to prekážať mnohým povinnostiam, ktoré by si mal konať. Je veľa vecí, ktoré musíš vo svojom živote urobiť, a tieto povinnosti, ktoré by si mal konať sú veci, ktoré by mala robiť stvorená bytosť, zveril ti ich Stvoriteľ a nemajú nič spoločné s tým, že by si mal oplácať láskavosť svojich rodičov. Prejavovanie synovskej úcty rodičom, oplácanie, vracanie ich láskavosti – tieto veci nemajú nič spoločné s tvojím životným poslaním. Možno tiež povedať, že nie je potrebné, aby si svojim rodičom preukazoval synovskú zbožnosť, oplácal im alebo si plnil akékoľvek zodpovednosti voči nim. Jednoducho povedané, môžeš to do určitej miery robiť a trochu si plniť svoje povinnosti, keď ti to okolnosti dovolia; keď ti to nedovolia, nemusíš sa k tomu nútiť. Ak si nedokážeš plniť svoju zodpovednosť prejavovať synovskú úctu rodičom, nie je to hrozná chyba, len to trochu ide proti tvojmu svedomiu a morálnej spravodlivosti a niektorí ľudia ťa za to odsúdia – to je všetko. Prinajmenšom to však nejde proti pravde. Ak je to v záujme konania tvojej povinnosti a nasledovania Božej vôle, potom ťa dokonca Boh schváli. Preto, pokiaľ ide o prejavovanie synovskej úcty rodičom, pokiaľ rozumieš pravde a chápeš Božie požiadavky na ľudí, potom aj keď ti podmienky nedovoľujú prejavovať synovskú úctu rodičom, tvoje svedomie ťa nebude karhať.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (17)) Dýchala som dych, ktorý mi dal, užívala som si výživu Božích slov a tiež som sa tešila z toľkej Božej milosti. Vedela som, že si musím plniť svoju povinnosť stvorenej bytosti a oplatiť Božiu lásku a že práve to znamená mať svedomie a ľudskú prirodzenosť. Navonok sa zdalo, že to rodičia mi dali život a vychovali ma a že tvrdo pracovali, aby ma odchovali a zabezpečili mi jedlo, oblečenie a vzdelanie, ale v skutočnosti to všetko zariadil a určil Boh. Rodičia si len plnia svoje povinnosti a záväzky, to sa nedá nazvať láskavosťou, a ja im to nemusím splácať ani oplácať. Žila som podľa satanových myšlienok a názorov bez toho, aby som hľadala pravdu, správala som sa k rodičom, akoby boli mojimi veriteľmi, myslela som si, že keďže tvrdo pracovali, aby ma vychovali, mala by som im oplatiť ich láskavosť. Keď bol otec vážne chorý, nebola som pri ňom, aby som sa o neho starala, čo ma prinútilo považovať sa za bezcitnú nevďačníčku a zlú dcéru, a moje srdce bolo často naplnené pocitom viny. Hoci sa zdalo, že konám svoju povinnosť, moje pocity viny ovplyvňovali efektivitu mojej práce. Jedením a pitím Božích slov som si uvedomila, že ako stvorená bytosť som neprišla na tento svet, aby som si ctila rodičov, a že je dôležitejšie, aby som splnila svoje poslanie a plnila si svoju povinnosť ako stvorená bytosť. To by mal robiť človek so svedomím a ľudskou prirodzenosťou. Tiež som pochopila, že musia existovať princípy, ako sa správať k rodičom. Ak by to podmienky dovoľovali, mohla by som si plniť svoje povinnosti a záväzky ako dcéra a starať sa o rodičov, ale ak nie, nemusela by som sa cítiť vinná ani sa zaťažovať pri konaní povinnosti. V skutočnosti je vzťah medzi rodičmi a deťmi jednoducho biologickým putom a nikto nikomu nič nedlhuje. Ak by som opustila svoju povinnosť a vrátila sa domov, aby som bola úctivou dcérou a oplatila láskavosť rodičom, alebo ak by som sa cítila vinná a skormútená, pretože si nemôžem ctiť rodičov, a odložila by som svoju povinnosť, potom by mi naozaj chýbalo svedomie a ľudská prirodzenosť!
Potom som si prečítala niekoľko Božích slov: „Kráčaš po správnej ceste, rozhodol si sa vykonávať povinnosť stvorenej bytosti a predstúpiť pred Svoriteľa, aby si prijal Božiu spásu. To je jediná správna cesta na tomto svete. Urobil si správnu voľbu. Bez ohľadu na to, ako veľmi ťa tí, ktorí neveria, vrátane tvojich rodičov, nedokážu pochopiť alebo cítia, že si ich sklamal, nemalo by to ovplyvniť tvoje rozhodnutie kráčať po ceste viery v Boha ani tvoje odhodlanie vykonávať svoju povinnosť, ani by to nemalo ovplyvniť tvoju vieru v Boha. Mal by si vytrvať, pretože kráčaš po správnej ceste. Ešte viac by si mal upustiť od očakávaní svojich rodičov. Nemali by sa pre teba stať bremenom, kým kráčaš po správnej ceste. Nasleduješ správnu cestu, urobil si v živote tú najsprávnejšiu voľbu; ak ťa rodičia nepodporujú, ak ti neustále vyčítajú, že si bezohľadný nevďačník, potom by si ich mal ešte viac rozlíšiť a na emocionálnej úrovni sa od nich odpútať a nenechať sa nimi obmedzovať. Ak ťa nepodporujú, nepovzbudzujú ani neutešujú, budeš v poriadku – nič nezískaš ani nestratíš s týmito vecami ani bez nich. Najdôležitejšie sú Božie očakávania voči tebe. Boh ťa povzbudzuje, zaopatruje a vedie. Nie si sám. Aj bez očakávaní svojich rodičov môžeš stále rovnako plniť povinnosť stvorenej bytosti a na tomto základe budeš stále dobrým človekom. Ak sa vzdáš očakávaní svojich rodičov, neznamená to, že si stratil svoju etiku a morálku, a určite to neznamená, že si zanechal svoju ľudskú prirodzenosť alebo morálnu spravodlivosť. Dôvodom, prečo si nesplnil očakávania svojich rodičov, je to, že si si vybral pozitívne veci a rozhodol si sa vykonávať povinnosť stvorenej bytosti. Na tom nie je nič nesprávne, je to tá najsprávnejšia cesta. Mal by si vytrvať a zostať pevný vo svojej viere. Je možné, že nezískaš podporu svojich rodičov a už vôbec nie ich požehnania, pretože veríš v Boha a vykonávaš povinnosť stvorenej bytosti, ale na tom nezáleží. Nie je to dôležité, nič si nestratil. Najdôležitejšia vec je, že keď si sa rozhodol kráčať po ceste viery v Boha a vykonávania povinnosti stvorenej bytosti, Boh začal mať voči tebe očakávania a veľké nádeje. Ak sa ľudia počas života na tomto svete vzdialia od svojich priateľov a príbuzných, stále môžu žiť dobre. Samozrejme, môžu normálne žiť aj po tom, čo sa vzdialia od svojich rodičov. Len keď sa vzdialia od Božieho vedenia a požehnaní, upadajú do temnoty. V porovnaní s Božími očakávaniami od ľudí a Božím vedením sú rodičovské očakávania jednoducho bezvýznamné a nestoja za zmienku.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (17)) „Akí ľudia sú na tomto svete najviac hodní rešpektu? Nie sú to tí, ktorí kráčajú po správnej ceste? Čo sa tu myslí pod pojmom ‚správna cesta‘? Neznamená to usilovať sa o pravdu a prijať Božiu spásu? Nie sú tí, ktorí kráčajú po správnej ceste, ľudia, ktorí nasledujú Boha a podriaďujú sa Mu? (Sú.) Ak si takýmto človekom alebo sa ním snažíš byť a tvoji rodičia ťa nechápu, ba dokonca ťa stále preklínajú – ak ťa, keď si slabý, skormútený a stratený, nielenže nepodporujú, neutešujú a nepovzbudzujú, ale často od teba žiadajú, aby si sa vrátil, aby si im preukázal úctu dieťaťa k rodičom, aby si zarábal veľa peňazí a staral sa o nich, aby si ich nesklamal, aby si im umožnil vyhrievať sa s tebou na výslní a žiť s tebou dobrý život –, nemali by byť takíto rodičia odvrhnutí bokom? (Áno.) Sú takíto rodičia hodní tvojho rešpektu? Sú hodní tvojej úcty dieťaťa k rodičom? Sú hodní toho, aby si voči nim plnil svoju zodpovednosť? (Nie.) Prečo nie? Je to preto, lebo majú odpor k pozitívnym veciam – či to nie je fakt? (Je.) Je to preto, lebo nenávidia Boha – či to nie je fakt? (Je.) Je to preto, lebo pohŕdajú tým, že kráčaš po správnej ceste – či to nie je fakt? (Je.) Pohŕdajú ľuďmi, ktorí sa zasadzujú za spravodlivé veci; pohŕdajú tebou a pozerajú na teba zvrchu, pretože nasleduješ Boha a vykonávaš svoju povinnosť. Čo sú to za rodičia? Nie sú to opovrhnutiahodní a odporní rodičia? Nie sú to sebeckí rodičia? Nie sú to podlí rodičia? (Sú.) Pre svoju vieru v Boha si sa dostal na zoznam hľadaných osôb a prenasleduje ťa veľký červený drak, si na úteku, nemôžeš sa vrátiť domov a niektorí ľudia museli dokonca odísť do zahraničia. Všetci tvoji príbuzní, priatelia a spolužiaci vravia, že si sa stal utečencom, a pre tieto vonkajšie nepodložené fámy a klebety si tvoji rodičia myslia, že si ich nespravodlivo prinútil trpieť a zahanbil si ich. Nielenže ťa nechápu, nepodporujú a nesúcitia s tebou, nielenže to nevyčítajú ľuďom, ktorí šíria tieto klebety, a tým, ktorí tebou pohŕdajú a diskriminujú ťa, ale tvoji rodičia ťa tiež nenávidia, hovoria o tebe rovnaké veci ako tí ľudia, ktorí neveria v Boha, a tí, ktorí sú pri moci. Čo si myslíš o týchto rodičoch? Sú dobrí? (Nie.) Máte potom stále pocit, že ste im zaviazaní? (Nie.) … Niektorí rodičia často hovoria: ‚Vychovávať ťa je horšie ako vychovávať psa. Keď človek vychová psa, je si s ním veľmi blízky a vie, že keď vidí svojho pána, má vrtieť chvostom. Čo môžem očakávať od toho, že som vychoval teba? Celý deň tráviš vierou v Boha a vykonávaním svojej povinnosti, nepodnikáš, nechodíš do práce, dokonca ani nechceš mať zabezpečené živobytie a nakoniec sa nám všetci susedia začali smiať. Čo som od teba získal? Nezískal som od teba žiadnu dobrú vec ani som nebol na výslní.‘ Keby si nasledoval zlé trendy sveta a snažil sa v ňom byť úspešný, tvoji rodičia by ťa pravdepodobne podporovali, povzbudzovali a utešovali, keby si trpel, ochorel alebo sa cítil smutný. A predsa sa necítia šťastní ani sa netešia z toho, že veríš v Boha a máš šancu byť spasený. Naopak, nenávidia ťa a preklínajú. Na základe svojej podstaty sú títo rodičia tvojimi protivníkmi a úhlavnými nepriateľmi, nie sú to ľudia rovnakého druhu ako ty a nekráčajú po rovnakej ceste ako ty. Aj keď na povrchu vyzeráte ako rodina, na základe vašej podstaty, vášho úsilia, vašich preferencií, ciest, ktoré nasledujete, a rôznych postojov, s ktorými pristupujete k pozitívnym veciam, k Bohu a k pravde, to nie sú ľudia rovnakého druhu ako ty. Preto bez ohľadu na to, ako veľmi hovoríš: ‚Mám nádej na spásu, vydal som sa na správnu cestu životom‘, nebudú dojatí a nebudú sa za teba tešiť ani radovať. Namiesto toho sa budú cítiť zahanbení. Na emocionálnej úrovni sú títo rodičia tvojou rodinou, ale na základe ich prirodzenosti-podstaty nie sú tvojou rodinou, sú tvojimi nepriateľmi.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (17)) Boh v duchovnom spoločenstve jasne vysvetlil princípy, ako sa správať k rodičom. Nejde o to, aby sme slepo poslúchali všetko, čo rodičia povedia; treba rozlišovať, akí sú to ľudia. Spomenula som si, ako ma pri plnení povinností často ovplyvňovali otcove slová, a to preto, lebo som nedokázala rozlíšiť zdanlivo pravdivé bludy, ktoré hovoril, nepozerala som sa na ľudí ani záležitosti na základe Božích slov a nepočínala som si podľa nich. Otec chcel, aby som zarábala peniaze a aby som si ich ctila, starala sa o nich v starobe a prinášala im česť. Keď som predtým bola doma, nosila som otcovi počas sviatkov kvalitné cigarety, alkohol a dobré jedlo. Keď bol chorý, sprevádzala som ho na liečenie do nemocnice a on ma chválil, že som poslušná a rozumná, a nazýval ma úctivou dcérou. Ale teraz, keď som ho nemohla navštíviť, boli jeho telesné potreby nenaplnené a on so mnou bol preto nespokojný. Nemohla som sa vrátiť domov, pretože ma prenasledoval veľký červený drak, no on k nemu necítil odpor. Namiesto toho mal pocit, že mu robím hanbu, nadával mi do bezcitnej nevďačníčky a zlej dcéry a zasypával ma všetkými drsnými slovami, ktoré mu napadli. Dokonca odhodil aj puto medzi nami ako otcom a dcérou. Otec tieto veci nerobil pre moje dobro. Ak mu na mne naozaj záležalo, mal ma podporiť v kráčaní po správnej životnej ceste viery v Boha a usilovania sa o pravdu. Namiesto toho ma nielenže nepodporoval, ale aj urážal, a raz dokonca skočil do rieky, aby sa ma pokúsil donútiť svojou smrťou. Videla som jeho pravú prirodzenosť nenávisti k pravde a k Bohu, že jeho podstata je podstatou diabla a satana, ktorý odoláva Bohu, a že je Božím nepriateľom. Taký otec nestál za to, aby som sa o neho starala alebo si ho ctila. Ale ja som nerozoznala jeho podstatu a stále som mala pocit, že som ho sklamala. Bola som naozaj popletená hlupaňa, ktorá nevidí rozdiel medzi správnym a nesprávnym! Keď som prekukla otcovu podstatu, už som sa mu necítila zaviazaná.
Čítaním Božích slov som sa naučila, ako sa správať k rodičom, a tiež som pochopila, že len plnenie si povinnosti stvorenej bytosti a usilovanie sa o pravdu je správna životná cesta, po ktorej by som mala bez váhania kráčať. Potom som sa zbavila pocitu ťažoby na srdci a venovala som sa svojim povinnostiam a postupom času sa moja efektivita v plnení povinností veľmi zlepšila. To, že som bola schopná mať tieto poznatky a získať, čo som získala, bolo všetko vďaka osvieteniu a vedeniu Božích slov. Bohu vďaka!
